Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/139/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312202393 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1312202393.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v spore žalobcu: Orange Slovensko, a.s., Metodova 8, Bratislava, proti žalovanej: L. R., N. X, R., o zaplatenie 258,67 eura s príslušenstvom, na odvolanie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov, vystupujúceho do 30.6.2016 ako vedľajší účastník na strane žalovanej, zastúpeného advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, Nám. SNP 7, Stropkov, proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 6C/59/2012-159, zo dňa 20.9.2012, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach z r u š u j e a vec v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 215,67 eura s úrokom z omeškania 9 % z istiny ročne od 19.3.2010 do zaplatenia a titulom náhrady trov konania zaplatiť žalobcovi 16,50 eura; vo zvyšku konanie zastavil. Vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu 5.3.2012 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovanú k zaplateniu istiny 258,67 eura spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne z 258,67 eura za obdobie od 19.3.2010 do zaplatenia, ako i náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu zistil, že strany sporu 5.12.2009 písomne uzatvorili Zmluvu o pripojení č. K. (ďalej len „zmluva o pripojení 1“), na základe ktorej sa žalovaná stala užívateľom užívateľského programu „Paušál 10 Eur“ a bola jej pridelená SIM karta s číslom XXXXXXXXXX. Dňa 29.11.2009 strany sporu písomne uzatvorili Zmluvu o pripojení č. K. (ďalej len „zmluva o pripojení 2“), na základe ktorej sa žalovaná stala užívateľom užívateľského programu „Paušál 10 Eur“ a bola jej pridelená SIM karta s číslom XXXXXXXXXX. Žalovaná bola vyzvaná faktúrami vystavenými žalobcom, aby za obdobie 11/2009 uhradila poplatok za aktiváciu SIM karty 20 eur, za obdobie 12/2009 uhradila poplatok za aktiváciu SIM karty 20 eur, poplatok za mesačný paušál 0,77 eura a poplatok za hovorené 17,90 eura. Listom z 8.9.2010 bola v pokuse o pokonávku žalovaná vyzvaná k tomu, aby uhradila svoj dlh za horeuvedené fakturačné obdobia 58,67 eura a 258,67 eura (podľa správnosti zrejme 200 eur) ako zmluvnú pokutu, teda dlh v celkovej výške 258,67 eura do 18.3.2010. Žalobca na pojednávaní konanom 20.9.2012 ozrejmil, že so žalovanou uzavrel zmluvu o pripojení 1 a 2 na základe ktorých jej boli poskytnuté dva mobilné telefóny v akciovej cene 9 eur. Žalovaná od počiatku za poskytnuté služby neplatila, pričom v zmysle č.l. 3.7 Dodatku (zrejme k zmluve o pripojení 1 a 2) mal žalobca nárok na náhradu škody vo výške ceny mobilného telefónu, ak si žalovaná nebude plniť svoje povinnosti; suma 157 eur bola za oba mobilné telefóny. Tvrdil, že Samsung C5 110 má predajnú cenu 100 eur, preto škoda je 91 eur a Sony Ericsson 75 eur, preto škoda je 66 eur; čiastočné späťvzatie (žaloby; na pojednávaní konanom 20.9.2012) vo výške 43 eur bolo rozdielom oproti pôvodnej výške zmluvnej pokuty (200 eur). 3. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tým, že pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu škody 157 eur, táto mu vznikla v zmysle čl. 3 bod 7 Dodatku k zmluve o pripojení, nakoľko mobilný telefón Samsung C5 bol žalovanej odpredaný za akciovú cenu 9 eur a mobilný telefón Sony ericsson za akciovú cenu 9 eur a to pod podmienkou dodržania povinnosti platiť žalobcovi poskytnuté služby po dobu viazanosti 24- mesiacov, pričom predajná cena bola 100 eur a 75 eur. Škoda žalobcu teda spočíva v rozdiele akciovej ceny oproti cene predajnej, odpočítajúc adekvátnu časť cien po dobu dodržania zmluvných podmienok žalovanou. V danom prípade žalovaná od začiatku zmluvného vzťahu žalobcovi neplnila za poskytnuté služby. Vzhľadom na zistenú škodu 157 eur, spolu s neuhradenými službami na hovornom 58,67 eura a s poukazom na § 42 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. b), § 43 ods. 1, ods. 5 písm. b) zákona č. 610/2003 Z.z., § 420 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka dôvodil, že uplatnený nárok žalobcu tvorí 215,67 eura. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a plne úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešnej žalovanej právo na náhradu trov konania vo výške zaplateného súdneho poplatku z návrhu na začatie konania 16,50 eura. 4. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal náhradou trov konania vedľajšieho účastníka na strane žalovanej. Tento si vyčíslil trovy konania ako trovy právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby po 41,50 eura za úkon, keď hodnotu úkonu určil z 650 eur (zo zmluvnej pokuty). V tomto smere súd prvej inštancie dospel k záveru, že vedľajším účastníkom vynaložené trovy na právne zastúpenie advokátom neboli v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Vyslovil názor, že vedľajší účastník ako združenie na ochranu spotrebiteľa, ktorého cieľom v zmysle jeho stanov je kolektívna ochrana spotrebiteľov, podávanie žalôb podľa zákona č. 250/2007 Z.z., zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka, disponuje vlastnými personálnymi zdrojmi, ktoré majú základné odborné znalosti v oblasti spotrebiteľského práva, keďže stanovy združenia jednoznačne deklarujú akou oblasťou práva sa združenie spotrebiteľov zaoberá. Mal preto za to, že samotné združenie má vo svojich členoch potenciál ľudí s potrebnými znalosťami a skúsenosťami pre efektívnu ochranu spotrebiteľov bez toho, aby bolo právne zastúpenie advokátom v takomto type sporu účelné. Na uvedenom základe čiastočne úspešnému vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov nepriznal. Záverom súd prvej inštancie poznamenal, že z rozhodovacej činnosti mu je známe, že vedľajší účastník použil totožné podanie v konaniach, v ktorých spoločnosť Orange Slovensko, a.s. ako žalobca uplatňuje nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. 5. Proti rozsudku vo vyhovujúcej časti priznaného nároku s prísl. titulom náhrady škody (t.j. v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 157 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od 19.3.2010 do zaplatenia) a v časti náhrady trov konania medzi stranami sporu ako aj na strane vedľajšieho účastníka podal vedľajší účastník odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že žalobca, uvedomujúc si právnu argumentáciu vedľajšieho účastníka a neprijateľnosť uplatnenej zmluvnej pokuty, vzal žalobu v časti zmluvnej pokuty späť a vo zvyšnej časti zmluvnej pokuty zmenil právny dôvod žaloby na náhradu škody. Tento novouplatnený právny titul je však založený na zmene skutkových tvrdení; uplatňovať v súdnom konaní nárok na náhradu škody predpokladá zisťovať všeobecné podmienky zodpovednosti za škodu, pričom takéto zisťovanie vychádza z úplne iných skutkových okolností, než na ktoré poukázal žalobca v žalobe pri uplatnení svojho nároku na zmluvnú pokutu. Netvrdil, že u žalobcu nemohlo dôjsť ku škode, avšak nárok na náhradu škody je potrebné presne špecifikovať, je potrebné preukázať podmienky vzniku nároku na škodu aj skutočnú výšku škody. V neposlednom rade je potrebné dokazovať aj príčinnú súvislosť medzi konkrétnym konaním škodcu a konkrétnou tvrdenou škodou. Mal za to, že samotné uzatvorenie kúpnej zmluvy, podľa ktorej si účastníci platne dohodli akciovú cenu ako kúpnu cenu, nemôže spôsobiť žalobcovi žiadnu škodu, lebo takýto predaj a takto dohodnutá kúpna cena sa neprieči žiadnej norme a takýmto postupom nie je porušená žiadna povinnosť ako prvý predpoklad zodpovednosti za škodu. Vzniknutá škoda rozhodne nemôže predstavovať rozdiel medzi akciovou a trhovou cenou; išlo by opäť len o paušalizovanú náhradu škody, teda len o modifikovanú zmluvnú pokutu, ktorú už judikatúra zakázala, pretože by žiadnym spôsobom nebolo zohľadnené, v akom rozsahu spotrebiteľ svoje záväzky porušil a škoda by stále predstavovala tú istú sumu. Dodal, že tvrdenie žalobcu, že škodu predstavuje poskytnutá zľava na mobilný telefón nemôže obstáť ani z hľadiska skúmania príčinnej súvislosti ako predpokladu zodpovednosti za škodu, pretože zľavu poskytol žalobca dobrovoľne ešte pred konaním žalovanej; preto nemožno tvrdiť, že nebyť takéhoto konania žalovanej, nedošlo by ani ku škode u žalobcu. Škodu by mohla predstavovať len ujma žalobcu na platbách za hovorné, ku ktorým sa žalovaná v zmluve o pripojení 1 a 2 zaviazala. Takúto škodu však je potrebné presne zadefinovať a stanoviť jej rozsah. Rozdiel medzi nákupnou a akciovou cenou mobilného telefónu nemá žiadnu súvislosť so škodou, ktorá mohla žalobcovi eventuálne vzniknúť. 