Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/89/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215210697 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1215210697.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Jany Vlčkovej v právnej veci žalobcu: Sokol na Slovensku, so sídlom Junácka 6, Bratislava, IČO: 00 896 063, zastúpeného: JUDr. Ľubomírom Gerdom, advokátom, so sídlom Levočská 12A, Prešov, proti žalovanému: Gymnázium, so sídlom Metodova 2, Bratislava, IČO: 42 262 488, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13. septembra 2016, č.k. 12C/188/2015-233, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam - pozemkom uvedeným v petite žaloby. Uviedol, že žalobca svoj nárok vyvodzuje z výpisu pozemko - knižnej zápisnice č. XX, O.. Ú.. W., kde bol vykonaný vklad vlastníckeho práva v časti B vlastníctva v prospech nižšej organizačnej zložky Československej obce sokolskej, Jednotnej telovýchovnej organizácie Sokol Bratislava IV. Právnym dôvodom nadobudnutia vlastníckeho práva bol výmer o vlastníctve pôdy z 15.08.1949. Podľa tvrdenia žalobcu od tohto vkladu vlastníckeho práva neexistoval žiaden titul, na základe ktorého by došlo k prevodu, resp. prechodu, vlastníckeho práva na Čsl. štát. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 71/2008 žalobca odvodil svoju vecnú aktívnu legitimáciu z obsahu dohody o potvrdení majetkových pomerov z 22.02.1993, uzatvorenej medzi Českou obcou sokolskou a Sokolom na Slovensku, v súvislosti s rozdelením ČSFR, z ktorej vyplynulo, že nedošlo k zániku pôvodného právneho subjektu Československej obce sokolskej, ale len k zmene jeho názvu, a subjektom všetkých majetkových práv namiesto pôvodnej Československej obce sokolskej sa v Českej republike stala Česká obec sokolská a na Slovensku Sokol na Slovensku, ako identické právne subjekty. Zo stanoviska odboru všeobecnej vnútornej správy sekcie verejnej správy Ministerstva vnútra SR, ako ústredného orgánu štátnej správy na úseku nadácií a občianskych združení, zistil, že žalobca bol zaregistrovaný ako nový právny subjekt dňa 11.10.1990 pod č. VVS/1-900/90-3012 pod názvom Československá obec sokolská na Slovensku. Zmenu stanov, ktorej súčasťou bola zmena názvu združenia z Česko-slovenská obec sokolská na Slovensku na Sokol na Slovensku oznámil žalobca Ministerstvu vnútra SR v súlade s ust. § 11 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. dňa 10.11.1992 a Ministerstvo vnútra SR túto zmenu vzalo na vedomie v súlade s § 11 ods. 3 cit. zákona v rovnaký deň. Z uvedeného stanoviska tiež vyplýva, že dňa 11.10.1990 požiadal prípravný výbor o registráciu združenia stanov s názvom Česko-slovenská obec sokolská na Slovensku v súlade s ust. § 6 ods. 2 a 4 zákona č. 83/1990 Zb. a na základe podanej žiadosti (návrhu na registráciu) bolo združenie občanov zaregistrované Ministerstvom vnútra SR dňa 11.10.1990 ako nový právny subjekt. K otázke nástupníctva subjektov Československá obec sokolská a Jednotná telovýchovná organizácia Sokol, vzniknutých pred účinnosťou zákona č. 83/1990 Zb., poukázal odbor všeobecnej vnútornej správy sekcie verejnej správy Ministerstva vnútra SR na skutočnosť, že ako orgán príslušný na vykonanie registrácie v zmysle § 7 ods. 1 uvedeného zákona nedisponuje a v čase registrácie žalobcu (ako združenia Česko-slovenská obec sokolská na Slovensku) ani nedisponoval žiadnymi listinami alebo oznámeniami preukazujúcimi skutočnosti, podľa ktorých sa malo postupovať v zmysle ust. § 19 ods. 2 cit. zákona. Ministerstvo vnútra SR poukázalo na tú skutočnosť, že žiaden z uvedených subjektov, teda Česko-slovenská obec sokolská alebo Jednotná telovýchovná organizácia Sokol, si nesplnili citovaným zákonom stanovené povinnosti, a preto nastal ich zánik zo zákona. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že žalobca bol zaregistrovaný príslušným orgánom Ministerstvom vnútra SR ako nový právny subjekt, a z toho dôvodu ho nemožno považovať za nástupcu pôvodného subjektu Česko-slovenskej obec sokolskej, ale žalobca je novým právnym subjektom, ktorý vznikol dňa 11.10.1990, na základe žiadosti o registráciu. Dohodu o potvrdení majetkových pomerov z 22.02.1993, uzatvorenú medzi Českou obcou sokolskou a Sokolom na Slovensku, ktorá podľa žalobcu mala preukázať jeho nástupníctvo, posúdil ako bezpredmetnú, nepreukazujúcu žalobcom uvedené tvrdenia. Ďalej dospel k záveru, že žalobca neosvedčil naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., ako procesnej podmienky prípustnosti žaloby. Uviedol, že história výpisov so záznamom vlastníctva pozemkovej knihy PK vložka č. XX pre F. F. F. Č.. XXXXX Y. XXXXX, pôvodne k.ú. W., X. O..Ú.. A., uvádza, že vlastníkom predmetných pozemkov (PK parcela č. XXXXX Y. XXXXX) na základe kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 30.04.1931 bol v spoluvlastníckom podiele 1/1 F. C. M. Y. U. L.. Národný výbor v Bratislave podľa dekrétu 108/1945, č.d. 8591/45 a v súlade s Nariadením Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa predmetné pozemky skonfiškoval. Podľa výmeru Národného výboru Bratislava č. 9576-IX/1-47 bola v PK vložke č. XX na predmetné pozemky dňa 08.02.1947 poznamenaná národná správa. Dospel k záveru, že predmetné pozemky boli v rozhodujúcom období skonfiškované v prospech Československého štátu a nebolo právne možné, aby ich vlastníctvo v súlade s § 9 ods. 1 zákona č. 187/1949 Zb. prešlo na Československú obec sokolskú, pretože sa nejednalo o majetok telovýchovných a športových organizácií, ale o majetok fyzických osôb, ktorým boli predmetné pozemky skonfiškované. Za irelevantné považoval spochybňovanie Hospodárskej zmluvy HS-XII/1979-máj zo dňa 20.12.1979, na základe ktorej došlo k prevodu vlastníctva pozemkov, zapísaných v PK vložke č. XX parcela č. XXXXX Y. XXXXX ku dňu 01.01.1980 (v súčasnosti ide o "C", KN parcely č. XXXXX/ X), na Československý štát - Gymnázium v Bratislave, Metodova ul. č. 2, Bratislava. Poukázal na to, že v danom prípade došlo ku konfiškácii nehnuteľností, následkom čoho tento nehnuteľný majetok mohol nadobudnúť len Československý štát. Dospel preto k záveru, že aj v súčasnosti je vlastníkom predmetných nehnuteľností štát. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania s odôvodnením, že žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil. 2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania v rozsahu 100 % po tom, čo odvolací súd zopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu. Namietal, že napadnuté rozhodnutie je neodôvodnené, až arbitrárne, pretože interpretácia práva a jeho následná aplikácia z hľadiska aktívnej vecnej legitimácie, preukázania naliehavého právneho záujmu, ako aj nedôvodnosti žaloby, je tak svojvoľná, že má za následok nezákonné a nespravodlivé rozhodnutie. Súd sa nevysporiadal s jeho rozsiahlymi písomnými vyjadreniami a stanoviskami vo veci samej, v ktorých odôvodňoval svoju aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby, jeho naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. a na základe akých rozhodujúcich skutočností sa domáha určenia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Namietal, že súd vychádzal z výkladu zákonov podľa vyjadrení Ministerstva vnútra SR, avšak interpretácia práva a jeho aplikácia v súdnej praxi prináleží výhradne súdnej moci. Uviedol, že svoju povinnosť uvedenú v ust. § 19 ods. 2 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov si splnil podaním žiadosti dňa 11.10.1990 pod č. VVS/1-900/90-3012, v ktorej je uvedené, že žiada o registráciu obnovenej (nie novej) telovýchovnej organizácie Československej obce sokolskej na Slovensku. Nemohlo preto dôjsť k zániku žalobcu zo zákona, keď splnením si svojej povinnosti vyplývajúcej mu z citovaného zákonného ustanovenia, sa žalobca považuje za združenie už vzniknuté podľa zákona č. 83/1990 Zb., a preto nemohol byť znova zaregistrovaný ako nový právny subjekt. Za porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu považuje spochybňovanie