Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/566/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313209570 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1313209570.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, so sídlom Pri vinohradoch 267, Bratislava, IČO: 30 804 191, zast. Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s.r.o., so sídlom Radvanská 21, Bratislava, proti žalovanej: U. J., J. Y. XXX, L., zast. Ing. Pavol Ščepán, Blumentálska 15, Bratislava, o zaplatenie 3.856,25 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 30. júna 2015, č.k. 45C 249/2013-348, a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III zo dňa 20. júla 2015, č.k. 45C 249/2013-371, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Odvolanie žalovanej proti uzneseniu súdu prvej inštancie č.k. 45C 249/2013-371 zo dňa 20.07.2015 o d m i e t a. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.856,25 eur spolu s 5,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.027,09 eur od 09.03.2013 do zaplatenia, a s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.829,16 eur od 03.06.2015 do zaplatenia, v pravidelných splátkach vo výške 30 eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci, pod stratou výhody splátok, počínajúc právoplatnosťou rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že o nich rozhodne do 30 dní po právoplatnosti vo veci samej. Ďalším výrokom uložil žalobcovi povinnosť doplatiť súdny poplatok vo výške 93 eur na účet Slovenskej pošty, a.s., Košice do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 1, § 2 ods. 1, 3, 4 a 5, § 3 ods. 2 a 3, § 17 ods. 1 a 2, § 72 ods. 1 a 2, § 74 ods. 1, 7, 8, 9, 12, 13 a 14 a § 106 ods. 5, 6 a 7 zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o sociálnych službách“). Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že zriaďovateľ Bratislavský samosprávny kraj v Bratislave dňa 22.06.2009 pod č. XXX/XXXX vydal Zriaďovaciu listinu pre Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, Pri vinohradoch 267, Bratislava, ktorý je rozpočtovou organizáciou, svojimi príjmami a výdavkami je napojený na rozpočet Bratislavského samosprávneho kraja, bol zriadený na dobu neurčitú. V článku IV. bol vymedzený predmet činnosti. V Domove sociálnych služieb a zariadení pre seniorov Rača sa poskytujú sociálne služby na riešenie nepriaznivej sociálnej situácie z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia, nepriaznivého zdravotného stavu alebo z dôvodu dovŕšenia dôchodkového veku. Sociálna služba sa poskytuje na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, ktorá musí byť uzatvorená písomne a spôsobom, ktorý je pre prijímateľa sociálnej služby zrozumiteľný /bod 11./ Štatutárnym orgánom domova sociálnych služieb a zariadenia pre seniorov Rača je riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva Zastupiteľstvo Bratislavského samosprávneho kraja. Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača hospodári s majetkom vo vlastníctve Bratislavského samosprávneho kraja, ktorý mu bol zverený na plnenie predmetu jeho činnosti. Zriaďovacia listina nadobudla účinnosť dňom 01.07.2009. Domov dôchodcov Rača, Pri Vinohradoch 267, Bratislava vydal dňa 03.11.2005 podľa zák. č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci rozhodnutie čj. DD-489/2005 o poskytovaní starostlivosti žalovanej celoročne v Domove dôchodcov Rača, časť penzión - domov pre dôchodcov, Pri Vinohradoch 267 Bratislava, byt č. XXX od 21.11.2005 na dobu neurčitú. Primátor Hlavného Mesta SR Bratislava ako správny orgán vydal dňa 12.11.2010 rozhodnutie č. MAGS OSV 53953/2010-326010/1413 podľa zák. č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a rozhodol, že pani U. J. (žalovaná), bytom Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, Pri vinohradoch 267, Bratislava sa podľa § 35 a prílohy č. 3 a prílohy č. 4 k zákonu o sociálnych službách s odkázanosťou na pomoc inej fyzickej osoby II. stupňa na základe dosiahnutia 95 bodov a určenia priemerného rozsahu odkázanosti 2-4 hod/deň a 60-120 hod/mesiac, považuje za fyzickú osobu odkázanú na sociálnu službu v zariadení pre seniorov. Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, Pri Vinohradoch Bratislava, dňa 11.07.2011 predložil U. J. Zmluvu č. XX/ XXXX/P o poskytovaní sociálnej služby, následne Dodatok č. X/XXXX/P k zmluve, Dodatok Č.. X/XXXX/ P k zmluve a výzvu zo dňa 05.03.2013 na uzatvorenie zmluvy a vysporiadanie rozdielu v úhradách, ktorú prevzala dňa 07.03.2013. Žalovaná potvrdila, že jej žalobca predložil dva návrhy zmluvy, zmluvy však neuzatvorila. Žalobca poskytuje žalovanej sociálnu službu bez uzavretej zmluvy. Z osobnej karty klienta U. J. zistil, že žalovaná za obdobie od 01.01.2010 do 31.03.2015 zaplatila úhradu za bývanie mesačne iba vo výške 137,43 eur a za uvedené obdobie nezaplatila úhradu za bývanie v celkovej sume 3.856,25 eur. Ekonomicky oprávnené náklady za Domov sociálnych služieb a Zariadenie pre seniorov Rača v roku 2011 dosahovali sumu 525,59 eur mesačne, v roku 2012 dosahovali sumu 531,83 eur mesačne, za rok 2013 sumu 533,67 eur mesačne. 3. Ministerstvo práce a sociálnych vecí a rodiny SR, Odbor sociálnych služieb v liste zo dňa 26.02.2014 na žiadosť žalobcu uviedlo, že Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača so sídlom pri Vinohradoch 267, Bratislava, predstavuje jeden právny subjekt, ktorý poskytuje dva druhy sociálnych služieb a to „domov sociálnych služieb“ a „zariadenie pre seniorov“, oba celoročnou pobytovou formou. Uvedené dva druhy sociálnych služieb poskytuje poskytovateľ na troch miestach v Bratislave, ktorými sú Podbrezovská ulica č. 28, Pri vinohradoch č. 267, Strelková č. 32. V mieste poskytovania sociálnej služby Podbrezovská 28 sú poskytované dva druhy sociálnej služby, domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov. V mieste poskytovania sociálnej služby Pri vinohradoch 267 je poskytovaný jeden druh sociálnej služby, zariadenie pre seniorov. V mieste poskytovania sociálnej služby Strelková 32 je poskytovaný jeden druh sociálnej služby, domov sociálnych služieb. Skutočnosť, že daný druh sociálnej služby je poskytovaný jedným poskytovateľom sociálnej služby v rôznych budovách, zariadeniach, neznamená, že ide o samostatného poskytovateľa, resp. samostatné zariadenie. Vyššie uvedené skutočnosti boli overené na základe rozhodnutia a zápisu z registra z príslušného vyššieho územného celku, ktorý vykonal zápis predmetného poskytovateľa. Pri výpočte ekonomicky oprávnených nákladov konkrétneho poskytovateľa je potrebné vychádzať z ekonomicky oprávnených nákladov daného druhu poskytovanej sociálnej služby a to bez ohľadu na to, že poskytovateľ poskytuje daný druh sociálnej služby na viacerých miestach, za predpokladu že je zapísaný v registri poskytovateľov ako jeden poskytovateľ jedného druhu sociálnej služby. Napriek tomu, že poskytovateľ poskytuje daný druh sociálnej služby na viacerých miestach, mnohé činnosti zabezpečuje spoločne pre obe alebo viaceré miesta, a preto pri výpočte ekonomicky oprávnených nákladov pre daný druh sociálnej služby nachádzajúcej sa na dvoch miestach /zariadeniach/ sa vychádza z celkových nákladov, ktoré vznikli na danú sociálnu službu v oboch miestach. V prípade, že by sa pri výpočte ekonomicky oprávnených nákladov nepostupovalo vyššie uvedeným spôsobom, zariadenie /budova/ miesto, v ktorom sa nezabezpečujú spoločné činnosti priamo, by mala ekonomicky oprávnené náklady nižšie, ktoré by však nezodpovedali reálnym nákladom danej sociálnej služby. 4. Z registračnej karty Bratislavského samosprávneho kraja zo dňa 21.07.2010 zistil, že právnická osoba Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, so sídlom Pri vinohradoch 267, Bratislava, reg. č. 79/2009/1-soc, IČO: 308 041 91, je rozpočtovou organizáciou, ktorej zriaďovateľom je Bratislavský samosprávny kraj, Bratislava. Právnická osoba poskytuje druh sociálnej služby, § 35 Zariadenie pre seniorov - kapacita 205 miest, § 38 Domov sociálnych služieb - kapacita 84 miest v zmysle zák. č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách s uvedenou cieľovou skupinou, vecným rozsahom poskytovanej sociálnej služby, formou poskytovanej sociálnej služby - celoročná pobytová. Miesto a adresa poskytovania sociálnej služby, Zariadenie pre seniorov - Podbrezovská 28, Bratislava, Pri vinohradoch 267, Bratislava. Domov sociálnych služieb - Podbrezovská 28, Bratislava, Strelková 32, Bratislava, čas poskytovania sociálnej služby - neurčitý čas. Dátum registrácie od 18.08.2009. Úrad Bratislavského samosprávneho kraja, Odbor sociálnych vecí v Bratislave v liste zo dňa 14.01.2015 uviedol, že DSS a ZPS Rača poskytuje sociálne služby podľa zákona o sociálnych službách a podľa Registračnej karty platnej k 31.12.2014. Poskytuje druhy sociálnej služby: domov sociálnych služieb (§ 38 zákona o sociálnych službách) a zariadenie pre seniorov (§ 35 zákona o sociálnych službách). DSS a ZPS Rača prevádzkuje jedno zariadenie pre seniorov a tento druh sociálnej služby poskytuje podľa Registračnej karty na dvoch miestach poskytovania sociálnej služby, Podbrezovská 28, Bratislava a Pri Vinohradoch 267, Bratislava. Zariadenia sociálnych služieb v zriaďovateľskej pôsobnosti Bratislavského samosprávneho kraja, sú samostatné právne subjekty, ktoré hospodária na základe schváleného rozpočtu, vedú podvojné účtovníctvo a zodpovedajú za správnosť údajov v ňom uvedených. Na základe týchto údajov vypočítavajú ekonomicky oprávnené náklady za príslušný rok podľa § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách. Bratislavský samosprávny kraj overil, že DSS a ZPS Rača predložil Odboru sociálnych vecí Úradu Bratislavského samosprávneho kraja ekonomicky oprávnené náklady za roky 2011 až 2013 v súlade s § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách a metodickými usmerneniami Odboru sociálnych vecí Úradu Bratislavského samosprávneho kraja, o čom zaslal súdu ekonomicky oprávnené náklady za roky 2011 - 2013 DSS a ZPS Rača. Odbor sociálnych vecí Úradu Bratislavského samosprávneho kraja relevantné údaje použil na účely prepočtu finančných príspevkov neverejným poskytovateľom sociálnych služieb v zmysle zákona o sociálnych službách. 