Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/802/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211229349 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1211229349.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcu: H. F., nar. XX.X.XXXX, B. XX, W., zastúpený: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Vladimíra Trvalová, Trojičné námestie 7, Bratislava, proti žalovanému: H. Axel X. X. a. s., F. XX, W., IČO: XXXXXXXX, zastúpený: JUDr. Ján Havlát, advokát, Rudnayovo nám. č. 1, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 30 000,- eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č. konania 14C/229/2011 - 110 zo dňa 14.10.2013, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č. konania 14C/229/2011 - 110 zo dňa 14.10.2013 p o t v r d z u j e. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na samostatné uznesenie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva nasledovné: Žalobou vo veci sa žalobca domáha voči žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 30.000,- Eur. Nárok odôvodnil tým, že žalovaný dňa XX.XX.XXXX, XX.XX.XXXX a XX.XX.XXXX v článkoch pod názvom "A.", "F., informoval žalovaný v denníku A. na str. XX širokú verejnosť cit.: "O.". Žalovaný tento článok uverejnil i na svojej internetovej stránke K.k zo dňa X.XX.XXX0 s plným menom, priezviskom a vekom žalobcu a s difamujúcimi skutkovými tvrdeniami. Tento článok sprístupňoval širokej verejnosti minimálne do XX.XX.XXXX. Citovanými výrokmi v uverejnených článkoch žalovaný výraznou mierou zasiahol do osobnej sféry žalobcu, poškodil jeho česť, vážnosť, dôstojnosť a meno pred širokou verejnosťou. Žalobca veľmi negatívne pociťuje dôsledky citovaných výrokov v uverejnených článkoch s jeho plným menom, priezviskom a vekom. V dôsledku týchto uverejnených článkov sa výraznou mierou narušili, dokonca rozpadli rodinné, pracovné i spoločenské vzťahy žalobcu a má veľmi vážne existenčné problémy ( väčšina obchodných partnerov ukončila so žalobcom spoluprácu ), ako i vážne problémy na verejnosti. Žalobca zdôraznil, že si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), pretože je potrebné predovšetkým prihliadnuť k vysokej intenzite nepriaznivého následku konania žalovaného spočívajúceho v znížení spoločenskej vážnosti žalobcu v značnej šírke okruhu pôsobenia tohto následku tým, že difamujúce výroky o osobe žalobcu boli zverejnené v denníku A., dostupného širokej verejnosti. Členovia jeho rodiny sú jedinými nositeľmi takého priezviska na Slovensku, takže či už priamo alebo nepriamo jeho rodina veľmi tvrdo pocítila nepresnosti v informáciách, ktoré boli uvedené v tlači žalovaného vydavateľa. Na základe toho sa im rozbili rodinné väzby, pretože aj príbuzní žalobcu sa stretávali s nepríjemnými poznámkami, otázkami. Jeho syn, ktorý sa volá rovnako ako on, bol pri prejavení záujmu o pracovné miesto výslovne z dôvodu uverejnenia sporných článkov odmietnutý bez ďalšieho vysvetlenia. S otcom prestala komunikovať sestra, čo mu otec zazlieva. S ním prestal komunikovať brat a celá jeho rodina. Čo sa týka bežného spoločenského života a priateľov, napriek snahe vysvetliť celú situáciu, všetci veria zverejneným informáciám. Napr. susedia s ním nenastúpia do výťahu keď ho zbadajú. Vo veľkej miere sa celá udalosť dotkla aj jeho pôsobenia ako živnostníka. 15 rokov budoval obchodné vzťahy, ktoré sa následne vo veľkej miere prerušili. Tieto články ovplyvnili priamo aj svedkov, ktorí boli zúčastnení v trestnom konaní, a ovplyvnilo to ich pohľad na neho a na celú záležitosť. Má preto psychické problémy sa vyrovnať s danými situáciami. 2. Súd prvej inštancie v rozsudku konštatoval, že žalovaný sa vo svojom prednese pred súdom v plnom rozsahu pridŕžal svojich písomných a ústnych podaní, a navrhol žalobu zamietnuť, pričom si uplatnil nárok na náhradu trov konania. 