Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 16Co/91/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210228579 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1210228579.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v právnej veci navrhovateľky - manželky: T.. M. W.Á., G. XX, K., zastúpenej ADVOKÁT ADRIANA HRDINOVÁ, s.r.o., Vojtecha Spanyola 13, Žilina, proti odporcovi - manželovi: T.. Q. W., zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Abrahámom, Koceľova 25, Bratislava, o rozvod manželstva a úpravu pomerov manželov na čas po rozvode k ich maloletým deťom: M. W., G.. X.X.XXXX Q. V. W.P., G.. XX.X.XXXX, zastúpených kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, Vazovova 7/A, Bratislava, za účasti Krajskej prokuratúry Bratislava, Vajnorská 47, Bratislava, na odvolania navrhovateľky a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 52C/244/2010-1051, zo dňa 29.11.2017, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej časti o zastupovaní a spravovaní majetku maloletých detí obidvoma rodičmi (výrok III.) potvrdzuje. II. Odvolanie odporcu odmieta. III. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozviedol manželstvo účastníkov, T.. M. W., P. V., G..X.XX.XXXX Q. T.. Q. W., G..X.X.XXXX, F. X.X.XXXX Z. M. L. Q. J. Z. C. M.Z. M. Ú. M. L., Z. J. X, P.C. XXXX, na A. XX, O. O. Č. X (Z. T..), M. M. W., G.. X.X.XXXX Q. M. V. W.Á., G.. XX.X.XXXX, zveril na čas po rozvode manželstva do osobnej starostlivosti matky (výrok II.), rozhodol, že obaja rodičia budú maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok (výrok III.), styk otca s maloletými deťmi M. W., G.. X.X.XXXX Q. M. V. W., G.. XX.X.XXXX, zakázal (výrok IV.), otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletého M. W., G.. X.X.XXXX, výživným 220 eur mesačne a na výživu M. V. W.P., G.. XX.X.XXXX, výživným 220 eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky, počnúc právoplatnosťou výroku o rozvode manželstva (výrok V.), žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok VI.), navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť štátu náhradu trov konania 353,92 eura v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok VII.), odporcovi uložil povinnosť zaplatiť štátu náhradu trov konania 353,92 eura v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok VIII.). V odôvodnení uviedol, že navrhovateľka sa návrhom podaným na súde 12.12.2010 domáhala rozvodu manželstva s odporcom z dôvodu, že manželstvo účastníkov je vážne rozvrátené. Žiadala manželstvo rozviesť, zveriť maloleté deti do jej osobnej starostlivosti, otca zaviazať na platenie výživného sumou 250 eur na M. Q. na V. 300 eur; upraviť styk otca s deťmi na raz týždenne. 2. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že vzťahy medzi manželmi sú vážne rozvrátené, manželstvo účastníkov si neplní svoje funkcie, preto manželstvo rozviedol. S poukazom na § 100 C.m.p., podľa ktorého s konaním o rozvod manželstva je zo zákona spojené aj konanie o úpravu práv a povinností k maloletým deťom pochádzajúcim z manželstva, maloleté deti M. Q. V. na čas po rozvode zveril do osobnej starostlivosti matky. Pokiaľ ide o zastupovanie a spravovanie majetku maloletých detí, vychádzal z toho, že rodičia neboli nijako obmedzení v týchto rodičovských právach. S ohľadom na zverenie maloletých detí na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky, rozhodoval o vyživovacej povinnosti otca k maloletým deťom tak, aby výška výživného na maloleté deti zodpovedala ich odôvodneným potrebám a zároveň bola aj v možnostiach a schopnostiach otca ako povinného rodiča. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že odôvodneným potrebám maloletého M. Q. M. V. zodpovedá výživné 220 eur mesačne na každé maloleté dieťa. Po vyhodnotení osobných, majetkových a zárobkových pomerov oboch rodičov, súd prvej inštancie určil vyživovaciu povinnosť otca k maloletým deťom vo výške 220 eur mesačne na každé maloleté dieťa, pričom zdôraznil, že otec súdu nepreukázal žiadne objektívne dôvody (napr. zdravotné), pre ktoré by sa nemohol zamestnať, a pracovať (napr. aj na brigáde a pod). Poukázal na to, že býva v regióne, ktorý je svojou nízkou mierou nezamestnanosti, vysokou potrebou pracovných síl a najvyššími príjmami v rámci krajiny, všeobecne známy a najsilnejší na Slovensku; navyše má aj ekonomické vzdelanie, ktoré rozhodne nepatrí k tým, o ktoré nie je na trhu práce záujem. Uzavrel, že ak je odporca v evidencii na úrade práce a vôbec (ani brigádnicky) nepracuje, je to len jeho rozhodnutie, ktoré však v žiadnom prípade nemôže mať a nemá dopad na jeho možnosti a schopnosti zamestnať sa, dosahovať príjem a plniť si tak vyživovaciu povinnosť vo vzťahu k maloletým deťom. 3. Vo vzťahu k úprave styku otca s maloletými deťmi konštatoval, že rodičia, ktorí sú navzájom v ostrom antagonistickom postoji dohodu o úprave styku nedokázali dosiahnuť. Uviedol, že otec maloletých detí údajne v záujme maloletých detí a aby ich chránil pred matkou, ktorá pod vplyvom účasti v sekte mala na deti negatívne pôsobiť, si uzurpoval právo sám rozhodnúť, čo je pre deti dobré a bez akéhokoľvek vedomia matky odišiel aj s maloletými deťmi na dlhé obdobie do zahraničia; matke detí nepodal žiadne relevantné informácie o tom, kde sa deti nachádzajú, v akom sú stave, neumožnil ani matke, ani deťom žiadny vzájomný kontakt. Toto trvalo vyše štyri roky. Ako otec sám uviedol, najskôr sa presúvali z miesta na miesto, neskôr sa usadil aj s deťmi v Paname. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť na to, že maloleté deti za celú túto dobu netušili čo je s mamou, či ich opustila, či žije, prečo nie je s nimi, a pod., mali iba informácie od otca. Tieto skutočnosti a otcove vysvetlenia, keď sa pýtali na mamu im okrem samotnej skutočnosti, že boli vytrhnuté zo dňa na deň zo známeho prostredia, spôsobovali ďalšiu traumu. Nemal preukázané ani tvrdenia odporcu o tom, že sa chcel s deťmi dobrovoľne vrátiť domov, nakoľko je nepochybné, že návrat odporcu na územie SR bol vynútený príslušnými orgánmi a v žiadnom prípade nebol dobrovoľný. Poukázal na to, že deti boli po návrate zverené do starostlivosti matky a styk detí s otcom bol zakázaný. Až po návrate sa mohli deti dozvedieť aj skutočnosti týkajúce sa snahy matky zistiť kde sa nachádzajú, kontaktovať ich a znovu ich vidieť, byť s nimi a pod., ktoré skutočnosti nemohli vedieť, resp. im boli podané len jednostranne zo strany otca, ktorý im vravel, že mama je na hlavu. 4. Súd prvej inštancie ďalej poznamenal, že nezaznamenal žiadnu sebareflexiu otca vo vzťahu k svojmu konaniu, ani jeho snahu napraviť drvivé následky svojho rozhodnutia na jeho rodinu, nepreukázal ani úprimnú snahu viesť s matkou detí dialóg, pokúsiť sa dohodnúť s matkou na úprave styku, ktorá mu mohla byť veľmi nápomocnou osobou vo vzťahu k postupnému získavaniu si stratenej dôvery a odbúravaniu strachu z neho u maloletých detí. Naopak, namiesto takejto snahy žiadal zveriť deti jemu, argumentujúc duševnou nevyrovnanosťou matky a nestabilným prostredím, v ktorom deti žijú. Záujem otca o deti súd prvej inštancie preto nemohol považovať za presvedčivý; poukázal tiež na to, že aj keď mal otec styk s maloletými deťmi zakázaný, nič mu nebránilo kontaktovať matku ohľadom informácií o nich, taktiež im mohol pravidelne napísať, čo bez ohľadu na to, či by tieto písomnosti dostali alebo nie, je vyjadrením záujmu o deti; pričom mohol mať (minimálne zo súdnych spisov) a mal neustále vedomosť, kde deti bývajú, kde chodia do školy. 5. V otázke rozhodnutia o zákaze styku otca s maloletými deťmi na čas po rozvode súd prvej inštancie v celom rozsahu poukázal aj na výsledky znaleckého dokazovania v konaní, ktorého záverom bolo odporučenie súdu zveriť maloleté deti do osobnej starostlivosti matke a styk maloletých detí s otcom zakázať; zdôraznil, že pri rozhodovaní o zákaze styku otca s maloletými deťmi akcentoval predovšetkým vyjadrenia aj samotných maloletých detí, ktoré považoval vzhľadom na ich vek za rozumovo natoľko vyspelé, že dokážu formulovať a aj primerane vyjadriť svoj vlastný názor, čo spravili aj vo výsluchu, keď sa jednoznačne obidve deti aj verbálne aj neverbálne vyjadrili, že