Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2CoPr/2/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213242252 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1213242252.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení predsedníčka senátu: JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Michaela Králová a JUDr. Ivana Jahnová v právnej veci žalobcu: R.. Z.. R. Š., D.., X. X, U., proti žalovanému: Národné poľnohospodárske a potravinárske centrum, Hlohovecká 2, Lužianky, zastúpenému: REKEN & PARTNERS Law Firm s.r.o., Tichá 45, Bratislava, o zaplatenie 183,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 11Cpr/9/2013-158 zo dňa 12.10.2016, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 11Cpr 9/2013-158 zo dňa 12.10.2016 potvrdzuje. II. Žalovanému priznáva nárok na náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 183,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 01.02.2012 až do zaplatenia a náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie rozhodol na základe žaloby, ktorú žalobca odôvodnil tým, že v období november a december 2011 mu pôvodný žalovaný (Výskumný ústav potravinársky) ako zamestnávateľ neoprávnene znížil plat o 183 eur v dôsledku diskriminácie jeho osoby. Žalovaný uznal, že došlo k diskriminácií a ospravedlnil sa žalobcovi a za mesiac november 2011 mu vrátil sumu 183 eur, avšak za mesiac december 2011 mu sumu 183 eur nevrátil, čím podľa názoru žalobcu došlo k porušeniu ustanovení Zákonníka práce a ku vzniku škody, ktorej náhrady sa s poukazom na ustanovenie § 9 zákona č. 365/2004 Z.z. v tomto konaní od žalovaného domáha. 2. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, nakoľko neporušil žiadne zákonné ustanovenie. Na základe oznámenia o výške a zložení funkčného platu zo dňa 01.11.2011 žalobcovi oznámil, že podľa zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a Nariadenia vlády SR č. 578/2009 Z.z. mu patrí s účinnosťou od 01.11.2011 funkčný plat spolu mesačne vo výške 1.573,50 eur, pričom osobný príplatok mu bol znížený na sumu 300,- eur. Uvedená úprava funkčného platu bola aj predmetom výkonu inšpekcie práce Inšpektorátom práce Bratislava. Listom zo dňa 26.03.2012 žalovaný v súlade s pokynmi inšpektorátu práce žalobcovi oznámil, že zistený nedostatok odstráni formou vysporiadania a to finančnej kompenzácie doplatením príslušnej sumy odobratého osobného príplatku vo výške 183,- eur za mesiac november 2011 po vykonaní príslušnej výšky zrážok podľa osobitných predpisov a to vo výplatnom termíne za mesiac marec 2012. Inšpektorát práce nenariadil zamestnávateľovi odstrániť nedostatok tým, že ho mal zrušiť v plnom rozsahu tak, ako sa domnieval žalobca. Od 01.12.2011, kedy nadobudlo účinnosť rozhodnutie o znížení osobného príplatku, nemal žalobca na poskytnutie osobného príplatku v pôvodnej výške žiadny nárok, t.j. žalobca nemal nárok na poskytnutie osobného príplatku v pôvodnej výške ani za mesiac december 2011. Poukázal na to, že na poskytnutie osobného príplatku neexistuje žiadny právny nárok a v prípade osobného príplatku ide o fakultatívnu, nenárokovú zložku funkčného platu zamestnanca. Žalovaný uviedol, že neporušil žiadne zákonné ustanovenie a pri znižovaní osobného príplatku postupoval správne, čo v konečnom dôsledku potvrdil aj inšpektorát práce. 3. Súd prvej inštancie vec posúdil podľa § 4, § 10 a § 27 zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, § 13 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce a § 2, § 6, § 11 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), v znení účinnom v rozhodnom období. Vychádzal zo skutkového stavu veci ustáleného dokazovaním, na základe ktorého mal preukázané, že medzi účastníkmi konania vznikol pracovnoprávny vzťah na základe platnej pracovnej zmluvy č. 164/PÚ/2001 zo dňa 31.12.2001, v zmysle ktorej žalobca vykonával od 01.01.2002 u žalovaného prácu vo funkcii námestník riaditeľa pre vedu a výskum. Z oznámenia o výške a zložení funkčného platu zo dňa 01.08.2011 vyplýva, že žalobcovi bol s účinnosťou od tohto dňa stanovený tarifný plat 1.123,50 eur, osobný príplatok 483,- eur a príplatok za riadenie 150,- eur. Z oznámenia o výške a zložení funkčného platu zo dňa 01.11.2011 vyplýva, že žalovanému bol s účinnosťou od 01.11.2011 stanovený tarifný plat vo výške 1.123,50 eur, osobný príplatok vo výške 300 eur a príplatok za riadenie vo výške 150 eur. Z podpisu prevzatia na oznámení vyplýva, že žalobca si toto oznámenie prevzal dňa 20.12.2011. 4. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení uviedol, že uznesením Okresného súdu Bratislava II č.k. 51Cpr/2/2012 - 77 zo dňa 16.11.2012, bol medzi žalobcom a žalovaným uzatvorený súdny zmier, v ktorom sa žalovaný zaviazal zverejniť na svojej oficiálnej webovej stránke www.vup.sk v časti aktuality nasledovný text: "Výskumný ústav potravinársky sa týmto ospravedlňuje Prof. Ing. Petrovi Šimkovi, DrSc. za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a diskrimináciu jeho osoby formou neoprávneného postihu v období november a december 2011, čím došlo k porušeniu jeho ľudských práv" a to do 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia a po dobu nasledujúcich 365 dní zabezpečiť zobrazovanie uvedeného textu. 5. Žalobca sa od žalovaného domáhal zaplatenia sumy 183,- eur s poukazom na skutočnosť, že v mesiaci november a december 2011 mu zamestnávateľ (právny predchodca žalovaného) neoprávnene znížil plat o 183,- eur v dôsledku diskriminácie jeho osoby, pričom za mesiac december mu sumu 183,- eur nedoplatil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca síce tvrdil, že diskriminácia jeho osoby spočívala v tom, že žalovaný mu znížil osobný príplatok, avšak neuviedol a ani netvrdil, že sa tak stalo na základe niektorého zo zákonom stanovených diskriminačných dôvodov. Už len uvedená skutočnosť je dôvodom, pre ktorý bolo treba žalobu zamietnuť. 6. Súd prvej inštancie v súvislosti s vyššie uvedeným záverom uviedol, že v prípade, ak sa zamestnanec domáha niektorého z nárokov v dôsledku diskriminačného konania zamestnávateľa, má v občianskom súdnom konaní procesnú povinnosť - ako vyplýva z povahy veci - tvrdiť, že konaním zamestnávateľa bol v porovnaní s inými zamestnancami u toho istého zamestnávateľa znevýhodnený (vrátane tvrdenia o tom, v čom konkrétne jeho znevýhodnenie spočíva) a k tomu kumulatívne, že pohnútkou (motívom) takéhoto konania zamestnávateľa je niektorý zo zákonom stanovených diskriminačných dôvodov (§ 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z., § 13 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z.). Zamestnancovi nestačí iba skutkovo tvrdiť, že došlo k diskriminačnému konaniu zamestnávateľa. Zamestnanec musí aj preukázať, že sa s ním skutočne zaobchádzalo diskriminačne. Ak toto svoje tvrdenie nepreukáže, nemôže byť v spore úspešný. Uľahčenie dôkaznej situácie v prospech zamestnanca sa prejavuje iba v tom, že stačí, aby zamestnanec tvrdil, že závadné konanie zamestnávateľa spočívajúce v konkrétnych skutkových okolnostiach, ktoré je zo strany žalobcu preukázané, bolo motivované niektorým zo zákonom stanovených diskriminačných dôvodov, bez toho, aby bol povinný túto motiváciu preukázať, pretože tá sa predpokladá, avšak je vyvrátiteľná, ak sa preukáže opak (§ 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z.) (R NS SR 5 Cdo 10/2011, Rč 21 Cdo 246/2008, Rč 21 Cdo 4586/2010, Rč 21 Cdo 867/2001). 7. Súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol, nakoľko žalobca nepreukázal, že k jeho diskriminácii došlo, a to v súvislosti s uplatňovaním práv, ktoré mu vyplývajú z pracovnoprávnych vzťahov (§ 6 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z.). Osobný príplatok podľa zákona č. 553/2003 Z.z. je nenárokovateľnou zložkou mzdy a zamestnanec nemá právny nárok na jeho priznanie a nie je možné sa jeho priznania alebo vyplatenia s úspechom domáhať ani na súde. Žalobca rovnako nepreukázal, že k nerovnakému zaobchádzaniu došlo v dôsledku jedného zo zákonných kritérií uvedených v § 13 ods. 2 Zákonníka práce v spojení s § 2 ods. 1 a § 6 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z., ktorý vymedzuje jeho vecný obsah. 