Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/2/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216211402 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1216211402.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobkyne: T. F., F. XX, V., zastúpenej URBAN FALATH GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o., advokátska kancelária, Zámocké schody 2/A, Bratislava, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 147, Piešťany, o zaplatenie 2.575,68 eura s prísl., na odvolanie žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II č.k. 50Csp/3/2016-64, zo dňa 10.10.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . II. Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil a rozhodol, že žalobca má právo na náhradu trov konania vo výške 100 %. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého uznesenia (§ 393 ods. 2 C.s.p.) súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou na súde 11.7.2016 domáhala voči žalovanému zaplatenia 2.575,68 eura s prísl., pričom podaním doručeným súdu 28.9.2016 v spojení s podaním z 10.8.2016 zobrala späť žalobu v celom rozsahu z dôvodu úhrady dlžnej sumy po začatí konania. Pretože žalobkyňa zobrala svoju žalobu v celom rozsahu späť ešte pred otvorením prvého pojednávania, nezisťoval súhlas žalovaného, nakoľko jeho nesúhlas by bol v súlade s § 146 C.s.p neúčinný, konštatoval súd prvej inštancie; na uvedenom základe konanie v zmysle § 144 a § 145 C.s.p. zastavil. 3. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s princípom procesného zavinenia zastavenia konania uvedeného v § 256 ods. 1 C.s.p. za súčasného použitia § 262 ods. 1 C.s.p.; ozrejmil, že ak súd zastavuje konanie v dôsledku späťvzatia žaloby, musí sa zaoberať pri rozhodovaní o náhrade trov konania otázkou, či niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Pretože nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného ale procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu, mal za nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, t.j. z hľadiska vzťahu výsledku chovania žalovaného k požiadavkám žalobcu. Citujúc uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/225/2010 uviedol, že ide o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol žalobca v meritórnom konaní úspešný alebo nie. V tejto súvislosti ďalej zdôraznil, že pri zastavení sporového konania je pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu (Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.9.2011, sp. zn. 7 M Cdo 4/2010). Na uvedenom základe súd prvej inštancie priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %; dospel k záveru, že nakoľko zo strany žalovaného došlo až po začatí konania k postupnej úhrade pohľadávky, žaloba bola podaná dôvodne a bol to žalovaný, ktorý procesne zavinil zastavenie konania. 3. Proti uzneseniu v časti náhrady trov konania podal žalovaný odvolanie a žiadal uznesenie v napadnutej časti zrušiť, resp. zmeniť a žiadnej zo strán nepriznať nárok na náhradu trov konania. Nesúhlas s rozhodnutím odôvodnil tým, že žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu zaslala 7.7.2016 o 11.50 hod. na emailovú adresu slúžiacu pre klientov predžalobnú výzvu, ktorou požadovala úhradu dlžnej sumy 2.575,68 eura do 7.7.2016 do 18.00 hod; objasnil, že ide o emailovú schránku, na ktorú chodia denne stovky mailov, ktoré sa vybavujú priebežne podľa kapacitných možností. V daný deň sa predmetný email žalobcu preto ani nedostal do dispozície oprávnených zamestnancov na jeho riešenie. Práve z tohto dôvodu sa všetky dôležité podania a písomnosti zasielajú poštou, ktorá sa triedi prioritne. Predžalobnú výzvu žalobkyňa zaslala doporučene aj poštou, zásielka mu bola doručená 11.7.2016 a až nasledujúci pracovný deň sa dostala do riešenia kompetentnej osoby, ktorá hneď 12.7.2016 zasielala právnemu zástupcovi vyjadrenie. Na toto margo uviedol, že ani pri najväčšom možnom vynaložení starostlivosti nemohol splniť požiadavku žalobkyne na úhradu požadovanej sumy 2.575,68 eura do 7.7.2016 do 18.00 hod., keď mu predžalobná