Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8CoPr/3/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214222806 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1214222806.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Jany Vlčkovej v právnej veci žalobcu: Q. I., D. A. XX, Š., zastúpeného: Mgr. Martinom Majerčíkom, advokátom, so sídlom Krajinská 30, Bratislava, proti žalovanému: WABERER ´S Slovakia, s.r.o., so sídlom Vlčie Hrdlo 4846, Bratislava, IČO: 35 914 831, zastúpenému: Ružička Csekes, s.r.o., so sídlom Vysoká 2/B, Bratislava, o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, náhradu mzdy, o určenie, že pracovnoprávny vzťah medzi stranami naďalej trvá, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 25. októbra 2016, č.k. 20Cpr/6/2014-133, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 28.05.2014, danou žalovaným žalobcovi, náhrady mzdy a určenia, že pracovnoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá. Rozhodol tak podľa § 17 ods. 2, § 61 ods. 1, 2, § 62 ods. 1, 3 písm. a/, b/ ods. 4, 7, § 63 ods. 1 písm. e/, § 63 ods. 4, 6, § 64 ods. 3 písm. c/, § 68 ods. 1 písm. b/, § 70, § 74, § 77, § 79 ods. 1, § 81 písm. d/, § 118 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, § 5 písm. c/ a d/ zákona č. 462/2003 Z.z. o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, keď vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca bol v pracovnom pomere u žalovaného na dobu neurčitú na základe pracovnej zmluvy zo dňa 16.11.2007, zmenenej dodatkom č. 1/2008 s účinnosťou od 01.11.2008, pričom v písomnom upozornení za porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 29.04.2014 žalovaný upozornil žalobcu na závažné porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu porušenia pracovných povinností s tým, že pri opakovanom porušení pracovnej disciplíny môže voči nemu uplatniť výpoveď v zmysle § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce. Proti tomuto upozorneniu podal žalobca listom zo dňa 02.05.2014 sťažnosť z dôvodu, že k porušeniu pracovnej disciplíny z jeho strany nedošlo. Vykonaným dokazovaním ďalej zistil, že dňa 27.06.2014 žalobca odmietol prevziať výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. e/ v spojení s § 64 ods. 3 písm. c/ Zákonníka práce z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa žalobca dopustil tým, že napriek doručeniu potvrdenia o práceneschopnosti od 01.05.2014 žalovanému, bol dňa 05.05.2014 prítomný na pracovisku, a nemal povolené žiadne vychádzky, čím došlo k nedodržaniu liečebného režimu a tým k porušeniu pracovnej disciplíny, pričom už v minulosti, a to dňa 29.04.2014, bol písomne upozornený na porušenie pracovnej disciplíny, a aj na možnosť podania výpovede z pracovného pomeru. V písomnom podaní vysvetlenia zo dňa 20.05.2014 žalobca uviedol, že v čase od 11.00 hod. do 12.00 hod. má povolené vychádzky od lekára. V lekárskej správe zo dňa 27.05.2014 K.. O. D. uviedla, že žalobca bol od 01.05.2014 uznaný práceneschopný, avšak vychádzky do 06.05.2014 nemal dovolené. Od 13.05.2014 má povolené vychádzky v doobedňajších hodinách. Zo zápisu z prerokovania výpovede žalobcu s ROD č. 20, konaného dňa 28.05.2014, zistil, že zástupca žalovaného so zástupcami zamestnancov - ROD výpoveď žalobcu prerokoval. Listom zo dňa 07.07.2014 adresovaného Sociálnej poisťovni žalovaný oznámil, že žalobcovi bola vyplatená náhrada príjmu za obdobie od 01.05.2015 do 04.05.2014 a od 05.05. do 10.05.2014 mu náhrada príjmu vyplatená nebola vzhľadom k porušeniu liečebného režimu. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava č. XXX-XXXXXX-P. zo dňa 21.07.2014 bolo zastavené konanie vo veci vylúčenia nároku žalobcu na výplatu nemocenského pri dočasnej pracovnej neschopnosti od 01.05.2014 z dôvodu porušenia liečebného režimu určeného lekárom. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že po upovedomení o začatí konania žalobca oznámil, že dňa 05.05.2014 sa zastavil v práci na 30 minút pre lieky zabudnuté v skrinke, pretože je diabetik a hypertonik, a tieto lieky užíva každý deň. Z vyjadrenia odboru lekárskej posudkovej činnosti sociálnej poisťovne vyplýva, že na základe vyjadrenia žalobcu a zohľadnení aktuálnych okolností, sa v uvedenom prípade nejedná o porušenie liečebného režimu. Vzhľadom na to Sociálna poisťovňa skonštatovala, že v uvedenom prípade nedošlo k porušeniu liečebného režimu zo strany žalobcu, t.j. žalobca má nárok na nemocenské v období od 11.05.2014, pri splnení ostatných zákonom stanovených podmienok. Listom zo dňa 05.09.2014 žalobca oznámil žalovanému, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná a trvá na tom, aby ho žalovaný aj naďalej zamestnával, keďže nedošlo k porušeniu liečebného režimu, pričom poukázal na rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 21.07.2014. Žalovaný listom zo dňa 18.09.2014 žalobcovi oznámil, že výpoveď z pracovného pomeru považuje za platnú, pretože zákonné dôvody na podanie výpovede existovali a k namietanému porušeniu pracovnej disciplíny žalobcom došlo. V zázname Inšpektorátu práce Bratislava č.: IBA-176-55-2.3/Z-E24-14 zo dňa 26.09.2014 bolo na základe predložených dokladov a zistených skutočností konštatované, že u žalovaného neboli v období apríl až jún 2014 zistené žiadne nedostatky. Tento záznam bol zrušený Oznámením Inšpektorátu práce Bratislava zo dňa 02.02.2015 č. 4505/2014-2, v ktorom bolo uvedené, že z vyjadrení uvedených v rozhodnutí Sociálnej poisťovne vyplýva, že liečebný režim porušený nebol, a teda došlo k porušeniu ust. § 7 ods. 1 a 2 zákona č. 462/2003 Z.z. o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. K.. O. D. v lekárskej správe zo dňa 19.03.2015 uviedla, že žalobca má povolené vychádzky od 13.05.2014, ale právom a povinnosťou pacienta počas PN je zabezpečiť pre seba lieky a liečebné pomôcky, a keďže mal žalobca časť liekov a glukomer v práci, bolo potrebné, aby si čím skôr išiel do práce pre lieky a glukomer, inak by bol v ohrození života a vzhľadom na uvedené žalobca neporušil liečebný režim. Dospel k záveru, že žalobca preukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení a dodržal dvojmesačnú prekluzívnu lehotu na podanie žaloby odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, t.j. odo dňa 31.08.2014, keď žalobu podal dňa 30.09.2014. Na základe vykonaného dokazovania ďalej dospel k záveru, že žalovaný dal žalobcovi výpoveď v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede dozvedel, a taktiež upozornil žalobcu v písomnom upozornení na porušovanie povinností, ktoré mu vyplývajú z právnych, pracovnoprávnych predpisov, z pracovnej zmluvy, ako i z interných predpisov organizácie a zároveň ho listom zo dňa 29.04.2014 upozornil, že pri opakovanom porušení pracovnej disciplíny môže voči nemu uplatniť výpoveď v zmysle § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce, pričom žalobca v konaní nepopieral, že mu toto upozornenie bolo doručené. Ako nedôvodnú posúdil námietku žalobcu, že žalovaný nepreukázal, či predmetné upozornenie zo dňa 29.04.2014 bolo dôvodné, resp., či sa žalobca skutočne dopustil porušenia pracovnej disciplíny, s odôvodnením, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o ním tvrdených skutočnostiach a taktiež ako neopodstatnenú posúdil námietku žalobcu, že od prvého upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny, t.j. odo dňa 29.04.2014 po výpoveď, uplynuli iba štyri pracovné dni. Nie je totiž rozhodujúci odstup času kedy došlo k upozorneniu na porušenie pracovnej disciplíny a kedy došlo k samotnému dôvodu výpovede, ale to, či bol v posledných šiestich mesiacoch žalobca v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny upozornený na možnosť výpovede. Ďalej v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobca vo svojom liste zo dňa 20.05.2014 adresovanom žalovanému uviedol, že v čase od 11.00 do 12.00 hod. mal od lekára povolené vychádzky, pričom bolo preukázané, že žalobca v čase, kedy malo prísť k porušeniu pracovnej disciplíny, t.j. dňa 05.05.2014, vychádzky povolené nemal, a teda úmyselne žalovaného nepravdivo informoval, a až neskôr v konaní uviedol, že dňa 05.05.2014 si išiel do práce pre zabudnuté lieky, pričom o potrebe zadovážiť si lieky sa nezmienil ani v žalobe. Žalobca bol uznaný za práceneschopného od 01.05.2014, avšak bolo preukázané, že vychádzky mal povolené až od 13.05.2014, a dňa 05.05.2014 sa nachádzal na pracovisku. V zmysle § 81 písm. d/ Zákonníka práce bol žalobca povinný pri dočasnej práceneschopnosti dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom, ktorý mu v sporný deň vychádzky nepovolil, a tým, že tento režim nedodržal, nesplnil svoju povinnosť, čo malo za následok porušenie pracovnej disciplíny. Žalobca nepreukázal, že skutočným dôvodom porušenia liečebného režimu bola potreba zadovážiť si z práce lieky, a teda