Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/53/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313203285 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1313203285.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcov: v 1. rade: C. C., narodený XX.X.XXXX, F. XX, I., v 2. rade: U. K., narodená X.X.XXXX, bytom F. XX, I., obaja zastúpení: JUDr. Barbora Roštárová, advokátka, Radničné námestie 1, Pezinok, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie. 13, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalobcov v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. konania 19C 32/2013 - 185 zo dňa 24.10.2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. konania 19C/32/2013 - 185 zo dňa 24.10.2014 p o t v r d z u j e. Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu vo veci zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. 2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobcovia v 1. a 2. rade sa žalobou zo dňa 25.2.2013 domáhali náhrady škody voči žalovanému zo zodpovednosti pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., v súvislosti so súdnym konaním vedeným na Okresnom súde Bratislava III, č.k. V-2 13C/3/1989. Domáhali sa vyplatenia čiastky žalobcovi v 1. rade v sume 1.416,- eur ako ušlé zročné výživné a čiastky 70.000,- eur ako náhrady za nemajetkovú ujmu; a žalobkyni v 2. rade čiastky 83.500,- eur ako ušlé zročné výživné na maloletého žalobcu v 1. rade a čiastky 50.000,- eur ako náhradu nemajetkovej ujmy. 3. Žalobu odôvodnili tým, že návrhom zo dňa 19.12.1988, doručeným Okresnému súdu Bratislava - vidiek dňa 7.1.1989, sa žalobkyňa v 2. rade domáhala v konaní č.k. V-2 13C/ 3/89 určenia otcovstva a úpravy práv a povinností k v tom čase maloletému žalovanému v 1. rade, proti odporcovi N.ar. XX.XX.XXXX, bytom v W.. Po nadobudnutí plnoletosti bol žalobca v 1. rade v konaní v postavení vedľajšieho účastníka. Ku dňu podania žaloby v prejednávanej veci konanie V-2 13C/3/89 nebolo právoplatne skončené. V priamej príčinnej súvislosti s prieťahmi v konaní č..k. V-2 13C/3/89 vznikla obom žalobcom škoda. Okresný súd v predmetnom konaní nevykonal dostatok úkonov, úkony nevykonal včas a riadne podľa Občianskeho súdneho poriadku a Ústavy SR. K vyneseniu rozsudku súdom prvého stupňa došlo až 12.7.2007, pričom rozsudok bol v časti výživného odvolacím súdom zrušený dňa 30.6.2009, a v časti určenia otcovstva nenadobudol právoplatnosť (ku dňu 4.3.2013) z dôvodu nemožnosti jeho doručenia N. ktorý v roku 2002 zomrel. O tejto skutočnosti sa súd dozvedel až v roku 2011. Súd mal dostatok času vo veci rozhodnúť do doby úmrtia odporcu N. I.. Za najvážnejšiu ujmu spôsobenú žalobcom prieťahmi v konaní považujú najmä to, že napriek ich všetkému úsiliu, riadnej súčinnosti v konaní so súdom a využití všetkých dostupných prostriedkov do doby podania žaloby o náhradu škody v prejednávanej veci, nebol rozsudok zo dňa 12.7.2007 v časti určenia otcovstva k žalobcovi v 1. rade právoplatný. Porušovanie základných práv a vznik ujmy v konaní V-2 13C 3/89 voči obom žalobcom konštatoval aj Ústavný súd SR v nálezoch č. k. IV.ÚS/381/2011 zo dňa 13.12.2011 a č.k. IV.ÚS/268/2012 zo dňa 15.08.2012. Každému zo žalobcov priznal po 15.000,- eur, čo však nemôže byť považované za náhradu škody spôsobenej orgánmi štátu pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z.. 4. Uplatnenú škodu podľa § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. vyčíslili žalobcovia nasledovne: · žalobcovi v 1. rade vznikla majetková ujma vo výške 1.416 eur v podobe ušlého zročného výživného za dobu od 24.6.2001, t.j. odo dňa dovŕšenia jeho plnoletosti, do 30.6.2002, t.j. do dňa ukončenia štúdia na strednej škole. Toto výživné mu odporca v konaní V-2 13C 3/89 Peter I., z dôvodu jeho úmrtia nikdy nezaplatí, pričom ak by súdne konanie prebiehalo riadne bez prieťahov, bol by odôvodnený predpoklad, žeby odporca takúto sumu bol zaviazaný zaplatiť, · žalobcovi v 1. rade vznikla nemajetková ujma vo výške 70.000,- eur spočívajúca v tom, že spôsob a kvalita jeho súdnej ochrany bola na tak nízkej úrovni, že spôsobila v časti nezvrátiteľný stav (žalobca bez vlastného pričinenia stratil reálnu možnosť domôcť sa platby výživného) a v časti určenia otcovstva možnosť domôcť sa zistenia skutkového stavu zodpovedajúceho právoplatnému rozsudku je značne sťažená. Celková životná úroveň žalobcu v 1. rade, jeho spoločenské postavenie, prístup k vzdelaniu, sociálnemu a kultúrnemu rozvoju boli znížené v dôsledku neprávoplatného rozhodnutia o tom, kto je jeho otcom, · žalobkyni v 2. rade vznikla majetková ujma 83.500 eur v podobe ušlého zročného výživného, ktoré mal otec žalobcu v 1. rade Peter I. uhradiť k jej rukám za dobu od narodenia žalobcu v 1. rade do dovŕšenia jeho plnoletosti, · žalobkyni v 2. rade vznikla nemajetková ujma 50.000,- eur spočívajúca v tom, že spôsob a kvalita súdnej ochrany v predmetnom konaní bola na tak nízkej úrovni, že priamo spôsobila závažný následok popísaný v oboch nálezoch Ústavného súdu SR. Za obdobie 23 rokov súdneho sporu nebola svojmu synovi schopná preukázať, kto je jeho otcom. 5. Obaja žalobcovia poukázali na to, že celé konanie č.k. V-2 13C/3/89 bolo poznačené neefektívnosťou, ktorú zrejme N. I. využil a napriek tomu, že sa jednalo o finančne dobre zabezpečeného človeka s vysokoškolským vzdelaním, prezentoval sa počas súdneho konania inak, s cieľom vyhýbať sa vyživovacej povinnosti. Štát žalobcom nikdy neposkytol náhradné výživné z dôvodu, že žalobca v 1. rade nemal určeného otca a preto sa ani nepodieľal na životnej úrovni odporcu N. I.. Po ukončení strednej školy bol odkázaný nastúpiť do práce, nemohol ďalej z finančných dôvodov študovať, a tratil rôzne výhody spojené s tým, že N. I. bol rakúsky štátny občan. V minulosti, ako i v dobe podania žaloby v tejto veci chcel žalobca v 1. rade pracovať v W., pričom ako syn rakúskeho štátneho občana by mohol žiadať o udelenie rakúskeho štátneho občianstva, a následne jednoduchšie získať dobre platenú prácu. Dňa 9.5.2012 sa so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody obrátili žalobcovia na žalovaného, ktorý ich žiadosti nevyhovel a plnenie odmietol z dôvodu nepreukázania ich nárokov. 6. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Namietol, že Ústavný súd SR v nálezoch č.k. IV ÚS 381/2011-34 zo dňa 13.12.2011 a č.k. IV ÚS 268/2012-24 zo dňa 15.8.2012 konštatoval, že právo žalobcovi na prerokovanie veci v konaní č.k. V-2 13C/3/89 bez zbytočných prieťahov porušené bolo, a každému zo žalobcov bolo priznané finančné odškodnenie - náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 15.000,- eur. A to za totožný postup súdu, ktorý žalobcovia označujú aj v tomto konaní, a ktorý má predstavovať základ pre priznanie ďalej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ak Ústavný súd SR považoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy každému žalobcovi vo výške 15.000,- eur za dostačujúce, nie je prípustné, aby všeobecný súd v konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. tento stav reparoval a priznal opätovne náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške. Podľa názoru žalovaného sa jedná o litispendenciu pre vec právoplatne skončenú. Ďalej namietol, že možnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vylúčená, keďže u žalobcov nie sú splnené podmienky podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.. Nie je preukázané, že nebyť namietaného nesprávneho úradného postupu, by sa majetok žalobcov zvýšil o výživné práve vo výške požadovanej náhrady, čo musí byť preukázané. Rovnako nedôvodný je i nárok na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. 7. Z nálezu Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 381/2011-34 zo dňa 13.12.2011 v konaní o sťažnosti žalobcu v 1. rade o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor) postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní č.k. V-2 13C/3/89 súd prvej inštancie zistil, že ústavný súd rozhodol, že tieto základné práva žalobcu v 1. rade porušené boli. Okresnému súdu bolo prikázané konať v uvedenom konaní bez zbytočných prieťahov a žalobcovi bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 15.000 eur. Ústavný súd vychádzal z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu v konaní č.k. V-2 13C/3/89 , v ktorom sa žalobca v 1. rade ako maloletý v zastúpení matkou - žalobkyňou v 2. rade, žalobou zo dňa 19.12.1988 na Okresnom súde Bratislava-vidiek domáhal určenia otcovstva, zverenia do výchovy matky a priznania výživného, pričom označeným odporcom bol rakúsky štátny občan Peter I.. Po vykonaní informatívneho výsluchu zákonnej zástupkyne žalobcu dňa 18.01.1989 súd v ďalšom období až do augusta 2001 vykonával procesné úkony spojené so zisťovaním miesta pobytu Petra I., zasielaním predvolaní na nariadené pojednávania, ako aj úkony, ktorými ustanovoval tlmočníkov z nemčiny na preklady požadovaných dokumentov. Keďže zásielky sa súdu nepodarilo doručiť, neuskutočnili sa pojednávania nariadené na 29.08.1991 a 24.10.1991. K výsluchu P. I. došlo 22.01.1992 na dožiadanom súde v Innsbrucku. Okresný súd v ďalšom období nariadil pojednávanie až na 23.01.1995, ktoré sa opätovne neuskutočnilo pre neprítomnosť P. I. a kolízneho opatrovníka, a na deň 29.11.199, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctva a hematológie. Okresný súd Bratislava - vidiek zanikol dňa 22.11.1996 na základe zákona NR SR č. 328/1996 Z.z. zlúčením s Okresným súdom Bratislava III. Tento súd dňa 13.06.1997 požiadal o právnu pomoc Ministerstvo spravodlivosti SR, o sprostredkovanie doručenia prostredníctvom príslušného súdu v Rakúsku N. I., konkrétne príslušných dokumentov týkajúcich sa krvnej skúšky. Výsledok vybavenia bol Okresnému súdu Bratislava III doručený dňa 18.08.1998. V ďalšom priebehu súd uznesením z 04.10.1999 ustanovil tlmočníčku z nemeckého jazyka na preklad znaleckého posudku týkajúceho sa krvnej skúšky P. I. vykonanej v W., a uznesením z 28.02.2001 priznal znalečné za tento úkon. Keďže platba priznaného znalečného nebola do W. zrealizovaná, súd uznesením z 27.02.2003 upozornil učtáreň na realizáciu príslušnej platby. Uznesením z 03.04.2003 súd opätovne ustanovil tlmočníčku z nemčiny na preklad do slovenčiny znaleckého posudku vypracovaného v Rakúsku ešte v roku 1997, ktorý preklad bol súdu predložený 24.09.2003. Dňa 06.08.2004 bol súdu predložený aj znalecký posudok znalkyne z odboru zdravotníctva a hematológie MUDr. Evy Silvanovej, PhD., ktorý po preložení do nemčiny bol N. opakovanie bezúspešne doručovaný. Z tohto dôvodu súd uznesením z 13.01.2006 ustanovil opatrovníčku na konanie N. I.. Na pojednávaní dňa 07.03.2006 vzal tunajší súd na vedomie, že žalobca v 1. rade nadobudol plnoletosť s tým, že predloží písomne návrh na úpravu výživného. Na nasledujúcom pojednávaní dňa 30.05.2006 obaja žalobcovia vyhlásili, že sa pokúsia svojimi dostupnými prostriedkami zistiť adresu N. I. a v prípade neúspechu požiadajú o pomoc okresný súd. Žalobca v 1. rade listom doručeným súdu dňa 31.08.2006 oznámil, že adresu P. I. nezistil a nemá inú možnosť jej zistenia. Súd na pojednávaní dňa 12.07.2007 vyhlásil rozsudok , ktorým určil otcovstvo N. I., nar. XX.XX.XXXX. k žalobcovi v 1. rade, narodeného z matky - žalobkyne v 2. rade. Zároveň v rozsudku zaviazal P. I. na úhradu výživného, zročného výživného, poplatku za návrh a náhradu trov konania. Žalobca v 1. rade doručil dňa 08.10.2007 voči tomuto rozsudku v časti priznaného výživného odvolanie. Spis bol Krajskému súdu v Bratislave predložený po vyjadrení sa kolízneho opatrovníka k odvolaniu dňa 13.11.2007. Odvolací súd uznesením zo dňa 30.06.2009 v napadnutej časti rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Uznesením zo dňa 15.12.2009 súd pripustil zmenu návrhu žalobcu v 1. rade o výchove a výžive. Prostredníctvom zamestnávateľa P. I. v W. chcel súd zistiť dožiadaným súdom informácie o jeho príjme. Dožiadaný rakúsky súd to odmietol poskytnúť bez súhlasu P. Storcha. N. zo dňa 07.11.2010 dožiadaný rakúsky súd oznámil tunajšiemu súdu, že N. I. dňa XX.XX.XXXX zomrel v Linzi. Súd preto vyzval žalobcov výzvou z 31.01.2011, či žiadajú o ustanovenie opatrovníka s upozornením na možnosť zastavenia konania. Žalobcovia podaním doručeným súdu dňa 11.03.2011 požiadali o ustanovenie opatrovníka P. I. Súd uznesením z 22.03.2011 konanie vo veci zastavil z dôvodu, že žalobcovia neoznačili konkrétnu osobu opatrovníka. Krajský súd Bratislava toto uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie s vysloveným právnym názorom, že ani výrok rozsudku zo dňa 12.07.2007 v časti o určení otcovstva doposiaľ nenadobudol právoplatnosť pre jeho riadne nedoručenie. Uznesením zo dňa 24.06.2011 súd prerušil konanie do právoplatnosti