Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2CoPr/7/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215227446 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1215227446.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobkyne: P.. M. Q., A. XX.XX.XXXX, W. U.H. XX, I. L., zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Anna Hudáková, s.r.o., so sídlom Záhradnícka 66, Bratislava, IČO: 47 250 798 proti žalovanému: Letové prevádzkové služby Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Ivanská cesta 93, Bratislava, IČO: 35 778 458, zastúpeného AK Taylor Wessing e/n/w/c advokáti, s.r.o., so sídlom Panenská 6, Bratislava, IČO: 35 905 832, o zaplatenie istiny 5.519,85 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyni proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k.12Cpr/7/2015-312, zo dňa 10.11.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému splnenia povinnosti zaplatiť mzdové nároky z pracovno-právneho vzťahu v sume hrubej mzdy vo výške 5.519,85 Eur s príslušenstvom. Zároveň priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. Žalobu odôvodňovala žalobkyňa tým, že u žalovaného pracovala v pracovnom pomere, ktorý vznikol dňa 15.4.2011, na základe pracovnej zmluvy č. 12/11 zo dňa 31.3.2011. V pracovnej zmluve bol dohodnutý druh práce „personalista“ na oddelení rozvoja ľudských zdrojov. Stručná charakteristika dohodnutého druhu práce bola špecifikovaná vo vnútornom predpise. Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu určitú na zastupovanie zamestnankyne počas rodičovskej dovolenky. V pracovnej zmluve boli v čl. IV bod 1. upravené mzdové podmienky odkazom na kolektívnu zmluvu v znení: „Mzda a splatnosť mzdy je dohodnutá v kolektívnej zmluve.“ V deň nástupu do pracovného pomeru dňa 15.4.2011 žalovaný oboznámil žalobkyňu s navrhovaným mzdovým zaradením podľa platnej kolektívnej zmluvy a to tak, že ju zaradil do tarifného stupňa 8 pre pracovnú funkciu personalista a tarifného kroku 2 podľa rokov uznanej odbornej praxe. Žalobkyňa s tarifnou triedou 8 a tarifným krokom 2 súhlasila, pričom svoj súhlas potvrdila žalovanému na mzdovom dekréte. Vo svojej žalobe žalobkyňa uviedla, že nakoľko bol žalovaný s prácou, ktorú vykonávala vo funkcii personalista spokojný, po 8 mesiacov trvania pracovného pomeru rozšíril žalobkyni náplň pracovných činností v opise pracovných činností zo dňa 30.12.2011 a súčasne jej zvýšil tarifné zaradenie z tarifného stupňa 8 do tarifného stupňa 9 pre pracovnú funkciu personalista. Žalobkyňa ďalej vo svojej žalobe uviedla, že dohodou medzi žalobkyňou a žalovaným o zvýšení tarifného stupňa z 8 na tarifný stupeň 9 došlo k zmene podstatných náležitostí pracovnej zmluvy podľa § 54 Zákonníka práce. Žalobkyni teda bola od 1.1.2012 žalovaným vyplácaná mzda podľa tarifného stupňa a kroku 9/3 v súlade s dohodou o mzdových podmienkach a platnou kolektívnou zmluvou. Túto mzdu vyplácal žalovaný žalobkyni po dobu od 1.1.2012 do 30.6.2014, teda dva a pol roka v stupni 9/3. Vo svojej žalobe ďalej žalobkyňa uviedla, že spolu s dohodnutou mzdou žalovaný žalobkyni priznával i mesačné prémie v maximálnej výške 30% základnej mzdy. 3. Dňa 12.6.2014 predložil žalobkyni žalovaný aktualizovaný zmenený popis pracovných činností, pričom pracovná funkcia žalobkyne ako aj jej pracovná náplň zostali nezmenené. Podľa vyjadrenia žalobkyne došlo jednostranne k zníženiu základnej mzdy žalobkyne od júla 2014, pričom jej vedúca oddelenia rozvoja ľudských zdrojov oznámila, že bude preradená z dohodnutého tarifného stupňa 9 do nižšieho tarifného stupňa 8. Žalobkyňa uviedla, že s týmto konaním ona nesúhlasila, pričom okamžite upozornila vedúcu oddelenia na skutočnosť, že žalovaný ako zamestnávateľ nemôže zamestnancovi jednostranne a bez právneho dôvodu meniť dohodnuté mzdové podmienky. Na základe tejto skutočnosti žalovaný od 1.7.2014 nevyplácal žalobkyni dohodnutú mzdu a mzdové nároky riadne a včas, čím si prestal riadne plniť svoju základnú povinnosť vyplývajúcu mu z pracovného vzťahu podľa § 47 odsek 1 písm. a) a predovšetkým § 118 odsek 1 Zákonníka práce. Žalobkyňa vo svojom žalobnom návrhu potvrdila, že po celú dobu trvania pracovného pomeru teda od 15.4.2011 až do 30.11.2015 vykonávala pracovnú činnosť v pracovnej funkcii personalista. Svoj pracovný pomer ukončila na základe dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 30.6.2015 s tým, že jej pracovný pomer skončí ku dňu 30.11.2015. Žalobkyňa si voči žalovanému, vzhľadom na to, že si nesplnil povinnosť zaplatiť jej mzdu v dohodnutej výške riadne a včas, uplatnila z nedoplatku mzdových nárokov aj úrok z omeškania. 4. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, pričom uviedol, že žalobkyňa si zakladá svoje nároky o domnelé porušenie § 54 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce, t.j. žalobkyňa vo svojej žalobe sa mylne podľa vyjadrenia žalovaného domnieval, že zmena jej pracovných podmienok mala byť predmetom písomnej dohody o zmene pracovných podmienok. Toto žalovaný popieral, pričom poukázal na tú skutočnosť, že mzdové podmienky žalobkyne neboli nikdy určené na základe dohody zamestnanca a zamestnávateľa, ale vyplývali priamo z kolektívnej zmluvy. Konkrétne mzdové podmienky určitej pracovnej funkcie, teda na základe kolektívnej zmluvy obsahovali viacero objektívnych kritérií, z ktorých niektoré sa po ich splnení už spätne nemenili (tarifný krok odvíjajúci sa od počtu rokov odbornej praxe), iné súviseli od náročnosti skutočne vykonávanej práce v danej pracovnej pozícii a podobne. Objektívne skutočnosti dokumentujúce konanie žalobkyne svedčili o tom, že zmena v zaradení do tarifného stupňa, ktorá mala za následok zmenu mzdových podmienok, ktorú napáda žalobkyňa bola žalovaným vykonaná oprávnene, na základe zmien činností, ktoré skutočne vykonávala žalobkyňa. Zmena v zaradení do konkrétneho tarifného stupňa je podľa vyjadrenia žalovaného jednostranný postup zamestnávateľa, ktorý je upravený v kolektívnej zmluve a nie je teda zmenou pracovných podmienok, ktorá pre svoju platnosť vyžaduje postup v zmysle § 54 Zákonníka práce. Zmena v zaradení do tarifného stupňa bola pri naplnení určitých skutkových okolností teda povinnosťou na strane žalovaného. Argumentáciu, ktorú vo svojom návrhu použila žalobkyňa žalovaný neprijal. Vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobkyňa neporozumela právnej a skutkovej logike štandardizovaných vnútorných procesov u žalovaného. Žalovaný poukázal, že postupoval korektne a nediskriminačne, pričom všetky zmeny so žalovanou vždy riadne komunikoval. Poukázal i na tú skutočnosť, že od zmeny v jej zaradení do tarifného stupňa 8, nikdy túto skutočnosť žalobkyňa nenamietala a neuviedla, že činnosti, ktoré vykonáva v skutočnosti sú tak veľmi náročné, že by vyžadovali odôvodnenú potrebu zaradenia do tarifného stupňa č. 9. Žalovaný ďalej vo svojom vyjadrení uviedol, že je pravdou, že žalobkyňa na základe mzdového zaradenia bola preradená do tarifného stupňa č. 9, avšak toto súvislo s činnosťami nadnárodného projektu FAB CE, do ktorého sa sama prihlásila, čiže podľa vyjadrenia žalovaného boli splnené podmienky, keďže vykonávala nadprácu personalistu, a podieľala sa na plnení úloh v nadnárodnom projekte FAB CE, preradiť ju do tarifnej triedy 9. Keďže v máji 2014 žalobkyňa oznámila žalovanému, že už nemá záujem pôsobiť v nadnárodnom projekte FAB CE, a na základe vlastného rozhodnutia prestala sa na tomto projekte podieľať, bolo logické, že zo strany žalovaného došlo k preradeniu späť do tarifného stupňa č. 8. Žalovaný uviedol, že po ukončení práce na projekte FAB CE žalobkyňa podpísala opis pracovných činností dňa 12.6.2014, pričom uviedla, že mzdové zaradenie akceptuje. Žalovaný ďalej poukázal i na tú skutočnosť, že od 1.7.2014 do 25.11.2015 žalobkyňa ani raz nevzniesla osobne, ani písomne žiadnu výhradu voči jej mzdovému zaradeniu. Prvý krát žalobkyňa listom dňa 25.11.2015, to je 5 dní pred skončením pracovného pomeru vyzvala žalovaného na doplatenie mzdy a jej mzdových nárokov. Žalovaný preto žiadal, aby súd na základe listinných dôkazov ako i svedeckých výpovedí žalobu v plnom rozsahu zamietol. 5. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania boli vyvrátené viaceré kľúčové tvrdenia žalobkyne, a to najmä svedeckými výpoveďami svedkýň U.. P. Y. G.. H., ktorými bolo potvrdené, že k preradeniu do vyššieho tarifného stupňa a následne do nižšieho tarifného stupňa došlo v štandardnom formalizovanom dvojstupňovom konaní u žalovaného a to tak, že najprv bola na podnet samotnej žalobkyne medzi ňou a žalovaným dohodnutá zmena rozsahu vykonávanej pracovnej náplne, vzhľadom na projekt FAB CE, a následne bola v súlade s kolektívnou zmluvou z dôvodu zmeny zložitosti vykonávanej práce preradená do iného tarifného stupňa. 6. Žalobkyňa nielen iniciovala zmenu a súhlasila so zúžením rozsahu pracovnej náplne, ale o následku preradenia do nižšieho tarifného stupňa (teda pôvodne do 8. tarifného stupňa) bola tiež riadne oboznámená a tento následok výslovne akceptovala. Následne u žalovaného ďalej pracovala vykonávajúc činnosti v zmysle dohodnutej užšej pracovnej náplne, pričom až do obdobia bezprostredne pred skončením pracovného pomeru (podanie výzvy na zaplatenie mzdových nárokov zo dňa 25.11.2015), ktorého ukončenie sama iniciovala, neartikulovala žiadne námietky proti postupom zamestnávateľa voči jej osobe a so svojou nadriadenou, t. j. svedkyňou G.. H. mala korektný vzťah. Z vykonaného dokazovania najmä z výsluchu svedkýň U.. P. Y. G.. H. vyplýva, že rozhodovanie zamestnávateľa o dôležitých otázkach pracovno-právneho vzťahu žalobkyne bolo vždy realizované formalizovaným postupom opierajúcim sa o príslušné ustanovenia kolektívnej zmluvy ako i vnútorne predpisy, čo eliminovalo subjektívny prvok a svojvôľu. 7. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že pracovný pomer ukončila z dôvodu, že bola do značnej miery konaním nadriadených, U.. P. Y. G.. H., poškodená. Z výpovede svedkyne na pojednávaní dňa 29.9.2016 totiž vyplýva, že pracovný pomer u žalovaného U.. P. ukončila dňa 31.1.2015, teda pol roka pred ukončením pracovného pomeru žalobkyne. Neobstojí ani tvrdenie žalobkyne, že ju svedkyňa U.. P. úmyselne šikanovala a terorizovala, čo malo byť dôvodom jej ukončenia pracovného pomeru. Svedkyňa G.. H. ďalej uviedla, že žalobkyňa so všetkými podmienkami zaradenia do príslušnej tarifnej triedy súhlasila a akceptovala ich. Keďže prácu na projekte FAB CE prestala žalobkyňa vykonávať, pominuli dôvody zaradenia do tarifnej triedy 9, a teda v zmysle kolektívnej zmluvy s odkazom na pracovnú zmluvu bola zaradená do tarifnej triedy 8 tak, ako to zodpovedalo ňou vykonávanej práce. Svedkyňa uviedla, že preradenie od 1.7.2014 komunikovala osobne so žalobkyňou, pričom jej v júni 2015 žalobkyňa oznámila, že sa rozhodla rozviazať pracovný pomer, pretože sa chce venovať právnickej práci. Svedkyňa ďalej uviedla, že jej vzťahy so žalobkyňou boli korektné, až do 25.11.2015, kedy dostal žalovaný výzvu na doplatenie mzdy zodpovedajúcej rozdielu medzi tarifným stupňom 8 a 9. 8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal tiež preukázané, že je nepravdivé tvrdenie žalobkyne, že k zníženiu jej mzdy došlo i napriek jej vyslovenému nesúhlasu. Žalovaný postupoval v zmysle § 43 odsek 1 a § 119 Zákonníka práce. Mzdové podmienky žalobkyne boli dohodnuté v kolektívnej zmluve, a preto nebol dôvod, aby ich zamestnávateľ dohadoval v pracovnej zmluve. Pozícia „Personalista“ bola v kolektívnej zmluve zakotvená v troch tarifných stupňoch, pričom každý tarifný stupeň je definovaný z hľadiska kvalifikačných predpokladov, ako i náplne práce. Tieto podmienky sú uvedené priamo v kolektívnej zmluve, ktorá sa nachádza v súdnom spise. Súd prvej inštancie podotkol, že samotné oznámenie o mzde nemožno chápať v zmysle § 44 odsek 1 Zákonníka práce, nakoľko toto ustanovenie sa vzťahuje iba na situácie, ak pracovná zmluva neobsahuje podmienky uvedené v § 43 odsek, 2, 4, 5, čo v tomto konkrétnom prípade nie je prípad žalovaného ako zamestnávateľa. 9. U žalovaného sú mzdové podmienky dohodnuté v kolektívnej zmluve, právnym základom pre preradenie medzi tarifnými stupňami je dohoda o zmene rozsahu reálne vykonávanej pracovnej náplne v rámci dohodnutej pracovnej pozície zamestnanca. Preradenie je teda priamym následkom dohody o zmene pracovnej náplne a následkom preradenia do iného stupňa je teda prirodzene i zmena výšky mzdy v zmysle úpravy tarifného stupňa v kolektívnej zmluve. Zamestnávateľ v zmysle kolektívnej zmluvy preto nerozhoduje o výške mzdy zamestnanca, zamestnávateľ zamestnanca „podľa Katalógu pracovných funkcii zaradí do príslušného stupňa podľa náročnosti práce a tabuliek zaradenia“ (č. l. 1.1. písm. a) Mzdovej časti kolektívnej zmluvy) - zaradenie pritom musí zodpovedať vykonávanej pracovnej náplni. V oboch prípadoch došlo k zmene rozsahu pracovnej náplne a následnému preradeniu v rámci tarifných stupňov so súhlasom žalobkyne. Túto skutočnosť zhodne a jednoznačne preukázali i vykonané dôkazy. Obe svedkyne potvrdili, že k zaradeniu do FAB CE, ktoré boli jedným z dôvodov na zmenu tarifného stupňa (druhým dôvodom bola spolupráca s právnym oddelením žalovaného), ako aj k následnému ukončeniu tejto aktivity došlo na základe ústnej žiadosti žalobkyne. Taktiež bolo preukázané, že žalobkyňa nenamietala preradenie do vyššieho tarifného stupňa a nenamietala preradenie späť do nižšieho tarifného stupňa. Žalobkyňa svoje tvrdenie, že so zmenou tarifného stupňa vyslovene vyjadrila nesúhlas, nijakým spôsobom počas celého konania nepreukázala. Súd prvej inštancie mal za to, že pokiaľ žalobkyňa mala v danom čase nejakú vnútornú výhradu, ktorú navonok neprejavila, táto nie je vo vzťahu k uplatnenému nároku právne relevantná, nakoľko nevyvoláva žiadne právne účinky. 10. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že dôvody preradenia do vyššieho tarifného stupňa a následne preradenie do nižšieho tarifného stupňa boli nezameniteľne uvedené v návrhoch na mzdové zaradenie. Argument žalobkyne, že návrh na pracovné a mzdové zaradenia z 19.12.2011 bol vyrobený dodatočne pre účely tohto konania, žalobkyňa nepreukázala, a jej tvrdenie len nasvedčuje tomu, že táto skutočnosť sa javí pre ňu, ako jediný dôkaz spochybnenia jej preradenia z jednotlivých tarifných tried. Naopak súd prvej inštancie mal preukázané, že bez riaditeľom podniku schváleného návrhu na mzdové zaradenie by zmena mzdového zaradenia nebola možná. Súd prvej inštancie bral do úvahy i svedecké výpovede svedkýň ako aj postup akým bola žalobkyňa s preradením oboznámená, čo potvrdili i obe svedecké výpovede. 11. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne, že jej boli znížené prémie, súd prvej inštancie poukázal na výpoveď svedkyne U.. P.. Prémie sú nenárokovateľnou zložkou mzdy a sú priznávané na základe subjektívnych hodnotení nadriadených. Ich čiastočné zníženie prípadne odňatie vždy vychádza z neuspokojivých pracovných výkonov zamestnanca. 12. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa počas celého konania snažila spochybniť výpovede dvoch svedkýň U.. P. Y. G.. H., pričom ako dôvod uviedla, že uvedené zamestnankyne svojim konaním mali porušovať pracovno-právne predpisy s cieľom poškodiť jej práva, tvrdenie ktoré považoval súd prvej inštancie za nedôveryhodné, nakoľko svedkyňa U.. P. ukončila pracovný pomer pol roka pred skončením pracovného pomeru žalobkyne. 13. Súd prvej inštancie na základe vyššie uvedených dôvodov a listinných dôkazy ako i svedeckých výpovedí svedkýň U.. W. P.