neuniesol dôkazné bremeno, pretože nebol preukázaný základný dôvod porušenia liečebného režimu, a to zabezpečenie si liekov. Rovnako nepreukázal, že ak by aj mal potrebu si lieky zabezpečiť, tak by mu ich nemohol zabezpečiť niekto z jeho rodinných príslušníkov alebo iným spôsobom. Svedeckú výpoveď E. I., manželky žalobcu, vyhodnotil ako účelovú s cieľom podporiť žalobcu, a ako účelové vyhodnotil aj lekárske správy ošetrujúcej lekárky žalobcu, ktorá spočiatku neuvádzala informácie o potrebe liekov, ale až následne po začatí konania bez výslovnej žiadosti súdu, uviedla sama informácie o potrebe žalobcu zabezpečiť si lieky a glukomer, na ktorý sa neodvolával ani žalobca. Pokiaľ ide o rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 21.07.2014, stotožnil sa s právnym názorom žalovaného, že v uvedenom rozhodnutí bol posudzovaný nárok žalobcu na štátne dávky odo dňa 10.05.2014, avšak v spore je sporný deň 05.05.2014. Inšpektorát práce pri šetrení spornej situácie vychádzal z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, čo potvrdil aj svedok K.. K. W.. Vzhľadom na to dospel k záveru, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalovaným žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. e/ v spojení s § 64 ods. 3 písm. c/ Zákonníka práce je platná. Žalobu v časti uplatneného nároku na náhradu mzdy pri dočasnej pracovnej neschopnosti za obdobie od 01.05.2014 do 10.05.2014 zamietol s odôvodnením, že žalovaný vyplatil žalobcovi náhradu mzdy pri dočasnej pracovnej neschopnosti za obdobie od 01.05.2014 do 04.05.2014; čo žalobca nerozporoval; a od okamihu porušenia liečebného režimu mu nárok na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti od zamestnávateľa - žalovaného, zanikol. Žalovanému však nepriznal náhradu trov konania s použitím ust. § 257 C.s.p., keď za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval, že žalobca je invalidný dôchodca vo veku XX rokov, pracoval u žalobcu 7 rokov a vo veci samej sa domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru u žalovaného z dôvodu, že mal pochybnosti o platnosti výpovede. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne ho zmeniť a jeho žalobe vyhovieť. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že žalovaný mal záujem obsadiť na pozíciu žalobcu svojho známeho a zároveň sa zbaviť žalobcu ako svojho zamestnanca bez toho, aby musel vynaložiť náklady súvisiace s riadnym ukončením jeho pracovného pomeru po siedmych odpracovaných rokoch. Takéto konanie nemôže požívať právnu ochranu, keď zneužívanie moci zo strany žalovaného na úkor slabšieho (zamestnanca) je v rozpore so zákonom. Namietal, že súd prvej inštancie ignoroval všetky ním predložené dôkazy, príp. ich vyhodnotil ako účelové, a to rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 21.07.2014, z ktorého obsahu je nesporné, že neporušil nariadený liečebný režim; opakované šetrenie inšpektorátu práce v spojitosti s oznámením o zmene výsledku inšpekcie zo dňa 02.02.2015, ktorým bol zrušený záznam č. IBA-176-55-2.3/Z-E24-14 zo dňa 26.09.2014 a z ktorého obsahu vyplýva, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu § 7 ods. 1 a 2 zákona č. 462/2003 Z.z. o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti; a taktiež výpoveď svedka K.. K. W., pracovníka Inšpektorátu práce, z ktorej vyplýva, že ani zamestnávateľ, ani inšpektorát práce nie je oprávnený posudzovať porušenie liečebného režimu, ale toto je oprávnený posúdiť k tomu určený pracovník sociálnej poisťovne. Zamestnávateľ môže dať podnet príslušnému orgánu na kontrolu, ktorý vykonáva kontrolu dodržiavania liečebného režimu od prvého dňa dočasnej pracovnej neschopnosti, čo vyplýva z ust. § 155 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 461/2003 Z.z., a preto mu nemohol žalovaný dať výpoveď z dôvodu porušenia liečebného režimu, bez potvrdenia (rozhodnutia) príslušného a oprávneného orgánu ku kontrole dodržiavania liečebného režimu. Poukázal aj na ďalšie vykonané dôkazy, a to výpoveď svedkyne E. I., potvrdenie o práceneschopnosti zo dňa 30.04.2014, vystavené zastupujúcou lekárkou K.. H., podľa ktorého bol od 01.05.2014 práceneschopný a zároveň mal povolené vychádzky v doobedňajších hodinách od 10.00 hod. do 12.00 hod. a poobede od 14.00 hod. do 16.00 hod., pričom uvedené hodiny vychádzok boli dopísané priamo doktorkou K.. H., a tiež podanie zo dňa 19.03.2015 od ošetrujúcej lekárky K.. D., na