uznesenia o procesnom nástupníctve N. I.. V podanej ústavnej sťažnosti žalobca v 1. rade predovšetkým zdôrazňoval porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v dôsledku postupu okresného súdu, ktorý počas 23 rokov trvajúceho konania V-2 13C/3/89 nevykonal dostatok úkonov a spôsobil, že prieťahmi boli porušené jeho ústavné práva na spravodlivý proces bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti žalobcu v 1. rade vychádzal z troch základných kritérií : 1./ právnej a faktickej zložitosti veci; 2./ správaní sa účastníka konania; 3./ postupu samotného súdu. Dospel k záveru, že spory o určenie otcovstva a úpravu práv a povinností rodičov k mal. dieťaťu vo všeobecnosti nie sú po právnej stránke zložité, no na druhej strane možno vzhľadom na nutnosť vykonania znaleckého dokazovania hodnotiť preskúmavané konanie ako fakticky zložité. To však nemôže ospravedlniť, že počas 23 rokoch konanie nebolo právoplatne skončené. Vo vzťahu k správaniu sa žalobcov v 1. a 2. rade ústavný súd nezistil, čo by sa v súvislosti s prieťahmi v konaní mohlo pripísať na ich ťarchu. Postup okresného súdu v posudzovanom konaní s prihliadnutím na § 100 ods. 1, veta prvá OSP vyhodnotil ústavný súd tak, že ho charakterizovala nečinnosť a neefektívnosť, ktorá bola charakteristická pre takmer celý priebeh napadnutého konania. Keďže konanie č.k. V-2 13C/3/89 nebolo skončené ani po takmer 23 rokoch od jeho začatia, Ústavný súd SR uzavrel, že postupom okresného súdu bolo porušené právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktoré svojou intenzitou nadobudlo aj charakter porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Žalobca v 1. rade sa domáhal i priznania finančného zadosťučinenia 36.800,- eur z dôvodu, že jeho právna neistota nebola odstránená ani po 23 rokoch. Ústavný súd SR s prihliadnutím na dĺžku konania a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, priznal žalobcovi v 1. rade ako primerané finančné zadosťučinenie sumu 15.000,- eur. 8. Z Nálezu Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 268/2012-24 zo dňa 15.08.2012 súd prvej inštancie zistil, že v tomto konaní žalobkyňa v 2. rade namietala ústavnou sťažnosťou porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní č.k. V-2 13C/ 3/89 na rovnakom skutkovom základe ako žalobca v 1. rade. Bolo rozhodnuté, že jej základné práva porušené boli, okresnému súdu bolo prikázané konať bez zbytočných prieťahov a žalobkyni v 2. rade bolo priznané rovnaké finančné zadosťučinenie v sume 15.000,- eur. V odôvodnení nálezu sú ustálené totožné závery ako v náleze Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 381/2011-34 zo dňa 13.12.2011. Žalobkyňa sa pritom domáhala priznania finančného zadosťučinenia až vo výške 83.500,- eur z dôvodu, že jej právna neistota nebola odstránená ani po 23 rokoch. Ústavný súd SR s prihliadnutím na dĺžku konania a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu však považoval za primerané finančné zadosťučinenie len vo výške 15.000,- eur vychádzajúc zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva. 9. Podľa názoru žalobcu v 1. rade Ústavný súd SR v citovaných nálezoch rozhodol len o porušení základných práv žalobcov v 1. a 2. rade, ale nie o výške škody, ktorú im toto porušenie spôsobilo. Následkom prieťahov v spornom súdnom konaní bolo zasiahnuté do jeho práva na výživné ako dieťaťa, zdieľanie rovnakej životnej úrovne ako mal rodič Peter Storch a nemožnosť zúčastniť sa po ňom dedičského konania. Počas 24 rokov podstúpil psychické a fyzické útrapy, ktoré spôsobili aj to, že v detstve trpel astmou a nemohla mu byť poskytnutá taká zdravotná starostlivosť, akú by si zaslúžil. Čo sa týka jeho spoločenského postavenia, v detstve a počas puberty sa cítil menejcenný a neakceptovaný spoločnosťou, nakoľko v 90-tych rokoch sa rodinný súdny spor vnímal ako rarita. Od narodenia býval so žalobkyňou v 2. rade v rodinnom dome v Senci, aj so starou matkou a súrodencami svojej matky a ich rodinami. Do MŠ nechodil, do ZŠ nastúpil v roku 1989, kde mal dobrý prospech, avšak v roku 1995 sa mu prospech začal zhoršovať z dôvodu vyhrotenej situácie v domácnosti. Jeho nevlastný otec A. terajší manžel žalobkyne v 2. rade, mu vyčítal, že kvôli konaniu č.k. V2 13C/3/89 uberá rodine financie. Nevlastný otec od roku 1995-1996 prestal pracovať z dôvodu, že odmietol prispievať finančne na žalobcu a podporovať platenie jeho advokáta v súdnom konaní. Kvôli výčitkám nevlastného otca mával žalobca depresie, vyhýbal sa spoločnosti a kamarátom. Ak by mu Peter I. platil na jeho výživu riadne a súd by o tomto rozhodol, nevlastný otec by mu nič nevyčítal a on mohol bývať v W.. V roku 1986 došlo k zmene jeho priezviska z C. na K., ale v rokoch 2004 - 2005 si žalobca z dôvodu uvedených nedobrých vzťahov opätovne zmenil priezvisko na C.. Po nástupe na SOU elektrotechnické v roku 1997 sa prejavil jeho zhoršený prospech aj následkom konania č.k. V-2 13C/3/89, kedy prebiehalo znalecké dokazovanie odberom krvi. Keby v tomto čase bolo konanie skončené, možno by prospech žalobcu nebol taký zlý, mohol ísť na inú SŠ a neskôr na VŠ, na ktorú vzhľadom na nedostatok financií nemohol nastúpiť. Po dosiahnutí plnoletosti začal žalobca hradiť odmenu advokátovi v konaní č.k. V-2 13C/ 3/89, čo by si bez pomoci žalobkyne v 2. rade nemohol dovoliť. Aj po nástupe do zamestnania ako montážnik počítačových sietí, nemal žalobca dostatok financií. Finančné odmeny na advokátov mohol využiť na prípadné zlepšenie nemčiny a zamestnanie v Rakúsku. Od marca 2012 pracuje riadne v Rakúsku ako odborný pracovník. V dôsledku prieťahov v konaní mu bolo aj upreté právo dediť po otcovi N. I. , zomr. XX.XX.XXXX, a starom otcovi F. I.. Ak by bol účastníkom dedičského konania, mohol si overiť, či majetok P. I. bol skutočne predĺžený. Bolo porušené aj jeho právo na výživu a zdieľanie rovnakej životnej úrovne akú mal jeho otec N. I., keďže sa jednalo o VŠ vzdelaného človeka, ktorý nemal problém platiť výživné. S N. I. sa nikdy nesnažil skontaktovať, ani s jeho potomkami. Jedného z potomkov kontaktoval až v roku 2013 prostredníctvom facebooku a neskôr raz osobne, kde sa dozvedel výlučne to, že P. I. spáchal samovraždu. Výšku majetkovej ujmy odvodzoval žalobca od priznaného zročného výživného v rozsudku č.k. V-2 13C 3/1989-574 zo dňa 14.11.2013, a výšku požadovanej nemajetkovej ujmy 70.000,- eur odvodzoval od toho, že zásah žalovaného do jeho práv trval od jeho narodenia, čo pociťoval hlavne v období štúdií na ZŠ a SŠ v rokoch 1991 - 2001, v nasledujúcom období túto ujmu tak nepociťoval. Zadosťučinením nebol ani fakt, že po 24 rokoch súd rozhodol o výživnom, avšak rozsudok je nevymožiteľný z dôvodu úmrtia povinného pred 11 rokmi, čo obaja žalobcovia vnímajú ako nespravodlivé a diskriminačné. 