Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/369/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1301899525 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 07. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1301899525.12 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci žalobkyne: S. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX, P., zastúpenej J.. Š. Š.N., Y..N..P. Č.. XX, P., proti žalovanému: D. X. T..I..N.., so sídlom R. XX, X., S.: XX XXX XXX zastúpeného JUDr. Jiřím Stoklasom, advokátom, so sídlom Farská 25, Nitra, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Slovenská kancelária poisťovateľov, , so sídlom Trnavská cesta 82, Bratislava IČO: 36 062 235 zastúpeného Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., , so sídlom Dostojevského rad 4, Bratislava, IČO: 00 151 700 o zaplatenie 103.038,57 € (3.104.140,-Sk), na odvolanie žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 6C 19/2001-949 zo dňa 26.júla 2016 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom v poradí druhým súd prvej inštancie rozhodol tak, že : I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu škody titulom mimoriadneho zvýšenia odškodnenia bolestného vo výške 3.267,53 € a titulom mimoriadneho zvýšenia odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 12.617 €, v lehote 3 dni odo dňa právoplatnosti rozsudku; II. Súd návrh vo zvyšku zamieta; III. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. 1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že Okresný súd Bratislava III, základe vykonaného dokazovania vo veci rozhodol rozsudkom z 16.09.2004, č. k. 6C/19/2001-194, ktorým v celom rozsahu vyhovel žalobe a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni celkovú sumu 3.104.140,-Sk, podľa odôvodnenia z titulu mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a SSU a to na 50-násobok odškodnenia zodpovedajúcemu základnému počtu bodov bolestného 495 bodov, SSU 2080 bodov, spolu 2575 b. x 30,- x 50-násob. = 3.862.500,-Sk, náhrady vecnej škody spolu vo výške 14.140,-Sk a náhradu trov konania. Na základe odvolania žalovaného a intervenienta, Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, uznesením zo dňa 16.10.2008, č. k. 6Co/446/07-276 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie viacero procesných pochybení, zdôvodnil právny základ žalovaných nárokov a uložil prvoinštančnému súdu, aby s ohľadom na výsledky dokazovania zvážil a posúdil mieru spoluzavinenia žalobkyne pri predmetnej dopravnej nehode a na tom základe primerane znížil náhradu škody podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď námietky žalovaného v tomto smere treba považovať za opodstatnené. Ohľadom námietky premlčania odvolací súd konštatoval, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné a nakoľko ide o čiastkové nároky, je potrebné, aby sa k tejto otázke vyjadril znalec, ktorý ustáli kedy bol zdravotný stav žalobkyne stabilizovaný. Ohľadom mimoriadneho 50 násobného zvýšenia odškodnenia odvolací súd poukázal na to, že uplatnené nároky nie sú žiadnym spôsobom odôvodnené a podporené dôkazmi a závery súdu prvej inštancie sú preto predčasné a bude potrebné doplniť dokazovanie v potrebnom rozsahu a tiež nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie za účelom odstránenia rozdielov v posudkoch Y.. P., R.. Ž. a R.. Š.. Súd prvej inštancie viazaný uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, doplnil dokazovanie v zmysle záverov odvolacieho súdu. 1.2. Súd prvej inštancie uviedol, že v danom štádiu konania, skutkový základ žalovaných nárokov nebol sporný, a to že žalobkyňa dňa 14.01.1998 o 18.15 hod., v tom čase vo veku 25 rokov, na materskej dovolenke so 6 mesačným synom, vydatá, utrpela vážne zranenia pri dopravnej nehode, ku ktorej prišlo pri odbočke do obce A., v smere V. - O. R., kde riadil služobné motorové vozidlo N. D., F.: K.-U. XXX / D/, S.. K.Í. R., V.. XX.XX.XXXX, v súvislosti s výkonom práce ako zamestnanec žalovaného, v tom čase pod obchodným menom Insitumform - Hulín Rohrsanierungstechniken, s.r.o., Hlohovec, IČO 31 430 473, prevádzkovateľa predmetného vozidla, pričom neprispôsobil rýchlosť jazdy poveternostným podmienkam, vzdialenosti, ktorú mal na dohľad, prekročil povolenú rýchlosť, v dôsledku čoho ľavou prednou časťou vozidla zachytil pri strede vozovky, cez cestu prechádzajúcu chodkyňu (žalobkyňu), ktorá následkom zrážky utrpela zlomeninu II. krčného stavca s posunom úlomkov, zlomeninu oboch ramien stydkej kosti vľavo, zlomeninu oboch kostí ľavého predkolenia s posunom úlomkov, zlomeninu kostrče, s dobou liečenia ustálenou ošetrujúcim lekárom a znalcami od 14.01.1998 do 30.09.1998. Na základe tohto skutkového stavu bol v trestnom konaní na OS v Nitre, vedenom pod sp. zn. 6T 100/01, vodič S.. K. R. uznaný vinným, z trestného činu ublíženia na zdraví a bol mu uložený peňažný trest 10.000,- Sk. V rámci tohto trestného konania, bolo okrem iného vykonané znalecké dokazovanie znalcom z odboru Cestnej dopravy S.. J. L., za účelom posúdenia časovej a priestorovej analýzy priebehu dopravnej nehody, technickej prijateľnosti výpovedí vodiča R., chodkyne E. a svedkyne J., vyjadrenia sa ku skutočnosti, či chodkyňa vytvorila vodičovi prekážku v cestnej premávke alebo nie, k možnosti predídenia dopravnej zrážky so strany oboch účastníkov, k možnosti oslnenia vodiča protiidúcimi vozidlami a jeho reakcii na túto možnosť a k iným zisteniam znalca pre objasnenie dopravnej zrážky. Ustanovený znalec S.. J. L. v Posudku č. XXX/XXXX z 27.02.2001 k miestu dopravnej nehody uviedol, znalec vyjadril odborný záver, že z technického hľadiska žalobkyňa ako chodkyňa, vstupom do vozovky nevytvorila vozidlu náhlu prekážku, avšak žalobkyňa vstupom do vozovky za zníženej viditeľnosti, vodičovi vytvorila prekážku, na ktorú musel reagovať, pričom jej vstup do vozovky pri vzdialenosti vozidla v tom čase (56,3 až 61,6m) pred zrážkou, nie je technicky vysvetliteľný, za situácie že v čase vstupu do vozovky, mala žalobkyňa možnosť vidieť zľava prichádzajúce osvetlené auto. Uvedené závery doplnil znalec S.. L. v Dodatku č. XX/XXXX z 09.04.2015, v ktorom sa vyjadril k otázke spoluzavinenia žalobkyne na vzniku dopravnej nehody, pričom znalec poukázal na svoje závery v pôvodnom posudku a opätovne zhrnul, že : - vodič mal možnosť vzniku nehodového deja zabrániť iba rýchlosťou jazdy primeranou vzdialenosti svojho rozhľadu (60-64 km/h), resp. ešte nižšou rýchlosťou, pričom maximálne povolená rýchlosť jazdy v danom úseku je 90 km/h; - žalobkyňa čase vstupu z pravej strany na vozovku, pri pohľade v ľavo, mala možnosť vidieť zľava prichádzajúce osvetlené vozidlo a na toto vozidlo mala možnosť odpovedajúcim spôsobom reagovať; - žalobkyňa ako chodec sa mala pred vstupom na vozovku presvedčiť, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva (§ 53 ods. 2 zákona č. 315/1996 Z.z.) alebo v iných prípadoch mohla prechádzať cez vozovku, len s ohľadom na vzdialenosť a rýchlosť jazdy prichádzajúcich vozidiel a ich vodičov nesmela donútiť k zmene smeru alebo rýchlosti jazdy (§ 53 ods. 3 zákona č. 315/1996 Z.z.). 1.3. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 106 ods. 1,2, §415, § 420 ods. 1,2, § 427 ods. 1,2, § 441,§ 442 ods. 1, § 443, § 444, Občianskeho zákonníka , ustanoveniami § 1, § 2 ods. 1,2, § 4 ods. 1,2, § 5 ods. 1,2, § 6 ods. 1,2, § 7 ods. 1,2,3, § 9 ods. 1,2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení v znení vyhl. č. 47/1995 Zb., platnom a účinnom od 01.04.1995 do 31.03.1999 (ďalej len „vyhl. č. XX/XXXX Zb.“), keď uviedol, že náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia (SSU) ako dve relatívne samostatné zložky náhrady škody na zdraví, zákon pojmovo nevymedzuje a otázku rozsahu a predpokladov ich vzniku, upravuje zákon č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a iné a do jeho účinnosti, ich podrobne upravovala vyhláška č. XX/XXXX Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov. V danom prípade bolesť a SSU nastali u žalobkyni dôsledkom dopravnej nehody, ktorá sa stala v roku 1998, pred účinnosťou uvedeného zákona č. 437/2004 Z.z., (účinnej od 01.08.2004), pričom podľa prechodného ustanovenia § 11 ods. 1, 2 cit. zákona, na bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu a iného poškodenia na zdraví, ktoré bolo spôsobené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa vzťahujú doterajšie predpisy. Súd prvej inštancie poukázal nato, že právnym základom pre posúdenie sporného nároku je ustanovenie § 427, §428 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na zásady uvedené v ustanoveniach § 2, § 4, § 5, § 6 diferencovane podľa ods.1 a 2, § 7 a § 9 vyhlášky č. XX/XXXX Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení vyhl. č. XX/XXXX O.., účinnom od 01.04.1995 (§ 11 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z.z.). V zmysle citovaných zákonných ustanovení sa pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia a vo výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa môže súd odškodnenie primerane zvýšiť a to i nad zákonom ustanovené najvyššie výmery odškodnenia (§ 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. v znení neskorších predpisov). Vyhláška č. XX/XXXX Zb. zvlášť upravuje podmienky, za ktorých sa poskytuje odškodnenie diferencovane podľa zásad hodnotenia osobitne bolesti a osobitne SSU a podľa sadzieb uvedených v sadzobníku jej Prílohy. Priznanie nároku na náhradu za bolesť nie je podmienené priznaním nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia a naopak.. Platí, že odškodnenie za bolesť patrí za vytrpenú bolesť, nie za bolesť budúcu (následnú), ktorá sa odškodňuje v rámci nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Ak bola poškodenému poskytnutá ako odškodnenie peňažná suma z dôvodu bolestného, a dodatočne budú splnené podmienky pre priznanie nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia (alebo naopak), nie je vylúčené priznanie tohto ďalšieho nároku. 1.3. Nakoľko zákon výslovne nevymedzuje pojem sťaženia spoločenského uplatnenia, tak súd prvej inštancie uviedol, že toto sa posudzuje z lekárskeho hľadiska, zákonom stanoveným postupom pre posúdenie zdravotného poškodenia, jeho ohodnotenia a pre vydávanie samotného posudku ošetrujúcim lekárom, resp. oddelením (klinikou). Sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje vtedy, ak má ujma na zdraví preukázateľne trvalé dôsledky na životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb, na výkon alebo voľbu povolania, resp. možnosti ďalšieho sebavzdelávania a je vylúčená alebo obmedzená účasť poškodeného na plnohodnotnom osobnom a rodinnom, spoločenskom, kultúrnom, športovom príp. politickom živote. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti v porovnaní s individuálnymi predpokladmi poškodeného na jeho uplatnenie pre úrazom. Vyhláška č. 32/1965 Zb. upravovala dva prípady, v ktorých možno odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia určené základným počtom bodov primerane zvýšiť. Prvý prípad je upravený v § 6 ods. 2 cit. vyhlášky, podľa ktorého suma zodpovedajúca základnému bodovému ohodnoteniu podľa zistenia lekára sa primerane zvýši až na dvojnásobok podľa predpokladov, ktoré poškodený vo veku, keď ku poškodeniu na zdraví došlo, mal pre uplatnenie sa v živote, v spoločnosti (rodinnom, profesionálnom, kultúrnom, športovom živote, realizácie v rámci záujmovej činnosti) a to v danom sociálnom prostredí a ktoré následkom utrpeného úrazu (poškodenia zdravia) sú obmedzené, príp. ich úplne stratil, so zreteľom najmä na charakter a rozsah samotného poškodenia zdravia, komplikovanosť liečby, možnosti zlepšenia zdravotného stavu poškodeného a uvedeného vplyvu jeho následkov na ďalší život a uplatnenie sa poškodeného, v porovnaní so stavom pred úrazom. Druhý prípad zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, tzn. sumy zodpovedajúcej základnému počtu bodov zistenému lekárom, upravuje § 7 ods. 3 cit. vyhlášky, podľa ktorého v celkom výnimočných prípadoch, hodných osobitného zreteľa, môže súd odškodnenie primerane zvýšiť, a to i nad rámec maximálnej výšky odškodnenia stanoveného cit. vyhláškou (§ 6 ods. 2 v nadväznosti na § 7 ods. 1 a 2). Ide o prípady osobitne mučivých stavov, mimoriadne závažných poškodení zdravia a ich následkov, ktoré nie je možné vyjadriť podľa zákonných limitov, pri ktorých zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 6 ods. 2 nepostačuje, nakoľko preukázateľne nepriaznivé dôsledky poškodenia zdravia pre bežné životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb za predpokladu, že nemožno očakávať priaznivý vývoj a výraznejšie zlepšenie zdravotného stavu, majú podstatne závažnejší dopad na kvalitu života a uplatnenia poškodeného a vyžadujú osobitné posúdenie závažnosti konkrétneho prípadu, nad rámec možností, ktoré zákonná norma môže vymedziť, konkrétne už v § 6 ods. 2 a preto rozhodnutie o priznaní mimoriadneho zvýšenia odškodnenia (§ 7 ods. 3) zveril zákonodarca výlučne súdu. 1.4. Predmetom konania je náhrada škody na zdraví, ktorú žalobkyňa utrpela dňa 14.01.1998 pri dopravnej nehode, ktorá okolnosť nebola sporná a za ktorú objektívne zodpovedá žalovaný ako prevádzateľ vozidla, ktorým bola nehoda zavinená a tejto zodpovednosti, sa nemôže zbaviť (§ 427, § 428 Občianskeho zákonníka). Právny záujem intervenienta (od 1.1.2002 Slovenská kancelária poisťovateľov) na výsledku konania, je daný je povinnosťou plnenia poškodenej žalobkyni za žalovaného, zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v stanovenom rozsahu a za podmienok v zmysle zák. č. 381/2001 Zb. v platnom znení (pasívna legitimácia). Pokiaľ ide o predmet sporu v súvislosti s opakovanými zmenami žaloby (špecifikáciou nárokov), navyše s evidentnými chybami pri matematickom výpočte konkrétnych súm, podľa súdu nie je v danom prípade pri uplatňovaní mimoriadneho zvýšenia odškodnenia bolesti a SSU rozhodujúcim hľadiskom samotné vyčíslenie žalovaných nárokov, ale rozsah vyjadrený základným počtom bodov a násobkom mimoriadneho zvýšenia, ktorý si žalobkyňa jednoznačne uplatnila a ktorý nezameniteľne vymedzujú rozsah žalovaných nárokov. 1.5. Z tohto hľadiska súd inštancie vychádzal aj pri posúdení včasného uplatnenia sporných nárokov s ohľadom na ich namietané premlčanie. Pôvodne si žalobkyňa žalobou z 15.01.2001 (neúplným podaním, po výzve súdu doplneným 11.4.2002), uplatnila 50 násobné zvýšenie odškodnenia vychádzajúc zo základného ohodnotenia bolestného 495 bodmi x 30,-Sk = 14.850,-Sk (v žalobe nesprávne matematicky vypočítané 14.700,-Sk x 50 = 735.000,- Sk); 50 násobné zvýšenie odškodnenia vychádzajúc zo základného ohodnotenia SSU 780 bodmi x 60,- Sk = 46.800,-Sk (nesprávne použitá pri výpočte suma 60,-Sk za 1 bod namiesto 30,-/1 bod) x 50 = 2.340.000,- Sk; vecnú škodu žalobkyňa jednoznačne vyčíslila sumou 11.000,-Sk. Potom vo finančnom vyjadrení všetky uplatnené nároky predstavovali žalovanú sumu 3.086.000,-Sk. Pri správnom výpočte mali byť uplatnené nároky, vyčíslené sumou 1.923.500,-Sk (bolestné 50 x 14.850,-Sk + SSU 50 x 23.400,-Sk + vecná škoda 11.000,- Sk). V priebehu konania dňa 26.09.2002 žalobkyňa čiastočne vzala žalobu späť ohľadom bolestného, keď vychádzala pri výpočte bolestného zo základného počtu 480 bodov á 30,- Sk/1 bod (14.400,-) a čiastočne pri SSU, keď vychádzala zo základného počtu 680 bodov á 30,- Sk/1 bod (20.400,-), zotrvajúc na 50-násobnom mimoriadnom zvýšení uplatnenej náhrady za bolesť a SSU a zároveň žalobkyňa rozšírila (zmenila) žalobný návrh ohľadom vecnej škody, tzn. že si uplatňovala nároky nasledovne : 50 násobné zvýšenie odškodnenia vychádzajúc zo základného ohodnotenia bolestného 480 bodov x 30,-Sk = 14.400,-Sk (čiastočné späťvzatie + oprava matematického výpočtu) = 720.000,- Sk; 50 násobné zvýšenie odškodnenia vychádzajúc zo základného ohodnotenia SSU 680 bodmi x 30,- Sk = 20.400,-Sk (čiastočné späťvzatie + špecifikácia/ oprava pri výpočte) = 1.020.000,- Sk; vecnú škodu žalobkyňa rozšírila na sumu 14.140,-Sk (zmena žaloby rozšírením). Bez toho aby o uvedených zmenách 26.09.2002 súd rozhodol, žalobkyňa dňa 27.11.2003 opäť zmenila žalobu tak, že rozšírila nárok na mimoriadne zvýšenie odškodnenia SSU z dôvodu ďalšieho obodovania SSU, ktorý si uplatnila v rozsahu 1.580 bodov (tzn. oproti pôvodnému v rozsahu 780 b.), čím sa zvýšilo hodnotenie SSU aj vo finančnom vyjadrení, posúdené podľa obsahu ako zmena žaloby, ktorú súd uznesením dňa 27.11.2003 pripustil tak, že predmetom sporu, o ktorom súd rozhodoval, bol nárok na: 50 násobné zvýšenie odškodnenia vychádzajúc zo základného ohodnotenia bolestného 480 bodov x 30,-Sk = 14.400,-Sk = 720.000,- Sk; 50 násobné zvýšenie odškodnenia vychádzajúc zo základného bodového ohodnotenia SSU 1.580 bodov x 30,-Sk = 47.400,-Sk = 2.370.000,- Sk; vecnú škodu 14.140,- Sk; v peňažnom vyjadrení všetko spolu v sume 3.104.140,-Sk (3.090.000,- + 14.140,-).Z uvedeného vyplýva, že od podania žaloby 15.01.2001 do dňa 27.11.2003, kedy súd rozhodol o zmene žaloby, boli predmetom sporu (účinne uplatnené na súde od 15.01.2001 do dňa 27.11.2003, kedy súd rozhodol právoplatne o zmene, tieto nároky: 50 násobné zvýšenie odškodnenia vychádzajúc zo základného ohodnotenia bolestného 495 bodov x 30,- Sk = 14.850,- x 50 = 742.500,- Sk; 50 násobné zvýšenie odškodnenia vychádzajúc zo základného bodového hodnotenia SSU 780 bodov x 30,-Sk = 23.400,- x 50= 1.170.000,- Sk ; vecná škoda 11.000,- Sk; v peňažnom vyjadrení všetko spolu v sume 1.923.500,-Sk (1.912.500,- + 11.000,-). 1.5.1. Sú prvej inštancie poukázal na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 4 Cdo 152/2010, rozhodnutia NS ČR, sp. zn. 25 Cdo 676/2007ohľadom plynutia subjektívnej premlčacej doby keď mal zato, že skutočnosť, že kto zodpovedá za škodu, vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti, museli byť žalobkyni známe odo dňa vzniku škody pri dopravnej nehode 14.01.1998, najneskôr pri ukončení hospitalizácie, kedy bola žalobkyňa pri plnom vedomí, mobilná (i keď pomocou barlí), nakoľko tieto údaje vyplývali priamo z oznámenia o nehode zo dňa 14.01.1998, kde bolo uvedené meno vodiča a označenie konkrétneho vozidla, ktoré zrazilo žalobkyňu pri prechádzaní cez cestu a spôsobilo jej škodu na zdraví a veciach, tzn. žalobkyňa mala dostatok údajov pre zistenie osoby zodpovednej za spôsobenú škodu a z tohto hľadiska boli okolnosti vzniku škody nesporné. Moment začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie náhrady škody na zdraví, sa viaže na moment, kedy keď sa poškodený dozvie o škode a osobe zodpovednej za jej vznik, tzn. okamihom preukázateľnej subjektívnej vedomosti žalobkyne o tom, kto škodu spôsobil (nie vedomosti blízkej osoby, advokáta,..) a o tom v akom rozsahu (o konkrétnej výške majetkovej al. nemajetkovej ujmy určitého druhu a rozsahu, vyčísliteľnej v peniazoch). Výška škody z titulu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, bola žalobkyni známa najskôr dňom, kedy podľa stanovených zásad v prílohe cit. vyhlášky (A. I. a II.) mohol ošetrujúci lekár po ukončení liečby bodovo hodnotiť vytrpenú bolesť podľa stanovených diagnóz a po ustálení zdravotného stavu hodnotiť SSU žalobkyne v dôsledku diagnostikovaných trvalých následkov úrazu pri dopravnej nehode, v posudku vypracovanom stanoveným postupom (A.III prílohy cit. vyhl.). 1.5.2. K námietke premlčania bolestného súd prvej inštancie uviedol, že vedomosť žalobkyne o škode, tzn. o druhu škody a jej rozsahu (výške), preukázateľne nastala v prípade bolestného momentom, kedy prišlo k ukončeniu liečby a bolo objektívne možné vykonať bodové ohodnotenie vytrpenej bolesti. Je pravdou, že vznik škody titulom bolestného sa viaže na okamih, kedy došlo k vytrpeniu bolesti (pri úraze, operačnom výkone,..), avšak subjektívna vedomosť poškodenej žalobkyne „o škode“, nastala až ukončením liečby a lekár mohol bolesť hodnotiť podľa jednotlivých položiek, bez ohľadu na to, kedy v skutočnosti k hodnoteniu prišlo. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že liečba žalobkyne bola preukázateľne ukončená tak, aby bolo možné hodnotiť bolestné, po roku od úrazu, (I/1999), čo konštatoval súdny znalec R.. H., neurológ (2.str. Dodatku k ZP) v rámci kontrolného znaleckého dokazovania a ktorý podrobne vysvetlil okolnosti priebehu a ukončenia liečby žalobkyne, komplexne podľa zdravotnej dokumentácie. Pokiaľ znalec uvádzal dobu ukončenia liečby 1 rok od úrazu, ako skutočnosť rozhodnú pre začiatok plynutia premlčacej doby je zrejmé, že sa nejedná o skutočnosť ohraničenú konkrétnym dátumom a preto súd považoval za dobu jedného roku od úrazu zo dňa 14.1.1998 obdobie januára 1999, kedy bola liečba žalobkyne objektívne a preukázateľne ukončená, vrátane doliečenia a rehabilitácie a bolo možné bodovo ohodnotiť bolestné posudkom lekára podľa § 9 cit. vyhlášky. Tzn. že v danom prípade začala žalobkyni plynúť subjektívna dvojročná premlčacia lehota (§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka) na uplatnenie bolestného v rozsahu základného počtu bodov a aj jeho mimoriadneho zvýšenia podľa § 7 ods. 3 cit. vyhl. dňa 01.02.1999 a uplynula dňa 01.02.2001. Bolestné u žalobkyne bolo hodnotené ošetrujúcim lekárom a tým aj určená výška škody tak, aby si ju bolo možné uplatniť (vo finančnom vyjadrení), prvý krát posudkom R.. J. R., traumatológa dňa 23.06.1999, spolu 327,75 bodov, pre diagnózy hodnotené v položkách 106.g., 198.c., 200.b., 111.c. a 111.h. a následne R.. R. opravil bodové hodnotenie Posudkom z 16.12.2000 a dobodoval bolestné v položkách 106.f., 111.g. a 160.e., spolu bolestné hodnotil základným počtom 495 bodov. Tzn. že nárok z titulu mimoriadneho zvýšenia odškodnenia bolestného, v uplatnený dňa 15.01.2001 v rozsahu 50 násobného zvýšenia základného ohodnotenia bolestného 495 b. x 30,-Sk = 14.850,-Sk (v žalobe nesprávne matematicky vypočítané 14.700,-Sk) x 50 = 735.000,- Sk, bol uplatnený včas. Je bez právneho významu že žalobkyňa následne nárok na mimoriadne zvýšenie odškodnenia bolestného neskôr znížila na námietky pôvodného žalovaného v 1. rade (SP, a.s.) na 480 bodov á 30,- Sk za bod = 720.000,- Sk a súd o tom rozhodol, až v súvislosti s rozhodovaním a úprave žaloby v ďalších zložkách celkovo vyčíslenej náhrady škody uznesením dňa 27.11.2003. 