Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/403/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212213049 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1212213049.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: Ringier Axel Springer Slovakia, a.s., so sídlom Prievozská 14, 821 09 Bratislava IČO: 00 678 155 zastúpený: BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o., Hviezdoslavovo námestie 25, 811 02 Bratislava IČO: 36 833 533, proti žalovanému: STAR production, s.r.o., so sídlom Dr. Vladimíra Clementisa 10, 821 02 Bratislava, IČO: 35 890 851 zastúpený: IKRÉNYI & REHÁK, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 2, 811 08 Bratislava IČO: 36 854 808, o ochranu autorského práva a náhradu škody, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 2.4.2014, č.k. 16C/162/2012-209, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo vyhovujúcom výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť uverejniť v magazíne STAR v rubrike Téma týždňa ospravedlnenie s určeným obsahom m e n í tak, že žaloba sa v tejto časti z a m i e t a. Vo zvyšnej časti (t.j. v zamietajúcom výroku) sa rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým medzitýmnym rozsudkom súd prvej inštancie a) uložil žalovanému povinnosť uverejniť v magazíne M. v rubrike G. G. písmom G. I. L., veľkosť písma 10 na vlastné náklady za neoprávnený zásah do autorského práva žalobcu v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku ospravedlnenie nasledovného znenia: ,,X. XX.X.XXXX O. W. M. F. X. XX.X.XXXX na R. B. D..E..sk M. U. Č. T. K. X. W. B. I. ,,L. B. M. W. Ľ.U.. V. M. T. F. Č. G. T., N. Z. U. O. W. S. F. R. E. I. M. B. Z. M. O. W. F. B.. O. W.I. W. S. F. O. W. F. B. G. Č., M. L. F. M. M., F..M.., M. G. T. za I. E. X. V. F. B.O..". M. B., M..L..T.. (výrok I) b) v časti uloženia povinnosti žalovanému odstrániť z internetovej stránky D..E..sk článok zo dňa 21.5.2012 pod názvom ,,L. B. M. W. Ľ. žalobu zamietol (výrok II). 2. Rozhodnutie vo veci samej právne zdôvodnil § 5 ods. 22, § 7 ods. 1,2,3 písm. a), § 18 ods. 1, § 18 ods. 2 písm. a), § 18 ods. 4, § 24 ods. 1, § 25, § 50 ods. 1, § 56 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (ďalej len „Autorský zákon“) a vecne tým, že článok s herečkou X. W. pod názvom ,,X. X.“, uverejnený v aprílovom vydaní magazínu W. S., vydanie č. X/XXXX, posúdil ako autorské dielo. Mal za to, že rozhovor redaktorky G. N. s herečkou X. W. naplnil pojmové znaky tvorivosti v spojení s pojmovým znakom jedinečnosti teda pôvodnosti, jedná sa o jedinečný výsledok tvorivej duševnej činnosti autora a je ho možné zaradiť medzi diela literárne, konkrétne medzi diela slovesné. Uviedol, že autorom rozhovoru bola spracovateľka rozhovoru t.j. G. N., ktorá rozhovor vytvorila vlastnou tvorivou činnosťou a tvorivosť autora rozhovoru spočívala v postavení otázok, ktoré nasmerovali dopytovaného k výpovedi podľa konečnej tvorivej predstavy autora. Nakoľko rozhovor predstavuje umeleckú formu spracovania osobných prejavov, napr. zachytenej výpovede dopytovaného subjektu, mal za to, že autor rozhovoru nebol povinný získať od dopytovaného osobitný súhlas na použitie uvedených prejavov jeho osoby, navyše udelenie takéhoto súhlasu bolo prezumované konkludentne - prijatím ponuky na účasť v rozhovore. Keďže v danom prípade autorka rozhovoru G. N. bola v čase vytvorenia diela zamestnancom žalobcu dospel k záveru, že v danom prípade sa jedná o zamestnanecké dielo, z čoho vyvodil aktívnu legitimáciu žalobcu v konaní. Nakoľko žalovaný doslovne citoval vyjadrenia X. W. uverejnené v článku pod názvom ,,X. X.“, použil ich v článku ,,L. B. M. W. Ľ." a nepreukázal udelenie súhlasu autora rozhovoru, vyvodil, že žalovaný neoprávnene zasiahol do autorských práv žalobcu. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť uverejniť ospravedlnenie v magazíne M. v rubrike G. G. na vlastné náklady, a to v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. V časti uloženia povinnosti žalovanému odstrániť z internetovej stránky D..E..sk článok zo dňa 21.5.2012 pod názvom ,,L. B. M. W. Ľ." súd prvej inštancie žalobu zamietol, majúc za to, že časť článku je autorstvom iného subjektu, preto by odstránením celého článku rozhodol nad rámec oprávnenosti žalobcových autorských práv. 3. Súd prvej inštancie rozhodujúc najskôr o časti prejednávanej veci (len o ochrane autorského práva) podľa ust. § 152 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) uviedol, že o trovách konania rozhodne v konečnom rozhodnutí. 4. Proti tomuto rozsudku vo vyhovujúcej časti podal odvolanie žalovaný, a to z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných k dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie sa nevysporiadal so všetkými podstatnými námietkami z jeho strany a rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, a tak konanie súčasne zaťažil vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uviedol, že napadnutý rozsudok je nesprávne označený ako „medzitýmny" rozsudok v zmysle ust. § 152 O.s.p., nakoľko medzitýmnym rozsudkom je rozsudok, ktorým súd rozhodne o základe prejednávanej veci a až po jeho právoplatnosti rozhoduje o jednotlivých uplatnených nárokoch. V predmetnej veci však súd rozhodol priamo o dvoch bodoch petitu, čím priamo rozhodol o časti prejednávanej veci, v dôsledku čoho sa jedná o čiastočný rozsudok. 5. Žalovaný nesúhlasil so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, ktorými poprel akúkoľvek duševnú činnosť X. W. a uviedol, že jej výroky sú výsledkom duševnej činnosti osoby kladúcej otázky (autorky rozhovoru G. N.). Na tomto nesprávnom podklade prijal súd prvej inštancie aj ďalšie zjavne nesprávne závery o tom, že „F. L." nie je v dôsledku toho povinný získať súhlas na použitie prejavov osoby dopytovaného subjektu a dokonca záver, že X. W. ako takáto osoba by ani nemohla poskytnúť identické vyjadrenie inému subjektu, keďže „T. F. B. T. I. T. G. M. B.