Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/374/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215216009 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1215216009.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci žalobkyne: P. A., X. XX/B, B., zastúpenej JUDr. Dušan Jovankovič, advokát s.r.o., Doležalova 5, Bratislava, proti žalovanému: D. F., U. XX, B., zastúpenému JUDr. Zuzanou Stavrovskou, Kristy Bendovej 6, Bratislava, o vrátenie daru, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 52C/303/2015-115, zo dňa 15.6.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh zamietol; žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania 366,26 eura. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa návrhom doručeným súdu 2.7.2015 domáhala aby súd určil, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti - bytu č. X nachádzajúcom sa na X. poschodí na X. ulici č. XX/B V. B., okres: Bratislava II, obec: Bratislava, mestská časť J., k.ú.: Z., zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom Okresným úradom v Bratislave, katastrálnym odborom, postavenom na parcelách registra „C“ KN p. č. XXXX/X o výmere 3.409 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria; p. č. XXXX/X o výmere 15 m2, zastavané plochy a nádvoria zapísané na liste vlastníctva č. XXXX vedenom Okresným úradom v Bratislave, katastrálnym odborom; vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu a podiel na pozemku v pomere XXXX/XXXXXXX (žalobkyňa sa určenia vlastníckeho práva domáhala titulom vrátenia daru). 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie s poukazom na § 630 Občianskeho zákonníka ozrejmil, že predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného alebo len samotná jeho nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Výklad hrubého porušenia dobrých mravov je v každej posudzovanej veci úplne jedinečný; závisí na konkrétnych okolnostiach prípadu, pričom stupeň závažnosti musí byť hodnotený podľa objektívnych kritérií. Vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu skonštatoval, že z výpovede svedkyne I. O. nevyplývali žiadne priame dôkazy o jej osobných poznatkoch, skúsenostiach o odmietnutí, neposkytnutí alebo správaní sa žalovaného voči žalobkyni v rozpore s dobrými mravmi; všetky vedomosti o vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným mala len sprostredkovane z vyjadrení samotnej žalobkyne, preto jej výpoveď nepovažoval za dôkaz preukazujúci, že žalovaný konal spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy. Ani svedok F. Š. nemal žiadnu konkrétnu osobnú skúsenosť o kontakte a vzťahoch medzi stranami sporu; všetky informácie mal len sprostredkovane od žalobkyne a preto ani jeho výpoveď nepreukazovala konanie žalovaného hrubo porušujúce dobré mravy. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na tvrdenia svedkyne M. G., že bola prítomná, keď žalovaný žalobkyni nezdvihol telefón; uvedené však nesvedčilo o konaní žalovaného v rozpore s dobrými mravmi. Podotkol, že sama svedkyňa potvrdila, že sa žalobkyni následne žalovaný ozval, a uviedol, že je v práci a že môže ísť taxíkom, čo korešponduje s tvrdeniami žalovaného a ich aj potvrdzuje. Svedkyňa T. H. taktiež vychádzala iba z informácií od žalobkyne, pričom nikdy nebola osobne prítomná situácii, v ktorej by žalovaný verbálne, fyzicky alebo iným spôsobom konal voči žalobkyni v rozpore s dobrými mravmi. Svedkyňa T. V. uvádzala, že bola osobne prítomná u žalobkyne v čase, keď táto telefonovala žalovanému a žiadala ho, aby ju odviezol na rehabilitáciu a počula ako žalovaný odpovedal, že si má zavolať sanitku. Súd prvej inštancie však poukázal na to, že svedkyňa nepozná obsah celého rozhovoru, ktorý je potrebný na posúdenie tejto odpovede žalovaného v celkovom kontexte a teda na posúdenie konania žalovaného ako takého; pokiaľ išlo len o rehabilitáciu, tak nešlo o stav ani kritický ani akútny. Skutočnosti, ktoré svedkyňa uvádza potvrdzujú výpoveď žalovaného, že vzhľadom na charakter svojej práce z nej nemôže kedykoľvek odísť, resp. zdvihnúť žalobkyni telefón. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poznamenal, že z výpovede všetkých svedkov, ktorých žiadala vypočuť žalobkyňa vyplynulo, že žalobkyňa je na svoj vek duševne čulá, fyzicky primerane samostatná a spôsobilá si zabezpečiť nielen základné životné potreby, ale aj samostatne vykonať drobné nákupy, navariť si, absolvovať prechádzky a ísť k lekárovi prostriedkami MHD; s tým, že tieto skutočnosti potvrdila aj sama žalobkyňa. 3. K právnej stránke veci súd prvej inštancie uviedol, že k povinnosti obdarovaného poskytovať primeranú pomoc a prejavovať patričnú úctu darcovi nemožno zaradiť povinnosť darcu poskytovať pomoc len podľa predstáv a v čase určenom darcom. Na podporu uvedeného poukázal na rozsudky Krajského súdu v Nitre zo dňa 26.3.2014, sp. zn. 25Co/375/2013 a zo dňa 19.6.2013, sp. zn. 6Co/107/2013. V konaní nemal za preukázané, že by sám žalovaný inicioval umiestnenie žalobkyne do penziónu; žiadosť o umiestnenie do domova sociálnych služieb je podpísaná samotnou žalobkyňou. V kontexte celej prejedávanej veci považoval za potrebné zdôrazniť, že strany mali už v minulosti súdny spor, v ktorom sa žalobkyňa domáhala od žalovaného vrátenia daru a v ktorom bola neúspešná. Žalovaný uviedol, že od tohto sporu s ním žalobkyňa komunikuje minimálne, nepúšťa ho do bytu a jeho pomoc odmieta. Keď sa dozvedel, že ju potrebuje a chcel jej ju poskytnúť, reaguje tak, že nič nepotrebuje; žalobkyňa má zlé vzťahy aj s rodičmi žalovaného, čo títo potvrdili. 4. Súd prvej inštancie vychádzajúc z uvedeného skonštatoval, že žiaden svedok nemal osobnú skúsenosť ani nebol prítomný situácie, že by žalovaný konal voči žalobkyni v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Uviedol, že starostlivosťou, ktorá sa očakáva od obdarovaného je starostlivosť, ktorú darca nevyhnutne potrebuje na zabezpečenie základných životných potrieb a jej zabezpečenie v takom rozsahu, ktorú môže darca oprávnene od obdarovaného požadovať, s tým, že túto starostlivosť môže v rámci možností darca zabezpečiť osobne alebo iným spôsobom. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa je osoba, ktorá je vzhľadom na svoj vek mentálne aj fyzicky v dobrej kondícii, pričom táto jej umožňuje samostatnú existenciu a nezávislé uspokojovanie základných životných potrieb. Je mobilná, je spôsobilá absolvovať pravidelne prechádzky, realizovať drobné nákupy a vykonať samostatne základnú každodennú hygienu. Argumentujúc nepreukázaním takého správania žalovaného, ktoré by hrubo porušovalo dobré mravy, súd prvej inštancie žalobu žalobkyne v celom rozsahu v zmysle § 3 ods. 1, § 628 ods. 1, ods. 2, § 630 Občianskeho zákonníka zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému priznal náhradu trov konania 366,26 eura. 5. Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietala nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci. Uviedla, že žalovaného žiadala o pomoc, čo dosvedčili svedkovia I. O., M. G., T. V., P. F.. Svedkovia F. Š. T. P. F. ju vykreslili ako čestnú a hrdú ženu, ktorá o pomoc žiada iba vtedy, keď to naozaj potrebuje. Svedkovia T. H.