8. Súd prvej inštancie zároveň uviedol, že v prípade, ak zamestnávateľ rozhodol o zmene príplatku priznaného v mesačnej sume, ktorý je súčasťou funkčného platu, zamestnancovi patrí príplatok odo dňa účinnosti tohto rozhodnutia o zmene príplatku (§ 27 ods. 7 zákona č. 553/2003 Z.z.), keď oznámenie o zmene výšky a zložení funkčného platu v zmysle § 4 ods. 7 zákona č. 553/2003 Z.z. plní iba notifikačnú funkciu a rozhodnutie zamestnávateľa o znížení osobného príplatku nie je podmienené súhlasom ani uzatvorením dohody o zmene platu so zamestnancom. 9. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. podľa ktorého v konaní úspešnému žalovanému patrí proti žalobcovi náhrada trov konania v celom rozsahu. 10. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol žalobca odvolaním v celom rozsahu s dôvodov, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca nesúhlasí s tvrdením súdu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že žalobca v súvislosti s diskriminačným konaním žalovaného neuviedol a ani netvrdil, že sa tak stalo na základe niektorého zo zákonom stanovených diskriminačných dôvodov. Namieta, že súd prvej inštancie sa oboznámil so súdnym spisom sp, zn. 51Cpr/2/2012, obsahom ktorého sú dôkazy a detailne popísaný diskriminačný postup žalovaného voči žalobcovi v období november - december 2011. Žalobca oprávnene predpokladal, že nie je potrebné znovu predkladať tie iste dôkazy, a že súd sa bude diskriminačným postupom žalovaného alebo zaoberať, alebo bude mať diskrimináciu za preukázanú, čo by bolo v súlade s odôvodnením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/222/2013, ktorý k porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania zaujal stanovisko: „Tvrdenie účastníka o tom, že bol v pracovnoprávnych alebo obdobných veciach diskriminovaný z dôvodu, ktorý uviedol, má súd za preukázané vždy, ak nevyjde v konaní najavo opak....“. V konaní sp. zn. 51Cpr/2/12 tento opak nebol zistený, ako to vyplýva zo zápisnice aj samotného uznesenia a samotný žalovaný diskriminačný postup voči žalobcovi priznal a aj sa žalobcovi zaň ospravedlnil. Navyše, súd žalobcu nepoučil o skutočnosti, že žalobný spis sp. zn. 51Cpr/2/2012 nebude považovať za dôkazový materiál o diskriminácii jeho osoby v období november - december 2011. Uvedeným konaním súdu prvej inštancie vznikol dôvod na odvolanie voči rozsudku podľa § 365 ods. 1 C.s.p. Rovnako žalobca nesúhlasí s tvrdením súdu prvej inštancie v bode 32 napadnutého rozhodnutia, že žalobca sa dovolával ochrany z dôvodu diskriminácie, že mu bol znížený osobný príplatok a nakoľko osobný príplatok je nenárokovateľnou zložkou mzdy, nie je možné sa jeho priznania alebo vyplatenia s úspechom domáhať ani na súde. Uvedené tvrdenie súdu prvej inštancie by podľa názoru žalobcu bolo opodstatnené, keby nedošlo pri znižovaní výšky osobného ohodnoteniu zároveň k diskriminácii osoby žalovaného. Ako paralelu žalobca uviedol rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. lCdo/124/2010, z ktorého vyplýva: „O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd nie je v zásade oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať (diskriminačným postupom zamestnávateľa pri takomto výbere by sa súd však zaoberal). Poukázal tiež na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/449/2013, následne citované aj v uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13CoPr/7/2015, kde je na str.23 uvedené „...dôvodom diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch môže byť aj predchádzajúce upozornenie (podnet) zamestnanca na nedostatky v činnosti zamestnávateľa, resp. predchádzajúce domáhanie sa ochrany voči zamestnávateľovi na súde (porovnaj R 24/2009). Rovnako poukázal na rozsudky týkajúce sa sudcov Najvyššieho súdu SR, ktorí boli úspešní v antidiskriminačných žalobách týkajúcich sa ich mzdových nárokov. Žalobca považuje taktiež za neodôvodnené a neopodstatnené tvrdenie súdu prvej inštancie, že Oznámenie o výške a zložení funkčného platu by malo mať spätnú účinnosť a to k prvému dňu v mesiaci, v ktorom došlo k prevzatiu oznámenia. S poukazom na § 4 ods.7 zákona č.553/2003 Z.z. je zrejmé, že účinnosť zmeny výšky funkčného platu nastáva najskôr po splnení povinnosti zamestnávateľa oznámiť zamestnancovi túto zmenu. Je zrejmé, že týmto ustanovením zákonodarca sledoval ochranu zamestnanca pred nekontrolovaným znižovaním jeho funkčného platu, ktorý môže byť znížený smerom do budúcnosti, ale nie smerom do minulosti, t.j. retroaktívne, pretože by to znamenalo ohrozenie základných istôt zamestnanca a možnosť spätného znižovania jeho platu nie len o týždne, ale aj mesiace, či roky, čo nemôže byť už principiálne prípustné z pohľadu princípov zachovania právnej istoty. 