5. Ustálil, že žalobca poskytuje sociálne služby za podmienok stanovených zákonom sociálnych službách, zriaďovateľ žalobcu, Bratislavský samosprávny kraj, vydal Zriaďovaciu listinu č. XXX/XXXX zo dňa 22.06.2009 pre Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, Pri vinohradoch 267, Bratislava, ktorý je rozpočtovou organizáciou, svojimi príjmami a výdavkami je napojený na rozpočet Bratislavského samosprávneho kraja, bol zriadený na dobu neurčitú a poskytuje sociálne služby na základe zápisu do registra, ktorý vedie vyšší územný celok, v Registračnej karte vydanej Bratislavským samosprávnym krajom zo dňa 21.07.2010. Žalobca ako rozpočtová organizácia vymáha pohľadávky v súvislosti s výkonom správy hmotného majetku (R 87/2004) a je aktívne vecne legitimovaný uplatňovať pohľadávky pred súdom. Z vyjadrenia žalobcu súd prvej inštancie zistil, že Bratislavský samosprávny kraj každý rok zo svojho rozpočtu poskytuje určitý finančný objem na krytie nákladov, keďže vlastné príjmy žalobcu z úhrad prijímateľov nepokrývajú náklady žalobcu a na úhradách nezískava viac ako sú jeho náklady. 6. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalovaná bola prijatá do Domova dôchodcov Rača na základe rozhodnutia č. DD-489/2005 zo dňa 03.11.2005 podľa zák. č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci, a bola jej poskytovaná celoročná starostlivosť v Domove dôchodcov Rača, časť penzión - domov pre dôchodcov, Pri vinohradoch 267, Bratislava, byt č. XXX, od 21.11.2005 na dobu neurčitú. Podľa zákona č. 448 /2008 Z.z. o sociálnych službách, ktorý nadobudol účinnosť 01.01.2009, sú prijímatelia sociálnej služby povinní platiť úhradu za sociálnu službu určenú poskytovateľom sociálnej služby podľa § 72 ods. 1 cit. zákona. Verejný poskytovateľ sociálnej služby určuje sumu úhrady za sociálnu službu, spôsob jej určenia a platenia úhrady zmluvou podľa § 74 a nasl. cit. zákona a v súlade so Všeobecne záväzným nariadením obce alebo vyššieho územného celku, najviac vo výške ekonomicky oprávnených nákladov podľa § 72 ods. 2 cit. zákona. Nová právna úprava v zákone o sociálnych službách upravuje poskytovanie sociálnej služby na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby podľa § 74 ods. 1 cit. zákona. Poskytovateľ sociálnej služby bol povinný uzatvoriť zmluvu o poskytovaní sociálnej služby podľa zákona účinného od 01.01.2009 po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu v zmysle § 106 ods. 7 cit. zákona. Mal za preukázané, že žalobca ako poskytovateľ sociálnej služby si svoju zákonnú povinnosť splnil a predložil žalovanej zmluvu o poskytovaní sociálnej služby č. XX/XXXX/P, ale žalovaná zmluvu neuzatvorila. Vysvetlil, že žalobca, ktorý poskytoval do 31.12.2008 starostlivosť v zariadení sociálnych služieb s celoročným pobytom fyzickej osobe, bol naďalej povinný poskytovať žalovanej sociálnu službu podľa § 106 ods. 6 zákona účinného od 01.01.2009. Dokazovaním bolo preukázané, že žalovaná platí mesačnú úhradu za sociálne služby, ale v nižšej výške ako je výška úhrady podľa VZN. Skonštatoval, že žalovaná chce zotrvať naďalej v DSS a ZpS Rača, kde jej žalobca poskytuje sociálne služby. Žalovaná s ním však odmieta uzavrieť zmluvu o poskytovaní sociálnej služby, prijíma plnenie bez právneho dôvodu (zmluvy), a kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať podľa § 451 ods. 1 Obč. zák.. Z vyjadrenia žalobcu zistil, že asi 80 % klientov má uzatvorené zmluvy a platí úhrady riadne vo výške podľa právnych predpisov, resp. podľa dohody o splátkach. 7. Súd prvej inštancie poukázal na zmenu právnej úpravy poskytovania sociálnych služieb od 01.01.2009, podľa ktorej sú prijímatelia sociálnej služby povinní platiť úhradu poskytovateľovi sociálnej služby, ale výška úhrady sa určuje zmluvou a v súlade so všeobecne záväzným nariadením. Zásadnou zmenou je to, že seniori už nedostávajú rozhodnutie o výške úhrady za poskytovanú sociálnu službu (jednostranný právny akt) ako to bolo počas právnej úpravy podľa zákona č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci, od ktorého sa odvodzovala povinnosť platiť úhradu. Pri zmluvnej úprave predmetu plnenia a úhrady za poskytovanie sociálnej služby sú zmluvné strany povinné dodržiavať zákon o sociálnych službách, pričom poskytovateľ sociálnej služby nemá právo dojednať úhradu v inej výške, ako je určená právnymi predpismi, podľa všeobecne záväzného nariadenia (ďalej „VZN“) Bratislavského samosprávneho kraja (ďalej „BSK“). Verejný poskytovateľ sociálnej služby teda určuje sumu úhrady za sociálnu službu, spôsob jej určenia a platenia úhrady zmluvou a v súlade s VZN obce alebo vyššieho územného celku, najviac vo výške ekonomicky oprávnených nákladov. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že došlo k zmene rozhodujúcich skutočností na určenie úhrady za sociálnu službu, ktorú je žalovaná povinná platiť žalobcovi, a to k zmene VZN BSK č. 31/2009, ktoré bolo zmenené VZN BSK č. 39/2010, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 30.12.2010, pričom mesačná úhrada pripadajúca na žalovanú podľa VZN BSK č. 39/2010 mala byť 257,56 eur. Žalobca v tejto súvislosti predložil žalovanej Dodatok č. X/XXXX/P k zmluve č. XX/XXXX/P, ktorý neuzatvorila. VZN BSK bolo ďalej zmenené VZN BSK č. 43/2011, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 06.08.2011, pričom mesačná úhrada pripadajúca na žalovanú podľa VZN BSK č. 43/2011 mala byť 204,90 eur. Žalobca v tejto súvislosti predložil žalovanej dodatok č. X/XXXX/P F. zmluve č. XX/XXXX/P, ktorý žalovaná opäť neuzatvorila. Vyhodnotil, že žalovaná prijíma plnenie bez právneho dôvodu, bez zmluvy o poskytovaní sociálnej služby a bezdôvodne sa obohacuje, pričom ten kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať podľa § 451 ods. 1 Obč. zák. 8. Poukázal na to, že poskytovateľ a prijímateľ sociálnej služby, aj keď uzatvárajú zmluvu o poskytovaní sociálnej služby, nemajú právo dojednať inú sumu úhrady, pretože táto je určená kogentne právnymi predpismi, a to v súlade s VZN obce alebo vyššieho územného celku, najviac vo výške ekonomicky oprávnených nákladov podľa § 72 ods. 2 cit. zákona. Skonštatoval, že žalovaná neuzatvorila zmluvu o poskytovaní sociálnej služby ani dodatky k zmluve z dôvodu, že mesačne poberá dôchodok vo výške 412 eur, z ktorého platí žalobcovi úhradu za ubytovanie 137,43 eur, a po zaplatení mesačných výdavkov napr. na stravovanie, lieky, telefón, elektrinu a iné výdavky, by nemala z čoho zaplatiť zvýšenú úradu za ubytovanie. Namietala tiež ekonomicky oprávnené náklady žalobcu. 9. Vysvetlil, že podľa § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách ekonomicky oprávnené náklady sú náklady poskytovateľa sociálnej služby na činnosti uvedené v § 16 až § 18, ktoré tvoria mzdy, platy a ostatné osobné vyrovnania vo výške, ktorá zodpovedá výške platu a ostatných osobných vyrovnaní podľa osobitného predpisu, poistné na sociálne poistenie, poistné na verejné zdravotné poistenie a príspevky na starobné dôchodkové sporenie, cestovné náhrady okrem cestovných náhrad pri zahraničných pracovných cestách, energie, voda a komunikácie, materiál okrem reprezentačného vybavenia nových interiérov, dopravné, rutinná údržba a štandardná údržba okrem jednorazovej údržby objektov alebo ich častí a riešenia havarijných stavov, nájomné za prenájom okrem dopravných prostriedkov a špeciálnych strojov, prístrojov, zariadení, techniky, náradia a materiálu, služby, bežné transfery, z toho len na vreckové, odstupné, odchodné, náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, odpisy hmotného majetku a nehmotného majetku poskytovateľa sociálnej služby podľa osobitného predpisu. Poskytovateľ sociálnej služby vykonáva odborné činnosti, obslužné činnosti aj ďalšie činnosti, zabezpečuje vykonávanie týchto činností alebo utvára podmienky na ich vykonávanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom pre druh sociálnej služby, ktorý poskytuje. Medzi obslužné činnosti patrí aj ubytovanie podľa § 17 ods. 1 zákona o sociálnych službách. Ubytovanie je poskytovanie bývania v obytnej miestnosti alebo v jej časti s príslušenstvom, užívanie spoločných priestorov a poskytovanie vecných plnení spojených s ubytovaním v zmysle § 17 ods. 2 zákona o sociálnych službách. Žalobca poskytol žalovanej ubytovanie v rozsahu jednej miestnosti, užívanie spoločných priestorov (chodba, schodište, spoločenská miestnosť) a vecné plnenia spojené s ubytovaním (vykurovanie, dodávka teplej vody, osvetlenie a iné). Poskytované ubytovanie sa preto nepovažuje za nájom bytu v zmysle § 685 Obč. zák., ale považuje sa za obslužnú činnosť v rámci poskytovania sociálnych služieb podľa zákona o sociálnych službách. Žalobca poskytuje dva druhy sociálnych služieb - domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov. V mieste poskytovania sociálnej služby Podbrezovská 28 sú poskytované dva druhy sociálnej služby a to domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov. V mieste poskytovania sociálnej služby Strelková 2 je poskytovaný jeden druh sociálnej služby a to domov sociálnych služieb. V mieste poskytovania sociálnej služby Pri vinohradoch 267 je poskytovaný jeden druh sociálnej služby a to zariadenie pre seniorov. Uvedenú skutočnosť mal súd prvej inštancie preukázanú zo zriaďovateľskej listiny a registračnej karty žalobcu. Nestotožnil sa s názorom žalovanej, že ekonomicky oprávnené náklady sa majú vyčísľovať na každé zariadenie sociálnej služby (ZpS Podbrezovská 28, ZpS na ul. Pri vinohradoch 267, DSS na ul. Podbrezovská 28, DSS na ul. Strelková 2), teda podľa jednotlivých budov. Aj keď žalobca ako jeden poskytovateľ poskytuje dva druhy sociálnej služby na rôznych miestach, neznamená to, že každé z uvedených miest je samostatným zariadením alebo poskytovateľom. V tejto súvislosti poukázal na vyššie uvedený obsah listu Ministerstva práce, sociálnych veci a rodiny SR zo dňa 26.02.2014. Nestotožnil sa ani s tvrdením žalovanej o rozlišovaní zariadenia na ZpS na Podbrezovskej, kde podľa § 35 ods. 1 písm. a/ zákona o sociálnych službách ide o prijímateľov odkázaných na sociálnu