Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9CoPr/10/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215223490 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1215223490.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: Y. W., B.. XX.XX.XXXX, O. X. L. X, W., štátny občan U., zastúpeného: JUDr. Miroslav Krajňák, advokát, so sídlom Liptovská 2/A, Bratislava, proti žalovanému: EQUE s.r.o., Banská Bystrica, so sídlom Podháj 51, IČO: 36 646 784 o zaplatenie 1.036,30 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 4Cpr/3/2015-290 zo dňa 05. mája 2017, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalovaný (resp. jeho právny predchodca ABAS CiT Management s.r.o., ďalej len ako „žalovaný“) je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 1.036,30 € s úrokom z omeškania 5,05 % ročne od 01.08.2015 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň žalobcovi priznal náhradu trov (prvoinštančného) konania v rozsahu 100 %. 1.2. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 69 ods. 1 písm. b) a ods. 4, § 118 ods. 2, § 129 ods. 1 a ods. 3, § 134 ods. 1 a ods. 2, § 223 ods. 1 a § 226 ods. 1 Zákonníka práce a ustanoveniami § 39 a § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca bol zamestnancom žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.07.2005 vo funkcii samostatný bezpečnostný pracovník, pričom miestom výkonu práce boli odo dňa nástupu do práce (dňa 01.02.2006) objekty, na ktorých žalovaný poskytoval bezpečnostné služby. Žalovaný so žalovaným skončil pracovný pomer podľa § 69 ods. 1 písm. b) a ods. 4 Zákonníka práce z dôvodu nevyplatenia mzdy okamžitým skončením pracovného pomeru dňa 30.07.2015. Žalovaný nerozporoval platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru ku dňu 30.07.2015. Žalobcovi vznikol nárok z nevyplatenej mzdy vo výške dvojnásobku mesačného zárobku vyplývajúci z ust. § 69 ods. 4 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie vyhodnotil predložené potvrdenia o príjmoch a zrážkach (výplatné pásky) za dostatočné pre posúdenie výšky žalovaného nároku. Žalobcom vyčíslené nároky plne zodpovedajú výške tak, ako sú špecifikované v predložených výplatných páskach za obdobie október, november a december 2007. Súd prvej inštancie neakceptoval obranu žalovaného, že žalobca u neho pracoval aj na dohody o vykonaní práce a mzda za tieto práce je započítaná do náhrady mzdy, čo vyplynulo aj z predložených potvrdení o mzde a zrážkach. Podľa názoru súdu prvej inštancie boli tieto dohody o vykonaní práce účelové, keďže žalobca nikdy tieto práce nevykonával, boli dohodnuté ako pracovné úlohy, čo bolo v konaní preukázané aj svedkami (zamestnancami žalovaného). Odmena v zmysle dohôd o vykonávaní práce bola žalobcovi vyplácaná v rovnakej výške, zhodná ako bola dohodnutá hodinová sadzba v zmysle pracovnej zmluvy a jej prílohy „Mzdový výmer“. Žalovaný dohodami simuloval pracovnú zmluvu. V zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa názoru súdu prvej inštancie dohody o vykonaní práce vykazujú znaky simulovaného právneho úkonu v zmysle ust. § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom zastrený právny úkon nie je platný, keďže tu chýba vôľa účastníka (žalobcu). Žalovaný svoje tvrdenia žiadnym dôkazom nepreukázal, nevyvrátil tvrdenia (žalobcu), že zamestnanci (žalovaného) podpisovali po uzavretí pracovnej zmluvy aj dohody o vykonaní práce. Nepreukázal tiež preberanie týchto vykonaných prác a počet odpracovaných hodín v zmysle dohody o vykonaní práce. Na základe toho považoval súd prvej inštancie všetky príjmy za prácu vykonanú žalobcom v zmysle predložených potvrdení o príjme a zrážkach (výplatných pások) za príjmy z pracovného pomeru. Preto žalobnému návrhu v plnom rozsahu vyhovel, a to vrátane zákonných úrokov z omeškania. 1.3. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“). Žalobca bol v konaní úspešný, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, eventuálne aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že prizná žalobcovi náhradu mzdy vo výške zodpovedajúcej mzde vyplývajúcej z pracovného pomeru žalobcu, t.j. nezohľadňujúc sumy vyplývajúce z položiek „631“, „772“ a „775“ príslušných výplatných pások. Podľa žalovaného súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu spočívajúcu v nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Žalovaný v konaní namietal, že časť údajov na výplatných páskach nebola spôsobilá (relevantná) k určeniu výpočtového základu pre určenie náhrady mzdy. Žalovaný namietal položku „631“ na výplatných páskach, pretože žalobcovi bola z tohto titulu vyplatená odmena za vykonanie práce podľa dohody o vykonaní práce. Pri výpočte náhrady mzdy bolo potrebné vychádzať zo mzdy, ktorá žalobcovi prislúcha z titulu skončeného pracovného pomeru, avšak nie z odplaty, ktorú mal žalobca dostávať ako odmenu z titulu dohody o vykonaní práce. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď odmenu z titulu dohody o vykonaní práce subsumoval nesprávne pod priemerný mesačný zárobok z titulu pracovného pomeru. Súd prvej inštancie nevysvetlil podstatnú skutočnosť, a síce prečo považoval príjmy za vykonané práce za príjmy z pracovného pomeru. Žalovaný považoval svedkov za predpojatých a ich výsluchy za skreslené a tendenčné. Podľa žalovaného nemalo logiku, aby žalovaný ako zamestnávateľ vytvoril popri pracovnom pomere iný pracovnoprávny vzťah pre žalobcu za účelom údajného obchádzania zákona. Dohody o vykonaní práce boli uzavreté omnoho neskôr ako pracovná zmluva. Náplň práce podľa pracovnej zmluvy bola iná než v prípade dohôd o vykonaní práce. Súd prvej inštancie nevenoval pozornosť časovej následnosti týchto zmlúv. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru o neplatnosti predmetných dohôd o vykonaní práce, plnenie žalobcovi z takýchto neplatných dohôd by žalovanému zakladalo právo z titulu bezdôvodného obohatenia pre plnenie z neplatného právneho úkonu podľa § 222 ods. 1 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie sa k tomu opomenul v napadnutom rozsudku vyjadriť, čím zaťažil konanie inou vadou spočívajúcou v nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Súčasne tým došlo zo strany súdu prvej inštancie k nesprávnemu právnemu posúdeniu, keď súd prvej inštancie v súvislosti so zisteniami o absolútnej neplatnosti dohôd o vykonaní práce nevenoval pozornosť právnym následkom spojeným s takouto neplatnosťou. Naopak, súd prvej inštancie z dôvodov žalovanému neznámych automaticky zahrnul sumy vyplývajúce z položky „631“ na výplatných páskach do mzdy z titulu pracovného pomeru, čo žalovaný považuje za svojvoľné. Ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že dohody o vykonaní práce sú absolútne neplatné, nie je možné, aby odplatu žalobcu nadobudnutú z titulu „položky 631“ dohody o vykonaní práce považoval za odplatu žalobcu z titulu uzavretého pracovného pomeru. K takémuto „preklopeniu“ nie je daný žiadny právny základ. Jediným prípustným a logickým záverom je, že tieto plnenia boli žalobcovi poskytnuté z neplatného právneho úkonu a teda žalovanému vzniklo právo proti žalobcovi na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný nesúhlasil s tým, že sa v prípade dohôd o vykonaní práce jednalo o simulované právne úkony. Ak by aj šlo o prípad simulácie, pracovná zmluva by sa musela posudzovať s ohľadom na okolnosti uzavretia dohôd o vykonaní práce, z ktorých malo obsahovo vyplývať, že boli uzavreté na dobu určitú (obe do konca roku 2007). Príjmy z tohto pracovného pomeru, teda z roku 2007, by nemohli byť spôsobilé na zahrnutie do výpočtu náhrady mzdy v roku 2015. Na základe uvedených nedostatkov a výhrad žalovaného k napadnutému rozsudku žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Eventuálne žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že prizná žalobcovi náhradu mzdy vo výške zodpovedajúcej mzde vyplývajúcej z pracovného pomeru žalobcu, t. j. nezohľadňujúc v príslušných výplatných páskach sumy vyplývajúce z položky „631“ (odplata za dohody o vykonaní práce), položky „772“ (cestovné) a položky „775“ (ošatné). 