Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/92/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214222804 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1214222804.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Romana Majerského a Mgr. Adely Unčovskej v právnej veci navrhovateľky: K. M., U.. XX. XX. XXXX, R. T. Z.. Č.. XX, R., proti odporcovi: I. M., U.. XX. XX. XXXX, R. H. A. XXX, XXX - XX G., F. A., Š. O. F. A., o určenie výživného na manželku, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 30. novembra 2017, č. k. 17C/266/2014 - 135, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky, ktorým žiadala uložiť odporcovi ako jej manželovi povinnosť prispievať jej na výživu sumou 500 eur mesačne. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 71 ods. 1, 2, § 75 ods. 1, 2 Zákona o rodine a vecne nedôvodnosťou podaného návrhu, keď mal vykonaným dokazovaním preukázané, že účastníci konania sú síce manželmi, ktorí však nikdy nežili v spoločnej domácnosti, nikdy spoločne nehospodárili, nenadobudli žiaden spoločný majetok, stretávali sa sporadicky dva krát do roka v lete a v zime po dva týždne, a z ich manželstva sa deti nenarodili, a preto by bolo priznanie výživného v rozpore so zásadami morálky. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka bola nezamestnaná od roku 1992 do roku 2014 s krátkymi prestávkami, kedy pracovala, pričom v konaní nepreukázala, že dôvodom nemožnosti zamestnať sa, bol jej nepriaznivý zdravotný stav, a napriek tomu jej odporca do konca roka 2013 poukazoval mesačne cca 300 eur s tým, že ich manželstvo si od začiatku neplnilo žiadnu zo základných funkcií deklarovaných v Zákone o rodine, podľa ktorého: manželia sú povinní spolu žiť, vzájomne si pomáhať, rešpektovať sa, byť si verní, starať sa spoločne o deti a podľa schopností možností a majetkových pomerov aj o uspokojovanie potrieb rodiny, pričom neplnenie si funkcií manželstva bolo tak na strane navrhovateľky ako aj na strane odporcu. Uviedol, že navrhovateľka sa starala po celú dobu o svoju vlastnú domácnosť na Herlianskej ulici v Bratislave, o svojho syna, ktorý sa narodil z jej predchádzajúceho vzťahu, pričom rovnako aj odporca, ktorý po celú dobu, s výnimkou 4 týždňov v roku žil v D., kde sa staral o svoju domácnosť, zabezpečoval si svoje vlastné potreby bez akejkoľvek súčinnosti navrhovateľky. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že sa mu v konaní nepodarilo zabezpečiť výsluch odporcu, ktorý si na adresách uvedených navrhovateľkou zásielky nepreberal s tým, že z potvrdenia zo dňa 07. 03. 2008 mal iba za preukázané, že je poberateľom starobného dôchodku vo výške 1. 158 eur, keď ďalšie jeho osobné a majetkové pomery, zdravotný stav, mesačné náklady mu známe neboli, pričom fotodokumentáciu, ktorú predložila navrhovateľka na preukázanie, že jej manžel je vlastníkom nehnuteľnosti H. D., za relevantný dôkaz nepovažoval, nakoľko relevantným dôkazom by bol list vlastníctva. Poukázal na skutočnosť, že povinnosť preukázať osobné a majetkové pomery svojho manžela bolo na navrhovateľke s tým, že túto povinnosť na súd prenášať nemôže. Uviedol, že navrhovateľka na jednej strane tvrdila, že má na svojho manžela dve telefónne čísla, na strane druhej uviedla, že nemá dôvod svojmu manželovi volať, ale vyžadovala, aby tak urobil súd s tým, že navrhovateľka sa v konaní domáha od odporcu ako od svojho manžela, aby jej mesačne platil výživné vo výške 500 eur, avšak odmieta s ním akúkoľvek komunikáciu a dokonca nemá vedomosť, kde sa zdržiava. Výrok, ktorým rozhodol o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania odôvodnil právne ust. § 52 C. m. p. 2. Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky, súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhla napadnutý rozsudok zrušiť alebo zmeniť a priznať jej výživné v sume 350 eur tak, ako to čestne vyhlásil jej manžel. Uviedla, že z dôvodu uzavretia manželstva s odporcom jej ako nezamestnanej boli zastavené všetky dávky sociálnej pomoci, i keď vedeli, že je štátny občan F. A., kde má aj naďalej trvalý pobyt a boli jej odňaté bez ohľadu na to, či budú žiť v spoločnej domácnosti alebo nie, čím sa stala nedobrovoľne odkázanou na manžela. Poukázala na skutočnosť, že návrh na výživné podala z dôvodu, že jej manžel prestal prispievať na výživu a domácnosť, na čo bola odkázaná, keďže ostala aj bez nároku na dávky v nezamestnanosti, aj bez nároku na dávky sociálnej pomoci, z dôvodu ktorého sa obrátila so žiadosťou na Úrad práce, a od 01. 11. 