Č. Y. G.. T. H., dospel k záveru, že žaloba podaná žalobkyňou je nedôvodná, a preto ju v plnom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj CSP) tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu konania v plnom rozsahu. 14. Žalobkyňa napadla odvolaním rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu. Odvolanie právne odôvodnila tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil práva na spravodlivý proces a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a ním vydané rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci(§ 365 písm. b), e), f) a h) CSP). Navrhla, aby odvolací súd prvoinštančný rozsudok zmenil a zaviazal žalovaného zaplatiť istinu 5.519,58 Eur spolu s úrokmi z omeškania, ako aj na náhradu trov konania a právneho zastúpenia. 15. Žalobkyňa v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie si vo svojich konštatovaniach a záveroch protirečí, jeho zistenia nezodpovedajú skutočnosti a neboli v konaní bez pochybnosti preukázané (napr. že žalobkyňa sa sama prihlásila do projektu FAB CE, že dôvod zvýšenia mzdy v TS 9 od 1.1.2012 bola činnosť vo FAB CE, že práca vo FAB CE patrila do pracovnej náplne žalobkyne, že žalobkyňa výslovne požiadala a akceptovala zmenu pracovnej náplne ako aj zníženie mzdy od 1.7.2014, že k ukončeniu spolupráce s právnym oddelením prišlo na základe žiadosti žalobkyne a iné nepreukázané zistenia súdu), pričom sa súd v konaní vôbec nezaoberal tým, prečo by tak žalobkyňa konala a aký by na to mala dôvod, aby sa vzdávala svojich práv, pričom žalobkyňa nemôže preukázať niečo, čo nevykonala, resp. nežiadala. Rovnako namieta skutkové zistenia súdu prvej inštancie, ktorý mal za preukázané aj to, čo nebolo predmetom dokazovania (prevažnú časť pracovnej náplne žalobkyne tvorila bežná agenda personalistu, ako je prihlasovanie alebo odhlasovanie zamestnancov), hoci konkrétna pracovná náplň žalobkyne a jej náročnosť nebola predmetom dokazovania. Z predložených listinných dôkazov, svedeckých výpovedí aj tvrdenia žalovaného v písomných podaniach však vyplýva, že žalobkyňa vykonávala aj právnu agendu, ktorá nespadala do pracovnej náplne personalistu, podľa Smernice LPS Katalóg pracovných funkcií (č. listu 180). Súd prvej inštancie nezobral do úvahy to, že žalobkyňa ako personalista bola poverená zastupovať žalovaného v súdnych sporoch a právnu agendu, ktorá bola uvedená priamo v Opisoch pracovných činností (č. l. 14-19), žalobkyňa vykonávala až do skončenia pracovného pomeru, pričom na základe smernice bolo preukázané, že činnosti súvisiace s právnou agendou žalobkyňa vykonávala nad rámec pracovnej funkcie personalistu. Navyše súd prvej inštancie vôbec neskúmal náročnosť alebo zložitosť žalobkyňou vykonávanej práce podľa charakteristiky tarifných stupňov, ktoré sú definované v Prílohe č. 2 Kolektívnej zmluvy/pre pracovné funkcie AZ. (č. listu 63-64). 16. Súd prvej inštancie podľa žalobkyne v rozsudku nedáva dostatočné a zrozumiteľné odpovede na právne relevantné otázky v ich vzájomnej súvislosti, nakoľko za zistený skutkový stav považuje len tvrdenia žalovaného resp. svedkýň žalovaného, ktoré boli na celej situácii zainteresované, preradenie žalobkyne do nižšieho TS 8 a tým aj zníženie jej mzdy navrhli a túto zmenu aj zrealizovali. Súd prvej inštancie vôbec nebral do úvahy a nevysporiadal sa so skutočnosťou, že žalobkyňa v súlade s § 151 CSP poprela tvrdenia žalovaného, právne argumentovala a preukázala, že tvrdenia žalovaného nezodpovedajú reálnej skutočnosti a to ani časovo, ani skutkovo. Od začiatku tvrdila a tvrdenia aj preukázala, že činnosť na projekte FAB CE nebola a nemohla byť dôvodom na zvýšenie TS 9, pretože otázka nominovania žalobkyne do FAB CE sa u žalovaného nastolila až koncom februára 2012 a nominácia sa uskutočnila až v marci 2012 na návrh žalovaného a nie z dôvodu prihlásenia sa žalobkyne. Návrh na zvýšenie tarifného stupňa žalobkyne do TS 9 bol riaditeľom schválený už 19.11.2011 (č. listu 123). Žalobkyňa v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal s písomnou svedeckou výpoveďou U.. D. W. (č.l. 243), ktorá práve preukazovala žalobkyňou tvrdené skutočnosti, že do projektu FAB CE bola žalobkyňa nominovaná až vo februári 2012. Z uvedeného vyplýva podľa žalobkyne, že zaradenie do projektu FAB CE nemohlo byť dôvodom na preradenie do vyššej tarifnej triedy tak, ako to uvádza žalovaný, nakoľko do projektu bola zaradená vo februári 2012 a táto činnosť nebola ani zaradená do Opisu pracovných činností zo dňa 30.12.2011, pretože o jej zaradení do projektu v tom čase ani nebolo ešte rozhodnuté. 17. Rovnako namieta žalobkyňa aj konštatáciu súdu prvej inštancie, že dôvody preradenia žalobkyne do vyššieho tarifného stupňa a následne do nižšieho tarifného stupňa boli nezameniteľné uvedené v návrhoch na mzdové zaradenie. Uvedené tvrdenie odmieta, nakoľko súd prvej inštancie vôbec nezobral do úvahy tú skutočnosť, že žalobkyňa nebola o týchto návrhoch nikdy informovaná a žalovaný jej tieto návrhy na mzdové zaradenie nedoručil, čo vo výpovedi potvrdila aj svedkyňa G.. H., ktorá uviedla, že dôvody preradenia žalobkyni oznámené neboli vzhľadom na tú skutočnosť, že podpísala nový opis pracovných činností, čím súhlasila, že bude štandardne vykonávať funkciu personalistu a následne dostala oznámenie o mzde. Žalobkyňa ďalej namieta, že súd prvej inštancie nad rámec dokazovania rovnako dospel tiež k zisteniu o štandardnom formalizovanom dvojstupňovom konaní u žalovaného (bod 8). Argumentuje, že žiadny vnútropodnikový predpis takýto postup neupravuje. Súd prvej inštancie si tento postup pri zmene tarifného stupňa a mzdy osvojil pre účely odôvodnenia rozsudku len z nepreukázaných tvrdení žalovaného, že najprv bola na podnet samotnej žalobkyne dohodnutá medzi ňou a žalovaným zmena rozsahu vykonávanej pracovnej náplne, vzhľadom na projekt FAB CE a následne bola žalobkyňa v súlade s kolektívnou zmluvou z dôvodu zmeny zložitosti vykonávanej práce preradená do iného t.j. nižšieho TS 8. Žalobkyňa však podotýka, že činnosť vo FAB CE nikdy nebola zaradená do Opisu jej pracovných činností ako jej pracovná náplň. Žalobkyňa ďalej trvá na tom, že vo svojich vyjadreniach a písomných podaniach zásadne poprela a naďalej aj popiera, že by súhlasila so zúžením pracovnej náplne, resp. že by akceptovala preradenie alebo zníženie tarifného stupňa a mzdy. O zmene rozhodol žalovaný jednostranne bez toho, aby túto zmenu pracovných podmienok mohla žalobkyňa nejakým spôsobom ovplyvniť a o znížení mzdy jej vydal len Oznámenie o mzde zo dňa 18.6.2014 (č. listu 53), ktoré má iba informatívny charakter, bez uvedenia dôvodov zmeny mzdových podmienok. Uvedené vyplýva z dokazovania a výpovede svedkyne. Ničím nepodložené a nepreukázané sú preto zistenia súdu prvej inštancie, že žalobkyňa aktívne vyvolala zmenu na preradenie do nižšej tarifnej skupiny, že súhlasila so zúžením rozsahu pracovnej náplne, bola s tým riadne oboznámená a tento následok akceptovala. Podpis na oboznámení sa s Opisom pracovných činností zo dňa 12.6.2014 nemôže byť vykladaný ako súhlas žalobkyne so zúžením pracovnej náplne s právnym následkom preradenia z TS 9 na TS 8 od 1.7.2014 a tým aj zníženie mzdy, pretože toto nie je úkon, ktorým by žalobkyňa prejavila skutočnú, vážnu a určitú vôľu vyvolať následok zmeny tarifného stupňa. Až následne, po prevzatí Opisu pracovných činností zo dňa 12.6.20147 jej vedúca oddelenia oznámila, že jej bude znížený tarifný stupeň a mzda. 18. Žalobkyňa v odvolaní ďalej vytýka súdu prvej inštancie, že napadnutý rozsudok je v nesúlade právnych záverov s vykonaným dokazovaním a bez skutkovej a právnej opory výroku rozhodnutia s hmotným právom. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní nezohľadnil ustanovenia § 43 ods. 1, § 54, § 231 ods. 2, § 38 a § 15 Zákonníka práce, ktoré z dôvodu zachovania právnej istoty žalobkyne sú v danej veci relevantné, predovšetkým kogentné ustanovenie týkajúce sa zmeny mzdových podmienok, v súlade s ktorými je možné zmenu pracovných podmienok vykonať len vtedy, ak sa na tom zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k nesprávnym právnym záverom, keď na zmenu pracovných podmienok a mzdy žalobkyne neaplikoval právnu normu upravenú Zákonníkom práce, t.j. § 54 v spojitosti s § 231 ods. 2 Zákonníka práce. Žalobkyňa v konaní preukázala, že jej žalovaný priznal od 01.01.2012 TS 9 podľa kolektívnej zmluvy, čo medzi stranami nebolo sporné. Preto bol žalovaný podľa zákona povinný prideľovať žalobkyni prácu zodpovedajúcu stupňu náročnosti TS 9. Pri ďalšej zmene tarifného stupňa mohol túto zmenu platne vykonať len na základe dohody o zmene pracovných podmienok podľa § 54 Zákonníka práce, pretože každá zmena mzdových podmienok, aj v prípade odkazu na kolektívnu zmluvu, je zmenou, pre ktorú sa vyžaduje dohoda zamestnávateľa a zamestnanca. Svoje tvrdenie žalobkyňa v rámci procesnej obrany odôvodnila tým, že poukázala na zásadu platnú aj v pracovnom práve, t.j. "Čo nie je dovolené, je zakázané". Táto zásada znamená, že ak pracovnoprávne predpisy účastníkom pracovnoprávnych vzťahov neumožňujú odchýlnu úpravu vzájomných práv a povinností, potom odchylnú úpravu treba považovať za zakázanú. Zákonodarca jednoznačne v § 43 ZP určil, že mzdové podmienky sú podstatnou náležitosťou a ak sú určené odkazom na kolektívnu zmluvu, potom podľa § 231 ods. 2 ZP zamestnancom vznikajú nároky, ktoré sa uspokojujú ako ostatné nároky vyplývajúce z pracovného pomeru. Z ustanovenia § 54 ZP jednoznačne vyplýva, že sa nepripúšťa žiadna odchylná úprava zmeny pracovných podmienok a teda zákon neumožňuje zamestnávateľovi obmedziť alebo vylúčiť jeho aplikáciu jednostrannými úpravami alebo inými postupmi a to ani v kolektívnej zmluve alebo vo vnútornom predpise. Súd prvej inštancie sa v rozsudku s týmito právnymi tvrdeniami žalobkyne, ktoré zhrnula v podaní záverečná reč žalobkyne zo dňa 23.9.2016, (č. listu 271-279) vôbec nezaoberal. 19. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď pri posudzovaní zmeny tarifného stupňa a zníženia mzdy žalobkyne vychádza len z nesprávne interpretovaného ustanovenia bod 1.1 písm. a) Prílohy č. 2 kolektívnej zmluvy/pracovné funkcie AZ (č. listu 60), v znení: „Zamestnanca zaradeného do pracovnej funkcie podľa Katalógu pracovných funkcií zamestnávateľ zaradí do príslušného tarifného stupňa podľa náročnosti práce a tabuliek zaradenia“, ktoré pri aplikácii na daný skutkový stav je v rozpore s kogentnými ustanoveniami Zákonníka práce, ako „lex specialis" a jeho základnými zásadami. Žalobkyňa je názoru, že toto ustanovenie sa aplikuje výlučne a len pre zaradenia zamestnanca do tarifného stupňa pri vzniku pracovného pomeru a nemôže sa týkať resp. aplikovať pri zmene pracovných podmienok počas trvania pracovného pomeru, pretože každú ďalšiu zmenu po zaradení zamestnanca do príslušného tarifného stupňa je možné platne vykonať už len na základe Dohody o zmene pracovných podmienok (§ 54 ZP). V zmysle zásady zmluvnosti, mzdové podmienky, ktoré boli dohodnuté v pracovnej zmluve odkazom na kolektívnu zmluvu je možné meniť len vtedy, ak sa na tom zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní v súlade s touto zásadou rovnako nebral do úvahy ani ustanovenie Čl. VIII bod 1 Pracovnej zmluvy, podľa ktorého „Dohodnutý obsah pracovnej zmluvy je možné meniť iba na základe písomnej dohody oboch zmluvných strán", a na ktorý žalobkyňa poukázala v písomných podaniach. Súd prvej inštancie v rozsudku neuviedol, podľa akých ustanovení hmotného práva aplikoval zistený skutkový stav a z čoho vyvodzuje svoje závery, ktoré má za preukázané. Žalobkyňa nesúhlasí s konštatovaním súdu, že „je nesporné, že v oboch prípadoch došlo k zmene tarifných stupňov na základe súhlasu žalobkyne", pretože toto nebolo bez pochybností a relevantne preukázané. 20. Žalobkyňa argumentuje, že v konaní nebol vykonaný dôkaz, v ktorom by bola vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne vôľa žalobkyne so zmenou mzdových podmienok od 1.7.2014, resp. jej súhlas. Rovnako je preukázané, že žalovaný rozhodol o právnom úkone zníženia mzdy už dňa 10.6.2014, pričom žalobkyni tento jednostranný právny úkon (č. listu 55), s ktorým sa spája zmena právneho vzťahu nedoručil a ani neoznámil, pričom súd (bod 8) túto situáciu vykladá tak, že k preradeniu do TS 8 prišlo na základe toho, že žalobkyňa podpísala Opis pracovných činnosti dňa 12.6.2014, teda že súhlasila so znížením mzdy. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal v rozhodnutí s uvedenou argumentáciou žalobkyne a bral ju ako účelovú. 21. Rozsudok považuje žalobkyňa za arbitrárny z dôvodu zjavne iracionálnych konštrukcií vykladaných len v neprospech žalobkyne. Rozsudok absolútne popiera základné zásady a princípy, na ktorých stojí Zákonník práce, ako aj ústavné práva žalobkyne ako zamestnanca. Rozsudok je bez rozumnej opory v práve, závislý len na individuálnom rozhodnutí a nie na všeobecne platných dôvodoch. V odôvodnení rozsudku je extrémny nesúlad právnych záverov so skutkovými a právnymi zisteniami, rozsudok nerešpektuje kogentné normy, čo je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti, pričom súd v jeho odôvodnení hodnotí dôkazy bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové a právne závery. Takéto rozhodnutie je preto v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 22. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodňuje spôsobom, ktorý neustálym opakovaním vybratých nepravdivých tvrdení žalovaného, ktoré si súd osvojil, znásoboval nepreukázané skutkové okolnosť, pričom všetky svoje závery súd prvej inštancie opiera len o tvrdenia žalovaného a o niektoré vybrané tvrdenia dvoch svedkýň, ktoré reprezentujú stranu žalovaného, nakoľko boli ako vedúce zamestnankyne zodpovedné za personálne záležitosti žalovaného a preto boli priamo osobne zainteresované. 23. Žalobkyňa je názoru, že rozsudok je porušením princíp rovnosti zbraní s ochranou slabšej strany sporu, a to z dôvodu, že súd nezobral do úvahy a nevysporiadal sa so žiadnym právnym, resp. skutkovým tvrdením žalobkyne. Súd nemôže vychádzať len z tvrdení silnejšej strany sporu, ktorá v konaní nenesie dôkazné bremeno, tvrdenia žalobkyne ignorovať, a nepriznať im žiadnu váhu bez toho, aby tomu predchádzalo dôkladné vyhodnotenie pravdivosti a vierohodnosti tvrdení strán. V dôkaznej situácii „tvrdenie proti tvrdeniu" súd prikladal väčšiu váhu tvrdeniam žalovaného, ktorý nemusel svoje tvrdenia ničím preukazovať, ale nebral v úvahu tvrdenia resp. procesnú obranu žalobkyne, ba práve naopak, súd jej tvrdenia považoval za účelové a nepreukázané. Napr. na str. 6 bod 11. rozsudku: „Tvrdenie žalobkyne, že ona nepožiadala o ukončenie účasti na FAB CE a nesúhlasila s preradením do nižšieho tarifného stupňa... súd prvej inštancie vyhodnotil ako účelové a nepreukázané..." Pritom žalobkyňa nemôže preukázať niečo, čo nežiadala. Je faktom, že žalobkyňa nikdy nepožiadala žalovaného o ukončenie účasti na projekte FAB CE a preto túto skutočnosť ani nemohla súdu preukázať. Súd prvej inštancie si však osvojil ničím nepreukázané tvrdenie svedkýň, že tým, že žalobkyňa požiadala o ukončenie prác na projekte FAB CE, vyvolala zmenu a jej následok výslovne akceptovala, hoci toto nebolo v konaní nikdy bez pochybností preukázané žiadosťou alebo podpisom žalobkyne. 24. Žalobkyňa v odvolaní podotýka, že podľa zákona ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, t.j. stav, v ktorom každý, aj žalobkyňa, môže legitímne očakávať, že jej spor bude rozhodnutý spravodlivo podľa práva. Rozhodnutie súdu prvej inštancie však nedáva dostatočné odpovede na právne relevantné otázky, na základe akých ustanovení hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny vzťah súd aplikoval zistený skutkový stav. Súd prvej inštancie v rozsudku vychádza len zo skutkového stavu tvrdeného žalovaným a zmenu pracovných podmienok zníženia tarifného stupňa a mzdy opiera len o čl. 1.1 Prílohy 2. kolektívnej zmluvy/pracovné funkcie AZ, ktorý podľa názoru žalobkyne nie je možné aplikovať ako hmotnoprávnu normu upravujúcu zmenu jej pracovných podmienok a znevýhodnenie jej postavenia počas pracovného pomeru. 