Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/205/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214222085 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1214222085.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobkyne: T. A., narodená dňa X.XX.XXXX, bytom XXX XX E. Q., L. č. XXX/XX, proti žalovanému: P.. J. A., súdny exekútor, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka č. 60, Bratislava, IČO: 37 929 810, zastúpený spoločnosťou AKAK s. r. o., Bratislava, Slowackého č. 56, IČO: 47 236 230, za ktorú koná JUDr. Alexandra Kotrecová, PhD. LL.M a JUDr. Jakub Löwy, PhD. LL.M., o zaplatenie 1.011,53 € a odškodné za nemajetkovú ujmu 2.500,- €, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 19. marca 2015, č.k. 19 C 260/2014-254, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 19. marca 2015, č.k. 19 C 260/2014-254, p o t v r d z u j e. II. Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava II. rozsudkom zo dňa 19.3.2015, č.k. 19 C 260/2014-254, zamietol žalobu žalobkyne; žalobkyňu zaviazal povinnosťou zaplatiť žalovanému náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 410,10 €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovanému vrátiť žalobkyni peňažné prostriedky celkom vo výške 1.011,53 €, ktoré jej žalovaný neoprávnene stiahol z účtu č. XXXXXXXXXX/ XXXX, vedeného vo VÚB banke, pričom na účte sa nachádzali finančné prostriedky nepodliehajúce exekúcii a predstavujúce prídavky na deti, kompenzácie pre dcéru, ktorá je zdravotne ťažko postihnutá, ako aj príspevok z Dobrého Anjela pre ťažko zdravotne postihnutú dcéru. Žalobkyňa sa predmetnou žalobou domáhala aj zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 2.500,- €, ktorá jej v dôsledku postupu žalovaného v exekučnom konaní vznikla. 2. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 4, § 46 ods. 1, § 104 ods. 2 Exekučného poriadku. Po vecnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil tým, že na základe listinných dôkazov, ktoré sú obsahom súdneho spisu je zrejmé, že neexistuje právny titul na vrátenie sumy 1.011,53 € žalovaným. Dôvodil, že skutočnosť, že určitá suma bola deponovaná na účte žalobkyne neznamená, že bola v konečnom dôsledku poukázaná oprávnenému v exekučnom konaní. Podľa súdu prvej inštancie listinnými dôkazmi bolo preukázané, že v exekučnom konaní číslo EX 11652/2010 bola vymožená suma 430,70 €, pričom v druhom exekučnom konaní vedenom proti žalobkyni číslo EX 11672/2010 nebola vymožená žiadna suma, keďže toto exekučné konanie bolo právoplatne zastavené. Súd prvej inštancie tiež prihliadol na vznesenú námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného, keďže tento peňažné prostriedky z exekučného titulu nevymáha pre seba, ale pre oprávneného v exekučnom konaní. Nedostatok pasívnej vecnej legitimácie je daný aj čo do uplatneného nároku na odškodné, keďže súdny exekútor ako verejný činiteľ v prípade nezákonného postupu alebo nezákonného rozhodnutia podlieha režimu zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. V tom prípade si mala žalobkyňa svoj nárok na náhradu ujmy uplatňovať voči Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na disciplinárne konanie vedené voči žalovanému, toto sa týkalo iných skutočností ako tie, na ktoré poukazovala žalobkyňa v žalobe, disciplinárne konanie nebolo právoplatne skončené. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Žalovaný bol v konaní úspešný, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej pomoci s tarifnou hodnotou je 162,66 €, súd priznal žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava zastúpenia, účasť na pojednávaní 19.3.2015) v sume 325,32 €, ku každému úkonu režijný paušál v sume 8,04 € (za rok 2014) a 1 x 8,39 € (za rok 2015) v sume 16,43 €. Právny zástupca žalovaného je registrovaný platiteľ dane z pridanej hodnoty, preto súd priznal trovy právneho zastúpenia navýšené o 20 % DPH, platnú v čase rozhodovania súdu, celkom 410,10 €. 3. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa dôvodiac tým, že súd prvej inštancie nesprávne konštatoval, že žalobkyňa nereagovala na exekučný príkaz zo dňa 10.5.2011, keď od zablokovania účtu komunikovala s bankou, exekučným úradom, ministerstvom a úradom vlády. Ďalej namietala, že súd prvej inštancie nesprávne zistil, že ona a jej dcéra Lesana nie sú poberateľkami sociálnych dávok, ako aj to, že žalobkyňa nepreukázala, že finančné prostriedky sú poukazované na účet. Ako dôkaz žalobkyňa opätovne do spisu doložila výpis z bankového účtu, z ktorého je zrejmé, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny posiela na jej účet peniaze pod tromi rodnými číslami, jedno patrí jej, jedno manželovi a jedno dcére Lesane. Žalobkyňa uviedla, že od roku 2004 poberá príspevok na opatrovanie dcéry E., ktorá je ťažko zdravotne postihnutá. Žalobkyňa v odvolaní namietala skutočnosť, že súd ju zaviazal k náhrade trov konania napriek tomu, že žiada vrátiť peniaze, ktoré nebolo dovolené postihnúť exekúciou, ako aj napriek skutočnosti, že súdom bola oslobodená od súdnych poplatkov. Odvolaciemu súdu navrhla, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel. 4. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že súd prvej inštancie sa oboznámil s obsahom exekučného spisu, doloženého do súdneho spisu žalovaným, ako aj so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, správne vyhodnotil, že neexistuje právny titul na vrátenie sumy 1.011,53 € žalovaným. Správne súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaná suma bola len deponovaná na účte žalobkyne a v konaní nebolo preukázané, že táto suma bola v exekučnom konaní oprávnenému aj skutočne uhradená. Rovnako správne súd prvej inštancie konštatoval nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného, keď žalovaný nevymáha peňažné prostriedky pre seba, nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného sa týka aj žalovaného nároku na odškodné, pri uplatnení ktorého mala žalobkyňa postupovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov. Podľa žalovaného súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a vyporiadal sa so všetkými zásadnými námietkami žalobkyne. Skutočnosti namietané žalobkyňou v odvolaní neobstoja, keďže tieto boli preukázané listinnými dôkazmi, najmä správou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, odboru štátnych sociálnych dávok zo dňa 25.4.2011, z ktorej je zrejmé, kto je poberateľom týchto dávok a že sú vyplácané na účet vedený vo VÚB banke, a.s. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je podľa žalovaného dostatočné a presvedčivé. K uloženiu povinnosti žalobkyni nahradiť trovy konania žalovanému žalovaný uviedol, že skutočnosť, že žalobkyňa bola v konaní oslobodená od súdnych poplatkov, nemá vplyv na to, že pre prípad neúspechu bude musieť nahradiť úspešnej strane sporu trovy konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením jej práv. Navrhol odvolaciemu súdu potvrdiť rozhodnutie súdu prvej inštancie a priznať žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 5. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobkyne nesúhlasila s tvrdením, že podľa nej neoprávnene exekvované peňažné prostriedky zostali v depozite banky, potom by, podľa odvolateľky, banka nemala dôvod vymáhať od nej prostriedky vo výške 300,- €, ktoré boli zaslané žalovanému, v dôsledku čoho vznikol na účte žalobkyne debetný zostatok. Poukázala na to, že po odblokovaní účtu mala na účte debetný zostatok 300,- € a suma 1.011,53 € sa na účte nenachádzala. V ostatnom odvolateľka zotrvala na totožných tvrdeniach, aké uviedla v odvolaní. 6. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.)], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. marca 2018; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právny zástupca žalovaného upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu (vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol, vo výroku o náhrade trov konania) potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 7. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31.10.2013 exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. 8. Podľa § 5 ods. 2 Exekučného poriadku vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. 9. Podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. 10. Podľa § 3 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom (ods.1). Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť (ods. 2). 11. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 3. zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu. 12. Žalobkyňa sa predmetným žalobným návrhom domáhala voči žalovanému vrátenia finančných prostriedkov, ktoré jej, podľa jej názoru, žalovaný stiahol z účtu v rámci exekučného konania v celkovej výške 1.011,53 € neoprávnene, keďže nepodliehali exekúcii, ako aj zaplatenia nemajetkovej ujmy 2.500,- €, ktorá jej mala vzniknúť v súvislosti s postupom žalovaného v exekučnom konaní. Súd prvej inštancie žalobu v časti o zaplatenie 1.011,53 € kvalifikoval ako žalobu o náhradu škody, ktorú posúdil podľa ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, obsahujúceho všeobecnú úpravu zodpovednosti za škodu v občianskom práve. V zmysle tohto ustanovenia každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil, subjektami zodpovednosti za škodu sú tak fyzické, ako aj právnické osoby. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu podľa tohto ustanovenia sú: 1. porušenie právnej povinnosti, 2. existencia škody, 3. príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a 4. zavinenie. Súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol konštatujúc, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že na účte deponovaná suma vo výške 1.011,53 € nebola v tejto výške aj poukázaná oprávnenému, v exekučnom konaní bola vymožená len suma 430,70 €, zároveň prihliadol na námietku nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovaného, keď tento nie je príjemcom vymáhaných peňažných prostriedkov. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného aj v časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, keďže žalovaný ako súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa a v prípade nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu podlieha režimu zákona č. 514/2003 Z.z. Odvolací súd sa v prejednávanom prípade predovšetkým zaoberal otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, vzhľadom na jeho postavenie súdneho exekútora. 13.1. Súdny exekútor zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí pri výkone činnosti podľa Exekučného poriadku, podmienky zodpovednosti sú upravené v ustanovení § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. Ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku zároveň odkazuje na zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, konkrétne ustanovenie § 4 ods. 1 písm. a) bod 3, podľa ktorého vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu. 13.2. Pokiaľ ide o vzájomný vzťah zodpovednosti za škodu upravenej v Exekučnom poriadku a v zákone číslo 514/2003 Z.z. odvolací súd je toho názoru, že z logického a gramatického výkladu ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že postup podľa zákona č. 514/2003 Z.z. bude namieste tam, kde vznikla škoda pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej na základe poverenia súdu (§ 29 až 192 Exekučného poriadku). Vychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov je právne postavenie exekútora determinované tým, že vykonáva úlohy orgánu verejnej (štátnej) moci, a z tohto dôvodu sa naňho vzťahujú iné kritériá než na právne postavenie subjektov, ktoré nevykonávajú verejnú (štátnu) moc (súdnu moc). Exekútor vykonáva v zásade úlohy štátneho orgánu. Z toho vyplýva aj to, že jeho právne postavenie, práva a povinnosti a obmedzenia zákon ustanovuje v úzkej spojitosti s týmto jeho osobitným postavením. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v rozsahu ustanovenom zákonom (čl. 46 ods. 4, čl. 51 ods. 1 ústavy). Toto postavenie exekútora potvrdzuje aj § 3 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 1 písm. a) bodom 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Z týchto ustanovení vyplýva, že exekútor zodpovedá za škodu spôsobenú výkonom exekučnej činnosti ako štátny orgán. Súčasne to potvrdzuje, že štát preberá na seba zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu exekučnej činnosti súdnym exekútorom ( nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL.ÚS 49/03). Pri výkone inej činnosti exekútora podľa 193 a nasl. Exekučného poriadku sa, podľa názoru odvolacieho súdu, uplatňuje zodpovednosť podľa ustanovenia § 33 Exekučného poriadku. 14. V prejednávanom prípade si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu škody, ako aj nemajetkovej ujmy, voči žalovanému ako exekútorovi, vykonávajúcemu, v exekučných veciach vedených pod sp.zn. EX 11652/2010 a EX 11672/2010, exekúciu na základe poverenia súdu. Žalovaný má tak postavenie štátneho orgánu a jeho prípadnú zodpovednosť je potrebné, podľa názoru odvolacieho súdu, posúdiť podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Správne preto konštatoval súd prvej inštancie, že žalovaný nie je v konaní pasívne vecne legitimovaný, žalobkyňa sa mala svojich prípadných nárokov domáhať voči štátu, v mene ktorého by v prejednávanom prípade konalo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Odvolací súd preto zamietajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil, i keď v časti o náhradu škody vo výške 1.011,53 € z iných dôvodov, ako súd prvej inštancie. 