základe ktorých podľa jeho názoru nemohol byť naplnený dôvod uvedenej výpovede, ktorým bolo údajné porušenie liečebného režimu. S poukazom na ust. § 74 a § 17 ods. 2 Zákonníka práce a na judikatúru, napr. rozhodnutie NS SR zo dňa 28.09.2010 sp.zn. 5Cdo 14/2010, namietal, že nedošlo k riadnemu prerokovaniu jeho výpovede so zástupcami zamestnancov, a že tento úkon zamestnávateľa je neplatný, keď ho odborová organizácia nevyzvala na vyjadrenie a nebolo zohľadnené, že bezprostredne po obdržaní písomného upozornenia o údajnom porušení pracovnej disciplíny doručil dňa 05.05.2014 žalovanému sťažnosť voči tomuto písomnému upozorneniu, z ktorej vyplýva, že z jeho strany nedošlo k žiadnemu porušeniu pracovnej disciplíny. V tomto smere poukázal aj na svoju výpoveď v konaní pred súdom prvej inštancie a tiež na výpoveď štatutárneho zástupcu žalovaného, z ktorej vyplynulo, že odborová organizácia neprerokovala jeho sťažnosť voči písomnému upozorneniu na porušovanie pracovnej disciplíny zo dňa 02.05.2014. Podľa jeho názoru toto prerokovanie bola len formálna záležitosť, keď neexistuje písomná žiadosť na prerokovanie; dátum prerokovania so zástupcami zamestnancov je zhodný s dátumom výpovede, z čoho vyplýva, že v jeden a ten istý deň (28.05.2014) mu bola udelená výpoveď a zároveň bez písomnej žiadosti aj prerokovaná, so zástupcami zamestnancov; zo samotnej zápisnice z prerokovania zo dňa 28.05.2014 nie je dostatočne zrejmý dôvod výpovede, skutočné dôvody boli spomenuté až počas konania, t.j. porušenie liečebného režimu s odkazom na § 81 Zákonníka práce; odborová organizácia nedisponovala všetkými informáciami potrebnými k prerokovaniu výpovede v súlade s § 74 Zákonníka práce, keď nebola zohľadnená jeho sťažnosť voči písomnému upozorneniu na porušenie pracovnej disciplíny, na prerokovaní zamestnávateľ nepredložil žiadne potvrdenie o tom, že nemal povolené vychádzky, zástupcovia zamestnancov nemali možnosť oboznámiť sa s rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 21.07.2014, z ktorého vyplýva, že neporušil nariadený liečebný režim, s oznámením o zmene výsledku inšpekcie práce zo dňa 02.02.2015, ktorým bol zrušený záznam č. IBA-176-55-2.3/Z-E24-14 zo dňa 26.09.2014, z ktorého vyplýva, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu § 7 ods. 1 a 2 zákona č. 462/2003 Z.z. a zamestnávateľ neoboznámil zástupcov zamestnancov s jeho vysvetlením zo dňa 20.05.2014, v ktorom uviedol, že v čase od 11.00 - 12.00 hod. má povolené vychádzky od lekára a zamestnávateľ nijakým spôsobom nepreukázal na prerokovaní, že dňa 05.05.2014 porušil práceneschopnosť. Namietal, že odborová organizácia sa žiadnym spôsobom nevyjadrila k samotnému prerokovaniu a on nemal žiadnu možnosť reagovať na výpoveď, ako aj na samotné údajné prerokovanie zo dňa 28.05.2014. Ďalej namietal, že konanie žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi, keď pred vznikom tejto situácie mal u žalovaného odpracovaných takmer 7 rokov, za čo mu bola aj pravidelne vyplácaná príslušná mzda a nikdy počas tohto obdobia neboli na neho žiadne sťažnosti, príp. upozornenia, a ako vyplýva aj z výpovede svedkyne E. I., v poslednom období ho začal žalovaný upozorňovať na rôzne nedodržiavania Zákonníka práce a bezpečnosti pri práci a následne po siedmich úspešne odpracovaných rokoch mu bolo dňa 29.04.2014 doručené upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, dňa 01.05.2014 nastúpil na PN, o štyri dni na to, dňa 05.05.2014 z dôvodu potreby zabezpečenia liekov musel ísť do zamestnania a zároveň odovzdal sťažnosť zo dňa 02.05.2014, v ktorej uviedol, že z jeho strany k žiadnemu porušeniu pracovnej disciplíny nedošlo a podal aj námietku voči spôsobu vyšetrenia údajného porušenia pracovnej disciplíny, pretože nebol prizvaný na podanie vysvetlenia k danej veci. Poukázal na to, že doposiaľ nebolo žiadnym spôsobom zo strany žalovaného preukázané, či predmetné upozornenie zo dňa 29.04.2014 bolo dôvodné, resp., či sa skutočne dopustil porušenia pracovnej disciplíny v zmysle uvedeného upozornenia, a tiež na skutočnosť, že od prvého upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny uplynuli štyri pracovné dni, pričom počas tohto obdobia bol práceneschopný. Poukázal aj na základnú zásadu pracovnoprávnych vzťahov, v zmysle ktorej sú pracovnoprávne vzťahy v čase neschopnosti zamestnancov na prácu z dôvodov choroby vo zvýšenej miere chránené zákonom, a konanie žalovaného, spočívajúce v ukončení pracovného pomeru so svojím zamestnancom takýmto spôsobom opakovane označil za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré veľmi ťažko niesol aj psychicky aj fyzicky, a považuje to za veľkú krivdu, pričom v súvislosti s tým bol dokonca nútený vyhľadať aj odbornú pomoc psychiatra, o čom predložil lekárske potvrdenie. Za celý život odpracoval nepretržite spolu XX rokov a nikdy v minulosti nemal žiadne problémy so svojím zamestnávateľom. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Vo svojom vyjadrení poukázal na skutkové okolnosti vedúce k ukončeniu pracovného pomeru so žalobcom a dôvody výpovede, a to najmä na to, že podľa ošetrujúceho lekára v dňoch 01.05.2014 do 06.05.2014 žalobca vychádzky nemal dovolené, tieto mal dovolené až od 13.05.2014, pričom vo svojom vysvetlení mu odpovedal stručne, že v čase od 11.00 -12.00 hodiny má povolené vychádzky, a teda vedome uviedol klamlivý údaj o svojom liečebnom režime počas pracovnej neschopnosti. Z uvedeného je zrejmé, že predtým, ako dal žalobcovi výpoveď, dôkladne zisťoval okolnosti veci a výpoveď dal žalobcovi až keď mal všetky relevantné informácie k dispozícii. Poukázal aj na predchádzajúce upozornenie žalobcu v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny a uviedol, že jeho sťažnosť proti tomuto upozorneniu odmietol, o čom ho informoval listom, keď žalobca, rovnako ako pri podaní vysvetlenia k porušeniu liečebného režimu, uvádzal skreslené a nepravdivé informácie o udalosti. Namietal, že žalobca dezinterpretuje rozhodnutie Sociálnej poisťovne, na ktoré poukázal vo svojom odvolaní, keď týmto rozhodnutím bolo rozhodnuté o tom, že žalobca má nárok na výplatu nemocenského od Sociálnej poisťovne od 11. dňa jeho pracovnej neschopnosti z dôvodu, že v čase, keď patrí zamestnancovi nemocenské vyplácané Sociálnou poisťovňou, nedošlo k porušeniu liečebného režimu a poukázal na to, že na dávku sociálneho poistenia, ktorou je nemocenské poistenie, vyplácané Sociálnou poisťovňou, vzniká práceneschopnému zamestnancovi nárok až od 11. dňa jeho pracovnej neschopnosti a počas prvých 10 dní pracovnej neschopnosti zamestnanca, zamestnancovi žiadne nemocenské nepatrí a náhradu príjmu mu počas prvých 10 dní vypláca zamestnávateľ. Sociálna poisťovňa preto nemá nič spoločné s udalosťami počas prvých 10 dní pracovnej neschopnosti zamestnanca. V danom prípade prišlo k porušeniu liečebného režimu žalobcom dňa 05.05.2014, t.j. v piaty deň trvania jeho pracovnej neschopnosti, a teda liečebný režim bol žalobcom porušený ešte pred uplatňovaním sociálneho poistenia, a teda sa toto porušenie liečebného režimu nemôže dotknúť výplaty nemocenského od sociálnej poisťovne od 11. dňa pracovnej neschopnosti žalobcu. Podľa jeho názoru Sociálna poisťovňa nerozhodla o tom, že k porušeniu liečebného režimu dňa 05.05.2014 nedošlo, nakoľko vzťahy počas prvých 10 dní pracovnej neschopnosti zamestnanca sú výlučne vzťahmi zamestnanca a zamestnávateľa. Inšpektorát práce neskúmal z čoho vychádzala Sociálna poisťovňa, ale bez ďalšieho prevzal tvrdenia uvedené v rozhodnutí Sociálnej poisťovne, ktoré mu bolo doručené, a neskúmal ani to, či Sociálna poisťovňa vykonala v tejto veci šetrenie na preukázanie ňou uvedených tvrdení, a či tvrdenia žalobcu sú pravdivé. Pokiaľ potom inšpektorát práce upravil svoj predchádzajúci záznam, ide o dokument, ktorý nevychádza zo žiadneho zisťovania skutočného stavu veci, a preto nemôže slúžiť ako dôkaz na preukázanie tvrdení žalobcu. Námietku žalobcu, že údajne nedošlo k prerokovaniu výpovede odborovou organizáciou, resp. prerokovanie neprebehlo riadne, považuje za účelovú a neopodstatnenú, pretože je vecou odborovej organizácie ako prerokuje výpoveď zamestnávateľa, a či vôbec výpoveď prerokuje, keď zákon dokonca ani nevyžaduje, aby výpoveď bola schválená odborovou organizáciou a ustanovuje domnienku prerokovania výpovede aj v prípade, ak odborová organizácia v určenej lehote výpoveď neprerokuje. Povinnosťou zamestnávateľa je, aby dal podnet na prerokovanie výpovede odborovou organizáciou, avšak nie je zodpovedný za spôsob jej prerokovania odborovou organizáciou. V danom prípade odborová organizácia výpoveď žalobcu prerokovala, čo potvrdzuje aj zápis z prerokovania predložený žalobcom a potvrdzujú to aj ďalšie dôkazy. Tvrdenia žalobcu o nedodržaní zákonných požiadaviek v súvislosti s výpoveďou jeho pracovného pomeru, sú nepreukázané