službu a na ZpS na ul. Pri vinohradoch 267, kde podľa § 35 ods.1 písm. b/ zákona o sociálnych službách ide o prijímateľov ktorí prijímajú sociálnu službu z iných vážnych dôvodov. Žalovaná nie je odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby, poskytovanie tejto sociálnej služby, ubytovanie celoročnou pobytovou formou, potrebuje z iných vážnych dôvodov. Poukázal na zriaďovaciu listinu a registračnú kartu, ktorá neobsahuje uvedené rozlíšenie, ustanovenie o založení dvoch zariadení pre seniorov v rámci žalobcu neznamená, že by zakladalo dva samostatné druhy sociálnej služby. V tejto súvislosti poukázal aj na list Úradu Bratislavského samosprávneho kraja, Odboru sociálnych vecí zo dňa 14.01.2015. Uviedol, že uvedené tvrdenie žalovanej sa nezhoduje so skutočnosťou ani z dôvodu, že žalobca v oboch miestach okrem ubytovania poskytuje odborné, obslužné a iné činnosti, napr. stravovanie prostredníctvom výdajne jedál, jedlo sa pripravuje v budove na ul. Podbrezovská 28 aj pre seniorov ubytovaných na ul. Pri vinohradoch 267, pričom je im vydávané v miestnosti na ul. Pri vinohradoch 267, ďalej upratovanie spoločných priestorov, v prípade záujmu pranie, žehlenie, záujmová činnosť. V budove na ul. Pri vinohradoch nie sú umiestnení len sebestační seniori, ale aj seniori s osobitnými potrebami, ako uviedol žalobca, k 31.08.2014 boli v budovách na ul. Pri vinohradoch 267 ubytovaní seniori so stupňom odkázanosti od I. do maximálneho VI. stupňa odkázanosti, aj k 31.12.2011 bolo v budovách na ul. Pri vinohradoch 267 ubytované široké spektrum seniorov, a preto uvedené rozlišovanie žalovanou nie je opodstatnené. Z listinných dôkazov predložených žalobcom súd prvej inštancie zistil, že ekonomicky oprávnené náklady podľa druhu sociálnej služby zariadenie pre seniorov za rok 2011 boli správne vyčíslené vo výške 525,59 eur, za rok 2012 vo výške 531,83 eur a za rok 2013 vo výške 533,67 eur. Ekonomicky oprávnené náklady za príslušný kalendárny rok zasiela žalobca v mesiaci januári za predchádzajúci kalendárny rok Bratislavskému samosprávnemu kraju, Odboru sociálnych vecí. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na písomné vyjadrenie Úradu Bratislavského samosprávneho kraja, Odboru sociálnych vecí zo dňa 14.01.2015. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považoval súd prvej inštancie návrh žalovanej na doplnenie dokazovania nariadením znaleckého dokazovania na vyčíslenie správnosti ekonomicky oprávnených nákladov za nadbytočný a nehospodárny s ohľadom aj na to, že ekonomicky oprávnené náklady žalobcu napr. za rok 2012 boli 531,83 eur, teda nižšie v porovnaní s inými zariadeniami pre seniorov v Banskobystrickom, Žilinskom a Košickom samosprávnom kraji (v priemere 605,18 eur, ide o všeobecnú informáciu prístupnú na internete). Žalovaná si taktiež vybrala zariadenia pre seniorov, ktorých ekonomicky oprávnené náklady boli porovnateľné za uplatňované obdobie, napr. Domov pri kríži v Bratislave mal ekonomicky oprávnené náklady (ďalej „EON“) v roku 2011 vo výške 555 eur a žalobca vo výške 526 eur, v roku 2012 mal Domov pri kríži EON vo výške 505 eur a žalobca vo výške 532 eur, v roku 2013 mal Domov pri kríži EON vo výške 526 eur a žalobca vo výške 536 eur. 10. K námietkam žalovanej ohľadne výšky dôchodku, ktorý jej nepostačuje na platenie zvýšenej úhrady za poskytovanú sociálnu službu, súd prvej inštancie uviedol, že po zaplatení úhrady jej musí zostať zákonom stanovené percento sumy životného minima podľa § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách (subjektívny limit) a výška úhrady nesmie byť vyššia ako ekonomicky oprávnené náklady podľa § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách (objektívny limit), obidva inštitúty predstavujú ochranu prijímateľa sociálnej služby pred neprimeranou výškou úhrady za sociálnu službu (pričom žalovaná neuzatvorila zmluvu o poskytovaní sociálnej služby a žalobca si uplatnil plnenie titulom bezdôvodného obohatenia). I napriek uvedenej skutočnosti mal z listinných dôkazov za preukázané, že ekonomicky oprávnené náklady za rok 2011 predstavujú sumu 525,59 eur mesačne, za rok 2012 sumu 531,83 eur mesačne, za rok 2013 sumu 533,67 eur mesačne, a úhrada, ktorú žalobca požaduje od žalovanej bola najviac 257,56 eur a v poslednom období 205,73 eur, teda v každom období bola suma úhrady za sociálnu službu, ktorú si uplatňuje žalobca, nižšia ako ekonomicky oprávnené náklady, žalobca teda neprekračuje ekonomicky oprávnené náklady ako objektívny limit v zmysle § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách. Po zaplatení úhrady za sociálnu službu musí prijímateľovi sociálnej služby zostať mesačne z jeho príjmu zákonom stanovené percento sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, stanovenej osobitným predpisom, podľa § 73 ods. 2 cit. zák. (subjektívny limit), pričom v každom období by bol zachovaný povinný minimálny zostatok príjmu žalovanej po zaplatení úhrady. Výška úhrady žalovanej teda nie je v rozpore s objektívnym alebo subjektívnym limitom, ktoré predstavujú ochranu jej príjmu zo zákona. 11. Z osobnej karty klienta - žalovanej, mal za preukázané, že žalovaná si svoju povinnosť platiť úhradu za sociálnu službu (bývanie) v sume určenej poskytovateľom sociálnej služby nesplnila, a za uplatňované obdobie od 01.01.2010 do 31.03.2015 zaplatila len čiastočnú úhradu vo výške 137,43 eur mesačne, teda žalobcovi nezaplatila v celom rozsahu úhradu za sociálnu službu za uplatňované obdobie vo výške 3.856,25 eur, ako je uvedené v zostatku v osobnej karte klienta. Vyhodnotil, že nakoľko žalovaná so žalobcom neuzavrela zmluvu o poskytovaní sociálnej služby spolu s dodatkami k tejto zmluve, prijíma plnenie bez právneho titulu, bez zmluvy, čo jej zakladá povinnosť vydať žalobcovi predmet bezdôvodného obohatenia v zmysle § 456 Obč. zák., a preto súd prvej inštancie žalovanú zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi žalovanú istinu vo výške 3.856,25 eur. Vysvetlil inštitút úroku z omeškania, a poukázal na ust. § 563 Obč. zák., podľa ktorého, ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením dlžnej sumy 3.856,25 eur, čo jej zakladá povinnosť zaplatiť žalobcovi zákonný úrok z omeškania. S účinnosťou od 01.02.2013 je výška úrokov z omeškania o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu podľa § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov. Žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením dlžnej sumy 2.027,09 eur, nakoľko na výzvu žalobcu na zaplatenie zo dňa 05.03.2013, ktorú prevzala dňa 07.03.2013, nereagovala, čo jej zakladá povinnosť zaplatiť žalobcovi zákonný úrok z omeškania z dlžnej sumy od 09.03.2013 až do zaplatenia. Žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením dlžnej sumy 1.829,16 eur, nakoľko na výzvu žalobcu na zaplatenie zo dňa 27.05.2015, ktorú prevzala dňa 01.06.2015, nereagovala, čo jej zakladá povinnosť zaplatiť žalobcovi zákonný úrok z omeškania z dlžnej sumy od 03.06.2015 do zaplatenia. 12. Vzhľadom k povahe prejedávanej veci a k osobným a majetkovým pomerom žalovanej, ktorá poberá len starobný dôchodok a musí platiť úhradu za ubytovanie a mesačné výdavky, súd prvej inštancie určil žalovanej povinnosť zaplatiť peňažné plnenie v splátkach v zmysle ust. § 160 ods. 1 O.s.p.. Skonštatoval, že súdny poplatok z ceny predmetu konania 3.856,25 eur predstavuje celkom 231,36 eur, pričom žalobca zaplatil súdny poplatok za žalobu len vo výške 138 eur. Preto ho zaviazal na doplatenie súdneho poplatku vo výške 93 eur, vyrubeného podľa pol. 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb.. O trovách konania rozhodol tak, že o nich rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 13. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná včas odvolanie, a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne zisteného skutkového stavu, nepreskúmateľnosť rozsudku, a porušenie zásady rovnosti strán a materiálnej a formálnej pravdy pri vykonávaní a hodnotení dôkazov. V úvode svojho odvolania zhrnula výsledky dokazovania pred súdom prvej inštancie a podľa nej nepravdivé tvrdenia žalobcu rozhodujúce pre meritum sporu, ktoré boli prevzaté do odôvodnenia rozsudku. Medzi sporné skutočnosti podľa jej názoru patrila povaha návrhu zmluvy, ktorá mala byť uzavretá medzi stranami, a túto považovala za spotrebiteľskú zmluvu. Poukázala na to, že v čl. VIII ods. 1 zmluvných dojednaní je uvedená povinnosť prijímateľa uzavrieť dodatok k zmluve generálne pri akejkoľvek zmene právnych a faktických skutočností dotýkajúcich sa výšky úhrad, t.j. aj bez splnenia podmienky v súlade s § 74 ods. 12 v spojení s § 73 zákona o sociálnych službách, t.j. v rozpore so znením príslušných ustanovení účinných do 31.12.2013. Uplatňovanie § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách v znení účinnom do 31.12.2013 pri určovaní úhrady poskytovateľom je v rozpore s dobrými mravmi, pretože ona je pri platení určenej úhrady za bývanie v hmotnej núdzi a trpí nedostatkom finančných prostriedkov na stravovanie u žalobcu a na ostatné v sociálnej službe neposkytnuté zaopatrenie. Mala tiež za to, že žalobcom predložené ekonomicky oprávnené náklady neboli vykázané za zariadenie sociálnej služby identifikované druhom, miestom, formou a kapacitou, ale iba podľa druhu a s použitím nepreskúmateľných rozpočítavacích koeficientov. Výška ekonomicky oprávnených nákladov nebola kvantifikovaná len pre činnosti podľa § 16, § 17 a § 18 zákona o sociálnych službách v súlade s limitáciou podľa § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách. Žalobca podľa jej názoru ani nie je aktívne vecne legitimovaný, je rozpočtovou organizáciou priamo napojenou na rozpočet útvaru územnej samosprávy, nie je vlastníkom ani správcom platieb z úhrad za sociálnu službu. Mala za to, že škoda vznikla výhrade vlastníkovi úhrad, zriaďovateľovi verejného poskytovateľa - Bratislavskému samosprávnemu kraju. Žalobca nie je oprávnený vymáhať dlh od zmluvného partnera - prijímateľa, postupuje výhradne podľa § 73 ods. 7 zákona o sociálnych službách. 