25. Zákon dáva právnu istotu zamestnancom, ako slabšej strane a chráni ich pred svojvôľou zamestnávateľa, aby zamestnávateľ nemohol jednostranne meniť pracovné podmienky ako sa mu to práve hodí, aby dodržiaval zákonné ustanovenia, napr. aj o písomnom vyhotovovaní právnych úkonov. Z hľadiska spravodlivosti rozsudku bolo potrebné, aby súd prvej inštancie v rozsudku vyriešil primárne otázku, či postup žalovaného bol v súlade s hmotným právom, ako aj to, či žalovaný ako zamestnávateľ pri zmene TS a mzdy neporušoval alebo neobchádzal zákon a povinnosti, ktoré mu zákon ukladá, či nebolo žalovaným zneužité právo a či žalovaný pri zmene tarifného stupňa postupoval s opatrnosťou a odbornou starostlivosťou v súlade so zásadou, že „na nepráve nemôže vzísť právo". 26. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť v celom rozsahu a zaviazať žalobkyňu na náhradu trov konania. Žalovaný považuje viaceré námietky žalobkyne za irelevantné. Na podstatné tvrdenia žalobkyne vo vzťahu k preradeniu na nižší tarifný stupeň argumentuje tým, že v prvoinštančnom konaní boli preukázané svedeckými výpoveďami U.. P. Y. G.. H., ako aj listinnými dôkazmi skutočnosti, že žalobkyňa bola zaradená do pôvodne priznaného tarifného stupňa 8 po tom, ako bolo preukázané zúženie skutočne vykonávanej pracovnej činnosti žalobkyne a pominuli dôvody jej zaradenia v tarifnom stupni 9. Dôvody opätovného zaradenia žalobkyne do tarifného stupňa 8 boli žalobkyni podrobne vysvetlené jej nadriadenými vedúcimi zamestnancami žalovaného (výpovede U.. P.E. Y. G.. H.). Žalobkyňa podpísala dňa 12.6.2014 nový opis pracovných činností a uviedla, že ju zmena mzdového zaradenia mrzí, ale akceptuje ju. Žalobkyňa v nadväznosti na zmenený opis pracovných činností a zaradenie do tarifného stupňa 8. obdržala oznámenie o mzde zo dňa 18.6.2014. 27. K odvolacej námietke žalobkyne, že súd nezobral do úvahy skutočnosť, že žalobkyňa nebola o návrhoch na mzdové zaradenie informovaná a žalovaný jej tieto návrhy ani nedoručil, žalovaný uviedol, že toto tvrdenie je nepravdivé. Súd prvej inštancie sa s touto otázkou vysporiadal v bode 10. rozsudku. Keďže u žalovaného sú mzdové podmienky dohodnuté v kolektívnej zmluve, právnym základom pre preradenie medzi tarifnými stupňami je dohoda o zmene rozsahu reálne vykonávanej pracovnej náplne v rámci dohodnutej pracovnej pozície zamestnanca. Preradenie je teda priamym kauzálnym následkom dohody o zmene pracovnej náplne a následkom preradenia do iného tarifného stupňa je tak prirodzene zmena výšky mzdy v zmysle úpravy tarifného stupňa v kolektívnej zmluve. V nadväznosti na preradenie do iného tarifného stupňa (čo malo za následok zmenu výšky mzdy) bolo žalobkyni doručené oznámenie o mzde. 28. K tvrdeniu žalobkyne, že súd si postup žalovaného pri zmene tarifného stupňa a mzdy osvojil pre účely odôvodnenia rozsudku len z nepreukázaných tvrdení žalovaného, tento uvádza, že postup pri zmene tarifného stupňa v štandardnom formalizovanom dvojstupňovom konaní tak, ako to uvádza aj súd prvej inštancie v bode 8. rozsudku, vyplýva z listinných dôkazov predložených súdu, ako aj zo svedeckých výpovedí (U.. P., G.. H.) a nie výlučne z tvrdení žalovaného. Najprv bola na podnet samotnej žalobkyne medzi ňou a žalovaným dohodnutá zmena rozsahu vykonávanej pracovnej náplne a následne bola žalobkyňa v súlade s kolektívnou zmluvou z dôvodu zmeny zložitosti vykonávanej práce preradená do iného tarifného stupňa. Zo strany žalobkyne je účelové domáhať sa zotrvania vo vyššom tarifnom stupni, keď na základe dohody do žalovaným z vlastnej iniciatívy prestala spĺňať akékoľvek predpoklady pre zaradenie do tarifného stupňa 9. 29. Žalobkyňa v odvolaní popiera, že by súhlasila so zúžením pracovnej náplne, resp. že by akceptovala zníženie tarifného stupňa a mzdy. K tomuto žalovaný uviedol opäť, že žalobkyňa so zúžením pracovnej náplne preukázateľne súhlasila, dokonca ju sama iniciovala, čo je zrejmé zo svedeckých výpovedí U.. P.E. Y. G.. H.. Zúženie pracovnej náplne nebolo jednostranným rozhodnutím žalovaného, ale preukázateľne dohodou, ktorú iniciovala žalobkyňa. Žalobkyňa podpísala opis pracovných činností, ktorým došlo k zúženiu pracovnej náplne žalobkyne (v súlade s reálne vykonávanými pracovnými úlohami), na základe čoho bola žalobkyňa preradená do 8. tarifného stupňa. Žalobkyňa si bola vedomá, že z dôvodu jej preradenia z 9. do 8. tarifného stupňa došlo k zníženiu jej mzdy, keďže jej bolo odovzdané oznámenie o mzde zo dňa 18.6.2014. Žalobkyňa nijakým spôsobom v konaní nepreukázala, že by výšku novej mzdy, resp. zaradenie do nižšieho tarifného stupňa počas trvania pracovného pomeru namietala. Nakoľko výška mzdy žalobkyne nebola dohodnutá v pracovnej zmluve, ale odkazom na kolektívnu zmluvu, nie sú právne dôvodné domnienky žalobkyne, že žalovaný mal pri preradení z jednej do druhej tarifnej triedy v rámci tej istej pracovnej pozície uzatvárať so žalobkyňou dohodu o zmene pracovných podmienok. Navyše k preradeniu došlo na základe zmeny rozsahu pracovnej činnosti, ktorú iniciovala sama žalobkyňa. Nebolo preto dôvodné, aby žalovaný ponechal žalobkyňu vo vyššom mzdovom zaradení napriek tomu, že rozsahom pracovnej činnosti sa vrátila k podmienkam, ktoré mala pred preradením. 30. K tvrdeniu žalobkyne o nesúlade právnych záverov a výroku rozhodnutia s vykonaným dokazovaním a hmotným právom, žalovaný poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa s právnym posúdením zmeny pracovných podmienok v tomto prípade dostatočne jasne a určito vysporiadal v bode 10. rozsudku a to aplikáciou relevantných ustanovení Zákonníka práce na daný prípad. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že zmena výšky mzdy žalobkyne nemala byť u žalovaného predmetom dohody o zmene pracovných podmienok, a to vzhľadom na úpravu mzdových podmienok v kolektívnej zmluve, v súlade s ktorou žalovaný postupoval. Žalovaný postupoval predovšetkým v plnom súlade s § 43 ods. 1 a § 119 Zákonníka práce, podľa ktorého má zamestnávateľ povinnosť dohodnúť mzdové podmienky v pracovnej zmluve, iba ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve (prednosť úpravy v kolektívnej zmluve). Nakoľko boli mzdové podmienky žalobkyne dohodnuté v kolektívnej zmluve, nebol dôvod, aby ich zamestnávateľ so zamestnancom dohadoval v pracovnej zmluve. 31. K námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k nesprávnym právnym záverom, keď na zmenu pracovných podmienok a mzdy žalobkyne neaplikoval § 54 v spojení s § 231 ods. 2 Zákonníka práce, žalovaný uvádza, že zmena v zaradení do konkrétneho tarifného stupňa je jednostranný postup zamestnávateľa upravený v kolektívnej zmluve a nie je zmenou pracovných podmienok, ktorá pre svoju platnosť vyžaduje postup v zmysle § 54 Zákonníka práce. Žalobkyňa od júna 2014 nevykonávala fakticky, ale ani na základe zmluvných vzťahov so žalovaným (dohodnutý opis pracovných činností) žiadne činnosti, ktoré by odôvodňovali jej ďalšie zaradenie do tarifného stupňa 9, preto ju žalovaný v súlade s kolektívnou zmluvou a jej pracovnou pozíciou preradil do tarifného stupňa 8. 