“. Uvedené závery vychádzali zo zjavnej nesprávnej interpretácie princípov autorského práva a posudzovania duševnej činnosti ako takej. Pôvodcom určitého vyjadrenia je vždy ten subjekt, ktorý vykonal duševnú činnosť potrebnú na to, aby určitá myšlienka bola sformulovaná a vyjadrená v objektívne vnímateľnej podobe, preto pokiaľ by samotný respondent nevyvinul duševnú činnosť (či už tvorivú alebo nie), redaktor by mohol klásť akékoľvek otázky, žiadna odpoveď by však nevznikla, preto odpovede nemôžu byť za žiadnych okolností považované za výsledok duševnej činnosti redaktora, a už vonkoncom nie jeho „vlastnej" duševnej činnosti tak, ako to predpokladá Autorský zákon. Tento záver korešponduje aj s európskou judikatúrou: „ Pokiaľ ide o prvky diel, na ktoré sa vzťahuje ochrana treba uviesť, že sa skladajú zo slov, ktoré, ak sú posudzované samostatne, nepredstavujú samé osebe duševnú tvorbu autora, ktorý ich používa. Až výber, umiestnenie a kombinácia týchto slov umožňujú autorovi vyjadriť svoju tvorivosť a dospieť tak k výsledku, ktorý je duševnou tvorbou." V predmetnej veci bolo nepochybným, že to bola práve pani W., ktorá vytvorila odpovede tým, že vybrala a skombinovala slová do určitého celku vyjadrujúceho jej myšlienku. Práve a jedine tento proces mohol byť duševnou tvorbou a potenciálne zakladať autorské práva k výroku, nevyhnutne a jedine len v prospech pani W.. Na tomto základe preto už pojmovo nemohla byť redaktorka autorkou výrokov X. W., ktoré žalovaný citoval, preto žalobca ako zamestnávateľ redaktorky nemohol k výrokom X. W. z poukazovaného titulu zamestnaneckého diela vykonávať majetkové autorské práva, čím je daný nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu v konaní. 6. Žalovaný namietal aj nesprávnosť právneho posúdenia súdu prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu tvorivej zložky a tvorivého vkladu redaktorky. Mal za to, že rozhovor a i jednotlivé výroky X. W. mali charakter informačný, nenapĺňali znaky tvorivosti a literárnosti v zmysle požiadavky ust. § 7 ods. 1 Autorského zákona, podľa ktorého „Predmetom autorského práva je literárne a iné umelecké dielo a vedecké dielo, ktoré je výsledkom vlastnej tvorivej duševnej činnosti autora“. Rozhovor v tomto prípade nie je literárnym (ani iným umeleckým) dielom, je len prejavom osobnosti pani W. predneseným redaktorovi žalobcu a žalobcom zachyteným prostredníctvom diktafónu a s minimálnymi úpravami reprodukovaným v tlačenej podobe. Tieto výroky preto nie sú autorským dielom podľa Autorského zákona, ale prejavom osobnej povahy ako jedným z prvkov osobnosti fyzickej osoby podľa ust. § 11 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Žalobca preto nemohol uplatňovať vo vlastnom mene práva, ktoré potenciálne prislúchajú len X. W. a ktoré nie sú autorskoprávnej, ale rýdzo občianskoprávnej povahy. Prvoištančný súd nesprávne identifikoval tvorivú zložku v spôsobe kladenia otázok, ktoré podľa jeho záverov mali smerovať dopytovaného k výpovedi podľa tvorivej predstavy autora. Duševná činnosť redaktorky, ani za predpokladu, že by bola tvorivá, nemohla spôsobiť to, že odpovede na tieto otázky, ani rozhovor ako celok budú výsledkom tvorivej duševnej činnosti redaktora. Tvorivostný prvok, ani literárny či umelecký rozmer textu, nebol prvoinštančným súdom správne posúdený ani riadne odôvodnený. Naopak, záver súdu prvej inštancie, že tento „rozhovor predstavuje umeleckú formu spracovania osobných prejavov, napr. zachytenej výpovede dopytovaného subjektu" bol v rozpore s vykonaným dokazovaním a skutkovými zisteniami. Minimálne štylistické úpravy textu, ani prípadný presun jednotlivých pasáží pritom neboli spôsobilé založiť autorské práva k takémuto textu, poukazujúc pritom na vyjadrenie svedkyne W., ktorá vo svojej výpovedi potvrdila, že dané citácie sú jej výrokmi: „Á., M. G. W. H.. Uviedol, že aj v konaní poukazoval na judikatúru, najmä rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Co 41/95, podľa ktorého autorskoprávnej ochrane podlieha len také dielo, ktorého základným pojmovým znakom je, že sa nim prezentuje výsledok tvorivej duševnej činnosti, že táto duševná tvorivá činnosť nie je akákoľvek, ale len literárna, vedecká alebo umelecká, pričom „dielo možno zásadne chápať ako tvorivou duševnou činnosťou vzniknutú myšlienku, patriacu do oblasti vedy, literatúry alebo umenia, vyjadrenú v objektívnej forme“. V predmetnej veci vzniknuté myšlienky jednak nepatrili zamestnankyni žalobcu a jednak nevznikli v oblasti vedy, literatúry ani umenia. Citované rozhodnutie ďalej uvádza, že je potrebné skúmať dielo z hľadiska „či v sebe nesie pečať autorovej resp. autorkinej individuálnej tvorivosti“. Táto tvorivosť musí byť v určitej miere daná. Zákon neposkytuje autorskoprávnu ochranu takému pracovnému výsledku, ktorý vznikol v procese vyznačujúcom sa tvorivosťou v minimálnej miere. Výroky X. W. v sebe nepochybne už pojmovo nemôžu niesť uvádzanú pečať individuálnej tvorivosti G. N., uvádzané minimálne štylistické úpravy (ak by nimi predmetné citáty vôbec boli dotknuté) nemožno považovať za nič iné ako pracovný výsledok činnosti s minimálnou tvorivosťou nedosahujúci požiadavky „kvalifikovanej tvorivej činnosti" tak, ako to vymedzil Najvyšší súd SR vo svojej judikatúre, pričom vysvetlil, že „treba mať pritom na zreteli, že tvorivosť nemožno zamieňať s namáhavosťou alebo ťažkosťou práce" Prvoinštančný súd sa nielenže v odôvodnení rozsudku nezaoberal skúmaním týchto požiadaviek a ich posúdením, ale naopak nevzal do úvahy dôkazy, z ktorých vyplývalo, že ani tieto podmienky autorskoprávnej ochrany v tejto veci nie sú splnené. 7. Nakoľko zamestnankyňa žalobcu nebola autorom sporných citovaných výrokov X. W. a tieto výroky ako také nepodliehali autorskoprávnej ochrane, nemohlo sa jednať ani o zamestnanecké dielo, ku ktorému by vykonával práva žalobca, nakoľko nebolo sporným, že X. W. nebola zamestnankyňou žalobcu. Preto právne posúdenie súdom prvej inštancie, že sa jedná o zamestnanecké dielo, nie je správne. Rozhovor, resp. výroky X. W. nie je v prospech žalobcu chránený ani z titulu súborného diela, nakoľko súborné dielo je chránené z hľadiska len samotného spôsobu výberu a usporiadania obsahu a nerozširuje ochranu na prvky, ktoré sú doň včlenené. Podľa názoru žalovaného sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s jeho viacerými vecnými a zásadnými námietkami, pre ktoré mala byť žaloba tiež zamietnutá, čím porušil jeho procesné právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a zaťažil konanie vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie súdu. Namietal, že z rozhovoru boli citované len presne, úvodzovkami označené výroky X. W., pričom podľa ust. § 7 ods. 3 Autorského zákona sa „ochrana podľa tohto zákona sa nevzťahuje na myšlienku, spôsob, systém, metódu, koncept, princíp, objav alebo informáciu, ktorá bola vyjadrená, opísaná, vysvetlená, znázornená alebo zahrnutá do diela“, pričom súd prvej inštancie sa aplikáciou tohto ustanovenia vôbec