1.5.3. Čo sa týka SSU, súd prvej inštancie uviedol, že je pre tento nárok významným moment „ustálenia zdravotného stavu“ poškodenej žalobkyne do tej miery, že bolo možné ohodnotiť jej SSU, pre diagnostikované trvalé následky poškodení zdravia pri dopravnej nehode, podľa stanovených zásad a položiek v posudku, vypracovanom postupom podľa cit. vyhl. (A.III prílohy). V prípade žalobkyne k ustáleniu zdravotného stavu tak, že dovoľoval prvý krát zhodnotiť a obodovať somatické položky SSU žalobkyne (položky 302.a, 403, 408.a. hodnotené Posudkom R.. R. z 16.12.2000) došlo podľa názoru znalca R.. H., neurológa, približne 1,5 roka po úraze (07/1999) a ako najzávažnejší trvalý následok podieľajúci sa na SSU bola hodnotená plným počtom bodov položka 403 (uhlová deformita predkolenia). Pri tomto hodnotení SSU však neboli zohľadnené psychické následky úrazu, ktoré v neskorších posudkoch hodnotili znalci (r. 2001 Y.. P., psychológ) a (r. 2003 R.. Š. a r. 2004 R.. Ž., psychiatri) a ktoré u žalobkyni pretrvávajú. Obmedzenie bežného spôsobu života po úraze v trvaní 6 mesiacov, ktoré konštatoval v posudku R.. Š. (r. 2001) nezodpovedalo realite. Z hľadiska trvalých psychických následkov a ich dopadu na SSU žalobkyne (položky 252, 253 resp. spočiatku aj pol. 251, 254), súd vychádzal zo záverov R.. X., psychiatra, ktorá z hľadiska odvetvia je kompetentná pre posúdenie ustálenia zdravotného stavu na hodnotenie SSU pre psychické následky nehody a v tomto smere podrobne rozobrala a zdôvodnila svoje závery v rámci kontrolného znaleckého dokazovania. Podľa vyjadrenia znalkyne R.. X., zdravotný stav žalobkyne, bolo možné považovať, z hľadiska trvalých psychických následkov pre účely hodnotenia SSU v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou z 1998, za ustálený dva roky po úraze (január 2000), kedy u žalobkyni postraumatická stresová porucha vyústila do trvalých zmien osobnosti po prežití katastrofického zážitku a tento stav sa stal chronickým. Vzhľadom k tomu dvojročná subjektívna premlčacia lehota pre hodnotenie SSU pri somatických následkoch v položkách 302.a, 403, 408.a. začala žalobkyni plynúť 07/1999 a uplynula 07/2001 a pri psychických následkoch hodnotených v položkách 251, 252, 254, začala plynúť 01/2000 a uplynula 01/2002. Pri položke 253 (vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriamych psychologických činiteľov a tiesnivých situácií), súd vychádzal zo záverov znalcov psychiatrov (R.. Š. v r. 2003, R.. Ž. v r. 2004, R.. H. v r. 2014, R.. X. v r. 2015), ktorí hodnotili trvalé psychické následky nehody u žalobkyne a ktorí sa zhodovali v závere, že u žalobkyni sa od úrazu postupne rozvíjali znaky posttraumatickej stresovej poruchy so zmenami osobnosti a s nepriaznivým dopadom na uspokojovanie životných potrieb žalobkyne, pričom prvý krát psychické následky touto položkou hodnotil v svojom posudku zo dňa 28.08.2003 R.. Š. a následne R.. Ž. (02/2004) a pri kontrolnom znaleckom dokazovaní R.. H. a R.. X. (r. 2013, 2015). Z toho dôvodu súd nemôže považovať pri týchto psychických následkoch, hodnotených v položke 253, ktoré ako všetci znalci konštatujú, vznikli až neskôr, postupom času a vyvinuli sa z pôvodných psychiatrických diagnóz, zdravotný stav žalobkyne za ustálený už 2 roky po úraze. V tom čase (2 roky po úraze) Y.. P., ktorá hodnotila trvalé psychické následky nehody v posudku z 10.01.2001, uvedené psychické následky ani nekonštatovala a teda ani nehodnotila. Pritom všetci uvedení znalci prijali rovnaké závery o tom, že v prípade žalobkyne išlo dynamický stav, o rozvoj postraumatickej stresovej poruchy, ktorý vyvolal zmenu jej osobnosti, ide o stav trvalý, nezvratný a chronický, pričom diagnózy posttraurmatická stresová porucha (F43.1), Neurasténia (F48) a Trvalá zmena osobnosti po katastrofickom zážitku (F62) sa prejavujú postupne, v nadväzujúcom slede, prelínajú sa. Preto v závere, o ustálení zdravotného stavu pre možnosť hodnotenia položky 253, 2 roky od úrazu (01/2000) je posúdenie znalcov rozporuplné, pretože odporuje ich záverom o nástupe uvedených trvalých psychických následkov. Preto súd vyhodnotil ustálenie zdravotného stavu, pre účely hodnotenia SSU pri položke 253, podľa vyššie uvedených zhodných vyjadrení znalcov o vývine psychických následkov k 28.08.2003, kedy súdom ustanovený znalec psychiater R.. Š., prvý krát diagnostikované psychické následky nehody u žalobkyne ohodnotil touto položkou v svojom posudku a kedy začala plynúť aj dvojročná subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie SSU v tejto položke (253) a ktorá uplynula dňa 28.08.2005. 1.5.4. Čo sa týka konkrétneho bodového hodnotenia bolestného a SSU, súd prvej inštancie vzhľadom na rozdielne hodnotenia vychádzal zo záverov znaleckého a kontrolného znaleckého dokazovania a to zo základného bodového hodnotenia v nasledovných položkách : Bolestné: súd vychádzal z kontrolného posudku R.. H., jeho dodatku a ústneho posudku (2013), zo stanovených diagnóz a základného počtu spolu 468,75 bodov pre položky : fraktúra II. krčného stavca (106.g.) - 195 b. (130 + 50% zvýšenie; komplikovaná fraktúra ľavého predkolenia s dislokáciou (198.c) - 97,5 b. (3/4); fraktúra vnútorného členka vľavo ( 200.b.) - 37,5 b. (3/4); fraktúra oblúka 5. bedrového stavca (106.f.) - 45 b. (3/4); fraktúra oboch ramien lonovej kosti (111.c.) - 33,75 b. (3/4); fraktúra sedacej kosti (111.g.) - 33,75b. (3/4); fraktúra kostrče (111.h.) - 26,25 b. (3/4).Sťaženie spoločenského uplatnenia (SSU): súd pri diagnostikovaných trvalých následkoch po zraneniach vychádzal zo záverov diferencovane pri telesných, z kontrolného posudku R.. H., jeho dodatku a ústneho posudku (2013), v ktorom ohodnotil znalec základným počtom bodov somatické položky pri SSU spolu 205 b. nasledovne : uhľová deformita ľavého predkolenia (403) - 100 b. (1/2); obmedzenie hybnosti krčnej chrbtice ľahkého inštancie (302.a.) - 75 b. (1/2); obmedzenie hybnosti ľavého členkového kĺbu ľahkého inštancie s relatívnym skrátením ľavej dolnej končatiny (408.a.) - 30 b.(1/2). Pri psychických následkoch podieľajúcich sa SSU žalobkyne, vychádzal súd zo záverov R.. X.B. (2015), ktoré súd v prevažnej miere akceptoval a na ktoré odkazuje, okrem hodnotenia následkov traumy výlučne v položke 253 (vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriamych psychologických činiteľov a tiesnivých situácií), keď súd zohľadnil predchádzajúce hodnotenie následkov aj položkou 252 (vážne duševné poruchy po iných ťažkých poraneniach okrem poranenia hlavy), ktoré zhodne hodnotili znalci Y.. P., R.. Š., R.. Ž., počtom 300 b., nakoľko z ich záverov jednoznačne vyplývalo, že utrpené zranenia tela (jazvy u ženy, krívanie pre skrátenie dolnej končatiny) a psychické dôsledky týchto telesných následkov traumy, mali podiel na viacerých pretrvávajúcich diagnostikovaných psychických ťažkostiach žalobkyne. Súd pri položke 253 hodnotenej počtom 400 b. vychádzal z posudku R.. X.B. a z toho, že diagnostikované psychické následky po nehode (postraumatická stresová porucha v zmysle osobnostných zmien s neuroticko depresívnou symptomatikou) sú stredne ťažkého stupňa a nie tak závažné, aby bola žalobkyňa napr. hospitalizovaná na psychiatrickom oddelení, resp. úplne vylúčená pre tieto následky z bežného života, kedy je potrebné hodnotenie plným počtom 1000 b.. Potom súd pri posúdení SSU vychádzal zo základného počtu bodov hodnotených psychických následkoch spolu 700 b, nasledovne: vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriamych psychologických činiteľov a tiesnivých situácií (253) - 400 b; vážne duševné poruchy po iných ťažkých poraneniach okrem poranenia hlavy (252) - 300 b. 1.5.5. Vychádzajúc z uvedeného, z hľadiska námietky premlčania a uplatnenia jednotlivých zložiek náhrady škody na zdraví v konaní, keď dvojročná subjektívna premlčacia lehota pre hodnotenie SSU uplynula 07/2001 (v pol. 302.a, 403, 408.a) resp. uplynula 01/2002 (v pol. 252, 251, 254) a žalobkyňa si dňa 15.1.2001 uplatnila 50 násobné zvýšenie odškodnenia vychádzajúc zo základného ohodnotenia SSU 780 bodmi (okrem bolestného) v položkách 302.a, 403, 408.a., spolu v počte 305 b. a v položke 252 v počte 400 b. + 75 b. (pol. 254), tzn. spolu SSU 780 b x 30,- Sk x 50 = 1.170.000,-Sk, uplatnila si nárok včas. Dvojročná subjektívna premlčacia lehota pre hodnotenie SSU v položke 253 uplynula 28.08.2005, pričom žalobkyňa si účinne uplatnila tento nárok zmenou žaloby dňa 27.11.2003 v rozsahu 50 násobného zvýšenia odškodnenia vychádzajúc zo základného bodového ohodnotenia SSU v tejto pol. 1.000 bodov x 30,-Sk = 30.000,-Sk = 1.500.000,- Sk, tzn. uplatnila si nárok včas. Súd prvej inštancie neprihliadol na námietku premlčania ohľadom bolestného a SSU, posúdiac ich nezávisle na sebe, ako samostatné zložky uplatnenej náhrady škody, keď vychádzal z toho, že žalobkyňa mohla v oboch prípadoch prvý krát uplatniť nárok po tom, čo jej bola známa nielen osoba zodpovedná za jej vznik ale aj škoda, odvodená od bodového hodnotenia osobitne bolestného a osobitne SSU, po ukončení liečby (bolestné) a ustálení zdravotného stavu (SSU). 1.5.6. K námietke premlčania vecnej škody súd prvej inštancie uviedol, že ohľadom uplatnenej náhrady vecnej škody, pôvodne vo výške 11.000,-Sk a po pripustení zmeny uznesením súdu dňa 27.11.2003, vo výške 14.140,- Sk, zohľadnil námietku premlčania, nakoľko uvedený nárok si žalobkyňa mohla prvý krát uplatniť najskôr po ukončení liečby - 2. hospitalizácie dňa 09.04.1998, kedy jej musela byť známa výška vecnej škody, kto za ňu zodpovedá a reálne mohla túto škodu uplatniť na súde. V tomto prípade platí všeobecná trojročná lehota na uplatnenie nároku na súde, ktorá v tejto časti potom márne uplynula dňa 09.04.2001. Žaloba (neúplné podanie) bola podaná na súde 15.01.2001, kedy si žalobkyňa uplatnila náhradu škody na zdraví (bolestné a SSU) a až následným doplnením z 11.4.2002 si žalobkyňa okrem škody na zdraví podľa posudku o bolestnom a SSU, uplatnila vo výške 11.000,- Sk aj vecnú škodu za zničené veci. Aj z pripojeného trestného spisu vyplýva, že si náhradu škody žalobkyňa vo všeobecnosti (v celom rozsahu a bez bližšej špecifikácie) uplatnila prvý krát až pri výsluchu dňa 25.06.2001, pričom pri výsluchu dňa 30.10.2000 si náhradu škody žalobkyňa mohla uplatniť v rámci trestného konania, avšak tak neurobila. Nakoľko k uplatneniu náhrady vecnej škody prišlo až dňa 11.04.2002 v rámci doplnenia podania z 15.1.2001, je nárok v tejto časti premlčaný. 1.6. Pokiaľ ide o výšku mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia súdom, v danom prípade o 50-násobok, predpokladom primeraného zvýšenia čiastky zodpovedajúcej základnému počtu bodov zisteného lekárom je existencia takých skutočnosti, ktoré umožňujú záver, že obmedzenie poškodeného nie je možné vyjadriť len základný m odškodnením za bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia. Mimoriadne zvýšenie má predstavovať náhradu za preukázateľné nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného a pre uspokojovanie a plnenie jeho životných a spoločenských potrieb a úloh, jeho vylúčenie či obmedzenie v účasti na plnom osobnom, rodinnom, spoločenskom a kultúrnom živote. Samotná skutočnosť, že znalci nehodnotili konkrétne následky poškodenia zdravia v dôsledku nehody maximálnym počtom bodov stanovených vyhláškou, neznamená automaticky, že základné bodové hodnotenie bolestného a SSU nemožno zvýšiť podľa § 6 ods. 2. príp. § 7 ods. 3 vyhlášky. Počet bodov (hodnotených následkov) vyjadruje rozsah, charakter, príp. dôsledky poškodenia zdravia výlučne z odborného, lekárskeho hľadiska, ale nezohľadňuje konkrétne spomínané okolnosti spočívajúce v osobe poškodeného, a jeho predpokladoch (schopnostiach) a možnostiach, ktoré mal pred úrazom, príp. ktoré preukázateľne iba dôsledkom utrpeného úrazu stratil, resp. došlo k ich obmedzeniu. Práve tieto okolnosti skúma a hodnotí súd v rámci konania o mimoriadne zvýšenie odškodnenia nad rámec určený základným počtom bodov. Po zhodnotení vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že poškodenie zdravia žalobkyne a jej celoživotné trvalé následky sú výnimočným prípadom, ktorý opodstatňuje zvýšenie odškodnenia, pričom ako primerané povahe následkov, súd považoval zvýšenie bolestného o 10-násobok a SSU o 20-násobok základného bodového ohodnotenia. 