6. Zdôraznil, že pri rozhodovaní o jeho trovách konania je nevyhnutné vychádzať zo samostatnosti žalobcom uplatnených nárokov a zo skutočnosti, že on ako vedľajší účastník vstúpil do konania len v časti samostatného nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty, pričom samostatný nárok na zaplatenie poskytnutých elektronických komunikačných služieb nenamietal; poukázal na R 28/1970, R 53/1993, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.1.2011, sp. zn. 4M Cdo 20/2010. Ďalej argumentoval, že pokiaľ by sa v praxi presadil názor upierajúci mu právo na právneho zástupcu vzhľadom na predmet jeho činnosti, prípadne vzhľadom k tomu, že jedna členka združenia má právnické vzdelanie, avšak právnu prax vôbec nevykonáva, potom by bolo problematické aj zastupovanie advokátmi napr. sudcov, prokurátorov, advokátov, ministrov spravodlivosti, predsedov vlád, ktorí sú právnikmi, čo by bolo v evidentnom rozpore s platným právom, ale aj s každodennou realitou. Ozrejmil, že jeho agenda vyžaduje nielen právnickú kvalifikáciu, ale aj enormné nároky na osoby, ktoré by túto agendu systematicky spracovávali, týka sa technického zabezpečenia, pracovných prostriedkov a pomôcok slúžiacich na jej spracovanie vrátane adekvátnych kancelárskych priestorov. Nemá finančné prostriedky ani personálne obsadenie, teda nemá vlastný „aparát“, preto jedinou možnosťou na efektívne presadzovanie spotrebiteľských práv na súdoch je realizovanie jeho činnosti prostredníctvom advokátskych kancelárií, ktoré sú ochotné pracovať len za prísudok. Mal za to, že súd prvej inštancie pri nepriznaní trov vedľajšieho účastníka postupoval v rozpore s legislatívou Európskej únie, judikatúrou Súdneho dvora EÚ, v rozpore s vnútroštátnou právnou úpravou, ustálenou súdnou praxou a slovenskou právnou teóriou. S poukazom na čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ, čl. 38, čl. 47 Charty základných práv EÚ argumentoval, že právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti. O dôvodnosti priznania trov vedľajšieho účastníka podľa jeho názoru svedčí aj novelizované znenie § 137 O.s.p., ktoré bolo súčinnosťou od 1.1.2012 doplnené zákonom č. 332/2011 Z.z. Na podporu uvedeného poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 22.12.2010, vo veci C-279/09 Deutsche Energinehandels und Beratungsgesellschaft mbH (DEB) proti Spolková republika Nemecko a uznesenie Krajského súdu v Prešove č.k. 3Co/131/2011-85, zo dňa 13.1.2012. S poukazom na § 18 a § 93 ods. 4 O.s.p. dôvodil, že ak platí, že vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník hlavný a má platiť aj „rovnosť účastníkov“ ako jeden zo základných princípov súdneho konania, potom neexistuje rozumný dôvod nepriznať vedľajšiemu účastníkovi trovy právneho zastupovania za situácie, ak nárok na náhradu trov vznikne účastníkovi, ktorého vedľajší účastník v konaní podporoval. Účelnosť trov vynaložených na právnu pomoc možno vo všeobecnosti odvodiť z čl. 47 ods. 2 Ústavy SR. Podotkol, že ústavný rozmer práva účastníka na náhradu trov konania v úspešnom súdnom spore vyplýva z nálezov Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08, II. ÚS 122/09. Trovy právneho zastúpenia treba považovať v každom prípade za účelne vynaložené trovy. Každý má právo na to, aby hoci aj v jednoduchej, skutkovo a právne menej zložitej veci bol zastúpený advokátom. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 9.6.2010, sp. zn. 5 Cdo 71/2010, ako aj na najnovšie komentáre k Občianskemu súdnemu poriadku Š.F. a kol. Občiansky súdny poriadok, Komentár - I. diel, 2. vydanie, Praha: C. H. Beck, 2012, str. 331, prípadne N. a kol. Občanský soudní rád I, Velké komentáre, 1. vydaní: C. H. Beck, 2009, str. 607. Taktiež poukázal na mnohé rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici (príkladom rozhodnutie č.k. 17Co/87/2011-71, zo dňa 25.4.2012, uznesenie č.k. 13Co/193/2012-138, zo dňa 30.7.2012, uznesenie č.k. 14Co/227/2012-108, zo dňa 19.6.2012, uznesenie č.k. 15Co/92/2012-69, zo dňa 10.5.2012), Krajského súdu v Prešove (príkladom rozhodnutie sp. zn. 7Co/34/2012, zo dňa 28.3. 2012, uznesenie č.k. 5Co/63/2012-63, zo dňa 22.5.2012, uznesenie sp. zn. 6Co/16/2012, zo dňa 31.5.2012, uznesenie sp. zn. 7Co/31/2012, zo dňa 30.4.2012, uznesenie sp. zn. 8Co/22/2012, zo dňa 21.5.2012), Krajského súdu v Košiciach (príkladom rozsudok č.k. 2Co/127/2012-76, zo dňa 15.11.2012, uznesenie č.k. 2Cob/l04/2012-140, zo dňa 29.6.2012, uznesenie č.k. 3Co/79/2012-64, zo dňa 29.6.2012, uznesenie č.k. 3Cob/103/2012-112, zo dňa 23.8.2012), uznesenie Krajského súdu Bratislava č.k. 14Co/390/2012-90, uznesenie Krajského súdu Nitra č.k. 25Co/179/2012-69, zo dňa 31.7.2012, uznesenie Krajského súdu Nitra č.k. 9Co/172/2012-137, zo dňa 23.8.2012, uznesenie Krajského súdu Trenčín č.k. 4Co/270/2012-99, zo dňa 28.9.2012, uznesenie Krajského súdu Trenčín č.k. 17Co/220/2012-104, zo dňa 18.7.2012, uznesenie Krajského súdu Žilina č.k. 8Co/258/2012-127, zo dňa 31.7.2012). Záverom uviedol, že v predmetnej veci sú uplatňované nároky proti spotrebiteľovi, teda je nutné použiť normy spotrebiteľského práva aj výkladové pravidlá ich aplikácie. Základnou filozofiou spotrebiteľského práva je pozitívny zásah štátu, ktorým je kompenzovaná zjavná nerovnováha medzi dodávateľom a spotrebiteľom v kontraktačnom procese. Tento pozitívny zásah štátu realizuje zákonodarná moc spotrebiteľskou právnou úpravou, avšak nezastupiteľnú úlohu pri napĺňaní cieľov EÚ v rámci ochrany spotrebiteľa musí zohrávať aj súdna moc náležitou aplikačnou praxou a to aj v otázke rozhodovania o trovách konania subjektov, ktoré vystupujú na ochranu spotrebiteľov. 7. Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 3Co/80/2013-192, zo dňa 28.2.2013 odvolanie vedľajšieho účastníka odmietol; žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že vedľajší účastník prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal odvolanie po zákonom stanovenej lehote. Proti tomuto uzneseniu vedľajší účastník podal 8.7.2013 dovolanie; Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 3 Cdo 271/2013, zo dňa 25.11.2013, predmetné uznesenie Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie; mal za to, že vedľajší účastník podal odvolanie včas. 8. Účinnosťou Civilného sporového poriadku ex lege zanikol inštitút vedľajšieho účastníctva a vznikol inštitút intervencie (princíp okamžitej aplikability). Nakoľko odvolací súd v čase rozhodovania musí aplikovať platný procesnoprávny predpis, odvolateľ (Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS), s ktorým bolo do 30.6.2016 konané ako s vedľajším účastníkom konania, po 1.7.2016 viac v konaní ako vedľajší účastník konania vystupovať nemôže, nakoľko toto jeho postavenie zaniklo zo zákona k 30.6.2016. Napriek tomu však účinky podania odvolania zo strany Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v zmysle § 470 ods. 2 CSP zostali zachované. Pokiaľ by mal však v predmetnom konaní subjekt vystupujúci do 30.6.2016 ako vedľajší účastník vystupovať ako intervenient, musel by súd prvej inštancie postupovať v zmysle § 81 až 88 CSP a o prípadnej ne/prípustnosti intervencie rozhodnúť. 9. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal rozsudok v napadnutých častiach, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých častiach potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. 10. Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd uvádza, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 23.6.2004, sp. zn. III. ÚS 209/04 <http://merit.slv.cz/II.US209/04>, uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 15.3.2006, sp. zn. III. ÚS 95/06 <http://merit.slv.cz/III.US95/06>), t.j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 3.7.2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03 <http://merit.slv.cz/ IV.US115/03>, uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 23.6.2004, sp. zn. III. ÚS 209/04 <http:// merit.slv.cz/II.US209/04>). V oblasti nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej právnej argumentácie (subsumpcia skutkového stavu pod zvolené právne normy) nastávajú obdobné následky vedúce k neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež so zásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 3.10.2012, sp. zn. I. ÚS 33/2012). 11. Odvolací súd ďalej uvádza, že predpokladom uplatnenia nároku na náhradu škody je v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka preukázanie protiprávnosti konania, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou. Protiprávnosť konania treba ponímať v tom zmysle, že ide o faktické správanie (konanie alebo opomenutie), ktoré porušuje právnu povinnosť. Pod pojmom škoda sa v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi; rozlišujú sa dva druhy škody a to skutočná škoda a ušlý zisk. Skutočná škoda je ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. To, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.12.2009, sp. zn. 4 M Cdo 23/2008). Napokon príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a spôsobenou škodou musí byť bezprostredná; príčinnú súvislosť nemožno zamieňať s časovou následnosťou, t.j. deje ktoré nasledujú po sebe nemožno hodnotiť vo vzťahu príčiny a následku (porovnaj s R 21/1992). Uvedené predpoklady vzniku nároku na náhradu škody musia byť splnené kumulatívne a pre úspešnosť žaloby musia byť aj bezpečne preukázané, preto v prípade, ak nie je preukázaná, čo i len jedna z uvedených podmienok, nemožno dospieť k záveru o vzniku nároku na náhradu škody v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka. 12. V nadväznosti na uvedené odvolací súd poznamenáva, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku podstatnou časťou svojej argumentácie obmedzil iba na konštatovanie toho, že došlo k vzniku škody 157 eur (podľa jeho názoru rozdiel medzi akciovou cenou mobilných telefónov a ich predajnej ceny), pričom táto vznikla v zmysle č. 3 bod 7 Dodatku k zmluve o pripojení. Súd prvej inštancie však vôbec neobjasnil ďalšie základné predpoklady vzniku nároku na náhradu škody t.j. v čom malo spočívať protiprávne konanie žalovanej, a ako sa dané protiprávne konanie premietalo do vzniku škody (príčinná súvislosť). Odvolaciemu súdu navyše ani nie je zrejmé, ako dospel súd prvej inštancie k záveru, že predmetná škoda bola spôsobená práve vo výške 157 eur, keď ani len neuviedol, z akých dôkazov pri určení výšky škody vychádzal. Pokiaľ sa súd prvej inštancie stotožnil s výpismi zo žalobcovho intranetu (č.l. 153, 154), vôbec neozrejmil, ako tento dôkaz vyhodnotil a prečo práve tento svedčí o výške spôsobenej škody, t.j. vôbec neozrejmil, v čom spočívala skutočná škoda žalobcu, či jeho ušlý zisk; hodno podotknúť, že samotný poukaz na rozdiel medzi akciovou cenou žalobcom predávaných telefónov a ich predajnej ceny svedčí skôr o obchodnej politike žalobcu ako o jemu spôsobenej škode. Taktiež nebolo zrejmé, ako súd prvej inštancie vyložil ustanovenie č. 3 bod 7 Dodatku o zmluve o pripojení, keď titulom tohto ustanovenia zaviazal žalovanú na náhradu škody; len samotný odkaz na predmetné ustanovenie neozrejmuje právne úvahy súdu prvej inštancie v tomto smere. Je tiež potrebné poznamenať, že uvedené ustanovenie sa javí ako irelevantné vo vzťahu k náhrade škody v súdenej veci; toto ustanovenie totiž upravuje situáciu, ak strany uzatvoria nový dodatok k zmluve o pripojení. V prejednávanej však žiaden nový dodatok k zmluve o pripojení 1 a 2 uzavretý nebol, preto zrejme nebol žiaden dôvod na aplikáciu tohto ustanovenia (čo však s dostatočnou určitosťou nemožno zistiť, nakoľko súd prvej inštancie svoje úvahy ničím nepodložil). 