Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/790/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213242154 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1213242154.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobkyne: T. W. U., Z. B. X, M. V., štátna občianka SR, zastúpenej: JUDr. Miroslavom Michaličkom, advokátom so sídlom Vajslova 11, Trnava, proti žalovanému: W.. Ľ. N., Z. I. X, Z., štátny občan SR, zastúpenému: Mgr. Marošom Ožvaldom, advokátom so sídlom Grösslingová 6-8, Bratislava, o určenie, že zmluva o pôžičke medzi žalobkyňou a žalovaným zo dňa 16.11.2011 nevznikla, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 02. júla 2014, č. k. 21C/219/2013 - 51, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zo dňa 02. júla 2014, č. k. 21C/219/2013 - 51 zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobkyňa po zmene petitu žaloby pripustenej uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 03.04.2014 domáhala určenia, že pôžička medzi žalobkyňou a žalovaným zo Zmluvy o pôžičke, spísanej dňa 16.11.2011, nevznikla; a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 558 veta prvá, § 559 ods. 1 a 2, § 657 Občianskeho zákonníka; a dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je nedôvodná. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobkyňa so žalovaným dňa 16.11.2011 uzatvorili riadnu zmluvu o pôžičke v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, a teda účastníci zmluvy boli povinní splniť svoje záväzky tak, ako im to táto zmluva ukladá. Konštatoval, že predmetom uvedenej zmluvy bolo na strane žalovaného dočasné prenechanie peňažnej sumy 12.000 eur žalobkyni a na druhej strane záväzok žalobkyne vrátiť žalovanému predmetnú sumu do 31.12.2013. Mal za to, že žalovaný finančné prostriedky vyplatil žalobkyni v sume 5.000 eur na účet jej matky a v sume 7.000 eur, čo tvorí zhruba polovicu sumy 15.730 eur, ktorú žalovaný vyplatil súdnej exekútorke za žalobkyňu. Poukázal na to, že právny vzťah zo zmluvy o pôžičke vzniká dohodou zmluvných strán o tom, že jedna strana prenecháva druhej strane veci určené podľa druhu a druhá strana po určitom čase vráti veci toho istého druhu (nie tie isté veci). Konštatoval taktiež, že zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom, a teda jej platné uzavretie predpokladá riadne odovzdanie predmetu pôžičky. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žalovaný náhradu trov konania neuplatnil. 2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietala, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Uviedla, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie trpí v prvom rade vadou nepreskúmateľnosti rozhodnutia, a to z dôvodu, že prvoinštančný súd sa vôbec nevysporiadal s otázkou právneho obsahu záväzku medzi ňou a žalovaným, ktorý mal byť dôvodom pre uzavretie predmetnej zmluvy o pôžičke. Tvrdila, že bez svojej viny nemohla označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvej inštancie dôkazy, ktorými by preukázala svoje právo na výsledku sporu, pretože súd prvej inštancie viedol pojednávanie spôsobom, ktorý je v rozpore s ust. § 118 ods. 2 O.s.p., a to tým, že počas vedenia pojednávania neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia strán je možné považovať za zhodné a ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné. Uviedla, že súd prvej inštancie len vyzval strany na predloženie ďalších dôkazov v konaní v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. Mala za to, že týmto konaním jej súd prvej inštancie odňal možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I.