Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/335/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1308202028 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1308202028.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: G. T. narodený dňa XX.X.XXXX, bytom R. R., F. T. L. č. 2, zastúpený JUDr. Jozefom Švarcom, advokátom v Banskej Bystrici, Horná č. 41, proti žalovanému: SPORTLINE s.r.o., Senica, Námestie Oslobodenia č. 7/24, IČO: 35 966 807, v konaní o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 20. februára 2012, č.k. 16 C 24/2008-200, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 20. februára 2012, č.k. 16 C 24/2008-200, z m e ň u j e tak, že žalobu z a m i e t a . II. Vo výroku o náhrade trov konania rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 20. februára 2012, č.k. 16 C 24/2008-200, z m e ň u j e tak, že žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 %. III. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom (v poradí druhým) zo dňa 20.2.2012, č.k. 16 C 24/2008-200, Okresný súd Bratislava III. určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaným zo dňa 4.1.2008, doručené žalobcovi dňa 10.1.2008, je neplatné; žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 1.051,62 € v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku do rúk JUDr. Jozefovi Švarcovi, advokátovi, Horná č. 41, Banská Bystrica. 2. Žalobca sa žalobou podanou na súde prvej inštancie dňa 11.2.2008 domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru daného žalovaným v hmotnoprávnom postavení zamestnávateľa podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce listom zo dňa 4.1.2008, doručeným žalobcovi (zamestnancovi) dňa 10.1.2008, pre porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom, ktorého sa mal žalobca ako zamestnanec žalovaného dopustiť tým, že od 12.12.2007 nenastúpil na pracovné zmeny a svojmu nadriadenému neoznámil dôvod neprítomnosti a takúto neprítomnosť považoval za neospravedlnenú absenciu. Žaloba mal za to, že žalovaný pri okamžitom skončení pracovného pomeru nepostupoval v súlade s § 74 Zákonníka práce a vopred dôvod jeho skončenia neprerokoval so zástupcami zamestnancov. Z tohto právneho dôvodu je preto daná zo zákona jeho neplatnosť. Ďalej namietal existenciu skutkového dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, pretože žalovaný od 12.12.2007 svojím postupom mu znemožnil riadny výkon práce, keď mu prostredníctvom priameho nadriadeného G.. B.. G. T. zakázal vstup na pracovisko, prikázal mu odovzdať kľúče od priestorov, kde prácu vykonával (predajňa žalovaného v obchodnom centre Y. E. V. v R. R.), prikázal mu odovzdať služobný mobilný telefón (telefónne číslo XXXX XXX XXX) s tým, že následne bude žalobcovi doručené písomné skončenie pracovného pomeru. Uvedenému prejavu vôle zo strany žalovaného v hmotnoprávnom postavení zamestnávateľa bezprostredne predchádzali listy žalovaného zo dňa 12.12.2007 doručované žalobcovi, bola vytknutá neoprávnená manipulácia s kartou zákazníka dňa 11.11.2007 pre osobný nákup, čím boli zneužité osobné údaje zákazníka a poškodené dobré meno žalovaného, ďalej bola žalobcovi ďalším vytýkacím listom zo dňa 12.12.2007 vytknutá manipulácia s predajnými cenami, svojvoľne znížil ceny tovaru, svojvoľne vzal tovar z predajne bez zaplatenia, ktoré konanie žalobcu žalovaný považoval za spreneveru; takéto konanie považoval za mimoriadne závažné porušenie pracovnej disciplíny. Bezprostredne po doručení uvedených „vytýkacích listov“ vyzval žalobcu priamo v predajni jeho nadriadený G.. B.. G. T., aby podpísal dohodu o skončení pracovného