3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu podanému žalovaným uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie je po vecnej i právnej stránke správny a riadne odôvodnený. Závery súdu prvej inštancie sa opierajú o riadne vykonané dôkazy, kvalifikované a jednoznačné závery podložené písomnými dôkazmi, výpoveďami svedkov, úkonmi účastníkov konania, aplikáciou príslušných ustanovení zákona a ich obsah je v súlade so skutkovým a právnym stavom. Žalovaný vo svojom odvolaní používa argumentáciu, ktorá nesúvisí so skutočným stavom veci, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a ani v zákone. Všetky úvahy žalovaného uvedené v odvolaní boli predmetom konania na súde 1. stupňa a boli už riešené. Žalovaný v priebehu celého sporu zavádza súd a predkladá svoje sústavne modifikované vyjadrenia, ktoré sa sústavne opierajú o protiprávne konanie žalovaného. Vzhľadom na uvedené preto žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 4. Po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie pôvodný žalovaný ABAS CiT Management s.r.o., IČO: 35 801 425, so sídlom Dúbravská cesta 2, Bratislava zanikol dňa 16.01.2018 v dôsledku zlúčenia, pričom jeho právnym nástupcom sa stala spoločnosť AGA Trade plus, s.r.o., IČO: 47 597 461, so sídlom Pluhová 49, Bratislava. Rovnako táto nástupnícka spoločnosť zanikla dňa 02.02.2018 v dôsledku zlúčenia, pričom jej právnym nástupcom sa stala spoločnosť EQUE s.r.o., IČO: 36 646 784, so sídlom Podháj 51, Banská Bystrica. Odvolací súd uznesením č.k 9 CoPr 10/2017-319 zo dňa 28.2.2018 rozhodol pokračovaní v konaní s právnym nástupcom žalovaného spoločnosťou EQUE s.r.o. 5. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 6. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. vo svojich výrokoch vecne správny. 7. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 8. Podľa § 1 ods. 3 Zákonníka práce závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov. 9. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. 10. Podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer, má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. 11. Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len „priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. 12. Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak. 13. Podľa § 134 ods. 3Zákonníka práce ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. 14. Podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor. 15. Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce ustanovenia odsekov 1 až 9 platia primerane na účely zisťovania pravdepodobného zárobku. 16. Podľa názoru odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov ku správnym skutkovým zisteniam a takto zistený skutkový stav v zásade aj správne právne posúdil. Právny základ žalovaného nároku bol v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaný a uznal ho aj žalovaný. Žalobca s účinnosťou ku dňu 30.07.2015 okamžite skončil pracovný pomer so žalovaným podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu nevyplatenia mzdy (resp. náhrady mzdy). V takom prípade má v súlade s § 69 ods. 4 Zákonníka práce nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov, ktorú mu však žalovaný nevyplatil. Žalovaný v priebehu prvoinštančného konania, ako aj v podanom odvolaní namietal výlučne výšku žalobcom uplatnenej náhrady mzdy. Žalobca pri výpočte svojho nároku vychádzal z potvrdení o príjmoch a zrážkach (výplatných pások) za mesiace október, november a december 2007, pričom do svojich výpočtov zahrnul aj odmenu v položke „631 Dohoda o VP“. Žalovaný v priebehu konania pred prvoinštančným súdom a ani v podanom odvolaní nerozporoval položku „122“, teda mzdu vyplatenú na základe pracovnej zmluvy, namietal len položku „631“, ktorá bola podľa jeho názoru vyplatená ako odmena za prácu vykonanú na základe dohôd o vykonaní práce, a nie na základe pracovnej zmluvy. Táto položka tak podľa názoru žalovaného nemala byť zahrnutá do výpočtu náhrady mzdy (z okamžite skončeného pracovného pomeru). Žalovaný