ÚS 26/94, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo/236/2010 a 3MCdo/18/2010 a rozhodnutie Krajského súdu Trnava 25Co/33/2013. Ďalej poukázala predovšetkým na tú právnu skutočnosť, že počas výsluchu žalovaného tento potvrdil, že bola uzavretá zmluva o úvere medzi veriteľom Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. a dlžníkmi B. Z. a ňou, pričom žalovaný bol ručiteľom v predmetnom záväzkovom vzťahu - uviedla, že predmetná skutočnosť však nie je uvedená v zápisnici z pojednávania, pričom mala za to, že túto okolnosť práve žalovaný na pojednávaní uviedol. Taktiež poukázala na uznesenie Okresného riaditeľstva PZ Bratislava I, odbor kriminálnej polície oddelenie ekonomickej kriminality ČVS: ORP-1021/OEK-B1-2013 Šj zo dňa 31.10.2013. Mala za to, že na vykonanom pojednávaní bolo preukázané, že žalovaný bol voči nej v právnom vzťahu založenom ručiteľským záväzkom, a že dňa 14.11.2011 súdnej exekútorke žalovaný plnil rovnako z titulu tohto ručiteľského záväzku, teda nie ako spoludlžník a rovnako nie ako spoluručiteľ. Uviedla, že vzhľadom k uvedenému nie je možné posúdiť predmetnú zmluvu o pôžičke ako plnenie dlhu z titulu úhrady záväzku - úveru voči B. M. M., F..M.. L.. W. K., F..M.., pretože v tomto prípade ide o iný právny titul, a to o plnenie titulom ručiteľského záväzku za ňu. Za zásadné ďalej považovala dojednanie zo zmluvy o pôžičke kedy sa žalovaný zaviazal, že jej poskytne pôžičku - mala za to, že uvedené svedčí o tej právnej skutočnosti, že v zmysle uvedenej zmluvy o pôžičke malo v budúcnosti prísť k poskytnutiu finančnej pôžičky, a teda, že obsahom predmetnej pôžičky nemôžu byť plnenia, ku ktorým prišlo skôr, teda pred uzavretím zmluvy o pôžičke. Uviedla, že dojednanie o budúcom plnení z titulu pôžičky a súhlasné prehlásenie oboch účastníkov zmluvy o tom, že zmluva o pôžičke mala vlastne simulovať deklarovanie existencie pohľadávky z ručiteľského právneho vzťahu preukazujú, že v skutočnosti nikdy neprišlo k pôžičke, a teda, že pôžička podľa zmluvy o pôžičke nikdy nevznikla. Mala za to, že vznikla len pohľadáva z ručiteľského právneho vzťahu, a preto konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že medzi stranami prišlo v minulosti k peňažným plneniam, ktoré predstavujú pôžičku a tieto boli neskôr podľa dohody uvedené v predmetnej zmluve o pôžičke (7.000 eur a 5.000 eur) nie je správne, a to z dôvodu, že obsahom týchto peňažných plnení nie je zmluvný vzťah pôžičky, ale ručenie. Čo sa týka zostatkovej sumy vo výške 5.000 eur, o ktorej žalovaný vyhlásil, že predstavuje staršiu pôžičku, tak bola toho názoru, že toto v konaní pred súdom preukázané nebolo, pretože vzájomné tvrdenia strán sú tu v protiklade, keď ona uviedla, že šlo len o splatenie staršieho dlhu a nie o pôžičku. Uviedla, že zásadné z pohľadu uzavretej zmluvy o pôžičke je vyhlásenie žalovaného vykonané na pojednávaní, podľa ktorého neprišlo k žiadnemu plneniu finančných prostriedkov po uzavretí zmluvy o pôžičke, pričom v tomto sa jej vyhlásenia s vyhláseniami žalovaného zhodujú. Konštatovala, že vyhlásenie žalovaného smeruje len ku skorším plneniam, ktoré mali byť zmluvou o pôžičke simulované. Za zásadné považovala taktiež dojednanie v zmluve o pôžičke smerujúce k budúcemu plneniu finančných prostriedkov žalovaného ako veriteľa smerom k nej ako dlžníčke. Konštatovala, že už len s poukazom na toto vyhlásenie veriteľa - žalovaného smerované do budúcnosti nemožno s ním spájať akékoľvek existujúce právne vzťahy alebo plnenia medzi stranami z minulosti. Vzhľadom k uvedenému mala za to, že počas pojednávania bolo nepochybne zistené, že právny úkon, ktorý predstavuje zmluva o pôžičke, je simulovaným právnym úkonom a takýto úkon v zmysle platného práva v Slovenskej republike nie je platným právnym úkonom v zmysle § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Tvrdila, že právny úkon, ktorý bol týmto