Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/359/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215207689 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1215207689.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobkyne: C.. U. T., O.. XX.XX.XXXX, Z. V. U. X, XXX XX V., zastúpená: Krechňák & Associates, s.r.o., so sídlom Ulica sv. Vincenta 2, 821 03 Bratislava, IČO: 36 861 286, proti žalovanej: T. U., O.. XX.XX.XXXX, Z. V. U. XX, V., zastúpená: JUDr. Katarínou Kalabovou, advokátkou, Krasovského 13, 851 01 Bratislava, o zaplatenie 5.400,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 22. januára 2016, č. k. 16C/168/2015- 60, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala proti žalovanej zaplatenia sumy 5.400,- eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov prvoinštančného konania 717,64 eur do troch dní. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa je vlastníčkou bytu č. XX nachádzajúceho sa na X. P. bytového domu na U. H. Č.. X X. V., zapísaného na LV č. XXXX. Z výsluchu žalobkyne súd zistil, že od roku 1995 žila so synom žalovanej v spoločnej domácnosti v rodinnom dome na U. H. X. V.. Dom vlastnila žalovaná spolu s jej synom, vtedajším priateľom žalobkyne. V roku 2001 žalobkyňa získala pôžičku a kúpila X C. V. X. P.. V roku 2003 dospela k záveru, že by si mali so synom žalovanej zriadiť spoločnú domácnosť a preto navrhla, aby sa z domu žalovanej odsťahovali a v dome zostala bývať iba žalovaná. Na to jej syn žalovanej oznámil, že žalovaná zo svojich príjmov finančne nezvládne užívať rodinný dom sama, pričom následne žalovaná povedala, že sa pôjde pozrieť na byt žalobkyne a ak sa jej bude páčiť, tak sa do neho presťahuje. Do bytu sa presťahovala posledný novembrový týždeň roku 2003. V predmetnom byte patriacom žalobkyni bývala do konca roka 2013. Počas obdobia kedy žalobkyňa bývala v dome žalovanej, financovala celú prevádzku domu. V roku 2012 syn žalovanej oznámil žalobkyni, že odchádza a odsťahoval sa k novej priateľke, pričom žalobkyňa zostala bývať v dome do marca 2013. Dňa 27.03.2013 sa žalobkyňa z domu odsťahovala a keďže v jej byte bývala žalovaná musela sa odsťahovať do iného bytu. Následne oznámila žalovanému, že od žalovanej požaduje za užívanie bytu nájomné, pričom jej syn žalovanej povedal, že si platiť nájomné nemôže dovoliť. Z výpovede žalovanej súd prvej inštancie zistil, že hlavným dôvodom prečo sa odsťahovala do bytu žalobkyne bolo, že ak mal vzťah jej syna so žalobkyňou trvať, tak im vytvorila priestor na súkromie. Na U. H. sa presťahovala posledný novembrový týždeň roku 2003 a k 30.11.2013 predmetný byt opustila. Pravidelne mesačne uhrádzala šekovými poukážkami SIPO a elektrickú energiu. K odchodu z bytu žalobkyne uviedla, že keď došlo medzi jej synom a žalobkyňou k rozchodu, ona bola v tom čase na reoperácii bedrového kĺbu. Po operácii došlo k jej vysťahovaniu sa z bytu žalobkyne. Žalovaná ďalej uviedla, že žalobkyňa od nej nikdy nepožadovala viac ako jej platila za užívanie bytu. Z výpovede svedka C.. X. U., syna žalovanej a bývalého priateľa žalobkyne súd prvej inštancie zistil, že k odsťahovaniu žalovanej do bytu žalobkyne došlo po ich vzájomnej dohode. Žalovaná to urobila preto, aby mohli so žalobkyňou žiť sami spolu v rodičovskom dome. Dohodli sa, že žalovaná bude hradiť všetky náklady spojené s užívaním bytu. Žalovaná sa z bytu žalobkyne vysťahovala dňa 30.11.2013. Dňa 05.06.2013 mu žalobkyňa poslala email, v ktorom ho vyzvala, že za užívanie bytu žalovanou chce nájomné vo výške 270,- eur. On sa jej na to opýtal, či je to ďalšia suma okrem toho čo už žalovaná za byt platí. V ďalšom svedok vo svojej výpovedi uviedol, že ohľadom užívania predmetného bytu išlo o ústnu dohodu medzi žalobkyňou a žalovanou. Právna zástupkyňa žalovanej v záverečnej reči poukázala na skutočnosť, že žalovaná za byt riadne platila úhrady na ktorých sa so žalobkyňou dohodli, a v tomto režime fungovali 10 rokov. Žalovaná tak nemala dôvod sa domnievať, že sa tento stav zmenil, nakoľko ju žalobkyňa žiadnym spôsobom nežiadala o úhradu platieb ako boli úhrady spojené s užívaním bytu. Taktiež poukázala na skutočnosť, že žalovaná síce bývala v Z. V. žalobkyne, avšak reálne užívala iba dve izby. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba nie je dôvodná. 3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 659, § 660 veta prvá, § 661 ods. 1, 2, § 662 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že podstatnými náležitosťami zmluvy o výpožičke sú: prenechanie konkrétnej veci na užívanie vypožičiavateľovi, bezodplatnosť užívania a dočasnosť užívania. V danej veci mal súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním za preukázané, že žalobkyňa je vlastníčkou bytu č. XX nachádzajúceho sa na X. P. V. Y. na U. H. Č.. X X. V.. Z výpovedí účastníkov konania ako aj svedka mal preukázané, pričom táto skutočnosť v konaní sporná nebola, že žalovaná užívala byt žalobkyne s jej súhlasom od novembra roku 2003 až do roku 2013. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala od žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 5.800,- eur za užívanie jej bytu žalovanou od 01.04.2013 až do 31.12.2013 bez právneho dôvodu. V tomto smere potom súd prvej inštancie poukázal na to, že všeobecným predpokladom vzniku záväzkov z bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka je skutočnosť, že sa niekto obohatil na cudzí úkor a že toto obohatenie je bezdôvodné. Plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia založenej na tom, že zúčastneným osobám chýba od počiatku právny vzťah, ktorý by zakladal právny nárok na predmetné plnenie, ktoré môže spočívať napríklad v tom, že bolo niečo dané alebo bolo v prospech niekoho konané. S poukazom na vykonané dokazovanie sa súd prvej inštancie nestotožnil s právnou argumentáciou žalobkyne. V konaní totiž bolo jednoznačne preukázané, že žalovaná byt žalobkyne užívala od roku 2003 s jej súhlasom po ich vzájomnej dohode, kedy žalovaná opustila svoju nehnuteľnosť, v ktorej bývala až do roku 2013 žalobkyňa so synom žalovanej. Podľa názoru súdu prvej inštancie došlo medzi stranami sporu k platnému uzavretiu zmluvy o výpožičke, a to konkludentným spôsobom. Bolo nesporné, že žalobkyňa o užívaní bytu žalovanou vedela, s jeho užívaním vyjadrila súhlas, a až do januára 2015, kedy bola žalovanej doručená výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia, žalovanú na opustenie bytu nevyzvala. Podľa názoru súdu prvej inštancie tak žalovaná užívala predmetný byt až do novembra 2013 na základe konkludentne uzavretej zmluvy o výpožičke a jeho užívaním sa na úkor žalobkyne bezdôvodne neobohatila. Súd prvej inštancie v ďalšom okrajovo poznamenal, že keby tomu aj tak nebolo, bol by nárok žalobkyne na spätnú úhradu nájomného od apríla 2013 do decembra 2013 s ohľadom na predchádzajúce chovanie sa žalovanej v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie taktiež považoval aspoň vo všeobecnej rovine za potrebné uviesť, že pri skúmaní právne relevantnej vôle účastníkov bolo potrebné vychádzať i z ich následného správania sa. Čo sa týka aplikácie ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a síce, či určitý výkon práv je podľa zistených skutkových okolností významných pre posudzovanie konkrétnej veci v rozpore s dobrými mravmi, súd prvej inštancie uviedol, že v danej veci bolo nesporné, že strany sporu boli v minulosti v pomerne blízkom vzťahu, pričom zmenu tohto stavu žalovaná nezapríčinila. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. 4. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Uviedla, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré nemajú podklad vo vykonanom dokazovaní a napadnutý rozsudok založil na nesprávnom právnom posúdení veci. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru o vzniku ústnej zmluvy o výpožičke medzi stranami sporu. Takéto zistenie nemá podklad vo vykonanom dokazovaní. Odporuje to výslovnému vyhláseniu žalovanej v úvode jej podania z 01.07.2015, podľa ktorého žalovaná bývala v byte žalobkyne „ takmer 10 rokov bez akejkoľvek nájomnej či inej zmluvy“. Žalobkyňa zhodne so žalovanou existenciu akejkoľvek zmluvy alebo dohody týkajúcej sa užívania jej bytu žalovanou popiera - ide o skutočnosť, ktorá nie je medzi stranami sporu sporná. Existencia akejkoľvek dohody - ústnej alebo písomnej - medzi stranami nevyplynula ani z výsluchu žalovanej, ani z výsluchu svedka. Ak by žalovaná vôbec tvrdila vznik zmluvy o výpožičke, dôkazné bremeno ohľadom vzniku a obsahu takej zmluvy zaťažuje žalovanú. Za opísanej dôkaznej situácie nebola jej existencia ani jej obsah preukázaná. Medzi stranami bol pri neexistencii dohody o užívaní bytu žalobkyne založený výlučne faktický stav, pri ktorom žalobkyňa užívala dom, ktorého bola žalovaná spoluvlastníčkou, a žalovaná užívala byt žalobkyne. Ak by aj súd interpretáciou tohto stavu dospel k záveru o uzavretí zmluvy o výpožičke, obsahom takéhoto úkonu celkom zjavne nebolo užívanie predmetného bytu „navždy“, ale len do času, kým žalobkyňa užíva dom, ktorého bola žalovaná spoluvlastníčkou. K takémuto obsahu prípadnej zmluvy medzi stranami smeruje aj ich vôľa respektíve následné správanie preukázané v konaní. Žalobkyňa vyzvala žalovanú krátko po uvoľnení jej domu na platenie nájomného; žalovaná platenie odmietla s tým, že byt žalobkyne vyprace. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa vypratala dom, ktorého bola žalovaná spoluvlastníčkou k 27.03.2013. Po tomto momente mala žalovaná možnosť svoj dom užívať a byt žalobkyne nepotrebovala. Ak by aj medzi stranami došlo k uzavretiu konkludentne zmluvy o výpožičke bytu, žalovaná bola podľa § 662 ods. 1 Občianskeho zákonníka povinná predmetný byt vypratať bezodkladne po vyššie uvedenom termíne. Urobila tak až o 9 mesiacov neskôr. Žiaden úkon žalobkyne ani žalovanej preukázaný v konaní nemožno považovať za prejav vôle spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t. j. smerujúci k uzavretiu zmluvy o výpožičke s obsahom, ktorý ustálil súd prvej inštancie. Pri nedostatku právneho titulu za užívanie bytu je uplatnený nárok dôvodný. Rovnako za nesprávne považuje závery súdu prvej inštancie o výkone práva žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi. Blízkosť vzťahu medzi stranami nemá dopad na právnu povinnosť každého plniť svoje záväzky voči iným osobám. Pokiaľ by platili závery súdu všeobecne, boli by akékoľvek záväzky medzi blízkymi osobami nevymáhateľné. Okolnosť, že žalovaná zhoršenie vzťahov nezavinila preto nemožno bez ďalšieho pričítať na ťarchu žalobkyne, ktorá v tomto smere rovnako neeviduje žiadnu vinu. Žalobkyňa žalovanú vyzvala na úhradu nájomného prostredníctvom syna žalovanej. V konaní bolo preukázané, že syn žalovanej pravidelne konal za žalovanú vo veciach užívania bytu žalobkyne. Žalovaná tak o požiadavke žalobkyne na plnenie za užívanie jej bytu vedela už v čase jeho užívania. V závere poukázala na to, že požadovaná suma za užívanie dotknutého bytu - 270,- eur, bola výrazne nižšia ako štandardné trhové ceny nájmov obdobných bytov v obdobnej lokalite. 5. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Uviedla, že byt užívala na základe dohody so žalobkyňou a riadne platila dohodnuté platby, ktoré aj sama žalobkyňa vo svojich mailoch so synom žalovanej označovala ako nájom. So žalobkyňou boli dohodnuté len na úhrade platieb za byt a žalobkyňa naviac nepožadovala nájomné, ani inú odplatu, a v takomto režime fungovali 10 rokov. Žalovaná sa z bytu odsťahovala hneď, ako jej to jej zdravotný stav dovolil. Žalobkyňa bola v osobnom kontakte so žalovanou, a do januára 2015 od nej nepožadovala žiadnu dodatočnú úhradu za užívanie bytu, a to ani pri vysťahovaní sa z bytu, ani pri ich ďalšej komunikácii. Vždy pri osobnom kontakte strán sporu žalobkyňa riešila len svoje nevysporiadané vzťahy so synom žalovanej. 6. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej k jej odvolaniu zotrvala na svojej odvolacej argumentácii, pričom uviedla, že medzi stranami niet sporu o tom, že žalovaná dlhodobo užívala byt žalobkyne bez toho, aby na užívanie predmetného bytu mala akýkoľvek právny titul. Ide o skutkové tvrdenie žalobkyne, ktoré v časti výslovne potvrdila žalovaná. Toto skutkové tvrdenie nebolo v priebehu konania na súde prvej inštancie účinne popreté. V konaní na súde prvej inštancie bolo ďalej preukázané, že žalovaná za užívanie bytu žalobkyne neplatila odplatu (platila len príspevok za spotrebované energie a plnenia spojené s užívaním bytu), a to ani po výzve žalobkyne. Ak by aj medzi stranami došlo k uzavretiu konkludentnej zmluvy o výpožičke, bola žalovaná povinná predmetný byt vypratať bezodkladne po tom, ako ju na to žalobkyňa vyzvala (§ 662 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Urobila tak až o 9 mesiacov neskôr. Žalobkyňa uplatňuje svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia len za toto obdobie. 7. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobkyne (bod 6) písomne nevyjadrila. 8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 9. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. Odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. I právne závery súdu prvej inštancie zodpovedajú skutkovým zisteniam vyplývajúcim z vykonaného dokazovania. 11. Odvolací súd má za to, že z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalovaná užívala v žalovanom období byt žalobkyne, a to na základe dohody uzavretej konkludentne. I samotná žalobkyňa vo svojom odvolaní potvrdila, že žalovaná za užívanie bytu žalobkyne neplatila odplatu (nájomné), ale platila len príspevok za spotrebované energie a plnenia spojené s užívaním bytu (pričom žalobkyňa tento stav dlhodobo akceptovala). Žalobkyňa ďalej v odvolaní tvrdila, že medzi stranami sporu bol založený výlučne faktický stav, pri ktorom žalobkyňa užívala dom, ktorého bola žalovaná spoluvlastníčkou, a žalovaná užívala byt žalobkyne. Odvolací súd však v tomto smere uvádza, že nie je zrejmé (ak by tu nemal byť založený žiaden zmluvný vzťah medzi stranami sporu), prečo žalobkyňa 10 rokov tolerovala skutočnosť, že žalovaná užíva jej byt bez právneho dôvodu, avšak na druhej strane sa mali dohodnúť, že žalovaná bude za tento byt platiť (len) príspevok za spotrebované energie a plnenia spojené s užívaním bytu. Žalobkyňa teda tieto príspevky za spotrebované energie a plnenia spojené s užívaním jej bytu (po dobu 10 rokov) sama neuhrádzala, ale súhlasila s tým, že ich bude hradiť žalovaná. Ak by tu teda neexistoval žiaden právny vzťah, ako tvrdí žalobkyňa, je nepochybné, že žalobkyňa by uvedené (údajné užívanie bytu žalovanou bez právneho dôvodu) riešila oveľa skôr (a nie po 10 rokoch tolerovania tohto stavu) a zároveň, ak by nesúhlasila s užívaním jej bytu žalovanou, nemohla by predsa tolerovať a akceptovať skutočnosť, že žalovaná platí „za cudzí byt“ príspevok za spotrebované energie a plnenia spojené s užívaním bytu, ale by tieto platby hradila sama. Podľa odvolacieho súdu je teda nesporné, že žalobkyňa súhlasila s tým, aby jej byt bezodplatne užívala žalovaná a rovnako súhlasila s tým, aby