2014 jej bola priznaná suma 46, 40 eur, ktorá ani zďaleka nepokrývala jej náklady na živobytie, nie to ešte na bývanie s tým, že od predčasnej smrti ju aj jej syna zachránili rodičia, ktorí jej požičali značné finančné prostriedky, ktoré mali odložené na pohreb a ktoré im musí vrátiť s tým, že keby nemala to šťastie zamestnať sa, stala by sa z nej bezdomovkyňa a dnes by už nežila. Vytkla súdu prvej inštancie, že tieto skutočnosti nevzal do úvahy s tým, že napriek tomu, že žije na Slovensku, má vedomosť o tom, že odporca býva na uvedenej adrese, pričom list vlastníctva nemala možnosť zabezpečiť. Namietla, že sa súdu prvej inštancie od podania jej návrhu v roku 2014 nepodarilo doručiť odporcovi predvolanie a vytkla súdu prvej inštancie, že nepotreboval žiadne aktuálne potvrdenia o jeho majetku alebo dôchodku a ani mu neuložil žiadnu pokutu s tým, že mal preukázané, že odporcov dôchodok bol v roku 2008 v sume 1. 158 eur, od kedy sa dôchodky zvyšovali a zároveň namietla, že prvoinštančný súd nevykonal dostatočné dokazovanie týkajúce sa jeho majetkových pomerov ani jeho výsluch prostredníctvom súdu H. D., keďže ona možnosť zabezpečiť dôkazy nemá. Uviedla, že nerozumie, prečo jej súd prvej inštancie nepriznal výživné aspoň v sume 350 eur, keďže predložila čestné vyhlásenie odporcu, že jej platí výživné a vyplýva z neho ich vzájomná dohoda, že jej bude platiť výživné v sume 500 eur mesačne, avšak súd prvej inštancie sa týmto dôkazom nezaoberal, napriek tomu, že zo zákona vyplýva, že manželia majú mať rovnakú životnú úroveň. Poukázala na skutočnosť, že pokiaľ sú manželia, tak aj jeho príjem by mal byť jej príjmom a nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie, ktorý jej návrh zamietol po troch rokoch odvolávajúc sa na morálku, keď podľa jej názoru, na posúdenie jej prípadu na to nie je dôvod a ani nie je podstatné, že odporca sa stará o svoju domácnosť a ona o svoju. 3. Odporca, ktorému bol rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj odvolanie navrhovateľky doručené fikciou doručenia (úradne preložené do talianskeho jazyka), sa k nemu nevyjadril. 4. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 ods. 1 a § 380 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01.07.2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. októbra 2018 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený stranám sporu zákonným spôsobom. 5. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 6. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 7. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.). 8. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým návrh navrhovateľky zamietol. 10. K námietke navrhovateľky, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, avšak v prejednávanej veci, s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne 11. K odvolacím tvrdeniam navrhovateľky o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p., účinný do 30. 06. 2016, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca (navrhovateľ) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný (odporca), prípadne iná strana, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané navrhovateľkou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu (účastníka konania), aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 12. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým návrh navrhovateľky na uloženie povinnosti odporcovi platiť jej výživné od septembra 2014 v sume 500 eur zamietol z dôvodu, že priznanie výživného by bolo v rozpore s dobrými mravmi. 13. Podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine, manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť. 14. Z dikcie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že vyživovacia povinnosť medzi manželmi vzniká uzavretím manželstva a zaniká rozvodom alebo smrťou jedného z manželov, zásadne však trvá počas celého manželstva. Bez ohľadu na to, či manželia spolu žijú alebo nie, vyžaduje sa, aby mali rovnakú životnú úroveň, avšak aj pre priznanie výživného od manžela platí ustanovenie § 75 ods. 2, podľa ktorého výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi. 15. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. 16. Podľa § 75 ods. 2 veta prvá Zákona o rodine, výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi. 17. Koncepcia úpravy vzájomnej vyživovacej povinnosti manželov vychádza vo svojej podstate z článku 4 Základných zásad Zákona o rodine, podľa ktorého všetci členovia rodiny majú povinnosť vzájomne si pomáhať a podľa svojich schopností a možností zabezpečovať zvyšovanie hmotnej a kultúrnej úrovne rodiny, ďalej z § 18 Zákona o rodine, podľa ktorého manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach, pričom sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, spoločne vytvárať zdravé rodinné prostredie a napokon z § 19 ods. 1 vety prvej Zákona o rodine, v zmysle ktorého o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom, sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. 18. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, keď napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky na určenie vyživovacej povinnosti odporcu z dôvodu, že priznanie výživného by bolo v rozpore s dobrými mravmi. 19. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku považuje za potrebné uviesť, že z obsahu návrhu navrhovateľky a z listinných dôkazov, ktoré k návrhu predložila vyplýva, že manželstvo s odporcom uzavrela v čase, keď G. XX A. (H. A. XXXX) a bola matkou vtedy XX A. E., ktorý sa jej narodil v prvom manželstve, pričom už v čase uzavretia manželstva bola nezamestnaná (od roku 2001), keď svoj návrh odôvodnila výlučne tým, že po uzavretí manželstva jej boli odobraté dávky sociálnej pomoci, z dôvodu ktorého jej odporca prispieval na výživu sumou 350 eur mesačne do decembra 2013. 20. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka je vyučená kuchárka a od roku 2001 je nezamestnaná, je výlučnou vlastníčkou dvojizbového bytu na T. Z. H. R., a preto jej tvrdenie, že si neúspešne hľadá skoro dvadsať rokov zamestnanie v regióne s najnižšou mierou nezamestnanosti v Slovenskej republike (Bratislava) vyznieva viac ako paradoxne, nakoľko je všeobecne známou skutočnosťou, ktorú vôbec nie je potrebné dokazovať, že v Bratislave je dopyt po vyučených kuchárov viac ako enormný, pričom ako správne uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, navrhovateľka v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala akékoľvek objektívne prekážky, ktoré by jej bránili zamestnanie získať a nepreukázala ani len to, že by sa pokúsila uchádzať o zamestnanie, ktoré by jej zabezpečilo príjem, a preto sa aj mylne domnieva, že je povinnosťou manžela prispievať jej na výživu aj keď spolu nikdy nežili, nakoľko naopak v konaní o určenie vyživovacej povinnosti je vždy nevyhnutné spoľahlivo zistiť dôvody, ktoré viedli niektorého z manželov k neplneniu si vyživovacej povinnosti aj v kontexte ustanovení § 18 a 19 Zákona o rodine, ktoré určujú práva a povinnosti manželov a najmä je sa potrebné vysporiadať s dôvodmi, pre ktoré sociálna odkázanosť jedného z manželov na výživu vznikla. 21. V posudzovanej veci nebolo sporným, že manželia spolu nikdy nežili, neviedli spoločnú domácnosť a nehospodárili spolu, t. j. navrhovateľka sa nikdy o spoločnú domácnosť s odporcom nestarala a ani skutočnosť, že v čase uzavretia manželstva (pred 16 - imi rokmi) navrhovateľka vo veku 32 rokov nebola zamestnaná a jej zdrojom príjmu boli iba dávky sociálnej pomoci, ktoré jej boli práve z dôvodu uzavretia manželstva s odporcom zastavené (Rozhodnutie Okresného úradu Bratislava II, odbor sociálnych vecí zo dňa 05. 12. 2002, Č. j.: 17062/2001), z čoho vyplýva, že priznanie navrhovateľkou požadovaného výživného od odporcu by bolo v absolútnom rozpore s dobrými mravmi, nakoľko pri určení vyživovacej povinnosti, resp. priznaní príspevku na výživu manžela je nevyhnutné ako už odvolací súd uviedol vyššie, posúdiť schopnosti, možnosti a majetkové pomery oboch manželov, keď navrhovateľka v konaní právne relevantným spôsobom nepreukázala žiadny dôvod, alebo objektívnu príčinu, pre ktorú je počas skoro celého svojho produktívneho veku nezamestnaná a staviaca sa do pozície sociálnej odkázanosti na manžela (odporcu), s ktorým ako manželka ani nikdy nežila. 22. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že vo všeobecnosti možno dobré mravy vymedziť ako zákonu neodporujúce mimoprávne spoločenské normy správania sa akceptované v danom čase v rámci určitej spoločenskej skupiny, ktoré zodpovedajú požiadavke spravodlivého, teda vyváženého usporiadania vzájomných práv a povinností účastníkov spoločenských vzťahov, ktoré takéto normy správania upravujú, a preto v zmysle vyššie uvedených vymedzení, je nevyhnutné za dobré mravy považovať i úctu k zásadám rodinného a manželského spolužitia a rešpektovanie manželského spolužitia s ohľadom na jeho princípy zakotvené v Zákone o rodine a za rozpor s dobrými mravmi potom následne nedodržanie tejto úcty, ako i správanie a konanie, ktoré je v príkrom rozpore s touto úctou a princípmi upravujúcimi manželské spolužitie. Dobré mravy sa vymedzujú ako súbor určitých morálnych noriem, v ktorých sa odzrkadľujú všeobecne platné pravidlá morálky, etiky a slušnosti, pri ktorých existuje všeobecný záujem ich rešpektovať. O tom, čo je a čo nie je v súlade s dobrými mravmi, nerozhoduje názor jednotlivca, ale objektívne hľadisko, ktoré sa vyvodzuje z konkrétnych okolností. 