v rámci záverečnej reči, resp. v podanom odvolaní namietal tiež ďalšie položky, konkrétne položku „772 Cestovné“ a položku „775 Ošatné“. Tieto odvolacie námietky však odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné, pretože z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie je zrejmé, že tieto dve položky neboli žalobcom zahrnuté do jeho výpočtu náhrady mzdy (žalobca vychádzal z hrubej mzdy uvedenej v potvrdeniach o príjmoch a zrážkach, v ktorej položky Cestovné a Ošatné zahrnuté neboli). V ďalšom sa preto zaoberal spornou položkou „631 Dohoda o VP“, ktorá mala podľa tvrdení žalovaného predstavovať odmenu za prácu vykonanú na základe dohôd o vykonaní práce. 17. Súd prvej inštancie dospel ohľadom spornej položky „631 Dohoda o VP“ k záveru, že predmetné dohody o vykonaní práce boli účelové, pričom poukázal na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka. Žalovaný podľa názoru súdu prvej inštancie týmito dohodami simuloval pracovnú zmluvu, preto tieto dohody ako simulované právne úkony nie sú platné. Z uvedeného dôvodu považoval súd prvej inštancie všetky príjmy za vykonanú prácu (teda aj príjmy za prácu vykonanú na základe predmetných dohôd o vykonaní práce) za príjmy z pracovného pomeru. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo potrebné tieto dohody o vykonaní práce posúdiť v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka ako absolútne neplatné právne úkony. Z vykonaného dokazovania, predovšetkým zo svedeckých výpovedí, vyplynulo, že predmetné dohody o vykonaní práce boli uzatvárané len formálne a žalobca na ich základe nevykonával žiadnu prácu, ale naopak vykonával výlučne takú prácu, ktorá obsahovo spadala do pracovnej náplne podľa pracovnej zmluvy. Tieto dohody tak boli uzavreté v priamom rozpore s § 1 ods. 3 Zákonníka práce, ako aj s § 223 a nasl. Zákonníka práce. Žalovaný tieto dohody o vykonaní práce uzatváral pravdepodobne s cieľom znížiť si svoju odvodovú povinnosť (keďže v rozhodnom čase boli práce vykonané na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru zaťažené nižšou odvodovou povinnosťou), príp. s cieľom vyhnúť sa ustanoveniam Zákonníka práce o maximálnej dĺžke pracovného času. Tieto dohody tak boli absolútne neplatné nielen z dôvodu priameho rozporu s kogentnými ustanoveniami Zákonníka práce, ale takisto aj z dôvodu obchádzania zákona. Podľa názoru odvolacieho súdu teda žalobca pre žalovaného vykonával prácu len na základe uzavretej pracovnej zmluvy (teda medzi žalobcom a žalovaným existoval len jeden pracovnoprávny vzťah), preto je potrebné považovať všetku odmenu poskytnutú v zmysle predložených potvrdení o príjmoch a zrážkach (výplatných pások) za mzdu vyplatenú na základe pracovnej zmluvy. O uvedenom svedčí aj to, že ak by odvolací súd prisvedčil tvrdeniam žalovaného o existencii samostatných pracovnoprávnych vzťahov existujúcich na základe uzatvorených dohôd o vykonaní práce, musel by tiež prisvedčiť tomu, že žalobca pre žalovaného v mesiaci október 2007 vykonal prácu v rozsahu 255,87 hodín (136 hodín na základe pracovnej zmluvy a 119,87 hodín na základe dohody o vykonaní práce pri hodinovej sadzbe 55,- Sk za hodinu) a dovolenku mal v rozsahu 48 hodín, v mesiaci november 2007 vykonal prácu v rozsahu 240,22 hodín (144 hodín na základe pracovnej zmluvy a 96,22 hodín na základe dohody o vykonaní práce pri hodinovej sadzbe 55,- Sk za hodinu) a mal dovolenku v rozsahu 32 hodín a v mesiaci december 2007 vykonal prácu v rozsahu 227,06 hodín (144 hodín na základe pracovnej zmluvy a 83,06 hodín na základe dohody o vykonaní práce) a mal dovolenku v rozsahu 24 hodín. To je však krajne nepravdepodobné. Odvolací súd teda zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že (hrubá) odmena vyplatená žalovaným žalobcovi v zmysle predložených potvrdení o príjmoch a zrážkach predstavuje v celom rozsahu mzdu vyplatenú na základe pracovnej zmluvy. Rovnako tak nemohol odvolací súd akceptovať tvrdenia žalovaného o časovom ohraničení (obmedzení) predmetných dohôd o vykonaní práce. Keďže všetka