Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14CoPr/7/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312209986 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1312209986.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci žalobkyne: Ing. B. I., bytom M. XXX/X, XXX XX G. B., zastúpená JUDr. Ondrejom Krempaským, advokátom Račianska 66, 831 02 Bratislava proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, Stromová 1, 813 30 Bratislava, zastúpená JUDr. Martou Srncovou, advokátkou Seberíniho 9, 821 03 Bratislava v konaní o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 5. 797 eur, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 24. júna 2015, č. k. 9Cpr 5/2012 - 113, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 24. júna 2015, č. k. 9Cpr 5/2012 - 113 p o t v r d z u j e v celom rozsahu. Žalovanej sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, a o jeho výške rozhodne súd prvej inštancie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne a zaviazal ju zaplatiť právnej zástupkyni žalovaného náhradu trov konania vo výške 1 255 eur. 2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa, prostredníctvom jej právneho zástupcu, sa žalobou z 20.7.2012 domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 5 797 eur, ktorá predstavuje doplatok na mzde a odstupné. Žalobkyňa uviedla, že ňou uplatňovaný mzdový nárok vznikol z rozdielu určeného osobného platu rozhodnutím z 2.11.2009 a oznámení o výške funkčného platu zo dňa 22.7.2010 za obdobie mesiacov august, september, október a 15 dní mesiaca november v roku 2010. Zároveň žalobkyňa si uplatňovala rozdiel na vyplatenom odstupnom, keď zamestnávateľ vychádzal z platu 2 039 eur, hoci správne mal vychádzať z osobného platu 2 721 eur. Na odstupnom zamestnávateľ vyplatil 10 192 eur, hoci správne mal vyplatiť 13 605 eur. Žalobkyňa zdôraznila, že na jej prípad sa nevzťahuje uznesenie vlády SR č. 491 z 15.7.2010, ktoré ukladalo prehodnotiť platy priznané štátnym zamestnancom tak, aby boli upravené v súlade so zákonom a osobitne významnými a mimoriadne náročnými úlohami príslušného rezortu. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov a to § 1, § 5 až 7, ustanovenia § 53, 59 a § 125 citovaného zákona. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov, najmä ustanovenie § 1 a § 3 a 4 citovaného zákona. Mal za to, že žaloba nebola podaná dôvodne. Uviedol, že žalobkyňa v žalobe označila ako žalovaného Slovenskú republiku, ktorá je právnickou osobou, avšak v tomto konaní nie pasívne legitimovanou. Pasívne legitimovanou je výlučne v zmysle ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Uviedol, že Ministerstvo školstva bolo služobným úradom žalobkyne, ktorá ako štátna zamestnankyňa vykonávala štátnu službu v štátnozamestnaneckom pomere vo vzťahu k štátu a teda išlo o verejnoprávny vzťah žalobkyne ako zamestnanca vo vzťahu k štátu. Tým, že žalobkyňa bola v štátnozamestnaneckom pomere k Ministerstvu školstva ako služobnému úradu, právne neznamená, že by bola v štátnozamestnaneckom pomere k samotnému štátu ako právnickej osobe. Štát nebol jej služobný úrad, ale bolo ním vtedajšie Ministerstvo školstva, ako štátny orgán, ktorý je právnickou osobou. Pokiaľ si teda žalobkyňa uplatnila nároky platové a odstupné, teda nároky zo štátnozamestnaneckého vzťahu, pasívne legitimovaným subjektom je výlučne Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR ako služobný úrad, na ktorom vykonávala žalobkyňa štátnu službu v štátnozamestnaneckom pomere k štátu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech vo veci priznal náhradu trov konania. 