10. Žalobkyňa v 2. rade k uplatneným nárokom uviedla, že konanie č.k. V- 13C/3/89 jej poznačilo celý život po dobu 30 rokov. Krátko po narodení žalobcu v roku 1988 sa dostavila na Okresný súd Bratislava- vidiek, kde bola vypočutá a v roku 1989 podala žalobu o určenie otcovstva. Počas nasledujúcich rokov bola odkázaná na výživu žalobcu v 1. rade sama. Nedostávala pomoc od štátu z dôvodu, že o určení otcovstva nebolo rozhodnuté. V roku 1992 vypovedal v súdnom konaní N. I. tak, že v čase kritickom pre splodenie dieťaťa sa stýkala s viacerými mužmi a zrejme žalobca v 1. rade nie je jeho synom. Tieto vyjadrenia znášala žalobkyňa v 2. rade veľmi ťažko a cítila sa ponížená, nakoľko aj jej blízkemu okoliu bolo toto vyjadrenie P. I. známe. Vydaním rozsudku v predmetnej veci pociťuje, že jej povesť bola aspoň čiastočne očistená. Žalobca v 1. rade od narodenia trpel astmatickou bronchitídou, mal chodiť k moru, avšak z nedostatku financií mu to nemohla poskytnúť. Po 6 mesiacoch od jeho narodenia musela nastúpiť do zamestnania za účelom uživenia rodiny. Preto jej najväčším úsilím bolo čo najrýchlejšie ukončenie konania č.k. V-2 13C/3/89, počas ktorého sa snažila byť súdu podľa možností nápomocná. Mala i krízu v novom manželstve, nakoľko jej manžel vyčítal, že musí živiť žalobcu v 1. rade a prečo súd nerozhodne vo veci. V súčasnej dobe je jej manželstvo od roku 1992 nefunkčné, avšak s terajším manželom žijú v spoločnej domácnosti, nakoľko majú ďalšieho syna, nar. v roku 1986. N. I. bol od roku 1983 rozvedený, platil výživné na dve deti. Od tohto obdobia nemá žalobkyňa o ňom žiadne informácie, nakoľko sa o neho nezaujímala. Dedičské konanie po ňom je ukončené, pričom zomrel ako nemajetný. K preukázaniu otcovstva N. I. voči žalobcovi došlo v roku 2004, t.j. po rozhodnutí Ústavného súdu SR, kedy sa súdne konanie č.k .V -2 13C/3/89 urýchlilo a vo veci bolo vydané rozhodnutie. Ak by súd vo veci rozhodol za života N. I., mohla si od neho vymôcť výživné, nakoľko bol VŠ vzdelaný architekt a v čase kedy ho žalobkyňa poznala, mal svoju firmu a bol finančne zabezpečený. Majetková škoda, ktorá jej vnikla, predstavuje zročné výživné na žalobcu v 1. rade vo výške 83.500,- eur od jeho narodenia do doby dovŕšenia plnoletosti. Túto sumu ustálil súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 14.11.2013, vychádzajúc aj zo schopností a možností otca žalobcu - N. I.. Príčinnú súvislosť žalobkyňa v 2. rade vidí v tom, že ak by v primeranej lehote bolo súdom vydané rozhodnutie o výživnom, tak by sa ho od P. I. domohla. Náhradu nemajetkovej ujmy 50.000,- eur odvodzovala žalobkyňa v 2. rade od skutočnosti, že nepriaznivý zásah do jej práv trval časť jej života od narodenia žalobcu v 1. rade, kedy bola sama odkázaná na jeho výživu a starostlivosť, a nedostatok financií pociťovala od narodenia žalobcu do roku 2001, t.j. ukončenia jeho strednej školy. Dôvodom je aj zásah do jej povesti a cti, za ktorý bol zodpovedný N. I., s ktorým pocitom žila žalobkyňa až do rozhodnutia súdu o určení otcovstva. 11. Po vykonanom dokazovaní súd poukázal na ustanovenia § 3 ods. 1; 4 ods. 1 písm. c); 9 ods. 1, 2; 15 ods. 1; 16 ods. 1; 17 ods. 1,2; 27 ods. 2; 28 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, účinného od 1.7.2004. Ďalej poukázal na § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Konštatoval, že pri posúdení otázky aplikácie právnej úpravy, ktorú bolo treba na prejednávanú vec aplikovať, vychádzal z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 28. 7. 2010, sp. zn. 1Cdo/ 107/2009, a z nálezu Ústavného súdu SR z 10. marca 2005 sp. zn. I.ÚS/ 221/04. Dospel k záveru, že na prejednávanú vec sa vzťahuje zákon č. 514/2003 Z.z., účinný od 01.07.2004. Uvedený zákon bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto je potrebné vychádzať z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 442 a nasl.) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Náhrada škody má predstavovať počínajúc účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z. „spravodlivé zadosťučinenie“ a zahŕňať za podmienok vymedzených v tomto zákone aj peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Táto peňažná náhrada má zahŕňať ujmu spôsobenú poškodením občianskej cti, dobrej povesti, ujmu v dôsledku sťaženia spoločenského uplatnenia alebo inú preukázanú nemajetkovú ujmu, ak ju nemožno napraviť inak. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide len vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia, t.j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu alebo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, nevznikla by ani škoda. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. 12. K jednotlivým uplatneným nárokom žalobcov súd prvej inštancie uviedol nasledovné: · Reálna majetková hodnota uplatnenej pohľadávky vychádza z titulu zročného výživného, ktoré mal N. I. zaplatiť žalobcovi v 1. rade na základe rozsudku č. k. V-2 13C/3/2989-574 zo dňa 14.11.2013. Táto však bola ustálená bez preukázania akýchkoľvek zárobkových a majetkových pomerov menovaného, len na základe tvrdení žalobcov, že bol občanom Rakúska pracujúcim v oblasti stavebníctva. Taktiež bez akéhokoľvek odôvodnenia a ustálenia možnosti platenia výživného, súd v tejto veci ustálil povinnosť N. I. platiť výživné na žalobcu od jeho narodenia do plnoletosti v čiastkach 300,- eur až 500,- eur. Majetkovú ujmu spravidla nezakladá samotný nesprávny úradný postup, lebo škoda a zodpovednosť štátu za ňu je daná, ak sa právo oprávneného proti povinnému stalo nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Je pritom vylúčené, že by ho bolo možné uspokojiť inak. V prejednávanej veci žalobcovia nepreukázali, žeby N. I. počas svojho života vôbec prispieval nejakou finančnou či materiálnou čiastkou na žalobcu v 1. rade a nepreukázali ani žiadne skutočnosti o osobe N. I.. Uvádzali len chabé údaje preukazovaním fotografií jeho účasti na dostihoch a opierajúceho sa o BMW, čo však