Á., T. V. T. P. F. potvrdili skutočnosť, že sa jej nedostala pomoc od vnuka (žalovaného), ktorý je jej rodina, ale museli jej pomáhať cudzí ľudia, čo znášala veľmi ťažko, sťažovala sa im a plakala. Nikto zo svedkov (najmä jej susedia z bytového domu) neuviedol, že by videl žalovaného, čo len raz prísť za ňou na návštevu, alebo jej pomôcť. Všetci svedkovia zhodne uviedli, že nikdy nevideli žalovaného, ako ju navštevuje, ani to, že by jej niekedy pomohol, priniesol nákup, alebo odviezol k lekárovi, do lekárne, či na rehabilitácie. Tak tomu bolo aj počas kritického obdobia, kedy bola 6 dní vo vani, pričom ju žalovaný nekontaktoval, nezavolal jej, neprišiel na návštevu ani nejavil o ňu žiadny záujem, tak ako konal aj v minulosti. Žalovaný sa o ňu vôbec nezaujíma, odmieta jej poskytnúť pomoc, nenavštevuje ju, z vlastnej iniciatívy jej nezavolá, jej hovory nedvihne a zatajuje sa, je voči nej odmietavý, stručný, bez záujmu, odkazuje ju na štátne inštitúcie ako nemocnica, záchranná služba; uvedené správanie sa žalovaného je dlhodobého charakteru a je sústavné, pričom potrebovala pomoc a zvýšenú starostlivosť najmä v roku 2013, keď utrpela dva úrazy a bola hospitalizovaná. V dôsledku nekonania žalovaného bola odkázaná na pomoc cudzích ľudí, bez ktorej by nedokázala zabezpečiť svoje základné potreby ako je hygiena, lekárske ošetrenie, stravovanie a pod. Bola toho názoru, že takéto konanie nepochybne treba objektívne kvalifikovať ako v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Ďalej namietala, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nezameral na kritické obdobie, ale na jej súčasný stav; považovala to za nesprávne vyhodnotený skutkový stav, keď tento dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Obranu žalovaného, že ponúknutú pomoc neprijíma, považovala za účelovú a tak isto za účelové považovala aj tvrdenie, že sa žalovaný nemohol dostať do bytu; toto tvrdenie bolo vyvrátené svedeckou výpoveďou P. K.. Žalovaný v konaní nenavrhol ani jediného svedka, mimo svojej najbližšej rodiny, ktorý by vo veci mohol nezaujato vypovedať. V minulosti, keď dotovala žalovaného a jeho rodinu finančnými príspevkami, sa žalovaný v prípade neprítomnosti žalobkyne obrátil o pomoc resp. radu na susedov, prípadne zanechal odkaz; v súčasnosti to nerobí, nakoľko nemá záujem. V konaní bolo taktiež preukázané, že nikdy nemala záujem o umiestnenie do ústavnej starostlivosti, ale chcela dožiť v pokoji, doma vo svojom byte. 6. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). A pretože sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.1.2018 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 7. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobkyne v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko má vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci pri nesprávnych skutkových zisteniach), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby o vrátenie daru voči žalovanému. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci totiž vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení žalovaného z hľadiska skutočností uvádzaných na svoju obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti žalobkyňou uplatňovaného nároku voči žalovanému na vrátenie daru, ktorého sa žalobkyňa domáhala titulom správania sa žalovaného voči jej osobe spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku náležite objasnil nesplnenie základných predpokladov pre aplikáciu § 630 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa darca môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Svoje dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby, keď mal za to, že v konaní nebolo preukázané konanie žalovaného voči žalobkyni, ktoré by bolo v hrubom rozpore s dobrými mravmi, aj riadne v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. 8. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku z hľadiska právnej stránky veci odvolací súd poznamenáva, že § 630 Občianskeho zákonníka umožňuje osobitný spôsob zániku právneho vzťahu medzi darcom a obdarovaným, ktorý môže darca vyvolať tým, že jednostranným právnym úkonom vyzve obdarovaného na vrátenie daru. Darca tak môže urobiť vtedy, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy. Prejav vôle, ktorým darca požaduje vrátiť predmet daru, možno urobiť v akejkoľvek forme, a to i v prípade nehnuteľnosti. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru je veľký nevďak zo strany obdarovaného, prejavujúci sa v takom správaní, ktoré možno kvalifikovať za hrubé porušenie dobrých mravov, teda musí ísť o značnú intenzitu alebo sústavnosť v porušovaní dobrých mravov, a to v akomkoľvek časovom odstupe od právneho úkonu darovania. Ide o osobitné právo darcu, ktoré jeho smrťou zaniká. Pojem „dobré mravy“ Občiansky zákonník nedefinuje, nakoľko podlieha spoločenskému vývoju a treba ich posudzovať vždy individuálne. Vo všeobecnosti ide o pravidlá morálneho charakteru, ako vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. 9. V názorovej zhode so súdom prvej inštancie možno preto konštatovať, že dôvody pre ktoré sa žalobkyňa domáhala vrátenia daru od žalovaného (nezdvíhanie telefonických rozhovorov žalovaným, odmietnutie odvozu do nemocnice pri absencii naliehavosti tejto potreby) nepredstavujú skutočnosti takého závažného charakteru, sústavného trvania alebo intenzity, ktoré by odôvodňovali naplnenie skutkovej podstaty správania sa žalovaného voči žalobkyni spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne podotkol, že k povinnosti obdarovaného poskytovať primeranú pomoc a prejavovať patričnú úctu darcovi nemožno zaradiť povinnosť obdarovaného poskytovať pomoc len podľa predstáv a v čase určenom darcom. Nad rámec predmetného preukázaného konania žalovaného súd prvej inštancie správne poznamenal, že zo žiadnej zo svedeckých výpovedí nevyplývali žiadne ďalšie priame dôkazy o tom, že žalovaný žalobkyni neposkytol potrebnú pomoc (ani s ohľadom na rok 2013, kedy žalobkyňa utrpela úraz), príp. voči žalobkyni inak konal v hrubom rozpore s dobrými mravmi; svedkovia I. O., F. Š., T. H. priamo uviedli, že nikdy neboli svedkami žiadosti žalobkyne o pomoc žalovaného (prípadne jej odmietnutia; č.l. 58, 59). Pokiaľ išlo o námietku žalobkyne o jej umiestení do domova sociálnych služieb, aj v tomto ohľade súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že nebolo preukázané, že by žalovaný takéto umiestnenie inicioval, pričom žiadosť o umiestnenie podpísala sama žalobkyňa (č.l. 66). Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobkyne, že priamo z výpovedí svedkov T. H., T. V. T. P. F. vyplýva, že žalovaný jej neposkytoval potrebnú pomoc hodno zdôrazniť, že v prípade svedkyne T. H. T. P. F. (čestné prehlásenie), nešlo o priame pozorovanie, ale len sprostredkované sťažnosti žalobkyne voči žalovanému, t.j. uvedení svedkovia nemali bezprostrednú skúsenosť s takým konaním žalovaného, ktoré by bolo v hrubom rozpore s dobrými mravmi (č.l. 59, 60 a 98). Svedkyňa T. V. na otázku, či má vedomosť o tom, že žalovaný konkrétne povedal niečo, čo mohlo žalobkyňu poškodiť zraniť odpovedala, že toho nebola prítomná (č.l. 60). Vzhľadom na uvedené, námietky žalobkyne nič nezmenili na závere, že zo žiadneho dôkazu v predmetnom konaní nevyplynuli také skutočnosti, ktoré by priamo svedčili o konaní žalovaného voči žalobkyni v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Napokon v súvislosti s argumentáciou žalobkyne, že nikto zo svedkov nepotvrdil, že ju žalovaný navštevuje a tiež jej tvrdenia, že žalovaný jej iniciatívne nezavolá, zatajuje sa, a je voči nej odmietavý, stručný, bez záujmu, je potrebné konštatovať, že aj v prípade, ak by tieto skutočnosti boli preukázané, nemožno ich bez ďalšieho hodnotiť ako také konanie žalovaného, ktoré by bolo v hrubom rozpore s dobrými mravmi voči žalobkyni (absencia závažného charakteru). 10. Keďže žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; ďalšie odvolacie námietky žalobkyne preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 12. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).