3. Proti tomuto rozsudku včas podala odvolanie žalobkyňa, žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 4. Uviedla, že súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Zo spisu vyplýva, že ani súd prvej inštancie nemal pochybnosti o označení žalovaného subjektu, čo potvrdzuje rozsudok (v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie 9 Cpr 5/2012 - 77, z 27.5.2013 - poznámka odvolacieho súdu), pričom k spochybneniu vecnej pasívnej legitimácie došlo až v odvolacom konaní. Žalobkyňa uviedla, že súd sa nestotožnil s právnym názorom zástupcu žalobkyne, že v danom prípade ide o rozpor, pri ktorom má súd postupovať tak, že je povinný žalobkyňu vyzvať na prvom pojednávaní, aby v zmysle § 43 OSP tieto rozpory odstránila. Súd takto nepostupoval ani po zrušení prvostupňového rozsudku, zjavne z dôvodu, že nemal pochybnosť o správnosti označenia žalovaného. Medzitýmny rozsudok tento záver potvrdzuje. Z tohto rozsudku a následne i rozsudku Krajského súdu (uznesenia - poznámka odvolacieho súdu), ale aj z rozsudku, proti ktorému smeruje toto odvolanie, je možné vyvodiť záver, že súdy pri posudzovaní tejto veci nemali jednotný názor. Podľa žalobkyne bolo povinnosťou súdu vyzvať žalobkyňu na odstránenie rozporu v žalobe, pokiaľ sa týka označenia žalovaného, keď zo žaloby vyplýva, že aj keď bol žalovaný označovaný ako Slovenská republika, nárok bol uplatňovaný voči ministerstvu. Žalobkyňa poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 4Cdo 193/2009, ktoré je použiteľné aj na tento prípad. Súd prvej inštancie sa v rozsudku s touto námietkou vysporiadal tak, že toto uznesenie nemá nič spoločné s prejednávanou vecou. Súd prvej inštancie sám v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že v danom prípade ide o verejnoprávny vzťah žalobkyne ako zamestnanca vo vzťahu k štátu. Žalobkyňa uviedla, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 3 citovaného ustanovenia štátna služba sa vykonáva v v štátnozamestnaneckom pomere k štátu a preto záver súdu prvej inštancie, ktorý vyslovil, nevyplýva z tohto ustanovenia tak jednoznačne, ako ho súd uviedol. To, že štát nebol služobným úradom, ešte neznamená, že štátnozamestnanecký pomer k štátu nevznikol a citované ustanovenie tento záver jednoznačne nepotvrdzuje. V dôvodovej správe k ustanoveniu § 1 sa uvádza, že zamestnávajúcim subjektom v oboch prípadoch je štát reprezentovaný služobným úradom. Ministerstvo plní úlohy štátu navonok aj dovnútra. Služobný úrad nie je samostatným právnym subjektom a tak, ako vyplýva aj z dôvodovej správy, štát ako zamestnávateľ je reprezentovaný týmto úradom. Minimálne možno konštatovať, že zákon nie je v riešení tejto otázky jednoznačný a odvodiť právnu subjektivitu od procesného ustanovenia § 126 bez rešpektovania právneho vzťahu, ktorý vzniká medzi zamestnancom a štátom, t. j. štátnozamestnanecký vzťah, je prinajmenšom nenáležité. Z týchto právnych predpisov je rovnako možné vyvodiť záver, že v pracovnoprávnych vzťahoch je pasívne legitimovaný štát, ktorý je zastúpený ministerstvom. Žaloba žalobkyne bola zamietnutá len z dôvodu, že súd nevyzval žalobkyňu na odstránenie rozporov, pričom ani závery súdu k vecnej pasívnej legitimácii žalovaného subjektu, nie je možné vyvodiť jednoznačne z ustanovení, na ktoré súd poukázal. Žalobkyňa podala odvolanie i proti priznaniu trov konania žalovanému, ktorý je v konaní zastúpený advokátkou. Uviedla, že v štruktúre žalovaného sú odborné útvary obsadené štátnymi úradníkmi s právnickým vzdelaním a tieto náklady vznikli v dôsledku toho, že ministerstvo tieto útvary nevyužíva, aj keď táto činnosť je jednou z ich náplní. Advokátka navyše bola v právnom vzťahu so žalovaným na základe zmluvy, podľa ktorej poberala paušálnu odmenu. Súd teda priznal náhradu trov, ktoré neboli účelné na uplatňovanie alebo bránenie práva. Ich priznanie je teda v rozpore so zásadou účelnosti, ale aj v rozpore s dobrými mravmi. 