otca nechcú za žiadnych okolností vidieť, ani sa s ním stýkať, a to aj v dospelosti. Považoval za nesporné (ako už konštatovali aj niektoré predošlé rozhodnutia súdov), že otec si obsah svojich rodičovských práv vyložil po svojom a nepochybne svojim konaním porušil rodičovské práva matky, ale najmä práva vlastných maloletých detí, ktoré v útlom veku (5 a 3 rokov) sa nemohli dlhú dobu vôbec žiadnym spôsobom kontaktovať ani vidieť s matkou, ktoré cestovali z miesta na miesto a teda nemali vytvorené žiadne stabilné a už vôbec nie rodinné prostredie a o citových traumách a následkoch na deťoch ani nehovoriac. Za takejto situácie preto súd prvej inštancie majúc na zreteli predovšetkým prvoradý záujem maloletých detí, ktorý aj jasne samé maloleté deti vyjadrili, a to pokojné a harmonické prostredie, ktoré by viedlo k ich pokiaľ možno úplnému vyrovnaniu sa s traumami z minulosti a pozitívnemu vývoju ich osobností v budúcnosti pristúpil k tomu, že zakázal styk otca s maloletými deťmi, keď súčasne dospel k záveru, že takéto pokojné a harmonické prostredie bez ďalšej traumatizácie a negatívnych dopadov na psychiku detí nie je možné zabezpečiť v prípade povolenia styku detí s otcom. Podčiarkol, že odporca odmieta a nie je ochotný prijať svoju zodpovednosť za postoj maloletých detí k nemu, t.j. ich vnútorný strach a odmietanie otca deťmi v dôsledku zážitkov prežitých v zahraničí po dobu odlúčenia od matky a negatívnom vyjadrovaní sa na adresu matky. Bol názoru, že má dostatok dôkazov na záver, že stretávanie sa otca s maloletými deťmi nie je v súčasnosti v záujme maloletých detí a pre maloleté deti by znamenalo veľmi negatívne emočné prežívanie a obnovovanie strachu z možného opakovania správania a snahy otca o ich odlúčenie od matky a od ľudí, ktorí pre maloleté deti znamenajú životnú istotu, bezpečia a stabilitu. 6. Záverom dodal, že pokiaľ ide o úpravu styku s maloletými deťmi, nie je do budúcnosti vylúčená možnosť postupného obnovenia kontaktov otca s deťmi. K tomu je však potrebné, aby otec z tohto pohľadu, napr. aj v spolupráci s odborníkom, začal prejavovať skutočný záujem o svoje maloleté deti a uvedomil si dosah svojho konania na ne. Následne je potrebná aj spolupráca otca s matkou ohľadne maloletých detí. O trovách konania rozhodol podľa § 52 C.m.p., nakoľko nemal zistené žiadne dôvody, ktoré by viedli k inému rozhodnutiu. 7. Proti výroku III., ktorým súd prvej inštancie rozhodol, že obaja rodičia budú maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok podala odvolanie navrhovateľka a žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť tak, že matka bude zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok. Namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; konkrétne § 24 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý jednoznačne zakotvuje povinnosť súdu určiť, kto bude zastupovať a spravovať majetok maloletého dieťaťa a to aj napriek zneniu § 28 Zákona o rodine, podľa ktorého rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Nespochybňovala, že rozvodom manželstva ani jeden z rodičov nestráca svoje rodičovské práva, avšak iba vtedy, ak by neboli splnené predpoklady na obmedzenie, resp. až pozbavenie rodičovských práv otca detí, ako je tomu v tomto prípade a s odkazom na § 38 ods. 2 a ods. 4 Zákona o rodine. Vytýkala súdu prvej inštancie, že síce správne vyhodnotil vykonané dôkazy, okrem iného aj vo vzťahu k zákazu styku otca s deťmi, avšak vo vzťahu k ostatným rodičovským právam otca detí nesprávne právne posúdil skutkový stav. Poukázala na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie (ods. 73) ako aj závery znaleckého posudku (bod 24), v ktorom znalci uviedli, že „.....otec nevnímal a nevníma potreby, resp. najlepší záujem detí, nesnaží sa prispôsobiť potrebám a požiadavkám detí, vníma ich cez prizmu svojho najlepšieho záujmu, t.j. nie je si vedomý následkov svojho konania“ a tiež, že „....psychologický obraz osobnosti, emotivity a konanie otca vedú k záverom, že tieto charakteristiky významne negatívne ovplyvňujú jeho možnosti realizácie optimálnej výchovy. A to najmä: znížená empatia, spolu s nízkou introspekciou vlastného konania vo vzťahu k realite, ako aj maladaptívne rozhodovanie v záťažových situáciách. Otec svojim nevhodným výchovným prístupom vyjadrovaním sa pred deťmi o chorobe ich matky, resp. o jej úmrtí sa podieľal na psychotraumatizácii detí...