a účelové. V danom prípade boli splnené všetky zákonné podmienky na možnosť podania výpovede žalobcovi, a to porušenie pracovnej disciplíny, existencia predchádzajúceho písomného upozornenia na možnosť výpovede v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny, nie staršieho ako 6 mesiacov, výpoveď bola daná v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa zamestnávateľ dozvedel o dôvode výpovede a výpoveď bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov. Žiadne iné podmienky pre platnosť výpovede žalovaný nebol povinný splniť. Poukázal na to, že pred daním výpovede žalobcovi detailne zisťoval okolnosti, za ktorých malo dôjsť k porušeniu pracovnej disciplíny žalobcom, písomne vyzval žalobcu na podanie vysvetlenia, následne žalobca vo svojom vysvetlení uviedol, že má povolené vychádzky od lekára a vôbec nespomínal, že by do práce išiel pre lieky, túto skutočnosť neuviedla K.. D. ani v potvrdení zo dňa 27.05.2014, taktiež žalobca neuviedol túto skutočnosť vo svojom podnete, podanom na inšpektorát práce, ale prvýkrát použil túto argumentáciu až dňa 17.07.2014 v konaní pred Sociálnou poisťovňou. Žalobca ani v žalobe podanej na súd pri opise skutkových okolností neuviedol, že dôvodom jeho prítomnosti na pracovisku dňa 05.05.2014 bolo vydvihnutie si liekov. Ide pritom o skutkovo najpodstatnejšiu záležitosť, ktorá je základom argumentácie žalobcu o údajnej neplatnosti danej výpovede. V konaní žalobca tento dôvod jeho prítomnosti na pracovisku uviedol až na pojednávaní dňa 03.02.2015. Ďalej poukázal na to, že ošetrujúca lekárka žalobcu K.. O. D. bola súdom vyzvaná na zaslanie písomného stanoviska, či žalobca počas pracovnej neschopnosti, ktorá trvala od 01.05.2014, mal povolené vychádzky a v akom časovom období, avšak vo svojej odpovedi zo dňa 19.03.2015 uviedla aj informácie o potrebe zadováženia si liekov žalobcom a k hodnoteniu, či ide alebo nejde o porušovanie liečebného režimu, t.j. k skutočnostiam, ktoré sú predmetom šetrenia a posudzovania v prebiehajúcom súdnom konaní, pričom vo svojom predchádzajúcom potvrdení o čase vychádzok žalobcu zo dňa 27.05.2014, takéto dodatočné informácie neuviedla, z čoho je podľa jeho názoru zjavné, že tieto informácie k svojej odpovedi súdu dodala po ovplyvňovaní obsahu jej odpovede zo strany žalobcu. V tomto vyjadrení lekárky je naviac okrem potreby zadováženia si liekov, uvedená aj potreba ísť pre glukomer, ktorý údajne žalobca zabudol v práci, čo však je opäť novým tvrdením keď žalobca dovtedy vôbec netvrdil, že by si v práci nechal aj glukomer a zvláštne je, že v čase od 01.05.do 05.05.2014 glukomer vôbec nepotreboval, hoci podľa vyjadrenia ošetrujúcej lekárky išlo o záležitosť ohrozujúcu život žalobcu, a preto glukomer potrebuje žalobca každý deň. Nepochopiteľné je aj to, že žalobca cestoval pre lieky zo Š. A. D., keď jeho ošetrujúca lekárka má ambulanciu iba 300 m od jeho bydliska a podľa právnych predpisov SR aj všeobecný lekár môže predpísať na základe odporučenia odborného lekára lieky, ktoré inak predpisuje daný odborný lekár. Po každom vyšetrení vystaví vyšetrujúci lekár lekársky nález, v ktorom uvedie aj odporúčanú liečbu, rovnopis takéhoto nálezu vydá ošetrujúci lekár aj pacientovi, a teda žalobca si svoje lieky mohol zadovážiť aj prostredníctvom svojej všeobecnej lekárky K.. D., tak, aby nemusel vôbec cestovať, alebo sa vystavovať akémukoľvek riziku. Ak by mal žalobca odborného lekára v D., keď už pricestoval do D., mohol si lieky zadovážiť aj návštevou tohto lekára, čo by bolo aj dokázateľné a nevzbudzovalo by to také pochybnosti, ako žalobcom tvrdené údajné vyzdvihnutie si časti liekov z práce. K ďalším tvrdeniam žalobcu uvedeným v jeho odvolaní viedol, že dĺžka trvania pracovného pomeru nijak neovplyvňuje možnosti jeho účastníkov pracovný pomer vypovedať a neoprávňuje ani účastníkov porušovať pracovnú disciplínu, resp. neprikazuje tolerovať porušovanie pracovnej disciplíny a vyplatenie mzdy zamestnancovi je povinnosťou zamestnávateľa za vykonanú prácu, pričom kvalita vykonanej práce a porušovanie pracovnej disciplíny nemajú s nárokmi zamestnanca na mzdu a s vyplatením mzdy nič spoločné. Za účelové považuje aj tvrdenia žalobcu, že práceneschopnosť žalobcu mohla byť skutočným dôvodom pre skončenie pracovného pomeru. Odmieta akýkoľvek súvis dôvodu výpovede žalobcu s jeho pracovnou neschopnosťou. 