5. K odvolaniu sa písomne vyjadrila žalovaná podaním, ktoré došlo súdu prvej inštancie dňa 14.3.2016, pričom žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 6. Uviedla, že otázka vecnej legitimácie účastníkov občianskeho civilného konania vyplýva z hmotného práva, keď dispozícia so žalobou a dispozícia v označení pasívne vecne legitimovaného účastníka konania (protistrany) je výlučne v rukách žalobcu. Nesprávne určenie okruhu účastníkov v sporovom konaní nemôže súd odstrániť ex offo a nemôže o tomto nedostatku navrhovateľa poučiť v zmysle § 5 Občianskeho súdneho poriadku, lebo poučenie v tomto smere by bolo poučením o tom, kto má byť podľa hmotného práva účastníkom konania, t. j. nositeľom hmotnoprávnych povinností, v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania v zmysle § 18 OSP, ako aj v ustanovení článku 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 47 Ústavy SR. 7. Zákon č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe (ďalej len ZŠS) upravuje štátnozamestnanecké vzťahy v súvislosti s vykonávaním štátnej služby štátnymi zamestnancami. Štátny zamestnanec ako fyzická osoba vykonáva štátnu službu v služobnom úrade v príslušnom odbore štátnej služby, pričom podľa ustanovenia § 9 ods. 1 písmeno a) ZŠS - služobný úrad na účely tohto zákona je ministerstvo a ostatný ústredný orgán štátnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Ministerstvo v postavení zamestnávateľa je právnická osoba so samostatnou právnou subjektivitou, ktorá koná, vystupuje vo svojom mene a na vlastnú zodpovednosť v zmysle § 18 ods. 2 písmeno d) a nasl. Občianskeho zákonníka. Zákon o štátnej službe vo svojom ustanovení § 125 jednoznačne stanovuje, že spory medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom o nároky zo štátnozamestnaneckých vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy. Pasívne vecne je legitimovaný teda Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, konajúc nie v zastúpení Slovenskej republiky, ale vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. 8. Žalovaný mal za to, že žalobkyňa mala možnosť až do vyhlásenia prvostupňového rozsudku dosiahnuť zámenu pôvodne označeného účastníka konania na strane žalovaného (§92 OSP), ak žalobný návrh smeroval proti Slovenskej republike v zastúpení MŠVVaŠ - SR teda proti inému subjektu, ktorý je odlišným od bývalého zamestnávateľa žalobkyne, nešlo o nesprávne a neúplné podanie, ktoré by bolo potrebné upraviť alebo doplniť podľa § 43 a § 79 OSP. K uzneseniu Najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo 193/2009 žalovaný uviedol, že v tomto konaní išlo o náhradu škody voči štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., za ktorú škodu v plnom rozsahu zodpovedá štát, zastúpený príslušným orgánom verejnej moci. V tejto veci je však predmetom sporu peňažný nárok (plat) žalobkyne, v postavení zamestnankyne proti bývalému zamestnávateľovi zo štátnozamestnaneckého pomeru v roku 2010. 9. K námietke žalobkyne v súvislosti so zmluvným vzťahom právneho zástupcu žalovaného k svojmu klientovi uviedol, že v článku III. zmluvy o poskytnutí právnych služieb z 30.4.2010 medzi právnym zástupcom žalovaného a žalovaným je v čl. III. zmluvy dohodnutá paušálna zmluvná odmena 330 eur mesačne počas celej doby platnosti zmluvy, keď do odmeny sú zahrnuté všetky náklady a hotové výdavky právneho zástupcu bez akejkoľvek kompenzácie. Nad rámec poskytovaných právnych služieb bolo účastníkmi dohodnuté aj procesné zastupovanie klienta pred súdmi SR na základe klientom udelenej plnej moci výlučne však vo veciach, týkajúcich sa štátnozamestnaneckých vzťahov, kde bolo dohodnuté, že mimo paušálnej odmeny má právny zástupca v prípadoch procesného zastúpenia klienta pred súdmi právo na súdom priznanú náhradu trov konania proti neúspešnému účastníkovi konania. Toto právo advokátky bolo aj súdmi priznávané v súlade s úpravou OSP a vyhláškou MZ SR č. 655/2004 Zb. zákonov (správne MS SR) o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. K odvolacej námietke o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia zástupkyňa žalovaného poukázala na nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. III ÚS 457/2014 - 27 uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Mcdo 16/2014 a sp. zn. 7Cdo 93/2012. 