“ Upriamila pozornosť na obsah lekárskej správy zo dňa 31.7.2015 (bod 14), z ktorej vyplýva záver o adaptačnej poruche u maloletých detí. Zdôraznila, že z výpovedí detí je jednoznačné, že na otca nemajú dobré spomienky a vyjadrujú sa, že im robil zle; ich zážitky s otcom sú tiež popisované deťmi pri odborných lekárskych a znaleckých vyšetreniach. Bola názoru, že otec detí dlhodobo zneužíval svoje rodičovské práva, čím deťom, ako aj matke detí spôsobil celoživotnú traumu a psychickú a fyzickú ujmu a jeho správaním je značne narušený psychický aj sociálny vývin maloletých detí. Uviedla, že výkon rodičovských práv, ku ktorým okrem styku s deťmi patrí aj zastupovanie deti a spravovanie ich majetku musí byť vždy v záujme maloletých detí. Mala za to, že v danom prípade mal súd vykonanými dôkazmi preukázané, že u otca detí sú splnené podmienky na pozbavenie výkonu rodičovských práv. Tak, ako súd správne ustálil dôvody pre zákaz styku otca s deťmi, bolo rovnako dôvodné, aby bol otec vylúčený aj zo zastupovania detí a spravovania ich majetku. Ďalej argumentovala tým, že otec, ktorý má zákaz styku s deťmi, nepodieľa sa na výchove a starostlivosti o deti, lebo na to nie je osobnostne vybavený a ktorý zanedbáva a zneužíva svoje rodičovské práva, nemôže maloleté deti ani zastupovať a ani spravovať ich majetok. Namietala, že neobmedzená realizácia výkonu rodičovských práv zo strany otca detí je v tomto prípade vylúčená, nakoľko by boli vážne ohrozené záujmy maloletých detí. Oponovala tiež, že otec detí v konaní nepreukázal, že by bol spôsobilý zodpovedne, starostlivo a najmä v záujme maloletých detí vykonávať svoje rodičovské práva a takéto záruky neposkytuje ani do budúcna. Považovala za významný aj fakt, že celú starostlivosť, výchovu a výživu detí zabezpečuje výlučne matka; otec detí si neplní ani svoju povinnosť vyživovať maloleté deti, hoci má na to dostatočný osobnostný potenciál a tým závažným spôsobom zanedbáva svoje rodičovské povinnosti; je právoplatne odsúdený za trestný čin poškodzovania cudzích práv, okrem toho sa proti nemu vedú aj ďalšie trestné konania pre trestné činy voči maloletým deťom; skutočnosť, že otec nie je schopný svoje rodičovské práva realizovať v záujme maloletých detí, súd nepriamo konštatoval aj v ods. 72 odôvodnenia napadnutého rozsudku. 8. Kolízny opatrovník maloletých detí navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť s tým, že právo zastupovať deti a spravovať ich majetok spravidla prináleží obom rodičom a vo vykonanom dokazovaní nebolo preukázané, že by otec mal motív poškodzovať práva detí tým, že by v bežných veciach konal v ich neprospech, prípadne nezodpovedne nakladal s ich majetkom. Ozrejmil, že otec má napadnutým rozsudkom styk s deťmi zakázaný, nemá teda priamy dosah na spravovanie aktuálneho majetku detí a tiež ani na ich zastupovanie, keďže výlučnú starostlivosť o deti pokrýva matka. O podstatných veciach v živote detí musia rodičia aj tak rozhodovať spoločne a v prípade budúceho rozporu rodičov v podstatných veciach je ochrana detí zabezpečená podľa § 35 Zákona o rodine, kedy o nezhode rodičov rozhoduje súd a maloletí sú tým chránení od porušovania svojich práv. 9. Okresná prokuratúra Bratislava II vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť dôvodiac, že navrhovateľka v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé zvrátiť rozhodnutie súdu prvej inštancie. Mala za to, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne objasnil, z ktorých skutočností vychádzal a na základe akých dôkazov rozhodol v najlepšom záujme maloletých detí; súd prvej inštancie nerozhodoval en bloc o obmedzení všetkých rodičovských práv a povinností otca v zmysle § 38 ods. 4 Zákona o rodine; s poukazom na znenie § 24 ods. 1 Zákona o rodine v spojení s § 25 ods. 3 Zákona o rodine zakázal v záujme maloletých detí styk s otcom, pričom k zákazu styku otca s maloletými deťmi dospel až po dôkladnom a precíznom dokazovaní; o odňatí ostatných rodičovských práv nerozhodoval. Ozrejmila, že na postup v zmysle § 38 ods. 4 Zákona o rodine ani neboli splnené zákonné predpoklady, nakoľko pozbavenie rodičovských práv je poslednou, najextrémnejšou možnosťou, ku ktorej je nutné pristúpiť len v krajných prípadoch, pokiaľ výkon rodičovských práv (nielen styku s deťmi) spôsobuje, príp. môže spôsobiť maloletému dieťaťu vážnu ujmu na jeho právach. 