4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia v pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 28.05.2014, danou mu žalovaným, náhrady mzdy a určenia, že pracovnoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré žalovaný uviedol na svoju obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom a vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia Zákonníka práce a zákona č. 462/2003 Z.z. a dospel k správnemu právnemu záveru, že výpoveď z pracovného pomeru, daná žalovaným žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. e/ v spojení s § 64 ods. 3 písm. c/ Zákonníka práce, je platná. Správne posúdil ako nedôvodnú žalobu aj v časti uplatneného nároku žalobcu na náhradu mzdy pri dočasnej pracovnej neschopnosti za obdobie od 01.05.2014 do 10.05.2014, z dôvodu, že za obdobie od 01.05.2014 do 04.05.2014 žalovaný vyplatil žalobcovi náhradu mzdy pri dočasnej pracovnej neschopnosti a od 05.05.2014 žalobcovi nárok na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti od žalovaného zanikol z dôvodu porušenia liečebného režimu. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie aj dostatočne odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p., keď s poukazom na zodpovedajúcu právnu úpravu uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke, vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci a aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán, súvisiacimi s predmetom konania. 6. Medzi stranami v konaní nebola sporná existencia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného, zmeneného s účinnosťou od 01.11.2008 na dobu neurčitú, dodržanie dvojmesačnej prekluzívnej lehoty žalobcom na podanie žaloby odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, výpovedný dôvod a jeho skutkové vymedzenie, ani skutočnosť, že žalovaný dal žalobcovi výpoveď v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede dozvedel, a rovnako tak ani existencia predchádzajúceho písomného upozornenia na možnosť výpovede v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny v posledných 6-ich mesiacoch. Spornou zostala skutočnosť, či žalobca porušil pracovnú disciplínu nedodržaním liečebného režimu, určeného ošetrujúcim lekárom tým, že počas trvania jeho pracovnej neschopnosti dňa 05.05.2014 bol prítomný na pracovisku a taktiež, či zamestnávateľ výpoveď danú žalobcovi vopred prerokoval so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka práce. 7. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca dňa 05.05.2014 porušil liečebný režim, nakoľko v uvedený deň vychádzky od lekára nemal povolené, keď táto skutočnosť bola preukázaná kópiou potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti, ktorá bola žalobcom odovzdaná žalovanému, na ktorej nie sú lekárkou vyznačené povolené vychádzky ako na kópii potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti, predloženej žalobcom, a taktiež bola táto skutočnosť preukázaná lekárskymi správami K.. O.D. D., ošetrujúcej lekárky žalobcu, zo dňa 27.05.2014 a zo dňa 19.03.2015, v ktorých zhodne uviedla, že žalobca mal vychádzky povolené až od 13.05.2014. Nedôvodne žalobca v odvolaní namieta, že z obsahu rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 21.07.2014 je nesporné, že neporušil nariadený liečebný režim, a že zamestnávateľ nie je oprávnený posudzovať porušenie liečebného režimu zamestnanca. Dodržiavanie liečebného režimu, určeného ošetrujúcim lekárom v období, v ktorom má podľa osobitného predpisu nárok na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti, je totiž jednou zo základných povinností zamestnanca v zmysle ust. § 81 Zákonníka práce, porušenie ktorých sa považuje za porušenie pracovnej disciplíny, a preto aj podľa názoru odvolacieho súdu je žalovaný ako zamestnávateľ oprávnený v rámci kontroly a posudzovania dodržiavania pracovnej disciplíny zamestnancom kontrolovať aj dodržiavanie liečebného režimu, určeného ošetrujúci lekárom a tiež hodnotiť konanie žalobcu ako zamestnanca počas jeho práceneschopnosti z hľadiska dodržiavania, príp. porušovania liečebného režimu určeného lekárom. Keďže porušenie povinnosti dodržiavať tento liečebný režim zamestnancom sa považuje za porušenie pracovnej disciplíny; ktoré v prípade splnenia ďalších zákonom stanovených predpokladov môže byť dôvodom skončenia pracovného pomeru so zamestnancom zo strany zamestnávateľa, ktorého posudzovanie z hľadiska platnosti na základe žaloby podanej zamestnancom, môže byť