simulovaným právnym úkonom zastretý, pritom nemá žiadnu vadu platnosti - právny vzťah z ručiteľského záväzku. Ďalej poukázala na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 119/03 z 16.9.2003, ako aj na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 114/08 z 12.6.2008, podľa ktorých ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, pričom odôvodnenie musí obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie musí byť zrozumiteľné - súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné, gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská, pričom z formulácie § 132 O.s.p. možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť napríklad prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol zaoberať vôbec. Konštatovala, že tieto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd prvej inštancie v konaní nerozhodol vôbec) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Konštatovala, že na základe uvedeného je napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p., ako aj v rozpore s platnou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že s tvrdeniami uvedenými v odvolaní žalobkyne nesúhlasí. Tvrdil, že žalobkyňa v odvolaní opomína skutočnosť, že v súlade s § 558 Občianskeho zákonníka svoj dlh zo zmluvy o pôžičke voči nemu písomne uznala, a teda sa predpokladá, že dlh existuje a trvá, pričom dôkazné bremeno o opaku leží v plnom rozsahu na nej. Mal za to, že nepresná formulácia v zmluve o pôžičke, ktorú medzi sebou pripravili a podpísali ako fyzické osoby, ktorú si v tom čase vôbec neuvedomovali, nemôže na uznaní dlhu nič zmeniť. Konštatoval, že ak by zmluva o pôžičke mala predstavovať právo žalobkyne žiadať v budúcnosti poskytnutie sumy 12.000 eur a jeho povinnosť jej ju poskytnúť, bolo by prirodzené očakávať, že o poskytnutie pôžičky žalobkyňa skutočne požiada, zvlášť ak bola pôžička dohodnutá za pre ňu veľmi výhodných podmienok - na viac ako 2 roky bola bezúročná a žalobkyňa podľa svojich vlastných slov mala záväzky v prebiehajúcej exekúcii, ktoré narastali každý deň o príslušenstvo. Uviedol, že žalobkyňa ho o poskytnutie pôžičky po 16.11.2011 nepožiadala, čo samo osebe nasvedčuje tomu, že pôžička už bola v čase podpisu uznania dlhu poskytnutá a žalobkyňa jej existenciu začala spochybňovať až v decembri 2013, keď sa blížila doba jej splatnosti. Mal za to, že dostatočne vysvetlil okolnosti vzniku a poskytnutia pôžičky, pričom žalobkyňa sama priznala prijatie sumy 5.000 eur prostredníctvom účtu svojej matky a nepreukázala žiadny iný dôvod, prečo by on túto platbu robil. Konštatoval, že z dokladov v spise je nepochybné, že zaplatil na účet súdnej exekútorky V.. F. M. čiastku 15.730,33 eur, pričom platba bola platená za žalobkyňu (pod jej rodným číslom) a po dohode, že 7.000 eur jej požičiava (a priamo za ňu platí exekútorke na úhradu vymáhaného záväzku) a zvyšok zaplatí sám, pričom túto zvyšnú časť záväzku nemienil od žalobkyne požadovať. Uviedol, že nie je pravda, že žalobkyňa za exekútorkou vymáhaný záväzok voči B. M. M.I., F..M.. ručila, bola jednoznačne spoludlžníčkou povinnou z právoplatného zmenkového platobného rozkazu sp. zn. lZm/182/07 a povinnou v exekučnom konaní č. Ex 250/07, pričom voči nemu neexistuje žiadny exekučný titul, nebol účastníkom exekučného konania a nebol povinný poskytovať exekútorke v konaní č. Ex 250/07 akékoľvek plnenia. Ďalej poukázal na to, že žalobkyňa podala žalobu ako určovaciu v zmysle § 80c O.s.p., čo zostáva platným aj po úprave petitu zo dňa 27.03.2014, ktorá bola pripustená uznesením z 03.04.2014. Mal za to, že podľa výkladu podávaného ustálenou súdnou praxou je naliehavý právny záujem daný najmä tam, kde by bez požadovaného určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo by sa jeho postavenie stalo neistým. Konštatoval, že v konaní o určenie, či tu právny vzťah je, alebo nie, žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinností preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva v čase rozhodovania súdu má naliehavý právny záujem, pričom nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení vedie k zamietnutiu žaloby. Mal za to, že žalobkyňa svoj naliehavý právny záujem na určení neplatnosti označeného právneho úkonu tvrdila a odôvodnila na strane 2 návrhu na pripustenie zmeny petitu, predpokladanými úkonmi v exekučnom konaní zo strany spoločnosti TOP GARANT s.r.o. voči nej, s odôvodnením, že on (žalovaný) účastníkom exekučného konania nebude. Uviedol, že tieto okolnosti, bez ohľadu na ich oprávnenosť a správnosť, zanikli späťvzatím žaloby voči spoločnosti TOP GARANT s.r.o. žalobkyňou dňa 02.07.2014, na základe ktorého bolo konanie voči tejto spoločnosti zastavené. Konštatoval, že v čase rozhodovania v merite veci súdom prvej inštancie žalobkyňa netvrdila žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jej naliehavý právny záujem na určení, že zmluva o pôžičke je neplatná, a preto by mala byť žaloba z tohto dôvodu zamietnutá. Tvrdil, že ak by aj boli skutkové a právne tvrdenia žalobkyne vo veci samej správne, výsledkom by bolo, že by existoval jej platný a splatný záväzok voči nemu na zaplatenie čiastky 15.730,33 eur z titulu regresného nároku ručiteľa podľa § 308 Obchodného zákonníka. 4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu uviedla, že je potrebné poukázať na skutočnosť, že zmluva o pôžičke je reálny kontrakt, ktorý vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi, a to buď bezhotovostným spôsobom na účet dlžníka, alebo odovzdaním krátkou cestou. Tvrdila, že vzhľadom k tomu, že žalovaný svoj záväzok dočasne jej prenechať finančné prostriedky vo výške 12.000 eur, ktorý na seba prevzal v zmysle Zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 16.11.2011 v lehote od uzavretia zmluvy najneskôr do 31.12.2013 nesplnil, a preto zmluva o pôžičke nevznikla. Mala za to, že právny úkon, ktorý predstavuje zmluva o pôžičke, je v zmysle § 41 ods. 2 Občianskeho zákonníka neplatný a mal vlastne simulovať deklarovanie existujúcej pohľadávky z ručiteľského právneho vzťahu, nakoľko ručiteľ prevzal na seba záväzok uhradiť pohľadávku z titulu zmluvy o úvere uzavretej medzi veriteľom Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. a dlžníkmi - ňou a B. Z.. Poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.01.2013, sp. zn. 17CoE/214/2012, podľa ktorého "uznanie dlhu podľa § 558 OZ v notárskej zápisnici s účinkami exekučného titulu obsahujúcej vyhlásenie o právnom záväzku a súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v čase, keď plneniu podľa zmluvy o pôžičke ešte nedošlo, nie je platným právnym titulom a takto spísaná notárska zápisnica nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom, z dôvodu, že zmluva o pôžičke je reálny kontrakt a v čase uznania dlhu žiadny dlh neexistoval". S poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici mala za to, že nie je pravdivé tvrdenie žalovaného o tom, že pôžička bola v čase podpisu uznania dlhu poskytnutá, nakoľko v čase spísania Notárskej zápisnice o uznaní dlhu č. N1045/11, NZ 45404/11 zo dňa 16.11.2011, Notárskeho úradu V.. X. L., zmluva o pôžičke smerovala k poskytnutiu budúceho plnenia vo výške 12.000 eur, pričom žalovaný jej ich však nikdy neposkytol a u nej teda absentuje právny titul pre vrátenie peňažných prostriedkov žalovanému. Tvrdila, že z uvedeného je teda zároveň zrejmé, že dlh v čase vyhlásenia o jeho uznaní povinným neexistoval a povinný nemohol ani platne realizovať vyhlásenie o jeho uznaní a poskytnúť súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu pre výkon rozhodnutia. Mala za to, že notárska zápisnica, ktorá bola uzavretá v ten istý deň ako zmluva o pôžičke, nie je spôsobilý exekučný titul, pretože nespĺňa podmienku materiálnej vykonateľnosti. Opakovane poukázala zároveň na to, že aj výsluchmi strán bolo preukázané, že žalovaný jej po podpise zmluvy o pôžičke predmetné finančné prostriedky nevyplatil. Ďalej uviedla, že rovnako neobstojí tvrdenie žalovaného o tom, že časť dlžnej sumy vo výške 5.000 eur, poskytnutých na účet jej matky ako finančnú výpomoc pred uzavretím predmetnej zmluvy o pôžičke, má predstavovať časť záväzku zo zmluvy o pôžičke smerujúceho k budúcemu plneniu finančných prostriedkov vo výške 12.000 eur, keďže tento záväzok vznikol na základe iného právneho vzťahu, a nemá vplyv na existujúce plnenie. Opakovane poukázala taktiež na jasné dojednanie v zmluve o pôžičke o budúcom plnení finančných prostriedkov vo výške 12.000 eur žalovaným jej. Uviedla, že v predmetnej zmluve nie sú spomínané žiadne vzájomné predchádzajúce plnenia medzi ňou a žalovaným. S názorom žalovaného ohľadne neexistencie naliehavého právneho záujmu z dôvodu späťvzatia žaloby voči spoločnosti TOP GARANT s.r.o., na základe ktorého bolo konanie zastavené, sa nestotožnila, nakoľko mala za to, že naliehavý právny záujem je preukázateľne daný existenciou v súčasnosti vykonateľného exekučného titulu - Notárskej zápisnice o uznaní dlhu č. N1045/11, NZ 45404/11 zo dňa 16.11.2011, Notárskeho úradu V.. X. L., na podklade ktorého prebieha exekučné konanie na vymoženie predmetnej pohľadávky práve zo zmluvy o pôžičke vedené na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 8Er/28/2014, EX 24/2014. Taktiež konštatovala, že súd skúma naliehavý právny záujem z úradnej povinnosti, a nie je teda povinnosťou žalobkyne preukázať naliehavý právny záujem na určení, že zmluva o pôžičke je neplatná v každom štádiu konania. Mala za to, že naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení, že zmluva je neplatná v zmysle § 80 písm. c/ je daný skutočnosťou, že ak by voči nej ako účastníčke exekučného konania úspešne prebehla exekúcia a žalovaný by od nej vymohol požadované plnenie, bola by povinná plnenie žalovanému vrátiť, v dôsledku čoho bude jej právne postavenie značne ohrozené, ktoré nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom súdu. Zároveň však považovala za potrebné uviesť, že žalovanému popri uplatnenom práve na zaplatenie finančných prostriedkov zo zmluvy o pôžičke vo výške 12.000 eur preukázateľne patrí právo na vydanie regresného plnenia vo výške 15.730 eur od nej, ktoré ako ručiteľ poskytol za ňu ako dlžníčku veriteľovi B.Á. M. M., F..M., a zároveň žalovanému preukázateľne patrí právo na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov vo výške 5.000 eur od neho, ktoré ako veriteľ poskytol na účet jej matky ako dlžníčke. Mala za to, že z uvedeného je zrejmé, že na určení neexistencie pôžičky je daný právny záujem práve z dôvodu, že bez tohto určenia je zrejmé, že žalovaný sa bude aj naďalej domáhať svojho práva na plnenie zo zmluvy o pôžičke v exekučnom konaní, čím príde k bezdôvodnému obohateniu žalovaného na jej úkor. Vzhľadom k uvedenému navrhla aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. 