10. Odporca nevyužil svoje procesné právo na vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľky podľa § 373 ods. 3 C.s.p. 11. Odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 161/2015 Z.z. (Civilný mimosporový poriadok, ďalej len „C.m.p.“) s ohľadom na § 395 ods. 1 C.m.p., v zmysle ktorého, ak § 396 neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; bez viazanosti odvolacími dôvodmi (§ 66 C.m.p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (§ 65 C.m.p., § 379 písm. a) C.s.p.), prejednal odvolanie navrhovateľky bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutom výroku III. vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 18.12.2018 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 12. Podľa § 100 C.m.p. s konaním o rozvod manželstva je spojené konanie o úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode. 13. Podľa § 2 ods. 1 C.m.p. na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. 14. Podľa § 24 ods. 1 Zákona o rodine v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného. 15. Podľa § 28 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Zákona o rodine, súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä a) sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa, b) zastupovanie maloletého dieťaťa, c) správa majetku maloletého dieťaťa. Rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa. Rodičovské práva a povinnosti vykonáva jeden z rodičov, ak druhý z rodičov nežije, je neznámy alebo ak nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu. Platí to aj v prípade, ak jeden z rodičov bol pozbavený rodičovských práv a povinností, ak mu bol výkon jeho rodičovských práv a povinností obmedzený alebo pozastavený. 16. Navrhovateľka odvolaním napadla rozsudok súdu prvej inštancie v časti určenia zastupovania a spravovania majetku maloletých detí obidvoma rodičmi (výrok III.). Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd uvádza, že použitím jazykového výkladu spojenia v § 24 ods. 1 Zákona o rodine podľa ktorého "súd určí kto bude zastupovať a spravovať jeho majetok" nevyplýva, že súd môže v rozhodnutí, ktorým rozvádza manželov, určiť len jedného rodiča, ktorý bude dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok. Keby sa uvedené ustanovenie vykladalo tak, znamenalo by to de facto obmedzenie výkonu rodičovských práv jedného z rodičov, čo však nie je možné, ak nie sú splnené podmienky uvedené v § 38 Zákona o rodine. Takýto výklad by v konečnom dôsledku znamenal, že ani jeden rozvedený rodič, ktorému nebolo zverené dieťa do osobnej starostlivosti, by nemohol zastupovať svoje dieťa a spravovať jeho majetok. Samotný rozvod manželstva však nemôže byť dôvodom na obmedzenie výkonu rodičovských práv. V tejto súvislosti je potrebné prihliadať aj na § 28 ods. 2 Zákona o rodine, podľa ktorého rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia; jeden z rodičov ich vykonáva len v tom prípade, ak druhý z rodičov nežije, je neznámy alebo ak nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu; platí to aj v prípade, ak jeden z rodičov bol pozbavený rodičovských práv a povinností, ak mu bol výkon jeho rodičovských práv a povinností obmedzený alebo pozastavený (§ 28 ods. 3 Zákona o rodine). Z uvedeného vyplýva, že iba v prípade, ak súd rozhodol o obmedzení alebo pozbavení výkonu rodičovských práv a povinností, či pozastavení ich výkonu iba vo vzťahu k jednému z rodičov, vykonáva rodičovské práva a povinnosti v plnom rozsahu druhý rodič (§ 39 ods. 1 Zákona o rodine). 