Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/71/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213209432 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1213209432.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobcu: F.. D.. P. U., Z.. XX.XX.XXXX, B. V. O. X, B., zast. Advokátska kancelária Patassy, s.r.o., IČO: 36 806 412, so sídlom Trenčianska 47, Bratislava, proti žalovanému: T. Š., Z.. XX.XX.XXXX, B. F. XX/A, B., zast. ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Kuric, s.r.o., IČO: 36 841 200, so sídlom Dolný Val 11, Žilina, o zaplatenie 11.000 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 16. septembra 2016 č.k. 52C 145/2013-306 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 11.000 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 21.05.2012 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku titulom jeho dlhu zo zmluvy o pôžičke. Žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a žalovanému uložil povinnosť nahradiť Slovenskej republike trovy konania vo výške 490,60 Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca podal žalobu o zaplatenie sumy 11.000 Eur s príslušenstvom z dôvodu, že žalovaný mu v lehote splatnosti, t.j. do 20.05.2012, a ani po výzve zo dňa 31.01.2013 nevrátil pôžičku vo výške 11.000 Eur, ktorú mu poskytol dňa 13.04.2012, pričom listom zo dňa 07.02.2013 svoj záväzok uznal v celej výške a navrhol dlžnú sumu splatiť formou splátok, s čím však on nesúhlasil a oznámil to žalovanému prostredníctvom svojho právneho zástupcu listom zo dňa 18.02.2013, v ktorom ho zároveň vyzval na zaplatenie dlžnej sumy 11.000 Eur najneskôr do 22.02.2013. Keďže žalovaný mu ani následne dlžnú sumu neuhradil, uplatnil si žalobou aj ročný úrok z omeškania z tejto sumy vo výške 9% od 21.05.2012 do zaplatenia. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žalobcom uplatnený nárok poprel čo do dôvodu a tiež výšky z dôvodu, že medzi ním a žalobcom neexistoval žiaden právny vzťah a žalobca mu žiadnu pôžičku neposkytol. Uviedol, že oznámenie zo dňa 07.02.2013 adresované a doručené právnemu zástupcovi žalobcu nenapísal, ani nezasielal a žalobcom predložený dlžný úpis nepodpisoval, preto za účelom overenia pravosti tohto podpisu žiadal vykonať znalecké dokazovanie. Zastával názor, že dlžný úpis je potrebné posudzovať ako samostatný právny úkon zabezpečenia existujúceho hlavného záväzku a keďže poskytnutie pôžičky nebolo preukázané, súd by nemal brať do úvahy dlžný úpis. Okrem toho namietal aj neplatnosť dlžného úpisu z dôvodu, že nemá náležitosti podľa ust. § 558 Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. 2. Z vykonaného dokazovania (uskutočneného prednesmi právnych zástupcov sporových strán, výsluchom sporových strán, výsluchom svedkov, listinnými dôkazmi a znaleckým dokazovaním) zistil, že žalobca poskytol žalovanému dňa 13.04.2012 v hotovosti pôžičku vo výške 11.000 Eur, pričom sumu 500 Eur mal pri sebe v hotovosti a sumu 10.500 Eur si vybral v deň jej poskytnutia žalovanému z účtu v banke. Žalovaný ako dlžník v dlžnom úpise zo dňa 13.04.2012 uznal svoj dlh voči žalobcovi vo výške 11.000 Eur titulom pôžičky, ktorý sa mu ako veriteľovi zaviazal vrátiť najneskôr do 20.05.2012. Výzvou zo dňa 31.01.2013 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyzval žalovaného o oznámenie, akým spôsobom a v akej lehote mu vráti pôžičku. Podľa informácie Slovenskej pošty, a.s., bola táto zásielka č. J. doručená žalovanému dňa 05.02.2013, ktorý si ju osobne prevzal. Žalovaný vo svojej odpovedi zo dňa 07.02.2013 uviedol, že