pomeru, s tým, že v opačnom prípade na žalobcu podá trestné oznámenie pre údajné krádeže a spreneveru. Žalobca odmietol uzavrieť so žalovaným dohodu o skončení pracovného pomeru, a preto bol bezprostredne vyzvaný žalovaným na odovzdanie kľúčov a koncového mobilného zariadenia s výzvou na opustenie priestorov predajne. Žalovaný považoval skončenie pracovného pomeru so žalobcom za platné a navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Vo svojom písomnom vyjadrení dňa 25.7.2008 uviedol, že žalobca sa v žalobe zaoberá hľadaním formálnych nedostatkov skončenia pracovného pomeru, pričom výrazne opomenul povinnosti zamestnanca, najmä povinnosť byť na pracovisku od začiatku pracovného času, využívať riadne pracovný čas na prácu a odchádzať z práce až po skončení pracovného času. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca sa na pracovisku dopúšťal protiprávneho konania tým, že bez akéhokoľvek oprávnenia a prístupových práv zasahoval do elektronického systému (žalovaného), z ktorého dôvodu žalobcovi oznámil, že vykoná kontrolu. Z obavy pred kontrolou a pripravovanou inventúrou nepretržite od 12.12.2007 žalobca do práce nechodil. Po doručení „vytýkacích listov“ mal žalobca dostatok času a priestoru k tomu, aby sa k nim vyjadril, čo však dobrovoľne neurobil. Odmietol tvrdenia žalobcu, že jeho neprítomnosť v práci bola vyvolaná konaním zamestnávateľa, že mu zamedzil prítomnosť v práci, a teda že nedošlo k naplneniu právnej kvalifikácie absencie žalobcu ako neospravedlnenej neprítomnosti v práci. K vytýkanému formálnemu nedostatku prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov sa žalovaný nevyjadril. 3.1. Rozsudkom (v poradí prvým) zo dňa 9.3.2009, č.k. 16 C 24/2008-76, súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným listom zo dňa 4.1.2008, doručené žalobcovi dňa 10.1.2008, je neplatné. Dôvodil, že žalobca sa stal zamestnancom žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.10.2006, s dňom nástupu žalobcu do práce od 30.10.2006. Pracovný pomer bol dojednaný na dobu určitú do 31.10.2007, s dohodnutým druhom práce žalobcu predavač - pokladník. Dodatkom č. 1 zo dňa 29.11.2006 k pracovnej zmluve sa účastníci zmluvy s účinnosťou od 1.12.2006 dohodli na zmene dojednaného druhu práce žalobcu, a síce na pracovnej pozícii zástupcu vedúceho G. v R. R.. Dodatkom č. 2 zo dňa 27.12.2006 k pracovnej zmluve s účinnosťou od 1.1.2007 sa účastníci dohodli na zmene pôvodne dojednaných mzdových podmienok žalobcu. Súd ďalej dôvodil, že po uplynutí dohodnutej doby trvania pracovného pomeru žalobca pokračoval vo výkone práce pre žalovaného v súlade s ich zmluvným dojednaním, čím sa pracovný pomer zmenil na dobu neurčitú. Dňa 10.1.2008 bol žalobcovi doručený list zo dňa 4.1.2008, v ktorom podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce žalovaný jednostranne skončil pracovný pomer so žalobcom dňom doručenia listu do vlastných rúk žalobcovi pre porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom z dôvodu skutkovo vymedzeného tým, že žalobca odo dňa 12.12.2007 nenastúpil na pracovné zmeny a svojmu nadriadenému neoznámil dôvod neprítomnosti. 