výzva bola reálne doručená až 11.7.2016. V deň doručenia predžalobnej výzvy však bola už žaloba podaná na súde, z čoho mu vyplynulo, že žalobkyňa mu nedala absolútne žiadny priestor na dobrovoľné plnenie v zmysle výzvy. Po doručení predžalobnej výzvy jeho zamestnanci aktívne komunikovali s právnym zástupcom žalobkyne a následne požadovaná suma bola žalobkyni uhradená 10.8.2016, teda ešte v čase pred doručením žaloby žalovanému. Namietal, že z tohto dôvodu nie je možné objektívne preukázať jeho zavinenie na zastavení konania v čase, keď o konaní ešte nemal vedomosť. Je to práve zavinenie na strane žalobkyne, ktorá nedala príležitosť žalovanému na poskytnutie dobrovoľného plnenia, ale neúmerne a neúčelne navyšovala trovy právneho zastúpenia podaním žaloby v deň, kedy žalovanému bola doručená len samotná výzva. Považoval za vrcholne neetické a v rozpore s dobrými mravmi, aby v čase čerpania dovoleniek mnohými zamestnancami žalovaného dával právny zástupca ultimáta na úhradu najneskôr v deň výzvy zaslanej emailom a do konkrétnej hodiny, lebo štandardným postupom býva stanovenie zvyčajne 15-dňovej lehoty na plnenie. 4. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla uznesenie v napadnutej časti ako vecne a právne správne potvrdiť. Uviedla, že odvolanie žalovaného pramení z hlbokej neznalosti procesného práva (C.s.p.); považovala za nepochybné, že keďže žalovaný po začatí súdneho konania dobrovoľne uhradil celú žalovanú istinu a následne aj žalované príslušenstvo, tak ipso facto podľa C.s.p. ako procesnoprávneho predpisu platí, že žalovaný (procesne) zavinil svojim konaním, že žaloba žalobcu bola vzatá späť v celom rozsahu, nakoľko žalobca vzal svoju žalobu späť výlučne v dôsledku toho a až po tom, čo žalovaný uhradil žalobcovi tak žalovanú istinu ako aj žalované úroky z omeškania, ktoré si žalobca uplatňoval voči žalovanému na základe žaloby a petitu žaloby. Stotožnila sa s právnou argumentáciou súdu prvej inštancie s odkazom na príslušnú judikatúru súdov, riešiacou otázku náhrady trov právneho zastúpenia pri späťvzatí žaloby, ak žalovaný dobrovoľne uhradil žalobcovi to, čo bolo predmetom (petitom) žaloby. Objasnila, že jej právny zástupca telefonicky aj emailom viac krát kontaktoval žalovaného, ktorý odmietal uhradiť uplatnenú dlžnú sumu v žalobe aj po podaní žaloby, a svoju chybu si žalovaný „pravdepodobne“ uznal až neskôr. Podčiarkla, že žalovanému nič nebránilo dobrovoľne uhradiť dlžnú sumu, ktorú požadovala na základe predžalobnej výzvy, či na podklade žaloby s tým, že systém doručovania emailov, či systém komunikácie vo vnútri žalovaného nie je problémom žalobkyne. Poukázala na to, že žalovaný „klamal“ žalobcu ako spotrebiteľa, nakoľko v hrubom rozpore s predpismi na úseku ochrany spotrebiteľa v spotrebiteľskom úvere uzatvorenom medzi žalobcom ako spotrebiteľom a žalovaným ako podnikateľom uviedol RPMN v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa, čo potvrdila aj Národná banka Slovenska a súčasne táto spotrebiteľská zmluva mala aj iné právne vady, detailne popísané v žalobe žalobcu. Predžalobná výzva súčasne slúžila na to, aby žalovaný viac nepožadoval žiadne iné platby; zhrnula, že aj po podaní žaloby a predžalobnej výzvy ju žalovaný opätovne kontaktoval a žiadal o úhradu peňazí. 5. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379, § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti je vo výroku vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.). 6. Uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správne a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.). 7. Podľa § 256 ods. 1 C.s.p. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 8. Zastavenie konania z dôvodu späťvzatia žaloby má význam pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania. <http://www.relevans.sk/pravny-bulletin/trovy-konania-v-csp/>Aj po koncepčnej zmene ohľadom trov konania v novom procesnom kódexe naďalej platí, že jednou zo zásad pre priznanie náhrady trov konania je zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie. Jej podstatou je to, že trovy konania nahrádza ten, kto zavinil ich vznik. Legislatívne je zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie vyjadrená v § 256 C.s.p., ktorý predstavuje podstatne zostručnenú verziu pôvodného § 146 ods. 2 a § 147 O.s.p. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania je skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Pokiaľ žalobca žalobu musel zobrať späť pre správanie žalovaného, potom je potrebné konštatovať, že žalovaný procesne zavinil zastavenie konania. Nakoľko nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim z procesného práva, je potrebné túto otázku posudzovať z hľadiska vzťahu výsledku správania sa žalovaného k požiadavkám žalobcu t.j. z procesného hľadiska; ide teda o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by žalobca bol v konaní vo veci samej úspešný alebo nie. Ak by žalobca žalobu zobral späť bez udania dôvodu alebo bez toho, aby išlo o reakciu na správanie žalovaného, a teda nemožno pričítať procesné zavinenie žalovanému, znáša trovy žalovaného žalobca. 9. Súd prvej inštancie o náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %; s poukazom na skutočnosť, že žalobkyňa vzala žalobu späť v reakcii na správanie žalovaného k jej požiadavkám, bol jednoznačne odôvodnený záver, že žalovaný procesne zavinil zastavenie konania. Žalobkyňa má preto v zmysle § 256 ods. 1 C.s.p. právo na náhradu trov konania, teda všetkých preukázaných, odôvodnených a účelne vynaložených výdavkov, ktoré jej v súvislosti s uplatňovaním jej práva v tomto konaní vznikli. Spornou ostala otázka, či v prejednávanej veci existujú také okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré výnimočne oprávňujú súd nepriznať náhradu trov konania v zmysle § 257 C.s.p., ktorého aplikácia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane strán sporu. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd prihliadnuť na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu a treba vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávnenej strany a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany sporu k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 10.3.2011, sp. zn. 3 Sži/2/2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.11.2011, sp. zn. 3 M Cdo 19/2010). 10. Odvolací súd však v prejednávanej veci nezistil existenciu okolností, ktoré by dôvodne viedli k záveru o aplikácií § 257 C.s.p. a nepriznaní plného nároku na náhradu trov konania žalobkyni; pokiaľ žalovaný namietal, že vzniknutú situáciu zavinila žalobkyňa, ktorá mu nedala príležitosť na poskytnutie dobrovoľného plnenia a svoju obranu založil na úvahách, že žalobkyňa mu nedala absolútne žiadny priestor na dobrovoľné plnenie v zmysle výzvy, keďže už v deň doručenia predžalobnej výzvy bola podaná žaloba na súde, hodno poznamenať, že uvedené nevedie automaticky k záveru o potrebe aplikácie § 257 C.s.p. Podmienkou podania žaloby a úspechu v konaní totiž nie je podanie predžalobnej výzvy skôr, než žalobca pristúpi k podaniu samotnej žaloby. V odvolaní vytýkané zavinenie žalobkyne, ktorá žalovanému nedala príležitosť na poskytnutie dobrovoľného plnenia, považuje odvolací súd teda z hľadiska rozhodovania o náhrade trov konania za irelevantné, nakoľko pre uplatnenie splatnej pohľadávky na súde žalobou sa obligatórne nevyžaduje, aby veriteľ najskôr požiadal dlžníka o splnenie dlhu (predžalobnou výzvou na dobrovoľné plnenie). V tejto súvislosti tiež žalobkyňa dôvodne poznamenala, že žalovanému nič nebránilo dobrovoľne uhradiť dlžnú sumu, ktorú požadovala na základe predžalobnej výzvy, či na podklade žaloby, s tým, že systém doručovania emailov, či systém komunikácie u žalovaného, nie je problémom žalobkyne. Odvolacie námietky žalovaného boli tak v ich súhrne právne irelevantné a z povahy veci neboli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie. 11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobkyni priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mala vo veci plný úspech. 12. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).