jeho aktívnej vecnej legitimácie v konaní súdom prvej inštancie len konštatovaním, že dohoda o potvrdení majetkových pomerov z 22.02.1993, uzatvorená medzi Českou obcou sokolskou a Sokolom na Slovensku, ktorá mala preukázať nástupníctvo žalobcu, je bezpredmetná. Uviedol, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy a tiež na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Arbitrárnosť rozhodnutia potvrdzuje podľa jeho názoru tvrdenie súdu prvej inštancie, že ak by skutočne malo ísť o listinu (dohoda z 22.02.1993), ktorej obsah by mal byť pravdivý, mohol žalobca už od 23.02.1993 podať žalobu na súd o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, alebo podať návrh na konanie v zmysle ust. § 59 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam. Zdôraznil, že vlastnícke právo sa nepremlčuje, a preto mu nič nebráni, aby sa aj s odstupom mnohých rokov domáhal ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov Občianskeho zákonníka. Z povahy inštitútu opravy chyby v katastrálnom operáte, ako aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že tento druh konania nemožno použiť na určovanie vlastníkov nehnuteľností, na riešenie vlastníckych sporov, na zapisovanie práv k nehnuteľnostiam, na zmenu hraníc pozemkov, či na preskúmanie zákonnosti zápisov. Chybami sa rozumejú len chyby v písaní, počítaní a iné zrejmé nesprávnosti. Namietal, že dohoda o potvrdení majetkových pomerov z 22.02.1993 je akceptovaná nielen najvyššími autoritami súdnej moci na Slovensku, ale aj v Českej republike a poukázal na svoje stanovisko z 28.10.2015, v ktorom poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24.02.2010 č.k. 5Cdo/71/2008-270, ktorý je aj prílohou jeho žaloby. K naliehavému právnemu záujmu poukázal na svoje vyjadrenie z 28.10.2015, v ktorom uviedol, že ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľnosti, má žalobca naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva, lebo také rozhodnutie súdu môže byť aj podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/3/2003 a na odbornú literatúru. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalobu posúdil ako nedôvodnú. Poukázal na to, že predmetom sporu je skutočnosť, že po nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným pozemkom nižšou organizačnou zložkou Československej obce sokolskej, Jednotnou telovýchovnou organizáciou Sokol Bratislava IV, predmetné pozemky neboli nikdy vyvlastnené a nikdy žiadnym titulom vlastnícke práva k nim neprešli na Československý štát. Aj posledný zápis v pozemkovej knihe č. zápisnice XX O..Ú.. W. zo dňa 13.04.1950 potvrdzuje vlastníctvo predmetných nehnuteľností nižšou organizačnou zložkou Československej obce sokolskej. Konfiškácia predmetných pozemkov, o ktorej sa zmieňuje súd, na základe Dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. sa vzťahovala ešte na pôvodných vlastníkov tohto majetku ako občanov nemeckej a maďarskej národnosti, tiež aj zradcov a nepriateľov Čsl. štátu podľa výmeru Národného výboru v Bratislave č. 9576- IX/1-47 so zápisom do pozemkovej knihy dňa 08.02.1947. Až následne po tejto konfiškácii pozemky nadobudla do svojho vlastníctva nižšia organizačná zložka Československej obce sokolskej, Jednotná telovýchovná organizácia Sokol Bratislava IV, vkladom do pozemkovej knihy dňa 13.04.1950 na základe výmeru o vlastníctve pôdy zo 16.08.1949. Súd sa nevysporiadal s nadobudnutím vlastníckeho práva k predmetným pozemkom nižšou organizačnou zložkou Československej obce sokolskej, Jednotnou telovýchovnou organizáciou Sokol Bratislava IV, s hospodárskou zmluvou č. HS-XII/1979-máj zo dňa 20.12.1979 a nevysporiadal sa s jeho tvrdeniami a dôkazmi o tom, z akých dôvodov Čsl. štát nemohol tieto pozemky nadobudnúť do svojho vlastníctva. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, nakoľko súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami, tvrdeniami a dôkazmi oboch strán. Uviedol, že ak sa súd prikloní k výkladu akejkoľvek právnej normy jednej zo strán sporu, je nutné chápať tento výklad ako výklad súdu, a nie niektorej strany sporu, pretože podľa názoru žalobcu by súd za žiadnych okolností nemohol vyložiť právnu normu, od ktorej strany sporu odvodzujú nejaký svoj nárok rovnakým spôsobom, ako ju vykladá ktorákoľvek zo strán sporu, ale musel by hľadať iný výklad, čo však nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky. Podľa jeho názoru nie je daný odvolací dôvod, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalobca toto svoje tvrdenie nepreukázal, pretože opätovne tvrdí skutočnosti, ktorými sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia už vysporiadal. Taktiež nie je naplnený ani odvolací dôvod, podľa ktorého má konanie inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ďalej uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava svojich predchádzajúcich písomných vyjadrení a ústnych prednesov. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie sa vysporiadal s aktívnou legitimáciou žalobcu, ako aj dôvodmi žaloby v dostatočnej miere a dostatočne jasne. 4. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že vyjadrenie žalovaného neobsahuje žiadnu právnu ani vecnú argumentáciu k podanému odvolaniu, ale len tvrdenie, že jeho odvolanie je účelové a nie je naplnený odvolací dôvod. Uviedol, že zotrváva na podanom odvolaní a všetkých písomných podaniach, ako aj ústnych vyjadreniach. 5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 6. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uvedeným v petite žaloby, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 191 C.s.p. dospel k správnym skutkovým zisteniam a na ich základe následne vyvodil aj správny záver, že podanej žalobe nie je možné vyhovieť, nakoľko vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam nemožno žalobcu považovať za nástupcu pôvodného subjektu Česko-slovenskej obce sokolskej. Vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ust. zák. č. 83/1990 Zb., a svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobe nevyhovel, aj v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, nakoľko s poukazom na zodpovedajúcu právnu úpravu uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke a jeho odôvodnenie je dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní z hľadiska správnosti zaujatých záverov. Proti záverom súdu prvej inštancie mohol žalobca náležite skutkovo a právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované jeho základné právo na spravodlivý súdny proces a nebola mu odňatá možnosť konať pred súdom. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie preto nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keď za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré nezodpovedá predstavám a očakávaniam strán. S ohľadom na uvedené odvolací súd posúdil ako nedôvodné námietky žalobcu, týkajúce sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie a tiež porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku totiž vyplýva, že pri skúmaní aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore vychádzal z relevantnej právnej úpravy, obsiahnutej v ust. § 19 ods. 2 zák. č. 83/1990 Zb., ktorú aj správne vyložil a aplikoval na skutkový zistený stav v prejednávanej veci, a ktorý výklad len z dôvodu, že je zhodný s výkladom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktoré je ústredným orgánom štátnej správy na úseku nadácii a občianskych združení, nemožno považovať za ústavne nesúladný, pričom žalobca v tomto smere svoje námietky ani nekonkretizoval a neuviedol výklad, ktorej konkrétnej právnej normy aplikovanej súdom prvej inštancie a v čom nie je ústavne súladný. 