1.6.1. V danom prípade súd prvej inštancie prihliadol najmä na to, že žalobkyňa ťažké zranenia utrpela, ako mladá žena vo veku 25 rokov, v období materstva, krátko po narodení jej prvej dieťaťa, ktoré v tom čase malo iba 6 mesiacov. Práve v tomto, najmä pre ženu a narodené dieťa mimoriadne citlivom a významnom období, bola žalobkyňa od svojho syna úplne odlúčená po dobu hospitalizácie (takmer nepretržite po dobu 3 mesiacov od 14.1. do 9.4.1998) a aj následne, keď sa liečila ambulantne, bola objektívne fyzicky aj psychicky dlhodobo obmedzená jej schopnosť zvládnuť starostlivosť dieťa, v dojčenskom veku a poskytnúť mu plnohodnotnú citovú a materiálnu starostlivosť. V dôsledku toho ju dieťa odmietalo, nespoznávalo, čo pôsobilo mimoriadne frustrujúco a stresujúco. Pre pretrvávajúce bolesti v súvislosti ďalšími hospitalizáciami a doliečovaním žalobkyňa ako matka ostala obmedzená trvalo, ako to opakovane konštatovali znalci a to tak pre somatické následky a diagostikované poškodenia zdravia, ako aj trvalé závažné psychické následky, ktoré sa podľa záverov znalcov u žalobkyni prejavili v dôsledku zranení utrpených pri autonehode a postupom času sa rozvinuli do zistených diagnóz, sú nezvratné a natrvalo poškodili psychické zdravie žalobkyne. Telesné následky nehody sa prejavujú v zhoršenej pohyblivosti, chôdzi, bolestiach pri sedení, z psychického hľadiska žalobkyňa trpí vážnymi duševnými poruchami, rozvinul sa u nej neurotický vývin v podobe neurastenicko-depresívnej symptomatiky, s nepriaznivým dopadom na uspokojovanie životných (spoločenských, rodinných, profesných) potrieb a sťažením uplatnenia v roli matky. Súd vzal do úvahy predchádzajúci charakter a spôsob života žalobkyne a jej súčasnú odkázanosť na pomoc iných pri starostlivosti o bežný chod domácnosti, rodinu a deti, invaliditu, časté a obmedzujúce stavy bolesti hlavy, obmedzenie žalobkyne v oblasti komunikácie s okolím (sociálnych vzťahov) oproti stavu pred úrazom a zhoršenie kvality života v dôsledku pretrvávajúcich psychických následkov nehody. Rovnako je obmedzená žalobkyňa v oblasti pracovného uplatnenia, nakoľko v dôsledku poškodenia zdravia po úraze bola uznaná invalidnou, pričom pred úrazom, pracovala ako robotníčka. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že vzhľadom na uvedené sa jedná o prípad hodný osobitného zreteľa, lebo žalobkyňa utrpela ťažké a vážne poškodenie zdravia sprevádzané bolesťami a psychickými ťažkosťami, spojené z toho vyplývajúcimi dôsledkami a obmedzeniami v súkromnom, spoločenskom, pracovnom a rodinnom živote. Nehoda zanechala vážne následky aj na psychickom zdraví žalobkyne, ktorá sa aktuálne prejavuje trvalou zmenou osobnosti s úzkostne depresívnou symptomatikou a somatizáciou s uvádzanými prejavmi s chronickým priebehom. Tieto následky úrazu v psychickej oblasti sú najzávažnejším dôsledkom úrazu, ktorý výrazne zmenil dovtedajší život žalobkyne a obmedzil ju v rôznych oblastiach uplatnenia v osobnom a spoločenskom živote. I keď obmedzenie v uplatnení sa v spoločnosti, v živote (SSU) predpokladá už samotné základné bodové hodnotenie následkov úrazu, súd zohľadnil všetky uvedené osobitosti daného prípadu a v zmysle plnej a spravodlivej nápravy mimoriadne zvýšil odškodnenie navrhovateľky z titulu bolestného na 10-násobok a SSU na 20-násobok základného bodového ohodnotenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., ktoré pri hodnote 30,-Sk/bod, vo finančnom vyjadrení predstavuje sumu : Bolestné 468,75 bodov x 30,-Sk x 10 násobok = 140.625,-Sk (4.667,90 €); SSU 905 bodov x 30,-Sk x 20 násobok = 543.000,-Sk (18.024,30 €). 1.7. K spoluzavineniu poškodenej pokiaľ išlo o obranu žalovaného a intervenienta strane žalovaného, aby súd zohľadnil mieru spoluzavinenia žalobkyne na vzniknutej škode v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka, v rozsahu 50 % spoluúčasti, súd prvej inštancie uviedol, že ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka, je normou s relatívne neurčitou hypotézou, ktorá prenecháva súdu priestor, aby v konkrétnom prípade sám vymedzil podľa svojej úvahy hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. Tzn. že súd pri úvahe o pomernom rozdelení medzi škodcom a poškodením, posudzuje vždy v danom konkrétnom prípade, vzájomný vzťah medzi konaním škodcu a poškodeného, zvažuje a zohľadňuje všetky okolnosti a príčiny, ktoré ku vzniku škody prispeli, pričom spravidla miera spoluzavinenia neprekročí 50 %. Súd posudzuje tak pri škodcovi ako aj poškodenom, a len to konanie, ktoré bolo aspoň jednou z príčin škody, tieto vzájomne zrovnáva a konečná úvaha o tom, či sa poškodení podieľal na vzniku škody svojim konaním a v akej miere, závisí práve od okolností daného konkrétneho prípadu. Zovšeobecnenie na obdobné prípady je spravidla vylúčené. Konanie poškodeného, ktorým prispel ku vzniku alebo zväčšeniu rozsahu škody, musí mať povahu protiprávneho konania, ktoré spočíva spravidla v porušení generálnej prevencie (§ 415 Občianskeho zákonníka), príp. porušení zakročovacej povinnosti (§ 417 Občianskeho zákonníka). V tomto smere súd prvej inštancie poukázal aj na judikatúru v obdobných prípadoch (rozhodnutia NS ČR sp. zn. 25Cdo 91/2010, sp. zn. 25 Cdo 4195/2013, sp. zn. 25 Cdo 1054/2007, sp. zn. 25 Cdo 1369/2006,Rozsudok NS SR 25 Cdo 65/2005, v zmysle ktorej § 415 Občianskeho zákonníka ukladá prevenčnú povinnosť každému a jej porušenie môže založiť spoluúčasť poškodeného na škode a to aj v prípade nezavineného konania poškodeného (objektívnej skutočnosti), nezodpovedá škodca v plnom rozsahu. 1.7.1. Súd prvej inštancie poukázal nato, že zo záverov, ktoré uviedol v posudku v rámci trestného konania a jeho doplnení znalec z oblasti cestnej dopravy S.. L. jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa ako chodkyňa, vstúpila do vozovky za zníženej viditeľnosti (tma), pričom mala možnosť vidieť zľava prichádzajúce osvetlené auto, čím vodičovi vytvorila prekážku, na ktorú musel reagovať (v danom prípade strhol volant doprava) Týmto konaním žalobkyňa nielenže porušila všeobecnú prevenčnú povinnosť (415 Občianskeho zákonníka), ale porušila aj povinnosti chodca v zmysle § 53 zákona č. 315/1996 Z.z.. Znalec ďalej k priebehu nehodového deja uviedol, že aj pri dodržaní predpísanej rýchlosti v danom úseku cesty 90 km/hod., (povolenej) a pri včasnej reakcii vodiča alebo aj pri zníženom reakčnom čase vodiča (o 0,4 až 0.6 sek. nižšom), by bol priebeh nehody zhodný s priebehom nehodového deja tak ako sa udial, tzn. prišlo by k stretu vozidla s chodkyňou s rovnakými následkami. Svoje zistenia znalec zhrnul v závere posudku k otázke spoluúčasti žalobkyne na dopravnej nehode 14.1.1998 keď uviedol, že vodič mal možnosť nehode zabrániť iba rýchlosťou jazdy 60-64 km/h, resp. ešte nižšou rýchlosťou, pričom maximálne povolená rýchlosť jazdy v danom úseku je 90 km/h, pričom žalobkyňa v čase vstupu z pravej strany na vozovku, mala možnosť pri pohľade vľavo, vidieť zľava prichádzajúce osvetlené vozidlo a ako chodec sa mala pred vstupom na vozovku presvedčiť, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva, resp. len s ohľadom na vzdialenosť a rýchlosť jazdy prichádzajúcich vozidiel, tak aby ich vodičov nedonútila k zmene smeru alebo rýchlosti jazdy. Žalobkyňa uvedeným konaním je spoluzodpovedná za vznik škody, vrátane uplatnenej škody na zdraví a vecnej škody, nakoľko porušila uvedenú prevenčnú povinnosť a povinnosti chodca, ktorú súd s prihliadnutím na uvedené skutkové okolnosti a cit. judikatúru, stanovil v rozsahu 30 %. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka znížil priznanú náhradu škody o mieru spoluúčasti žalobkyne 30 % nasledovne : bolestné súd znížil o 1.400,37 € (30% z 4.667,90 €); SSU súd znížil o 5.407,29 € (30% z 18.024,30 €) 1.8. Na základe uvedeného potom súd prvej inštancie priznal žalobkyni uplatnený nárok z titulu 10-násobného mimoriadneho zvýšenia odškodnenia bolestného, po znížení pri 30% spoluúčasti vo výške 3.267,53 € a titulom 20-násobného mimoriadneho zvýšenia odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia (SSU), po znížení pri 30% spoluúčasti vo výške 12.617 € a vo zvyšku súd návrh ako neodôvodnený zamietol. 1.9. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1,2, § 262 ods. 1 C.s.p., tak, že žiadnej zo strán sporu nepriznal právo (nárok) na ich náhradu, vzhľadom na iba čiastočný úspech žalobkyne v spore, charakter uplatneného nároku a skutočnosť, že výška nároku závisela od posúdenia znalcami a úvahy súdu. 1.10. Záverom súd prvej inštancie dodal, že žalobkyni bola uplatnená náhrada škody v sume 3.104.140,- Sk (103.038,57 €) spolu s trovami právneho zastúpenia 220.500,-Sk (7.319,26 €) v plnom rozsahu už vyplatená (v tom čase vedľajším účastníkom na strane odporcu), a to na základe rozsudku OS Bratislava III. zo dňa 16.09.2004, č. k. 6C 19/2001-194, ktorý bol po predchádzajúcom rozhodnutí NS SR z 26.02.2007, č.k. 1Cdo 282/06-259, uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.10.2008, č. k. 6Co/446/07-276, zrušený. 2. Proti predmetnému rozsudku podala v zákonom stanovej lehote odvolanie žalobkyňa a aj žalovaný. 3. Odvolanie žalobkyne smerovalo proti zamietajúcemu výroku ohľadne mimoriadneho zvýšenie bolestného a SSU a výroku o náhrade trov konania a žalobkyňa žiadala aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť jej náhradu škody titulom mimoriadneho zvýšenia odškodnia bolestného 20.071,97 €, SSU 62.318,27 € ak náhrade trov konania. Vo svojom odvolaní uviedla, že základ bolestného bol vykonaným dokazovaním ustálený celkovým počtom 468,75 bodov, čo pri hodnote á bod = 30,00 Sk predstavuje sumu 14 062,50 Sk (465,79 €), ktorej sa domáha priznania zvýšenia 50 násobne, t.j. na 23 339,50 €.V postupe súdu, keď z tejto sumy priznal len 10 násobné zvýšenie podľa ust. § 7 ods. 3 Vyhlášky a túto ešte znížil, vidí nesprávne právne posúdenie veci. 3.1. K zamietnutiu náhrady škody titulom mimoriadneho zvýšenia odškodnenia SSU prevyšujúceho sumu 12.617,-€ žalobkyňa namietala, že jej bolo znemožnené uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď súd prvej inštancie Uznesenia o nariadení ďalšieho znaleckého dokazovania R.. L.. X. a S.. J.. L. doručoval na adresu trvalého bydliska právneho zástupcu žalobkyne a nie na adresu jeho advokátskej kancelárie, keď v tomto čase mal naviac prerušenú advokátsku činnosť na čas 6 mesiacov a činnosť advokátskej kancelárie a zastupovanie právneho zástupcu zabezpečoval určený zástupca, čo bolo riadne oznámené a schválené Komorou SAK. Ďalej žalobkyňa poukázala nato, že výšku bodového hodnotenia SSU vykonali ošetrujúci lekári a súdny znalci R.. S. Š. a R.. I. H. zhodne. Základ výšky SSU si súd stanovil spôsobom, že akceptoval bodové hodnotenie SSU súdnych znalcov R.. S.. Š., R.. I.. H. a tiež súdnej znalkyne R.. L.. X., ktorá bola namietaná právnym zástupcom na ústnom pojednávaní konanom dňa 05.04.2016 a tiež jej podaniami zo dňa 06.05.2016 a 18.06.2016. Uviedla, že ona neakceptuje závery súdnej znalkyne pretože táto vykonala závery len z obsahu súdneho spisu, nevykonala jej vyšetrenie čo odmietla pre zaujatosť znalkyne. Základ SSU bol vykonaným dokazovaním preukázaný celkovým počtom bodov 1.505 bodov čo pri hodnote á bod = 30,00 Sk predstavuje sumu 45 150 Sk (1 498,70 €), ktorej sa domáha priznania zvýšenia (§ 7 ods. 3 Vyhlášky 50 násobne, t.j. 74 935,27 €. V postupe súdu, keď z tejto sumy priznal len 20 násobné zvýšenie podľa ust. § 7 ods. 3 Vyhlášky a túto ešte znížil, vidí nesprávne právne posúdenie veci. 3.2. Rovnako nesprávnym právnym posúdením veci súd prvej inštancie rozhodol vo veci jej spoluviny, keď poukázala na skutočnosť, že bola vinníkom nehody zrazená, keď tento vozidlo riadil vysokou rýchlosťou napriek nízkej vzdialenosti rozhľadu. Pred stretom s ňou vôbec nebrzdil, brzdiť začal až po náraze, ku ktorému došlo v proti jazdnom pruhu vodiča, keď tento jazdil v tomto v protismere. Bola teda zrazená za deliacou čiarou - za stredom vozovky, v protismere nemal čo vinník nehody čo robiť a keby jazdil po pravej časti vozovky, nebolo by k nehode došlo. Z technického hľadiska ona vstupom do vozovky nevytvorila vozidlu náhlu prekážku a nevytvorila ani neočakávanú prekážku v zmysle znaleckého štandardu (viď. 8. strana znaleckého posudku S.. L. z 27.02.2001. 