10. Súd prvej inštancie vyjadrenie žalovanej zaslal k rukám právneho zástupcu žalobkyne, ktorý ho prevzal dňa 4.4.2016 (číslo listu 164). K predmetnému vyjadreniu žalovaného sa písomne nevyjadril. Po predložení veci odvolaciemu súdu, odvolací súd opätovne vyzval právneho zástupcu žalobkyne výzvou z 11.7.2017, aby sa žalobkyňa písomne vyjadrila k vyjadreniu žalovanej k odvolaniu žalobkyne. Zástupca žalobkyne odvolaciemu súdu dňa 6.8.2017 zaslal vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného, pričom uviedol, že zotrváva na dôvodoch, pre ktoré žiada rozsudok súdu prvej inštancie z 24.6.2015 zrušiť. Uviedol, že nepresné označenie žalovaného nemôže byť dôvodom na prijatie záveru o nedostatku pasívnej legitimácie, pričom nedostatok, ktorý konštatoval krajský súd bol odstrániteľnou prekážkou, ktorú nielen mohol, ale aj bol povinný súd prvej inštancie odstrániť. Súd prvej inštancie mal akceptovať spresnenie uplatnenia na novom pojednávaní po zrušení predchádzajúceho rozsudku. Ak mal odvolací súd za to, že v predchádzajúcom konaní sa súd nevysporiadal alebo dostatočne nevenoval tejto otázke pozornosť, mal zaviazať súd prvej inštancie, aby sa s touto otázkou v novom konaní a z procesného hľadiska zákonným spôsobom vysporiadal, t. j., aby vyzval žalobkyňu, aby označenie žalovaného dala do súladu s obsahom žaloby. V danej veci nejde o poučovanie súdu o hmotnoprávnych predpisoch, ale ide o odstránenie nejasností. 11. Vyjadrenie žalobkyne zo dňa 6.8.2017 bolo zaslané k rukám právnej zástupkyne žalovaného, ktorá sa k nemu písomne vyjadrila 12. V podaní zo dňa 1.2.2018 uviedla, že sa plne pridržiava svojich ústnych, ale aj písomných prejavov k dôvodom odvolania žalovanej zo dňa 7.8.2013, v stanovisku k vyjadreniu právneho zástupcu žalobkyne k odvolaniu žalovanej, podaním doručeným súdu dňa 13.9.2013, vo vyjadrení právneho zástupcu žalovanej zo dňa 14.3.2013 k odvolaniu žalobkyne, pričom sa k všetkým otázkam právneho zástupcu žalobkyne vyjadrila. K špekulatívnej polemike právneho zástupcu žalobkyne (advokáta) na adresu zástupcu žalovanej uviedla, že nepovažuje za vhodné sa vyjadrovať. Ňou uvedené vyjadrenia z predchádzajúcich podaní ako ich uviedol právny zástupca žalobkyne sú vytrhnuté z kontextu logického zmyslu vyjadrenia, ku ktorému sa vzťahujú. 13. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť Zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu tejto veci po 30. júny 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (v zmysle ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže odvolanie v tejto veci bolo podané ešte pred 01. 07. 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho tu v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP, rešpektujúc, že podľa § 470 ods. 2 CSP procesné účinky odvolania podaného predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované aj po 30. júny 2016. Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva tiež zo základných princípov CSP, a to princípu spravodlivej ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (článok II ods. 1 a ods. 2 CSP), vrátane článku III ods. 1 CSP. 14. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( §379, § 380 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 15. Podľa § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 16. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd v nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady, majúc za následok neprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolania napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobkyne zamietol. 