nezaoberal. Zverejnenie určitej informácie jedným médiom nevylučuje právo iného médiá tieto informácie rovnako šíriť, keď naviac celý rozhovor bol v rozhodnom čase zverejnený aj na verejne dostupných a bezplatných internetových stránkach žalobcu. Spracovaním uvedeného článku tak realizoval poslanie typické pre všetky médiá, a to šírenie informácií, v súlade s článkom 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR, podľa ktorých: „(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. (2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu." 8. Žalovaný namietal aj to, že v prípade, ak by aj boli dané práva žalobcu k výrokom X. W. obsiahnutým v spornom rozhovore, bol oprávnený ich použiť z titulu zákonných licencií. Poukázal pritom najmä na úpravu ust. § 25 Autorského zákona umožňujúcu citáciu časti diela bez súhlasu autora a bez nároku na úhradu odmeny, ako aj na úpravu § 33 ods. 1 písm. a) Autorského zákona. V ustanovení § 33 ods. 1 písm. a) Autorský zákon pritom výslovne ustanovuje, že „súhlas autora sa nevyžaduje na vyhotovenie rozmnoženiny diela zverejneného v novinách alebo v inom informačnom prostriedku o aktuálnych udalostiach alebo témach hospodárskeho, politického alebo iného spoločenského charakteru". Na základe týchto ustanovení Autorského zákona mal prvoinštančný súd žalobu zamietnuť aj v prípade, ak sa domnieval, že žalobca mal k rozhovoru, resp. citovaným výrokom X. W. akékoľvek práva autorskoprávnej povahy. Tým, že tak neučinil, dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia veci a ak sa s touto námietkou nijako nevysporiadal, konanie zaťažil vadou, ktorá rovnako mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie neaplikoval namietané zákonné výnimky, uplatnenie ktorých by bolo v rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku, pre ktoré im nemožno priznať ochranu. Vzhľadom na uvedené podporne žiadal zamietnutie žaloby pre rozpor so zásadami poctivého obchodného styku a dobrými mravmi, ale ani s touto námietkou sa súd prvej inštancie nevysporiadal, čím konanie zaťažil ďalšou vadou a súčasne i vecne nesprávne rozhodol neaplikujúc príslušné ustanovenia právneho poriadku. 9. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie nesprávne vec posúdil aj tým, že ho zaviazal k ospravedlneniu za údajné porušenie autorských práv v rozpore s Autorským zákonom, nakoľko tento vo svojom účinnom znení takýto nárok nezakladal. I keď podľa znenia Autorského zákona účinného do 28.2.2007 z ust. § 56 ods. l písm. e) bod 1 vyplývalo právo na ospravedlnenie, avšak s účinnosťou od 1.3.2007 nadobudol účinnosť zákon č.84/2007 Z.z., podľa ktorého nie je možné domáhať sa ospravedlnenia tak, ako sa ho v konaní domáhal žalobca a ako ho prvoinštančný súd priznal v napadnutom výroku. Napadnutý výrok súčasne nedôvodné zasahuje do jeho práv, nakoľko výrok rozhodnutia súdu ukladajúci publikačnú povinnosť ospravedlnenia pritom nemôže byť ani klamlivý ani poškodzovať jeho práva. Sám právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 6.12.2013 potvrdil, že „Ž. I. B. R. T.W., F. U. W., N. O. B. W.. G. F. I. Z. B. F. B.. Vo svojom článku použil len tieto informácie - myšlienky X. W.Ó. vyjadrené v predmetných citáciách v jej priamej reči, preto obsiahnutie uvedenej formulácie v ospravedlnení podľa napadnutého výroku je rovnako rozporné s Autorským zákonom, nakoľko obsahom ospravedlnenia za zásah do autorských práv nemôže byť ospravedlnenie sa za použitie „informácií", ktoré Autorský zákon spod autorskoprávnej ochrany expressis verbis vyníma. Za nesúladné s Autorským zákonom považoval aj znenie poslednej vety ospravedlnenia tvoriaceho výrok napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého by „vlastníkom majetkových autorských práv" mal byť žalobca ako akciová spoločnosť, pričom by súčasne malo ísť o neoprávnený zásah „do jeho autorského práva." Vychádzajúc z ust. § 50 ods. 1 Autorského zákona je zamestnávateľ len subjektom výkonu týchto práv, ale tieto práva mu pojmovo nepatria, nie sú jeho „vlastníctvom." Koniec formulácie napadnutého výroku obsahuje súčasne vyjadrenie ospravedlnenia sa spoločnosti L. F. M. M., F..M.. za zásah „do jeho autorského práva". Majetkové práva nemôžu patriť žalobcovi ako právnickej osobe, zamestnávateľovi; tento ich môže nanajvýš vykonávať. Druhá zložka autorského práva - osobnostné práva - je spojená s autorom, ktorým môže byť len fyzická osoba, úplne nerozlučne a nemôže byť ani len ich výkon prenesený na inú osobu. Formulácia, podľa ktorej „autorské právo" (tvorené zložkou majetkových aj osobnostných práv) patrí právnickej osobe (zamestnávateľovi tvrdeného autora) je pojmovo a priori nesprávne a rozporné s Autorským zákonom a ako také nemôže tvoriť obsah ospravedlnenia, ku ktorého zverejneniu by súd účastníka zaviazal, a to bez ohľadu na to, či tvrdenia žalobcu v konaní sú alebo nie sú dôvodné a či je aktívne legitimovaný na uplatnenie nárokov v tomto konaní. Ďalej namietal aj lehotu stanovenú v napadnutom výroku na zverejnenie ospravedlnenia, nakoľko je s ohľadom na frekvenciu a periodicitu vydávania časopisu M. nevykonateľný, keďže ide o titul, ktorý je dvojtýždenníkom. Žalovaný žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v prisudzujúcom výroku tak, že žalobu žalobcu v časti, v ktorej sa domáhal zverejnenia ospravedlnenia, zamietne. 10. Proti zamietajúcemu výroku medzitýmneho rozsudku podal odvolanie žalobca namietajúc, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods.2 písm. f) O.s.p.). Mal za to, že je nepodstatným, či žalovaný neoprávnene prevzaté časti z článku žalobcu doplnil o ďalšie slovné spojenia (ktoré naviac ani zaručene nemusia byť tvorivého charakteru), nakoľko bolo zodpovednosťou žalovaného ako vydavateľa, aby žiadne časti v ním vydávaných článkoch neboli neoprávnene prevzaté z iných autorských diel. Uviedol, že ak nebolo možné vyhovieť návrhu odstrániť celý predmetný článok, tak mal súd prvej inštancie uložiť žalovanému povinnosť odstrániť z predmetného článku aspoň tú časť, ktorá bola neoprávnene prevzatá z autorského diela žalobcu a vo zvyšku žalobu zamietnuť. Vzhľadom k uvedenému žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie v napadnutej časti zmenil a uložil žalovanému povinnosť odstrániť celý predmetný článok z internetovej stránky D..E..sk , alebo alternatívne iba jeho časť, ktorá bola neoprávnene prevzatá v článku vydanom žalobcom. 