5. V podaní zo dňa 08.12.2016 žalovaný uviedol, že sa pridržiava argumentov uvedených vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 02.10.2014. Uviedol, že žalobkyňa vo svojom vyjadrení z 05.11.2016 síce opakuje, že jej pôžička nebola poskytnutá, a že to bola deklarovaná pohľadávka z iného právneho vzťahu, ale nepredložila, ani nenavrhla žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Tvrdil, že uznanie dlhu je zabezpečovacím inštitútom, ktorý zakladá vyvrátiteľnú domnienku, že dlh v čase uznania existoval a trval, pričom uznanie sa v tomto prípade dokonca udialo vo forme notárskej zápisnice, v ktorej žalobkyňa výslovne notárovi (nie jemu) uviedla, že súhlasí s exekúciou v prospech neho. Mal za to, že dôkazné bremeno v prípade uznania dlhu sa presúva na dlžníka (žalobkyňu), ktorá je povinná vyvrátiť existenciu dlhu aj svojho prísľubu splatiť ho, a až do času preukázania opaku sa domnienka považuje za preukázanú a skutočnosť, ktorej vyvrátiteľná domnienka svedčí, nie je predmetom procesného dokazovania. Tvrdil, že je povinnosťou dlžníka preukázať, že uznaný záväzok neexistuje, respektíve v čase uznania neexistoval. Uviedol, že žalobkyňa domnienku existencie dlhu podľa jeho názoru nevyvrátila, v odvolacom konaní ostatne ani nemôže žiadne nové dôkazy navrhovať a predkladať, a preto v tomto konaní nemôže byť úspešná. Poukázal taktiež na tvrdenie žalobkyne vo vyjadrení zo dňa 05.11.2016, kde uznáva prijatie finančných prostriedkov a svoj záväzok voči nemu v celkovej výške 32.730 eur, čo je podľa jeho názoru v rozpore s tvrdeniami a uplatnenými nárokmi žalobkyne. Ďalej poukázal aj na to, že žalobkyňa podala žalobu ako určovaciu v zmysle § 80c O.s.p., čo zostáva platným aj po úprave petitu zo dňa 27.03.2014, ktorá bola pripustená uznesením z 03.04.2014. Uviedol, že predmetom pôvodne podanej žaloby bolo určenie, že zmluva o pôžičke je neplatná, po zmene petitu je jej predmetom určenie, že pôžička nevznikla. Tvrdil, že takýto obsah žaloby nie je v súlade s § 137 Civilného sporového poriadku, ktorý okrem iného stanovuje, že žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Mal za to, že žalobkyňa podanou žalobou takéto určenie nepožaduje, keď aj vo vyjadrení zo dňa 05.11.2016 akcentuje, že žiada určenie, že zmluva o pôžičke je neplatná. Poukázal na to, že cieľom novej právnej úpravy v zmysle Civilného sporového poriadku, ktorá sa podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku vzťahuje aj na tento prípad, bolo vylúčiť nepotrebné žaloby o určenie neplatnosti, respektíve platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu určovacej žaloby. Žalobkyňa sa podľa jeho názoru tiež mýli ak tvrdí, že súd skúma naliehavý právny záujem z úradnej povinnosti, a teda nie je jej povinnosťou preukázať naliehavý právny záujem na určení, že zmluva o pôžičke je neplatná v každom štádiu konania. Tvrdil, že existenciu naliehavého právneho záujmu musí v konaní preukazovať žalobkyňa, pričom musí existovať nielen v čase začatia konania, ale aj v čase, kedy bol rozsudok súdu vyhlásený. V tejto súvislosti poukázal na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 56/2009. Záverom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 6. Odvolací súd; s poukazom na §470 ods. 1,2 Zákona č. 160/2015 Civilného sporového poriadku ( ďalej len " C.s.p."), účinného od 1.7.2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a §380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods.3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 7. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala proti žalovanému po zmene petitu pripustenej súdom prvej inštancie určenia, že pôžička medzi žalobkyňou a žalovaným zo zmluvy o pôžičke spísanej v Bratislave dňa 16.11.2011 nevznikla, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 132 O.s.p., účinným v čase vydania napadnutého rozsudku, dospel k správnym skutkovým záverom, vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval ust. § 558, § 559 ods. 1 a 2 a § 657 Občianskeho zákonníka a dospel k správnemu záveru, že žaloba žalobkyne nie je dôvodná, keď vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že strany dňa 16.11.2011 uzatvorili riadnu Zmluvu