15. Je potrebné konštatovať, že v rozhodovacej praxi sa vyskytujú aj iné názory na vzájomný vzťah medzi zodpovednosťou exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a zodpovednosťou štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Odvolaciemu súdu sú známe rozhodnutia, podľa ktorých zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone funkcie exekútora je širšia ako podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a keďže Exekučný poriadok ani zákon č. 514/2003 Z.z. priamo nestanovujú prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za škodu podľa niektorého z nich; obe zodpovednosti stoja vedľa seba. Podľa uvedených názorov, z dikcie ustanovení upravujúcich zodpovednosť exekútora podľa Exekučného poriadku a podľa zákona č. 514/2013 Z.z. možno vyvodiť, že za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu (činnosti uvedené v ustanoveniach § 29 až § 194 Exekučného poriadku), zodpovedá vedľa štátu (s následným právom regresu) rovnako sám exekútor, a to za podmienok uvedených v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. K podobným záverom dospel aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 289/2008 a tiež Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 75/2015 a sp. zn. 3Cdo 129/2015. 16. 1. Odvolací súd sa preto, s prihliadnutím na vyššie uvedené názory, zaoberal aj otázkou, či došlo v prejednávanom prípade k naplneniu podmienok vzniku zodpovednosti za škodu a nemajetkovú ujmu na strane žalovaného ako exekútora. 16. 2. Zodpovednosť súdneho exekútora za škodu v zmysle ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku je koncipovaná ako objektívna zodpovednosť, t.j. zodpovednosť, ktorá vzniká bez ohľadu na zavinenie, teda bez ohľadu na to, či k vzniku škody došlo úmyselným alebo nedbanlivostným konaním zodpovedného subjektu. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu (rovnako ako u zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka) sú vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním exekútora pri výkone exekučnej činnosti, pričom protiprávnosť tohto konania musí vyplývať z porušenia zákonom ustanovenej povinnosti. 16.3. Účelom exekučného konania je nútená realizácia exekučného titulu vykonaná zásahom do absolútnych majetkových práv povinného. Uskutočňuje sa za podmienok a predpokladov vymedzených procesnými predpismi s cieľom uspokojiť pohľadávku oprávneného, ktorá mu bola priznaná vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, prípadne vo verejnej listine a dobrovoľne sa nesplnila. Exekúciu možno vykonať len spôsobmi uvedenými v Exekučnom poriadku. Spôsob vykonania exekúcie určí exekútor. V prejednávanom prípade, okrem iných spôsobov vykonania exekúcie, exekútor vydal príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, teda pohľadávky majiteľa účtu na vyplatenie vložených súm voči banke z titulu zmluvy o bežnom účte. Príkaz na začatie exekúcie ukladá banke, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zablokovala sumu vo výške pohľadávky a jej príslušenstva z účtu povinného s výnimkou plnenia za účelom uspokojenia pohľadávky oprávneného, jej príslušenstva a trov exekúcie bezhotovostným prevodom na účet určený exekútorom. Dňom doručenia príkazu na začatie exekúcie banke stráca povinný právo na vyplatenie prostriedkov na účte a to až do výšky vykonateľnej pohľadávky a jej príslušenstva. Banka nie je oprávnená zablokovať vyššiu sumu, ako tú, ktorú prikázal exekútor. Po doručení exekučného príkazu je banka povinná vyplatiť oprávnenému pohľadávku a jej príslušenstvo. Súdny exekútor neskúma charakter, pôvod ani účel finančných prostriedkov nachádzajúcich sa na účte povinného, teda ani to, či je na postihovaný účet poukazovaná mzda alebo dôchodok povinného, resp. iné dávky povinného, keďže tu sa postihuje pohľadávka z účtu v banke a nie peniaze. Žalobkyňa mala možnosť na základe vyhlásenia podľa § 104 ods. 2 Exekučného poriadku uplatniť nárok na vyplatenie prostriedkov nepodliehajúcich exekúcii, či už priamo na pobočne príslušnej banky, alebo u súdneho exekútora. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že si nárok na vyplatenie prostriedkov nepodliehajúcich exekúcii uplatnila voči banke. Zo súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa zaslala žalovanému potvrdenie o poberaní prídavkov na deti za rok 2010 s poznámkou, že prídavky poberá jej manžel, ale prostriedky sú poukazované na účet žalobkyne, ktorú skutočnosť žalobkyňa, ani na výzvu žalovaného, nepreukázala. Vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, ako aj konštatoval vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie, že z účtu žalobkyne bola v exekučnom konaní sp.zn. EX 11652/2010 exekvovaná suma 430,70 €, táto suma bola na účet súdneho exekútora pripísaná dňa 20.5.2011. Z tejto sumy boli oprávnenému zaslané peňažné prostriedky vo výške 266,50 €, z ktorých 250,- € predstavovalo istinu pohľadávky, na vymoženie ktorej bolo exekútorovi udelené poverenie číslo 5503 031309 zo dňa 9.2.2011 a 16,50 € predstavovali trovy exekúcie oprávneného. Zvyšnú časť exekvovanej sumy predstavovali trovy exekúcie vo výške 164,20 € v zmysle exekučného príkazu zo dňa 3.5.2011, sp.zn. EX 11652/10. Dňa 27.5.2011 vydal exekútor v konaní sp.zn. EX 11652/10 príkaz na odblokovanie účtu žalobkyne z dôvodu, že povinná uhradila celkovú pohľadávku na účet súdneho exekútora, príkaz bol Všeobecnej úverovej banke, a.s., doručený dňa 31.5.2011. Dňa 23.6.2011 vydal exekútor v konaní sp.zn. EX 11672/10 príkaz na odblokovanie účtu žalobkyne z dôvodu hodného osobitného zreteľa podľa § 96 ods. 4 Exekučného poriadku s poukazom na zohľadnenie sociálnej a finančnej situácie rodiny povinnej. Príkaz bol Všeobecnej úverovej banke, a.s., doručený dňa 24.6.2011. 