3.3. V časti nepriznania náhrady trov konania žalobkyňa poukázala na ust. § 255 ods. 2 C.s.p. a k poznámke súdu na strane 34 Rozsudku v bode 99. uviedla, že uvádzaná skutočnosť nič nemení na posudzovaní tohto sporu. Uvádzané čiastky budú s ich poskytovateľom urovnané, po právoplatnom ukončení tohto sporu. 4. Odvolanie žalovaného smerovalo proti vyhovujúcemu výroku a žalovaný, žiadal aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná mu náhradu trov konania. Vo svojom odvolaní uviedol, že nie je možné sa v plnej miere stotožniť s posúdením námietky premlčania, určením výšky základného odškodnenia za SSU ako aj so zdôvodnením priznania a stanovenia mimoriadneho zvýšenia odškodnenia bolesti a SSU v zmysle § 7 ods. 3 Vyhlášky a taktiež napádal súdom prvej inštancie stanovený rozsah spoluzodpovednosti žalobkyne ako poškodenej. 4.1. V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania čo sa týka bolestného súdom ustanovený znalec R.. I. H., A.., uviedol, že zdravotný stav žalobkyne dovoľoval prvý krát hodnotiť jej bolesť rok od dopravnej nehody zo dňa 14.01. 1998. Súd prvej inštancie si však ustálil, že vyjadrenie znalca o možnosti prvý krát hodnotiť bolesť žalobkyne vzniknutej v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 14.01. 1998, rok od tejto nehody, je potrebné vykladať ako časový úsek neohraničený konkrétnym dátumom a preto považoval za dobu jedného roku od úrazu obdobie januára roku 1999 a počiatok behu premlčacej lehoty náhrady bolesti žalobkyne stanovil na 01.02.1999.Žalovaný mal zato, že uvedená úvaha súdu nie je správna a považuje ju za nedôvodnú a nesystematickú, keď časový úsek „rok po dopravnej nehode" považoval za presne ohraničený a zistiteľný, a to ako v samotnej dĺžke, tak i v jeho počiatku a to dňom 14.1.199. Nie je preto dôvodné považovať za dobu jedného roku od úrazu zo dňa 14.01. 1998 obdobie januára 1999, ako uvádza súd a predlžovať tak žalobkyni dobu, v ktorej mala možnosť svoje nároky riadne a včas uplatniť. Ďalej uviedol, že ústavná liečba žalobkyne trvala do 09.04. 1998, následne sa podrobila liečbe ambulantne a chodila na rehabilitácie, a že počas liečby nenastali žiadne komplikácie, ktoré by mali vplyv na dĺžku liečenia alebo trvalé následky. Ukončenie celkového liečenia žalobkyne bolo stanovené v lekárskej správe vyhotovenej R.. R., v lekárskom posudku vystaveného dňa 23.06. 1999 R.. R. a R.. J. a v lekárskom posudku vyhotoveného dňa 16.12. 2000 R.. R. a R.. X., jednotne na dátum 30.09.1998. Uvedenú dobou liečenia považoval tiež znalec R.. Š. za primeranú, ako aj že táto doba by sa stotožňovala s PN žalobkyne v prípade, že by nebola na materskej dovolenke. Názor, že v dobe po 30.09. 1998, nemalo byť ešte možné hodnotiť bolesť žalobkyne vzniknutú v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 14.01. 1998, znalec R.. H. odôvodňoval údajným pokračovaním v liečbe a rehabilitáciách, avšak o tejto skutočnosti nevedel doložiť žiaden konkrétny dokument a takýto dokument nevedela predložiť ani žalobkyňa a takéto tvrdenie znalca o údajnom pokračovaní v liečení a rehabilitáciách preto považuje za nepreukázané. V zmysle vyššie uvedeného, nie je možné súhlasiť s posúdením vznesenej námietky premlčania nároku na náhradu bolesti žalobkyne vykonanom súdom prvej inštancie a bol toho názoru, že dvojročná premlčacia doba v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka nároku žalobkyne na náhradu bolesti vzniknutej dopravnou nehodou zo dňa 14.01. 1998, v zmysle pravidiel počítania času uvádzaných § 122 Občianskeho zákonníka uplynula dňa 30.09. 2000, najneskôr však 14.01.2001. 4.2. Žalovaný nesúhlasil zo závermi súdu prvej inštancie o momente ustálenia zdravotného stavu žalobkyne, ktorý dovoľoval prvýkrát hodnotiť SSU v položke č. 253 (vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriamych psychologických činiteľov a tiesnivých situácií), ktoré si súd vlastnou úvahou pre rozporuplne pôsobiace vyjadrenia znalcov o možnosti prvého hodnotenia psychických problémov (vrátane položky 253) stanovil vlastnou úvahou na deň 28.08. 2003, kedy súdom ustanovený znalec R.. S. Š., A.. vypracoval znalecký posudok. Je potrebné zdôrazniť, že psychické problémy u žalobkyne sa nepochybne prejavili najneskôr v roku 2001, keď z uvedeného dôvodu požiadala znalkyňu Y.. F. P., A.. o vypracovanie znaleckého posudku, pričom znalkyňa tieto problémy u žalobkyne potvrdila a ohodnotila. Skutočnosť, že znalkyňa hodnotila SSU žalobkyne spočívajúcom v psychických ťažkostiach len položkou č. 252 môže vychádzať zo samotnej skutočnosti, že znalkyňa nie je psychiatričkou ale psychologičkou, pričom pre hodnotenie položky č. 253 je potrebné overenie príslušným psychiatrickým pracoviskom. Žalovaný mal zato, že, že 2 roky, ktoré R.. L. X. uvádza ako moment ustálenia zdravotného stavu pre hodnotenie SSU žalobkyne spočívajúcom v psychických ťažkostiach, je dostatočná doba pre „postupný nástup" psychických problémov žalobkyne, ako popisujú všetci znalci. Je totiž potrebné si uvedomiť, že za ustálenie zdravotného stavu nie je možné považovať alebo ho stotožňovať s ukončením liečenia, alebo liečebných procesov v organizme poškodeného. Má sa ale jednať o taký moment, keď procesy prebiehajúce u poškodeného v súvislosti s uzdravovaním dospejú do takého štádia, na základe ktorého je s prihliadnutím na všetky objektívne i subjektívne okolnosti daného prípadu, možné urobiť si uspokojivo určitý obraz o ďalšom vývoji do budúcna. Z vyššie uvedeného dôvodu nepovažuje posúdenie námietky premlčania v súvislosti s položkou 253 za správne vykonané súdom prvej inštancie. 4.3. V súvislosti so samotnou výškou SSU žalobkyne spočívajúcich v psychických ťažkostiach žalovaný nepovažoval za správny postup súdu prvej inštancie ktorý bodovú hodnotu, z ktorej ďalej vychádzal, stanovil tak, že spočítal hodnotenie položky 253 vykonanej znalkyňou R.. X. a hodnotenie položky 252 zhodne hodnotené R.. Š. a R.. Ž.. Je potrebné podotknúť, že znalkyňa R.. X. bola ustanovená súdom za účelom vykonania už kontrolného znaleckého dokazovania psychického zdravotného stavu žalobkyne ako aj preskúmania predošlého hodnotenia vykonaného R.. Š. a R.. Ž. (R.. H. nie je psychiatrom) . R.. X. tak vykonala komplexné posúdenie a zhodnotenie psychického zdravotného stavu žalobkyne a následkov, ktoré vznikli v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 14.01. 1998. Pokiaľ do hodnotenia SSU žalobkyne nezahrnula položku 252, toto rozhodnutie patrične zdôvodnila v závere svojho posudku. Hodnotenie zdravotného stavu poškodeného je odbornou otázkou, ktorú si súd nemôže vyriešiť sám vlastnou úvahou. 4.4. K priznaniu a výške mimoriadneho zvýšenia odškodnenia bolesti a SSU žalobkyne žalovaný uviedol, že Vyhláška upravuje zvlášť podmienky, za ktorých sa poskytuje odškodnenie za bolesť a zvlášť podmienky pre odškodnenie SSU , keď priznanie nároku na náhradu škody za bolesť nie je podmienené priznaním nároku na SSU a naopak. Z uvedeného možno preto vyvodiť, že zvýšenie odškodnenia u oboch nárokov zmysle ustanovenia § 7 ods. 3 Vyhlášky treba posudzovať jednotlivo pri každom nároku zvlášť. Preto existencia dôvodov pre zvýšenie odškodnenia za SSU podlá uvedeného ustanovenia neznamená zároveň aj existenciu dôvodov pre zvýšenie odškodnenia za bolesť a naopak. Preto súd, keď priznal zvýšenie náhrady bolesti ako i SSU, mal oboje tieto zvýšenia rozdielne zdôvodniť. Z odôvodnenia napadaného rozhodnutia nachádzajúceho sa v ods. 90 však súd uvádza len dôvody, ktoré svedčia mimoriadnemu zvýšeniu odškodnenia SSU, avšak nie bolesti. Takto rozhodnutie súdu o dôvodnosti a výške zvýšenia odškodnenia za bolesť žalobkyne ostáva nezdôvodnené, a tým nepreskúmateľné. Ďalej uviedol, že zdôvodnenie súdu prvej inštancie o priznaní a výške mimoriadneho zvýšenia odškodnenia SSU žalobkyne vzniknutého v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 14.01. 1998 tiež vychádza z niektorých nepravdivých skutkových zistení. V tomto smere poukázal na výpoveď R.. H., ktorý na pojednávaní konanom dňa 07.11. 2013 uviedol, že rozhodujúcim zdravotným postihnutím pre priznanie invalidity malo byť ochorenie chrbtice (50%), ktoré ale podľa znalca, nemá súvislosť s poškodením zdravia žalobkyne v dôsledku dopravnej nehody zo dňa 14.01. 1998. Je potrebné tiež poznamenať, že v čase predchádzajúcom priznaniu invalidného dôchodku, žalobkyňa bola dobrovoľne nezamestnaná, t.j. z vlastného rozhodnutia a do dnešného dňa žalobkyňa nepreukázala, žeby nemožnosť zamestnať sa po ukončení liečenia bola v priamej príčinnej súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou. 4.5. Záverom vo svojom odvolaní poukázal nato, že súd určil, bez toho, aby bližšie vysvetlil, prečo sa tak rozhodol, spoluzodpovednosť poškodenej za vznik škody v rozsahu 30%. Zo znaleckého posudku znalca z oblasti cestnej dopravy S.. L. jednoznačne vyplynulo porušenie žalobkyne a to, jednak všeobecne prevenčnej povinnosti (§ 415 Občianskeho zákonníka), ale aj povinnosti chodca v zmysle ust. § 53 zákona číslo 315/1996 Z.z. Z priebehu nehodového deja je zrejmé, že žalobkyňa mala na nehode výrazne väčší podiel ako vodič motorového vozidla, ktorý podľa znaleckého posudku mohol nehode zabrániť iba ak by išiel rýchlosťou nižšou ako 60 km/h a to pri povolenej rýchlosti na danom úseku 90 km/ h. Z uvedeného je zrejmé, že vodič motorového vozidla dopravnú nehodu nezavinil. Vzhľadom k tejto skutočnosti potom je zníženie nárokov žalovanej o 30% neprimerané a zníženie z tohto titulu s odkazom na citované rozsudky Najvyšších súdov SR a ČR by malo byť minimálne 50%. V zmysle ust. § 441 Občianskeho zákonníka pri stanovení miery spoluzodpovednosti má poškodený znášať škodu pomerne a tento pomer je podľa nášho názoru stanovený znaleckým posudkom S.. L. z pohľadu podstatnejšieho porušenia povinností na strane žalobkyne, ako na strane žalovaného, ktorého konanie priamo škodu nezavinilo. 5. Intervenient na strane žalovaného sa k odvolaniu žalobkyne a žalovaného vyjadril tak, že žiadal aby odvolací súd, v celom rozsahu zamietol odvolanie žalobkyne, v celom rozsahu vyhovel odvolaniu žalovaného a priznal intervenientovi na strane žalovaného náhradu trov konania. Uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s obsahom a zdôvodnením predmetného odvolania žalovaného a dôvody udávané žalovaným považuje za opodstatnené. 5.1. Nesúhlasil s odvolaním žalobkyne a čo sa týka rozhodnutie o mimoriadnom zvýšení odškodnenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyňa vytýka súdu nesprávne právne posúdenie veci ale nekonkretizuje v čom má, podľa jej názoru, spočívať pochybenie súdu pri výklade právneho predpisu (§ 7 ods. 3 Vyhlášky a jeho aplikácii na zistený skutkový stav a zotrváva len vo všeobecnej rovine a preto nie je dôvod v tejto časti odvolaniu žalobkyne vyhovieť. V súvislosti so základným bodovým hodnotením SSU žalobkyne, tak vyjadrenie žalobkyne a to konkrétne že „základ SSU bol vykonaným dokazovaním preukázaný celkovým počtom bodov 1505, bodov , nezodpovedá skutočnosti, keď súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal zo základného počtu 905 bodov SSU žalobkyne. Keďže opätovne žalobkyňa neuvádza žiadne zdôvodnenie, akým spôsobom mala dospieť k základnému počtu bodov SSU vo výške 1.505 bodov nie je možné zaujať patričné stanovisko k takémuto tvrdeniu a považuje ho za nepodloženú domnienku, ktorá nielenže nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní, ale mu aj priamo odporuje. 5.2. K námietke zaujatosti súdom ustanoveného znalca a k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces pri doručovaní uznesení o nariadení znaleckého dokazovania intervenient uviedol, že v rozhodnom časovom období pre doručovanie uznesení nebola žalobkyňa právne zastúpená, nakoľko právny zástupca žalobkyne, J.. Š. Š., mal prerušený výkon advokátskej činnosti. Takémuto stavu veci svedčia aj sťažnosti priložené žalobkyňou k jej odvolaniu zo dňa 27.08. 