o pôžičke, na základe ktorej boli obe strany povinné splniť svoje záväzky v zmysle zmluvy, predmetom ktorej bol záväzok žalovaného dočasne prenechať peňažnú sumu 12 000 eur žalobkyni a na druhej strane záväzok žalobkyne vrátiť žalovanému predmetnú sumu do 31.12.2013. Svoje úvahy vedúce k zamietnutiu žaloby žalobkyne aj v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., resp. § 220 ods.2 C.s.p. odôvodnil, keď s poukazom na zodpovedajúcu právnu úpravu uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie po stránke skutkovej, ako aj po právnej stránke a odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní z hľadiska správnosti zaujatých záverov. Proti týmto záverom súdu prvej inštancie mohla žalobkyňa náležite skutkovo a právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované jej základné právo na spravodlivý súdny proces a nebola jej odňatá možnosť konať pred súdom, keď odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, a preto odvolací súd posúdil ako nedôvodné námietky žalobkyne, že odôvodnenie rozsudku je v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a v rozpore s platnou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky. Za nedostatočné odôvodnenie nemožno považovať také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré nezodpovedá predstavám a očakávaniam strán. 8. V prejednávanej veci medzi stranami nebolo sporné, že podľa notárskej zápisnice zo dňa 16.11.2011 č.k. N 1045/2011, Nz 45404/2011 NCRIs 46511/2011 žalobkyňa vyhlásila, že súhlasí s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, v ktorej vyhlásila, že uzavrela so žalovaným Zmluvu o pôžičke a uznáva dlh v plnom rozsahu čo do základu, dôvodu i do výšky a že v prípade, ak svoj dlh nezaplatí, súhlasí s tým, že notárska zápisnica je vykonateľným exekučným titulom, t.j. že povinná osoba súhlasí s exekúciou vedenou v zmysle exekučného poriadku v prospech oprávnenej osoby - žalovaného. 9. Inštitút uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka nie je novým právnym titulom záväzku, ale je samostatným zabezpečovacím inštitútom; zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho uznania; táto domnienka je však vyvrátiteľná dôkazom opaku, čo znamená, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone stanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd preukázanú dovtedy, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak. Procesným následkom uznania dlhu je to, že dôkazné bremeno prechádza z veriteľa na dlžníka. Tým sa v spore posilňuje procesné postavenie veriteľa, lebo nemusí dokazovať vznik a výšku dlhu ani jeho trvanie v čase, keď k uznaniu došlo. Naopak je na dlžníkovi, ak chce byť v spore úspešný, aby preukázal, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo zanikol inak; tieto skutočnosti sú totiž pravým opakom toho, čo uvádza domnienka; t.j. sú spôsobilé, ak vyjdú v konaní najavo (t.j. ak unesie dlžník vo vzťahu k nim dôkazné bremeno), vyvrátiť obsah domnienky. 10. Žalobkyňa v notárskej zápisnici uznala svoj dlh voči žalovanému zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 16.11.2011 v sume 12.000 eur, v súlade s ust. § 558 Občianskeho zákonníka, ktoré uznanie dlhu žalobkyňou obsahujúce všetky zákonom vyžadované náležitosti, zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že uznaný dlh trvá (existuje) v čase uznania a vzhľadom na to, žalovaný v konaní nemusí dokazovať vznik a výšku dlhu ani jeho trvanie v čase, keď k uznaniu došlo, ale žalobkyňu zaťažuje dôkazné bremeno o preukázaní opaku. 