žalovaná platila (iba) príspevok za spotrebované energie a plnenia spojené s užívaním bytu. Je potom rovnako zrejmé, že tu vznikol (konkludentne) právny vzťah medzi stranami sporu (dohoda o bezplatnom užívaní bytu), ktorý obsahom a účelom (§ 51 Občianskeho zákonníka upravujúci nepomenovanú, atypickú zmluvu, ktorá sa spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ale aj iných právnych predpisov patriacich do odvetvia občianskeho práva, ktoré upravujú občianskoprávne vzťahy s najpodobnejším obsahom (analógia legis)), je najbližší právnemu vzťahu zo zmluvy o výpožičke. Potom ďalej platí, že ak existoval právny titul (právny vzťah zo zmluvy o výpožičke) medzi stranami sporu, ktorý oprávňoval žalovanú bezodplatne užívať byt žalobkyne, nemohlo tu súčasne dôjsť k vzniku bezdôvodného obohatenia titulom užívania veci bez právneho dôvodu. Odvolací súd sa teda nestotožnil s názorom žalobkyne, že užívanie bytu žalobkyne žalovanou nebolo medzi stranami sporu dohodnuté, keď síce v tomto smere nebola uzavretá písomná zmluva, ale išlo o konkludentne uzavretý právny vzťah (dohoda o bezplatnom užívaní bytu bez určenia doby trvania tohto užívania), ktorý svojim obsahom a účelom je najbližší právnemu vzťahu zo zmluvy o výpožičke. Napokon konkludentnosť vzniku (a teda i existencie) tohto právneho vzťahu pripúšťa v podanom odvolaní i samotná žalobkyňa. 12. Pokiaľ potom išlo o trvanie tohto právneho vzťahu, tento mohol byť ukončený buď: a/ vrátením veci potom, čo ju už vypožičiavateľ nepotreboval (§ 662 ods. 1 Občianskeho zákonníka), b/ vrátením veci aj pred skončením určenej doby zapožičania, ak vypožičiavateľ neužíval vec riadne alebo ak ju užíval v rozpore s účelom, ktorému slúži (§ 662 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Vypožičiavateľ je zároveň povinný vec vrátiť riadne (§ 559 Občianskeho zákonníka), pričom pod riadnym vrátením veci je i to, že sa vec vráti včas, t. j. vrátenie sa musí stať: a/ v dohodnutom čase; b/ ak čas vrátenia veci nebol dohodnutý, smerodajný je účel užívania určený zmluvou; c/ ak nebola dohodnutá ani doba trvania užívania a nebol určený ani účel užívania, potom je vypožičiavateľ povinný vec vrátiť, len čo požičiavateľ požiada o jej vrátenie. Ak dobu výpožičky nemožno vyvodiť zo zmluvy ani z jej účelu, takže ide o zmluvu dojednanú na neurčitú dobu (tzv. výprosa), môže požičiavateľ kedykoľvek požadovať vrátenie veci. V takomto prípade musí byť vec vrátená, kedykoľvek o to požičiavateľ požiada. 13. Pokiaľ ide o prípad ukončenia právneho vzťahu zo zmluvy o výpožičke (§ 662 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a teda vrátenie veci potom, čo už ju vypožičiavateľ (žalovaná) nepotrebuje, odvolací súd poukazuje na to, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo jednoznačne preukázané (ako účel výpožičky), že by trvanie užívania bytu žalovanou bolo nerozlučne späté (naviazané) na dobu užívania domu žalovanej žalobkyňou a naopak. V tomto smere sa žiadna strana sporu, ani svedok nevyjadrili, že by sa dohodlo, že žalovaná môže bezplatne užívať byt žalobkyne výlučne len do času, do ktorého bude môcť dom žalovanej užívať žalobkyňa. Uvedené napokon ani logicky nemohlo byť dohodnuté, nakoľko v čase začatia užívania bytu žalovanou, nemohol nikto predpokladať, že osobný vzťah žalobkyne a syna žalovanej bude trvať len po určitú dobu. Navyše ani žalobkyňa dom žalovanej neopustila v čase, kedy sa od nej odsťahoval syn žalovanej, ale urobila tak až 27.03.2013 (až potom, čo sa dohodli na finančnom vyrovnaní). Dôvodom, pre ktorý sa žalovaná nasťahovala do bytu žalobkyne a tento užívala (a teda účelom zmluvy o výpožičke), nebola iba skutočnosť, že žalovaná mala záujem na tom, aby si žalobkyňa s jej synom vytvorili spoločnú domácnosť v jej dome, ale to bola