2016, ktoré ako procesné úkony sú vykonané priamo žalobkyňou a nie v zastúpení jej právnym zástupcom. S poukazom na vyššie uvedené považuje preto doručenie predmetného rozhodnutia o ustanovení znalcov v konaní, priamo žalobkyni, za doručené riadne v zmysle v tej dobe platných procesných predpisov. Ak by aj pripustili domnienku, že súd pochybil pri doručovaní uznesenia o ustanovení znalcov v súdnom konaní, nie je možné sa stotožniť so záverom žalobkyne, že by uvedeným malo dôjsť k odňatiu nejakého jej patriaceho procesného práva. Informáciu o ustanovení predmetných znalcov žalobkyňa nepochybne nadobudla (uznesenie o ustanovení znalcov bolo žalobkyni doručené), pričom s poukazom na ustanovenie § 15a ods. 1 a 2 v spojení s § 17 ods. 1 O.s.p., ako v tej dobe platného procesného predpisu, žalobkyňa mala možnosť namietať súdom ustanoveného znalca do 15 dní, odkedy sa mohla dozvedieť o dôvode, pre ktorý je znalec vylúčený. Z vyjadrenia žalobkyne na pojednávaní konanom dňa 05.04. 2016, ako aj z obsahu jej odvolania zo dňa 27.08. 2016 vyplýva, že žalobkyňa mala nadobudnúť presvedčenie o zaujatosti znalkyne R., X., bezprostredne po jej ustanovení, resp. najneskôr v období bezprostredne predchádzajúcom začatiu práce znalkyne na vypracovaní znaleckého posudku avšak napriek uvedenému presvedčeniu žalobkyňa vyčkala so vznesením námietky zaujatosti ustanovenej znalkyne R.. X. až do času, kedy bol znalecký posudok vypracovaný. Takéto konanie žalobkyne nemôže byť hodnotné inak ako nehospodárne a účelové z dôvodu nesúhlasu žalobkyne so závermi znalkyne. V konečnom dôsledku, žalobkyňa svoje tvrdenie o údajnej zaujatosti znalkyne nepodložila žiadnym dôkazom, ale ani nenavrhla vykonať žiadne dokazovanie tomto smere. Z uvedených dôvodov nepovažuje pochybnosti žalobkyne o nezaujatosti súdom ustanovenej znalkyne R.. X. za opodstatnené a postupom súdu neboli žalobkyni odňaté žiadne procesné práva. 5.3. K rozhodnutiu o spoluvine žalobkyne intervenient poukázal nato, že počas konania nebolo sporné porušenie povinností vodičom vozidla patriaceho žalovanému. Žalobkyňa opomína a žiadnym spôsobom sa nevyjadruje ku skutočnosti, že vykonaným znaleckým dokazovaním, a to konkrétne Dodatkom č. XX/XXXX zo dňa 09.04. 2015 znaleckého posudku č. XX/XXXX zo dňa 27.02. 2001 vypracovaným znalcom S.. J. L., bolo preukázané, že i keď nevytvorila vodičovi náhlu prekážku, mala možnosť vidieť zľava prichádzajúce osvetlené vozidlo a na toto vozidlo patrične reagovať (počkať až vozidlo prejde). Svojim rozhodnutím prejsť cestu v danom čase a daným spôsobom vytvorila vodičovi prekážku, na ktorú musel vodič reagovať. Vstup chodkyne za týchto podmienok do vozovky nie je technicky vysvetliteľný. Žalobkyňa tak svojím správaním okrem všeobecnej prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka porušila aj ustanovenia § 53 ods. 2 a 3 Zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách. Bolo preto plne dôvodné, aby súd rozhodol v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka o spoluvine žalobkyne, ktorá podľa jeho názoru a s odvolaním sa na odôvodnenie odvolania žalovaného mala byť stanovená vo výške 50%. 5.4. K odvolaniu čo a týka rozhodnutia o trovách konania intervenient upozornil nato, žalobkyňa neuvádza žiadnu argumentáciou akým spôsobom malo dôjsť k nesprávnemu právnemu posúdeniu súdu pri rozhodovaní o trovách konania inak, ako že súd nerozhodol podľa predstáv žalobkyne a preto nie je možné ani k uvedenému vyjadriť iný postoj, ako nesúhlas. Absencia akéhokoľvek zdôvodnenia len preukazuje, že ani žalobkyňa sama nevie, v čom konkrétne má spočívať vytýkaný nedostatok. 6. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril a rovnako sa nevyjadril žalovaný k odvolaniu žalobkyne. 7. Replika za strany žalobkyne a žalovaného k vyjadreniu intervenienta na strane žalovaného nebola podaná. 8. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 1.7.2016 / ďalej len „C.s.p.“/ ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 9. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379, 380 ods. 1 C.s.p. v napadnutom rozsahu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne ani žalovaného nie je dôvodné. 10. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2. dáva odvolaciemu súdu možnosť, v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. Predmetom konania je náhrada vecnej škody a náhrada škody na zdraví titulom mimoriadneho zvýšenia odškodnenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorá vznikla žalobkyni v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 14.1.1998. 12. Podľa § 101 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 13. Podľa § 106 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. 14. Podľa § 415 Občianskeho zákonníka každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. 15. Podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. 16. Podľa § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu, zodpovedajú za škodu vyvolaním osobitnou povahou tejto prevádzky 17. Podľa § 441 Občianskeho zákonníka ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. 18. Podľa § 444 Občianskeho zákonníka pri škode na zdraví sa jednorázovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. 19. Podľa § 428 Občianskeho zákonníka svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzkovateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že škode nemohlo byť zabránené ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. 20. Podľa § 2 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia platnej a účinnej do 31.3.1999 / ďalej len „ vyhláška „ /, odškodnenie za bolesť sa poskytuje za bolesti spôsobené poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov, a to podľa zásad a sadzieb ustanovených v prílohe vyhlášky. Odškodnenie za bolesť musí byť primerané povahe poškodenia na zdraví a priebehu liečby. 21. Podľa § 4 ods. 1 vyhlášky sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje, ak poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb, alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti. 22. Podľa § 6 ods. 1 vyhlášky pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia sa vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom posudku. 23. Podľa § 7 ods.1,2,3 vyhlášky Výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 30 Sk za jeden bod. Celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 120 000 Sk; z toho odškodnenie za bolesť nesmie presiahnuť sumu 36 000 Sk. V prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2. 24. Na podklade skutkových zistení súdom prvej inštancie / ktoré nebolo sporné /, že žalobkyňa dňa 14.01.1998 o 18.15 hod., (v tom čase vo veku 25 rokov, na materskej dovolenke so 6 mesačným synom, vydatá) utrpela vážne zranenia pri dopravnej nehode, ku ktorej prišlo pri odbočke do obce A., v smere V. - O. R.. Motorové vozidlo N. D., F.: K.-U. XXX /D/ riadil S.. K. R., nar. XX.XX.XXXX, v súvislosti s výkonom práce ako zamestnanec žalovaného, v tom čase pod obchodným menom Insitumform - Hulín Rohrsanierungstechniken, s.r.o., Hlohovec, IČO 31 430 473, prevádzkovateľa predmetného vozidla, pričom neprispôsobil rýchlosť jazdy poveternostným podmienkam, vzdialenosti, ktorú mal na dohľad, prekročil povolenú rýchlosť, v dôsledku čoho ľavou prednou časťou vozidla zachytil pri strede vozovky, cez cestu prechádzajúcu chodkyňu (žalobkyňu). Na základe tohto skutkového stavu bol v trestnom konaní na OS v Nitre, vedenom pod sp. zn. 6T 100/01, vodič S.. K. R. uznaný vinným, z trestného činu ublíženia na zdraví a bol mu uložený peňažný trest 10.000,- Sk. S poukazom na citované ustanovenia § 427 ods. 1, § 428 a § 444 Občianskeho zákonníka je daná pasívna legitimácia žalovaného, keď predmetom tohto konania je nárok titulom náhrady vecnej škody a škody na zdraví a to aj a to s poukazom na ustanovenie § 7 ods. 3 vyhlášky, lebo zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov / §427 ods. 1, 2 / je jedným z prípadov osobitnej zodpovednosti, pričom ide o zodpovednosť, založenú na objektívnom princípe, t.j. bez ohľadu na zavinenie prevádzateľa dopravného prostriedku. 25. Podstatnými pre rozhodnutie vo veci bolo posúdenie otázok, ktoré boli medzi stranami aj sporné, týkajúce sa uplatnenej námietky premlčania, výšky mimoriadneho zvýšenie bolestného a SSU, ako aj miery zavinenia žalobkyne ako poškodenej. 26. Po zrušení v poradí prvého rozsudku č.k. 6 C 19/2001/194 Uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 6 Co 446/2007-276 zo dňa 16.10.2008 súd prvej inštancie odstránil procesné nedostatky a v dostatočnom rozsahu doplnil dokazovanie podľa pokynov odvolacieho súdu. Nové rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, citoval právne predpisy a to ustanovenia vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia platnej a účinnej do 31.3.1999 ako aj Občianskeho zákonníka, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté závery o premlčaní nároku v časti náhrady vecnej škody, o nedôvodnosti námietky premlčania v časti mimoriadneho zvýšenia bolestného a SSU, ako aj závery o výške mimoriadneho zvýšenia bolestného a SSU a miery zavinenia poškodenej žalobkyne dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil. Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo bolo žalobe vyhovené len v časti a prečo bola vo zvyšku žaloba zamietnutá. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2,3 C.s.p. ) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. stotožňuje. 27. Žalobkyňa namietala nesprávne posúdenia veci v časti zamietnutia náhrady škody titulom mimoriadneho zvýšenia bolestného a SSU, odvolanie ktoré je v tejto časti nespôsobilé privodiť na vec iný náhľad, pretože žalobkyňa vôbec bližšie nekonkretizuje v čom spočíva pochybenie súdu prvej inštancie pri výklade právneho predpisu a to § 7 ods. 3 vyhlášky a jeho aplikácii na zistený skutkový stav veci. 27.1. Za nedôvodné odvolací súd považuje aj námietky žalobkyne, že jej bolo znemožnené uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Právny zástupca žalovanej mal v období od 7.1.2015 do 1.7.2015, kedy mu boli doručované uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania R.. L.. X. č.k. 6 C 19/2001-763 a S.. J.. L. č.k. 6 C 19/2001-765 pozastavenú činnosť advokáta a preto mu súd prvej inštancie doručoval predmetné uznesenia na adresu trvalého pobytu T. XX, P., ktorú mal zistenú z Registra obyvateľov SR ( č.l. 761). Neobstojí teda tvrdenie žalobkyne v odvolaní, že uvedené bolo súdu oznámené, keď v spise nie je žiadny doklad o tom, že by uvedenú skutočnosť konajúcemu súdu žalobkyňa resp. jej právny zástupca oznámili. 