odmena bola poskytnutá za prácu vykonanú na základe pracovnej zmluvy, ktorá bola uzavretá na dobu n€čitú (porovnaj článok IV. pracovnej zmluvy), je potrebné celú túto odmenu zohľadňovať pri výpočte náhrady mzdy. 18. V zmysle § 69 ods. 4 Zákonníka práce vznikol žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Pri výpočte priemerného mesačného zárobku bolo potrebné postupovať podľa pravidiel obsiahnutých v ustanovení § 134 Zákonníka práce. Vychádza sa zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu (t.j. z hrubej mzdy) v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Keďže žalobca v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, mal sa použiť namiesto priemerného zárobku tzv. pravdepodobný zárobok, pri zisťovaní ktorého platia primerane ustanovenia o zisťovaní priemerného zárobku. Pravdepodobný zárobok sa zisťuje zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. Keďže žalobca od začiatku rozhodujúceho obdobia nedosiahol žiadnu mzdu, bolo potrebné zisťovať, akú mzdu by od začiatku rozhodujúceho obdobia pravdepodobne dosiahol. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo potrebné pri jej zisťovaní vychádzať z poslednej žalobcom dosiahnutej mzdy, teda zo mzdy za obdobie október až december 2007. 19. V zmysle § 134 ods. 4 Zákonníka práce sa priemerný zárobok zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Náhrada za dovolenku sa do výpočtu nezahŕňa, príplatok za prácu cez sviatok sa naopak zahŕňa. Žalobca dosiahol v mesiaci október 2007 hrubú mzdu vo výške 14.073,- Sk (467,138 €) a odpracoval 136 hodín, v mesiaci november 2007 dosiahol hrubú mzdu vo výške 14.535,- Sk (482,4736 €) a odpracoval 144 hodín a v mesiaci december 2007 dosiahol hrubú mzdu vo výške 12.488,- Sk (414,5257 €) a odpracoval 144 hodín. Spolu tak za tento štvrťrok dosiahol hrubú mzdu vo výške 1.364,1373 € a odpracoval 424 hodín. Priemerný hodinový zárobok žalobcu tak predstavoval sumu vo výške 3,2173 €. Priemerný počet pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času je v prípade žalobcu (ktorý mal týždenný pracovný čas v rozsahu 40 hodín) 173,92 hodín. Priemerný mesačný zárobok žalobcu tak predstavoval sumu vo výške 559,55 € (3,2173 € x 173,92 hod.). Keďže žalobca mal nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov, mal nárok na zaplatenie náhrady mzdy vo výške 1.119,10 € (559,55 € x 2). Súd však nemôže žalobcovi s poukazom na ustanovenie § 216 ods. 2 C.s.p. ( predtým § 153 ods. 2 O.s.p.) priznať viac, než sa svojou žalobou domáhala preto správne súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok na zaplatenie náhrady mzdy len vo výške ním uplatnenej, teda vo výške 1.036,30 €. Takto priznaná náhrada mzdy je v zmysle § 134 ods. 1 Zákonníka práce priznaná v hrubom, žalovaný tak bude povinný po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej vyplatiť žalobcovi náhradu mzdy až po zrážke dane z príjmov a príslušných odvodov. 20. Žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej inštancie namietal tiež určenie okamihu splatnosti predmetnej náhrady mzdy. Súd prvej inštancie však podľa názoru odvolacieho súdu správne priznal zákonné úroky z omeškania odo dňa 01.08.2015. V zmysle § 129 ods. 3 Zákonníka práce pri skončení zamestnania vyplatí zamestnávateľ zamestnancovi mzdu splatnú za mesačné obdobie v deň skončenia zamestnania, ak sa nedohodli inak. Toto ustanovenie je potrebné primerane aplikovať aj na nárok zamestnanca na zaplatenie náhrady mzdy. Keďže pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným zanikol dňa 30.07.2015 (v deň doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru), nárok žalobcu na náhradu mzdy bol splatný v ten istý deň a v nasledujúci deň sa žalovaný dostal do omeškania. Keďže si však žalobca uplatnil nárok na zaplatenie úrokov z omeškania odo dňa 01.08.2015, súd prvej inštancie (viazaný žalobným návrhom) správne priznal úroky z omeškania až od tohto dátumu. 21. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.). 22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).