11. Žalobca napadol rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v časti výroku o trovách konania. Poukázal na § 251 C.s.p., v zmysle ktorého trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Uviedol, že súd prvej inštancie nezisťoval, že žalovaný disponoval a disponuje zamestnancami s právnickým vzdelaním, majúcimi advokátske skúšky. V tomto kontexte poukázal na nález Ústavného súdu č. k. II. ÚS 78/03-29 z 09.09.2004, ktorý vychádzal z toho, že ak je subjekt na ochranu svojich záujmov vybavený príslušnými organizačnými zložkami finančne aj personálne zaistenými zo štátneho rozpočtu, nie je zásadne dôvod, aby výkon svojich práv a povinností v tejto oblasti prenášal na súkromný subjekt, napr. advokáta. Pokiaľ tak napriek tomu urobí, potom nie je dôvod na uznanie týchto nákladov ako účelne vynaložených. Žalobca argumentuje, že žalovaný finančné zdroje na využívanie externých právnych služieb využíval neúčelne a nehospodárne, a preto nie je žiadny zákonný dôvod, aby si žalovaný tieto náklady v konaní uplatňoval. Žalobca navrhuje, aby odvolací súd v zmysle § 390 C.s.p. rozhodol vo veci samej tak, že žalovaného zaviaže zaplatiť žalobcovi 183 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne za obdobie od 01.02.2012 až do zaplatenia sumy a to v lehote do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Zároveň žiada žalovaného zaviazať na trovy konania. 12. Žalovaný považuje odvolanie žalobcu v celom rozsahu za nepodložené, nedôvodné a neopodstatnené. K odvolacím námietkam žalobcu, že súd prvej inštancie mu znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie v konaní neporušil jeho práva, vždy ho so všetkými skutočnosťami riadne oboznámil ako aj riadne poučil o prípadných následkoch, rozsudok súdu vychádza zo správnych skutkových zistení, ku ktorým dospel súd na základe vykonaných dôkazov, je vecne formálne správny, je riadne odôvodnený, plne zodpovedá výsledkom konania dokazovania a je tiež v súlade s relevantnom právnou úpravou. K námietke žalobcu smerujúcej proti výroku o trovách konania žalovaný uvádza, že vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný mal v tejto veci plný úspech, je táto námietka žalobcu nedôvodná a neopodstatnená. Ohľadom nutnosti účelného vynaloženia nákladov na trovy právneho zastupovania žalovaného poukazuje na novšiu judikatúru súdov (Najvyšší súd SR sp. zn. 7 Cdo 93/2012 zo dňa 19.07.2012), podľa ktorej akceptácia o neúčelnosti trov konania (právneho zastúpenia) v tých prípadoch, ak právnická osoba, ktorá udelila plnú moc na zastupovanie v konaní advokátovi, zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo má aj vlastný právny útvar, by v konečnom dôsledku znamenala, že strana konania, ktorá zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo sama má právnické vzdelanie, musí sama znášať aj trovy právneho zastúpenia. Takýto výklad by bol v rozpore s § 89 C.s.p, ale aj v rozpore s ústavným princípom rovnosti účastníkov občianskeho súdneho konania. Žalovaný v zhrnutí vyjadrenia konštatuje, že žaloba ani tvrdenia žalobcu uvedené v odvolaní neobsahujú skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania voči žalobcovi došlo, resp. na základe vykonaného dokazovania bolo preukázané, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok plnom rozsahu potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania. 13. V replike žalobca uviedol, že k nezákonnému postupu sa žalovaný dobrovoľne a slobodne priznal a následne sa za toto diskriminačné konanie žalobcovi ospravedlnil (Uznesenie Okresného súdu Bratislava II č.k. 51Cpr/2/2012 - 77, priložené v žalobnom spise). Vo vzťahu k neúčelnosti nákladov vynaložených žalovaným na súdne konanie uviedol žalobca rovnakú argumentáciu ako v odvolaní. K námietke žalovaného, že medzi žalobcom a žalovaným prebieha niekoľko sporov a všetky sa rovnako týkajú porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, poukázal žalobca na závery Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. 