11. Žalobkyňa v konaní nedôvodne namieta, že dojednanie strán v zmluve o pôžičke smerovalo k poskytnutiu budúceho plnenia, ktoré jej žalovaný neposkytol, z čoho je podľa jej názoru zrejmé, že dlh v čase vyhlásenia o jeho uznaní žalobkyňou neexistoval, keď žalobkyňa, ktorú zaťažuje v tomto smere dôkazné bremeno, toto svoje tvrdenie nepreukázala. Za dôkaz preukazujúci neposkytnutie dohodnutého plnenia žalovaným nemožno považovať takú formuláciu zmluvy o pôžičke, podľa ktorej veriteľ dlžníkovi pôžičku poskytne, keď na základe tejto formulácie žalobkyňa svoj dlh voči žalovanému z predmetnej zmluvy o pôžičke uznala, čím bola v danom prípade založená vyvrátiteľná právna domnienka, že jej dlh z tejto zmluvy o pôžičke voči žalovanému v čase uznania existoval. V tomto smere žalovaný dôvodne vo svojom vyjadrení namietal, že žalobkyňa následne po uzavretí predmetnej zmluvy o pôžičke žalovaného o poskytnutie pôžičky už nežiadala, čo tiež nasvedčuje tomu, že pôžička jej v čase podpisu uznania dlhu bola poskytnutá. Výpoveďou žalovaného bolo preukázané, že poskytol žalobkyni sumu 5.000 eur, ktorú poukázal na účet matky žalobkyne a v tejto súvislosti žalobkyňa nedôvodne namieta, že poskytnutie tejto sumy v konaní nebolo preukázané, keď žalobkyňa poskytnutie jej sumy 5.000 eur žalovaným potvrdila, ale nepreukázala v konaní svoje tvrdenie, že táto suma jej bola žalovaným poskytnutá z iného titulu, ako z predmetnej zmluvy o pôžičke. Okrem toho tvrdenia žalobkyne o dôvode poskytnutia jej tejto sumy žalovaným sú rozporné, keď v konaní tvrdila, že šlo o splatenie staršieho dlhu, a nie o pôžičku, a následne vo svojom vyjadrení uviedla, že žalovanému patrí právo nielen na vydanie regresného plnenia v sume 15.730 eur od nej, ktoré ako ručiteľ poskytol za ňu ako dlžníčku, ale patrí mu aj právo na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov v sume 5.000 eur od neho, ktoré ako veriteľ poskytol na účet jej matky ako dlžníčke. V konaní bolo ďalej preukázané, že exekučné konanie bolo vedené proti žalobkyni ako dlžníčke, pričom žalovaný bol ručiteľom žalobkyne, a teda žalobkyňa aj v žalobe uviedla nepravdivú skutočnosť, že exekúcia voči nej bola vedená ako voči spoluručiteľke so žalovaným za záväzok tretej osoby. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že žalovaný zaplatil na účet súdnej exekútorky dlžnú sumu 15.730,33 eur, ktorú sumu poskytol za žalobkyňu, keďže uviedol jej rodné číslo s tým, že sumu 7.000 eur jej požičal a zvyšok poskytnutých finančných prostriedkov od žalobkyne vrátiť nežiadal. Nedôvodne žalobkyňa namieta, že úhradou jej dlhu žalovaným v exekučnom konaní išlo o plnenie z iného titulu, a to z titulu ručiteľského záväzku žalovaného, keď voči žalovanému ako voči ručiteľovi nebolo vedené exekučné konanie a nebol osobou povinnou v exekučnom konaní, ale povinnou bola žalobkyňa. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný zaplatením sumy 15.730,33 eur, vymáhanej súdnou exekútorkou od žalobkyne ako povinnej, neplnil svoj ručiteľský záväzok. 12. Pokiaľ žalobkyňa namietala v odvolaní, že súd prvej inštancie postupoval v rozpore s ust. § 188 ods. 2 O.s.p. tým, že počas vedenia pojednávania neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia strán je možné považovať za zhodné, a ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné, táto skutočnosť nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.1.2013 sp. zn. CoE/214 /2012 nemožno aplikovať v prejednávanej veci, pretože sa zaoberá uznaním dlhu, keď k plneniu podľa zmluvy o pôžičke ešte nedošlo, ktorá skutočnosť, o preukázaní ktoré zaťažovalo dôkazné bremeno žalobkyňu, v danom prípade nebola preukázaná a okrem toho odvolací súd uvedeným rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici nie je viazaný v tomto konaní. 13. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 14. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 15. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).