32. Žalovaný rozporuje tvrdenie žalobkyne, že jej nebol doručený žiadny relevantný dokument, ktorý by odôvodňoval zmenu mzdových podmienok, na ktorý by žalobkyňa mohla písomne reagovať, prípadne vyjadriť svoju vôľu so zmenou tarifného stupňa a mzdy. Bolo jej žalovaným na základe dohody o úprave rozsahu pracovnej náplne (Opis pracovných činností) doručené oznámenie o mzde, z ktorého je zrejmé, aká je výška základnej mzdovej tarify a do ktorého tarifného stupňa bola žalobkyňa v zmysle kolektívnej zmluvy zaradená. Žalobkyni nič nebránilo, aby na doručené oznámenie o mzde reagovala, resp. ho namietala, navyše ide o veľmi zrozumiteľné oznámenie. Žalobkyňa v tomto smere nepreukázala, že by akýmkoľvek spôsobom na doručené oznámenie o mzde reagovala. Naopak, svedecké výpovede zhodne preukázali, že žalobkyňa zmenu mzdového zaradenia akceptovala a neprejavila v tomto smere žiadne výhrady. 33. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobkyňa uviedla, že zásadne popiera opakujúce sa tvrdenia žalovaného vo vyjadrení, nakoľko sú nepravdivé a nepreukázané, ale predovšetkým sa netýkajú podstaty sporu, t.j. či žalovaný mohol jednostranne bez dohody so žalobkyňou zmeniť žalobkyni mzdu v TS 9, ktorý mala priznaný riadne podľa kolektívnej zmluvy a jednostranne ju preradiť do nižšieho TS 8 bez dohody o preradení na inú prácu a zmeny pracovných podmienok. Žalobkyňa bola zaradená a preukázateľne si plnila povinnosti v pozícii personalistu a popri tom aj práce nad rámec bežnej agendy podľa bodu 14 a 15 opisu pracovných činností zo dňa 12.6.2014 až do skončenia pracovného pomeru. Žalovaný si však zmenu opisu pracovných činností dňa 12.6.2014 a vypustenie jediného bodu pracovnej náplne, (bodu 17. spolupráca správnym oddelením na základe dispozície vedúcej, oproti opisu pracovných činností 30.12.2011) vysvetlil ako právo na jednostrannú zmenu mzdového zaradenia a preradenie žalobkyne do nižšieho TS 8 od 1.7.2014, po viac ako 2 a 1/2 roku v TS 9. Žalovaný bez upozornenia, prerokovania a dohody so žalobkyňou, na základe jednostranného úkonu znížil žalobkyni priznaný TS 9 na TS 8 s účinnosťou od 1.7.2014. Žalovaný zmenu vykonal jednostranne bez odôvodnenia len Oznámením o mzde zo dňa 18.6.2014, (list č. 53), kde žalobkyni oznámil, že jej mzdové podmienky boli dohodnuté v zmysle § 119 ods. 2 Zákonníka práce v kolektívnej zmluve (list č. 53). 34. Žalobkyňa opätovne zdôrazňuje, že jednostranné zníženie jej mzdy je vykonané v rozpore s ustanovením Zákonníka práce, nakoľko zmenu mzdových podmienok, ako podstatnú náležitosti pracovnej zmluvy je možné vykonať len na základe dohody zmluvných strán. Jednostranné preradenie do nižšieho TS 8 od 1.7.2014 žalobkyňu poškodilo, a preto sa v konaní domáha doplatenia rozdielu na nevyplatenej mzde. 35. Žalobkyňa absolútne odmieta obranu žalovaného k jej dôvodu v odvolaní (že žalovaný porušil záväzok z pracovnej zmluvy, keď nerešpektoval, že „dohodnutý obsah pracovnej zmluvy je možné meniť iba na základe písomnej dohody oboch zmluvných strán" a že nedodržanie účastníkmi dohodnutej písomnej formy právneho úkonu má za následok jeho neplatnosť v zmysle § 40 OZ, na rozdiel od nedodržania písomnej formy právneho úkonu podľa Zákonníka práce, ktorý takýto úkon nepostihuje neplatnosťou). Žalovaný na str. 10 vyjadrenia k odvolaniu klamlivo uvádza, že : „Zmena výšky mzdy tak v prípade jej zvýšenia, ako aj jej zníženia bola vykonaná na základe splnomocňovacieho ustanovenia dohodnutého v pracovnej zmluve....“ Žalobkyňa prehlasuje, že nedala žalovanému žiadne splnomocnenie, aby menil jej mzdové a pracovné podmienky, navyše takéto splnomocnenie by bolo aj absolútne neplatné v zmysle § 17 ods. 1 Zákonníka práce. 36. K vyjadreniu žalobkyne žalovaný uviedol, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že zaradenie žalobkyne do tarifného stupňa 9 bolo dňa 19.12.2011 navrhnuté priamymi nadriadenými žalobkyne z dôvodu práce vo FAB CE a spolupráce s právnym oddelením s tým, že práca vo FAB CE patrí medzi vysokošpecializované odborné činnosti. Žalovaný taktiež preukázal, že od konca júna 2014 žalobkyňa nevykonávala činnosti vo FAB CE a spolupráca s právnym oddelením bola ukončená. To, že žalobkyňa už nemala záujem pokračovať v prácach na FAB CE uviedli zhodne obe svedkyne - U.. P. Y. G.. H.. Túto skutočnosť by vedeli dosvedčiť aj ďalší zamestnanci žalovaného, nakoľko žalobkyňa svoj nezáujem o ďalšiu prácu vo FAB CE prezentovala verejne v kolektíve zamestnancov žalovaného. Keďže dôvody zaradenia do tarifného stupňa 9 pominuli, bol štandardným spôsobom spracovaný návrh na mzdové zaradenie do tarifného stupňa 8, ktorý riaditeľ žalovaného schválil. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, zmena opisu pracovných činností a zmena mzdového zaradenia bola so žalobkyňou vopred prerokovaná a dôvody jej boli podrobne vysvetlené. Žalobkyňa opis pracovných činností podpísala dňa 12.6.2014, pričom žiadnym spôsobom voči opisu pracovných činností a mzdovému zaradeniu nenamietala. Dohodnuté rozšírenie opisu pracovných činností bolo nesporným právnym základom pre prideľovanie komplexnejších a náročnejších pracovných úloh žalobkyni (vrátane práce na projekte FAB CE), ktoré odôvodňovali zaradenie do tarifného stupňa 9. Potom, ako tento typ pracovných úloh - na základe vlastnej žiadosti žalobkyne a dohody so zamestnávateľom - nebol ďalej prideľovaný, došlo k zmene tarifného stupňa na pôvodný tarifný stupeň (8.), ktorý výkon týchto náročnejších a komplexnejších pracovných úloh nepredpokladá. Zo strany žalobkyne je účelové domáhať sa zotrvania vo vyššom tarifnom stupni, keď z vlastnej iniciatívy prestala spĺňať akékoľvek predpoklady pre zaradenie do tarifného stupňa 9. 37. Žalobkyňa na obranu uviedla, že žalovanému nedala žiadne splnomocnenie, aby menil jej mzdové a pracovné podmienky a takéto splnomocnenie je v rozpore s § 17 ods. 1 Zákonníka práce. K tomuto tvrdeniu žalovaný uviedol, že medzi žalobkyňou a žalovaným bolo v pracovnej zmluve dohodnuté, že mzda a splatnosť mzdy je dohodnutá v kolektívnej zmluve. Zmena výšky mzdy tak v prípade jej zvýšenia, ako aj jej zníženia bola vykonaná na základe splnomocňovacieho ustanovenia dohodnutého v pracovnej zmluve, pričom jeho dovolenej aplikácii predchádzala dohoda (zmluvný princíp) o rozšírení, resp. zúžení pracovnej náplne. 38. Žalobkyňa na vyjadrenie žalovaného uviedla, že nepovažuje za potrebné opakovane sa vyjadrovať ani k interpretácii a výkladom žalovaného, ktoré žalovaný vykladá účelovo, ale predovšetkým v rozpore s kogentnými ustanoveniami Zákonníka práce, ako napr. účelový výklad o splnomocnení žalovaného žalobkyňou v pracovnej zmluve k jednostrannej zmene pracovných a mzdových podmienok, ktoré vraj dala žalobkyňa žalovanému podpisom pracovnej zmluvy, ako aj o ďalších podobných účelových výkladoch žalovaného, ktoré vo svojich vyjadreniach žalovaný uvádza. 39. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP). Vec prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 40. V prejednávanej veci súd prvej inštancie riešil žalobkyňou nastolenú otázku, či žalovaný mohol jednostranne bez dohody so žalobkyňou zmeniť žalobkyni mzdu z tarifného stupňa 9, ktorý mala priznaný podľa kolektívnej zmluvy a preradiť ju do nižšieho tarifného stupňa 8. 41. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že dňa 31.3.2011 bola medzi žalobkyňou a žalovaným uzavretá pracovná zmluva s nástupom od 15.4.2011 na dobu určitú s druhom práce personalista na oddelení rozvoja ľudských zdrojov. Mzdové podmienky boli v pracovnej zmluve žalobkyne dohodnuté v článku IV tak, že mzda a splatnosť mzdy je dohodnutá v kolektívnej zmluve. Podľa kolektívnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným a Odborovým združením zabezpečovacej leteckej techniky a leteckých informačných služieb SR a Združením administratívnych zamestnancov štátneho podniku prevádzkové služby SR na obdobie od 1.1.2012 do 31.12.2014 v časti Mzdová časť kolektívnej zmluvy - osobitné ustanovenia pracovné funkcie administratívnych pracovníkov je dojednané, že základná mzdová tarifa je stanovená vo výške mzdovej tarify tarifného stupňa a tarifného kroku zodpovedajúceho dohodnutému druhu práce v pracovnej zmluve (funkcii) a dĺžky odbornej praxe. Podľa bodu 1.1 písmeno a) tejto časti kolektívnej zmluvy, zamestnávateľ zaradí zamestnanca do pracovnej funkcie podľa Katalógu pracovných funkcií, do príslušného tarifného stupňa podľa náročnosti práce a tabuliek zaradenia. Kolektívna zmluva upravuje pre pracovnú funkciu personalista tri tarifné stupne (7,8 a 9), v závislosti i od kvalifikačných predpokladov. Tarifné stupne sú charakterizované v prílohe č. 2 /pracovné funkcie AZ/. Do tarifného stupňa 8 je zaradený zamestnanec, ktorý vykonáva špecializované odborné činnosti spojené so samostatným komplexným zabezpečovaním náročných prác, úloh a agend, ktoré vyžadujú veľmi dobré odborné znalosti a praktické skúsenosti a schopnosti samostatnej voľby vhodných postupov s vysokou zodpovednosťou a so značnou duševnou námahou. Do tarifného stupňa 9 je zaradený zamestnanec, ktorý vykonáva rovnaké činnosti ako zamestnanec tarifnom stupni 8, avšak s ich vyššou špecializáciou (vysoko špecializované odborné činnosti). Žalobkyňa pri nástupe do pracovného pomeru bola zaradená tarifného stupňa 8 pre pracovnú funkciu personalista a tarifného kroku 2 podľa rokov uznanej praxe. K pracovnej zmluve bol pripojený opis pracovných činností a článok 1 pracovnej zmluvy odkazuje aj na charakteristiku dohodnutého druhu práce v Smernici žalovaného a Katalógu pracovných funkcií. Od 30.12.2011 došlo k rozšíreniu pracovných činností žalobkyne v opise pracovných činností, v časti „iné“, o činnosti - Vypracováva návrhy a podania na súd a z poverenia podniku a v jeho mene zastupuje podnik najmä v pracovnoprávnych sporoch ( bod 15. ) - V prípade potreby spolupracuje s externými advokátskymi kanceláriami, poradenskými a konzultačnými spoločnosťami a odborníkmi najmä z oblasti pracovného práva ( bod 16.) - Spolupracuje s právnym oddelením na základe dispozície vedúcej odboru všeobecnej správy (bod17.) Vnútorný predpis žalovaného Smernica, Katalóg pracovných funkcií upravuje definíciu ako aj to, čo je obsahom opisu pracovných činností. Opis pracovných činností obsahuje najmä pracovné činnosti v rámci dohodnutého druhu práce - práva, povinnosti a zodpovednosti. Opis pracovných činností zamestnávateľ môže meniť a dopĺňať počas pracovného pomeru len za predpokladu, že zmenené a doplnené činnosti a zodpovednosti patria do dohodnutého druhu práce. S opisom pracovných činností musí byť zamestnanec oboznámený. Rámcový opis pracovnej činnosti funkcie personalistu zahŕňa aj činnosti zabezpečenia agendy spojenej so vznikom, zmenami a skončením pracovného pomeru a iných pracovnoprávnych vzťahov. V zmysle kolektívnej zmluvy zaradenie zamestnanca do príslušného tarifného stupňa určuje zamestnávateľ (článok 1.1 písmeno a/) Mzdovej časti kolektívnej zmluvy - osobitné ustanovenia týkajúce sa pracovných funkcií administratívnych zamestnancov. Dňa 19.12.2011rozhodol riaditeľ podniku o zaradení žalobkyne vo funkcii personalistu do platového stupňa 9/3 z dôvodu, že jej pracovná náplň sa rozširuje o jej zaradenie vo FAB CE (Funkctional Airspace Block Central Europe / Funkčný blok vzdušného priestoru strednej Európy) a o zabezpečovanie spolupráce s právnym oddelením. Prácu vo FAB CE kvalifikuje ako vysoko špecializovanú prácu. Dňa 10.6.2014 rozhodol riaditeľ žalovaného o zaradení žalobkyne vo funkcii personalistu do platového stupňa 8/3 z dôvodu, že pominulo rozšírenie pracovných činností žalovanej o plnenie úloh vo FAB CE a spolupráca s právnym oddelením s účinnosťou od 1.7.2014. Žalobkyňa bola oboznámená s novým opisom činností z ktorého bol vyňatý bod spolupráca s právnym oddelením na základe dispozície vedúcej odboru všeobecnej správy. Žalobkyňa so žalovaným skočila ku dňu 30.11.2015 dohodu pracovný pomer. 42. Podľa § 43 odsek 1 písmeno zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, v znení k času vzniku pracovného pomeru žalobkyne je zamestnávateľ povinný v pracovnej zmluve so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú :a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b) miesto výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto), c) deň nástupu do práce, d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve. 43. Podľa § 43 odsek 3 Zákonníka práce ak sú pracovné podmienky podľa odseku 1 písm. d) a odseku 2 dohodnuté v kolektívnej zmluve, stačí uviesť odkaz na ustanovenia kolektívnej zmluvy; inak stačí uviesť odkaz na príslušné ustanovenia tohto zákona. 44. Podľa § 119 odsek 2 Zákonníka práce mzdové podmienky zamestnávateľ dohodne s príslušným odborovým orgánom v kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve. Pre člena družstva, u ktorého je podľa stanov podmienkou členstva pracovný vzťah, možno mzdové podmienky upraviť aj uznesením členskej schôdze. 45. Kolektívna zmluva je špecifickým a po normatívnych právnych aktoch najvýznamnejším prameňom pracovného práva. Je normatívnou zmluvou, ktorej ustanovenia majú všeobecnú povahu a upravujú celú skupinu právnych vzťahov neurčitého počtu a rovnakého druhu. Je založená na zmluvnom princípe a subjekty, ktoré ju prijímajú, sú zástupcovia zamestnancov a zamestnávateľ (pri kolektívnych podnikových zmluvách) alebo vyšší odborový orgán a organizácia zamestnávateľov (pri kolektívnych zmluvách vyššieho stupňa). Upravuje individuálne a kolektívne vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnancami a práva a povinnosti zmluvných strán. V kolektívnej zmluve podľa § 231 odsek 1 Zákonníka práce možno upraviť pracovné podmienky vrátane mzdových podmienok a podmienky zamestnania výhodnejšie, ako upravuje Zákonník práce alebo iný pracovnoprávny predpis ak to Zákonník práce alebo iný pracovnoprávny predpis výslovne nezakazuje alebo ak z ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich možno odchýliť. 46. Dojednaním druhu práce v pracovnej zmluve treba rozumieť vymedzenie pracovných činností, ktoré má zamestnanec vykonávať a ktoré sú náplňou jeho pracovného úväzku. Pracovná náplň predstavuje podrobnejší popis pracovných činností, ktoré je zamestnanec povinný vykonávať v rámci dohodnutého druhu práce. Z hľadiska pracovnej náplne je pracovná náplň pokynom zamestnávateľa zameraným na konkretizáciu pracovných úloh, ktoré sú vo vyššej forme vo všeobecnosti vyjadrené v rámci druhu práce v pracovnej zmluve. Zamestnanec nie je povinný plniť obsah pracovnej náplne len za predpokladu, že prekračuje rámec v pracovnej zmluve dohodnutého druhu práce. Z prednesov strán v spore bolo súdom prvej inštancie ustálené, že žalobkyňa ako personalista od počiatku pracovného pomeru u žalovaného vykonávala aj pracovnoprávnu agendu, ale nie v prevažujúcom rozsahu. Podmienka plnenia pracovnoprávnych úloh bola žalovaným prednesená už pri výberovom konaní na miesto personalistu, ktoré žalovaný inzeroval ako právnik - personalista. Na druhu práce personalista sa so žalovaným dohodla v pracovnej zmluve. V pracovnej zmluve sa dohodli, že mzdové podmienky sú dohodnuté v kolektívnej zmluve. Rozsah, stupeň špecializácie vykonávaných úloh kvalifikoval žalobkyňu pri vzniku pracovného pomeru do tarifného stupňa 8, v zmysle mzdového zaradenia podľa kolektívnej zmluvy. V tarifnom stupni 8 bola zaradená práca personalistu s náročnosťou špecializované odborné činnosti. Od januára 2012 bola žalobkyňa ako personalista zaradená do tarifného stupňa 9, pretože v tomto roku podľa pokynu žalovaného a s jej súhlasom reprezentovala záujmy oddelenia rozvoja ľudských zdrojov, na ktorom oddelení bola zaradená, v cezhraničnom projekte FAB CE a plnila pracovné úlohy s tým spojené. Žalovaný tieto úlohy kvalifikoval ako prácu s náročnosťou vysoko špecializované odborné činnosti. Žalobkyňa namieta, že dôvodom jej mzdového preradenia zo stupňa 8 do stupňa 9 nemohli byť práce na projekte FAB CE, pretože k času mzdového preradenia tieto nevykonávala. Zo