23. Súd prvej inštancie dospel preto k správnemu záveru, že manželstvo účastníkov konania si od jeho uzavretia neplnilo žiadnu zo svojich základných funkcií, vyplývajúcich zo Zákona o rodine, a preto by bolo v rozpore s dobrými mravmi priznať navrhovateľke výživné od odporcu, nakoľko ich manželstvo je iba formálnym zväzkom, od ktorého nie je možné odvíjať výlučne povinnosť prispievať na výživu manžela, s ktorým druhý manžel nikdy nežil a nehospodáril a nenadobúdal žiadny majetok. 24. K odvolacej námietke navrhovateľky, že súd prvej inštancie neposúdil ňou predložený dôkaz, ktorým preukazovala dohodu uzavretú s odporcom o jeho záväzku prispievať na jej výživu sumou 350 eur mesačne odvolací súd uvádza, že právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka v sebe obsahuje aj právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné, a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Posúdenie návrhu účastníkov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je teda vždy vecou konajúceho súdu (§ 120 ods. 1, 2 O. s. p.) a nie účastníkov konania s tým, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 25. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že o tom, či určitý dôkaz bude v konaní vykonaný, rozhoduje výhradne súd, pričom samotným nevykonaním dokazovania nemôže dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom. K zaťaženiu konania touto vadou môže dôjsť iba vtedy, ak súd dôkaz nevykonal bezdôvodne a napriek tomu, že skutočnosti prostredníctvom neho zistené mohli prispieť k ustáleniu skutkového stavu, významnému pre rozhodnutie vo veci samej. 26. V posudzovanej veci však súd prvej inštancie zamietol návrh navrhovateľky z dôvodu, že priznanie výživného by bolo v rozpore s dobrými mravmi, a preto ani nebolo jeho povinnosťou prihliadať na Čestné vyhlásenie odporcu zo dňa 30. 09. 2011, ktorým sa však odporca nezaviazal platiť jej výživné v sume 500 eur mesačne ako uviedla vo svojom odvolaní, ale iba jeho záväzok z času na čas jej prispieť malou finančnou čiastkou - 350 eur na pokrytie nevyhnutných nákladov. 27. K expresívnej námietke navrhovateľky v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní napadnutým rozsudkom neprihliadol ani na skutočnosť, že od jej smrti a smrti jej syna ju zachránili rodičia pôžičkou peňazí, ktoré mali odložené na svoj pohreb a musí im ich vrátiť, odvolací súd uvádza, že skutočnosť, že si na zabezpečenie svojich základných potrieb musela požičať peniaze od rodičov, nepreukazuje dôvodnosť jej návrhu voči manželovi, ktorý ani nie je otcom jej syna, keďže ako už odvolací súd uviedol opakovane, navrhovateľka v konaní žiadnym dôkazom nepreukázala príčinu, pre ktorú nie je skoro celý svoj život zamestnaná, teda dôvod, pre ktorý zjavne nevyvinula žiadnu vôľu na dosiahnutie zárobku z pracovnej činnosti a tým zabezpečenie jej odôvodnených potrieb, keď na potreby jej syna je povinný prispievať jeho otec a nie odporca tohto konania. 28. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou navrhovateľky naznačujúcej prieťahy, ktorých sa mal dopustiť súd prvej inštancie tým, že o jej návrhu rozhodol až po troch rokoch od jeho podania, nakoľko z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že prvoinštančný súd konal promptne, keď po podaní návrhu dňa 30. 09. 2014 predvolal navrhovateľku na informatívny výsluch na 18. 11. 2014 a keďže je odporca štátnym občanom F. A. K. navrhovateľka M. N. D. H. F. C. (okrem Miestoprísažného vyhlásenia odporcu zo dňa 30. 09. 2011), bolo jeho povinnosťou ustanoviť v konaní tlmočníka, ktorého úlohou bolo preložiť nielen listiny v taliančine do slovenského jazyka, ale aj návrh na začatie konania a doručiť ich preložené odporcovi, ktorý mal právo sa s nimi oboznámiť a zároveň bolo povinnosťou súdu prvej inštancie mu to umožniť. 29. Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p. aj v celom rozsahu poukazuje, keď navrhovateľka v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, s ktorými by sa nebol prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne, a preto tento rozsudok podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. potvrdil. 30. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 C. m. p. tak, že žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).