Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/855/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213215031 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1213215031.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu JUDr. Branislava Krála a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: V.. N. Š. - V., IČO: 17 928 940, Mlynská ul. č. 39, Spišská Nová Ves, zast. advokátskou kanceláriou HADBÁBNA & spol., s.r.o., IČO: 47 249 722, Prielohy č. 1012/1C, Žilina, proti žalovanej: SCP s.r.o., IČO: 36 292 079, Veľká okružná ul. č. 59/A, Žilina, zast. I. R., H. O.. Z.. R. Č.. XX/XX, Č., o vydanie veci, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 24.09.2014, č. k. 15C/116/2013-3140, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej a vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 99,50 eur, p o t v r d z u j e . Vo výroku o náhrade trov právneho zastúpenia sa napadnutý rozsudok z r u š u j e a vec sa v tomto rozsahu v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku hnuteľné veci špecifikované v petite žaloby. Zároveň uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi iné trovy konania vo výške 99,50 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 16.261,39 eur na účet právneho zástupcu žalobcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Súd prvej inštancie skutkovo zistil, že žalovaný uzavrel dňa 01.10.2010 ako prenajímateľ s Obuv LUNA, s.r.o. ako nájomcom Zmluvu o nájme nebytových priestorov, ktorej predmetom bol prenájom nebytových priestorov s označením č. 2.15 a 2.13 v celkovej výmere 481 m2 nachádzajúcich sa na X. T. C. obchodného Y. G. C. Y. C.. Zmluvné strany sa v čl. IX. ods. 4.1 nájomnej zmluvy dohodli, že nájomca je oprávnený prenechať predmet nájmu alebo jeho časť do podnájmu (alebo do užívania z akéhokoľvek titulu a akýmkoľvek spôsobom) len na základe predchádzajúceho písomného súhlasu prenajímateľa. Súhlas prenajímateľa musí byť daný ako súhlas s konkrétnym znením zmluvy o podnájme (inej zmluvy), ktorú má nájomca v úmysle uzavrieť. Ak vyššie uvedeným spôsobom súhlas prenajímateľa nebol daný, alebo ak nájomca uzavrel zmluvu o podnájme (inú zmluvu) v inom znení, než bola prenajímateľom odsúhlasená, je takto nájomcom uzatvorená zmluva neplatná. Prenajímateľ zároveň vopred udelil súhlas s podnájmom časti predmetu nájmu spoločnosti Carla Bella s.r.o. a V.. N. Š. - V. (žalobca). Zmluvné strany sa ďalej dohodli, že nájom sa môže skončiť zo strany nájomcu, ak obrat v predmete nájmu nedosiahne 800,- eur/ m2/rok (viď čl. X., ods. 1, písm. bb). Dňa 08.10.2010 uzavrela spoločnosť Obuv LUNA, s.r.o. ako nájomca a žalobca ako podnájomca Zmluvu o podnájme nebytových priestorov, ktorej predmetom bol podľa čl. II. podnájom nebytových priestorov o celkovej výmere 228,1 m2, nachádzajúcich sa na X. T. C. B.R. Y. G. C. Y. D. C. na účel prevádzkovania predajne Obuvi a koženej galantérie (čl. V. bod. 2.). Dňa 30.06.2011 bol uzavretý Dodatok č. 1 k Zmluve o podnájme nebytových priestorov, ktorým došlo s účinnosťou od 01.07.2011 k zmene čl. II. vo výmere nebytových priestorov daných do podnájmu a to na 481 m2. Dňa 14.10.2010 V.. N. Š. - IMBIZ oznámil na príslušnom tlačive B. Ú. G. T. D. zriadenie prevádzkarne na adrese G. Y. C. s predmetom podnikania maloobchod, predaj obuvi, koženej galantérie, módnych doplnkov a doplnkového sortimentu. Listom z 18.12.2012 dal nájomca Obuv LUNA, s.r.o. výpoveď zo Zmluvy o nájme nebytových priestorov s odkazom na čl. X ods. 1 písm. bb/ zmluvy z dôvodu nedosiahnutia obratu v predmete nájmu 800,00 eur/m2/ rok. Listom zo 14.01.2013 nájomca podal prenajímateľovi Hlásenie o obrate za rok 2012 nájomnej jednotky č. 