3. V rámci vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že v článku zo T. Uznesením zo dňa 19.11.2010, ČVS:KRP-201/OVK-BA-2010 bolo podľa § 199/1 TP začaté trestné stíhanie a súčasne podľa § 206/1 TP aj stíhanie ako obvinených, okrem iného v bode 2 uznesenia aj H. F. - žalobcu. V čase, kedy bol predmetný článok uverejnený, tak bolo už dávno začaté trestné stíhanie voči žalobcovi dňa 19.11.2010. Súd v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR z 28. októbra 2010 sp. zn. IV.ÚS 107/2010, z ktorého analogicky vyplýva, že ak žalobca bol v čase uverejnenia inkriminovaného článku objektívne v postavení podozrivého, nemožno vydavateľovi tlače vytýkať to, že ho ako podozrivého ( na základe informácií od orgánov činných v trestnom konaní ) prezentoval. Neobstojí ani tvrdenie, že formulácie použité v článku "vzbudili" podozrenie voči žalobcovi, keď objektívne v čase uverejnenia článku bol žalobca v postavení podozrivého ( aj podľa predbežných záverov orgánov činných v trestnom konaní ) bez ohľadu na uverejnenie alebo neuverejnenie inkriminovaného článku. V zmysle nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II.ÚS 357/96 polemické výroky zásadne vylučujú zásadu do práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ, pretože každý názor, stanovisko, kritika, a to dokonca nielen polemicky uvedená je zásadne prípustná, keďže sloboda prejavu je jednou z najdôležitejších zásad demokratickej spoločnosti. Súd tak dospel k záveru, že uvedením mena, priezviska a veku žalobcu ako o osobe, voči ktorej bolo už v tom čase začaté trestné stíhanie, nedošlo zo strany žalovaného k porušeniu práv žalobcu na ochranu jeho osobnosti. Išlo o výkon slobody prejavu a práva na informácie, chráneného čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor). 4. K uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobca založil do spisu výkazy o príjmoch a výdavkoch za roky 2003, 2004, 2005, 2006, 2007, 2008, 2009, 2010, 2011, z ktorých súd zistil jeho nasledovné príjmy: - v roku 2003 boli v sume 4.122.496,-Sk - v roku 2004 boli v sume 7.023.311,-Sk - v roku 2005 boli v sume 11.789.035,-Sk - v roku 2006 boli v sume 12.820.031,-Sk - v roku 2007 boli v sume 6.558.327,-Sk - v roku 2008 boli v sume 290.627,-Sk - v roku 2009 boli v sume 5.814 Eur - v roku 2010 boli v sume 12.763 Eur - v roku 2011 boli v sume 2.435 Eur. Z tohto prehľadu vyplýva, že žalobcov celkový príjem začal klesať v podstate už v roku 2008, avšak sporné články boli uverejnené až v roku XXXX. Žalobca pritom nepreukázal, že pokles jeho príjmu nespôsobila hospodárska kríza, ale práve zverejnené články žalovaného. 5. Súd poukázal na ustanovenie § 118a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP), na základe ktorého zamietol návrh žalobcu na výsluch svedkov, ktorých žalobca navrhol až na poslednom pojednávaní. V súlade s citovaným ustanovením ich bol povinný navrhnúť na prvom pojednávaní. Konštatoval, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a preto žalobu vo veci zamietol. O trovách konania rozhodne v zmysle § 151 ods. 3 OSP až po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej. 6. Rozsudok napadol odvolaním žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne podaním doručeným súdu dňa 30.10.2013. K rozhodnutiu o výroku o náhrade trov konania uviedol, že neboli podľa neho splnené podmienky podľa § 151 ods. 3 OSP a súd toto rozhodnutie bližšie neodôvodnil. K meritu veci namietol, že v priebehu konania na súde prvej inštancie podrobne odôvodnil neoprávnený zásah žalovaného do jeho osobnostných práv. Zotrval na svojich tvrdeniach, že v článkoch vydaných žalovaným zo dňa XX.XX.XXXX a X.XX.XXXX boli použité také slová, slovné spojenia a formulácie, ktoré si výrazovo a významovo mohol čitateľ periodika jednoznačne vysvetľovať tak, že vina žalobcova bola súdom preukázaná a že tento trestný čin spáchal. To znamená, že je páchateľom vraždy, resp. jedným z