27.2. Žalobkyňa v súvislosti s mimoriadnym zvýšením SSU namietala, že súd prvej inštancie pri stanovení základu výšky SSU nepostupoval správne, keď akceptoval bodové hodnotenie znalcov R.. S.. Š., R.. I..H. a znalkyne R.. L.. X.. Zastáva názor, že súd prvej inštancie mal vychádzať len zo znaleckých posudkov R.. S.. Š., R.. I..H., ktorí stanovili základ SSU identicky 1.505 bodmi a nemal prihliadnuť na znalecký posudok R.. L.. X. pretože táto vykonala závery len z obsahu spisu, nevykonala jej vyšetrenia a nadovšetko znalkyňu namietala cestou svojho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 5.4.2016 a tiež podaniami zo dňa 6.5.2016 a 18.6.2016. Súd prvej inštancie správne pri stanovení základu výšky SSU vychádzal zo záverov R.. X. (2015), ktoré v prevažnej miere akceptoval, okrem hodnotenia následkov traumy výlučne v položke 253 (vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriamych psychologických činiteľov a tiesnivých situácií) počtom 400 bodov, keď súd zohľadnil predchádzajúce hodnotenie následkov aj položkou 252 (vážne duševné poruchy po iných ťažkých poraneniach okrem poranenia hlavy), ktoré zhodne hodnotili znalci R.. P., R.. Š., R.. Ž., počtom 300 bodov (bližšie pozri odsek 1.5.4). Neobstojí námietka žalobkyne, že na R.. L.. X. súd nemal prihliadnuť pretože táto vykonala závery len z obsahu spisu, nevykonala jej vyšetrenia a nadovšetko znalkyňu namietala cestou svojho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 5.4.2016 a tiež podaniami zo dňa 6.5.2016 a 18.6.2016. Uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania R.. L.. X. č.k. 6 C 19/2001-763 bolo (pozri odsek 27.1) doručované právnemu zástupcovi žalobkyne na dresu trvalého pobytu, následne bol právny zástupca nazrieť do spisu dňa 15.4.2015, 30.4.2015 a právoplatné uznesenie mu bolo doručené ešte aj dňa 11.6.2015 (pozri č.l. 791, 796, 803). Žalobkyňa v lehote 5 dní od doručenia uznesenia v zmysle poučenia neoznámila súdu námietky voči osobe znalca a neurobila to ani do vyhotovenia znaleckého posudku t.j. do 11.12.2015 aby o nich mohol súd v súlade s ustanovením § 17 O.s.p. rozhodnúť Ak tieto vzniesla po vypracovaní a doručení znaleckého posudku na pojednávaní dňa 5.4.2016 na tieto nie je možné prihliadnuť, keď žalobkyňa mala dostatočný časový priestor, aby tieto vzniesla ešte pred vypracovaním znaleckého posudku. Čo sa týka podaní zo dňa 6.5.2016 a 18.6.2016, takéto podania sa v spise nenachádzajú a žalobkyňa asi omylom uviedla, že sa jedná o podania z roku 2016. Odvolací súd poukazuje nato, že ani v podaní zo dňa 6.5.2015 ( č.l. 802) a 18.6.2015 (č.l 906) žalobkyňa znalkyňu nenamietala (namietala nesprávne doručovanie uznesenia jej právnemu zástupcovi) a preto sú jej tvrdenia uvedené v odvolaní nepravdivé. Pokým žalobkyňa namieta, že ju znalkyňa nevyšetrila, tak tieto skutočnosti samé o sebe nemajú za následok nesprávnosť záverov v znaleckom posudku, keď v tom čase bol zdravotný stav žalobkyne jednoznačne ustálený a znalkyňa potom správne vychádzala zo zdravotnej dokumentácie a ďalších znaleckých posudkov, ktoré boli súčasťou spisu. Nemožnosť vyšetrenia nadovšetko spôsobila sama žalobkyňa, lebo ako vyplýva z obsahu spisu (pozri č.l. 797, 830, 835-838) bola znalkyňou predvolávaná aby sa dostavila na vyšetrenie, avšak bezvýsledne. 27.3. Namietané nesprávne právne posúdenie v otázke spoluzavinenia v ktorom žalobkyňa zotrvala na tom, že nehodu nespoluzavinila sú nenáležité, keďže skutočnosti, ktoré uvádza v odvolaní sú v úplnom rozpore zo Znaleckým dokazovaním v rámci trestného konania (Znalecký posudok S.. L. č. XXX/XXXX č.l. 7 trestného spisu) a jeho Dodatku č. 47/2015 (č.l. 783), v ktorých znalec podrobne opísal, ktoré povinnosti v zmysle § 53 ods. 2,3 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách porušila, vrátane prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka (bližšie pozri odsek 1.7.1).Vytrhnuté z kontextu Znaleckého Y. S.. L. č. XXX/XXXX na ktoré nie je možné bez ďalšieho prihliadať a ktoré nemá za následok, že žalobkyňa nehodu nespoluzavinila je tvrdenie žalobkyne uvedené v odvolaní, že „ z technického hľadiska žalobkyňa vstupom do vozovky nevytvorila náhlu prekážku „. Znalec totiž hneď v ďalšom odseku k tomu uvádza „ Vstupom do vozovky za znížnej viditeľnosti chodkyňa vodičovi vozidla vytvorila prekážku, na ktorú musel reagovať-jej vstup do vozovky pri vzdialenosti vozidla (56,3m -61,6m) pred miestom nehody nie je vysvetliteľný“(pozri stranu 18 posudku), z čoho vyplýva, že prekážku vodičovi vozidla vytvorila (k spoluzavineniu pozri aj nižšie odsek 28.4.). 27.4. Odvolanie proti výroku o trovách konania žalobkyňa odvodnila iba tým, že žiada priznať náhradu trov konania s poukazom na ustanovenia § 255 ods. 2 C.s.p.. Súd prvej inštancie správne o trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenia § 255 ods. 1,2, §262 ods. 1 C.s.p., tak, že žiadnej zo strán sporu nepriznal právo (nárok) na ich náhradu, vzhľadom na iba čiastočný úspech žalobkyne v spore, keď táto nebola úspešná v celej časti uplatneného nároku (zamietnutá náhrada vecnej škody, spoluzavinenie vo výške 30%, priznané mimoriadne zvýšenie náhrady vo výške 10 resp. 20 násobku namiesto uplatňovaného 50 násobku) ako aj vzhľadom na charakter uplatneného nároku a skutočnosť, že výška nároku závisela od posúdenia znalcami a úvahy súdu. Žalobkyňa neuviedla v odvolaní žiadnu argumentáciu akým spôsobom súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania pochybil a v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci. Samotná skutočnosť, že žalobkyňa sa nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalobkyne o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť. 28. Žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie námietky premlčania čo sa týka bolestného, keď poukazoval nato, že zdravotný stav žalobkyne bol ustálený ku dňu 30.9.1998. Ako už uviedol súd prvej inštancie za deň kedy sa poškodený dozvie o škode z titulu bolesti a teda za deň počiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné považovať deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, kedy už možno objektívne urobiť bodové ohodnotenie, ktorý závisí od vyjadrenia lekára, keď za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom (pozri R 68/2003, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 1256/2006). Súdny znalec R.. H., neurológ v rámci kontrolného znaleckého dokazovania, konštatoval, že liečba žalobkyne bola preukázateľne ukončená tak, aby bolo možné hodnotiť bolestné, po roku od úrazu. V rámci znaleckého dokazovania podrobne vysvetlil okolnosti priebehu a ukončenia liečby žalobkyne, komplexne podľa zdravotnej dokumentácie, keď uviedol, že „ fraktúra 2.krčného stavca je život ohrozujúci stav, pretože zlomenina v cervikokraniálnom prechode môže spôsobiť posun tŕňa 2.stavca so stlačením miechy. Údaj, že liečba trvala do 30.9.1998 je prevzatý z posudku R.. Š., na základe tohto, že v tom čase bol zahojený dekubitus nad ľavou lopatkou, ktorý bol dôsledkom fixácie krčenej chrbtice a pacientka prestala pravidelne chodiť na rehabilitáciu. Neznamená to však, že pacientka nedochádzala ďalej na rehabilitáciu do zdravotníckych zariadení alebo pokračovala v domácej rehabilitácii a liečila sa analgetikami, že možno takto fixne a rigidne stanoviť ukončenie liečby.“ Vzhľadom na uvedené skutočnosti podľa názoru odvolacieho neobstojí argumentácia žalovaného uvedená v odvolaní, že liečba žalobkyne bolo ukončená dňa 30.9.1998 čo vyplýva z lekárskeho posudku R.. R. a znalca R.. Š., keď ukončenie liečby nie je možné stotožňovať s ustálením zdravotného stavu pre účely vykonania bodového ohodnotenia a tiež za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti. Nadovšetko menovaný R.. Š., ktorý vypracovával znalecký posudok v rámci trestného konania sa v tomto smere nevyjadroval k ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne, ale pre účely trestného stíhania vodiča k dĺžke doby liečenia a práceneschopnosti žalobkyne, keď sa vyjadril len v tom zmysle, „ že doba liečenia od 14.1.1998 do 30.9.1998 je plne dôvodná včetne PN ak by bola zamestnaná“. K námietke žalovanej, že ak znalec dospel k záveru, že zdravotný stav prvý krát dovoľoval hodnotiť bolesť rok od dopravnej nehody tak potom časový úsek „ rok po dopravnej nehode“ je presne ohraničený a zistiteľný a to dňom 14.1.1999 a preto premlčacia doba uplynula 14.1.2001. Odvolací súd sa takýmto názorom žalovaného ohľadne ohraničenia časového úseku (rok po dopravnej nehode) stotožňuje, ale uvedené nemá vplyv na dôvodnosť námietky premlčania. Ako vyplýva z obsahu spisu žaloba bola podaná na súd dňa 15.1.2001, keďže ale posledný deň premlčacej doby a to deň 14.1.2001 pripadol na nedeľu tak potom v zmysle § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň a to deň 15.1.2001(pondelok) a preto žaloba bola podaná včas. 28.1. K momentu ustálenia zdravotného stavu žalobkyne v súvislosti s položkou č. 253 (vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriamych psychologických činiteľov a tiesnivých situácií), ak dôvodom odvolania žalovaného týkajúcich sa nesprávneho právneho posúdenia námietky premlčania v súvislosti s touto položkou odvolací súd poukazuje na to, že škoda pozostávajúca v sťažení spoločenského uplatnenia vzniká, len čo sa po úraze a jeho prípadnom liečení ustáli zdravotný stav do takej miery, že je zrejmé, či a aké nepriaznivé následky úraz zanechal, teda či a v akom rozsahu došlo k sťaženiu spoločenského uplatnenia poškodeného. O škode sa poškodený dozvie vtedy, keď možno vykonať bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia, lebo až vtedy má k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých možno škodu, resp. jej rozsah zistiť. Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil, pritom závisí od vyjadrenia lekára. 28.1.2. V danom prípade čo sa týka ustálenia zdravotného stavu v súvislosti s položkou č. 253 sú vyjadrenie lekárov rôzne. Zo záverov súdom ustanoveného znalca R.. S. Š., A.. vyplývalo, že „ v prípade žalobkyne ide o psychickú poruchu, ktorá sa priebežne rozvíjala od obdobia úrazu a v priamej príčinnej súvislosti s ním. Ide o vyše 5 ročný vývin od úrazu, kedy sa rozvíjali znaky posttraumatickej stresovej poruchy so zmenami osobnosti po katastrofickej udalosti, trvala vyše 6 mesiacov a vyústila do neurotického vývinu s neurasternoickou-depresívnou symptomatikou, čo malo nepriaznivé dôsledky na uspokojovanie životných, spoločenských (vrátane profesionálnych) potrieb žalobkyne. Na základe týchto odborných záverov, znalec mimo nálezov, ktoré uvádzali traumatológovia, v posudku hodnotil ako vedúcu položku 253“. Súdom ustanovená znalkyňa R.. L. X. uviedla, že „ Dva roky po úraze bolo možné považovať zdravotný stav žalobkyne s ohľadom na trvalé psychické následky v príčinnej súvislosti s utrpeným úrazom pri doprvanej nehode za ustálený, pre účely ohodnotenia SSU.“ R.. K. Ž. posudok vypracovaný na žiadosť intervenienta) uviedla, že „ Na základe dostupných údajov a klinického obrazu je možné uvažovať o rozvoji postraumatickej stresovej poruchy ( F 43.1), ktorá mala chronický priebeh 3-5 rokov. Posttraumatická stresová porucha vyústila do pretrvávajúcej zmeny osobnosti po katastrofickej udalosti ) F.62.0)“. Odvolací súd je potom v zhode so súdom prvej inštancie, že nemôže považovať pri týchto psychických následkoch, hodnotených v položke 253, ktoré ako všetci znalci konštatujú, že vznikli až neskôr, postupom času a vyvinuli sa z pôvodných psychiatrických diagnóz, zdravotný stav žalobkyne za ustálený už 2 roky po úraze. Neobstojí námietka žalovaného uvedená v odvolaní, že psychické problémy u žalobkyne sa nepochybne prejavili najneskôr v roku 2001, keď z uvedeného dôvodu požiadala znalkyňu Y.. F. P., A. o vypracovanie znaleckého posudku, pričom znalkyňa tieto problémy u žalobkyne potvrdila a ohodnotila. Z predmetného z Znaleckého posudku Y.. F. P., A.. vyplýva, že znalkyňa hodnotila len Položku č. 252,254. Skutočnosť, že znalkyňa nehodnotila položku č. 253 naopak v súlade so závermi znalcov o tom, že v prípade žalobkyne išlo dynamický stav, o rozvoj postraumatickej stresovej poruchy, ktorý vyvolal zmenu jej osobnosti, ide o stav trvalý, nezvratný a chronický, pričom diagnózy posttraurmatická stresová porucha (F43.1), Neurasténia (F48) a Trvalá zmena osobnosti po katastrofickom zážitku (F62) sa prejavujú postupne, v nadväzujúcom slede svedčí tomu, že zdravotný stav žalobkyne v súvislosti s položkou č. 253 nebol ustálený. Vzhľadom na vyššie uvedené, sa odvolací súd stotožňuje zo záverom súdu prvej inštancie , ktorý vyhodnotil ustálenie zdravotného stavu, pre účely hodnotenia SSU pri položke 253, k 28.08.2003, kedy súdom ustanovený znalec psychiater R.. Š., prvý krát diagnostikované psychické následky nehody u žalobkyne ohodnotil touto položkou v svojom posudku a kedy začala plynúť aj dvojročná subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie SSU v tejto položke (253), ktorá uplynula dňa 28.08.2005 a preto je námietka premlčania týkajúca sa mimoriadneho zvýšenia SSU v súvislosti s touto položkou nedôvodná. 