predmetom súdneho konania, v ktorom zamestnávateľa zaťažuje dôkazné bremeno ohľadne preukázania skutočností, že zo strany zamestnanca došlo k porušeniu pracovnej disciplíny; je zamestnávateľ nielen oprávnený hodnotiť dodržiavanie liečebného režimu určeného lekárom zamestnancom, ale v konaní jeho prípadné porušenie zamestnancom aj preukázať, pričom dôkazom preukazujúcim túto skutočnosť môže byť nielen rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ale aj iný dôkaz, vykonanie ktorého pripúšťa Civilný sporový poriadok. Správne preto súd prvej inštancie pri posudzovaní, či prítomnosťou žalobcu na pracovisku počas jeho pracovnej neschopnosti dňa 05.05.2014 porušil žalobca liečebný režim určený lekárom, vychádzal zo všetkých vykonaných dôkazov, a nielen z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, na ktoré poukazoval žalobca, keď týmto bolo rozhodnuté o poskytovaní dávok nemocenského poistenia žalobcovi až v nasledujúcom období, t.j. od 11. dňa jeho pracovnej neschopnosti, ale aj z ďalších predložených listinných dôkazov, najmä písomného podania vysvetlenia žalobcu zo dňa 20.05.2014, v ktorom neuviedol ako dôvod jeho prítomnosti na pracovisku potrebu zadováženia si liekov z práce. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o jeho tvrdení, že si potreboval z práce zadovážiť potrebné lieky a toto tvrdenie posúdil ako účelové, keď toto tvrdenie neuviedol nielen vo svojom písomnom vysvetlení, adresovanom žalovanému, ale ani v opise rozhodujúcich skutočností v žalobe podanej na súd, a aj vzhľadom na rozpor v tvrdení žalobcu s výpoveďou svedkyne E. I., manželky žalobcu, a potvrdením K.. O.D. D., ohľadne potreby žalobcu zadovážiť si okrem liekov aj glukomer, keď sám žalobca potrebu zadováženia si glukomeru z práce v konaní neuviedol a z vykonaného dokazovania vyplynulo, že tento v období od 01.05. do 05.05.2014 nepotreboval. 8. Odvolací súd posúdil ako nedôvodné aj námietky žalobcu, týkajúce sa nedostatočného prerokovania jeho výpovede žalovaným so zástupcami zamestnancov, keď ust. § 74 Zákonníka práce stanovuje len povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov, avšak neupravuje žiadne náležitosti, ani spôsob tohto prerokovania, z čoho vyplýva, že pod prerokovaním treba rozumieť umožnenie zamestnávateľom zástupcom zamestnancov zaujať stanovisko k výpovedi. Výsledkom prerokovania nemusí však byť súhlas, či nesúhlas zástupcov zamestnancov s danou výpoveďou zamestnancovi, príp. nemusia zástupcovia zamestnancov zaujať žiadne stanovisko. Vyplýva to aj zo skutočnosti, že citované ustanovenie okrem iného upravuje aj nevyvrátiteľnú domnienku danosti prerokovania skončenia pracovného pomeru, ak v zákonom stanovenej lehote napriek žiadosti (podnetu) zamestnávateľa k prerokovaniu výpovede nedôjde. V prejednávanej veci pritom z predloženého zápisu z prerokovania výpovede N.. Q. I. U. W. Č.. XX, konaného dňa 28.05.2014, vyplýva, že výpoveď žalobcu bola prerokovaná zástupcom zamestnávateľa so zástupcami zamestnancov, a výsledkom prerokovania bolo vyjadrenie zástupcov zamestnancov - ROD, že ju berie na vedomie, t.j. spôsobom dostatočným v zmysle cit. ustanovenia. Správne preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že bola splnená aj zákonom stanovená podmienka platnosti výpovede, uvedená v ust. § 74 Zákonníka práce. 9. Pre posúdenie platnosti predmetnej výpovede danej žalovaným žalobcovi, sú bez právneho významu námietky žalobcu, týkajúce sa rozporu konania žalovaného s dobrými mravmi. Pre platnosť výpovede je totiž rozhodujúce splnenie zákonom stanovených formálnych náležitostí a hmotnoprávnych podmienok, a v tomto smere z hľadiska ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce dĺžka pracovného pomeru zamestnanca, prípadne riadne plnenie si pracovných povinností zamestnancom v predchádzajúcom období, nemá žiadnu relevanciu. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný mal záujem na jeho miesto prijať iného pracovníka, a že žalobcu sa mienil zbaviť aj z dôvodu, že žalobca v poslednom období poukazoval na nedodržiavanie Zákonníka práce a bezpečnosti pri práci, v konaní nebolo preukázané, že by tieto skutočnosti boli dôvodom výpovede danej žalobcovi. 10. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 11. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 12. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 13. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).