Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10CoPr/11/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211207225 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1211207225.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: Pivovarský dom, s. r. o., IČO: 36 735 302, Jilemnického ul. č. 306/1, Svit, zastúpený: LEGAL CARTEL s.r.o., IČO: 36 677 175, Na Hrebienku č. 5433/40 Bratislava, proti žalovanému: LLP Slovakia s. r. o., IČO: 31 391 907, Dúbravská cesta č. 1793/2, zastúpený: ADVOKÁTI s.r.o., IČO: 36 715 638, Vajanského nábrežie č. 5, Bratislava, o náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 07. marca 2017, č. k. 10Cpr/2/2011 - 232, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu 88. 019, 72 eur s príslušenstvom titulom náhrady mzdy. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 1 ods. 1, 4, § 18 Zákonníka práce účinného od 01. 09. 2007, § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vecne nedostatkom vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v konaní, z dôvodu ktorého sa ďalšími skutkovými tvrdeniami strán sporu nezaoberal. Uviedol, že právny predchodca žalobcu (A.. W. A.) na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 01. 02. 2013 postúpil svoj nárok z pracovnoprávneho vzťahu na žalobcu s tým, že Zákonník práce je špeciálnym predpisom (lex specialis) upravujúcim individuálne právne vzťahy vznikajúce zo závislej práce medzi zamestnávateľom a zamestnancom a Občiansky zákonník je všeobecný právny predpis (lex generalis), ktorého subsidiárna pôsobnosť vo vzťahu k špeciálnemu predpisu je upravená v § 1 ods. 4 Zákonníka práce, pričom všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka sa na pracovnoprávne vzťahy aplikujú len vtedy, ak špeciálny predpis neustanoví inak. Uviedol, že postúpenie pohľadávky Zákonník práce neupravuje, a to tak v rovine všeobecného ustanovenia, ani ako zmluvný typ, pričom v Občianskom zákonníku je postúpenie pohľadávky upravené v jeho ôsmej časti, upravujúcej oblasť záväzkov a vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia Zákonníka práce, subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka je daná len vo vzťahu k jeho všeobecnej časti, nie však časti ôsmej, osobitne upravujúcej záväzkové vzťahy, a preto sa na právny nárok žalobcu, ktorý je nárokom z pracovnoprávneho vzťahu, primárne vzťahujú ustanovenia Zákonníka práce a ustanovenia Občianskeho zákonníka v jeho osobitnej časti upravujúcej záväzkové vzťahy preto nie je možné použiť. Poukázal na skutočnosť, že nárok na náhradu mzdy je osobným nárokom zamestnanca voči svojmu zamestnávateľovi, ktorý aj z tohto dôvodu nie je možné postúpiť na inú osobu s tým, že uvedený názor nepriamo podporuje § 35 Zákonníka práce, ktorý upravuje výlučne cessiu (prechod) peňažných nárokov zamestnanca na dobu až po jeho smrti, pričom ani v takom prípade však neprechádzajú na zákonom presne stanovené osoby peňažné nároky v celej ich výške, ale len v presne určenej časti. Uviedol, že akceptoval návrh právneho predchodcu žalobcu podaný v zmysle § 92 ods. 2, 3 O. s. p., keď preukázal formálne splnenie podmienok stanovených pre tento postup, teda, že nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práva na iného, že táto skutočnosť nastala po začatí konania a že nadobúdateľ práva (žalobca) súhlasil so vstupom do konania, keď tieto podmienky skúmal len z hľadiska ich spôsobilosti vyvolať tvrdený právny účinok, teda zámenu účastníkov na strane žalobcu, pričom k tejto zámene z procesného hľadiska skutočne došlo. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že nakoľko z hmotného práva vyplýva, že nie je možné postúpiť peňažné nároky zamestnanca na inú osobu, je Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 01. 02. 2013 absolútne neplatným právnym úkonom pre jej rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka), a preto žalobca (na rozdiel od jeho právneho predchodcu) nie je v spore nositeľom práva na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru v zmysle skutkových okolností tvrdených v žalobe, z dôvodu ktorého nie je v spore aktívne vecne legitimovaný. Výrok, ktorým rozhodol o povinnosti žalobcu zaplatiť na účet súdu prostredníctvom Slovenskej pošty, a. s. súdny poplatok za podanú žalobu v sume 5. 