14. Ďalej žalovaná v odvolaní uviedla, že súd prvej inštancie ukončil dokazovanie bez dôkazu o uplatnení § 73 zákona o sociálnych službách pri určovaní výšky úhrady za sociálnu službu v súlade s dobrými mravmi a od 1.1.2014 v súlade so zákonom. Nevykonal ani dôkaz znaleckým posudkom o výške ekonomicky oprávnených nákladov. Ohľadom ňou tvrdenej spotrebiteľskej povahy zmluvy, uzatváranej medzi poskytovateľom a prijímateľom, poukázala na to, že podľa nej sa eurokonformný výklad § 52 ods. 3 Obč. zák. vzťahuje aj na organizácie zriadené samosprávou pre poskytovanie sociálnych služieb. Takýto výklad je v súlade s definíciou v čl. 2 smernice Rady 93/13/EHS a judikátom - rozsudkom Court of Appeals Civil Division vo veci Khatun and others v. Newham LBC. Pokiaľ sa odvolací súd nestotožní s uvedeným odôvodnením, ide o konflikt komunitárneho práva s vnútroštátnou právnou normou. V tejto súvislosti žalovaná dospela k záveru, že ustanovenia danej zmluvy, ktoré upravujú povinnosť prijímateľa sociálnej služby uzavrieť dodatok k zmluve, predstavujú neprijateľnú zmluvnú podmienku a sú preto neplatné. Súd prvej inštancie podľa žalovanej tiež ignoroval konkurenciu podzákonnej úpravy výšky úhrady za sociálnu službu podľa § 35 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnych službách a podľa všeobecne záväzných nariadení BSK, keď na území Bratislavy upravuje výšku úhrady za sociálnu službu aj všeobecne záväzné nariadenie Hlavného mesta SR Bratislavy. Obec zriaďuje zariadenie pre seniorov zo zákonom stanovenej kompetencie, vyšší územný celok zriaďuje túto službu iba fakultatívne. Odôvodnenie rozsudku podľa žalovanej neobsahuje relevantné dôvody, prečo súd prvej inštancie nevykonal dôkazy. Žalovaná nesúhlasila s výpočtom ekonomicky oprávnených nákladov a mala za to, že súd v tejto veci nevykonal riadne dokazovanie a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Rovnako nesúhlasila so záverom súdu, že žalobca prevádzkuje podľa § 35 zákona o sociálnych službách jediné Zariadenie pre seniorov na viacerých miestach. 15. Súd prvej inštancie dospel podľa žalovanej na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď sa stotožnil so subjektívnym argumentom žalobcu, že objektivita zriaďovateľa pri hodnotení hospodárskych výsledkoch žalobcu, t.j. aj správnosť vyčíslenia ekonomicky oprávnených nákladov podľa druhu sociálnej služby v súlade najmä s § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách, je zabezpečená záujmom zriaďovateľa na čo najnižších výdavkoch na sociálnu službu. Zriaďovateľ má záujem na vyčíslení čo najnižších výdavkoch prednostne u sociálnej služby s jeho dodatočnou povinnosťou neverejným poskytovateľom. Žalovaná sa nestotožnila ani s výkladom pojmu „zariadenie sociálnej služby“ tak, ako ho vykladal súd a s dôvodmi žalobcu pre vykazovanie ekonomicky oprávnených nákladov podľa druhu sociálnej služby. Súd prvej inštancie tiež opomenul zásadnú informáciu vyplývajúcu zo správy hlavného kontrolóra BSK z roku 2011, ktorý informoval zastupiteľstvo BSK, že žalobca nevedie účtovníctvo vo vecnom členení na tzv. nákladové strediská, ktorými by boli napríklad tri miesta poskytovania sociálnej služby alebo aspoň podľa dvoch druhov sociálnej služby, ktoré poskytuje. Súd prvej inštancie tiež nahradil vecné dokazovanie o výške ekonomicky oprávnených nákladov predložením ekonomicky oprávnených nákladov zverejnených inými verejnými poskytovateľmi, ktoré však neboli vzájomne porovnateľné. Žalovaná nesúhlasila ani s uznaním výšky úhrady za poskytnutie sociálnej služby pre cieľovú skupinu podľa § 35 ods. 1 zákona o sociálnych službách podľa všeobecne záväzného nariadenia zriaďovateľa žalobcu, nakoľko na takéto všeobecne záväzné nariadenie neexistovalo zákonné zmocnenie. Žalovaná poukázala na úhradu sociálnej služby zhodného vecného rozsahu (ubytovanie bez stravovania a pomoci v odkázanosti) pre prijímateľa sociálnej služby u verejného poskytovateľa zriadeného z kompetencie stanovenej zákonom o sociálnych službách obci, a to v ZpS Domov seniorov Lamač (alebo ZpS Domov seniorov Dúbravka) pri obývaní identického bytu ako ZpS Pri vinohradoch, je pri rozlohe 37,11 m2 od 01.06.2011 vo výške 144,69 eur za mesiac (30 dní) a pri rozlohe 38,97 m2 od 01.06.2011 vo výške 152,26 eur za mesiac (30 dní). Do tohto času (do 30.05.2011) bola pri rozlohe 37,11 m2 vo výške 110,74 eur za mesiac (30 dní) a pri rozlohe 38,97 m2 vo výške 116,45 eur za mesiac (30 dní). 16. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu žalovaná namietala, že zmluva o poskytovaní sociálnej služby je uzatváraná pri obmedzenej zmluvnej voľnosti zákonom o sociálnych službách, ktorý určuje spôsob, formu, obsah a esenciálne zmluvné podmienky. Zákon určuje, ktoré z podmienok sú kogentné a pri ktorých je možné podmienku stanoviť aj odchýlne od znenia zákona dohodou strán. Súd iba konštatoval, že oferta žalovanou prijatá nebola. Súd nerozhodoval o obsahu návrhu zmluvy. Špecifikom je skutočnosť, že prijímateľ je rozhodnutím podľa zákona o sociálnych službách odkázaný na pomoc inej osoby v II. stupni a užíva konkrétnu bytovú jednotku, má v nej legálne umiestnené svoje vlastné vybavenie a udržiava ho na vlastné náklady. Opakovane namietala neprijateľnosť niektorých zmluvných podmienok s poukazom na právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv. Žalovaná namietala ďalej právny titul pre stanovenie výšky istiny. Jej záväzok mesačne platiť sumu úhrady nie je dohodou o cene, ale kvázi individuálnym správnym aktom o jednostrannom rozhodnutí žalobcu o výške úhrady určenej podľa § 72 zákona o sociálnych službách a podľa všeobecne záväzného nariadenia príslušnej územnej samosprávy. Pritom žalovaná plnila v zmysle posledného rozhodnutia vydaného podľa zákona o sociálnych službách účinného do 31.12.2008 a v jej prípade nejde o úmysel neplatiť za služby vôbec. Jednostranné kvázi rozhodnutie je účinné bez ohľadu na právny stav, v akom sa žalovaná nachádzala. Príslušenstvo istiny sankcionované rozsudkom v súlade s nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z. musí byť vylúčené z petitu, nakoľko jeho subsidiarita je vylúčená špeciálnou úpravou zákona o sociálnych službách. Záverom žalovaná opakovane namietala nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, nedostatok právneho odôvodnenia výrokov súdu prvej inštancie o nestotožnení sa s argumentmi a s odkazom o stotožnení sa s právnou argumentáciou žalobcu bez vysporiadania sa so všetkými námietkami žalovanej voči argumentácií žalobcu. Napokon tiež namietala použitie citácií noriem zákona o sociálnych službách bez konkrétnej aplikácie na skutkový stav. S poukazom na § 107 Obč. zák. a dvojročnú subjektívnu premlčaciu dobu a podanie žaloby dňa 03.06.2013 sa dovolávala premlčania nároku vo výške 481,77 eur za obdobie od decembra 2010 do apríla 2011, keď mala za to, že nakoľko podľa čl. § 34 ods. 4 VZN BSK 31/2009 je splatnosť úhrady najneskôr do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca, mal žalobca najneskôr 20. dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, za ktorý sa má platiť úhrada, vedomosť o tom, kto a v akej výške sa obohatil. 17. Žalobca žiadal vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Za rozhodujúce skutočnosti dôležité pre posúdenie jeho nároku považoval, že žalovanej poskytol sociálnu službu v rozsahu ubytovania v žalovanom období, že za poskytnutú sociálnu službu mu žalovaná zaplatila menej ako stanovuje § 72 ods. 1 a 2 zák. č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách v spojení s VZN BSK č. 31/2009 v znení neskorších predpisov, pričom výška zaplatenej sumy a predpísanej úhrady vyplýva z osobnej karty klienta-žalovanej, a že rozdiel medzi predpísanou úhradou a zaplatenou sumou predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovanej, pretože žalovaná nemala v žalovanom období uzatvorenú zmluvu o poskytovaní sociálnej služby v zmysle § 74 zákona o sociálnych službách. Z uvedeného vyvodil, že skutkový základ jeho nároku je nepochybne daný. Zopakoval celú svoju argumentáciu z konania pred súdom prvej inštancie a reagoval jednotlivé tvrdenia žalovanej v odvolaní. Čo sa týka výšky bezdôvodného obohatenia zdôraznil, že mu patrí obvyklá úhrada za sociálnu službu po odpočítaní toho, čo mu žalovaná zaplatila. Špecifickosť prípadu spočíva podľa žalobcu v kogentnej regulácií výšky úhrady za sociálnu službu. Podľa § 72 ods. 1 zákona o sociálnych službách je každý prijímateľ povinný platiť úhradu za sociálnu službu v sume určenej poskytovateľom, pričom podľa § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách žalobca ako poskytovateľ určuje úhradu v súlade so všeobecne záväzným nariadením BSK č. 31/2009. Z uvedeného vyplýva, že pre prijímateľov sociálnej služby (vrátane žalovanej) je výška úhrady stanovená kogentným spôsobom. V dôsledku tohto kogentného určenia je možné presne určiť, akú hodnotu mala sociálna služba poskytnutá žalovanej v tom ktorom mesiaci. Naviac, žalovaná nenamietala sumu, ktorú zaplatila, a ani nesprávnosť výpočtu výšky bezdôvodného obohatenia. Námietku premlčania časti istiny 481,77 eur nepovažoval za dôvodnú, keď zdôraznil, že aj podľa judikatúry platí, že začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je závislý od skutočnej vedomosti toho, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu, pričom sa vyžaduje skutočná a nie len predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal, keď nie je rozhodujúce, že oprávnený sa o tom mohol dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti. V tejto súvislosti poukázal na dve zásadné skutočnosti, ktoré sú pre posúdenie námietky premlčania dôležité, a to stanovisko Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 03.05.2011, ktorým mu bolo poskytnuté ústredným orgánom štátnej správy v oblasti sociálnych vecí právne stanovisko ohľadom toho, že absencia zmluvy po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti znamená absenciu právneho titulu na poskytovanie sociálnej služby. Zdôraznil, že od oboznámenia sa s týmto stanoviskom mu boli zrejmé následky novej právnej úpravy s ohľadom na intertemporálne účinky zákona o sociálnych službách. Následne preto predložil žalovanej dňa 12.07.2011 návrh zmluvy č. XX/XXXX/P, ktorý obsahoval možnosť uzatvorenia