11. Žalovaný v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého prvoinštančného rozsudku, že žalobcom formulovaný petit presahuje možný rozsah práv žalobcu. Mal za to, že žalobca nemá základ na to, aby požadoval odstránenie celého článku, a to v častiach, ktoré boli samostatne vytvorené zamestnancami žalovaného, či výrokov X. W. a V. W., ktoré pre článok získali zamestnanci žalovaného z odlišných zdrojov na základe dopytovania iných subjektov. Za nesprávne považoval aj tvrdenie žalobcu, že prvoinštančný súd mal rozhodnúť o uložení povinnosti odstrániť len tú časť článku, ktorá bola podľa jeho tvrdenia neoprávnene prevzatá z jeho domnelého diela, nakoľko prvoinštačný súd vzhľadom na formuláciu petitu túto možnosť nemal. 12. Žalobca v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu žalovaného nesúhlasil s tvrdením, že dielom nie je každý rozhovor, ale je nevyhnutné, aby išlo o jedinečný výsledok tvorivej duševnej činnosti autora rozhovoru. Ak žalovaný tvrdil, že odpovede v článku sú uvedené vo vopred pripravenom a následne dlhodobo systematicky, štylisticky aj gramaticky upravovanom rozhovore, vyžadujúcom skúsenosti osoby vedúcej rozhovor, ktoré sú dielom dopytovanej osoby, toto tvrdenie nie je logickým, keďže potom ani maliari by nemali vlastniť autorské práva k obrazom, na ktorých zobrazili konkrétne osoby, ale mali by autorské práva k obrazu vlastniť namaľované osoby. Žalovaný porušil jednak a) autorské právo autorky článku, keďže bez jej súhlasu a vedomia odkopíroval za účelom zisku časť článku a vydával ho za vlastné dielo, b) právo na ochranu osobnosti pani W., keďže bez jej súhlasu rovnako za účelom dosiahnutia zisku napísal výhradne bulvárny článok o jej osobe s využitím častí článku a zneužil tak jej súhlas poskytnúť rozhovor časopisu W. S. M. vedomím, že by mu rozhovor nikdy neposkytla. Pokiaľ by jeho zamestnankyňa, pani redaktorka N., nevyvinula vlastnú tvorivú duševnú činnosť, otázky, na ktoré pani W. odpovedala, by neexistovali a jej odpovede by teda nikdy nevznikli. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, ktorý dospel k záveru, podľa ktorého sú literárnym dielom dokonca aj novinové články, v dôsledku čoho sa spravujú právnym režimom Smernice 2001/29/ES o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti. 13. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že autorka článok neformulovala, keďže zo svedeckých výpovedí naopak vyplýva, že pani N. článok pripravila, preštylizovala do „jazyku časopisu" W. S., gramaticky ho upravila, niektoré časti odstránila a ponechané časti usporiadala do logického celku. Článok bol založený na skutočnom rozhovore s pani W., jeho znenie však už bolo výsledkom tvorivej činnosti jeho zamestnankyne. V danom prípade nie je predmetom konania vyjadrovanie sa pani W. k otázkam, ktoré jej boli položené, ale jej právo udeliť súhlas na kopírovanie článku do iných médií, pričom článok vznikol ako jedinečné a pôvodné dielo, ktoré nie je zameniteľné so žiadnym iným pôvodne vyhotoveným dielom. K tvrdeniu žalovaného o „informačnom charaktere“ článku uviedol, že v takom prípade by za diela nemohli byť považované ani audiovizuálne dokumentárne a autobiografické diela (O. z D.F. M. M. Y. X.) alebo rovnaký žáner literatúry. Súd prvej inštancie v danej veci riadne posúdil a zdôvodnil tvorivú zložku a tvorivý vklad jeho zamestnankyne pri tvorbe článku. Žalovaným uvádzané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.10.1996, sp.zn. 1Co 41/95 nesúvisí s prejednávanou vecou, keďže pani N. pracovala pri tvorbe článku duševne a tvorivo, nie fyzicky náročne. Pani W. je len autorkou svojich vlastných výrokov, ktoré povedala počas rozhovoru s jeho zamestnankyňou, a ktoré nie sú predmetom sporu, ale autorkou článku obsahujúceho upravený text, výber, umiestnenie a kombináciu jednotlivých slov v článku, ale aj vlastný osobnostný vklad pri výbere a koncipovaní otázok a úprave odpovedí, je nepochybne pani N.Á.. 14. K námietkam žalovaného o nezaoberaní sa ust. § 7 ods. 3 Autorského zákona súdom prvej inštancie uviedol, že túto „námietku" vzniesol žalovaný počas viac ako dva roky trvajúceho konania len raz stručne v jednom odseku písomného podania v roku 2013 a predtým ani následne už ustanovenie § 7 ods. 3 Autorského zákona nespomenul. Je tak evidentné, že v spornej otázke nešlo o myšlienku alebo informáciu, ktorá bola vyjadrená, opísaná, vysvetlená, znázornená alebo zahrnutá do tohto diela, ale o doslovné odkopírovanie častí diela - článku. Pokiaľ by bola predmetom sporu len myšlienka alebo informácia, neodkopíroval by žalovaný celé pasáže článku, len by verejnosť informoval o tom, že v magazíne W. S. bol publikovaný článok o X. W., v ktorom prehovorila o svojom súkromí. Žalovaný mohol slobodne prevziať časti článku, mal však konať v súlade s ustanoveniami S 25 a § 33 Autorského zákona, a teda nezvyšovať svoj zisk v rozpore s dobrými mravmi prisvojením si rozhovoru exkluzívne poskytnutého magazínu W. S. a naviac vypracovaného jeho autorkou. Nekonal preto v súlade s poctivými zvyklosťami, keď za účelom zisku a zvýšenia svojej konkurencieschopnosti bez jeho súhlasu doslovne prevzal časť článku a úmyselne zamlčal zdroj, z ktorého čerpal. Žalovaný v rozpore s medzinárodným, európskym aj slovenským právom pri prevzatých pasážach neuviedol prameň a meno skutočnej autorky a zdroja článku, napriek skutočnosti, že tieto údaje boli zverejnené a pripojené k článku a článok nevyužil na účel recenzie, kritiky, vyučovacie účely, vedeckovýskumné účely, umelecké účely ani informačné účely, ale konal za účelom dosiahnutia zisku a zvýšenia svojej konkurencieschopnosti. 