páchateľov. Články teda nerešpektovali zásadu prezumpcie neviny a porušili jeho práva zakotvené v čl. 50 ods. 1, 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 Dohovoru. V tejto súvislosti poukázal aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn 3Cdo/84/2011, v ktorom uviedol právny názor, že pokiaľ médiá informujú o okolnostiach súvisiacich s trestnou činnosťou, treba mať na zreteli princíp prezumpcie neviny, v dôsledku ktorého je o určitej osobe ako páchateľovi trestného činu prípustné informovať verejnosť až po právoplatnom odsudzujúcom rozsudku. Aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III.ÚS/83/2001 uviedol, že prezumpciu neviny porušujú aj výroky orgánov činných v trestnom konaní o obvinenom zverejnené v médiách, ktoré vyjadrujú názor, že tento je vinný, pričom jeho vinu nevyslovil právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súd. V odbornom článku U. T. v Justičnej revue je uvedené, že uverejnenie mena páchateľa pred právoplatným súdnym rozhodnutím nemožno kvalifikovať ako stav, v ktorom sa zachovalo právo byť považovaný za nevinného podľa čl. 52 ods. 2 Ústavy SR. Povinnosťou a zodpovednosťou vydavateľa periodickej tlače je, aby si vopred overil pravdivosť získaných a použitých informácií. Uvádza to aj Európsky súd pre ľudské práva a slobody (ďalej len ESĽP), ktorý napríklad v rozsudku o sťažnosti č. 21980/93 uviedol, že čl. 10 nezaručuje neobmedzenú slobodu prejavu ani vtedy, keď tlač referuje o veci závažného verejného záujmu. K uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobca zdôraznil, že preukázal vysokú intenzitu nepriaznivého konania žalovaného, spočívajúcej v znížení jeho spoločenskej vážnosti. Poškodil jeho česť, vážnosť, dôstojnosť a meno pred širokou verejnosťou. Je dôvodné tvrdiť, že vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k intenzite a trvaní nepriaznivého následku by pociťovala ako závažnosť spravidla každá fyzická osoba, nachádzajúca sa na mieste a v postavení žalobcu. Tým vznikol jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ. Odôvodnenie rozsudku je neprimerané stručné a nespĺňa náležitosti § 157 ods. 2 OSP. Súd nepostupoval dôkladne a dostatočne ani pri hodnotení dôkazov podľa § 132 OSP. Súd sa nevyporiadal so všetkými argumentmi žalobcu uplatnenými v prvostupňovom konaní; uvedených napríklad v doplnení žaloby zo dňa 14.9.2012, v ktorom boli prednesené dôvody a argumenty majúce meritórny význam pre rozhodnutie súdu. Tvrdenia v obidvoch článkoch, ale najmä v ich vzájomnej súvislosti, jednoznačne vyjadrujú, že páchateľom vraždy, resp. jedným z páchateľov je žalobca. Iba tým, že voči určitej osobe sa vedie trestné stíhanie, sa nestáva taká osoba osobou verejného záujmu zo zúženým rozsahom ochrany jej súkromia. Žalobca nie je, ani nebol verejne politicky známou osobou, ale iba „obyčajnou osobou“. Na rozdiel od vydavateľa, polícia celé meno podozrivého obvineného či obžalovaného človeka zverejňuje iba vtedy, ak je po ňom vyhlásené pátranie. Inak spravidla iba uvádza vek, meno a iniciály priezviska, a miesto, odkiaľ osoba pochádza. Inkriminované články neprezentovali žalobcu ako osobu podozrivú zo spáchania trestného činu, ale ho v rozpore so zásadou prezumpcie neviny prezentoval priamo ako páchateľa trestnej činnosti. Ide preto o neprípustný zásah do osobnostných práv žalobcu. V týchto článkoch nie je žiadna zmienka o žalobcovi ako o podozrivom a toto slovo nebolo v nich ani uvedené. Nepravdivá je aj informácia, že polícia nemohla zadržať „prvého z hľadaných mužov H. F.