17. Už Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 12.6.2014, č.k. 14CoPr/9/2013-98, keď zrušil v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 9Cpr/5/2012-77, zo dňa 27.5.2013 zdôraznil, že súd prvej inštancie sa v zrušenom rozsudku vôbec nezaoberal pasívnou legitimáciou žalovaného, i keď námietku v tomto smere vzniesol žalovaný až v odvolaní. Odvolací súd vznesenú námietku žalovaného vyhodnotil ako dôvodnú. Svoje dôvody podrobne uviedol v písomnou odôvodnení zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu ( viď. str. 6 ). Zároveň odvolací súd zdôraznil, že posúdenie existencie či už aktívnej alebo pasívnej legitimácie strán sporu je vždy na súde, a námietky žalobkyne, že žalovaný sa v rámci prvostupňového konania nepoukázal na neexistenciu jeho pasívnej legitimácie, nebolo možné pričítať na ťarchu žalovanej. Zároveň odvolací súd konštatoval, že i keď vzhľadom na ním vyslovený právny názor o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v návrhu označeného žalovaného, teoreticky bola daná možnosť napadnutý rozsudok už v odvolacom konaní zmeniť a žalobu zamietnuť, takémuto postupu bránila zásada dvojinštančnosti rozhodovania súdov. Zároveň súd prvej inštancie nerozhodol o celej žalobe. Preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že súd prvej inštancie podľa § 226 OSP (procesný právny predpis platný do 30.6.2016), je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. K tejto otázke uviedol, že zároveň súd prvej inštancie bude musieť rozhodnúť o celom nároku žalobkyne. 18. Neobstojí preto odvolacia námietka žalobkyne, keď namietala, že súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie, ktorý záver súdu prvej inštancie žalobkyňa považovala za nepochopiteľný, nemajúci oporu v súdnom spise. Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že už zo samotnej žaloby čl. 1 súdneho spisu jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa ako žalovaného označila subjekt: ,, Slovenská republika - Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, Stromová č. 1, Bratislava. ?? To, že žalovaná v priebehu prvostupňového konania nenamietala nedostatok vecnej pasívnej legitimácie subjektu, ktorý zastupovala, je pre právne posúdenie v tejto veci irelevantné, a už odvolací súd v zrušujúcom uznesení sa podrobne vyjadril k tejto námietke zástupcu žalobkyne. 19. Pokiaľ zástupca žalobkyne poukazuje na skutočnosť, že z citácie súdu má vyplývať, že slovné spojenie: Slovenská republika - Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR súd nepoužíva, ale používa označenie Ministerstvo školstva je, skresľujúce, a svedčí o nepochopení, aký subjekt - pasívne vecne legitimovaný mal byť zo strany žalobkyne označený v žalobe. Správne súd prvej inštancie poukázal na zákon č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a konkrétne na ust. § 6 ods. 1, v spojení s ust. § 9 ods. 1 písm. a) citovaného zákona v zmysle, ktorých ustanovení štátny zamestnanec na účely tohto zákona je fyzická osoba, ktorá v štátnozamestnaneckom pomere vykonáva štátu službu v služobnom úrade v príslušnom odbore štátnej služby, s tým, že podľa ust. § 9 ods. 1 písm. a) citovaného zákona služobný úrad na účely tohto zákona je Ministerstvo a ostatný ústredný orgán štátnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Pokiaľ zástupca žalobkyne poukázal na ust. § 1 ods. 1 a ods. 3 citovaného zákona, v zmysle ktorého tento zákon upravuje štátnozamestnanecké vzťahy v súvislosti s vykonávaným štátnej služby štátnymi zamestnancami s tým, že štátna služba sa vykonáva v štátnozamestnaneckom pomere k štátu, nie je v protiklade so záverom súdu prvej inštancie, ktorý správne uzavrel, že Ministerstvo školstva bolo služobným úradom žalobkyne, ktorá ako štátna zamestnankyňa vykonávala štátnu službu v štátnozamestnaneckom pomere vo vzťahu k štátu, a to v rámci, v jeho vnútri a nie na vonok v jeho mene. Štát nebol jej služobný úrad. Služobným úradom je v zmysle ust. § 9 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe ministerstvo, a preto pasívne legitimovaným subjektom v danej veci je výlučne Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR ako služobný úrad na ktorom žalobkyňa vykonávala štátnu službu v štátnozamestnaneckom pomere k štátu. Práve Ministerstvo v postavení zamestnávateľa je právnickou osobou so samostatnou právnou subjektivitou, pričom koná vo svojom mene a vlastnú zodpovednosť. Nesprávne preto žalobkyňa označila ako žalovaného Slovenskú republiku, v zastúpení Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR. 20. Zároveň neobstojí odvolacia námietka žalobkyne, že súd prvej inštancie mal vyzvať žalobkyňu na odstránenie rozporov žaloby v súvislosti s neprávnym označením žalovaného. 