2.15 a 2.13 JOHN GARFIELD s overenou tržbou ekonomickým riaditeľom, následne listom z 30.01.2013 podal nájomca predmetné hlásenie aj s overenou tržbou audítorom. Dňa 02.04.2013 vydal Okresný súd Prievidza pod sp. zn. 4C/41/2013 poverenie, ktorým podľa § 672 ods. 2 Obč. zák. poveril súdneho exekútora JUDr. Vladimíra Klinieca na vykonanie súpisu zadržaných hnuteľných veci v prenajatých nebytových priestoroch s označením 2.13 a č. 2.15 na X. T. C. obchodného X. Y. D. C.. Nájomca oznámil listom zo 14.03.2013 súdnemu exekútorovi, že hnuteľné veci tvoriace prílohu tohto oznámenia nepatria nájomcovi spoločnosti Obuv LUNA s.r.o., ale tretím osobám a preto niet zákonného dôvodu na zadržiavanie a spisovanie hnuteľných vecí tretích osôb a v prípade, že tieto exekútor spísal ako majetok spoločnosti Obuv LUNA, s.r.o., táto spoločnosť žiadala o ich vyňatie zo súpisu a vrátenie vlastníkovi. Listom doručeným Okresnému súdu Prievidza dňa 20.05.2013 súdny exekútor JUDr. Vladimír Kliniec oznámil ukončenie súpisu hnuteľných vecí v nebytových priestoroch označených 2.13 a č. 2.15 (predajňa označená logom JOHN GARFIELD) s tým, že po ukončení súpisu hnuteľných vecí v týchto priestoroch vstupnú mrežu zaplomboval a ukončenie činnosti oznámil správcovi budovy R. a tiež skutočnosť, že dňa 17.05.2013 v odpoludňajších hodinách mu náhodný okoloidúci oznámil, že predajňa je otvorená, pohybujú sa tam ľudia a odvážajú tovar. Pri osobnom zisťovaní tejto skutočnosti súdnemu exekútorovi správca budovy uviedol, že dostal pokyn z vedenia SCP, spol. s r. o. presťahovať tovar do iných priestorov z dôvodu záujmu o tieto priestory novým podnájomníkom. Zo správy nezávislého audítora o uistení audítorky V.. Y.Í. C. zo dňa 03.06.2014 súd prvej inštancie zistil, že audítorka preverila vlastníctvo tovaru, vybavenia a zariadenia predajne V.. N. Š. - IMBIZ umiestnenej v obchodnom komplexe G. C. Y. (ďalej len „SPK“) k dátumu 25.02.2013. Porovnala tovar uvedený na dokladoch predložených účtovnou jednotkou, ktoré sú založené do súdneho spisu v prejednávanej veci Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 15C/116/2013, s tovarom uvedeným na originálnych dokladoch v účtovníctve účtovnej jednotky a konštatovala, že o uvedenom tovare je v účtovnej jednotke účtované a vedená evidencia v súlade s postupmi účtovania. Porovnala aj vybavenie a zariadenie predajne V.. N. Š. - IMBIZ, ktoré bolo umiestnené v SPK v Prievidzi a ktoré bolo predmetom rozšírenia žaloby zo dňa 24.02.2014 s účtovnou evidenciou majetku. V účtovnej evidencii je uvedený majetok evidovaný. Na základe tohto preverenia potvrdila, že tovar okrem hnuteľných vecí zverených komisionárovi V.. N. Š. -IMBIZ od komitentov na predaj (jedná sa o komitentov BEĎA obuv, s.r.o., Šitbořice, Česká republika, Jaromír Janus - DIOS, Zástranie 270, Žilina, MIZBEL s.r.o., Žabokreky nad Nitrou, Stanislav Kuka - WINER, Banská Štiavnica, Vladimír Korchaník - VTR Slovakia, Makov 220), umiestnený v maloobchodnej predajni účtovnej jednotky v SPK Prievidza k 25.02.2013, ako aj zariadenie a vybavenie predajne umiestnené v maloobchodnej predajni účtovnej jednotky v SPK Prievidza k 25.02.2013, sú vo vlastníctve účtovnej jednotky V.. N. Š. - IMBIZ a sú zaúčtované v jej účtovníctve v súlade s účtovnými predpismi. 3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba je dôvodná. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca v konaní preukázal vlastnícke právo, resp. právo oprávnenej držby k tovaru, ktorý požaduje vydať a ktorý je uvedený v Súpise tovarov za predajňu XXXX-Y. C. ku dňu 28.02.2013, a to dodávateľskými faktúrami zaevidovanými v účtovníctve, účtovnými dokladmi (presuny tovaru) k tovaru zverenému mu ako komisionárovi komitentmi, ako aj vlastnícke právo k veciam tvoriacim vybavenie a zariadenie tejto predajne účtovnou evidenciou majetku, dokladmi o jeho nadobudnutí, odovzdávacími protokolmi, osobnými kartami zamestnancov na zverené predmety, podporne tiež Správou nezávislého audítora o uistení zo dňa 03.06.2014. Rovnako tak žalobca podľa súdu prvej inštancie preukázal, že predmetný tovar bol umiestnený v predajni XXXX-Y. C. za účelom jeho predaja a to na základe Zmluvy o podnájme nebytových priestorov uzavretej medzi žalobcom ako podnájomcom a Obuv LUNA, s.r.o. ako nájomcom. Súd prvej inštancie konštatoval, že ust. § 672 Obč. Zák. upravuje zákonné záložné právo prenajímateľa nehnuteľnosti na zabezpečenie jeho pohľadávky nájomného. Predmetom záložného práva sú hnuteľné veci patriace nájomcovi a osobám, ktoré s ním žijú v spoločnej domácnosti (§ 115 Obč. zák.). Záložné právo však nevzniká k veciam podnájomníkov. Pokiaľ teda žalovaný dňa 25.02.2013 uplatnil podľa § 672 Obč. zák. záložné aj zádržné právo k hnuteľným veciam nachádzajúcim sa v predmete nájmu na zabezpečenie pohľadávky nájomného na veci, ktoré boli vo vlastníctve, resp. oprávnenej držbe podnájomníka (nie nájomcu), zadržiava tieto veci neoprávnene, čím neoprávnene zasahuje do vlastníckeho práva žalobcu k týmto veciam. Ako bezvýznamnú súd prvej inštancie vyhodnotil námietku žalovaného, že nemal v čase uplatnenia záložného a zádržného práva vedomosť, kto je vlastníkom vecí vnesených do predmetu nájmu, resp. na akom právnom základe žalobca užíval predmet nájmu. Keďže žalovaný v konaní netvrdil ani nepreukazoval stratu držby týchto vecí alebo niektorých z nich, teda netvrdil, že veci nemá, pretože napr. už neexistujú, boli mu odcudzené, boli stratené, spotrebované a pod., zaviazal ho na ich vydanie žalobcovi. 4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 149 ods. 1, O.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal proti neúspešnému žalovanému náhradu trov konania 99,50 eur pozostávajúcich z poplatku za žalobu a náhradu trov právneho zastúpenia 16.261,39 eur vychádzajúc z tarifnej hodnoty veci 328.478,44 eur, celkom za 14 úkonov právnej služby po 1.077,25 eur, vrátane režijného paušálu a 20 % DPH (§ 10 ods. 1, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.). 5. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne. Namietol, že jeho postup vo vzťahu k žalobcovi spočívajúci v zadržaní hnuteľných vecí nachádzajúcich sa v predmetne nájmu bol oprávnený, čo odvodzuje z obsahu zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretej s nájomcom LUNA, s.r.o. a jej ukončenia zo strany nájomcu výpoveďou z 28.12.2012. Má za to, že k uplatneniu záložného práva k hnuteľným veciam umiestneným v prenajatých nebytových priestoroch došlo dňa 25.02.2013 v súlade s § 672 Obč. zák., pretože voči nájomcovi Obuv LUNA, s.r.o. evidoval splatné a neuhradené pohľadávky vyplývajúce z predmetného nájmu. Pri uplatnení záložného práva postupoval štandardne, keď prezumoval, že uvedené hnuteľné veci sú vo vlastníctve nájomcu, keďže nebol informovaný o existencii podnájomnej zmluvy medzi spoločnosťou Obuv LUNA a žalobcom. O tejto skutočnosti získal vedomosť až na pojednávaní dňa 24.01.2014, kedy mu bola predložená nájomná zmluva. V zmysle nájomnej zmluvy mala byť predmetnom podnájmu len časť prenajatých priestorov, a tak nemal možnosť získať informácie a presne určiť, aká časť predmetu nájmu sa poskytla do užívania žalobcovi. Až následne počas súdneho konania mu žalobca predložil dodatok č. 1 k nájomnej zmluvy, ktorého predmetom bolo rozšírenie podnájomného vzťahu na celú výmeru predmetu nájmu (481 m2). Z tohto dôvodu nemal dôvod