“, pretože v čase uverejnenia článku nebol žalobca hľadanou osobou, keďže bol od XX.XX.XXXX v kolúznej väzbe. Žalovaný pri zverejňovaní článkov nerešpektoval povinnosť a zodpovednosť za to, že každý, kto sa rozhodne zverejniť informácie , si musí overiť v rozsahu primeranom okolnostiam, že tieto informácie sú presné a spoľahlivé. Tento právny názor vyslovil ESĽP vo veci Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku. Žalobca preto nesúhlasí s právnym záverom súdu prvej inštancie, že uverejnením predmetných článkov v tlačenom periodiku a aj na jeho internetovej stránke nedošlo zo strany žalovaného k porušeniu práv žalobcu na ochranu jeho osobnosti. Súd neposudzoval konanie žalovaného a obsah článkov komplexne ako celok vo všetkých vzájomných súvislostiach a v súlade so súdnou praxou a judikatúrou. K výške náhrady nemajetkovej ujmy žalobca nesúhlasil ani s konštatovaním súdu prvej inštancie, že pokles príjmov žalobcu spôsobila kríza. Z hľadiska posúdenia následkov dopadu uverejnenia sporných článkov je rozhodujúce obdobie roka 2010, kedy boli v mesiacoch november a december uverejnené a následne aj rok 2011, pokiaľ ide o výšku dosiahnutého príjmu. Porovnanie týchto údajov poukazuje na výrazný pokles o 80 %. Tento pokles nebol ovplyvnený hospodárskou krízou. Žalobca sa preto domáha, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe žalobcu vyhovel v celom rozsahu. 7. Uznesením č. konania 14C 229/2011 zo dňa 21.5.2014 bol žalobca oslobodený od súdneho poplatku za odvolanie. 8. Odvolanie žalobcu bolo doručené právnemu zástupcovi žalovaného dňa 9.9.2014. Podal k nemu písomné vyjadrenie prostredníctvom právneho zástupcu podaním doručeným súdu dňa 14.10.2014. K jednotlivým odvolacím námietkam žalobcu uviedol nasledovné: Absencia rozhodnutia o trovách konania nemá žiadny dopad a nespôsobuje ujmu žalobcovi. Takéto rozhodnutie je naopak v jeho prospech, pretože podľa všetkého by bol zaviazaný na náhradu trov konania a súd toto rozhodnutie len oddialil. K zverejneniu sporných článkov žalovaný v konaní podrobne odôvodnil, že k porušeniu prezumpcie neviny nedošlo. V článku zo dňa 24.11.2010 nebolo uvedené meno a priezvisko, a ani identifikačný údaj žiadnej osoby, a teda ani žalobcu. Obsahom tohto článku bola len informácia, že polícia zadržala podozrivých z vraždy a že považuje za podozrivých páchateľov minimálne dve osoby, z ktorých jeden sa sám prihlásil z dôvodu obáv zo strany svojho spoločníka. Je teda vylúčené, aby tento článok mohol porušiť prezumpciu neviny nielen žalobcu, ale kohokoľvek. V druhom článku zo dňa 8.12.2010 bolo uvedené, že zadržaný bol F. F., na ktorého bol vydaný zatykač a ktorý je obvinený. Vo vzťahu k žalobcovi bolo uvedené, že ho polícia ako jedného z hľadaných mužov zadržala a že mu patrilo zhorené auto. V konečnom dôsledku je uvedené, že tretí z obvinených mužov stále uniká. Je teda zrejmé, že žalobca nebol priamo ani nepriamo označený za páchateľa trestného činu, ale bol označený iba ako „hľadaný“. V tomto článku je výslovne uvedené aj to, že vec sa nachádza v štádiu trestného stíhania. Taktiež bolo uvedené, že prípade F. F., žalobcu a „tretieho muža“ ide o obvinených, a bolo tak uvedené aj ich procesné postavenie. To, že žalobca bol reálne nápomocný pri popisovanom trestnom čine je úplne zrejmé z obsahu pripojeného trestného spisu a z jeho vlastnej výpovede. Pojem kumpán, teda spoločník, bol namieste. Nakoniec sa ukázalo ako nepravdivé tvrdenie žalobcu, že na neho nebola podaná obžaloba. Informácie uverejnené v článku sú pravdivé, čo ani samotný žalobca v zásade nepoprel. Ak ide o zásah spočívajúci na skutkových tvrdeniach vychádzajúcich z pravdivých informácií, v zásade to vylučuje neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti. Podľa nálezov Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS/12/98 a sp. zn. III. ÚS/83/01 účelom prezumpcie neviny je chrániť obvineného pred akýmkoľvek súdnym rozhodnutím alebo inými výrokmi príslušných úradných osôb, ktoré sa rovnajú vysloveniu viny bez toho, aby táto bola preukázaná v súlade so zákonom. Vyplýva z toho, že princíp prezumpcie neviny môžu porušiť iba štátne orgány a ich predstavitelia a nie súkromné osoby. Ani v jednom z dotknutých článkov sa neuviedlo, že žalobca