281 eur odôvodnil vecne tým, že na žalobcu, ktorý si uplatňoval v súdnom spore nárok na náhradu mzdy namiesto jeho právneho predchodcu, ktorý bol zo Zákona o súdnych poplatkoch od zaplatenia poplatku oslobodený, sa dané oslobodenie nevzťahuje, a preto ho na zaplatenie poplatku zaviazal s tým, že poplatníkom sa stal dňom právoplatnosti uznesenia, ktorým rozhodol o jeho vstupe do konania namiesto pôvodného žalobcu. Výrok, ktorým rozhodol o náhrade trov konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 C. s. p. a vecne tým, že nakoľko bol žalovaný v spore úspešný, priznal mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol ho zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, nakoľko nesprávne právne posúdil otázku straty jeho aktívnej legitimácie z pôvodného žalobcu, A.. W. A., keďže v priebehu konania nedošlo k postúpeniu pohľadávky v rámci pracovného vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ale vo vzťahu medzi veriteľom a treťou osobou, na ktorý sa vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru je postupiteľný ako pohľadávka z dôvodu, že ide o ukrátenie zamestnanca v majetkovej sfére. Nestotožnil sa s tvrdením súdu prvej inštancie, že použitie osobitných ustanovení Občianskeho zákonníka, upravujúcich oblasť záväzkov, v prípade uplatneného právneho nároku žalobcu je vylúčené, nakoľko Zákonník práce síce neupravuje postúpenie pohľadávky, a to tak v rovine všeobecného ustanovenia, ani ako zmluvný typ a v Občianskom zákonníku je postúpenie pohľadávky upravené v jeho ôsmej časti, upravujúcej oblasť záväzkov a ako súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, v zmysle ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce, je subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka daná len vo vzťahu k jeho všeobecnej časti, nie však časti ôsmej, osobitne upravujúcej záväzkové vzťahy, preto nie je možné na postúpenie pohľadávky z pôvodného žalobcu na súčasného žalobcu aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, avšak v danom prípade nedošlo k postúpeniu pohľadávky v rámci pracovného pomeru zamestnanca a zamestnávateľa, ergo v rámci pracovnoprávneho vzťahu zamestnanca a zamestnávateľa, kedy by bolo potrebné tento vzťah posudzovať podľa ustanovenia § 18 a nasl. Zákonníka práce, ale k postúpeniu pohľadávky medzi jej veriteľom a treťou osobou, na ktoré je možné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce inštitút postúpenia pohľadávky, keď táto skutočnosť pritom nepriamo vyplýva už zo samotného označenia zmluvných strán ako „postupcu" a „postupníka". Namietol záver súdu prvej inštancie, že nárok na náhradu mzdy je osobným nárokom zamestnanca voči svojmu zamestnávateľovi, ktorý aj z tohto dôvodu nie je možné postúpiť na inú osobu, keď odpoveď na otázku, či je možné postúpiť pohľadávku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru alebo nie, z dôvodu, že táto je výlučne viazaná na osobu zamestnanca, treba hľadať v ustanovení § 35 ods. 1 Zákonníka práce, v ktorom je uvedené, že peňažné nároky zamestnanca voči zamestnávateľovi spravidla smrťou zamestnanca nezanikajú s tým, že nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru nepredstavuje určitý druh satisfakcie v nemajetkovej sfére zamestnanca (ergo nejedná sa o právo, resp. pohľadávku takej povahy, ktorá by sa výslovne viazala len na osobu veriteľa a ktorá by zanikala jeho smrťou), ale táto má smerovať k uspokojeniu ukrátenia zamestnanca v majetkovej sfére, keďže sa mu nevyplácala mzda napriek tomu, že pracovný pomer existoval a prekážka bola de facto u zamestnávateľa, ktorý skončil pracovný pomer neplatne (práve z uvedeného dôvodu Zákonník práce vyžaduje, aby pri neplatnom skončení pracovného pomeru zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že podľa neho jeho pracovný pomer naďalej trvá, pričom v praxi sa odporúča, aby zamestnanec zo začiatku pravidelne chodil do práce a požadoval o pridelenie práce). Žalobca zároveň namietol záver súdu prvej inštancie, ktorým odôvodnil povinnosť uloženú napadnutým rozsudkom zaplatiť na účet súdu súdny poplatok za podanú žalobu, argumentujúc tým, že nie je nositeľom tohto hmotnoprávneho oprávnenia, preto sa na neho nemá vzťahovať oslobodenie v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Uviedol, že Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 01. 02. 2013 je platným právnym úkonom, a preto je nositeľom práva na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru v zmysle skutkových okolností tvrdených v žalobe. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní, nakoľko súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým a právnym zisteniam, vec správne právne posúdil a v konaní sa nedopustil akýchkoľvek vád, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odmietol tvrdenia žalobcu uvedené v odvolaní a v plnom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku vo vzťahu k absencii vecnej legitimácie žalobcu a k záveru, že k platnému postúpeniu nároku žalobcu z pôvodného žalobcu A.. W. A. na žalobcu nedošlo a poukázal na ust. § 1 ods. 1, 4, § 18 Zákonníka práce, z ktorých jednoznačne vyplýva, že na pracovnoprávne vzťahy sa použijú prednostne ustanovenia Zákonníka práce a subsidiárne, ak Zákonník práce vo všeobecnej časti neustanoví inak, aj ustanovenia všeobecnej časti Občianskeho zákonníka, tzn. ust. § 1 - § 122 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že uplatnený nárok predstavuje právo zamestnanca voči zamestnávateľovi na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru a ako na inštitút pracovného práva sa na tento nárok aplikujú príslušné ustanovenia Zákonníka práce a subsidiárne aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, keď použitie zvyšnej časti Občianskeho zákonníka na pracovnoprávne vzťahy, ktorá okrem iného upravuje aj postúpenie pohľadávky, je vylúčené priamo Zákonníkom práce. Poukázal na skutočnosť, že z nesporného pracovnoprávneho charakteru uplatneného nároku na náhradu mzdy vyplýva, že ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce postúpenie pohľadávky (8. časť: Záväzkové právo, 4 odd., § 524 - § 530 Občiansky zákonník) sa na uplatnený nárok nevzťahujú, a preto je postúpenie nároku na náhradu mzdy z pôvodného žalobcu A.. W. A. na inú osobu, v tomto prípade na žalobcu, je z tohto dôvodu neplatné (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. l Cdo 5/2010, ktorým sa Najvyšší súd SR stotožnil s argumentáciou odvolacieho súdu, podľa ktorého: „Subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka vo vzťahu k všeobecnej 1. časti Zákonníka práce je zakotvená v § 1 ods. 4 Zákonníka práce v tomto znení: „Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka"; V znení účinnom do 01. 09. 2007 bola subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka obsiahnutá v § 1 ods. 2 v znení: „Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník" a v znení účinnom od 01. 09. 2007 do 31. 12. 2008 subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka bola v tomto znení obsiahnutá v § 1 ods. 4. Táto subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka zmenená, že to, čo Zákonník práce neupravil špeciálne v prvej všeobecnej časti, t. j. v § 1 až § 40, sa spravuje všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, t. j. ustanoveniami § 1 až § 122 Občianskeho zákonníka. Inštitút započítania (kompenzácie) jednostranným právnym úkonom, ako aj dohodou je obsiahnutý v prvej hlave 8. časti Občianskeho zákonníka, t. j. v úprave záväzkového práva, na ktoré ustanovenia sa subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka nevzťahuje. “ Uviedol, že z citovaných ustanovení Zákonníka práce a judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že Zmluva o postúpení pohľadávky medzi pôvodným žalobcom A.. W. A. a žalobcom je neplatná, a teda nedošlo ani k zmene veriteľa z pôvodného žalobcu A.. W. A. na žalobcu, ktorý sa tak nestal nositeľom práva na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru a nie je aktívne vecne legitimovaný. Súhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že prechod peňažného nároku zamestnanca voči zamestnávateľovi umožňuje Zákonník práce len pre prípad smrti zamestnanca v ust. § 35 ods. 1 Zákonníka práce (Ak osobitný predpis neustanovuje inak, peňažné nároky zamestnanca jeho smrťou nezanikajú. Do štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku prechádzajú mzdové nároky z pracovného pomeru postupne priamo na jeho manžela, deti a rodičov, ak s ním žili v čase smrti v domácnosti. Predmetom dedičstva sa stávajú, ak týchto osôb niet.) s tým, že v predmetnom ustanovení je nutné vykladať prvú vetu spolu s nadväzujúcou druhou vetou, z čoho jasne vyplýva, že Zákonník práce upravuje iba prechod peňažných nárokov na dobu po smrti zamestnanca, avšak iba v presne určenej časti na konkrétne stanovené osoby s tým, že prechod nároku zamestnanca na tretiu osobu inak ako smrťou zamestnanca Zákonník práce a ani všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka neupravujú. Uviedol, že z predmetného ustanovenia nevyplýva, že by bolo možné postúpiť pohľadávku zamestnanca, práve naopak, a preto pokiaľ žalobca poukazuje na prvú vetu predmetného ustanovenia ako na ustanovenie, ktoré upravuje možnosť postúpenia pohľadávky, je takýto výklad nelogický a účelovým vytrhnutím prvej vety z kontextu, a v priamom rozpore so znením citovaného ustanovenia. K zmluvným typom podľa Zákonníka práce uviedol, že v pracovnoprávnom vzťahu je podľa ust. § 18 Zákonníka práce možné uzavrieť len takú zmluvu, ktorá je upravená pracovnoprávnymi predpismi, avšak zmluva o postúpení pohľadávky nie je upravená ani v Zákonníku práce, ani vo všeobecných ustanoveniach Občianskeho zákonníka, a preto ju nie je možné platne uzavrieť s tým, že právne úvahy obsiahnuté v tvrdeniach nachádzajúcich sa v odvolaní sú nepodložené, nedôvodné a neudržateľné. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zároveň uviedol, že aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu je správny, nakoľko žalobca nemá (a ako právnická osoba nemôže mať) status zamestnanca, a preto sa naňho oslobodenie od poplatkov tak, ako sa vzťahovalo na pôvodného žalobcu A.. W. A. nevzťahuje s tým, že v rámci procesnej opatrnosti, pre prípad, že by súd určil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, poukázal na skutočnosť, že v rámci celého návrhu si žalobca uplatňuje nárok na náhradu mzdy za obdobie od 14. 03. do 31. 03. 2007 vo výške 1. 007, 21 eur, ktorý si však pôvodný žalobca - A.. W. A. uplatnil v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I, ktorý dňa 20. 04. 2009 vydal platobný rozkaz, sp. zn. 19Ro/76/2009, na základe ktorého bol tento nárok v plnom rozsahu žalobcovi uhradený, a preto k priznaniu tohto nároku vo veci bráni prekážka res iudicata. Uviedol, že naďalej trvá na vznesenej námietke premlčania, nakoľko žalobca si nárok na náhradu mzdy za obdobie apríl 2007 až február 2008 a prislúchajúce príslušenstvo uplatnil až dňa 23. 03. 2011 s tým, že nakoľko nárok na náhradu mzdy je majetkové právo, podlieha premlčaniu, pričom súčasný Zákonník práce inštitút premlčania neupravuje, preto sa v tomto prípade uplatnia ustanovenia zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov o premlčaní (§ 101 Občianskeho zákonníka, uznesenie NS SR 4 Cdo 243/2008, uznesenie NS SR 1 Cdo 101/2007 a uznesenie NS SR 1 Cdo 116/2008), keď žalobca si nárok na náhradu mzdy mohol po prvýkrát uplatniť 16. 05. 2007 (po splatnosti náhrady mzdy za mesiac apríl 2007), a keďže si ho uplatnil až 23. 03. 2011 a 24. 05. 2011, jednotlivé náhrady mzdy za obdobie od apríla 2007 do februára 2008 (11 mesiacov), sú premlčané. K nároku žalobcu na náhradu mzdy za obdobie od apríla 2007 do právoplatnosti rozsudku o priznaní náhrady mzdy, ktorý oprel, okrem iného, o znenie ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce uviedol, že v čase vzniku nároku na náhradu mzdy nebolo účinné. Uviedol, že žiada žalobcovi uplatnenú náhradu mzdy nepriznať aj s poukazom na Stanovisko Najvyššieho súdu ČR sp. zn.: CPJN 4/2004, nakoľko z Potvrdenia Sociálnej poisťovne (resp. mailovej komunikácie s poverenou pracovníčkou Sociálnej poisťovne) vyplýva, že žalobca bol od doručenia výpovede zo dňa 30. 01. 2007 priebežne zamestnávaný u rôznych zamestnávateľov, pričom v období rozhodujúcom pre priznanie nároku na náhradu mzdy, teda v období, ktoré presahuje citovaných 9 mesiacov, od marca 2008 (náhrada mzdy za predchádzajúce obdobie je premlčaná) až do marca 2014, bol zamestnaný v spoločnosti 2 Ring, spol. s r.o., so sídlom: Plynárenská 5, Bratislava 821 09, IČO: 35 812 010, teda v spoločnosti ktorá sa rovnako zaoberá IT službami, a to na pozícii Country manager pre Poľsko a za účelom zistenia výšky mzdy žalobcu v spoločnosti 2 Ring, spol. s r.o. žalovaný navrhol vykonanie dôkazu vyžiadaním si mzdového listu od 2 Ring, spol. s r.o. a potvrdenia o výške priemerného zárobku od Sociálnej poisťovne. 4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu, ktoré mu bolo doručené dňa 26. 06. 2017, nevyjadril. 5. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 21. júna 2018 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom. 6. Podľa § 470 ods. 1 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 8. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, účinný do 30. 06. 2016) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). 9. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu žalobcu zamietol z dôvodu nedostatku jeho vecnej aktívnej legitimácie v konaní. 11. Odvolací súd k odvolacej námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 12. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu, ktorou sa pôvodný žalobca Mgr. Adrián Michniewicz domáhal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu 88. 019, 72 eur s príslušenstvom titulom náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9C/53/2007 za obdobie od 25. februára 2007 do februára 2011 zamietol, keď dospel k záveru, že žalobca v konaní nie je vecne aktívne legitimovaný, keďže Zmluva o postúpení pohľadávok uzavretá medzi pôvodným žalobcom a žalobcom dňa 01. 02. 2013, ktorou pôvodný žalobca ako zamestnanec postúpil svoje peňažné nároky na žalobcu, je absolútne neplatným právnym úkonom. 13. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalobca, na ktorého postúpil Zmluvou o postúpení pohľadávky pôvodný žalobca A.. W. A. svoju pohľadávku na náhradu mzdy voči žalovanému ako bývalému zamestnávateľovi, nie je v konaní vecne aktívne legitimovaný, nakoľko zmluvnú voľnosť účastníkov pracovného pomeru možno uplatniť len v rámci dispozitívnych noriem, keďže uplatnenie zmluvnej voľnosti v rozpore s kogentnými normami pracovného práva má za následok neplatnosť príslušného právneho úkonu s tým, že ak pracovnoprávne predpisy účastníkom pracovnoprávnych vzťahov neumožňujú odchylnú úpravu ich práv a povinností, je potrebné považovať odchylnú úpravu v takom prípade za zakázanú. Uvedená skutočnosť nie je v rozpore s ústavnou zásadou, podľa ktorej „každý môže robiť, čo nie je zákonom zakázané“, keďže kogentná právna úprava pracovnoprávnych predpisov spočíva na zásade, „čo nie je dovolené, je zakázané“. 14. Súd prvej inštancie preto otázku vecnej legitimácie žalobcu v konaní posúdil právne správne, nakoľko je nepochybné, že nárok žalobcu uplatnený v konaní je nárokom vyplývajúcim z pracovnoprávneho vzťahu pôvodného žalobcu (A.. W. A.), ktorého pracovný pomer u žalovaného vznikol uzavretím pracovnej zmluvy dňa 01. 06. 2005, keď sa odvolací súd stotožnil aj so záverom prvoinštančného súdu, že nakoľko ide o právny nárok zamestnanca, vzťahujú sa naň predovšetkým ustanovenia Zákonníka práce a ustanovenia Občianskeho zákonníka v jeho osobitnej časti, upravujúcej záväzkové vzťahy, preto nie je možné použiť. 15. K tvrdeniu žalobcu, že v priebehu konania nedošlo k postúpeniu pohľadávky v rámci pracovného vzťahu medzi zamestnancom (A.. W. A.) a zamestnávateľom, ale vo vzťahu medzi veriteľom a treťou osobou, na ktorý sa vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru je postupiteľný ako pohľadávka z dôvodu, že ide o ukrátenie zamestnanca v majetkovej sfére, odvolací súd uvádza, že nárok na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru, ktorým nárok v prejednávanej veci nesporne je, je možné právne posudzovať výlučne podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce, na ktorý iba subsidiárne je možné aplikovať aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, keďže ako správne uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, aplikácia zvyšnej časti Občianskeho zákonníka na pracovnoprávne vzťahy, ktorá upravuje aj postúpenie pohľadávky, je vylúčená priamo Zákonníkom práce. 16. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol zároveň vecne správne, keď žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet tohto súdu súdny poplatok za žalobu dôvodiac tým, že na žalobcu, na ktorého svoju pohľadávku postúpil pôvodný žalobca ako zamestnanec žalovaného, sa nevzťahuje oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. d/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, účinný do 30. 09. 2012, t. j. v čase podania žaloby na súd prvej inštancie), nakoľko je nesporné, že žalobca nebol v konaní vecne aktívne legitimovaný, nie je teda nositeľom hmotno-právneho oprávnenia na uplatnenie nároku na náhradu mzdy, keďže peňažné nároky zamestnanca vyplývajúce z pracovného práva na iný subjekt postúpiť možné nie je, a preto je aj Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 01. 02. 2013 absolútne neplatným právnym úkonom z čoho vyplýva, že na žalobcu sa oslobodenie od súdnych poplatkov nevzťahuje. 17. Odvolací súd zo všetkých uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvej inštancie v posudzovanej veci v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním potrebných a stranami navrhnutých dôkazov, a nakoľko žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd tento rozsudok podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdil. 18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).