zmluvy spätne k momentu právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti (23.12.2010), čím bola umožnená konvalidácia obdobia od decembra 2010 do júla 2011. Až neprijatím tohto návrhu zmluvy žalovanou získal skutočnú vedomosť o tom, že celé uvedené obdobie bolo poskytnutím sociálnej služby bez právneho titulu. Dvojročná subjektívna premlčacia doba začala preto plynúť najskôr v júli 2011, a žaloba bola podaná na súd včas. 18. Poukázal tiež na to, že žalovaná predložila v odvolaní nový argument, ktorým namietala, že vo vzťahu k žalobcovi ako zariadeniu sociálnych služieb existuje konkurencia dvoch právnych predpisov, ktorými by sa mal žalobca riadiť a to všeobecne záväzné nariadenie BSK č. 31/2009 a všeobecne záväzné nariadenie Hlavného mesta SR Bratislavy č. 1/2004. Uviedol, že touto námietkou sa žalovaná fakticky dožaduje, aby za úhradu v jej prípade bola považovaná nižšia úhrada vypočítaná podľa všeobecne záväzného nariadenia Hlavného mesta SR Bratislavy. Tento názor považuje žalobca za nesprávny a námietku za irelevantnú. Pôsobnosť oboch nariadení je odlišná, keď všeobecne záväzné nariadenie Hlavného mesta SR Bratislavy sa vzťahuje na zariadenia sociálnych služieb zriadených Hlavným mestom SR Bratislavou. Žalovaná ďalej namietala nedostatočne zistený skutkový stav v súvislosti s ekonomicky oprávnenými nákladmi („EON“). V prvom rade žalobca poznamenal, že EON má opodstatnenie pre výšku zmluvnej úhrady, pričom on si neuplatňuje v tomto konaní plnenie zo zmluvy, ale nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Nad rámec toho súd prvej inštancie podrobne poukázal na dôvody, z ktorých vyplýva, že žalobca nevybočil z medzí zákona o sociálnych službách z hľadiska určenia ekonomicky oprávnených nákladov (vyjadrenie BSK zo dňa 14.01.2015, vyjadrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 26.2.2014, porovnanie s ekonomicky oprávnenými nákladmi v zariadeniach pre seniorov v zriaďovateľskej pôsobnosti Košického, Banskobystrického a Žilinského samosprávneho kraja a Hlavného mesta SR Bratislavy). Z tejto dôkaznej situácie súd prvej inštancie oprávnene nepovažoval návrh žalovanej na vykonanie znaleckého dokazovania za potrebný a efektívny dôkazný prostriedok, keď naviac tento dôkazný návrh nebol ani dostatočne odôvodnený a špecifikovaný. Vo vzťahu k povinnému minimálnemu zostatku žalobca vyjadril pochopenie s tým, že žalovanej sa nepáči výška úhrady za ubytovanie stanovená právnym predpisom. Zmyslu sociálnych práv sa však neprieči stav, ktorý nie je optimálny. Žalovaná má prístup k inštitútu pomoci v hmotnej núdzi. Ďalšiu úroveň zabezpečenia sociálnych potrieb predstavujú pre seniorov služby a ich pravidlá v zmysle zákona o sociálnych službách. Ustanovenie § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách garantuje prijímateľovi sociálnej služby minimálny zostatok z jeho príjmu po zaplatení životného minima. 19. Žalobca nesúhlasil ani s argumentáciou žalovanej, ktorá považovala zmluvu o poskytovaní sociálnej služby uzatvorenú podľa § 74 zákona o sociálnych službách za spotrebiteľskú zmluvu. Zmluva podľa § 74 zákona o sociálnych službách slúži na zabezpečenie služieb vo verejnom záujme a žalobca neposkytuje (na rozdiel od neverejných poskytovateľov) sociálne služby za účelom zisku, a teda nerealizuje sociálne služby ako obchodnú alebo podnikateľskú činnosť. Účelom existencie žalobcu nie je dosahovanie zisku, ale zabezpečovanie dostupnosti a čo najvyššej kvality sociálnych služieb pre osoby, ktoré sú na ich poskytovanie odkázané. Čo sa týka námietok žalovanej voči vecnej legitimácií žalobcu, opätovne zdôraznil, že je rozpočtovou organizáciou BSK, pričom rozpočtová organizácia je subjektom práva s vlastnou právnou subjektivitou, a vo vzťahu k BSK má žalobca postavenie správcu majetku BSK, čo ho oprávňuje uplatňovať pohľadávky pred súdom, keď poukázal na § 6 ods. 2 a 3 zák. č. 446/2001 Z.z. o majetku vyšších územných celkov a publikované rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo 94/2002 ako i na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 93/2008. 20. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovanej doručila svoju repliku žalovaná. Vyjadrila svoj nesúhlas s vyjadrením žalobcu, a rozsiahlo argumentovala proti tvrdeniam, výkladu a názorom žalobcu, keď zotrvala na svojom odvolaní a zopakovala, akým spôsobom (uvedeným vyššie) je potrebné vec posudzovať. Mala za to, že žalobca zamieňa pojem suma úhrady za sociálnu službu (§ 72 ods. 2) za pojem úhrada za ubytovanie (nekompletnú sociálnu službu), a preto dochádza z jeho strany o výkon práva in fraudem legis tým, že úhradu za ubytovanie, teda za obslužnú činnosť, dal do rovnosti so sumou úhrady za poskytnutie sociálnej služby. Zdôraznila, že nedotknuteľný zostatok príjmu nezabezpečí krytie jej výdavkov ani len na stravovanie. Nesúhlasila ani s odkazom žalobcu na jej prístup k inštitútom sociálnej siete, keďže nespĺňa podmienky pre priznanie pomoci v hmotnej núdzi. Mala tiež za to, že žalobca uplatňujúc svoj nárok titulom bezdôvodného obohatenia obchádza zákon, keďže je ako poskytovateľ sociálnej služby povinný uzatvoriť zmluvu o poskytovaní sociálnej služby po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti na sociálnu službu. Výklad Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR nemá podľa jej názoru základ v ustanoveniach zákona o sociálnych službách. Zotrvala na tom, že zmluva o poskytovaní sociálnej služby je zmluvou spotrebiteľskou. Argumenty žalobcu o dodržaní subjektívnej premlčacej doby považovala za irelevantné, nakoľko znalosť zákonov zverejnených v Zbierke zákonov SR je prezumovaná. Uviedla, že VZN zriaďovateľa č. 31/2009 v znení ďalších VZN neobsahuje žiadny faktický vzorec na výpočet úhrady za sociálnu službu a výpočet úhrady za ubytovanie je neprehľadný. Opätovne sa rozsiahlo vyjadrila k EON, a obhajobu postupu súdu prvej inštancie v dokazovaní o skutočnej výške EON hodnotila ako zavádzajúcu. Znova spochybnila existenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní, keď s odkazom na osobitnú úpravu dotýkajúcu sa účelu zákona o sociálnych službách nesúhlasila so subsumpciou tejto kauzy pod všeobecnú úpravu postavenia správcu podľa lex generalis. 21. Žalovaná predložila odvolaciemu súdu v priebehu odvolacieho konania dôkaz, ktorý podľa jej vyjadrenia nemohla predložiť v konaní pred súdom prvej inštancie, a ktorý mal preukazovať nepravdivé prerozdeľovanie bežných výdavkov vynaložených verejným poskytovateľom sociálnej služby medzi dva druhy sociálnej služby (§ 35 a § 38 zákona o sociálnych službách). Ekonomicky oprávnené náklady si určuje žalobca z celkových nákladov zistených na základe prvotných účtovných dokladov za celú organizáciu za použitia hypotézy, že ekonomicky oprávnené náklady sú rovnaké pre pobytovú celoročnú sociálnu službu podľa § 35, aj § 37 zákona o sociálnych službách. Dôkaz nebolo možné uplatniť v konaní na súde prvej inštancie preto, že je interným predpisom a bol získaný na základe infožiadosti až po predchádzajúcom zamietnutí totožnej infožiadosti. Predmetný dôkaz je interná smernica vydaná štatutárom žalobcu s názvom Postupy pri triedení účtovných položiek finančnej hodnoty nákladov organizácie v zmysle pokynu BSK v účtovných dokladoch. Jej cieľom je triediť účtovné operácie organizácie na ekonomicky oprávnené náklady, ekonomicky neoprávnené náklady a rozčleniť ich podľa typu a druhu sociálnej služby. Stanovuje aj kategorizáciu podľa zariadení sociálnej služby. Jediným kritériom administratívneho prerozdelenia ekonomicky oprávnených nákladov zistených za obe sociálne služby je iba podiel kapacity jednotlivých zariadení sociálnej služby. Takýto spôsob vedenia účtovnej evidencie, a z toho vyplývajúce vyvodenie výšky ekonomicky oprávnených nákladov, považovala žalovaná za nesprávne. 22. K predloženému dôkazu ako aj k vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý sa nestotožnil s názormi žalovanej, keď mal za to, že žalovaná sa na základe smernice č. 44/2011 snaží spochybniť jeho výpočet EON. Poukázal na to, že takéto podanie bolo urobené aj v ďalších obdobných veciach žalobcu, pričom Krajský súd v Bratislave sa už s argumentáciou žalovanej podrobne vysporiadal v rozsudku č.k. 9Co 460/2015-392 zo dňa 26.10.2017, z ktorého citoval, a považoval ho za súčasť ustaľujúcej sa rozhodovacej činnosti Krajského súdu v Bratislave. Poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 494/2015-390 zo dňa 13.12.2016, z ktorého plynú v zásade rovnaké právne závery. Žalobca preto zotrval na svojej argumentácii. 23. Podľa ust. § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok účinného od 01.07.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 24. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. S poukazom na ust. § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel, a v podrobnostiach na ne poukazuje. 25. Podľa § 61 ods. 2 zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnych službách“) zariadenia možno účelne a vhodne zlučovať. 26. Podľa § 71 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnych službách sociálne služby poskytované verejným poskytovateľom sociálnej služby môžu byť financované z úhrad za sociálne služby od prijímateľa sociálnej služby na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby a z úhrad za iné činnosti podľa § 15 ods. 3 uvedených v osobitnej zmluve podľa § 74 ods. 8. 27. Podľa § 72 ods. 1 zákona o sociálnych službách prijímateľ sociálnej služby je povinný platiť úhradu za sociálnu službu v sume určenej poskytovateľom sociálnej služby, ak tento zákon neustanovuje inak. Do úhrady za sociálnu službu nemožno započítať úhradu za vykonávanie, zabezpečovanie alebo utváranie podmienok na vykonávanie iných činností podľa § 15 ods. 3. 28. Podľa § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách verejný poskytovateľ sociálnej služby určuje sumu úhrady za sociálnu službu, spôsob jej určenia a platenia úhrady zmluvou podľa § 74 v súlade so všeobecne záväzným nariadením obce alebo vyššieho územného celku, najviac vo výške ekonomicky oprávnených nákladov znížených o príjem z finančného príspevku na financovanie sociálnej služby v zariadení podľa § 71 ods. 6 a príjem z úhrady ekonomicky oprávnených nákladov spojených s poskytovaním sociálnej služby podľa § 71 ods. 7. 