je vinný zo spáchania nejakého trestného činu. Samotný žalobca poukázal na nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS/83/2001, podľa ktorého prezumpciu neviny neporušujú výroky vyjadrujúce stav podozrenia zo spáchania trestného činu. Logicky potom prezumpciu neviny nemôžu porušovať ani výroky pravdivo vyjadrujúce, že určitá osoba je obvinená zo spáchania trestného činu. Pokiaľ sa žalobca odvoláva na názor U. T., tento je prekonaný nielen nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 83/2001, ale aj judikatúrou ESĽP. Ústava a ani žiadny iný zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis nezakazujú vydavateľovi uverejniť meno a priezvisko osoby, ktorá je podozrivá, resp. hľadaná v súvislosti so spáchaním nejakého závažného trestného činu. Podľa článku 2 ods. 3 Ústavy SR každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané. To znamená, že postup žalovaného bol v súlade so zákonom. Je plne v súlade s judikatúrou ESĽP, podľa ktorej nie je porušením práv chránených Dohovorom, ak médiá v rámci informovania o trestných veciach uverejnia aj meno a priezvisko osoby podozrivej, obvinenej alebo obžalovanej zo spáchania nejakého trestného činu. Žalobca nijako nekonkretizoval svoje tvrdenie, že informácie uverejnené v dotknutých článkoch nie sú presné, úplné a pravdivé, a že boli podané skresľujúco, čím porušujú zásadu prezumpcie neviny. Pokiaľ ide o nárok žalobcu o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalovaný uviedol, že vysokú intenzitu údajného nepriaznivého následku konania žalovaného preukazoval len prehľadom jeho príjmov za roky 2003 až 2011. Zo samotného inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy vyplýva, že ide o náhradu reálne vzniknutej ujmy. Účelom tohto inštitútu je reparovať ujmu, ktorá musí byť preukázaná a nielen deklarovaná. Z dokazovania musí vyplynúť bezpečný záver, že k zníženiu vážnosti v značnej miere aj došlo, čo je podmienkou priznania náhrady v peniazoch. Ďalšou podmienkou je, že k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti došlo v značnej miere, čo taktiež musí byť preukázané dôkazmi. K takémuto následku žalobca vo veci neposkytol absolútne žiaden dôkaz. Predložené výkazy o jeho príjmoch sú vo vzťahu k preukázaniu nemajetkovej ujmy vo sfére osobnosti irelevantné a majú vzťah len k majetkovým pomerom žalobcu. Nemajetkovou ujmou sa pritom rozumie ujma v inej oblasti ako v oblasti majetkovej. Výkazy sú spôsobilé preukázať nanajvýš to, že výška príjmov žalobcu sa v jednotlivých rokoch jeho podnikania menila, pričom žalobcom namietané články boli uverejnené v roku 2010. Príjmy žalobcu pritom prudko klesli v roku predchádzajúcom uverejneniu článkov, konkrétne v roku 2009. V roku 2010 naopak paradoxne stúpli a v roku 2011 klesli, ale prepad nebol taký výrazný ako v roku 2009. Tieto výkazy nie sú spôsobilé preukázať žiadnu príčinnú súvislosť medzi uverejnením článkov a negatívnymi dôsledkami vo sfére žalobcu. Podľa názoru žalovaného preto neboli splnené predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako sa nesprávne domnieva žalobca. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva žalobcu na riadne odôvodnené súdne rozhodnutie, žalovaný poukázal na to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je síce stručné, ale dáva jasnú odpoveď na skutkové a právne otázky relevantné vo veci. Súd sa vyporiadal s námietkou neoprávnenosti zásahu do osobnostných práv žalobcu, ako aj v podstate s jediným dôkazom, ktorý žalobca súdu predložil. Jasne vyplýva z odôvodnenia, že súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že ho žalovaný v článku zo dňa X.XX.XXXX. prezentoval ako páchateľa trestného činu. Prezentoval ho iba ako podozrivého, resp. obvineného, čo v okamihu uverejnenia článku jednoznačne zodpovedalo okolnostiam veci. Z obsahu odôvodnenia je zrejmý právny názor súdu, že nie je možné porušiť osobnostné práva žalobcu pravdivým informovaním o jeho procesnom postavení v trestnom konaní a o obsahu skutku, ktorý je predmetom trestného konania. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na rozsudok ESĽP vo veci Sciacca proti Taliansku z roku 2005, tento rozsudok sa netýka predmetnej veci, pretože sa týkal prípadu, kedy štát poskytol médiám fotografiu osoby obvinenej z trestného činu, ktorú vyhotovila polícia. V danom prípade o takéto okolnosti nešlo. Žiaden obrazový záznam žalobcu uverejnený nebol a meritum veci teda nespočíva v tom, že by štátne orgány poskytli údaje žalobcu pre účely uverejnenia. V odvolaní sa ďalej žalobca odvoláva na nález ÚS SR sp. zn. IV.ÚS/ 107/2010 a rozhodnutie ESĽP vo veci Bladed Tromso Stensaas proti Nórsku. Z nálezu ústavného súdu pritom vyplýva, že médiá nezodpovedajú za pravdivosť informácií poskytnutých orgánmi činnými v trestnom konaní, pokiaľ sa na ne môžu legitímne spoľahnúť a nemusia ich overovať. Toto rovnako vyplýva aj z citovaného rozsudku ESĽP. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu. 9. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené právnej zástupkyni žalobcu dňa 10.11.2014, ktorá voči nemu ďalšiu repliku nepodala. Vec bola na odvolacie konanie predložená dňa 18.11.2014. 10. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, účinný od 1.7.2016, (ďalej len „CSP“). Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd preto prejednal odvolanie žalobcu ako súd odvolací podľa § 34 CSP, v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods. 1 O.s.p.. Na základe výsledkov dokazovania na súde prvej inštancie a po preskúmaní odvolacích námietok žalobcu dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Keďže vo veci nebolo potrebné doplniť dokazovanie, odvolací súd podľa § 378 ods. 1 v nadväznosti na § 219 ods. 3 CSP rozsudok vo veci verejne vyhlásil dňa 16.1.2018. 11. Odvolací súd preveril štádium trestného stíhania voči žalobcovi a zistil, že Krajská prokuratúra v Bratislave dňa 12.12.2011 podala obžalobu pod sp. zn. 1KV/132/2010 na Okresný súd Bratislava I v Bratislave, okrem iných aj voči žalobcovi. Konkrétne voči nemu pre zločin ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 155 ods. 1, 2 písmena a) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že „....obvinený H. F. a obvinený D. Q. v noci zo XX.XX.XXXX na XX.XX.XXXX v obytnom dome na S. ul. č.XX v W. mestskej časti N. W. pod vplyvom alkoholu a omamných látok, pri tom, ako obvinený F. F. s krátkymi prestávkami poškodeného F. O. bil päsťami, boxerom, teleskopickým obuškom, kovovou kostrou od kuše do rôznych častí tela, tomuto v konaní slovne ani inak nebránili napriek tomu, že poškodený krvácal, kričal a nekládol odpor, po čom z podnetu obvineného Q. sa s obvineným F. dohodli, že zraneného poškodeného F. O. za trest vyvezú do lesa, kde ho nechajú, na čo obvinený F. pristavil svoje motorové vozidlo značky Q. C. I. evidenčné číslo W. z batožinového priestoru ktorého vyložili veci a vystlali ho fóliovou plachtou, do ktorého poškodeného F. O. naložili, hoci tento krvácal, bol slabý, dobitý a nedostatočne oblečený, a obvinený F. spoločne s obvineným F. za prítomnosti obvinenej U. ho v takomto stave odviezli do lesného porastu do T. A. Q., časti X. s cieľom ho z vozidla vyložiť a v lese samého ponechať, keď sa v lese vo vozidle minul benzín, obvinený F. prostredníctvom obvineného Q., ktorý zatiaľ v dome na S. ul. č.XX umýval krv, zabezpečil dovezenie benzínu do lesa, po čom z lesa odišiel, pričom obvinenému F. ani obvinenému Q. nič nebránilo, aby zbitie poškodeného O. a miesto, kam bol odvezený dobitý poškodený O. ihneď oznámili polícii alebo mu privolali lekársku pomoc.....“. Uvedená trestná vec je vedená na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 5T/81/2010 a zatiaľ o obžalobe nebolo rozhodnuté. 