3.2. Krajský súd v Bratislave uznesením (rozhodnutím v poradí prvým) zo dňa 27.10.2010, č.k. 2 Co 158/2009-106, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení citovaného uznesenia odvolací súd dôvodil, že postupom súdu prvej inštancie bola stranám sporu odňatá možnosť konať pred súdom, bezdôvodné porušenie procesného postupu zo strany súdu prvej inštancie predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces a je dôvodom pre zrušenie tohto rozhodnutia. Strany sporu v zastúpení právnych zástupcov navrhli na pojednávaní dňa 9.3.2008 vypočuť žalobcu, svedka A. I., svedka G.. B.. G. T. a svedka H. E., ktoré dôkazy vykonané v pôvodnom konaní neboli. Ani výpoveď žalobcu, ani svedecká výpoveď, nemôže byť dôkazom splnenia zákonnej podmienky platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa tým, že ju predložil na prerokovanie vopred zamestnaneckej rade, pretože absencia jej prerokovania spôsobuje neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Takýto postup súdu prvej inštancie v pôvodnom konaní však nebol správny, a to aj napriek tomu, že správne konštatoval v odôvodnení svojho rozsudku, že v zmysle § 74 Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je jeho zrušujúci prejav vôle neplatný. Konštatovanie súdu prvej inštancie, bez tohto, aby vykonal navrhované dôkazy, že neboli splnené zákonom stanovené formálne predpoklady podľa § 74 Zákonníka práce, pre absenciu ktorých nemohli nastať právne účinky v zmysle § 59 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce v nadväznosti na ustanovenie § 68 Zákonníka práce, boli preto predčasné. Odvolací súd vyslovil právny názor, že v prípade, ak u zamestnávateľa nie je založená odborová organizácia a ani zamestnávateľská rada, zákon iba umožňuje jej zriadenie, ale neukladá túto povinnosť. Vo všetkých prípadoch, v ktorých by zamestnávateľ inak mal povinnosť rokovať s týmto sociálnym partnerom, bude konať celkom autonómne, bez rizika, že jeho právne úkony nebudú platné výlučne len z dôvodu ich neprerokovania so zástupcami zamestnancov v tých prípadoch, kedy Zákonník práce taxatívne určuje ich neplatnosť. Uložil súdu v ďalšom konaní vykonať navrhnuté dôkazy, pripadne ďalšie dôkazy a na ich základe potom ustáliť skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie vo veci samej, svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení skutkového stavu uviesť v odôvodnení rozsudku tak, aby odôvodnenie rozhodnutia zodpovedalo ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. 4. V ďalšom konaní súd prvej inštancie konal a rozhodol napadnutým rozsudkom rovnako bez toho, aby nad akúkoľvek pochybnosť vyriešil základnú otázku, ktorá doteraz nad akúkoľvek pochybnosť vyriešená nebola, a síce či pracovný pomer uzavretý medzi stranami sporu dňa 30.10.2006 na dobu určitú do 31.10.2007 trval aj potom, nepretržite naďalej a že teda sa zmenil na pracovný pomer uzavretý na dobu neurčitú, konal a rozhodol o žalobe o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru daného žalobcovi žalovaným listom zo dňa 4.1.2008. Napadnutý rozsudok zo dňa 20.2.2012, č.k. 16 C 24/2008-200 (v poradí druhý), odôvodnil ustanovením § 252g ods. 1 Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov), § 79 ods. 1, § 17 ods. 2, § 68 ods. 1 písm. b/, ods. 2, § 77, § 79 ods. 3 písm. b/, § 81, § 82 písm. a/, § 141, § 141a Zákonníka práce [zákon č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom od 1.7.2006 (do 11.6.2008)]. V ďalšom súd prvej inštancie veľa priestoru venoval teoretickým úvahám, všeobecným dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru. Vo vzťahu k prejednávanej veci dôvodil len tým, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného spĺňalo všetky formálne náležitosti jeho platnosti podľa § 70 Zákonníka práce. Námietku žalobcu, že ide o neplatný právny úkon žalovaného pre jeho rozpor s § 17 ods. 2 Zákonníka práce vyhodnotil ako právne neúčinnú, pretože jednostranný právny úkon zamestnávateľa netrpel vadou (okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi neprerokované vopred so zástupcom zamestnancov), ktorá by inak vyvolala absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu. Zo zisteného skutkového stavu táto povinnosť žalovanému nevznikla vôbec, pretože v rozhodnej dobe zamestnával menej ako 50 zamestnancov a na jeho pracovisku nepôsobila odborová organizácia, zamestnanecká rada, resp. zamestnanecký dôverník. Preukázanú neprítomnosť žalobcu na pracovisku v čase od 12.12.2007 naďalej posudzoval z pohľadu, či bola, resp. nebola, neospravedlnenou absenciou, keď táto neprítomnosť nastala po jeho osobnom rozhovore s G.. B.. G. T., ktorý mal aj podľa výpovede svedka F. G. riešil otázku skončenia pracovného pomeru so žalobcom v súvislosti so skutkami vo vytýkacích listoch a ktorý mal zároveň žalobcovi predložiť v ústnej forme návrh na skončenie pracovného pomeru dohodou, s čím žalobca nesúhlasil. Svedok G.. B.. G. T. potvrdil konflikt so žalobcom, že žalobcovi boli dokázané krádeže a že žalobca viac na dojednané miesto výkonu práce nenastúpil. Vyplýva z toho, že žalovaný nemal skutočný záujem na tom, aby žalobca uňho aj naďalej pracoval; nevyzval žalobcu, aby sa dostavil do práce a riadne vykonával prácu v súlade s pracovnou zmluvou pod sankciou okamžitého skončenia pracovného pomeru a že jeho následnú neprítomnosť v práci bude posudzovať ako neospravedlnenú absenciu. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením, že samotnú neprítomnosť žalobcu ako zamestnanca bez ďalšieho možno považovať za neospravedlnenú absenciu, a teda porušenie jeho pracovnej disciplíny závažným spôsobom odôvodňujúce okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Pokiaľ medzi účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu nedošlo k dohode o rozviazaní pracovného pomeru, bolo povinnosťou žalovaného, pokiaľ mal záujem na ďalšom vykonávaní práce zo strany žalobcu, vyzvať ho na nástup do práce, čo však neurobil. Pokiaľ by aj žalovaný zaslal žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru, tento mohol mať neospravedlnenú absenciu až po tom, ako mu bola doručená výzva na nástup do práce a takúto výzvu by neuposlúchol. Za stavu, kedy žalovaný žalobcu nevyzval na nastúpenie do práce, ale mu navrhol, aby podpísal dohodu o rozviazaní pracovného pomeru, z hľadiska logických a vecných súvislostí súd uzavrel, že žalovaný skutočne nemal záujem na tom, aby u neho žalobca aj naďalej pracoval. V tejto príčinnej súvislosti uveril skutkovým tvrdeniam žalobcu, že bol dňa 12.12.2007 vyzvaný na odovzdanie kľúčov a ostatných zverených predmetov žalovaným minimálne na čas do vyriešenia otázky skončenia jeho pracovného pomeru (§ 141a Zákonníka práce), že bol dôvodne podozrivý zo závažného porušenia pracovnej disciplíny, pričom jeho ďalší výkon práce vzhľadom na obsah vytýkacích listov by inak bol spôsobilý ohrozovať dôležitý záujem zamestnávateľa. Podporne tomu nasvedčuje aj skutkové tvrdenie svedka A. I., že žalobca po opustení pracoviska dňa 12.12.2007 zanechal na pracovisku mobil a kľúče; podľa svedka G.. B.. G. T. vo firme žalovaného sa ďalej používalo mobilné číslo XXXX XXX XXX, dňa 12.12.2007 žalovaný vyplatil žalobcovi mzdu priamo do rúk žalobcu pred termínom dojednanej splatnosti mzdy za mesiac december 2007, z ktorej žalobca zaplatil priamo do pokladne žalovaného cenu prevzatého tovaru bez zaplatenia. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 142 ods. l, § 151 ods. l O.s.p., vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a ďalej žalobcovi priznanú náhradu trov konania odôvodnil skutkovo. 5. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Považoval za nesprávny záver súdu prvej inštancie v tom, že po tom, ako sa žalobca nedostavil po 12.12.2007 do práce, žalobcu mal najprv vyzvať na nástup do práce a aby riadne vykonával prácu. Za okolností, kedy žalobca ako zamestnanec zanechá v mieste výkonu práce kľúče a služobný telefón, po tom, čo je upozornený na porušenie pracovnej disciplíny, na pripravovanú inventúru, na jeho nevyhnutnú účasť na tejto inventúre, kedy po dobu dlhšiu ako 14 dní neospravedlní svoju neúčasť na pracovisku, mal (žalovaný) jednoznačne za to, že tento prejav žalobcu smeruje k tomu, že prácu zanechal. V priebehu neprítomnosti žalobcu na pracovisku zvažoval len okolnosť, či žalobca nie je práceneschopný. Žalobca však ani v dodatočnej lehote 14 dní žiadne ospravedlnenie nepredložil. Nakoľko celý obchodný koncept žalovaného (B.) je založený na predaji zimného športového sortimentu, je práve zimná sezóna obchodne neopomenuteľná a kľúčová. Koncept B. vykazuje v priebehu mesiacov január až október finančnú stratu, pričom mesiace november - január sú mesiace, kedy koncept zaznamenáva ziskovosť pri predaji zimného športového sortimentu a zároveň mesiace, kedy sa kompenzuje strata z mesiacov január - október. Mesiac december je mesiac s najvyššími tržbami obchodného modelu za celý kalendárny rok, kedy sa zároveň rozhoduje, či pre neho skončí finančný rok so ziskom, alebo so stratou. Preto práve mesiac december je pre neho najdôležitejším obchodným mesiacom celého roka s nevyhnutným nasadením všetkých dostupných pracovných síl. Nie je preto v jeho záujme so svojimi zamestnancami skončiť pracovný pomer v mesiaci december. Nie je ani v jeho možnostiach svojich zamestnancov donútiť pracovať, presvedčiť ich, aby chodili do práce. Žiaden právny predpis mu neprikazuje posielať svojím zamestnancom žiadosť dostaviť sa do práce; plniť pracovné povinnosti vyplýva priamo zo zákona. Ak sa žalobca cítil byť ukrivdený na svojich právach a ak mu mal byť zamedzený vstup na miesto výkonu práce, nemal byť práve žalobca pasívny a vyčkávať 14 dní, ale aktívne sa domáhať umožniť mu pracovať. Nemožno pochybovať o tom, že žalobca si nebol a nie je vedomý svojich zamestnaneckých práv a povinností, pretože od začiatku súdneho sporu, tiež predtým, koná kvalifikovane pokiaľ sa týka určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. I po vydaní prvoinštančného rozsudku naďalej existuje rozpor v tom, kto mal vlastne žalobcovi zamedziť prístup na pracovisko. Pokiaľ žalobca tvrdí, že k tomuto zamedzeniu malo prísť osobou G.. B.. G. T., tak v priebehu dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že G.. B.. G. T. sa nachádzal v tom čase na porade v E., vzdialenej 200 km od predajne, v ktorej pracoval žalobca, a to v čase od 08:00 hod. do 21:00 hod. V rozsudku je nesprávne uvedené, že porada trvala hodinu, pričom správne malo byť uvedené, že porada trvala viac ako hodinu. Žalobca po celú dobu konania tvrdí, že sa jednalo práve o osobu G.. B.. G. T., ktorý sa fyzicky dostavil na predajňu a žalobcovi zakázal vstup na pracovisko. Bolo teda fyzicky nemožné, aby G.. B.. G. T. zabránil žalobcovi vo vstupe na pracovisko a zároveň sa zúčastnil porady za prítomnosti piatich svedkov. Zanechanie zverených predmetov žalobcom na pracovisku bolo predmetom porady dňa 19.12.2008, kedy bol majoritný spoločník informovaný o tomto postupe žalobcu a zároveň bolo riešené zastupovanie žalobcu na predajni v obchodne kľúčovom období mesiaca december. O tejto okolnosti bol informovaný tiež A. I., ktorý po porade vedel o postupe žalobcu. U žalobcu tiež zistil bezdôvodnú manipuláciu s cenami, predaj tovaru osobám žalobcovi známym za cenu bezdôvodne nižšiu ako cenníkovú a zároveň odobratie tovaru z predajne žalobcom bez