29. Podľa § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách v znení účinnom do 30.12.2013 po zaplatení úhrady za celoročnú pobytovú sociálnu službu musí prijímateľovi sociálnej služby zostať mesačne z jeho príjmu najmenej 20 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenej osobitným predpisom. 30. Podľa § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 1.1.2014 po zaplatení úhrady za celoročnú pobytovú sociálnu službu musí prijímateľovi sociálnej služby zostať mesačne z jeho príjmu najmenej 25 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenej osobitným predpisom. Po zaplatení úhrady za celoročnú pobytovú sociálnu službu v zariadení bez poskytovania stravovania musí prijímateľovi sociálnej služby zostať mesačne z jeho príjmu najmenej 75 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenej osobitným predpisom. 31. Podľa § 74 ods. 1 zákona o sociálnych službách v znení účinnom do 30.12.2013 poskytovateľ sociálnej služby poskytuje sociálnu službu na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby. Zmluva o poskytovaní sociálnej služby musí byť uzatvorená spôsobom, ktorý je pre prijímateľa sociálnej služby zrozumiteľný. 32. Podľa § 74 ods. 1 zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 1.1.2014 poskytovateľ sociálnej služby poskytuje sociálnu službu na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby. Zmluva o poskytovaní sociálnej služby musí byť uzatvorená spôsobom, ktorý je pre prijímateľa sociálnej služby zrozumiteľný. Zmluvné strany sa môžu odchýliť od ustanovení tohto zákona uvedených pre túto zmluvu, len ak tento zákon takúto možnosť výslovne pripúšťa. Zmluva o poskytovaní sociálnej služby uzatvorená písomnou formou nesmie mať charakter zmiešanej zmluvy. 33. Podľa § 74 ods. 12 zákona o sociálnych službách v znení účinnom do 30.12.2013 ak sa zmenia skutočnosti rozhodujúce na určenie úhrady za sociálnu službu podľa § 73, poskytovateľ sociálnej služby a prijímateľ sociálnej služby sú povinní uzatvoriť dodatok k zmluve o poskytovaní sociálnej služby. 34. Podľa § 74 ods. 12 zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 1.1.2014 ak sa zmenia skutočnosti rozhodujúce na určenie sumy úhrady a platenie úhrady za sociálnu službu, poskytovateľ sociálnej služby a prijímateľ sociálnej služby sú povinní uzatvoriť dodatok k zmluve o poskytovaní sociálnej služby. 35. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. 36. Podľa § 454 Občianskeho zákonníka bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám. 37. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 38. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie potrebné pre náležité zistenie skutkového stavu veci v zmysle § 215 ods. 1 Cs.p. a vec, pokiaľ ide o základ a výšku nároku žalobcu, i správne právne posúdil v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p.. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, a medzi stranami sporu ani nebolo sporné, že žalobca poskytuje žalovanej sociálnu službu. Taktiež nebolo sporné, že rozhodnutím o odkázanosti číslo MAGS OSV 53944/2010-325734/1409 zo dňa 05.11.2010, právoplatným dňa 13.12.2010, bol zdravotný stav žalovanej posúdený ako II. stupeň odkázanosti, a hoci jej zdravotný stav bol nedostačujúci pre poskytovanie sociálnej služby v zariadení pre seniorov podľa § 35 ods.1 písm. a) zákona o sociálnej pomoci, tým, že žalovaná bola prijatá do zariadenia na základe rozhodnutia o poskytovaní celoročnej starostlivosti podľa predchádzajúcej právnej úpravy zákona o sociálnej pomoci, splnila predpoklad pre aplikáciu § 106 ods. 6 zákona o sociálnych službách, podľa ktorého je žalobca ako poskytovateľ sociálnej služby povinný jej najďalej poskytovať sociálnu službu podľa zákona účinného od 01.01.2009. Podľa § 74 ods. 1 zákona o sociálnych službách poskytuje poskytovateľ sociálnej služby sociálnu službu na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby. Poskytovateľ sociálnej služby je teda povinný uzatvoriť zmluvu o poskytovaní sociálnej služby podľa zákona účinného od 01.01.2009 po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu. V konaní nebolo sporné, že medzi žalobcom a žalovanou nedošlo v rozhodnom období k uzavretiu zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, pretože žalovaná návrhy žalobcu na uzavretie zmluvy neprijala a zmluvu (ani dodatky k zmluve) neuzavrela, avšak sociálnu službu, poskytovanú žalobcom, naďalej prijímala. Súd prvej inštancie správne ustálil, že žalovaná platí bez uzatvorenej zmluvy žalobcovi mesačne úhradu za bývanie iba vo výške 137,43 eur, vychádzajúc zo sumy, ktorú platila pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti, kedy bola v zariadení na základe rozhodnutia o poskytovaní celoročnej starostlivosti. Žalobca si (počas konania rozšírenou) žalobou uplatňuje vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške rozdielu medzi úhradou, ktorú predpokladajú cenové predpisy pri poskytovaní sociálnej služby podľa zákona o sociálnych službách v spojení s VZN BSK v totožných prípadoch ako je prípad žalovanej, a ňou skutočne platenými úhradami. Súd prvej inštancie v posudzovanej veci taktiež správne ustálil, že žalobca má vo vzťahu k žalovanej postavenie poskytovateľa sociálnej služby v zmysle § 3 ods. 3 zákona o sociálnych službách a žalovaná má postavenie prijímateľa sociálnej služby podľa § 3 ods. 2 písm. a/ zákona o sociálnych službách. Z tohto vzťahu potom vyplývajú pre jeho účastníkov vzájomné práva a povinnosti. Na strane prijímateľa sociálnej služby vzniká okrem iných i povinnosť platiť úhrady za sociálnu službu. Výška úhrady za sociálnu službu, ktorú je prijímateľ povinný platiť, vyplýva zo zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, ktorú v posudzovanej veci žalovaná odmietla so žalobcom uzatvoriť. Táto výška úhrady za sociálnu službu však nie je určovaná dohodou medzi zmluvnými stranami, ale je podľa § 72 ods. 1 zákona o sociálnych službách určovaná poskytovateľom sociálnej služby, ktorý je zas v zmysle § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách pri jej určovaní viazaný všeobecne záväzným nariadením obce alebo vyššieho územného celku, pričom táto úhrada môže byť najviac vo výške ekonomicky oprávnených nákladov znížených o príjem z finančného príspevku na financovanie sociálnej služby v zariadení podľa § 71 ods. 6 a príjem z úhrady ekonomicky oprávnených nákladov spojených s poskytovaním sociálnej služby podľa § 71 ods. 7 zákona o sociálnych službách. V prípade, že poskytovateľ zmení výšku úhrady za sociálnu službu v súlade s § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách, vzniká poskytovateľovi a prijímateľovi sociálnej služby povinnosť uzatvoriť dodatok k zmluve o poskytovaní sociálnej služby, ktorá vyplýva z § 74 ods. 12 zákona o sociálnych službách. Na základe takto uzavretého dodatku k zmluve je potom prijímateľ sociálnej služby povinný platiť zmenenú výšku úhrady za sociálnu službu. V posudzovanej veci došlo k zmene skutočností rozhodujúcich pre výšku úhrady za sociálnu službu, a to jednak v súvislosti s nadobudnutím účinnosti zákona o sociálnych službách a zároveň právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bol zdravotný stav žalovanej posúdený ako II. stupeň odkázanosti (právoplatné dňa 13.12.2010), ako aj v súvislosti so zmenami všeobecne záväzného nariadenia BSK č. 31/2009, ktoré upravuje výšku predmetných úhrad. Žalobca ako poskytovateľ preto podľa § 72 ods. 1 zákona o sociálnych službách určil pri každej zmene novú výšku úhrady a v súlade s § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách predložil žalovanej ako prijímateľovi návrh zmluvy (resp. jej dodatkov) o poskytovaní sociálnej služby, obsahujúci novostanovenú výšku úhrady. Žalovaná zmluvu podľa zákona o sociálnych službách so žalobcom neuzatvorila. Napriek tejto skutočnosti pokračoval žalobca v poskytovaní sociálnej služby žalovanej a žalovaná prijímala sociálnu službu. Platila pritom, ako už bolo uvedené vyššie, úhradu za poskytovanie sociálnej služby vo výške 137,43 eur, vychádzajúc zo sumy, ktorú platila pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti. 39. Žalobca nevyužil možnosť jednostranne vypovedať zmluvu o poskytovaní sociálnej služby, a naďalej poskytoval žalovanej sociálnu službu a žalovaná platila úhradu vo výške 137,43 eur. Na strane žalobcu v dôsledku tejto situácie vznikol rozdiel medzi nákladmi na poskytovanie sociálnej služby a úhradami, ktoré za týmto účelom dostával od svojho zriaďovateľa a od prijímateľa sociálnej služby - žalovanej. Zároveň na strane žalovanej vznikol majetkový prospech, keď prijímala sociálnu službu v plnom rozsahu, ale zo svojho majetku platila za poskytovanie sociálnej služby menšiu sumu, než by bola výška úhrady za sociálnu službu vyplývajúca zo všeobecne záväzného nariadenia BSK č. 31/2009, pokrytie nákladov za poskytovanie sociálnej služby preto zostalo čiastočne na žalobcovi. Z uvedeného dôvodu sa žalovaná bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu. 40. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí dostatočne vysporiadal s obranou žalovanej a odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožnil (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd konštatuje, že žalobcom uplatnená suma je vyčíslená správne, v súlade so zákonom, i konkrétne s § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách, ktorý určuje tzv. povinný minimálny zostatok, ktorý musí prijímateľovi sociálnej služby zostať mesačne z jeho príjmu po zaplatení úhrady za celoročnú pobytovú sociálnu službu. Povinný minimálny zostatok predstavoval v znení účinnom do 31.12.2013 najmenej 20 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenej osobitným predpisom. Po novelizácií daného predpisu s účinnosťou od 01.01.2014 sa povinný minimálny zostatok zvýšil na 25 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenej osobitným predpisom a zároveň bol zavedený osobitný povinný minimálny zostatok vo výške 75 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenej osobitným predpisom pre tých prijímateľov, ktorým je poskytovaná celoročná pobytová sociálna služba v zariadení bez poskytovania stravovania, čo je aj prípad žalovanej. S poukazom na výšku starobného dôchodku žalovanej odvolací súd vyhodnotil ako nepochybné, že v každom zo žalovaných období zostala žalovanej suma vyššia ako čiastka ustanovená § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách, čo napokon žalovaná ani nerozporovala, keď poukázala len na to, že jej po zaplatení za ubytovanie nezostáva dosť financií na stravu, energie a iné potreby. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že do výpočtu výšky povinného minimálneho zostatku nevstupujú náklady na elektrinu a stravu, na ktoré žalovaná poukazovala. Hoci možno mať za preukázané, že žalovaná platila úhrady za elektrinu a sama si mala zabezpečovať (zaplatiť) stravu, v zmysle § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách musí príslušná časť životného minima prijímateľovi sociálnej služby zostať po úhrade za celoročnú pobytovú sociálnu službu, nie aj po úhrade ďalších výdavkov. Postup žalobcu ako poskytovateľa sociálnej služby, pokiaľ bol súladný s § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách, nemožno považovať za rozporný s dobrými mravmi, ako to namietala žalovaná. 41. Súd prvej inštancie postupoval tiež správne, keď žalobcovi spolu s dlžnou istinou priznal i úrok z omeškania. Na nárok žalobcu zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie sa vzťahuje všeobecná právna úprava záväzkov Občianskeho zákonníka, a to vrátane § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák., ktoré ustanovuje ako následok omeškania dlžníka so splnením peňažného dlhu vznik nároku veriteľa na úroky z omeškania, ktorých výška sa spravuje nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Keďže žalovaná v odvolaní ohľadom stanovenia doby omeškania a výšky úroku z omeškania ničím neargumentovala a nesúhlasila len s priznaním úroku z omeškania podľa Občianskeho zákonníka, obmedzí sa odvolací súd na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie aj v tejto časti a odkazuje na jeho rozsiahle odôvodnenie priznaného úroku z omeškania v napadnutom rozsudku, s ktorým sa stotožňuje. Námietku premlčania nároku vo výške 481,77 eur za obdobie od decembra 2010 do apríla 2011 vrátane, vznesenú žalovanou v odvolacom konaní s poukazom na to, že žalobca podal žalobu na súd dňa 03.06.2013, vyhodnotil za nedôvodnú. Podľa § 107 ods. 1 Obč. zák. sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Žalovaná v odvolaní tvrdila, že nakoľko podľa § 34 ods. 4 VZN BSK 31/2009 je splatnosť úhrady najneskôr do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca, mal žalobca najneskôr 20. dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, za ktorý sa má platiť úhrada, vedomosť o tom, kto a v akej výške sa obohatil. S týmto tvrdením nesúhlasil žalobca, a zdôraznil, že začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je závislý od skutočnej a nie iba predpokladanej vedomosti oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie, a tom, kto ho získal. Uviedol, že až oboznámením sa s právnym stanoviskom Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny ako ústredného orgánu štátnej správy v oblasti sociálnych vecí ohľadom toho, že absencia zmluvy po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti znamená absenciu právneho titulu na poskytovanie sociálnej služby, ktoré mu bolo poskytnuté listom zo dňa 03.05.2011, mu boli zrejmé následky novej právnej úpravy s ohľadom na intertemporálne účinky zákona o sociálnych službách. Preto následne dňa 12.07.2011 žalovanej predložil návrh zmluvy č. XX/XXXX/P, ktorý obsahoval možnosť uzatvorenia zmluvy spätne k momentu právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti (23.12.2010), čím bola umožnená konvalidácia obdobia od decembra 2010 do júla 2011. Až neprijatím tohto návrhu zmluvy žalovanou získal skutočnú vedomosť o tom, že celé uvedené obdobie bolo poskytnutím sociálnej služby žalovanej bez právneho dôvodu, a že žalovaná sa na jeho úkor bezdôvodne obohatila. Dvojročná subjektívna premlčacia doba začala preto plynúť najskôr v júli 2011, a žaloba bola podaná na súd včas. Odvolací súd vyhodnotil argumentáciu žalobcu vzhľadom na špecifiká prejednávanej veci ako logickú, pochopiteľnú, presvedčivú a dôvodnú. Vychádzal pritom z ustálenej judikatúry, podľa ktorej je pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby pre vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia rozhodujúci deň, kedy sa oprávnený skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, pričom sa vyžaduje skutočná vedomosť oprávneného, a teda nestačí, že mal možnosť sa potrebné skutočnosti dozvedieť aj skôr. Ustanovenie § 107 Obč. zák. neviaže začiatok plynutia premlčacej doby na okamih splatnosti pohľadávky, ale na okamih, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (u subjektívnej premlčacej doby), alebo na okamih, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo (u objektívnej premlčacej doby). Argumentácia žalovanej poukazovaním na § 34 ods. 4 VZN BSK 31/2009, ktorý upravuje splatnosť úhrady podľa zmluvy, je nenáležitá, pretože v posudzovanej veci nejde o plnenie zo zmluvy s určenou splatnosťou, ale o vydanie bezdôvodného obohatenia, pri ktorom je pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby rozhodujúci práve moment, kedy oprávnený skutočne o obohacovaní sa na jeho úkor konkrétnou osobou získal vedomosť, pričom nie je rozhodujúce, či sa už predtým domnieval alebo si vytvoril názor o tom, že by mohlo ísť o bezdôvodné obohatenie, alebo či vynaložil potrebnú starostlivosť. V posudzovanej veci je nepochybné, že argumentácia strán v konaní bola založená na rôznej interpretácii prechodných ustanovení zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách, keď žalovaná aj počas konania zjednodušene povedané tvrdila, že o bezdôvodné obohatenie nejde, pretože jej právny titul na prijímanie služby zostal s poukazom na § 106 ods. 7 cit. zákona aj bez uzavretia zmluvy zachovaný aj po 31.12.2008 až do 31.12.2011, pričom žalobca vychádzajúc z právneho stanoviska ministerstva zo dňa 03.05.2011 tvrdil, že bez uzavretej zmluvy (po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti) ide o poskytovanie sociálnej služby bez právneho dôvodu. Vzhľadom na zistený skutkový stav (predloženie oferty na uzavretie zmluvy žalovanej zo strany žalobcu až po oboznámení sa s právnym výkladom ministerstva) a náročnosť právneho výkladu prechodných ustanovení zákona o sociálnych službách, odvolací súd prijal vyššie uvedenú argumentáciu žalobcu, vyhodnotiac ju ako presvedčivú a logickú, a stotožnil sa s tým, že žalobca získal skutočnú vedomosť o tom, že celé žalované obdobie bolo poskytnutím sociálnej služby žalovanej bez právneho dôvodu, a že žalovaná sa na jeho úkor bezdôvodne obohatila až v júli 2011, po tom ako žalovaná jeho návrh na uzavretie zmluvy, ktorý jej predložil dňa 12.07.2011 (a v ktorom jej navrhol možnosť uzatvorenia zmluvy spätne k momentu právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti (23.12.2010), čím bola umožnená konvalidácia obdobia od decembra 2010 do júla 2011) neprijala. Subjektívna premlčacia doba začala žalobcovi potom plynúť najskôr dňa 12.07.2011, a keďže žalobu na súd podal dňa 03.06.2013, podal ju včas, pred uplynutím subjektívnej dvojročnej a objektívnej trojročnej premlčacej doby. Námietka premlčania vznesená žalovanou preto nie je dôvodná. 42. Pokiaľ ide o ďalšie námietky žalovanej prezentované v odvolacom konaní, tieto boli najmä zopakovaním jej tvrdení prednesených už v konaní pred súdom prvej inštancie a neboli spôsobilé privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Odvolací súd sa predovšetkým zaoberal namietaným nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore. Žalobca je rozpočtovou organizáciu vyššieho územného celku zriadenou podľa § 21 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom v zmysle ustanovenia § 21 ods. 4 tohto zákona má právnu subjektivitu. Pokiaľ teda medzi žalobcom a žalovanou vznikol právny vzťah vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia, je nepochybne daná aktívna vecná legitimácia žalobcu domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia. Názor žalovanej, že príslušné ustanovenia zákona o sociálnych službách žalobcovi neumožňujú domáhať sa dlžných úhrad, nemá v tejto súvislosti žiaden právny význam, nakoľko nárok žalobcu vyplýva zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie, nevyplýva priamo zo zákona o sociálnych službách. Len pre úplnosť však odvolací súd dodáva, že aj keby si žalobca uplatňoval svoj nárok na plnenie úhrady za sociálnu službu, bol by aktívne vecne legitimovaný. Ustanovenie § 71 ods. 2 zákona o sociálnych službách, na ktoré poukázala žalovaná, nijakým spôsobom nevylučuje, aby sa žalobca ako poskytovateľ sociálnej služby, domáhal na súde úhrad podľa § 71 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnych službách. Predmetný § 71 ods. 2 iba podmieňuje možnosť financovať poskytovanie sociálnych služieb úhradami od prijímateľov súhlasom obce alebo vyššieho územného celku, ktorý je zriaďovateľom poskytovateľa. Pokiaľ je takýto súhlas daný, (v posudzovanej veci nepochybne je), neznamená to, že úhrady podľa § 71 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnych službách sú príjmom, či majetkom zriaďovateľa poskytovateľa. Naopak patria priamo poskytovateľovi, ktorý je povinný a zároveň oprávnený vymáhať ich plnenie. 