15. K tvrdeniu žalovaného, že Autorský zákon nezakladá nárok autora na ospravedlnenie žalobca uviedol, že v ust. § 56 ods. 1 písm. f) Autorského zákona je uvedené, že „Autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä náhrady ujmy podľa osobitného predpisu...."a týmto osobitným predpisom je Občiansky zákonník. Nemajetková ujma sa podľa ustanovenia §442a Občianskeho zákonníka uhrádza formou ospravedlnenia alebo zverejnenia rozsudku súdu na náklady osoby, ktorá porušila alebo ohrozila právo duševného vlastníctva. Skutočnosť, že porušenie autorských práv zakladá nárok poškodenej osoby na ospravedlnenie zo strany protizákonne konajúcej osoby, je zrejmá a v odbornej verejnosti je inštitút ospravedlnenia podľa Autorského zákona všeobecne známy. Preto skutočnosť, že osoba porušujúca autorské práva autora, resp. v danom prípade jeho práva ako zamestnávateľa autorky, má povinnosť ospravedlniť sa za svoje konanie, je zrejmá a nesporná a vyplýva priamo zo znenia Autorského zákona a Občianskeho zákonníka. Námietky žalovaného vo vzťahu k rozporu medzi uložením povinnosti vo vyhovujúcom výroku a zamietajúcom výroku uviedol, že v prípade, že by článok žalovaného nebol posudzovaný ako celok, keďže jeho podstatu tvorí odkopírovaná časť z článku a zvyšný text bez odkopírovaných častí článku nemá žiadny zmysel, vznikli by tak podmienky na obchádzanie práva tým, že by prevzaté dielo od iného autora protizákonne konajúca osoba jednoducho doplnila o niekoľko ďalších nepodstatných slov, v dôsledku čoho by sa ustanovenie § 56 Autorského zákona stalo obsolentným. Žalovaný je zodpovedný za prevzatie častí článku, ktoré prekopíroval do svojho časopisu s pridaním niekoľkých slov opisujúcich odkopírovanú časť článku, a takémuto konaniu v právnom štáte nie je možné spravodlivo poskytnúť súdnu ochranu, „pôvodná časť" článku žalovaného je len bulvárnym spôsobom opísaný článok, a bez predchádzajúcej existencie článku by nikdy nevznikol, pokiaľ mal žalovaný záujem o napísanie vlastného pôvodného článku, nemal bez aplikácie ustanovenia § 25 a § 33 Autorského zákona prevziať časť článku a vydať ako svoje autorské dielo. Žalovanému mala byť uložená povinnosť odstrániť celý článok „L. B. M. W. Ľ." z jeho internetovej stránky D..E..sk. Ďalšie tvrdenie žalovaného, podľa ktorého sa nachádza vo výroku rozsudku nesprávna informácia o tom, že článok bol uverejnený v „W. S., nie je rozhodne dôvodom na zamietnutie žaloby, nakoľko ide o gramatickú chybu, čo vyplýva aj priamo zo žaloby, kde sa nachádza jasná špecifikácia magazínu W. S.. 16. Keďže medzi účastníkmi konania bolo nesporné, že žalovaný nedisponoval žiadnym súhlasom na to, aby vydával časti článku za svoje dielo, je vyhovujúci výrok pravdivý. Vzhľadom na skutočnosť, že podľa ustanovenia § 50 ods. 1 Autorského zákona vykonáva vo svojom mene a na svoj účet ako zamestnávateľ majetkové autorské práva redaktorky, ktorá článok napísala, porušil žalovaný jeho nároky vznikajúce s druhou časťou autorských práv, a to majetkové práva. Mal za to, že z výroku napadnutého rozsudku je zrejmé, čo je jeho podstatou a aké autorské práva sú jeho predmetom. Ohľadne údajnej nevykonateľnosti rozhodnutia uviedol, že skutočnosť, že časopis M. je dvojtýždenníkom, žalovaný nenamietal počas celého konania, ale až v záverečnej reči, v ktorej však súd neinformoval o periodicite vydávania časopisu. Vychádzajúc zo zásady „iura novit curia“ účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia predmetu konania je vecou súdu. Preto ak označil v žalobe presne, určite a zrozumiteľne povinnosť, ktorá má byť žalovanému uložená rozhodnutím súdu alebo spôsob určenia právneho vzťahu, práva alebo právnej skutočnosti, súd nepostupoval v rozpore so zákonom, ak použitím iných slov vyjadril vo výroku svojho rozhodnutia rovnaké práva a povinnosti, ktorých sa domáhal. Iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia a prípadným návrhom žalobcu na znenie výroku rozhodnutia pritom nie je viazaný. Poukazujúc na nález Ústavného súdu SR zo dňa 3.10.2012, sp. zn. I. ÚS 122/2012, publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení pod č. 42/2012 mal za to, že napadnutý rozsudok vo vyhovujúcej časti zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí 17. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 21.7.2015 podal žalovaný vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu k podanému odvolaniu v ktorom konštatoval, že predmetom sporu sú práve a jedine výroky pani W., ktorá je ich pôvodcom (autorom), a nie zamestnankyňa žalobcu. Preto pokiaľ je ich autorom pani W., nemôže k nim vykonávať žiadne práva ani zamestnankyňa žalobcu, ani žalobca ako zamestnávateľ. Zdôraznil, že v článku žalovaného boli použité výhradne niektoré citácie pani W. v priamej reči a v úvodzovkách, ktoré boli zverejnené v rozhovore v periodiku žalobcu ako odpovede priamo pani W., tiež v priamej reči. Mal za to, že žalobca v konaní netvrdil a najmä nepreukázal, že by konkrétne výroky pani W. boli vytvorené jeho zamestnankyňou. Naopak, v konaní bolo preukázané, že ide o výroky pani W. (výsluch pani W.) a že redaktorka vykonala v rozsiahlom texte podľa vlastných slov len minimálne úpravy (výsluch pani N.I.). Pritom navyše nebolo tvrdené či preukázané ani to, že by sa tieto úpravy vôbec akokoľvek dotkli konkrétnych citovaných častí výrokov. Pokiaľ ide o usporiadanie otázok a odpovedí do určitého sledu a vytvorenie „spádu" v priebehu rozhovoru tak, ako to popisovala redaktorka a žalobca, tieto naopak predmetom konania neboli, nakoľko použil vo svojom článku výhradne informácie vo forme čiastkových niekoľkých výrokov pani W. bez toho, aby prevzal väčšie časti textu a štruktúru rozhovoru. Pokiaľ by tak aj bolo možné prisvedčiť tvrdeniu žalobcu o osobnostnom vklade redaktorky v tejto oblasti, mohlo by ísť potenciálne nanajvýš o autorskoprávnu ochranu v rovine súborného diela podľa § 7 ods. 2 Autorského zákona, ktoré však nie je spôsobilé rozšíriť autorskoprávnu ochranu aj na prvky poňaté do súborného diela. Samotný spôsob výberu ani usporiadanie obsahu pritom nijakým spôsobom pri citácii častí niektorých výrokov (prvkov) dotknutý nebol, a preto je bezpredmetné zaoberať sa posudzovaním charakteru činnosti redaktorky pri tomto usporiadaní. Činnosť redaktorky tak nijako nemohla založiť ani rozšíriť autorské oprávnenia na výroky pani Mórovej, ktorých autorom je práve a iba pani W.. Len tieto výroky boli predmetom jeho citácie v predmetnom článku. Z uvedeného je zrejmé, že žaloba žalobcu nemôže byť v žiadnej jej časti dôvodná. Ohľadom tvrdenia žalobcu, že výrok rozsudku neobsahuje vecné nepravdy ale len technickú nepresnosť v označení časopisu poukázal na to, že namietaná nesprávnosť sa netýka označenia periodika žalobcu. Nesprávnosť spočíva (o.i.) v tom, že celý článok zverejnený v časopise M. mal byť podľa znenia výroku rozsudku autorským článkom tretej osoby z magazínu (W.) S.. To nezodpovedá ani skutočnosti, ani tvrdeniam žalobcu a je v rozpore aj so závermi súdu, vrátane druhej časti výroku rozsudku. Pokiaľ išlo o vyjadrenia žalobcu v tom smere, že rozsudok bol odôvodnený dostatočne a že prvostupňový súd sa nevysporiadal len s jeho nepodstatnými námietkami uviedol, že každá z týchto námietok bola spôsobilá byť dôvodom na zamietnutie žaloby, súd ich však neskúmal. V súčasnosti naviac už nie je vydavateľom týždenníka M., a preto je výrok napadnutého rozsudku ukladajúci povinnosť zverejniť ospravedlnenie v tomto týždenníku nevykonateľný a takáto nesplniteľná povinnosť mu nemôže byť právoplatne uložená. 18. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 27.11.2017 žalovaný súdu oznámil, že bol vydavateľom týždenníka M. odo dňa 17.3.2009 do 17.9.2014. V prílohe podania predložil odvolaciemu súdu vyjadrenie Ministerstva kultúry SR zo dňa 24.11.2017 z ktorého vyplynulo, že periodická tlač s názvom „M.“ bola zapísaná do zoznamu dňa 17.3.2009. V období od 17.3.2009 do 17.9.2014 bola ako vydavateľ zapísaná obchodná spoločnosť M. B., M..L..T.., od 18.9.2004 do 21.9.2014 bol ako vydavateľ zapísaný W. K., od 22.9.2014 do 6.10.2015 bola ako vydavateľ zapísaná obchodná spoločnosť B. B., M..L..T.., od 7.10.2015 do 1.12.2015 bola ako vydavateľ zapísaná obchodná spoločnosť M., M..L..T.., od 2.12.2015 do 5.4.2016 bola ako vydavateľ zapísaná obchodná spoločnosť W. M., ktorá dňa 5.4.2016 ukončila vydávanie periodickej tlače s názvom „M.“. 19. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 20. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 21. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaniach žalobcu a žalovaného rozhodoval odvolací súd s nariadením odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.1 C.s.p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.), doplniac dokazovanie o vyjadrenie Ministerstva kultúry SR zo dňa 24.11.2017 a informáciu z internetového portálu I.-G..H., s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.) a po vyhodnotení skutočností uvádzanými stranami sporu v priebehu nariadeného odvolacieho pojednávania dospel k nasledovným záverom. 22. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca ako vydavateľ časopisu W. S. vo vydaní č.4/2012 uverejnil rozhovor s herečkou X. W. pod názvom „ X. X.“. Uvedený článok žalobca zverejnil dňa 4.5.2012 v doslovnom znení aj na svojom internetovom portáli Y..sk, pod názvom „O. M. X. W.: N. Ž. L., Č. W..“.. Osobou zodpovednou za text článku bola G. N., v danom čase zamestnankyňa žalobcu. Dňa 15.5.2012 žalovaný ako vydavateľ časopisu M. v rubrike G. G. vydal článok „L. B. M. W. Ľ..“. Následne bol dňa 21.5.2012 uvedený článok v plnom znení a pod rovnakým názvom uverejnil žalovaný na internetovom portáli D..E..sk. Nahliadnutím na internetovú stránku D..E..sk odvolací súd zistil, že na uvedenej stránke je v čase prejednania veci pred odvolacím súdom naďalej uverejnené plné znenie článku „L. B. M. W. Ľ.“. Z internetovej stránky D..I.-G..H. odvolací súd zistil, že majiteľom X. D..E..sk je žalovaný. 23. Podľa § 6 ods. 1 Autorského zákona, autor je fyzická osoba, ktorá dielo vytvorila. 24. Podľa § 7 ods. 1 Autorského zákona, predmetom autorského práva je literárne a iné umelecké dielo a vedecké dielo, ktoré je výsledkom vlastnej tvorivej duševnej činnosti autora, najmä a)slovesné dielo a počítačový program, b)ústne podané, predvedené alebo inak vykonané slovesné dielo, najmä prejav a prednáška, c)divadelné dielo, predovšetkým dramatické dielo, hudobnodramatické dielo, pantomimické dielo a choreografické dielo, ako aj iné dielo vytvorené na zverejnenie, d)hudobné dielo s textom alebo bez textu, e)audiovizuálne dielo, predovšetkým filmové dielo, f)maľba, kresba, náčrt, ilustrácia, socha a iné dielo výtvarného umenia, g)fotografické dielo, h)architektonické dielo, predovšetkým dielo stavebnej architektúry a urbanizmu, dielo záhradnej a interiérovej architektúry a dielo stavebného dizajnu, i)dielo úžitkového umenia, j)kartografické dielo v analógovej alebo v inej forme. 25. Podľa § 50 ods. 1 Autorského práva, majetkové práva autora k zamestnaneckému dielu vykonáva vo svojom mene a na svoj účet zamestnávateľ, ak nie je dohodnuté inak. Zamestnávateľ môže právo výkonu majetkových práv autora postúpiť tretej osobe len so súhlasom autora; to neplatí, ak ide o predaj podniku alebo samostatnej organizačnej zložky podniku. 26. Podľa § 56 Autorského zákona, v znení účinnom od 1.1.2009 do 30.11.2012, autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä a)určenia svojho autorstva, b)zákazu ohrozenia svojho práva vrátane zákazu opakovania takého ohrozenia, a to aj proti osobe, ktorá sa nepriamo podieľa na ohrození tohto práva, c)zákazu neoprávneného zásahu do svojho práva, a to aj proti osobe, ktorá sa nepriamo podieľa na neoprávnenom zásahu do tohto práva vrátane zákazu zásahu podľa § 59 a 60 <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/618/20090101.html>, d)poskytnutia informácií o pôvode rozmnoženiny diela alebo napodobeniny diela, o spôsobe a rozsahu jej použitia a o službách porušujúcich právo autora vrátane 1.údajov o vlastníkovi, vydavateľovi, výrobcovi, distributérovi, dodávateľovi alebo predajcovi takej rozmnoženiny diela alebo napodobeniny diela alebo o poskytovateľovi služieb, 2.údajov o vydanom, vyrobenom, dodanom, poskytnutom, prijatom alebo objednanom množstve alebo cene takej rozmnoženiny diela, napodobeniny diela alebo služby, e)odstránenia následkov zásahu do práva na náklady osoby, ktorá neoprávnene zasiahla alebo hrozila neoprávneným zásahom, a to 1.zničením neoprávnene vyhotovenej rozmnoženiny diela alebo napodobeniny diela, jej stiahnutím z obehu alebo z iného použitia alebo 2.zničením materiálov, nástrojov a pomôcok podľa § 59 a 60 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2003/618/20090101.html> použitých pri neoprávnenom zásahu alebo hrozbe neoprávneného zásahu, ich stiahnutím z obehu alebo z iného použitia, f)náhrady ujmy podľa osobitného predpisu. 27. Predmetom odvolacieho prieskumu bol tak vyhovujúci ako aj zamietajúci výrok napadnutého rozhodnutia. 28. K žalovaným uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016 (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O.s.p.. K námietkam žalovaného, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 29. Pri posudzovaní dôvodnosti odvolaní oboch strán sporu je zásadným posúdenie, či rozhovor redaktorky G. N. s herečkou X. W. uverejnený dňa 4.5.2012 v časopise W. S. pod názvom „X. X.