6MCdo 9/2013, v ktorom Najvyšší súd SR (obdobne ako vo veci sp. zn. 6MCdo 5/2013) vyslovil záver, že trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátov v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer totožných) veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní vyhotovených advokátom mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej - ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde. To má za následok povinnosť súdov konštatovať neúčelnosť nákladov vynaložených na právne zastúpenie a teda ich nepriznanie účastníkovi (strane), ktorý by inak na ich náhradu mal právo. 14. Žalovaný sa k replike žalobcu nevyjadril. 15. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.). Vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 16.5.2018 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 16. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 17. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). 18. Rozsudok súdu prvej inštancie je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p.. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku poukazuje už len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu v odvolaní. 19. Z hľadiska skutkového stavu v prejednávanej veci nebolo sporné, že žalovaný znížil osobný príplatok žalobcovi na základe oznámenia o výške a zložení funkčného platu zo dňa 01.11.2011, v zmysle ktorého bol žalobcovi stanovený tarifný plat vo výške 1.123,50 eur, osobný príplatok vo výške 300 eur a príplatok za riadenie vo výške 150 eur. Žalobca si toto oznámenie prevzal dňa 20.12.2011. Postup žalovaného bol preskúmavaný Inšpektorátom práce Bratislava. Zistený nedostatok bol žalovaným odstránený finančnou kompenzáciou žalobcu vo výške 183 eur (doplatenie zníženia osobného príplatku za mesiac november 2011), pričom v zmysle vyjadrenia Inšpektorátu práce zo dňa 18.04.2012, rozhodnutie o znížení osobného príplatku začalo platiť od 01.12.2011, a tak je zrejmé, že od 01.12.2011, kedy nadobudlo účinnosť rozhodnutie o znížení osobného príplatku, nemal žalobca na poskytnutie osobného príplatku v pôvodnej výške žiadny nárok. 20. Žalobca v spore konanie zamestnávateľa považoval za diskriminačné z toho hľadiska, že mu bol znížený osobný príplatok o 183 eur mesačne a z tohto titulu požaduje náhradu 183 eur spolu s príslušenstvom za mesiac december 2011, ktorá mu ešte nebola vyplatená žalovaným. Svoj nárok žalobca odvodzuje od uznesenia Okresného sudu Bratislava II č.k. 51Cpd/2/2012-77 zo dňa 16.11.2012, ktorým súd schválil zmier medzi stranami sporu, obsahom ktorého bolo záväzok žalovaného na zverejnenie ospravedlnenia, že porušil zásady rovnakého zaobchádzania a priznal diskrimináciu žalobcu formou neoprávneného postihu v období november 2011 - december 2011. 21. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia poznamenal, že diskriminácia v pracovných veciach je charakterizovaná ako konanie zamestnávateľa, ktoré smeruje priamo alebo nepriamo k znevýhodneniu jedného alebo viacerých zamestnancov v porovnaní s inými zamestnancami toho istého zamestnávateľa, a ktorého pohnútkou (motívom) sú zákonom stanovené diskriminačné dôvody. Ak dôjde pri uplatňovaní práv zamestnanca k porušovaniu práv a povinností vyplývajúcich z rovnakého zaobchádzania alebo k diskriminácii, má fyzická osoba právo sa domáhať, aby bolo upustené od tohto porušovania, aby boli odstránené následky tohto porušovania a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Ak by toto nebolo dostačujúce a súčasne bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť, má fyzická osoba naviac právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej výška závisí na uvážení súdu. 22. Žalobca sa domáhal zaplatenia zníženia osobného príplatku vo výške 183,- eur spolu s