súhlasných tvrdení strán sporu vyplynulo, že predmetné úlohy boli plnené na rokovaniach vo FAB CE, ktoré sa uskutočňovali v zahraničí ako medzinárodné stretnutia a neboli každodenné. Pokiaľ plnenie tejto pracovnej úlohy nemalo byť základom pre mzdové preradenie žalobkyne z 8. tarifného stupňa do 9. tarifného stupňa, potom treba skonštatovať, že bolo jej povinnosťou preukázať, aké iné práce od januára 2012 s náročnosťou vysoko špecializované práce vykonávala pre žalovaného, keď pracovnoprávnu agendu pre žalovaného vybavovala od počiatku pracovného pomeru (v konaní to nebolo sporným), pričom bola zaradená do tarifného stupňa 8. V konaní nebolo sporným ani to, že žalobkyňa v čase od mája 2014 neplnila úlohy na činnostiach FAB CE a neplnila ani individuálne úlohy spolupráce s právnym oddelením a plnenie jej úloh nemalo stupeň vysoko špecializované práce, keď pre žalovaného vykonávala práce ako v období po nástupe do zamestnania, kedy bola zaradená do tarifného stupňa 8. Jej následné mzdové preradenie s účinnosťou od júla 2014 z tarifnej triedy 9 do tarifnej triedy 8 žalovaná v tomto konaní rozporuje a namieta jednostrannosť konania žalovaného, keďže sa s ním, ako to tvrdí na takejto zmene nedohodla. Žalobkyňa tvrdí, že výpovede svedkýň U.. W. P. Y. G.. T. H., ktoré vypovedali v konaní k okolnosti vykonávania pracovných činností žalobkyne, sú nehodnoverné, pretože majú záujem, aby žalobkyňa v spore nebola úspešná. Žalobkyňa však predmetnú námietku nepodložila žiadnou objektívnou okolnosťou a odvolací súd poukazuje nato, že je neprípustné argumentovať v tomto smere len funkčným postavením svedka v organizácii žalovaného. 47. Z pracovnej zmluvy žalobkyne jednoznačne vyplýva, že sa so žalovaným dohodla na úprave mzdových podmienok podľa kolektívnej zmluvy. Táto dohoda znamená, že právnym základom pre priznanie určitého mzdového tarifného stupňa je pracovná pozícia zamestnanca a keďže táto pozícia bola u žalovaného viacstupňová (tarifný stupeň 8 a 9), tak základom pre priznanie mzdového tarifného stupňa bola aj pracovná náplň, respektíve plnenie úloh podľa stupňa náročnosti a to špecializované odborné systémové činnosti v stupni 8 a vysoko špecializované systémové činnosti v stupni 9. Dohoda zamestnanca a zamestnávateľa o úprave mzdových podmienok podľa kolektívnej zmluvy znamená, že zaradenie do príslušného mzdového stupňa nie je predmetom individuálnej dohody medzi zamestnancom a zamestnávateľom, pretože zamestnancovi patria také mzdové nároky, aké zodpovedajú jeho pracovnej funkcii a stupňu náročnosti v zmysle kolektívnej zmluvy. Právnym základom pre preradenie medzi tarifnými stupňami je zmena rozsahu pracovnej náplne v rámci dohodnutej pracovnej pozície, teda vykonávaniu určitej pracovnej náplne musí zodpovedať mzdové zaradenie. Pokiaľ sa žalobkyňa so žalovaným v danej veci v pracovnej zmluve dohodli na úprave mzdových podmienok podľa podmienok kolektívnej zmluvy, zaväzuje rešpektovanie tejto dohody žalovaného ale aj žalobkyňu so všetkými dôsledkami takéhoto dojednania. Dôsledkom dojednania bolo preto aj to, že žalobkyni patrí mzda v takom tarifnom stupni, ktorému zodpovedala náročnosť jej práce. Keďže žalobkyňa od júla 2014 vykonávala pre žalobcu práce náročnosti ako pri začatí pracovného pomeru, kedy bola zaradená do tarifného stupňa 8 (špecializované systémové činnosti) zodpovedal jej mzdovému zaradenie tarifný stupeň 8. Dohodou strán sporu v danej veci o riešení mzdových podmienok podľa dohody v kolektívnej zmluvy, sa strany sporu dohodli na mzdovom zaradení do príslušného tarifného stupňa tak, aby tento zodpovedal náročnosti práce. Za takéhoto právneho stavu, nie je potrebná individuálna dohoda zamestnanca a zamestnávateľa vo vzťahu k platnosti preradenia zamestnanca medzi tarifnými stupňami. Ustanovenie § 54 Zákonníka práce o ktoré opiera žalovaná svoje žalobné a odvolacie dôvody, by bolo možné v danej veci aplikovať len v tom prípade, ak by mzdové podmienky žalobkyne boli individuálne dohodnuté v pracovnej zmluve, čo sa v prejednávanej veci nestalo. Žalobkyňa uzavretím dohody o úprave mzdových podmienok podľa dohody v kolektívnej zmluvy sa so žalovaným dohodla na všetkých podmienkach, ktoré z kolektívnej zmluvy vyplývajú a za takejto situácie nie je možné tvrdiť, že jej zamestnanecké práva boli porušené, ak sa s ňou žalovaný individuálne nedohodol na zmene tarifného stupňa. 48. Žalobkyňa v odvolaní vzniesla aj námietky o vadných procesných postupoch súdu prvej inštancie. Odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie pochybil, keď jej nedoručil písomné podanie žalovaného zo dňa 20.10.2016 ( č. l. 275), ktorým sa vyjadril k jej podaniu tzv. záverečnej reči, pričom na doručenie pred konaním nariadeného pojednávania dňa 10.11.2016 mal dostatočný časový priestor, ale v dôsledku tohto pochybenia súdu prvej inštancie nebolo žalobkyni znemožnené vykonať jej patriace procesné práva v miere, že by došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, pretože strany sporu zhrnuli svoje návrhy, vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci, ako aj k vzájomným prednesom na pojednávaní dňa 10.11.2016. Žalobkyňa namieta aj nesprávny postup súdu prvej inštancie vo vzťahu k vykonaniu dokazovania výsluchom navrhnutých svedkov U.. D. W. a riaditeľa žalovaného G.. P. W. respektíve listinou, ktorou sa U.. D. W. ospravedlnila z vykonania jej svedeckého výsluchu, v ktorej aj stručne podala skutkové vyjadrenie k veci. Odvolací súd poukazuje na to, že súd nemusí vykonať všetky stranami sporu navrhnuté dôkazy. Výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde. Pokiaľ dôkaz navrhne strana sporu je povinná predniesť k akej skutkovej spornej otázke má byť dôkaz vykonaný. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa v zmysle tejto procesnej povinnosti postupovala len vo vzťahu k návrhu na výsluch svedka U.. D. W.. Z jej ospravedlnenia neúčasti na pojednávaní ( č. l. 243 spisu ) vyplýva, že jeho súčasťou je aj stručné vyjadrenie o tom, že žalobkyňa v rámci projektu FAB CE zúčastnila prvýkrát stretnutia koncom februára 2012. Pokiaľ súd prvej inštancie s týmto skutkovým prednesom žalobkyňu, ktorá predmetný svedecký výsluch navrhla na pojednávaní neoboznámil, dopustil sa procesného pochybenia, avšak z predmetnej listiny pre súd prvej inštancie nevyplýval, vzhľadom na jeho rozhodnutie vo veci samej, taký skutkový poznatok, ktorého nezohľadnenie, by nesprávne ovplyvnilo jeho právne posúdenie na ktorom postavil právny záver v danej veci. Vo vzťahu k ostatným procesným námietkam odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie pri vedení sporu postupoval v zmysle podmienok kladených na vedenie sporu procesnými predpismi, a to vo vzťahu k rozhodnutiu veci v skrátenom konaní platobným rozkazom, ako aj vo vzťahu k riešeniu veci zmierom, keď z podaní strán sporu bolo zrejmé, že ich názory na vec sú zjavne protichodné. Pokiaľ na prvom pojednávaní predniesol súd prvej inštancie svoj pohľad na vec postupoval v súlade s ustanovením v tom čase platného § 100 odsek 1posledná veta Občianskeho súdneho poriadku, podľa počas konania môže súd účastníkom uviesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. 49. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval námietky žalobkyne uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, žalobkyňou uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 50. Záverom odvolací súd poukazuje na to, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo strany sporu, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutkový stav, a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. 51. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 odsek 1 v spojení s § 262 odsek 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 52. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).