toho, aby tento tovar zaplatil, pričom ani sám žaloba túto okolnosť nerozporoval. Povinnosťami nie je možné zaťažovať a do určitej miery „diskriminovať" výlučne jeho ako zamestnávateľa, ktorý mal okrem povinností striktne uvedených v Zákonníku práce a všeobecne záväzných právnych predpisoch tiež povinnosť voči svojim obchodným partnerom, dodávateľom, odberateľom, bankám, daňovým úradom, pričom nesie celé riziko za dosiahnutý hospodársky výsledok, ako aj zodpovednosť z tohto výsledku. Nemožno zohľadniť v jeho neprospech, že nevyzval žalobcu k tomu, aby sa dostavil na pracovisko po tom, čo sa žalobca z pracoviska bezdôvodne na čas dlhší ako 14 dní vzdialil; naopak žalobca nepochybne si vedomý práv a povinností zamestnanca bol dlhšie ako 14 dní pasívny. Mzda za mesiac december 2008 bola žalobcovi vyplatená z toho dôvodu, aby mohol žalobca uhradiť nezaplatený tovar, ktorý neoprávnene odobral z predajne. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, v ktorom bude žaloba zamietnutá; žiadal náhradu trov konania. 6. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril. 7. Odvolací súd preskúmal vec majúc na zreteli viazanosť rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], na jej prejednanie nariadil pojednávanie, keďže bolo potrebné doplniť, resp. zopakovať, dokazovanie (§ 385 ods. l C.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pojednávania na odvolacom súde konanom dňa 20.12.2017 sa nezúčastnil žalobca, jeho právny zástupca, obaja súhlasili s tým, aby sa konalo a rozhodlo v ich neprítomnosti (žalovaný nemal vykázané doručenie). Strany sporu, právny zástupca žalobcu, neboli prítomní ani na pojednávaní konanom na odvolacom súde dňa 31.1.2018, keď opätovne žalobca a jeho právny zástupca súhlasili s tým, aby sa konalo a rozhodlo v ich neprítomnosti; žalovaný svoju neprítomnosť neospravedlnil, nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Nadväzne na žalobu odvolací súd zopakoval dokazovanie pracovnou zmluvou zo dňa 30.10.2006, dodatkom č. 1 zo dňa 29.11.2006 k pracovnej zmluve zo dňa 30.10.2006, dodatkom č. 2 zo dňa 27.12.2006 k pracovnej zmluve zo dňa 30.10.2006, dohodou o spoločnej hmotnej zodpovednosti zo dňa 30.10.2006, dohodou o hmotnej zodpovednosti zo dňa 1.10.2007, okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 4.1.2008 doručené žalobcovi dňa 10.1.2008, vytýkacími listami žalovaného zo dňa 12.12.2007, popisom pracovnej činnosti žalobcu zo dňa 1.12.2006, potvrdením žalovaného zo dňa 29.1.2007 o príjmoch fyzickej osoby zo závislej činnosti za rok 2006, o preddavkoch na daň, o dani vybranej zrážkou z týchto príjmov a o daňovom bonuse na vyživované deti, skutočnosťami uvádzanými stranami sporu v konaní pred súdom prvej inštancie, v odvolaní (§ 470 ods. l, ods. 2, § 378 ods. l, § 188 ods. l, § 204, § 384 C.s.p.), na základe čoho zistil tento skutkový stav veci. 8. Pracovnoprávny vzťah medzi stranami sporu bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 30.10.2006 na dobu určitú do 31.10.2007 s miestom výkonu práce R. v pracovnej pozícii zamestnanca predavač - pokladník so skúšobnou dobou 3 mesiace (body A., B., C. preambuly pracovnej zmluvy). Okrem iného účastníci pracovnoprávneho vzťahu sa dohodli, že zmluva nadobúda platnosť a účinnosť dňom podpisu zmluvnými stranami, zmluvu možno meniť a dopĺňať len na základe písomných a označených dodatkov (čl. IV. body 4.5., 4.7. pracovnej zmluvy). Na základe dodatku č. l zo dňa 29.11.2006 k pracovnej zmluve uzavretej dňa 30.10.2006 žalobca začal pracovať ako zástupca vedúceho G. v R. R.. Dodatkom č. 2 zo dňa 27.12.2006 k pracovnej zmluve uzavretej dňa 30.10.2006 