príslušenstvom, ktoré mu bol odňatý konaním zamestnávateľa, ktoré žalobca označil za diskriminačné. Súd prvej inštancie sa teda predovšetkým musel vysporiadať so skutočnosťou, či konanie žalovaného možno považovať za diskriminačné a z uvedeného potom vyvodiť záver o opodstatnenosti žalobcom uplatňovaného nároku. Žalobca mal procesnú povinnosť tvrdiť, že konaním žalovaného bol v porovnaní s ostatnými zamestnancami znevýhodnený (vrátane tvrdenia, v čom konkrétne jeho znevýhodnenie spočíva) ) a k tomu kumulatívne, že pohnútkou (motívom) takéhoto konania zamestnávateľa je niektorý zo zákonom stanovených diskriminačných dôvodov (§ 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z., § 13 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z.). Žalobca síce tvrdil, že konanie žalovaného, ktorým mu znížil osobný príplatok, bolo diskriminačné vo vzťahu k žalobcovi, avšak žalobca neoznačil diskriminačný dôvod, resp. pohnútku žalovaného k takémuto konaniu. Žalobca neuviedol a ani netvrdil, že žalovaný konal na základe niektorého zo zákonom stanovených diskriminačných dôvodov. V tejto súvislosti je neopodstatnená odvolacia námietka žalobcu, že dôkazy a detailný popis diskriminačného postupu žalovaného sú obsiahnuté v súdnom spise sp. zn. 51Cpr/2/2012, s ktorým sa súd prvej inštancie oboznámil a mal teda podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie diskriminačné dôvody za preukázané. Odvolací súd totiž po oboznámení sa s obsahom priloženého súdneho spisu sp. zn. 51Cpr/2/2012 uvádza, že v tomto konaní, ktoré bolo skončené súdom schváleným zmierom, súd prvej inštancie nepreskúmaval postup žalovaného a nekonštatoval, že žalovaný sa dopustil diskriminačného konania. Nezaoberal s dokazovaním tejto skutočnosti. Zároveň, čo je podstatné pre toto súdne konanie, žalobca v konaní sp. zn. 51Cpr/2/2012 netvrdil a neoznačil zákonom predpokladané diskriminačné dôvody. Samotná skutočnosť, že strany sporu uzavreli zmier, obsahom ktorého bolo ospravedlnenie žalovaného, že sa dopustil diskriminačného konania, nemá vplyv na posudzovanie predpokladov na priznanie žalobcom uplatňovaného nároku v konaní sp. zn. 19Cpr/9/2013. 23. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti záveru súdu prvej inštancie, na základe ktorého zamietol žalobu, uvádza, že predpokladom pre priznanie žalobcom uplatňovaného nároku je preukázanie niektorého z diskriminačných dôvodov, t.j. že žalobca bol diskriminovaný z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu. Dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu, ale zaťažuje aj žalobcu, ktorý musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy, z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je napr. jeho rasa či etnická príslušnosť (pôvod), vek, sexuálna orientácia, farby pleti, jazyk, národný alebo sociálny pôvod, majetok, rod alebo iné postavenie. Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Odvolací súd má za to, že dôkaznú povinnosť žalobca neuniesol, nakoľko ním predložené listinné dôkazy a tvrdené skutočnosti (v tomto konaní ako aj v konaní sp. zn. 51Cpr/2/2012) z objektívneho hľadiska nepreukázali diskriminačné dôvody, resp. pohnútku žalovaného, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca tvrdil, že žalovaný ho diskriminoval tým, že mu neoprávnene znížil osobný príplatok. Rozdielny prístup vnímal žalobca najmä v súvislosti postupom pri posudzovaní ohodnocovania iných zamestnancov. Odvolací súd však zdôrazňuje, že nie každé konanie zamestnávateľa, aj keď je odlišné vo vzťahu k iným zamestnancom, je možné považovať za diskriminačné. Ak neexistuje dôvod pre odlišné zaobchádzanie, o diskrimináciu nejde. Pracovné právo pritom rozlišuje zákaz diskriminácie zamestnancov podľa jednotlivých diskriminačných znakov ako určitej črty osobnosti fyzickej osoby, ako aj zákaz diskriminácie podľa povahy pracovnoprávneho vzťahu. Žalobca neuviedol žiadny diskriminačný dôvod (uvedený v § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z., § 13 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z.) a preto záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti žaloby bol správny, nakoľko neboli splnené predpoklady priznania nároku žalobcu z titulu diskriminačného konania. 24. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia naviac uviedol, že žalobca sa dovoláva ochrany z dôvodu diskriminácie v spojení s odňatím osobného príplatku. Z povahy veci ako aj zo samotného ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. však vyplýva, že zamestnanec sa môže domáhať ochrany z dôvodu diskriminácie len v spojení s právami ustanovenými osobitnými zákonmi a najmä v oblastiach uvedených v ustanovení § 6 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z.. Osobný príplatok podľa zákona č. 553/2003 Z.z. je nenárokovateľnou zložkou mzdy, zamestnanec nemá právny nárok na jeho priznanie. Súd prvej inštancie má za to, že nakoľko osobný príplatok je nenárokovateľnou zložkou mzdy, nie je možné sa jeho priznania alebo vyplatenia s úspechom domáhať ani na súde. Odvolací súd uvádza, že vzhľadom na to, že v prípade osobného príplatku nejde o nárokovú zložku funkčného platu, jeho odňatím nemohol byť žalobca ukrátený na jeho právach ustanovených zákonom. Právo rozhodnúť o osobnom príplatku patrí výlučne zamestnávateľovi, bez ohľadu na názor zamestnanca a oznámenie zamestnávateľa o jeho priznaní alebo nepriznaní, resp. znížení osobného príplatku v zmysle § 4 ods. 7 zákona č. 553/2003 plní len notifikačnú funkciu, nakoľko nie je uvedené rozhodnutie podmienené súhlasom zamestnanca ani uzatvorením dohody o zmene platu so zamestnancom. Rozhodnutie o zmene výšky osobného príplatku bolo účinné od 01.12.2011, čo vo svojom stanovisku uviedol aj Inšpektorát práce Bratislava. 25. Žalobca odvolanie smeroval aj proti výroku o trovách konania. Namietal, že v danom prípade nešlo o účelne vynaložené trovy, nakoľko žalovaný disponuje zamestnancami s právnickým vzdelaním a pokiaľ sa dá zastupovať v konaní advokátom, nie je dôvod uznať tieto náklady ako účelne vynaložené. Žalobca poukazuje pritom na nález Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 78/03-29 u 09.09.2004, keď vychádzal z toho, že ak je subjekt na ochranu svojich záujmov vybavený príslušnými organizačnými zložkami finančne aj personálne zaistenými zo štátneho rozpočtu, nie je zásadne dôvod, aby výkon svojich práv a povinností v tejto oblasti prenášal na súkromný subjekt, napr. advokáta. Žalovaný naopak argumentuje novšou judikatúrou súdov ( NS SR sp. zn. 7 Cdo 93/2012 zo dňa 19.07.2012), podľa ktorej akceptácia o neúčelnosti trov konania v tých prípadoch, ak právnická osoba, ktorá udelila plnú moc na zastupovanie v konaní advokátovi, zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo má aj vlastný právny útvar, by v konečnom dôsledku znamenala, že strana konania musí sama znášať aj trovy právneho zastúpenia, čo by bolo v rozpore s § 89 C.s.p. ale aj v rozpore s ústavným princípom rovnosti účastníkov konania. Žalobca ďalej v replike v súvislosti s námietkou žalovaného, že prebieha niekoľko sporov s obdobným predmetom konania so žalobcom, vyslovil záver, že v prípade trov konania vzniknutých zastupovaním advokátov v tzv. hromadných veciach, súd má povinnosť konštatovať neúčelnosť nákladov vynaložených na právne zastupovanie a nepriznať trovy strane úspešnej v spore. Odvolací súd posúdil otázku náhrady trov konania rovnako ako súd prvej inštancie, ktorý rozhodol o trovách konania podľa § 255 ods.1 C.s.p. vychádzajúc zo zásady úspechu v konaní a priznal žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu trov konania. Na margo uvedeného odvolací súd konštatuje, že v sporovom konaní pri rozhodovaní o trovách konania sa uplatňuje zásada úspechu vo veci, v spojení so zásadou, že strana v konaní má právo iba na náhradu tých trov konania, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. 26. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný považuje námietku žalobcu o neúčelnosti nákladov na právnu pomoc na strane žalovaného v predmetnom konaní a prípadné nepriznanie trov konania žalovanému za názor v rozpore so zásadou rovnosti strán v sporovom konaní, základným právom na právnu pomoc v konaní pred súdmi (čl. 47 ods. 2 ústavy), ako aj základnými zásadami, na ktorých je civilné konanie založené. 27. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. 28. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. 29. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda - okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) - aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04). 30. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997, IV. ÚS 348/2011). 31. Za ústavne konformný, zabezpečujúci plnohodnotnú realizáciu základného práva strany sporu na súdnu ochranu považuje odvolací súd právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v odôvodnení jeho uznesenia sp. zn. 7 Cdo/93/2013 z 19. júla 2012, kde sa okrem iného uvádza, že „účelnosť vynaložených trov bude vždy závisieť od konkrétnych okolnosti danej veci. Záver o neúčelnosti trov právneho zastúpenia (v konaní úspešných) žalovaných odvolací súd vyvodil z právneho názoru, podľa ktorého nie je možné považovať za účelne vynaložené trovy konania pozostávajúce z odmeny advokáta v prípade, ak právnická osoba, ktorá udelila plnú moc na zastupovanie v konaní advokátovi, zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo má aj vlastný právny útvar. Akceptácia o neúčelnosti trov konania (právneho zastúpenia) v týchto prípadoch by v konečnom dôsledku znamenala, že účastník konania, ktorý zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo sám má právnické vzdelanie, musí znášať aj trovy právneho zastúpenia sám. Takýto výklad je podľa názoru dovolacieho súdu v rozpore nielen s ustanovením § 25 ods. 1 O. s. p., ale aj v rozpore s ústavným princípom rovnosti občianskeho súdneho konania“. 32. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou žalovaného a uvádza, že zo žiadnych ustanovení ústavy ani Civilného sporového poriadku nemožno vyvodiť záver, že by strane sporu, ktorá má zamestnancov s právnickým vzdelaním a napriek tomu si zvolí zástupcu z radov advokátov, nemala byť priznaná náhrada trov konania. 33. Odvolací súd ďalej dodáva, že za účelne vynaložené trovy konania možno pokladať iba také, ktoré museli byť procesnou stranou nevyhnutne vynaložené na to, aby mohla riadne obhajovať svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo na príslušnom súde. Trovy konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením strany konania advokátom je potrebné zásadne považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie, resp. bránenie práva a súde. Iba v celkom výnimočných situáciách, najmä v prípade zneužitia práva na zastúpenie advokátom, by mohlo ísť o trovy konania, ktoré by sa nedali kvalifikovať ako vynaložené účelne. V danej veci však podľa názoru odvolacieho súdu zo strany žalovaného o prípad zneužitia práva na zastúpenie advokátom nešlo. Naopak, rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania je spravodlivé aj z toho aspektu, že žalobca odmietol návrh žalovaného na mimosúdne urovnanie sporu, čím v podstate navýšil náklady žalovaného súvisiace so súdnym konaním, pričom nakoniec žalobca bol v spore neúspešný. K argumentácii žalobcu, že súd nemá žalovanému priznať náhradu trov konania za danú vec aj z toho dôvodu, že ide o právne zastupovanie žalovaného v hromadných veciach, ktoré prebiehajú na súde prvej inštancie so žalobcom, odvolací súd uvádza, že v danom prípade nie je možné posudzovať ďalšie sporové konania, i keď sú medzi tými istými stranami a s obdobným predmetom konania, za hromadné veci. Odvolací súd je toho názoru, že by nebolo ani spravodlivé požadovať od žalovaného, aby si z dôvodu viacerých súdnych konaní, ktoré inicioval žalobca, znášal trovy jednotlivých konaní sám, len z toho dôvodu, že ide o viaceré spory v obdobných veciach. Ide o náklady na právne zastúpenie, ktoré vznikajú žalovanému práve v dôsledku žalôb podaných žalobcom. 34. Žalobca v predmetnej veci úspech nemal, naopak, plný úspešný bol v konaní žalovaný. Súd prvej inštancie správne postupoval, ak aplikoval ustanovenie § 255 C.s.p. a priznal žalovanému náhradu trov konania. 35. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 odsek 1 v spojení s § 262 odsek 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).