predovšetkým aj skutočnosť, že žalovaná nebola schopná (ako osoba dôchodkového veku a zároveň osoba so ZŤP) sama platiť úhrady spojené s užívaním jej rodinného domu. Tento dôvod (finančná neschopnosť žalovanej hradiť náklady na rodinný dom), pre ktorý sa žalovaná presťahovala do bytu žalobkyne, napokon pretrvával (navyše žalovaná sa pripravovala na reoperáciu bedrového kĺbu) aj potom, čo sa spoločná domácnosť žalobkyne a jej syna rozpadla, ako i potom, čo sa žalobkyňa z domu žalovanej odsťahovala. Uvedené napokon potvrdzuje aj skutočnosť, že žalovaná sa po opustení bytu žalobkyne, nepresťahovala do svojho „prázdneho“ rodinného domu, ale išla bývať k svojej neveste. Ustanovenie § 662 ods. 1 Občianskeho zákonníka povinnosť vypožičiavateľa vrátiť vec viaže na skutočnosť, že tento vypožičanú vec už nepotrebuje (s prihliadnutím na účel zmluvy o výpožičke). V danej veci uvedené u žalovanej potom automaticky neznamenalo, že sa tak stalo odsťahovaním sa žalobkyne z domu žalovanej, keďže žalovaná by aj tak nebola schopná platiť náklady spojené s užívaním jej rodinného domu a navyše za stavu, kedy sa pripravovala na operáciu bedrového kĺbu. Ako už bolo uvedené, žalovaná ani potom, čo sa odsťahovala z bytu žalobkyne, sa nenasťahovala do domu na U. H. X. V., ale odišla bývať k svojej neveste. Je tak zrejmé, že iba samotná skutočnosť, že sa žalobkyňa odsťahovala z jej domu a tento zostal prázdny, sama o sebe neznamenala, že už žalovaná pre uspokojovanie svojich bytových potrieb nepotrebovala byt žalobkyne (a teda že odpadol účel výpožičky, ktorý tvrdila žalobkyňa), iba u ktorého bola schopná (hoci i za pomoci syna) zvládnuť, dovtedy dohodnuté platenie nákladov. Účel výpožičky spočívajúci v tom, že žalovaná mohla byt žalobkyne užívať len do doby, po ktorú naopak mohla žalobkyňa užívať dom žalovanej, nebol v konaní preukázaný ako jediný dôvod uzavretej zmluvy o výpožičke. Žalovaná teda byt žalobkyne potrebovala i potom, čo sa žalovaná odsťahovala z jej domu (keďže bolo v možnostiach žalovanej hradiť iba náklady na chod bytu, čo bolo rovnako dôvodom uzavretia výpožičky bytu). Odvolací súd mal preto za to, že pre ukončenie právneho vzťahu zo zmluvy o výpožičke medzi stranami sporu nebol naplnený dôvod § 662 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rovnako nebol naplnený dôvod ukončenia tohto právneho vzťahu podľa § 662 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď v konaní nebolo preukázané (a ani stranami sporu tvrdené), že by žalovaná počas trvania tohto vzťahu neužívala byt riadne alebo ho užívala v rozpore s účelom, ktorému slúžil. 14. Ak by aj súd pripustil (s ohľadom na okolnosti prejednávanej veci), že v danom prípade doba trvania ako i účel výpožičky neboli jednoznačne medzi stranami dohodnuté, resp. v tomto smere strany sporu svoje tvrdenia nevedeli jednoznačne preukázať, muselo by platiť, že by vypožičiavateľ (žalovaná) bol povinný byt vrátiť, len čo požičiavateľ (žalobkyňa) požiadal o jeho vrátenie. Platí teda, že ak dobu výpožičky nemožno vyvodiť zo zmluvy ani z jej účelu, takže ide o zmluvu dojednanú na neurčitú dobu, môže požičiavateľ kedykoľvek požadovať vrátenie veci. V takomto prípade musí byť vec vrátená, kedykoľvek o to požičiavateľ požiada. Žalobkyňa v toto smere tvrdila, že žalovanú požiadala o vrátenie bytu potom, čo sa vysťahovala z jej domu. V tomto smere však ako dôkaz predložila iba emailovú komunikáciu medzi ňou a synom žalovanej. Z tejto však vyplývalo iba to, že od 01.07.2013 požadovala platenie nájmu za byt vo výške 270,- eur mesačne, s tým, že uviedla, že ak nebude žalovaná schopná toto platiť, tak nech sa do konca júla vysťahuje. Z uvedeného teda nielenže nevyplýva striktná požiadavka na vrátenie bytu žalovanou s úmyslom vyvolať ukončenie právneho vzťahu