17. Zo zreteľom na uvedené legislatívno-právne (interpretačné) východiská v nadväznosti na odvolacie námietky navrhovateľky hodno zdôrazniť, že Zákon o rodine dôsledne rozlišuje (pojmovo a tiež systematickým odčlenením v texte zákona) výkon rodičovských práv a povinností, k úprave ktorého súd pristupuje v konaní o rozvod manželstva (§ 24 ods. 1 Zákona o rodine), od inštitútu zásahu do rodičovských práv a povinností podľa § 38 Zákona o rodine. 18. Kým pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností podľa § 24 ods. 1 Zákona o rodine sa rozhoduje v zásade o realizovaní rodičovských práv a povinností bez toho, aby sa do nich negatívne zasahovalo, pri pozastavení, obmedzení a pozbavení rodičovských práv a povinností podľa § 38 Zákona po rodine ide o meritórny zásah do týchto práv. Konanie o obmedzení alebo pozbavení výkonu rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu je konaním vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, predstavuje zásadný zásah do vzťahu medzi rodičom a dieťaťom a je najtvrdšou sankciou, ktorú Zákon o rodine pozná; toto konanie môže začať na návrh alebo aj bez návrhu; ide o samostatné konanie, v ktorom súd vo veci samej rozhoduje rozsudkom; o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností podľa § 38 Zákona o rodine teda musí byť meritórne (v samostatnom konaní) rozhodnuté. Až keď bolo o tejto otázke meritórne rozhodnuté, môže súd v konaní o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností na čas po rozvode k maloletým deťom vychádzať z toho, že rodičovské práva a povinnosti vykonáva len jeden z rodičov (§ 28 ods. 3, § 39 ods. 1 Zákona o rodine). 19. Konanie, v ktorom súd rozhoduje o zásahu do rodičovských práv a povinností podľa § 38 Zákona o rodine nie je spojené s konaním o rozvod manželstva (§ 100 C.m.p.), v ktorom súd rozhoduje o úprave výkonu rodičovských práv a povinností podľa § 24 ods. 1 Zákona o rodine; predmetnú otázku nemôže súd rozhodujúci o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode riešiť ani ako otázku prejudiciálnu a nie je oprávnený túto otázku riešiť meritórne ani sám, pretože na začatie takéhoto konania v konaní o rozvod manželstva absentuje zákonný podklad (zákonné spojenie vecí). Odvolací súd preto uzatvára, že pokiaľ v samostatnom konaní nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností otca (§ 39 ods. 1 Zákona o rodine), súd v konaní o rozvod manželstva vychádza z toho, že rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia (§ 28 ods. 2 Zákona o rodine). Jednoznačné odlíšenie inštitútu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností od inštitútu zásahov do rodičovských práv a povinností rozhodnutím o ich obmedzení alebo pozbavení vyplýva nielen z noriem hmotného práva (Zákona o rodine) ale aj z noriem práva procesného (§ 121 C.s.p.). Právny záver súdu prvej inštancie založený na úvahe, že rodičia maloletých detí neboli v práve zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok nijako obmedzení, je teda vecne správny. 20. Záverom odvolací súd poznamenáva, že s ohľadom na skutočnosť, že maloleté deti boli na čas po rozvode zverené do osobnej starostlivosti matky, reálny výkon práva zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok v bežných veciach sa sústreďuje v osobe matky. V ostatných veciach (nie bežných), kedy je potrebná dohoda oboch rodičov, sú záujmy maloletých detí chránené tým, že ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností (najmä o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku maloletého dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, o príprave na budúce povolanie), rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd (§ 25 Zákona o rodine). Na nakladanie s majetkom maloletého je vždy potrebný súhlas súdu (§ 28 Občianskeho zákonníka). 21. S poukazom na uvedené závery neboli skutočnosti uvádzané v odvolaní spôsobilé zmeniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom výroku; v odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu napadnutého rozhodnutia týkajúce sa tohto výroku, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. 