ho mrzí, že poskytnutú pôžičku nemohol vrátiť v lehote splatnosti a navrhol pôžičku vrátiť v splátkach vo výške 300 Eur mesačne. Uvedený list (odpoveď) však nepodpísal. Žalobca v oznámení zo dňa 18.02.2013, nadväzujúcom na list žalovaného zo dňa 07.02.2013, uviedol, že so žalovaným navrhovanou úhradou pôžičky formou mesačných splátok vo výške 300 Eur nesúhlasí a súčasne ho vyzval k úhrade dlžnej sumy najneskôr do 22.02.2013. V závere upriamil pozornosť žalovaného na to, že zrejme opomenutím svoj list (zo dňa 07.02.2013) nepodpísal. Z knihy došlej pošty právneho zástupcu žalobcu za mesiac február 2013 mal zistené, že dňa 12.03.2013 pod číslom XXXX došlo právnemu zástupcovi žalobcu od žalovaného podanie označené ako „odpoveď na oznámenie a výzvu na vrátenie pôžičky vo veci U.“. Z potvrdenia banky bolo preukázané, že žalobca vybral zo svojho účtu č. XXXXXXXXXX dňa 13.04.2012 sumu 10.500 Eur. SMS správami mal preukázanú komunikáciu žalobcu so žalovaným. Zo záverov znaleckého posudku č. 59/2016 vypracovaného Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline vo veci určenia pravosti podpisu žalovaného na Dlžnom úpise zo dňa 13.04.2012 mal preukázané, že podpis na tejto listine je výsledkom autentického pisárskeho prejavu a je pravým podpisom žalovaného. Svedkyňa L. U. (manželka žalobcu) vo svojej výpovedi potvrdila, že žalovanému po vzájomnej dohode s manželom (žalobcom) žalobca poskytol pôžičku vo výške 11.000 Eur, ktorú im žalovaný doposiaľ neuhradil. Svedkyňa L. M. (družka žalovaného) vo svojej výpovedi naopak tvrdila, že žalovanému nebola zo strany žalobcu poskytnutá žiadna pôžička. 3. Na základe vykonaného dokazovania a po právnom posúdení veci podľa ust. § 497 ods. 1, § 657, § 558, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. potom dospel k záveru, že nárok uplatnený žalobcom v žalobe z titulu poskytnutej pôžičky vo výške 11.000 Eur s príslušenstvom - úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 21.05.2012 do zaplatenia je dôvodný, preto jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel. Vyslovil, že pôžička je reálny kontrakt, ktorý vzniká odovzdaním peňazí a v danom prípade pri odovzdaní peňazí žalobcom žalovanému nebola okrem strán sporu prítomná žiadna iná osoba, s prihliadnutím na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany v celom kontexte sporu vyhodnotil tvrdenia žalobcu o tom, že žalovanému reálne v hotovosti poskytol sumu pôžičky vo výške 11.000 Eur, za pravdivé a preukázané. Zdôraznil, že žalobca nielen svojím tvrdením, ale predovšetkým potvrdením z banky preukázal, že v deň poskytnutia pôžičky žalovanému si zo svojho účtu vybral v hotovostí sumu 10.500 Eur, čo potvrdzuje jeho úmysel peniaze reálne odovzdať (poskytnúť) žalovanému. Pokiaľ ide o výšku odovzdaných peňazí, uviedol, že nevzhliadol žiaden dôvod vyhodnotiť tvrdenie žalobcu, že žalovanému poskytol predmetnú sumu 11.000 Eur tak, že sumu 10.500 Eur vybral v hotovosti z banky a sumu 500 Eur mal v hotovosti pri sebe, za nepravdivé. V tejto súvislosti poukázal predovšetkým na dlžný úpis, ktorý žalovaný podpísal a v ktorom sám potvrdil prevzatie sumy vo výške 11.000 Eur titulom pôžičky od žalobcu, ako aj lehotu, dokedy mal poskytnutú pôžičku žalobcovi vrátiť. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že podpis na dlžnom úpise nie je jeho, uviedol, že toto tvrdenie bolo znaleckým dokazovaním vyvrátené, nakoľko znalecký ústav jednoznačne vyslovil záver, že podpis na listine zo dňa 13.04.2012 označenej ako dlžný úpis je pravým podpisom žalovaného. Súčasne zdôraznil, že žalovaný závery znaleckého posudku ničím nespochybnil. 4. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že si neprevzal žiadnu výzvu na vrátenie pôžičky od právneho zástupcu žalobcu, konštatoval, že aj toto tvrdenie sa ukázalo ako nepravdivé, nakoľko poštový doručovateľ Slovenská pošta, a.s., potvrdil, že žalovaný si predmetnú zásielku prevzal osobne. Taktiež pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, podľa ktorého žalovaný nepodpísanú odpoveď na výzvu právneho zástupcu žalobcu na vrátenie pôžičky nenapísal a nezaslal právnemu zástupcovi žalobcu, uviedol, že existuje dôvodná pochybnosť o jeho pravdivosti, pretože bolo preukázané, že žalovaný si výzvu na vrátenie pôžičky prevzal a teda mal vedomosť o tejto výzve a ako jediný mal dôvod napísať a odoslať takúto odpoveď, v ktorej boli okrem iného uvedené aj jeho osobné údaje, údaje týkajúce sa poskytnutej pôžičky vo výške 11.000 Eur a možnosti jej vrátenia. Poukázal tiež na výpoveď svedkyne, manželky žalobcu, ktorá potvrdila vedomosť o pôžičke poskytnutej žalovanému zo spoločných peňazí. Vzhľadom na skutočnosť, že mal preukázanú existenciu dlhu (pôžičky) žalovaného, konštatoval, že dlžný úpis zo dňa 13.04.2012 spĺňa náležitosti uznania dlhu, nakoľko existujúci dlh je v ňom označený určito a zrozumiteľne čo do dôvodu (pôžička) a čo do výšky (suma 11.000 Eur), pričom je v ňom uvedená aj doba vrátenia pôžičky (najneskôr do 20.05.2012). Keďže mal preukázané, že žalovaný žalobcovi poskytnutú sumu pôžičky vo výške 11.000 Eur, ktorá sa stala splatnou dňa 20.05.2012, nevrátil, žalobcovi priznal aj zákonný úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti pôžičky, t.j. od 21.05.2012 až do zaplatenia. 5. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný, priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. 6. O trovách, ktoré vznikli štátu z titulu vyplatenia časti znalečného vo výške 490,60 Eur ustanovenému znaleckému ústavu, rozhodol podľa ust. § 259 C.s.p. a zaviazal k ich úhrade neúspešného žalovaného. 7. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom právneho zástupcu riadne a včas odvolanie žalovaný a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žaloba bude v celom rozsahu zamietnutá a bude mu priznaný nárok na náhradu trov základného, ako i odvolacieho konania. Odvolanie podal z dôvodu, že nesúhlasí so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Vychádzajúc z ustanovení § 558 a § 657 Občianskeho zákonníka uviedol, že predpokladom uzavretia zmluvy o pôžičke je odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, preto pokiaľ k odovzdaniu nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. V tejto súvislosti namietal, že žalobca v konaní nepreukázal, že z jeho strany došlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov žalovanému, neprodukoval žiadne dôkazné návrhy na preukázanie tejto skutočnosti, a teda nepreukázal ani existenciu dlhu v dobe jeho uznania. Zastával názor, že samotné uznanie dlhu nemôže preukázať reálne poskytnutie pôžičky, pretože o existencii dlhu v čase uznania platí vyvrátiteľná právna domnienka, ktorú vyvracia a dlh neuznáva. Z týchto dôvodov neakceptoval právny a skutkový záver, že žalobca preukázal reálne poskytnutie pôžičky. V závere svojho odvolania poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu IV ÚS 37/2013-9 zo dňa 23.01.2013, rozsudok NSSR 3Cdo 325/2009 zo dňa 30.06.2010, rozsudok NSSR 5Cdo 238/2010 zo dňa 21.03.2012, podľa ktorých žalobca musí uniesť dôkazné bremeno, že došlo k skutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky žalovanému ako dlžníkovi. 8. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného prostredníctvom svojho právneho zástupcu v celom rozsahu súhlasil s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie, preto ho navrhol ako vecne správny potvrdiť. Súčasne si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 334,93 Eur. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, podľa ktorého v konaní nepreukázal reálne odovzdanie predmetu pôžičky žalovanému a neprodukoval žiadne dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti, uviedol, že toto tvrdenie je nepravdivé a účelové, pretože v listine označenej ako dlžný úpis žalovaný dňa 13.04.2012 výslovne uviedol, že svojim podpisom potvrdzuje prevzatie predmetnej sumy 11.000 Eur, slovom jedenásť tisíc eur v hotovosti, pričom v konaní bolo zároveň znaleckým posudkom č. 59/2016 (vypracovaným na základe návrhu samotného žalovaného) jednoznačne preukázané, že dlžný úpis žalovaný vlastnoručne podpísal, aj keď v konaní tvrdil opak. Tvrdenie žalovaného, že v konaní nepreukázal existenciu dlhu v čase jeho uznania, vyhodnotil opäť ako nepravdivé a účelové, čo odôvodnil tým, že v konaní jednoznačne preukázal časovú os udalostí, t.j. ústnu dohodu účastníkov o poskytnutí pôžičky, výber sumy 10.500 Eur dňa 13.04.2012 zo svojho bankového účtu, poskytnutie pôžičky - reálne odovzdanie sumy vo výške 11.000 Eur žalovanému a potvrdenie existencie pôžičky a uznanie dlhu - podpísanie dlžného úpisu dňa 13.04.2012. Vo vzťahu k poslednému odvolaciemu argumentu žalovaného, že samotné uznanie dlhu nepreukazuje reálne poskytnutie plnenia, nakoľko platí vyvrátiteľná právna domnienka o existencii dlhu v čase uznania, uviedol, že s ním možno vo všeobecnej rovine súhlasiť, avšak žalovaný opomenul uviesť, že procesným dôsledkom uznania dlhu je presun dôkazného bremena z veriteľa (v danom prípade žalobcu) na dlžníka (v danom prípade žalovaného), pričom poukázal na rozhodovaciu prax súdov (rozhodnutie NSSR sp. zn. 5 Cdo 55/1998, rozhodnutie NSČR sp. zn. 26 Cdo 2425/2002 zo dňa 11.06.2003, rozhodnutie NSČR sp. zn. 33 Odo 161/2001 zo dňa 29.04.2002 a rozhodnutie NSČR sp. zn. 29 Odo 180/2013 zo dňa 07.05.2013). 9. Žalovaný ďalšiu písomnú odvolaciu námietku nepodal. 10. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 11. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, nakoľko súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku, ktorého výsledky aj náležite v súlade s ust. § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, ktoré aj správne vyložil, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa náležite vysporiadal so všetkými relevantnými tvrdeniami a argumentmi strán sporu i so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Podrobne vyhodnotil, ktoré stranami tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné, a jeho argumenty podporujú príslušný záver o preukázanom poskytnutí pôžičky vo výške 11.000 Eur žalovanému a o dôvodnosti žaloby. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí rovnako, ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a tiež spravodlivé. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalovaného. 12. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného, že žalobca v konaní nepreukázal reálne odovzdanie predmetu pôžičky žalovanému a neprodukoval žiadne dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti, odvolací súd vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú, nakoľko len účelovo spochybňuje v konaní riadne preukázané skutkové zistenia. Odvolací súd s prihliadnutím na skutočnosť, že predmetné sporové konanie je podľa čl. 8 a 9 C.s.p. ovládané dispozičným a prejednacím princípom (čo znamená, že strany sporu sú povinné v súlade so zásadou hospodárnosti konania označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a tieto podoprieť dôkazmi a zároveň sú oprávnené oboznámiť sa s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany, ku ktorým môžu v rozsahu určenom zákonom zaujať svoje stanovisko) a vychádzajúc z obsahu predloženého spisu konštatuje, že žalobca uniesol dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, že žalovanému dňa 13.04.2012 poskytol v hotovosti pôžičku vo výške 11.000 Eur. Prevzatie sumy pôžičky žalovaným jednoznačne vyplýva z vykonaného dokazovania, predovšetkým z predloženého výpisu z účtu žalobcu svedčiaceho o tom, že žalobca uskutočnil dňa 13.04.2012 zo svojho účtu v banke výber vo výške 10.500 Eur, z dlžného úpisu zo dňa 13.04.2012, chronologicky nadväzujúceho na uskutočnený výber z účtu žalobcu, ktorý je podpísaný žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom, v ktorom žalovaný vyhlásil, že svojim podpisom potvrdzuje prevzatie sumy 11.000 Eur v hotovosti a túto sa zaväzuje vrátiť do rúk žalobcu ako veriteľa v hotovosti najneskôr do 20.05.2012 a v ktorom súčasne vyhlásil, že úpis neuzavrel v tiesni a zmluva vyjadruje jeho vôľu a napokon aj z výpovede svedkyne L. U., ktorá potvrdzuje, že zo strany žalobcu došlo v apríli 2012 k poskytnutiu pôžičky žalovanému vo výške 11.000 Eur v hotovosti. Taktiež závery znaleckého dokazovania (znaleckého posudku č. 59/2016 vypracovaného Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline), vykonaného na základe návrhu samotného žalovaného, ktoré žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie nenamietal, jednoznačne popreli jeho tvrdenie, že podpis na dlžnom úpise zo dňa 13.04.2012 nie je jeho a tým potvrdili skutočnosti uvedené v dlžnom úpise, že žalovaný si od žalobcu dňa 13.04.2012 prevzal v hotovosti sumu 11.000 Eur, ktorú uznal čo do dôvodu a výšky a zaviazal sa ju vrátiť najneskôr do 20.05.2012. Vzhľadom na uvedené je potom nedôvodná aj odvolacia námietka žalovaného, v ktorej žalovaný namieta, že žalobca nepreukázal existenciu dlhu v čase jeho uznania, pretože z dlžného úpisu vlastnoručne podpísaného žalovaným jednoznačne vyplýva, že žalovaný v ňom nielenže potvrdil prevzatie sumy pôžičky dňa 13.04.2012 od žalobcu vo výške 11.000 Eur v hotovosti, ale zároveň tento dlh aj uznal, čím potvrdil, že dlh v čase uznania existoval. Pokiaľ žalovaný vyvracia právnu domnienku o existencii dlhu v čase jeho uznania a tvrdí, že dlh v čase uznania neexistoval, odvolací súd uvádza, že pre účely úspechu v konaní bolo jeho povinnosťou túto skutočnosť aj hodnoverne v konaní preukázať, čo však neurobil. Keďže žalovaný tvrdenie žalobcu o prevzatí sumy pôžičky žalovaným podporené a preukázané vykonaným dokazovaním hodnoverným a preukázateľným spôsobom nevyvrátil, odvolací súd nemal dôvod vysloviť iný, ako už súdom prvej inštancie prijatý záver o dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku z titulu pôžičky. Pokiaľ ide o rozhodnutia, na ktoré žalovaný v odvolaní poukázal (t.j. IV ÚS 37/2013-9 zo dňa 23.01.2013, rozsudok NSSR 3Cdo 325/2009 zo dňa 30.06.2010, rozsudok NSSR 5Cdo 238/2010 zo dňa 21.03.2012) podľa ktorých žalobca musí uniesť dôkazné bremeno, že došlo k skutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky žalovanému ako dlžníkovi, odvolací súd ich preštudovaním zistil, že ich nemožno aplikovať na daný prípad, pretože predmet konania je síce podobný - zaplatenie sumy z titulu pôžičky (iba v prípadoch rozhodnutia IV ÚS 37/2013-9 a rozsudku NSSR 5Cdo 238/2010 zo dňa 21.03.2012), ale skutkové okolností toho ktorého sporu sú v porovnaní s prejednávanou vecou v zásadných okolnostiach odlišné. 13. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu a výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania dlhu trval. 14. Uznaním dlhu sa teda zakladá vyvrátiteľná právna domnienka o existencii dlhu v čase uznania. Ide o jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorý zabezpečuje uznaný dlh. To, že sa jedná o vyvrátiteľnú právnu domnienku, znamená, že aj dlžník, ktorý dlh uznal, môže namietať, že dlh nevznikol, alebo že v čase uznania netrval, avšak táto námietka môže mať úspech len vtedy, ak bude žalovaným (dlžníkom) preukázaná. 15. V sporovom konaní, o ktoré ide i v posudzovanej veci, platí zásada dispozičná a prejednacia. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov k nim je zásadne vecou strán sporu. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží zásadne na nich a ukladá im povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Strana sporu má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného bremena o svojom tvrdení. K splneniu tejto povinnosti je zaviazaná každá zo strán sporu. Žalobca je povinný preukázať, že stav zakladajúci jeho právo nastal. Rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musí strana sporu preukázať) zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá má byť na daný vzťah aplikovaná. Dôkazná povinnosť žalovaného sa potom odvíja od dôkazov predložených žalobcom. Dôkazné bremeno neleží na žalovanom za situácie, ak iba popiera pravdivosť tvrdení žalobcu. Musí však uniesť dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach, ak toto dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach uniesol už žalobca, t.j. ak pre jeho úspech v konaní je potrebné dôkazy predložené žalobcom vyvrátiť. V tomto prípade splnenie iba povinnosti tvrdenia na strane žalovaného nie je postačujúce. 16. V posudzovanej veci žalobca riadne uniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení o existencii dlhu žalovaného titulom pôžičky v žalovanej výške, a to predloženými listinnými dôkazmi - uznaním dlhu a výpisom z účtu žalobcu, ako aj svedeckou výpoveďou jeho manželky. Ak žalovaný tvrdil, že zmluvu o pôžičke so žalobcom neuzavrel, resp. že mu žalobca finančné prostriedky reálne neodovzdal, hoci prijatie požičanej a žalovanej sumy potvrdil svojím podpisom v rámci uznania dlhu, bolo jeho povinnosťou uniesť i dôkazné bremeno o pravdivosti svojho tvrdenia v tomto smere, ktoré však neuniesol. Neuviedol žiadne konkrétne okolnosti ohľadom motívu, pre ktorý by uznávací prejav podpísal, pričom pravosť jeho podpisu nebola vylúčená ani vykonaným znaleckým dokazovaním navrhnutým žalovaným. Neuniesol tak povinnosť tvrdenia a už vôbec povinnosť dôkaznú. 17. Pokiaľ ide o závislý výrok, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p., a ktorým bol žalobcovi ako plne úspešnému v konaní priznaný nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, ako aj výrok, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách štátu podľa ust. § 259 C.s.p. tak, že neúspešného žalovaného zaviazal k úhrade sumy 490,60 Eur, ktorú platil štát z titulu nedoplatku na znalečnom, pričom znalecké dokazovanie bolo vykonané na návrh žalovaného, odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok je aj v týchto častiach vecne správny. 18. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).