spochybňovať, kto je vlastníkom hnuteľných vecí, ktoré boli vnesené do prenajatých nebytových priestorov. Bez získania relevantných informácii o poskytnutí predmetných nebytových priestorov do podnájmu žalobcovi nemal povinnosť skúmať, či v prenajatých nebytových priestorov vykonáva podnikateľskú činnosť Obuv LUNA, s.r.o. ako nájomca alebo iný subjekt na základe podnájomnej zmluvy. V priebehu komunikácie so žalovaným a v priebehu celého trvania nájomného vzťahu vystupovala spoločnosť Obuv LUNA, s.r.o. Žalovaný má ďalej za to, že žalobca nedostatočným spôsobom preukázal tvrdené vlastnícke právo hnuteľným veciam, voči ktorým došlo k uplatneniu záložného práva. Dokumenty, ktoré v tejto súvislosti predložil, nepovažuje za hodnoverné dôkazy o vlastníctve, keďže predstavujú iba účtovný doklad, ktorý nemá účinky nadobúdacieho titulu v zmysle Občianskeho alebo Obchodného zákonníka. V danej veci teda žalobca nepredložil nadobúdací titul v zmysel § 588 a nasl. alebo § 631 a nasl. Obč. zák. alebo § 409 a nasl., resp. § 536 a nasl. Obch. zák. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s dôkazom „elektronická registračná pokladnica“. Skutočnosť, že v zmysle Záznamu daňového úradu Košice bol žalobcovi dňa 03.06.2011 pridelený daňový kód XXXXXXXXXXXXXXXX elektronickej registračnej pokladnice typu Q.-U. O. I., nemožno považovať za preukázanie vlastníckeho práva žalobcu k hnuteľným veciam predávaných v predmetných nebytových priestorov. Poukazujúc na § 2 zák. č. 289/2008 Z.z. má žalovaný za to, že z dát uchovaných elektronickou registračnou pokladnicou nemožno určiť, kto je vlastníkom hnuteľných vecí, ktoré boli vnesené do predajne žalovaného. Účtovná evidencia, inventár alebo správa audítora nie je nadobúdacím titulom spôsobilým pre vznik, zmenu alebo zánik práv k hnuteľnej veci, resp. podkladom pre akýkoľvek scudzovací úkon, ktorým by žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetnému tovaru. Žalobca v priebehu konania nepredložil potvrdenia o dodaní a umiestnení k vstavaniam a investíciám do nebytových priestorov. Ak by sa žalovaný priklonil k tvrdeniu žalobcu, že predmetné vstavania boli umiestnené a zapracované do nebytových priestorov, má za to, že nemôže dôjsť k ich vydaniu, pretože v súlade s § 120 Obč. zák. sa všetky vstavania stali súčasťou veci, a to prenajatého nebytového priestoru. Žalovaný tiež poukázal na to, že žalobca a dlžník žalovaného - nájomca Obuv LUNA, s.r.o. je personálne prepojený, keďže žalobca je spoločníkom v spoločnosti Obuv LUNA, s.r.o. Z uvedeného dôvodu je preto žalovaný toho názoru, že žalovaným uplatnené záložné právo má účinky voči žalobcovi nie z titulu podnájomného vzťahu, ale z titulu konania v zhode prostredníctvom ovládanej osoby a ovládajúcej osoby v zmysle ust. § 66b Obch. zák. Žalovaný v odvolaní namietal aj správnosť výpočtu trov právneho zastúpenia priznaných žalobcovi. Vyjadril názor, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď priznal žalobcovi trovy právneho zastúpenia vypočítané z tarifnej hodnoty sporu. V predmetnej veci sa nejedná o spor o zaplatenie sumy 328.478,44 eur, ale o vydanie spotrebnej veci, ktorej hodnota sa v priebehu sporu viacnásobne znižuje. Súd prvej inštancie nevykonal žiadne dokazovanie pre vyhodnotenie výšky spornej veci, resp. uvedené vyhodnotenie vykonal v rozpore so skutkovým stavom veci. Žalovanému nie je známe, na základe akých dokumentov určil súd prvej inštancie tarifnú hodnotu veci. Keďže predmet konania nie je možné oceniť peniazmi, určenie trov právneho zastúpenia malo byť založené na rovnakom princípe. K jednotlivým úkonom právnej služby žalovaný namietal, že prevzatie právneho zastúpenia musí predchádzať úkonu „podanie žaloby“. V danom prípade k prevzatiu právneho zastúpenia došlo 10.01.2014, ale žaloba bola podaná dňa 16.05.2013. Žalovaný z dôvodu nehospodárnosti namietal aj úkon právnej služby „ďalšia porada klienta kratšia ako jedna hodina“, keďže porada mala byť vykonaná len niekoľko dní po pojednávaní, pričom jednotlivé porady nie sú podložené príslušným písomným záznamom preukazujúcim ich uskutočnenie. 