7. Žalobca svoju vecnú aktívnu legitimáciu v spore odôvodňoval tým, že je právnym nástupcom Československej obce sokolskej, do vlastníctva ktorej predmetné nehnuteľnosti prešli zo zákona a v súlade so stanovami po zániku jej nižšej organizačnej zložky Jednotná telovýchovná organizácia Sokol Bratislava IV, ktorá bola zapísaná ako posledný vlastník týchto nehnuteľností v pozemkovej knihe. Svoje právne nástupníctvo po Československej obci sokolskej preukazoval predloženou dohodou o potvrdení o majetkových pomerov z 20.02.1993, uzatvorenou medzi Českou obcou sokolskou a Sokolom na Slovensku v súvislosti s rozdelením ČSFR k 01.01.1993 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24.02.2010 č. k. 5Cdo71/2008-270. Jeho právne nástupníctvo po pôvodnej Československej obci sokolskej podľa jeho názoru vyplýva aj z jeho žiadosti o registráciu obnovenej (nie novej) Telovýchovnej organizácie Československej obce sokolskej na Slovensku zo dňa 11.10.1990, podaním ktorej si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z § 19 ods. 2 zák. č. 83/1990 Zb., v dôsledku čoho nemohlo dôjsť k jeho zániku zo zákona. 8. Z ust. § 19 ods. 2 zák. č. 83/1990 Zb. vyplýva, že spolky vzniknuté pred 01.10.1951 sa považujú za združenia už vzniknuté podľa zák. č. 83/1990 Zb., pokiaľ nezanikli, pričom sú povinné do 30.06.1990 oznámiť príslušnému ministerstvu svoj názov a sídlo; pokiaľ toto neurobia, ministerstvo sa ich opýta, či hodlajú i naďalej vyvíjať činnosť, a ak spolok nesplní povinnosť podľa druhej vety ani 31.12.1990 bude sa predpokladať, že týmto dňom zanikol. 9. V zmysle citovaného ustanovenia, oznámiť príslušnému ministerstvu svoj názov a sídlo do 30.06.1990, resp. do 31.12.1990 bolo povinnosťou spolku, ktorý vznikol ešte pred 01.10.1951, pokiaľ nezanikol, pričom z predložených listinných dôkazov vyplýva, že týmto spolkom nemohla byť Československá obec sokolská na Slovensku, keď táto ako združenie s uvedeným názvom bola zaregistrovaná až dňa 11.10.1990, na základe žiadosti podanej Ministerstvu vnútra SR dňa 11.10.1990, z ktorej vyplýva, že jej predmetom bola žiadosť o registráciu obnovenej Telovýchovnej organizácie Česko - Slovenskej obce sokolskej na Slovensku, avšak z uvedenej žiadosti nie je zrejmé, akým spôsobom malo dôjsť k obnoveniu Telovýchovnej organizácie, a tiež z akých dôvodov by mala byť obnovená, pokiaľ by nezanikla. Z obsahu tejto žiadosti, v záhlaví ktorej je uvedená Česko - Slovenská obec sokolská na Slovensku, nevyplýva, že by konkrétny spolok vzniknutý ešte pred 01.10.1951 a existujúci ku dňu podania tejto žiadosti, prostredníctvom osôb oprávnených konať v jeho mene oznamoval príslušnému ministerstvu svoj názor a sídlo v zmysle § 19 ods. 2 citovaného zákona, a to aj vzhľadom na to, že žiadosť je podpísaná členmi prípravného výboru. Z predložených stanov Československej obce sokolskej na Slovensku taktiež nevyplýva, že by išlo o stanovy spolku vzniknutého pred 01.10.1951, ktorý nezanikol, keď schválené boli dňa 04.10.1990, a to nie len členskou schôdzou, ale aj prípravným výborom, čo tiež nasvedčuje tomu, že v roku 1990 bolo zaregistrované novovzniknuté združenie, svojimi cieľmi a činnosťou nadväzujúce na tradície pôvodného spolku Československá obec sokolská. Nasvedčuje tomu aj názov združenia uvedený v stanovách, a to Československá obec sokolská na Slovensku, ktorý nie je zhodný s názvom pôvodného spolku, resp. organizácie, a to Československá obec sokolská, ktorá mala podľa tvrdení žalobcu podľa zák. č. 187/1949 Zb. nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam ex lege, a ktorej právnym nástupcom by mal byť žalobca, a právne nástupníctvo po Československej obci sokolskej v stanovách združenia Československá obec sokolská na Slovensku, nie je uvedené, a ani z nich nevyplýva tak, ako právne nástupníctvo žalobcu, t. j. Sokol na Slovensku po Československej obci sokolskej na Slovensku, ktorá skutočnosť je výslovne uvedená v čl. II. bod 1 stanov žalobcu. Taktiež z obsahu stanov združenia Československej obce sokolskej na Slovensku nevyplýva, že by išlo len o zmenu pôvodných stanov už existujúceho združenia v časti názvu združenia. Okrem toho v žiadosti o registráciu zo dňa 11.10.1990 je uvedený názov združenia Česko - Slovenská obec sokolská na Slovensku, čo nie je v súlade s názvom združenia uvedeným v predložených