boli zmenené mzdové podmienky s platnosťou od 1.1.2007 tak, že základná hrubá mesačná mzda žalobcu bola v sume 12.000,-- Sk + osobné ohodnotenie + prémie. Inak pracovná zmluva menená nebola. Zamestnávateľ so svojimi zamestnancami (aj so žalobcom) uzavrel dňa 30.10.2006 dohodu o spoločnej hmotnej zodpovednosti; dňa 1.10.2007 strany sporu uzavreli dohodu o hmotnej zodpovednosti v dôsledku zmeny pracovnej pozície žalobcu. Dňa 12.12.2007 písomným podaním riaditeľ spoločnosti G.. B.. G. T. vytýkal žalobcovi neoprávnenú manipuláciu s kartou zákazníka dňa 11.11.2007, karta zákazníka bola použitá pre osobný nákup, čím boli zneužité osobné dáta zákazníka a poškodené dobré meno firmy; ďalej neoprávnenú manipuláciu s predajnými cenami, ktoré svojvoľne znížil zo sumy 1.899,-- Sk na sumu 1.599,-- Sk, realizoval nákup a po realizovaní nákupu cenu vrátil na pôvodnú hodnotu, čo považoval zamestnávateľ za spreneveru; ďalej mu vytýkal svojvoľné vzatie tovaru z predajne bez zaplatenia dňa 2.12.2007. Podaním zo dňa 4.1.2008, ktoré doručil žalobcovi dňa 10.1.2008, žalovaný ako zamestnávateľ so žalobcom ako zamestnancom okamžite skončil pracovný pomer podľa ustanovenia § 68 ods. l písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom z dôvodu, že od 12.12.2007 nenastúpil na pracovné zmeny a svojmu nadriadenému neoznámil dôvod svojej neprítomnosti; neprítomnosť zamestnanca na pracovisku zamestnávateľ kvalifikoval ako neospravedlnenú absenciu. Žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 11.2.2008 sa žalobca domáha vyslovenia neplatnosti tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru. 9.1. Skôr, ako súd prvej inštancie konal a rozhodol o predmete sporu, mal vyriešiť základnú otázku, a síce či pracovný pomer uzavretý na dobu určitú sa kvalifikovaným (zákonom predpokladaným) spôsobom zmenil na pracovný pomer na dobu neurčitú, čo sa ale nestalo. 9.2. V žalobe a v celom súdnom konaní žalobca odvíja vznik a trvanie pracovného pomeru od pracovnej zmluvy uzavretej dňa 30.10.2006, v znení jej dodatkov č. 1, č. 2, na dobu určitú do 31.10.2007. Nepredložil súdu listinný dôkaz, ani len netvrdil (už v žalobe a ani v priebehu celého súdneho konania), že tento pracovný pomer sa zmenil na pracovný pomer uzavretý na dobu neurčitú, resp. že s vedomím zamestnávateľa pokračoval ďalej vo výkone práce na základe danej pracovnej zmluvy. 9.3. Odvolací súd vyzval žalobcu prostredníctvom jeho právneho zástupcu, aby predložil všetky (akékoľvek) zmeny pracovnej zmluvy, prípadne ďalšie dôkazy preukazujúce trvanie pracovného pomeru, resp. výkon pracovnej činnosti žalobcu pre žalovaného, od 1.11.2007 naďalej, čo sa nestalo. Predložil len doklady vzťahujúce sa k obdobiu do 31.10.2007 (pracovnú zmluvu, okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré listiny predložil spolu so žalobou, ďalej dohodu o hmotnej zodpovednosti zo dňa 1.10.2007, pracovnú náplň žalobcu zo dňa 1.12.2006, potvrdenie o príjmoch fyzickej osoby zo závislej činnosť za rok 2006). 10.1. Podľa § 42 ods. l Zákonníka práce [zákon č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom v čase vzniku, trvania, pracovného pomeru (od 1.7.2006 do 11.6.2008); ďalej len Zákonník práce] pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi. 10.2. Pracovný pomer vzniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce (§ 46 Zákonníka práce). 10.3. Pracovný pomer uzatvorený na určitú dobu sa skončí uplynutím tejto doby. Ak zamestnanec pokračuje po uplynutí dohodnutej doby s vedomím zamestnávateľa ďalej vo výkone práce, platí, že sa tento pracovný pomer zmenil na pracovný pomer uzatvorený na neurčitý čas, ak sa zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom inak (§ 71 ods. l, ods. 2 Zákonníka práce). 