nesvedčí o jeho majetkových pomeroch. Zvlášť keď v roku 2002 zomrel ako nemajetný, bol rozvedený s povinnosťou platenia výživného na dve deti a bývalú manželku v r. 1992. Taktiež súd nemal za preukázané ani to, žeby N. I. prípadne dobrovoľne platil žalobcovi výživné s prihliadnutím na jeho popieranie otcovstva a nezáujem o kontakt so žalobcami, · K náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 70.000 eur žalobca v 1. rade uviedol, že ujmu pociťoval prevažne v období do roku 2001 a odvodzoval ju od porušenia jeho práva na výživu; práva na zdieľanie rovnakej životnej úrovne ako rodič N. I.; práva ako dieťaťa vedieť, kto je jeho rodičom a práva dediť. Žalobkyňa v 2. rade požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 eur odvodzovala od vzniku ujmy ponížením jej osoby zo strany Petra I. pri jeho výsluchu v konaní v roku 1992, ktoré skutočnosti oznámila rodine a známym, čo jej spôsobovalo pocit hanby, poníženosti. Od narodenia žalobcu jeho výživu hradila sama a nemohla z finančného hľadiska liečiť jeho zdravotné problémy pobytmi pri mori; nemohla od štátu poberať príspevok na nezaopatrené dieťa podľa vyhl. č. XXX/XXXX Z.z.. Kvôli neukončenému konaniu č.k. V-2 13C/3/89 mala krízu v novom manželstve. Súd k tomu uviedol, že za prieťahy v konaní č.k. V-2 13C/3/89 boli žalobcovia odškodnení, každý vo výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy 15.000,- eur na základe nálezov Ústavného súdu SR z roku 2011 a 2012, ktorú výšku odškodnenia za ústavný súd považoval za primeranú. Žalobcovia si z rovnakého dôvodu porušenia čl. 46 ods.1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru uplatňujú v tomto konaní náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške, a to žalobca v 1. rade 70.000,- eur a žalobkyňa v 2. rade 50.000,- eur. Samotní žalobcovia potvrdili, že vydanie nálezov ústavného súdu malo urýchľujúci účinok na skončenie konania č.k. V-2 13C/3/89, čo bolo pre nich významnou satisfakciou. V tejto súvislosti súd vyslovil právny názor, že v prejednávanej veci si žalobcovia uplatňujú nároky podľa iného právneho titulu ako na Ústavnom súde SR, konkrétne nároky podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Nejedná sa preto o prekážku rozhodnutej veci, ako nesprávne tvrdil žalovaný. Je potrebné posúdiť to, či v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. nepostačuje pre žalobcov s prihliadnutím na už vyplatenú náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v konaní za dostačujúce len samotné konštatovanie porušenia práva, ktoré však bolo taktiež v nálezoch vyslovené. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že tvrdenia žalobcov o ich fyzických a psychických útrapách počas trvania sporu č.k. V - 2 13C/3/89 od roku 1989, zdravotných problémoch žalobcu trpiaceho astmou, pocitom menejcennosti v spoločnosti, depresií, hanby, kríza v manželstve žalobkyne v 2. rade, nezhody žalobcu v 1. rade s nevlastným otcom D. Majbom, nemožnosť žalobcu v 1. rade študovať na VŠ z dôvodu nedostatku financií a nemožnosť pracovať v Rakúsku po ukončení SOU, zostali výlučne v rovine tvrdení žalobcov. · Posledným predpokladom úspešnosti vyhovenia žalobe je preukázanie príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Súd z vykonaného dokazovania nemal preukázanú existenciu akejkoľvek škody vzniknutej v dôsledku prieťahov v konaní pod sp. zn.. V-2 13C/3/89 od roku 1989. Konkrétne nebolo preukázané, žeby v príčinnej súvislosti s prieťahmi v konaní bolo to, že: - v 90-tych rokoch z dôvodu sporu o určenie otcovstva vnímaného spoločnosťou ako rarita sa žalobca v 1. rade mal cítiť ako menejcenný a neistý. V tom čase bol žiakom ZŠ, navyše s priezviskom Majba a žijúci v kompletnej rodine s manželom žalobkyne v 2. rade a mladším bratom, - žalobkyňa v 2. rade nastúpila do zamestnania pol roka po narodení žalobcu v 1. rade v roku 1984 z dôvodu nedostatku financií. Žaloba o určenie otcovstva bola na súd podaná až v roku 1989, kedy žila v spoločnej domácnosti už s terajším manželom. Žalobkyňa nepreukázala ani tvrdenie, že od štátu v dôsledku nerozhodnutia o určení otcovstva nemohla poberať príspevok na nezaopatrené dieťa podľa vyhl. č. 149/1988 Z.z.. Nebolo preukázané, žeby žalobca v 1. rade vôbec spĺňal s prihliadnutím na uzavreté manželstvo žalobkyne v 2. rade s D. K. roku 1986, s ktorým žil v spoločnej domácnosti, podmienky na jeho priznanie, - žalobca trpel od detstva astmou a žalobkyňa mu nemohla z finančných dôvodov zabezpečiť pobyty pri mori a poskytnutie adekvátnej zdravotnej starostlivosti., - nastala v rodine žalobkyne a jej manžela v roku 1992 kríza, odkedy sa tento dozvedel o skutočnostiach vypovedaných N. I.,; zvlášť, keď do dnešného dňa žije žalobkyňa s manželom i mladším synom v spoločnej domácnosti v manželstve, - žalobcovi v 1. rade vyčítal jeho nevlastný otec A. K. od roku 1995-1996, že ho nemieni živiť a skutočne aj od tejto doby D. K. prestal pracovať. A ďalej, že vzťah žalobcu s nevlastným otcom nie je dobrý ani v súčasnosti po vydaní rozsudku, pričom v dôsledku toho si žalobca spätne zmenil priezvisko z K. na C., - sa študijný prospech žalobcu zhoršil. Z vysvedčení žalobcu počas štúdií mal súd za preukázané, že vždy patril k priemerným žiakom a zmaturoval na dostatočné. Preto aj jeho tvrdenie, že ak by nedošlo k prieťahom v konaní mohol študovať na VŠ, je len hypotetické, - počas trvania konania č.k. V- 2 13C 3/89 musel žalobca platiť advokátov v tomto konaní a následky dlhodobej právnej neistoty mu spôsobovali stresy, depresie, zlosť, bolesť a obťažovanie zo strany súdu tým, že súd až v roku 1995 nariadil krvnú skúšku P. I. za účelom preukázania jeho otcovstva. Je nepochybné, že v roku 1995 mal žalobca 12 rokov. Nadobudol plnoletosť v roku 2001, pričom ako vyplýva zo spisu č.k. V-2 13C/3/89, ako plnoletý si zvolil ako advokáta v konaní JUDr. Hadrbulca až 07.03.2006, - po skončení náhradnej vojenskej služby sa žalobca nemohol zamestnať v Rakúsku. Toto tvrdenie je popreté samotným žalobcom, ktorý uviedol, že po skončení SOU chcel študovať VŠ. Žalobca ničím nepreukázal jeho záujem a nemožnosť zamestnania sa v Rakúsku. Po ukončení náhradnej vojenskej služby sa žalobca zamestnal v počítačovej firme a od roku 2012 je v Rakúsku riadne zamestnaný, - akú životnú úroveň mal počas svojho života do roku 2002 N.. Obaja žalobcovia sa s P. Storchom vôbec nekontaktovali a až prostredníctvom