“, spĺňa pojmové znaky autorského diela podľa Autorského zákona. Predmetom autorského práva je literárne a iné dielo a vedecké dielo, ktoré je výsledkom vlastnej tvorivej duševnej činnosti autora (§ 7 ods. 1 Autorského zákona). Základnými pojmovými znakmi autorského diela sú a) literárna, vedecká alebo umelecká forma vyjadrenia diela, b) tvorivá činnosť - základný znak autorského diela (autorské dielo je výsledkom vlastnej tvorivej duševnej činnosti autora), c) objektívne vyjadrenie diela umožňujúce jeho opakované zmyslové vnímanie - dielo vnímané zmyslami inými osobami, čiže dielo je objektívne vyjadrené (nestačí dielo vytvoriť iba vo svojej hlave), d) je jedinečné - autorský zákon chráni len jedinečné a neopakovateľné diela. Z povahy autorského diela vyplýva, že každé dielo musí byť nové, keďže nemožno vytvoriť dve rovnaké diela bez toho, aby jedno nebolo plagiátom druhého, e) nesmie byť vylúčené z ochrany - dôvodom vylúčenia môže byť buď nesplnenie základných predpokladov na priznanie ochrany, napríklad ak pôjde len o myšlienky, objavy, informácie opísané v diele, metódy, koncepty a iné výsledky činnosti v zmysle § 7 ods. 3 písm. a) Autorského zákona, alebo pôjde o tzv. úradné diela, ktoré z ochrany vylučuje verejný záujem alebo úradný účel ich použitia. 30. Interview ako forma rozhovoru medzi dvoma alebo viacerými osobami je zameraná na získanie informácií, argumentov a názorov a určený na publikáciu, sa líši od bežného rozhovoru tým, že v záujme publicistického zámeru vydavateľa vedením tohto rozhovoru, sú cielene kladené otázky vyplývajúce z témy. Nejedná sa tak len o reprodukciu tvrdení určitej osoby, ale je potrebné prihliadnuť aj k faktu publicistickej súčinnosti vydavateľa a tým aj jeho podielu na obsahu a vyznení rozhovoru. V danom prípade odvolací súd považuje za nesporné, že predmetný článok je tvorený otázkami redaktorky G. N. a odpoveďami X. W.. Vzhľadom k uvedenému tak otázky kladené redaktorkou žalobcu možno považovať za jedinečný výsledok tvorivej činnosti redaktorky, spĺňajúci pojmový znak autorského diela - literárneho, pričom odpoveďami na kladené otázky využila pani X. W. svoje právo na prejav osobnej povahy a slobodne vyjadrila svoj názor na kladené otázky. Vychádzajúc z uvedeného logicky nemožno oddeliť odpovede pani X. W. od otázok redaktorky žalobcu, nakoľko len na základe otázok vznikli odpovede. Keďže ust. § 18 ods. 2 Autorského zákona uvádza len príkladmo formy použitia autorského práva, odvolací súd má za to, že možno poskytnúť ochranu aj prevzatiu časti textu odpovedí, nakoľko tieto tvoria kompaktný celok s otázkami. Súd prvej inštancie preto v prejednávanej veci správne ustálil, že v danom prípade svedčí autorské právo k predmetnému článku ako celku redaktorke G. N., zamestnankyni žalobcu a s poukazom na ust. § 50 ods. 1 Autorského zákona správne právne vyhodnotil, že v danom prípade sa jedná o zamestnanecké dielo. Nakoľko majetkové práva autora k zamestnaneckému dielu vykonáva vo svojom mene a na svoj účet zamestnávateľ, je žalobca nepochybne nositeľom aktívnej legitimácie v konaní. 31. Neobstojí argumentácia žalovaného o naplnení podmienky použitia autorského diela titulom zákonnej licencie (ust. § 25 Autorského zákona a ust. § 33 Autorského zákona), nakoľko bez súhlasu autora možno použiť len krátku časť zverejneného diela vo forme citácie v inom diele, a to len na účel recenzie alebo kritiky tohto zverejneného diela alebo na vyučovacie účely, vedeckovýskumné účely alebo umelecké účely, keď pri citácii sa musí uviesť meno autora alebo jeho pseudonym, ak nejde o anonymné dielo, alebo meno osoby, pod ktorej menom sa dielo uvádza na verejnosti, ako aj názov diela a prameň. V prejednávanej veci sa nejednalo ani o vyhotovenie rozmnoženiny diela zverejneného v novinách alebo v inom informačnom prostriedku o aktuálnych udalostiach alebo témach hospodárskeho, politického alebo iného spoločenského charakteru, prípadne krátkej časti diela, tak ako to vyplýva z ust. § 33 ods. 1 Autorského zákona. Odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že samotný žalovaný v odvolaní uviedol, že v článku „L. B. M. W. Ľ.“ použil v doslovnom znení časť odpovedí X. W. z článku žalobcu za účelom šíriť ďalej informácie. Vychádzajúc z uvedeného tak možno ustáliť, že na použitie diela žalobcu bolo potrebné udelenie jeho súhlasu, čo v prejednávanej veci žalovaný nepreukázal, preto možno konštatovať, že zo strany žalovaného došlo k neoprávnenému zásahu do autorských práv žalobcu. Správnosť záverov súdu prvej inštancie vyplýva aj z ust. § 57 ods. 1 Autorského práva z ktorého vyplýva, že nárokov na ochranu autorského práva sa okrem autora môže domáhať aj nadobúdateľ výhradnej licencie alebo osoba, ktorá má majetkové právo k dielu alebo jej bol zverený výkon majetkových práv autora, v danom prípade žalobca, ako zamestnávateľ autorky rozhovoru. 32. Ako nedôvodné posúdil odvolací súd aj námietky žalovaného, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď nepostupoval podľa ust. Autorského zákona v znení účinnom od 1.3.2007 a uložil mu povinnosť uverejniť ospravedlnenie, keďže takúto formu ochrany autorského práva Autorský zákon v danom čase výslovne neupravoval. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na znenie § 56 ods. 1 Autorského zákona, ktorý tak v znení účinnom do 28.2.2007 ako aj v znení účinnom od 1.3.2007 uvádzal : „Autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä...“ z čoho vyplýva, že zákonodarca explicitne nevymenúval všetky prípustné formy ochrany autorského práva. Preto ak súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť uverejniť ospravedlnenie, jeho postup nie je v rozpore s ust. Autorského zákona a je prípustným. 33. K námietkam žalovaného v časti nevykonateľnosti uloženia povinnosti vo vyhovujúcom výroku, vzhľadom na frekvenciu a periodicitu vydávania časopisu M. odvolací súd poukazuje na ust. § 160 ods. 1 O.s.p., ktorý začiatok paričnej lehoty na plnenie určuje do troch dní od právoplatnosti rozsudku, pričom osobitne je upravená len lehota na vypratanie bytu ( § 160 ods. 3 O.s.p.). Súd prvej inštancie tak pri ukladaní povinnosti žalovanému postupoval v súlade s ust. O.s.p.. 34. Žalovaný v podanom odvolaní namietal aj nesprávnosť procesného postupu súdu, keď vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom, i keď rozhodoval o časti nárokov žalobcu. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie správne poukázal na ust. § 152 ods. 2 O.s.p., umožňujúce rozhodnúť vo veci najskôr o jej časti alebo o jej základe, ak považuje tento postup za účelný a hospodárny. Ustanovenie § 152 ods. 2 O.s.p. podľa obsahu výroku rozsudky rozlišuje na konečné, čiastočné a medzitýmne. Čiastočným rozsudkom sa rozhoduje o niektorom z viacerých samostatných nárokov uplatňovaných tou istou žalobou alebo o časti tohto nároku, ktorý je predmetom konania, ako aj o nároku proti jednému žalovanému v tej istej veci. Medzitýmnym rozsudkom sa rieši iba otázka základu nároku, pričom otázka jeho výšky sa ponecháva na ďalšie konanie a rozhodnutie. Z obsahu napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie vo veci rozhodoval oddelene o samostatných nárokoch žalobcu, t.z. o uložení povinnosti žalovanému uverejniť ospravedlnenie a uložení povinnosti odstrániť článok a nerozhodoval o samostatnom nároku na náhradu škody uplatnenom podľa § 442a Občianskeho zákonníka. Možno tak prisvedčiť správnosti argumentácie žalovaného, že v danom prípade sa jednalo o čiastočný nie medzitýmny rozsudok. V označení napadnutého rozhodnutia sa tak jedná o zrejmú nesprávnosť, ktorá sama o sebe nemala vplyv na správnosť napadnutého rozhodnutia. 35. Čo sa týka ostatných odvolacích námietok uvedených v odvolaní žalovaného, odvolací súd ich nepovažuje za dôvodné a za rozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku s § 157 ods. 2 O.s.p. účinným v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd prvej inštancie sa ním dôsledne riadil. Z odôvodnenia rozhodnutia je možné zistiť, ktoré skutočnosti považoval súd prvej inštancie za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a ako vec právne posúdil, odôvodnenie rozsudku je v tejto časti dostatočné, v dôsledku čoho nemožno rozsudok považovať za arbitrárny či nepreskúmateľný. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). 36. Poukazujúc na odôvodnenie v bode 30 a 31 tohto rozhodnutia, v ktorom odvolací súd konštatoval existenciu neoprávneného zásahu žalovaného do autorských práv žalobcu, posudzujúc vecnú a skutkovú správnosť napadnutého rozhodnutia vo vyhovujúcom výroku, nemohol odvolací súd nevzhliadnuť na skutočnosť, že počas odvolacieho konania t.j. dňa 5.4.2016 obchodná spoločnosť W. M., M..L..T.. ukončila vydávanie periodickej tlače s názvom „M.“. Uvedenú skutočnosť nesporoval na odvolacom pojednávaní ani žalobca a navrhol, aby odvolací súd v časti, ktorej bolo žalobe vyhovené , rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zrušenie prvoinštančného rozhodnutia je však výnimočným rozhodnutím odvolacieho súdu, ku ktorému môže dôjsť výlučne vtedy, ak rozhodnutie napadnuté odvolaním nie je vecne správne, ale zároveň ho nemožno ani zmeniť pre existenciu závažných vád, ktoré zároveň odôvodňujú oprávnenie odvolacieho súdu zrušiť napadnuté rozhodnutie. V prejednávanej veci odvolací súd nemal za preukázané splnenie ani jedného zo zákonných dôvodov taxatívne uvedených v ust. § 389 ods.1 C.s.p., preto o podanom odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku nemohol rozhodnúť spôsobom navrhnutým žalobcom v priebehu pojednávania nariadeného odvolacím súdom na deň 28.2.2018. I keď sa odvolací súd stotožnil s právnymi závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku napadnutého rozhodnutia zdôrazňuje, že samotnú vecnú správnosť rozhodnutia je potrebné chápať v širšom zmysle, teda nie len z hľadiska hmotnoprávneho ale aj z hľadiska procesnoprávneho. Žalobný nárok je procesný úkon strany, za ktorý nemožno považovať iba žalobný návrh, ale aj jeho skutkové odôvodnenie vymedzujúce predmet žaloby ( § 132 C.s.p.). Žalobca musí svoj nárok vymedziť tak, aby bola splnená požiadavka materiálnej vykonateľnosti rozsudku, ktorá je splnená vtedy , ak je možné žalobný petit prevzatý do výroku rozsudku vykonať niektorým zo spôsobov výkonu exekúcie. Odvolací súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku napadnutého rozhodnutia, korešpondujúceho s uplatneným žalobným petitom a jeho skutkovým odôvodnením vymedzujúcim predmet žaloby, nemohol nevzhliadnuť na skutočnosť vyplývajúcu z dokazovania vykonaného v priebehu odvolacieho konania (§ 383 C.s.p.) , že po rozhodnutí súdu prvej inštancie nielenže došlo k zmene vydavateľa periodickej tlače s názvom „STAR“, ale aj k ukončeniu jej vydávania, z čoho vyplýva nemožnosť vykonať rozhodnutie v navrhovanom znení a vynútiť tak splnenie povinnosti žalovaným i proti jeho vôli, keďže len rozhodnutie disponujúce vlastnosťou vykonateľnosti, je spôsobilým exekučným titulom a podkladom na vykonanie exekúcie. 37. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd žalobu žalobcu v časti uloženia povinnosti žalovanému uverejniť v magazíne M. ospravedlnenie v navrhovanom znení, postupom podľa ust. § 388 C.s.p. zmenil tak, že v tejto časti žalobu zamietol. 38. Žalobca v podanom odvolaní proti zamietajúcemu výroku napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie namietal nesprávnosť právneho posúdenia prvoinštančným súdom. Pri posudzovaní dôvodnosti odvolania žalobcu odvolací súd upriamil pozornosť na obsah článku žalovaného „L. B. M. W. Ľ.“, ktorý je v prevažnej miere tvorený doslovnými vyjadreniami X. W., a to v priamej reči uverejnenými v článku žalobcu, ktorými odpovedala na otázky L. G. N., ale obsahuje aj vyjadrenia G. W. a V. W.É. ako aj komentár L. žalovaného. Možno tak súhlasiť s argumentáciou žalovaného v odvolacom konaní, že žalobca nemá základ na to, aby požadoval odstránenie celého článku, a to aj v častiach, ktoré boli samostatne vytvorené zamestnancami žalovaného. Preto i keď žalovaný v článku „ L. B. M. W. Ľ.“ použil bez súhlasu žalobcu jeho autorské dielo, táto skutočnosť sama o sebe nie je dôvodom na to, aby súd uložil žalovanému povinnosť odstrániť článok ako celok z internetového portálu žalovaného. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu v podanom odvolaní, že v prípade pochybností mal súd prvej inštancie uložiť žalovanému povinnosť odstrániť z internetovej stránky len časť, ktorá bola neoprávnene prevzatá, odvolací súd poukazuje na to, že žalobný petit formuluje vo veci žalobca a súd je ním viazaný. Viazanosť súdu žalobným petitom znamená, že pri rozhodovaní vo veci je súd povinný zachovať obsahovú zhodnosť toho čoho sa žalobca v konaní domáhal, ale môže výrok formulovať inými slovami. Nakoľko v prejednávanej veci žalobca žalobný petit obsahovo vymedzil tak, že žiadal o odstránenie článku ako celku, súd prvej inštancie postupoval vo veci správne, keď žalobu v tejto časti zamietol. Rovnako z hľadiska procesného takúto argumentáciu žalobcu v podanom odvolaní nemožno považovať ani za návrh na zmenu žaloby i s prihliadnutím na to, že v odvolacom konaní žalobu meniť nemožno (ust. 371 C.s.p.). Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil. 39. O nároku na náhradu trov konania rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí ( § 262 C.s.p.) 40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).