z výpožičky (čo však nebolo až tak rozhodujúce), ale predovšetkým tento prejav vôle nebol adresovaný žalovanej, ale jej synovi, ktorý však nebol so žalobkyňou v žiadnom zmluvnom vzťahu. Žalobkyňa tak nepreukázala, že by právny úkon smerujúci k ukončeniu právneho vzťahu zo zmluvy o výpožičke adresovala druhej zmluvnej strane (žalovanej), teda tomu, komu mal byť určený. I samotný syn žalovanej vo svojej výpovedi potvrdil, že žalobkyňa nekontaktovala priamo žalovanú ohľadom vysťahovania sa z bytu (resp. o tomto svedok nemal vedomosť), resp. potvrdil, že počas užívania bytu žalovanou, s touto nekomunikoval ohľadom výšky nájomného nad rámec úhrad spojených s užívaním bytu. V konaní pred súdom prvej inštancie tak nebolo jednoznačne preukázané (v tomto smere dôkazné bremeno zaťažovalo žalobkyňu), že by žalovaná (v rozhodnom období) mala o požiadavke žalobkyne na jej vysťahovanie sa z bytu, resp. platenie nájomného vo výške 270,- eur mesačne vedomosť, keďže takáto komunikácia prebiehala výlučne len medzi žalobkyňou a synom žalovanej. Napokon samotná skutočnosť, že žalobkyňa emailom vyzvala syna žalovanej (nie samotnú žalovanú) na platenie nájmu od 01.07.2013 vo výške 270,- eur mesačne, automaticky (bez súčasnej výzvy na vrátenie bytu, resp. platného ukončenia právneho vzťahu založeného zmluvou o výpožičke) neznamenala ukončenie právneho vzťahu zo zmluvy o výpožičke, ale skôr by mohlo ísť o návrh na uzavretie novej dohody, ktorou by došlo k zmene pôvodného vzťahu zo zmluvy o výpožičke na právny vzťah z nájomnej zmluvy, ktorý návrh potom mohol, ale i nemusel, byť druhou zmluvnou stranou akceptovaný. Ak by tento návrh nebol akceptovaný, žalobkyňa by najprv musela ukončiť právny vzťah z výpožičky spôsobom podľa § 662, príp. žiadosťou o vydanie bytu adresovanou priamo žalovanej (príp. výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Až po jeho platnom ukončení, by potom žalovaná v ďalšom období užívala byt bez právneho dôvodu. 15. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, bol odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaná v rozhodnom (žalovanom) období užívala byt žalobkyne bez právneho dôvodu. Preto nezostalo odvolaciemu súdu iné, než napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p.. Takéto rozhodnutie potom odvolací súd považuje i za spravodlivé, keď bolo potrebné zohľadniť i to, že žalovaná sa o vzniknutú situáciu (rozpad vzťahu jej syna so žalobkyňou a jeho odchod zo spoločnej domácnosti) nijako nezapríčinila, práve naopak, mala záujem, aby títo spolu vytvorili fungujúcu domácnosť v jej dome, zároveň u osoby žalovanej ide o osobu vo vyššom dôchodkovom veku, navyše o osobu ZŤP po reoperácii bedrového kĺbu, keď sa odvolaciemu súdu javilo, že tento spor bol vyvolaný skôr v dôsledku narušených vzťahov medzi žalobkyňou a synom žalovanej. 16. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyžadovalo potrebu doplnenia, príp. zopakovania dokazovania na pojednávaní, nakoľko súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu (t. j. potrebnom pre rozhodnutie) zistil skutkový stav veci. Podľa § 384 C.s.p. odvolací súd zopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu sám iba vtedy, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V danej veci však odvolací súd nebol názoru, že by súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd pri svojom rozhodnutí tak vychádzal iba zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie. 17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej úspešnej v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 262 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 239 ods. 1 C.s.p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie (§ 248 C.s.p.). 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).