16.4. Odvolací súd konštatuje, že vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalovaný ako exekútor v exekučných konaniach vedených proti žalobkyni ako povinnej postupoval podľa ustanovení Exekučného poriadku, pričom nedošlo k porušeniu zákonom ustanovených povinností. Nebol by tak splnený prvý predpoklad vzniku prípadnej zodpovednosti žalovaného za škodu a to protiprávne konanie. Keďže pre vznik zodpovednosti za škodu musia byť všetky zákonné predpoklady jej vzniku splnené zároveň (protiprávne konanie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody), ak absentuje čo i len jeden predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, nemožno konštatovať, že došlo k naplneniu zákonných podmienok zodpovednosti za prípadnú spôsobenú škodu. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, keď žalobu žalobkyne o zaplatenie 1.011,53 € zamietol. 16. 5. Žalobkyňa sa žalobným návrhom v prejednávanom prípade domáhala voči žalovanému aj nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.500,- €. Za nemajetkovú ujmu možno vo všeobecnom chápaní považovať akúkoľvek ujmu, ktorá pre poškodeného neznamená priamu stratu na majetku, čiže nie je vyjadriteľná v peniazoch. Postihuje teda inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú. Zákon č. 514/2003 Z.z., na rozdiel od Exekučného poriadku, v § 17 upravuje podmienky, za ktorých prichádza do úvahy priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a upravuje aj podmienky určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Exekučný poriadok inštitút nemajetkovej ujmy nepozná a neupravuje. Preto ak sa žalobkyňa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej konaním exekútora, mala sa tohto nároku domáhať podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov proti štátu, v mene ktorého v takomto prípade koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, keď žalobný návrh žalobkyne aj v časti o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol, keďže žalovaný nebol v tomto smere pasívne vecne legitimovaný. 17. Žalobkyňa podala odvolanie aj proti výroku rozhodnutia, ktorým ju súd prvej inštancie zaviazal povinnosťou zaplatiť žalovanému trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 410,10 €, dôvodiac, že sa domáhala vrátenia peňazí, ktoré nebolo dovolené postihnúť exekúciou ako aj tým, že súdom bola oslobodená od súdnych poplatkov. Občiansky súdny poriadok upravoval v ustanovení § 150 možnosť výnimočne nepriznať náhradu trov konania celkom alebo sčasti, ak boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa. Aplikácia tohto ustanovenia prichádzala do úvahy v prípadoch, keď boli naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospel k záveru, že sú tu dôvody zvláštneho zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Muselo však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musel byť v rozhodnutí odôvodnený. Výnimočnosť mohla spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane strán sporu. Samotná skutočnosť, že žalobkyňa ako poplatník bola oslobodená od poplatkového úkonu-súdneho poplatku nezakladala dôvod pre použitie ustanovenia § 150 O.s.p. V sporovom konaní strana sporu, ktorá mala úspech vo veci, má právo na náhradu všetkých trov konania. Náhrada je obmedzená na náhradu všetkých trov vynaložených na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva (§ 137 O.s.p.). Skutočnosť, na ktorú v odvolaní poukazovala odvolateľka, že v exekúcii boli postihnuté peňažné prostriedky nepodliehajúce exekúcii však, podľa názoru odvolacieho súdu, nezakladá dôvod hodný osobitného zreteľa, ak odvolateľka v súvislosti s exekúciou prikázaním pohľadávky z účtu v banke nevyužila na svoju obranu zákonné možnosti, ktoré upravuje Exekučný poriadok v ustanovení § 104 ods. 2. Z uvedeného dôvodu odvolací potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie aj vo výroku, ktorým uložil žalobkyni povinnosť nahradiť úspešnému žalovanému náhradu trov konania. 18. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľka, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 19. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 20. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).