13. Odvolací súd ďalej vo vzťahu k napadnutému výroku o trovách konania konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k záveru o čiastočnom procesnom úspechu vedľajšieho účastníka konania, avšak náhradu trov konania mu pre ich neúčelnosť nepriznal. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však nebolo zrejmé, v čom spočíval procesný úspech vedľajšieho účastníka konania, keď súd prvej inštancie žalobe žalobcu (po späťvzatí časti žaloby) vyhovel v plnom rozsahu; u žalovanej (aj vedľajšieho účastníka) sa procesný úspech meria rozsahom zamietnutia žaloby (t.j. v akej miere je úspešná procesná obrana). Vychádzajúc z obsahu spisu možno práve naopak konštatovať, že vedľajší účastník bol v plnej miere procesne neúspešný (žalobe bolo vyhovené v plnom rozsahu); súd prvej inštancie preto mohol vedľajšiemu účastníkovi priznať, či nepriznať trovy konania len v súvislosti so zastavením konania pre späťvzatie žaloby. V naznačenom smere by však musel zobrať do úvahy zásadu procesnej zodpovednosti za zavinenie (nie zásadu procesného úspechu) podľa dnes už neúčinného § 146 ods. 2 O.s.p. (podstatou zhodne s § 256 ods. 1 C.s.p.), ktorá sa uplatní pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené; inými slovami musel by skúmať, či žalobca späťvzatím žaloby procesne zavinil zastavenie konania a až následne, ak žalobca procesne zavinil zastavenie konania, sa mohol zaoberať účelnosťou vynaložených trov vedľajším účastníkom konania (iba v takomto prípade by mal vedľajší účastník nárok na náhradu trov). Súd prvej inštancie však žiadne takéto právne úvahy nevykonal a preto s ohľadom na uvedené možno napadnutý rozsudok hodnotiť ako zmätočný aj v časti o náhrade trov konania vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi. 14. Na uvedenom základe rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré by dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na relevantné právne a skutkovo súvisiace otázky vo vzťahu k vzniku nároku na náhradu škody a náhradu trov konania. Súd prvej inštancie tým znemožnil stranám, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (je neprípustné, aby odôvodnenie napadnutého rozsudku bolo založené na tom, že vznikol nárok na náhradu škody, ale bez právneho zdôvodnenia rozhodujúcich skutočností a vlastných úvah, ktoré by dostatočne ozrejmovali všetky predpoklady, ktoré viedli k tomu, že vznikol nárok na náhradu škody a tiež je neprípustné zamieňať si zásadu procesného úspechu so zásadou zavinenia pri náhrade trov konania) a nakoľko uvedené nedostatky nemožno napraviť ani v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, t.j. v časti, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť náhrady škody 157 eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne od 19.3.2010 do zaplatenia a v časti náhrady trov konania, podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec v tomto rozsahu na ďalšie konanie. V ďalšom konaní vezme súd prvej inštancie do úvahy, že pre zaviazanie žalovanej na náhradu škody musia byť spoľahlivo preukázané všetky vyššie uvedené predpoklady vzniku nároku na náhradu škody, pričom bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu a taktiež vezme v úvahu zásadu procesného zavinenia pri náhrade trov konania v zmysle § 256 ods. 1 C.s.p. Spor opätovne prejedná na pojednávaní, neopomenúc, že s účinnosťou od 1.7.2016 súdy v konaní postupujú a rozhodujú v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi C.s.p. (čl. 16 ods. 1 Základných princípov C.s.p.). Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie, ktoré bude vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu preskúmateľné, dôsledne vyhodnotí tvrdenia strán, vysporiada sa s odvolacími námietkami vedľajšieho účastníka konania a po opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak, by obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné. 15. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne o náhrade trov konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p.). 16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).