11. Zo zopakovaného dokazovania, z doplneného dokazovania, odvolací súd dospel k tomu právnemu záveru, že žaloba dôvodná nie je. Na základe žalobcom označených a predložených dôkazov zostalo nepochybné, že pracovný pomer založený pracovnou zmluvou dňa 30.10.2006 v znení jej dodatkov č. 1, č. 2, sa skončil uplynutím doby, na ktorú bol pracovný pomer uzatvorený (uplynutím dňa 31.10.2007). Žalobca ani len netvrdil, tým viac nepreukázal, že aj po tomto dni pokračoval vo výkone práce pre žalovaného s vedomím zamestnávateľa na základe danej pracovnej zmluvy v znení všetkých jej dodatkov. O tieto skutočnosti potom žalobca nemohol opierať svoje tvrdenie v žalobe v predmetnom súdnom konaní. 12. Ak neskôr v priestoroch žalobcu bol, vykonával prácu predavača, narábal s pokladňou, mohlo sa tak stať (len) na základe iného právneho úkonu, inej právnej skutočnosti, čo žalobca ani len netvrdil, a teda minimálne neuviedol, kedy sa tak stalo, s vedomím koho, teda či sa tak stalo s vedomím zamestnanca žalovaného, konkrétne ktorého a v akej pracovnej pozícii daný zamestnanec pre žalovaného pracoval, osobitne či bol jeho (žalobcov) nadriadeným. V tejto súvislosti potom či tomuto zamestnancovi oznámil, že jeho pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú do 31.10.2007, že žiadne iné dodatky k pracovnej zmluve dohodnuté neboli, a uplynutím uvedeného dňa pracovný pomer skončil. Len nadväzne na tieto (ďalšie) právne skutočnosti sa mohol žalobca domáhať vyslovenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, čo sa nestalo. 13. Súd prvej inštancie pochybil, keď sa týmto základom nezaoberal a nevyriešil skôr, ako začal riešiť otázku neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru majúc za to (bez akéhokoľvek odôvodnenia), že pracovný pomer uzavretý dňa 30.10.2006 trval aj po 31.10.2007. 14. Ak by pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 30.10.2006 trval aj po 31.10.2007, žalobca by nemusel preukazovať naliehavý právny záujem na určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru listom žalovaného zo dňa 4.1.2008 doručený mu dňa 10.1.2008, keďže túto možnosť upravuje priamo Zákonník práce. Ak ale nie je preukázané, že pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 30.10.2006 v znení jej dodatkov č. 1, č. 2, trval aj po 31.10.2007, žalobca bol povinný tvrdiť a preukázať naliehavý právny záujem na určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného listom zo dňa 4.1.2008 doručený mu dňa 10.1.2008. Žalobca naliehavý právny záujem na určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného listom zo dňa 4.1.2008 doručený mu dňa 10.1.2008 ani len netvrdil. 15. Nadväzne na všetko vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vyslovil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 388 C.s.p.). 16. Nadväzne na rozhodnutie vo veci samej odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov konania tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 % (§ 388, § 255 ods. l, § 262 ods. l C.s.p.). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v osobe súdneho úradníka (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 17. Žalovanému úspešnému aj v odvolacom konaní odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (§ 396 ods. 1, ods. 2, § 255 ods. l, § 262 ods. l C.s.p.). Aj o tejto výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v osobe súdneho úradníka (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 18. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).