21. Vecná legitimácia je stav, vyplývajúci z hmotného práva, vedúci k úspechu alebo neúspechu v procese. Nedostatok vecne legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia, alebo o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, v skutočnosti takým nositeľom oprávnenia , resp. povinnosti, o ktoré v konaní ide, nie je. Vecná legitimácia sa na začiatku sporu tvrdí, avšak až v priebehu konania na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci súdom sa ukáže, či je strana sporu aj skutočne legitimovaná. 22. V prípade nedostatku vecnej legitimácie nie je súd oprávnený zasahovať do vymedzenia okruhu strán sporu, nemôže konanie pre nedostatok jeho podmienky zastaviť, ale žalobu z tohto dôvodu zamietne (viď. napr. uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 31.5.2010, sp.zn. 23Cdo/1255/2010). 23. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy, aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán sporu nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácií nevysloví, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal. 24. Je na žalobcovi ako v žalobe označí pasívne vecne legitimovanú stanu sporu. Nesprávne je stanovisko žalobkyne, prostredníctvom jej právneho zástupcu, že o tomto nedostatku má súd povinnosť žalobcu v zmysle § 5 OSP poučiť(procesný predpis platný do 30.6.2016). Jednak takéto poučenie, kto je podľa hmotného práva nositeľom hmotnoprávnych povinností by bolo v rozpore z vtedy platným ustanovením § 18 OSP (v súčasnosti článok 6 CSP) a jednak z ust. § 5 ods. 1,2 OSP (procesný právny prepis platný do 30.6.2016). Súdy poskytovali pri plnení svojich úloh účastníkom v občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach. Súdy povinnosť podľa ust. § 5 ods. 1 nemali, ak bol účastník v občianskom súdnom konaní, zastúpený advokátom. Podľa ust. § 160 CSP nanudukčnú povinnosť podľa § 10 CSP súd nemá v prípadoch podľa § 160 ods. 3 CSP okrem iného vtedy, ak je strana zastúpená advokátom, právnickou osobou, založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, odborovou organizáciou alebo fyzickou osobou, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie 2.stupňa. 25. V neposlednom rade neobstojí ani ďalšia odvolacia námietka žalobkyne, že súd prvej inštancie sa pri priznaní náhrady trov právneho zastúpenia žalovanej nezaoberal tým, či ide o účelné uplatňovanie alebo bránenie práva a to, že priznanie náhrady trov prvostupňového konania je v rozpore so zásadou účelnosti, ale aj v rozpore s dobrými mravmi. 26. Podľa odvolacieho súdu nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS/78/03, z 9.9.2004 je prekonaný napr. uznesením Najvyššieho súdu SR z 19.6.2012, sp.zn. 7Cdo/73/2012, nálezom Ústavného súdu SR z 15.10.2014, sp.zn. IIIÚS/457/2014-27, prípadne i uznesením Najvyššieho súdu SR z 29.9.2015, sp.zn. 4MCdo/16/2014 v zmysle ktorých, v prípade ak právnická osoba udelí plnú moc na zastupovanie v konaní advokátovi, a napriek tomu zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním, alebo má vlastný právny útvar, má právo na uplatnenie a následne priznanie trov konania v prípade úspechu, pričom takto vynaložené trovy konania je možne považovať za účelne. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil v plnom rozsahu. 27. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 CSP, v spojení s ust. § 263 ods. 1 CSP a ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná mala v odvolacom konaní plný úspech vo veci, a preto odvolací súd o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v súlade s ust. § 262 ods. 1 CSP, pričom o výšky náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP) 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).