28.2. V súvislosti so samotnou výškou SSU žalobkyne spočívajúcich v psychických ťažkostiach žalovaný nepovažoval za správny postup súdu prvej inštancie ktorý bodovú hodnotu, z ktorej ďalej vychádzal, stanovil tak, že spočítal hodnotenie položky 253 vykonanej znalkyňou R.. X. a hodnotenie položky 252 zhodne hodnotené R.. Š. a R.. Ž., keď zastával názor, že hodnotenie zdravotného stavu poškodeného je odbornou otázkou, ktorú si súd nemôže vyriešiť sám vlastnou úvahou. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom žalovaného, že hodnotenie zdravotného stavu je odbornou otázkou, ktorú si súd nemôže vyriešiť sám vlastnou úvahou. Zo žiadneho ustanovenia Civilného sporového poriadku (predtým Občianskeho súdneho poriadku) nevyplýva, resp. nevyplývalo, akú výpovednú, resp. dôkaznú hodnotu má súd tomu - ktorému vykonávanému dôkazu priradiť, keďže pri hodnotení dôkazov je súd zásadne slobodný. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Znalecký posudok súd hodnotí ako každý iný dôkaz podľa § 191 C.s.p,( § 132 O.s.p.), odborné závery v ňom obsiahnuté však hodnoteniu súdom podľa § 191 C.s.p. nepodliehajú. Hodnotenie znaleckého posudku ako dôkazu teda spočíva v posúdení, či jeho závery sú náležite odôvodnené, či je podložený obsahom nálezu, či sa v ňom prihliadlo na všetky skutočnosti, s ktorými sa bolo potrebné vysporiadať, či jeho závery nie sú v rozpore s výsledkami ostatných dôkazov či odôvodnenie znaleckého posudku zodpovedá pravidlám logického myslenia. Podstata hodnotenia znaleckého posudku teda spočíva v tom, že súd vezme do úvahy komplexnosť posudku, úplnosť odpovedí, vzťah posudku k iným vo veci vykonaným dôkazom a napokon vychádza aj zo zásad správneho formálno - logického uvažovania. Sudca tak napríklad nemusí rozhodnúť v súlade s vykonaným znaleckým dokazovaním, jeho povinnosťou je takýto postup náležite a presvedčivo odôvodniť a vylúčiť tak pochybnosti vo vzťahu k prípadnej arbitrárnosti tohto postupu. 28.2.1. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie takýmto spôsobom postupoval keď v odôvodnení svojho rozsudku podrobne a dôsledne vysvetlil svoje závery, prečo vzhľadom na viaceré znalecké posudky Y.. P. (posudok predložený žalobkyňou), R.. Š. (znalecké dokazovanie nariadené súdom), R.. Ž. (posudok predložený intervenientom), R.. X. (znalecké dokazovanie nariadené súdom) a po výsluchu súdom ustanovených znalcov R.. Š., R.. X. pri psychických následkoch podieľajúcich sa na SSU žalobkyne, vychádzal zo záverov R.. X.B. v položke 253 (vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriamych psychologických činiteľov a tiesnivých situácií) a pri položke č. 252 (vážne duševné poruchy po iných ťažkých poraneniach okrem poranenia hlavy), vychádzal zo znaleckého posudku R.. Š. , Y.. P., R.. Ž. (bližšie pozri odsek 1.5.4.) a jeho odôvodnenie je presvedčivé. Vzhľadom na uvedené neobstojí námietka, že hodnotenie zdravotného stavu si súd vyriešil vlastnou úvahou, keď naopak súd prvej inštancie vychádzal z vykonaných znaleckých posudkov , listinných dôkazov (znalecké posudky predložené stranami sporu), keď každý tento dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti čo sa prejavilo správnosti jeho záverov, keď pri posúdení SSU vychádzal zo základného počtu bodov hodnotených psychických následkoch spolu 700 bodov (vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriamych psychologických činiteľov a tiesnivých situácií - položka č. - 400 bodov; vážne duševné poruchy po iných ťažkých poraneniach okrem poranenia hlavy - položka č. 252 - 300 bodov). 28.3. Z časti dôvodná je námietka žalovaného, že rozhodnutie súdu v odseku 90. napadnutého rozsudku uvádza len dôvody, ktoré svedčia mimoriadnemu zvýšeniu odškodnenia SSU, avšak nie bolesti a preto rozhodnutie súdu o dôvodnosti a výške zvýšenia odškodnenia za bolesť žalobkyne ostáva nezdôvodnené a tým nepreskúmateľné. V uvedenom odseku sa súd prvej inštancie menoval bolesti žalobkyne v menšej miere, keď okrem iného uviedol, že „.....pre pretrvávajúce bolesti v súvislosti ďalšími hospitalizáciami...., ....... telesné následky nehody sa prejavujú v zhoršenej pohyblivosti, chôdzi, bolestiach pri sedení......., ... časté a obmedzujúce stavy bolesti hlavy.....“ . Z obsahu celého odôvodnenia napadnutého rozsudku (odsek 34,35) vyplýva, že súd prvej inštancie pri hodnotení bolestného vychádzal zo Znaleckého posudku R.. I.. H., A.. č. 1/2013, keď súd prvej inštancie uviedol, že subjektívne žalobkyňa trpí bolesťami krčnej a driekovej chrbtice, skrátením ľavej dolnej končatiny s poruchou chôdze, chronickými bolesťami hlavy s migrénami, nespavosťou, úzkostnými depresívnymi stavmi. V objektívnom náleze dominuje psychopatologická symptomatológia, so známkami úzkosti, depresívnymi príznakmi, obmedzenie pohyblivosti krčnej chrbtice, šikmé postavenie panvy v dôsledku skrátenia ľavej DK, porucha stereotypu chôdze, obmedzenie pohyblivosti ľavého členka, ktoré sa premietajú do nasledovných diagnóz : chronická postraumatická stresová porucha, neurotický vývin s úzkostlivým depresívnym syndrómom, fraktúra čapovca (2.krčný stavec, dens axis) typ II, HALO trakcia, fraktúra predkolenia vľavo trieštivá s dislokáciou, fraktúra oblúka stavca LS a S1 bez dislokácie, fraktúra laterálnej časti krížovej kosti vpravo, fraktúra lonovej kosti vľavo, fraktúra sedacej kosti vľavo, drobná jazva po dekubite na ľavom ramene po „halo - trakcii" krčnej chrbtice. Pre závažné mnohopočetné poranenia (fraktúry kostí) žalobkyne pri dopravnej nehode, bola nutná nemocničná liečba a žalobkyňa bola 2 mesiace hospitalizovaná na rôznych chirurgických pracoviskách. Bezprostredne po úraze, z dôvodu zlomeniny a posunu druhého krčného stavca, hrozilo stlačenie miechy a preto bola nutná úplná imobilizácia 6 týždňov a fixácia krčnej chrbtice pre zlomený tŕň 2.krčného stavca („Halo aparát“ - kovový kruh pripevnený o lebečnú kosť a druhý o ramená, fixujúci krčnú chrbticu), vzhľadom k čomu znalec hodnotil bolestivosť liečby maximom bodov. Nasledovala ambulantná liečba, ukončená 30.09.1998. Bola nutná aj dlhšia rekonvalescencia, ktorá prebiehala počas materskej dovolenky a ani po jej skončení nebola žalobkyňa schopná vykonávať sústavné zamestnanie a následne znova otehotnela. V popôrodnom období postupne došlo k psychickej dekompenzácii, ktorá odvtedy v zdravotných ťažkostiach dominovala nad fyzickými následkami, čo bolo aj hlavným dôvodom neschopnosti žalobkyne sa zamestnať. Poúrazové zmeny na chrbtici, panve a dolnej končatine, zanechali u žalobkyni trvalé následky v podobe skrátenej dolnej končatiny, zníženej pohyblivosti v členkovom kĺbe, čo sekundárne podmieňuje asymetriu panvy a následné chronické bolesti chrbtice. 28.3.1. Odvolací súd má zato, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku, je zrejmé, že uvedené zranenia vyvolali potrebu komplikovaného s bolesťami spojeného dlhodobého intenzívneho liečebného a tiež doliečovacieho procesu. V súlade s výsledkami vykonaného dokazovania je jednoznačný záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého za značne bolestivé treba považovať nielen samotné zranenie žalobkyne, ktorá utrpela mnohopočetné fraktúry kostí (krčná crbtica, drieková chrbtica, kostrč, panvové kosti, ľavé predkolenie) ale aj priebeh nasledujúcej dlhotrvajúcej liečby pozostávajúcej z nasadenia „Halo aparát“ kedy bola nutná úplná imobilizácia 6 týždňov, odstránenia tohto aparátu a následnej bolestivej rehabitlitácie aj vzhľadom na fraktúru panvy, ľavého predkolenia, 2.krčného stavca. Pokiaľ súd prvej inštancie pri riešení otázky primeranosti zvýšenia tohto odškodnenia vzhľadom na celkové odôvodnenie napadnutého rozsudku dospel k záveru o dôvodnosti ďalšieho 10-násobného zvýšenia základného ohodnotenia bolestného, aj podľa názoru odvolacieho súdu toto zvýšenie dostatočne vystihuje samotnú povahu individuálnych dôvodov, ktoré v prejednávanej veci treba považovať za hodné osobitného zreteľa. So zreteľom na intenzitu bolestí vytrpených žalobkyňou a vzhľadom na dlhý čas, po ktorý ich prežívala, treba toto zvýšenie považovať za primerané. 28.4. Čo sa týka spoluzavinenia odvolací súd v prvom rade poukazuje nato, že neobstojí jeho námietka, že vodič motorového vozidla nehodu nezavinil. Vodič S.. K. R. bol rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 6 T 100/2001-167 zo dňa 17.12. 2001 uznaný vinným, z trestného činu ublíženia na zdraví a bol mu uložený peňažný trest 10.000,- Sk, keď porušil dôležitú povinnosť v zmysle § 15 ods. 1,2 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách čím inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a tým spáchal trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1,2 Trestného zákona. Rovnako preto neobstojí ani námietka, že došlo k podstatnejšiemu porušeniu povinností na strane žalobkyne ako na strane vodiča, ktorého konanie priamo škodu nezavinilo. Pokým žalovaný namietal, že vzhľadom na priebeh dopravnej nehody a porušenie povinností žalobkyne mala byť miera jej spoluzavinenia žalobkyne určená minimálne 50% tak s tými závermi sa odvolací súd nestotožňuje. Ako konštatoval znalec S.. J. L. v rámci tohto trestného konania, vodič riadil motorové vozidlo rýchlosťou 94-99km/hod., zrážke mohol zabrániť nižšou rýchlosťou jazdy, t.j. 60-64km/hod-rýchlosť jazdy primeraná minimálnej vzdialenosti pri zapnutých stretávacích svetlách, kedy by obžalovaný zastavil vozidlo predkoridorom chodkyne, resp. jazdy 82-88 km/hod., kedy mal možnosť vyhnúť chodkyni doprava pri včasnej reakcii. Vodič teda porušil dôležitú povinnosť v zmysle § 15 ods. 1,2 zákona č. 315/1996 Z.z. keď neprispôsobil rýchlosť jazdy poveternostným podmienkam, vzdialenosti, ktorú mal na dohľad, prekročil povolenú rýchlosť a rovnako tak týmto konaním porušil tiež prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka. Protiprávne konanie žalobkyne ako chodkyne bolo len jednou z príčin škody vyvolanej osobitnou povahou prevádzky osobného motorového vozidla prevádzkovateľa, keď podstatný väčší podiel na vzniku dopravnej nehody má vodič a preto určenie podielu v rozsahu 30% pripadajúcich na poškodenú považuje odvolací súd v súlade zo závermi súdu prvej inštancie za primerané okolnostiam a priebehu dopravnej nehody. 29. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.), keď výrok, ktorým bola žaloba zamietnutá v časti náhrady vecnej škody zo strany žalobkyne nebol odvolaním napadnutý. 30. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 C.s.p.. S poukazom na rovnaký čiastočný úspech strán sporu v odvolacom konaní (žalobkyňa úspešná v časti odvolania žalovaného, neúspešná v časti svojho odvolania; žalovaný úspešný v časti odvolania žalobkyne, neúspešný v časti svojho odvolania; intervenient neúspešný v časti odvolania žalovaného s ktorým sa stotožnil, neúspešný v časti odvolania žalobkyne) odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a preto už o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. nebude potrebné rozhodnúť súdom prvej inštancie. 31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého inštancie, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého inštancie, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého inštancie (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).