12. Aj keď rozsudok súdu prvej inštancie je extrémne stručný a neobsahuje napríklad obsah obrany žalovaného a ani stanovisko žalobcu k jeho argumentácii, vzhľadom na dostatočne zistený skutkový stav a správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, odvolací súd na túto vadu neprihliadol, keďže ňou neboli znemožnené práva strán sporu v takej miere, aby bolo porušené ich právo na spravodlivý proces. Obranu žalovaného vo veci vyhodnotil aj odvolací súd ako dôvodnú. Z obsahu namietaných článkov žalovaného zverejnených v denníku A. vyplýva, že osoba žalobcu bola identifikovaná jeho osobnými údajmi len v článku zo dňa X.XX.XXXX, ktorý sa týkal skutku, pre ktorý je doposiaľ žalobca trestne stíhaný, a bola na neho podaná obžaloba na súd. V uvedenom článku bol žalobca označený ako „prvý z hľadaných mužov“, ktorý z obavy, že mu jeho „kumpán“ ublíži, sa sám dobrovoľne prihlásil (na polícii). Z článku ďalej jednoznačne vyplýva, že zdrojom informácií bola polícia, pričom článok bol zameraný hlavne na osobu F. F. (obžalovaného v 1. rade v podanej obžalobe), ktorý bol v článku označený ako „obvinený z účasti na upálení mladíka“, a na ktorého bol vydaný medzinárodný zatykač. Článok z X.XX.XXXX bol z namietaných článkov zverejnený ako posledný, pričom v článkoch zo XX.XX., XX.XX. a XX.XX.XXXX nebola osoba žalobcu žiadnym spôsobom konkrétne identifikovaná; a nemohli objektívne byť ich obsahom porušené jeho osobnostné práva. Ani označenie žalobcu „ako jedného z hľadaných mužov“ v článku z X.XX.XXXX nemožno kvalifikovať ako porušenie prezumpcie neviny žalobcu zo strany žalovaného. Z tohto označenia nemožno vyvodiť záver, že žalobca je páchateľom popisovaného trestného činu, ale len to, že v súvislosti s jeho vyšetrovaním je jedným z hľadaných mužov. Konštatovanie v článku, že žalobca sa sám prihlásil na polícii (čo vo veci nebolo sporné), zodpovedalo aj tomu, že v čase vydania článku bol už žalobca vo väzbe. Žalobca nebol v článku označený ako páchateľ popisovaného trestného činu, a neboli uvedené ani žiadne úvahy alebo polemiky o jeho vine. Bol označený v súlade s jeho postavením v aktuálnom štádiu trestného konania, ktoré zodpovedalo skutočnosti. Navyše bol označený len ako „hľadaný muž“, teda nie ani ako podozrivý, a ani ako obvinený. Záver, že bol jedným z podozrivých sa dal vyvodiť len z kontextu celého článku. Možno teda uzavrieť, že inkriminované články legitímnym spôsobom a v súlade so skutočnosťou informovali verejnosť o spáchaní závažného trestného činu, čo je vecou verejného záujmu, bez toho, aby narušili princíp proporcionality medzi ochranou základných práv na ochranu osobnosti a právom na šírenie informácií. Aj keď články zjednodušene a aj určitou expresívnou formou informovali o predmetnom trestnom čine a štádiu jeho vyšetrovania, nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Je preto správny záver súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol vo veci dôkazné bremeno svojich tvrdení ohľadne závažného porušenia jeho osobnostných práv na ochranu dobrého mena, povesti a cti. Následne už bolo bezpredmetné zaoberať sa tým, či v súvislosti s namietanými článkami vznikla žalobcovi nemajetková ujma v takom rozsahu, aby bolo dôvodné odškodniť ju finančnou náhradou. Odvolací súd sa preto touto časťou napadnutého rozsudku nepovažoval za potrebné bližšie zaoberať. Pravdivosť a opodstatnenosť zverejnených informácií v konečnom dôsledku potvrdzuje aj to, že na žalobcu bola podaná pre predmetný skutok obžaloba na súd, a podozrenie zo spáchania trestného činu bolo v začiatočnom štádiu vyšetrovania voči nemu dôvodné. 13. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1,2 CSP ako vecne správny. 14. Keďže súd prvej inštancie nerozhodol v rozsudku o náhrade trov konania, rozhodne v konečnom rozhodnutí vo veci aj o nároku žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania. 15. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).