stanovách (Československá obec sokolská na Slovensku) a pod podpismi osôb, uvedených v žiadosti ako členovia prípravného výboru, je uvedený Celoslovenský výbor Česko - Slovenskej obce sokolskej (a nie Česko - Slovenskej obce sokolskej na Slovensku, ako v záhlaví žiadosti), ktorý nie je ako orgán združenia Československej obce sokolskej na Slovensku, ktorá bola na základe predmetnej žiadosti zaregistrovaná, v jej stanovách uvedený; v čl. 7 bod 1 stanov sú ako orgány združenia uvedené Ústredie ČSOS na Slovensku, okresné či (mestské) výbory ČSOS a základné organizácie jednoty Sokol JS, ktoré sú samostatnými právnymi subjektmi. Stanovy Česko - Slovenskej obce sokolskej; ktorej orgánom by mal byť celoslovenský výbor, uvedený v žiadosti o registráciu, žalobca v konaní nepredložil. Vzhľadom na uvedené rozpory v texte samotnej žiadosti zo dňa 11.10.1990, nemožno túto žiadosť podľa názoru odvolacieho súdu považovať za oznámenie príslušnému ministerstvu, názvu a sídla spolku vzniknutého pred 01.10.1951 v zmysle § 19 ods. 2 zák. č. 83/1990 Zb. a preto; vzhľadom na rozpory medzi uvedenou žiadosťou a predloženými stanovami v spojitosti s ďalšími vyššie uvedenými okolnosťami; nemožno v preskúmavanej veci považovať za preukázané, že žalobca je vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam právnym nástupcom pôvodnej Československej obce sokolskej, ako spolku vzniknutého pred 01.10.1951, ktorá podľa žalobcu nadobudla vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam podľa zák. č. 187/1949 Zb. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožnil so záverom prvoinštančného súdu, že žalobca nepreukázal svoju vecnú aktívnu legitimáciu v spore, v ktorom sa domáha určenia, že je vlastníkom predmetných nehnuteľností. 10. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu, že jeho právne nástupníctvo po Československej obci sokolskej ohľadne predmetných nehnuteľností preukázal rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.02.2010 sp. zn. 5Cdo 71/2008. Citovaný rozsudok sa totiž týka inej právnej veci, v ktorej žalobca odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zo zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obci, a v ktorej dovolací súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že k predmetným nehnuteľnostiam, ku ktorým sa domáhal určenia vlastníctva, patrilo právo hospodárenia národnému výboru, na území ktorého sa nehnuteľnosti nachádzali, a teda nepreukázal splnenie podmienok uvedených v ust. § 2 ods. 1 z. č. 138/1991 Zb. a taktiež ostatných náležitostí vyžadovaných pre prechod vlastníctva v zmysle uvedeného zákona. Pri posudzovaní dôvodnosti námietok, spochybňujúcich právne nástupníctvo žalovaného, t.j. žalobcu v tomto konaní, vychádzal len z obsahu dohody o potvrdení majetkových pomerov z 22.02.1993 uzatvorenej medzi Českou obcou sokolskou a Sokolom na Slovensku v súvislosti s rozdelením ČSFR k 01.01.1993, na základe ktorej však, vzhľadom na listinné dôkazy predložené v tomto konaní, najmä žiadosť o registráciu zo dňa 11.10.1990, stanovy združenia Československá obec sokolská na Slovensku a stanovy združenia Sokol na Slovensku; ktoré zrejme v uvedenom konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky neboli predložené; nemožno považovať za preukázané právne nástupníctvo žalobcu po poslednom vlastníkovi predmetných nehnuteľností, zapísanom v pozemkovej knihe - Pozemnoknižnej zápisnici č. XX O.. Ú.. W.. 11. Vzhľadom na to, že odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal svoju vecnú aktívnu legitimáciu, irelevantné sú ďalšie jeho námietky v odvolaní, keď hoci je dôvodná argumentácia, že v preskúmavanej veci (vo všeobecnosti) má žalobca naliehavý právny záujem na požadovanom určení, bez ohľadu na opodstatnenosť tejto argumentácie nie je možné podanej žalobe vyhovieť; a teda ďalšie odvolacie námietky žalobcu nie sú spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie v spore. 12. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).