zistenia súdu v roku 2006 sa dozvedeli o jeho úmrtí v roku 2002. Príčinou, že žalobca v 1. rade nemohol sledovať životnú úroveň P. I.a tak neboli prieťahy v konaní, ale skutočnosť, že P. Storch do jeho smrti v roku 2002 nemal žiaden záujem o kontakt so žalobcami, a ani žalobcovia nemali záujem udržiavať akýkoľvek vzájomný kontakt s ním, - žalobca v 1. rade nemohol dediť po N.i a starom otcovi F. I.. Vo veci bolo preukázané, že N. I. zomrel ako nemajetný a dedičské konanie po ňom bolo z tohto dôvodu zastavené. Existenciu dedičského konania, zanechania majetku, prípadne úmrtia F. I., resp. akýchkoľvek dokladov, že F. I. je starým otcom žalobcu v 1. rade, tento vôbec nepreukázal. Dokonca ani nevedel, kedy F. I. zomrel s tým, že mu to v roku 2013 spomínala dcéra P. I. O., - žalobkyňa v 2. rade od narodenia žalobcu v 1. rade pociťovala až do ukončenia jeho strednej školy nedostatok financií. Žalobkyňa návrh na súd podala až v roku 1989, a prieťahy v konaní nemohli byť tohto príčinou, keď sám N. I. sa plneniu vyživovacej povinnosti voči žalobcovi v 1. rade dobrovoľne vyhýbal, dokonca popieral svoje otcovstvo, - bolo zasiahnuté do dobrej povesti a cti žalobkyne v 2. rade vyjadrením N. I. pri jeho výsluchu v roku 1992, s ktorým pocitom žila až do rozhodnutia súdu v roku 2007. Sama žalobkyňa potvrdila, že za tento zásah je zodpovedný P. I., preto súd nemôže v konaní niesť zodpovednosť za vyjadrenia účastníkov. 13. Na základe takto ustáleného skutkového a právneho stavu dospel súd prvej inštancie k záveru, že k nesprávnemu úradnému postupu žalovaného voči žalobcom navrhovateľom prieťahmi počas celého konania vedeného pod p. zn. V-2 13C/ 3/89, ako konštatoval aj Ústavný súd SR v nálezoch zo dňa 15.08.2012 a 13.12.2011 síce došlo, avšak žalobcovia, na ktorých je dôkazné bremeno, nepreukázali existenciu akejkoľvek škody vo forme nemajetkovej ujmy, a už vôbec nie existenciu príčinnej súvislosti škôd majetkových či nemajetkových s nesprávnym úradným postupom - prieťahmi v súdnom konaní. Neboli tak naplnené podmienky vzniku požadovaného nároku na náhradu majetkovej i nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2004 Z.z. Navyše podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2004 Z.z., sa vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom uhrádza nemajetková ujma v peniazoch len v prípade, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Žalobcovia ani v tomto prípade nepreukázali, z akého dôvodu sa nedomáhali prvotne konštatovania porušenia práva (hoci vzhľadom na nepreukázanie existencie škody je posúdenie tejto otázky nadbytočné), resp. z akého dôvodu im nepostačovala priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za prieťahy v konaní každému vo výške 15.000,- eur, ktoré Ústavný súd SR považoval za primerané. Súd preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že v konaní úspešnému žalovanému nepriznal ich náhradu, nakoľko tento žiadne trovy nežiadal. 14. Rozsudok napadli odvolaním žalobcovia v 1. a 2. rade podaním doručeným súdu dňa 10.11.2014, prostredníctvom svojej právnej zástupkyne. Podľa ich názoru súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. K jednotlivým záverom súdu prvej inštancie uviedli nasledovné: Žalobkyňa v 2. rade sa v konaní nikdy nevyslovila, že by jej počiatočné ťažkosti, či už v finančné alebo materské, akýmkoľvek spôsobom súviseli s prieťahmi v konaní č. V-2 13C/3/89. Chcela len poukázať na to, že konanie o určenie otcovstva sa nezačalo až v roku 1989 začatím sporného konania, ale oveľa skôr v konaní č. Nc/ 117/1983, ktoré sa týkalo počatia dieťaťa a určenia otcovstva, vzťahu s otcom dieťaťa a možnosti finančnej pomoci pre nezaopatrené dieťa. Práve v tomto konaní jej bolo odporúčané podať žalobu o určenie otcovstva a o úpravu práv a povinnosti rodičov k dieťaťu, a výšku výživného. K záveru súdu, že žalovaný nepreukázal, že jeho vzťah s nevlastným otcom nie je dobrý, žalobcovia uviedli, že nie je im zrejmé, na základe čoho súd konštatoval uvedenú skutočnosť. Žalobca v 1. rade si v rokoch 2004 až 2005 zmenil priezvisko na Vítek, čo je jasným znakom toho, že s nevlastným otcom nemal dobrý vzťah a chcel týmto dať najavo, že nemá s ním vytvorené žiadne pozitívne väzby. Toto žalobca uviedol aj vo svojich výpovediach. Ich vzťahy sú natoľko rozvrátené, že ani po ukončení dlhoročného súdneho sporu ako hlavnej príčiny rozvratu, nebolo možné ich zlepšenie. K pochybnostiam súdu o nepriaznivých fyzických a psychických stavoch žalobcu v 1. rade v dôsledku nariadenej krvnej skúšky a pojednávaniam od roku 1995, a v súvislosti s jeho výdavkami na advokáta, ktorého si žalobca zvolil až v roku 2006, hoci plnoletým sa stal už v roku 2001, žalobcovia uviedli, že je pravdou, že žalobca v 1. rade mal v čase nariadenia krvnej skúšky jeho otca Petra I. iba 12 rokov. Nie je však zrejmé, prečo sa súd domnieva, že by 12 - ročné dieťa nemohlo mať pocity stresu, depresie, zlosti, bolesti a obťažovania zo strany súdu, a pamätať si ich do dospelosti; obzvlášť, keď proces určenia otcovstva vykonávaním a porovnávaním krvných zložiek trval 9 rokov, teda do jeho veku 20 rokov. Nebol to teda len fakt, že krvná skúška bola nariadená až v roku 1995. Súd vôbec nebral do úvahy to, že hoci Okresný súd Bratislava III v spornej veci od roku 1995 vedel o ťažkostiach s doručovaním N. I., až dňa XX.X.XXXX požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o doručovanie písomnosti N. do Rakúska. Následne v priebehu jedného roka boli tieto písomnosti doručené a súčasne rakúska strana vykonala krvnú skúšku odporcu a doručila v roku 1998 jej výsledky. Od roku 1997 až do 3.4.2003, kedy už mal žalobca v 1. rade 20 rokov, súd nevykonal ani jeden úkon v súvislosti so zabezpečením hlavného dôkazu, a to či už nariadením krvnej skúšky odporcu alebo nariadením krvnej skúšky matky a dieťaťa. V čase, kedy súd opakovane nekonal, žalovaný zomrel. To znamená, že v čase, kedy súd nariadil krvnú skúšku žalobkyne v 2. rade ako matky a žalobcu v 1. rade ako dieťaťa dňa 2.6.2004, bol Peter Storch už 2 roky mŕtvy. Pokiaľ ide o právne zastúpenie žalobcu v 1. rade, v roku 2001 ho zastupovala JUDr. Čechová, a v roku 2005 si zvolil JUDr. Hadrbolca. V roku 2014 pritom uviedol, že neplatil výdavky na advokáta od momentu, kedy nadobudol plnoletosť a tieto začal platiť v roku 2003 až 2004, kedy prispieval svojej matke vždy čiastkou, ktorú