22. Proti rozsudku (výrokom II., IV. a V.) podal odvolanie aj odporca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. e) a písm. f) C.s.p. 23. Odvolací súd prejednal odvolanie odporcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je potrebné odmietnuť. 24. Podľa § 121 ods. 2, ods. 4, ods. 5 C.s.p. do plynutia lehoty určenej podľa dní sa nezapočítava deň, keď nastala skutočnosť určujúca začiatok lehoty. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo deň pracovného pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň. Lehota je zachovaná, ak sa v posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť; to platí aj vtedy, ak je podanie urobené elektronickými prostriedkami doručené súdu mimo pracovného času. 25. Podľa § 125 ods. 1, ods. 2 C.s.p. podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. 26. Podľa § 362 ods. 1 veta prvá C.s.p. odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. 27. Podľa § 386 písm. a) C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene. 28. Pred posudzovaním dôvodnosti podaného odvolania pristúpil odvolací súd k skúmaniu splnenia podmienok prípustnosti odvolania, ktorých absencia v konkrétnej veci predstavuje vadu, pre ktorú nemožno v odvolacom konaní pokračovať a odvolanie je potrebné odmietnuť. Jednou z týchto podmienok prípustnosti odvolania je aj včasnosť jeho kvalifikovaného podania. 29. Odvolací súd vychádzajúc z obsahu spisu zistil, že rovnopis písomného vyhotovenia rozsudku bol odporcovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu doručený 23.2.2018. Zákonná pätnásťdňová lehota na podanie odvolania proti rozsudku mu začala plynúť 24.2.2018 (§ 362 ods. 1 veta prvá C.s.p, § 121 ods. 2 C.s.p). V zmysle pravidiel počítania lehôt uvedených v § 121 C.s.p. bol posledným dňom pre podanie odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie deň 12.3.2018 (pondelok). Odvolací súd ďalej zistil, že odporca podal odvolanie na pošte 22.3.2018, teda oneskorene. 29a. K odvolaniu podanému odporcom v elektronickej podobe bez autorizácie (e-mailom) odvolací súd poznamenáva, že toto bolo doručené súdu prvej inštancie 13.3.2018, t.j. po uplynutí zákonnej pätnásťdňovej lehoty na podanie odvolania. V tejto súvislosti možno nad rámec uvedeného ešte doplniť, že na to, aby mohlo uvedené podanie odporcu v konaní pred súdom vyvolať zákonom predpokladané právne účinky, bolo potrebné, aby odporca v zmysle § 125 ods. 2 C.s.p. dodatočne doručil predmetné podanie v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu alebo v listinnej podobe do desiatich dní; pre doplnenie podania sa pritom vyžaduje, aby toto podanie bolo najneskôr v posledný deň lehoty už súdu doručené. Pre včasnosť podania teda nepostačuje, ak bolo podanie v posledný deň lehoty len odovzdané orgánu, ktorý je povinný doručiť ho súdu. Keďže neautorizované elektronické odvolanie odporcu bolo súdu prvej inštancie doručené 13.3.2018, posledným dňom lehoty na doplnenie tohto podania v príslušnej forme bol deň 23.3.2018. Odvolanie odporcu v listinnej podobe však bolo súdu doručené až 26.3.2018; vzhľadom na to, že v konaní nebola zachovaná zákonná lehota na doplnenie podania podľa § 125 ods. 2 C.s.p., odvolací súd na toto podanie neprihliadol. 29b. Podstatným však zostáva, že odvolanie odporcu v elektronickej podobe bez zaručeného elektronického podpisu by ani v prípade jeho včasného doplnenia (dodatočného doručenia v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu) nevyvolalo právne účinky včas podaného odvolania, nakoľko už samotné toto (e-mailové) podanie bolo doručené oneskorene, keďže posledným dňom lehoty na podanie odvolania bol deň 12.3.2018 a e-mailom podané odvolanie bolo súdu doručené 13.3.2018. 30. Na uvedenom základe odvolací súd na elektronické podanie odvolania odporcu bez autorizácie neprihliadol a písomné odvolanie odporcu v listinnej podobe podľa § 386 písm. a) C.s.p. ako oneskorene podané odmietol. 31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 52 C.m.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. 32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).