6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 7. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je vo veci samej vecne správne. 8. Súd prvej inštancie vo veci riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správneho zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie týkajúceho sa veci samej a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 9. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že subjektom oprávneným na podanie vindikačnej žaloby je vlastník veci, alebo jej oprávnený držiteľ. Subjektom povinným je ten, kto má vec fakticky vo svojej moci a odopiera ju bez právne uznaného dôvodu vlastníkovi vydať. V prejednávanom prípade žalobca preukázal listinnými dôkazmi - faktúrami, dodacími listami, účtovnými dokladmi o presune tovaru, odovzdávacími protokolmi - viď č. l. 161 a nasl. - vlastnícke právo, resp. oprávnenú držbu k predmetu sporu a tiež skutočnosť, že žalovaný mu predmetné veci neoprávnene zadržuje. Záložné právo v zmysle § 672 ods. 1 Obč. zák. sa totiž vzťahuje výlučne na veci donesené a vnesené nájomcom a patriace nájomcovi alebo osobám, ktoré s nájomcom žijú v spoločnej domácnosti, pričom žalobca ako vlastník zadržaných vecí má právny status podnájomcu a nie je ani osobu žijúcou s nájomcom v spoločnej domácnosti. 10. V zmysle zák. č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve plní faktúra len úlohu účtovného dokladu, ale podľa daňových predpisov (napr. § 8 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty) ide aj o listinu, ktorá preukazuje dodanie tovaru, t. j. prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník. Keďže pre platnosť kúpnej zmluvy, ktorej predmetom sú hnuteľné veci, zákon nevyžaduje písomnú formu, odvolací súd je zhodne so súdom prvej inštancie toho názoru, že komplexným vyhodnotením listinných dôkazov predložených žalobcom možno existenciu jeho aktívnej vecnej legitimácie vyvodiť bez pochybností. Neobstojí ani obrana žalovaného, že o vzniku podnájomnej zmluvy nemal vedomosť a pri realizácii záložného práva vychádzal z domnienky, že zadržované veci patria výlučne nájomcovi. Žalovaný totiž v čl. IX ods. 4, bod 4.1 nájomnej zmluvy (č. l. 20) dal ako prenajímateľ vopred svoj súhlas s podnájmom časti predmetu nájmu v prospech žalobcu bez toho, aby si ohľadom vzniku tejto právnej skutočnosti vymienil osobitnú informačnú povinnosť nájomcu. Z uvedeného dôvodu žalovaný mal a mohol v súvislosti s výkonom zákonného záložného práva dôvodne predpokladať, že zadržané hnuteľné veci nemusia nevyhnutne patriť nájomcovi, ale aj tretej osobe, teda podnájomcovi. V prejednávanom prípade nie je podstatný skutočný rozsah predmetu podnájmu (viď čl. II, bod 2 podnájomnej zmluvy a jej dodatok č. 1 - viď čl. 676, 3040), ale otázka vlastníckeho práva k zadržaným hnuteľným veciam. Vzhľadom na písomný súhlas žalovaného s podnájmom v prospech žalobcu ako podnájomcu je bez právnej relevancie aj personálne prepojenie žalobcu s nájomcom ako prípadným dlžníkom žalovaného z nájomného vzťahu, prípadne konanie v zhode podľa § 66a Obch. zák. 11. Súčasťou veci podľa § 120 Obč. zák. je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila. Zákon stavia samostatnosť veci vo vzťahu k veci inej na vzájomnej spolupatričnosti a na tiež na miere ich oddeliteľnosti. Znehodnotením veci v zmysle § 120 ods. 1 Obč. zák. nemusí byť len strata peňažnej hodnoty, ale môže ísť aj o znehodnotenie funkčné, estetické, či iné. Nutnou podmienkou pre to, aby pôvodne samostatná vec mohla byť v prípade voľnejšieho spojenia s inou vecou považovaná za súčasť veci je, aby naďalej bola v samostatných funkčných väzbách len s touto jedinou vecou. V zmysle ustálenej judikatúry (napr. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo 1934/2011, sp. zn. 22 Cdo 2482/2008) sa za súčasť veci v súvislosti s nebytovými priestormi považuje ich vybavenie osvetlením, vykurovaním, klimatizáciou, teplou vodou, či zaistením stavebných otvorov (okná, dvere). Ide teda o veci, bez ktorých by nebytové priestory nemohli slúžiť svojmu pôvodnému účelu buď vôbec, alebo len veľmi obmedzene a preto ich možno považovať za súčasť nehnuteľnosti. Z technického a funkčného charakteru hnuteľných vecí, ktoré žalobca žiada vydať (regále, skrinky, malé pódium, zrkadlá, stoly, hasiaci prístroj, trezor, rebrík, lavička na sedenie, koberec, počítač, atď. - viď č. l. 2854) je zrejmé, že ide o samostatné hnuteľné veci, ktoré sa nemohli stať súčasťou hlavnej veci. Ich oddelením od nebytového priestoru ako hlavnej veci nedôjde k jeho znehodnoteniu, alebo k znemožneniu jeho užívania na obvyklé účely. Predmetné hnuteľné veci sa tak nemohli stať súčasťou nebytového priestoru v zmysle § 120 ods. 1 Obč. zák. a teda vlastníctvom žalovaného. 12. Možno zhrnúť, že len všeobecne koncipované odvolacie námietky žalovaného nemohli spochybniť správnosť prijatého skutkového a právneho záveru súdu prvej inštancie vo veci samej. Žalovaný disponujúci súpisom zadržaných hnuteľných vecí (č. l. 94 - 107) nedokázal špecifikovať ani jednu konkrétnu vec, v súvislosti s ktorou by relevantne spochybnil či už jej samotnú existenciu, alebo vlastnícke, resp. obdobné právo žalobcu k nej. Nespochybnil ani tvrdenie žalobcu, že veci, ktoré žalobca žiada vydať touto vindikačnou žalobou by nemal vo svojej držbe. Obdobne v odvolaní neoznačil ani jednu konkrétnu vnesenú vec, ktorej charakter „zapracovania“ do nebytového priestoru by naplnil hypotézu vyplývajúcu z § 120 ods. 1 Obč. zák., čím by došlo k jej trvalému spojeniu s nebytovým priestorom a znemožneniu jej vydania žalobcovi. 13. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vo veci samej vecne správny a preto ho odvolací súd vo veci samej potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 14. Súd prvej inštancie o náhrade trov konania správne rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keďže žalobca mal vo veci plný úspech. Pri určení výšky súdneho poplatku vychádzal z Položky 1 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov a z Poznámky k tejto položke, podľa ktorej sa poplatok z návrhu na vydanie veci vyberie podľa písmena b/ tejto položky (99,50 eur). Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri určení výšky poplatkovej povinnosti za žalobu postupoval správne. Pri výpočte trov právneho zastúpenia súd prvej inštancie vychádzal z tarifnej hodnoty veci 328.478,44 eur, čo považoval za hodnotu vecí, ktoré je žalovaný povinný žalobcovi vydať, pričom hodnotu tovaru určil sumou 304.197,75 eur a hodnotu investičného hmotného majetku sumou 24.280,69 eur. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby tak určil s odkazom na § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. vo výške 1.077,25 eur. 15. Podľa § 10 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých právna služba sa týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby, za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor, alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu. Pri určení trov právneho zastúpenia je teda potrebné zistiť, či predmet konania je možné oceniť peniazmi a v závislosti od toho stanoviť výšku odmeny. V prípade žaloby o vydanie veci ide podľa názoru odvolacieho súdu o taký predmet, ktorého hodnotu možno vyjadriť v peniazoch. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však nie je zrejmé, z čoho súd prvej inštancie vychádzal pri výpočte tarifnej hodnoty veci, t. j. či súd prvej inštancie vychádzal z nadobúdacej ceny tovaru alebo z jeho predajnej ceny a vonkoncom nie je zrejmé, ako určil hodnotu ostatného hnuteľného majetku žalobcu - počítača, monitoru, telefónu, tlačiarne, trezoru, atď. To spôsobuje nepreskúmateľnosť výroku o trovách právneho zastúpenia. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie že za tzv. „hmotný investičný majetok“ je možné označiť len majetok podnikateľa prevyšujúci zákonom určenú vstupnú cenu (napr. v roku 2015 išlo o sumu vyššiu ako 1.700,- eur) s dobou odpisovania dlhšou ako jeden rok, pričom zvyčajne ide vždy o veci väčšej hodnoty, najmä o budovy, pozemky, software, strojné zariadenia, cenné papiere a pod. (viď zákon o dani z príjmu). Odvolací súd v súvislosti s trovami právneho zastúpenia dodáva, že určenie výšky tarifnej odmeny za poskytnutie právnej služby podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. nie je závislé od určenia poplatkovej povinnosti vyplývajúcej zo zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Pri určení výšky hodnoty veci pre účely stanovenia tarifnej odmeny advokáta je však potrebné zohľadniť skutočnosť, že majetok žalobcu, ktorý je predmetom žaloby, nadobudnutý v rokoch 2007 až 2011 (napr. počítač, tlačiareň, regále, zrkadlá, atď.) nemal z dôvodu jeho opotrebenia ku dňu 16.05.2013 hodnotu totožnú s jeho nákupnou cenou. Za hodnotu veci nemožno považovať ani žalobcom určenú predajnú cenu tovaru. Pre účely určenia výšky tarifnej hodnoty veci podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. nie je podkladom skutočne zaplatená, požadovaná alebo ponukovú cena veci, ale hodnota aspoň orientačne určená podľa vyhlášky o stanovení všeobecnej hodnoty majetku ku dňu poskytnutia právnej služby. K odvolacej námietke žalovaného ohľadom určenia momentu prevzatia právneho zastupovania žalobcu odvolací súd uvádza, že žalobca udelil právnemu zástupcovi N.. N. Č.B. tzv. všeobecnú plnú moc na zastupovanie dňa 23.03.2010 (č. l. 10), ktorý na jej základe realizoval dňa 16.05.2013 úkon právnej pomoci - spísanie žaloby o vydanie veci. 16. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť nahradiť žalobcovi iné trovy konania vo výške 99,50 eur. Výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 16.261,39 eur, odvolací súd zrušil pre jeho nepreskúmateľnosť podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. a v tomto rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V ňom súd prvej inštancie za súčinnosti žalobcu stanoví všeobecnú hodnoty vecí, ktoré sú predmetom žaloby a to ku dňu 16.05.2013 v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu a nanovo určí výšku trov právneho zastúpenia v prvoinštančnom konaní. V prípade, že žalobca spoľahlivo nepreukáže hodnotu vecí, na podklade ktorej by bolo možné určiť správnu výšku tarifnej hodnoty veci, alebo jej zistenie bude spojené s nepomernými ťažkosťami, súd prvej inštancie jej výšku určí podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. 17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p., v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a vo veci samej plne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. 18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).