si mohol dovoliť a až neskôr začal advokátov platiť sám. Podľa názoru žalobcov nesprávne je aj tvrdenie súdu, že dôvodom, prečo žalobca v 1. rade nemohol mať rovnakú životnú úroveň ako jeho otec Peter Storch bolo, že tento nemal o neho záujem, a že žalobcovia nemali záujem udržiavať s ním akýkoľvek vzájomný kontakt. Podľa ich názoru nie je podstatné, či oni mali záujem s N. I. udržiavať vzájomný kontakt alebo nie. Pritom z výpovede žalobcu v 1. rade vyplynulo, že sa snažil kontaktovať N. I. na súdu známych adresách, ale bezúspešne. Z výpovede žalobkyne v 2. rade vyplýva, že si s N. I. písali listy, ktorým mu oznámila, že čaká dieťa, ku ktorému sa on v listoch hlásil, ale pred narodením žalobcu v 1. rade kontakt prerušil a viac ho nenadviazal. Žalobkyňa v 2. rade sa snažila tiež zisťovať jeho pobyt cez organizáciu Červený kríž. Žalobca v 1. rade mal ako dieťa Petra I. zákonné právo dosiahnuť jeho životnú úroveň a tiež mal právo na súdnu ochranu, ak bolo do jeho práv zasiahnuté. Dôkazom toho je aj rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III v spornom konaní, ktoré bolo vydané po 24 rokoch od podania žaloby, avšak následne sa stalo nevymožiteľným. O nesprávnom úradnom postupe bolo rozhodnuté aj v rozhodnutiach Ústavného súdu SR IV. ÚS 268/2012 a IV. ÚS 381/2011. Dôsledkom tohto nesprávneho úradného postupu je aj skutočnosť, že žalobca v 1. rade nemohol mať takú úroveň ako jeho rodič. V konaní pod sp. zn. V - 2 13C/ 3/89 bolo jasne preukázané výpoveďou N. I. z roku 1992, že platil výživné na dve deti O.o výške 6 000,- šilingov mesačne, a bývalej manželke platil 2 200,- šilingov mesačne. V tejto dobe pracoval ako stavebný technik. Súd pritom zistil majetkové pomery N. I. až o 21 rokov v uvedenom konaní. Vo veci rozhodnutia o zročnom výživnom žalobkyni v 2. rade vo výške 83 500,- eur a 1 416,- eur pre žalobcu v 1. rade ide o právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III, ktoré nie je možné ignorovať. Zvlášť keď rozhodnutie ohľadom stanovenia výživného súd riadne odôvodnil a nie je dôvod domnievať sa, že zistenia súdu a dôvody jeho rozhodnutia nie sú relevantné. Súd individuálne skúmal schopnosti, možnosti a majetkové pomery každého z rodičov, a vychádzal z čistého mesačného priemerného príjmu rodiča. Preto nie je dôvod domnievať sa, že Okresný súd Bratislava III v konaní č. konania V - 2 13C/3/1989 rozhodol o výživnom tak, že žalovaný N. I. by nemohol v tomto čase platiť výživné. K dedičskému konaniu po nebohom N. I. žalobcovia uviedli, že skutočnosť, že sa uzavrelo pre nedostatok jeho majetku, je v tomto prípade bezpredmetná. Nemení to nič na fakte, že pre nesprávny postup súdu sa žalobca v 1. rade nemohol zúčastniť dedičského konania po nebohom otcovi. Neúčasť v dedičskom konaní mu spôsobila nemajetkovú ujmu z toho dôvodu, že nemohol byť prítomný na prejednávaní dedičstva, nemohol byť informovaný o aktívach a pasívach v rámci dedičstva, odporovať právnym úkonom, ktoré boli vykonané predtým ako poručiteľ zomrel, pričom jeho smrť bola plánovaná, nakoľko spáchal samovraždu. Taktiež sa nemohol zúčastniť dedičského konania po svojom starom otcovi F. I.. Súd preto nesprávne vyhodnotil skutočnosť, že žalobcovi v 1. rade v tomto išlo primárne o dedenie majetku, hoci dedičské konanie bolo skončené pre nemajetnosť. Žalobcovia nesúhlasia ani s tvrdením súdu, že prieťahy v konaní nemohli byť príčinou skutočnosti, že žalobkyňa v 2. rade pociťovala od narodenia žalobcu v 1. rade až do ukončenia strednej školy nedostatok financií na výživu a starostlivosť o neho z dôvodu, že N. popieral otcovstvo a dobrovoľne sa vyhýbal plneniu vyživovacej povinnosti voči žalobcovi v 1. rade. Prioritnou príčinou toho, že žalobkyňa v 2. rade nemala dostatok peňazí na výživu a starostlivosť o žalobcu v 1. rade počas celého jeho detstva bola tá, že nesprávnym úradným postupom súdu nebolo za 24 rokov určené otcovstvo a rozhodnuté o výživnom. Ak by súd rozhodol v primeranej lehote, žalobkyňa v 2. rade by dostávala výživné na žalobcu v 1. rade, keďže N. I. platil výživné na svoje iné deti a bývalú manželku spolu 8 200,- šilingov mesačne. Zákon č. 514/2003 Z.z. predpokladá možnosť priznania morálneho zadosťučinenia v podobe konštatovania porušenia práva výrokom súdneho rozhodnutia ako hmotnoprávny nárok, o ktorom rozhodovanie nepochybne patrí do právomoci všeobecných súdov. Porušenie práv žalobcov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR už skonštatoval Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach sp. zn. IV. ÚS 268/2012 a IV. ÚS 381/2011, čo zobral na vedomie aj prvostupňový súd. Cieľom primeraného zadosťučinenia bolo dovŕšenie ochrany porušeného základného ústavného práva, a nie náhrada nemajetkovej ujmy, škody, útrapy za 24 rokov - detstvo, psychika, zdravie, ktorá bola spôsobená žalobcom nesprávnym postupom orgánu verejnej moci. Je pravdou, že konanie V - 2 13C/3/89 bolo skončené do dvoch rokov po rozhodnutí Ústavného súdu SR, ale prvostupňový súd nebral do úvahy predchádzajúcich viac ako 20 rokov, počas ktorých Okresný súd Bratislava III konal nesprávne a spôsobil, že žalobca v 1. rade nikdy nedostal príspevok na výživu, nemohol sa zúčastniť dedičského konania po svojom otcovi, bol celé tie roky v právnej neistote a v neposlednom rade, že obaja žalobcovia boli po celý čas súdu nápomocní. Z rozhodnutí ústavného súdu pritom vyplýva pokiaľ ide o zložitosť veci, že spory o určení otcovstva a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu vo všeobecnosti nie sú po právnej stránke zložité a patria do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Z pohľadu sťažovateľa išlo pritom o citlivú vec majúcu pre jeho osobný status mimoriadny význam, čo vyžaduje zo strany všeobecného súdu osobitný prístup. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť, žalobcovia sa domnievajú, že podstatnou príčinou toho, že sa nemôžu domôcť zročného výživného, že žalobcovia nikdy žiadne výživné nedostali. Nevyplýva zo skutočnosti, že Peter Storch sa vyhýbal povinnosti platiť výživné, ani to, že sa žalobcovia nesnažili udržiavať kontakt s ním, ani to, že N. I. bol v čase rozsudku mŕtvy a nemohol sa brániť. Podstatnou príčinou bolo nesprávne konanie súdu, ktoré spočívalo v tom, že prvostupňový súd nariadil krvnú skúšku žalovaného v novembri 1995, teda po 6 rokoch od podania žaloby. V roku 1997 Okresný súd požiadal MS SR o pomoc pri doručovaní písomností N. I.. Hoci rakúska strana v roku 1998 doručila okresnému súdu výsledok krvnej skúšky, až do 3.4.2003 súd nevykonal ani jeden úkon v súvislosti so zabezpečením hlavného dôkazu, a to krvnej skúšky či už odporcu alebo nariadením krvnej skúšky žalobkyne v 2. rade ako matky a žalobcu v 1. rade ako dieťaťa. Žalobcovia zdôraznili, že práve v čase, kedy súd opakovane nekonal, odporca zomrel. V čase kedy súd nariadil ich krvnú skúšku, N. I. bol už dva roky mŕtvy, pričom žalobcovia neskôr viedli 9 rokov konanie proti mŕtvemu a platili za právne služby. V rokoch 2000 až 2003 žalobcovia a ich právny zástupca niekoľkokrát bezvýsledne kontaktovali súd ohľadne prekladu výsledku krvnej skúšky N. I.. Až 12.7.2007 súd vydal rozsudok, v ktorom určil otcovstvo aj výšku výživného. Rozhodol však s procesnými pochybeniami, následkom čoho museli žalobcovia podať odvolanie, keďže súd opomenul rozhodnúť o návrhu na zmenu petitu podanom na súd dňa 3.7.2007. Konaním súdu sa takto celý proces predlžil o ďalšie dva roky. Potom ako súd dňa 27.1.2011 zistil, že odporca je už mŕtvy, konanie uznesením neoprávnene zastavil z dôvodu, že žalobca v 1. rade neoznačil vhodnú osobu za opatrovníka. Preto si museli žalobcovia opätovne vziať právnikov na podanie odvolania a následne odvolací súd toto uznesenie zrušil, keďže súd žalobcu v 1. rade riadne nevyzval, aby označil vhodnú osobu za opatrovníka. Práve konanie na Okresnom súde Bratislava III bolo podstatnou príčinou dlhoročnej právnej neistoty žalobcov a s tým spojených psychických útrap, ktoré za 24 rokov prežívali, a tiež skutočnosti, že zročné výživné je v súčasnosti pre žalobcov nevymožiteľným. Domnievajú sa, že súd prvej inštancie neprihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Domáhajú sa preto, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci vyhovie v celom rozsahu a zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcom aj náhradu trov konania. Alternatívne navrhli, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 15. Súd prvej inštancie doručil odvolanie žalobcov žalovanému dňa 26.11.2014, ktorý k nemu nepodal písomné vyjadrenie. 16. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, účinný od 1.7.2016, (ďalej len CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd preto prejednal odvolanie žalobcov ako súd odvolací podľa § 34 CSP, v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP. 17. Na základe výsledkov dokazovania na súde prvej inštancie, odôvodnenia napadnutého rozsudku a postupu, ktorý mu predchádzal, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci ( § 215 ods. 1 CSP), vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil, v súlade ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a poukazuje naň podľa § 387 ods. 1,2 CSP. 18. Na zdôraznenie správnosti jeho záverov považuje odvolací súd v kontexte odvolacích námietok žalobcov za potrebné zdôrazniť len nasledovné: Predovšetkým sú správne závery súdu prvej inštancie, že vznik majetkovej škody žalobcov, spočívajúcej v nezaplatení, resp. nevymožiteľnosti súdneho rozhodnutia na úhradu zročného výživného otcom žalobcu v 1. rade, nemôže byť v priamej a bezprostrednej súvislosti s prieťahmi v namietanom súdnom konaní. Priamou príčinou vzniku tohto následku je neuznanie otcovstva zo strany Petra I. po narodení žalobcu v 1. rade a následne neplatenie výživného za jeho života. Aj pri existencii dôvodného predpokladu, že pri včasnom súdnom rozhodnutí mohlo byť výživné aspoň sčasti žalobcom uhradené, prieťahy v súdnom konaní sú až následnou, resp. sekundárnou príčinou. Zostáva len v hypotetickej rovine, či by otec žalobcu v 1. rade aj po právoplatnom vynesení rozsudku v podstatne kratšej dobe, mal dostatok majetku na úhradu výživného vcelku alebo len zčasti, resp. vôbec. Pokiaľ ide o nároky na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcov v 1. a 2. rade tak, ako ju tvrdili v priebehu súdneho konania, žalobcom mohla v dôsledku prieťahov v spornom konaní na Okresnom súde Bratislava III vzniknúť len jedna nemajetková ujma, ktorú už vyhodnocoval v rámci podaných ústavných sťažností Ústavný súd Slovenskej republiky, a obom priznal ako finančné zadosťučinenie na náhradu ich nemajetkovej ujmy ako primeranú sumu každému po 15 000,- eur. Ústavný súd zohľadnil aj špecifickosť predmetu namietaného súdneho konania, akým je závažnosť statusovej veci účastníka konania v súvislosti s určením otcovstva a z toho vyplývajúcich nárokov majetkovej aj nemajetkovej povahy. Z judikatúry Ústavného súdu SR pritom vyplýva, že uvedená suma je nadpriemerná vzhľadom na porovnateľné súdne konania, za ktoré Ústavný súd SR už priznával finančné zadosťučinenie. Napríklad za 20 - ročné dedičské konanie v konaní vedenom na Ústavnom súde SR pod sp. zn. IV. ÚS 592/2012 súd priznal sťažovateľovi sumu 8 000,- eur. Rovnakú sumu ústavný súd priznal za viac ako 20- ročné dedičské konanie v konaní vedenom na Ústavnom súde pod sp. zn. III. ÚS 132/2016. Za konanie vo veci maloletého dieťaťa, ktoré trvalo viac ako 14 rokov, Ústavný súd SR v konaní pod sp. zn. III.ÚS 113/2003 priznal ako primerané finančné zadosťučinenie finančnú čiastku menšiu ako 5 000,- eur. Za 21-ročné súdne konanie Ústavný súd SR vo veci pod sp. zn. I.ÚS 320/2008 priznal finančnú satisfakciu 2 000,- eur. V súvislosti s predmetom namietaného súdneho konania v prejednávanej veci Ústavný súd SR posudzoval takmer celé obdobie súdneho konania na Okresnom súde Bratislava III, pretože po vydaní ústavných nálezov v roku 2011 a 2012, bolo toto konanie ukončené do dvoch rokov. Odvolací súd je rovnako ako súd prvej inštancie toho názoru, že Ústavný súd SR zohľadnil všetky okolnosti prípadu tak, ako ich uviedli aj v prejednávanej veci, pri priznávaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Nie je preto dôvod, aby všeobecné súdy v prejednávanej veci priznali na rovnakú nemajetkovú ujmu ďalšiu finančnú náhradu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. . 19. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil. 20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný, ktorý bol plne úspešný aj v odvolacom konaní, by mal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Keďže mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, odvolací súd mu takýto nárok nepriznal. 21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).