43. Ďalšia zásadná odvolacia námietka žalovanej sa týkala ňou tvrdenej spotrebiteľskej povahy zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb, ktorú jej žalobca navrhol uzavrieť. Žalovaná mala za to, že žalobca ako poskytovateľ vystupoval pri uzatváraní zmlúv ako dodávateľ a žalovaná ako spotrebiteľka. V zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Obdobnú definíciu dodávateľa obsahuje čl. 2 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, na ktorú poukázala žalovaná. Podľa tohto ustanovenia predajca alebo dodávateľ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva. V posudzovanej veci je žalobca právnickou osobou, ktorá má povahu verejnoprávneho subjektu zriadeného vyšším územným celkom, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie sociálnych služieb podľa § 2 ods. 1 zákona o sociálnych službách. Žiadnu z činností vykonávaných žalobcom, a už vôbec nie poskytovanie sociálnej služby žalovanej na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, nemožno považovať za výkon obchodnej či podnikateľskej činnosti, resp. za akúkoľvek komerčnú aktivitu. Žalobca je verejným poskytovateľom sociálnych služieb. O výkone podnikateľskej činnosti by bolo možné hovoriť iba pri neverejných poskytovateľoch sociálnych služieb. Za takéhoto skutkového stavu, keď žalobca nespĺňa definíciu dodávateľa, nemožno zmluvu, ktorú žalobca navrhol žalovanej uzavrieť, považovať za spotrebiteľskú. Z tohto dôvodu je právne bezvýznamná argumentácia žalovanej, ktorá poukazovala na podľa nej neprijateľné ustanovenia zmluvy o poskytovaní sociálnej služby v zmysle predpisov spotrebiteľského práva. Takýto výklad je plne v súlade s normami európskeho práva. Pokiaľ ide o rozsudok, na ktorý poukázala žalovaná vo svojom odvolaní (Khantum and others v. Newham LBC), odvolací súd ním nie je viazaný. 44. Žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie i v odvolacom konaní opakovane namietala voči žalobcom vykazovanej výške ekonomicky oprávnených nákladov na poskytovanie sociálnych služieb, ktoré považovala za nadhodnotené, pokiaľ išlo o žalovanej poskytovanú sociálnu službu - zariadenie pre seniorov. Domáhala sa nariadenia znaleckého dokazovania za účelom určenia výšky ekonomicky oprávnených nákladov za jednotlivé formy poskytovania sociálnych služieb žalobcom a vo vzťahu ku konkrétnym miestam poskytovania sociálnych služieb žalobcom. Súd prvej inštancie sa podľa názoru odvolacieho súdu podrobne vysporiadal s argumentáciou žalovanej o ekonomicky oprávnených nákladoch a riadne tiež zdôvodnil, prečo v tejto veci nevykonal znalecké dokazovanie. Odvolací súd sa dôvodmi prezentovanými súdom prvej inštancie stotožňuje. Len na zdôraznenie správnosti jeho záverov odvolací súd uvádza, že je nepochybné, že výška úhrady prijímateľa sociálnej služby je objektívne limitovaná výškou ekonomicky oprávnených nákladov na poskytovanie danej sociálnej služby, čo znamená, že výška úhrady tieto náklady nemôže presiahnuť. Ekonomicky oprávnené náklady sú definované v § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách, pričom je možné zjednodušene skonštatovať, že sú tvorené nákladmi na hmotné a personálne zabezpečenie poskytovania sociálnej služby. V súlade s § 71 ods. 1 písm. c/ zákona o sociálnych službách sa tieto náklady zisťujú vo vzťahu ku konkrétnemu druhu poskytovanej sociálnej služby. Žalobca vykázal ekonomicky oprávnené náklady na sociálnu službu „zariadenie pre seniorov“ vo výške 529,59 eur za rok 2011; 531,83 eur za rok 2012 a 533,67 eur za rok 2013. Výška úhrady za sociálnu službu, ktorú by bola žalovaná povinná platiť, pritom dosiahla maximálne sumu 257,56 eur, poslednom období predstavuje 205,73 eur. V takomto prípade odvolací súd považuje návrh žalovanej na nariadenie znaleckého dokazovania vo vyššie uvedenom smere za účelový a nemajúci význam pre rozhodnutie vo veci. Na to, aby mohla mať výška ekonomicky oprávnených nákladov vplyv na úhrady žalovanej, by bolo potrebné, aby tieto boli nižšie než výška úhrad, na ktoré by žalovaná bola povinná v zmysle neuzatvorených dodatkov k zmluve, resp. v zmysle všeobecne záväzného nariadenia BSK č. 31/2009. Aj keby žalobca nevykazoval ekonomicky oprávnené náklady úplne správne (čo preukázané nebolo), nie je možné rozumne predpokladať takú odchýlku, ktorá by mala za následok čo i len ich priblíženie k výške úhrad žalovanej sa sociálne služby. Tento názor potvrdzuje aj porovnanie s ekonomicky oprávnenými nákladmi iných poskytovateľov sociálnych služieb, ktoré sú v zásade v obdobnej výške. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že ekonomicky oprávnené náklady by sa mali vykazovať na určitú sociálnu službu a navyše vždy vo vzťahu k určitej prevádzke žalobcu, takýto spôsob ich určovania zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva. Je len na vôli poskytovateľa sociálnych služieb alebo jeho zriaďovateľa, v akom počte prevádzok budú sociálne služby poskytované. Nesprávnosť vykazovania ekonomicky oprávnených nákladov nevyplýva ani z dôkazu predloženého žalovanou v odvolacom konaní - Smernice č. 44/2011 Triedenie účtovných položiek v podmienkach Domova sociálnych služieb a zariadenia pre seniorov Rača. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 61 ods. 2 zákona o sociálnych službách, podľa ktorého možno zriadenia (v ktorých sú poskytované sociálne služby) účelne a vhodne zlučovať. Za účelné a vhodné zlúčenie je možné považovať spojenie zariadenia pre seniorov a domova sociálnych služieb. Je zrejmé, že pri takomto zákonom dovolenom zlúčení bude nevyhnutne dochádzať k zdieľaniu určitých činností a nákladov, pričom nie všetky náklady je možné s dokonalou presnosťou vykázať pre danú sociálnu službu. Je preto potrebné ustanoviť určité pravidlá, na základe ktorých budú náklady pomerne rozpočítané na jednotlivé sociálne služby. Táto skutočnosť má však zanedbateľný vplyv na výšku ekonomicky oprávnených nákladov pre daný druh sociálnej služby a pre účely tohto konania je úplne bezvýznamná. Odvolací súd zastáva názor, že ochranu žalovanej ako prijímateľa sociálnej služby prostredníctvom stanovenia objektívneho limitu úhrad za prijímanie sociálnej služby, ktorú predstavuje inštitút ekonomicky oprávnených nákladov, nemožno chápať ako nárok žalovanej na to, aby jej sociálna služba bola poskytovaná v absolútne špecializovanom zariadení, ktoré bude v jednej prevádzke zabezpečovať všetky činnosti spojené s poskytovaním práve konkrétnej, jej poskytovanej sociálnej služby. Najmä keď takýto poskytovateľ by v konečnom dôsledku mohol mať vyššie náklady na prevádzku ako väčší, širšie zameraný poskytovateľ. 45. Zjavne neopodstatneným je tiež názor žalovanej, podľa ktorého by sa výška úhrad za poskytovanie sociálnych služieb na území Hlavného mesta SR Bratislavy mala spravovať všeobecne záväzným nariadením mesta a nie Bratislavského samosprávneho kraja. V konaní nebolo sporné, že zriaďovateľom žalobcu ako poskytovateľa sociálnych služieb je vyšší územný celok - Bratislavský samosprávny kraj. Logickým výkladom § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách možno jednoznačne dospieť k záveru, že suma úhrady za sociálnu službu je určovaná poskytovateľom v zriaďovateľskej pôsobnosti vyššieho územného celku v súlade so všeobecne záväzným nariadením tohto vyššieho územného celku. Nie je pritom podstatné, že daný poskytovateľ sídli na území určitej obce, ktorá môže (ale nemusí) mať vlastným všeobecne záväzným nariadením upravenú sumu predmetných úhrad pre poskytovateľov vo svojej pôsobnosti. Zároveň vyššie spomenutý § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách vyvracia i argument žalovanej, podľa ktorej vyšší územný celok nemá zákonné zmocnenie na vydanie všeobecne záväzného nariadenia, ktorým upraví výšku úhrad za sociálne služby. 46. Čo sa týka ďalších námietok uvedených v odvolaní, s týmito sa odvolací súd nezaoberal, keďže už súd prvej inštancie, ako bolo uvedené, sa vo svojom odôvodnení podrobne vysporiadal so všetkými pre vec dôležitými argumentmi žalovaného. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strany na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). 47. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil. 48. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. Podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 49. Napadnutým uznesením č.k. 45C 249/2013-371 zo dňa 20.07.2015 súd prvej inštancie zrušil výrok vyššie uvedeného rozsudku č.k. 45C 249/2013-348 zo dňa 30.06.2015, ktorým uložil žalobcovi povinnosť doplatiť súdny poplatok vo výške 93 eur na účet Slovenskej pošty, a.s., do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 50. V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou od žalovanej domáhal zaplatenia 2.307,80 eur s príslušenstvom a po pripustení zmeny žaloby uznesením č.k. 45C 249/2013-338 zo dňa 09.06.2015 sa domáhal zaplatenia 3.856,25 eur s príslušenstvom, a to titulom vydania bezdôvodného obohatenia za poskytnuté sociálne služby podľa zák. č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách. Skonštatoval, že súdny poplatok z ceny predmetu konania predstavuje 231,36 eur, pričom žalobca zaplatil súdny poplatok za žalobu len vo výške 138 eur. Uviedol, že vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 45C 249/2013-348 zo dňa 30.06.2015, v ktorom uložil žalobcovi povinnosť súdny poplatok vo výške 93 eur doplatiť. Poukázal na to, že žalobca v podaní zo dňa 01.07.2015 namietal, že ide o konanie vecne oslobodené od súdneho poplatku podľa ust. § 4 ods. 1 písm. c) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a navrhol k rozsudku vydať opravné uznesenie, ktoré odstráni zrejmú nesprávnosť. Aplikujúc ust. § 210a O.s.p., podľa ktorého môže uznesenie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok na odvolanie zmeniť priamo súd prvej inštancie, pokiaľ odvolaniu v celom rozsahu vyhovie, svoje rozhodnutie, ktorým uložil žalobcovi povinnosť doplatiť súdny poplatok vo výške 93 eur (vo výroku vyššie uvedeného napadnutého rozsudku) zrušil. Vec posúdil právne podľa ust. § 12 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, podľa ktorého, ak súd vydá nesprávne rozhodnutie o poplatkovej povinnosti, takéto rozhodnutie zruší alebo zmení aj bez návrhu. Dospel k záveru, že v posudzovanej veci ide o konanie, ktorého základom je poskytovanie sociálnych služieb, ktoré je podľa ust. § 4 ods. 1 písm. c) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch od súdnych poplatkov oslobodené, a že o poplatkovej povinnosti žalobcu teda rozhodol nesprávne. Preto svoje rozhodnutie, ktorým žalobcovi uložil povinnosť doplatiť súdny poplatok vo výške 93 eur, autoremedúrou zrušil. 51. Proti tomuto uzneseniu podala žalovaná včas odvolanie, podľa obsahu ktorého žiadala napadnuté uznesenie zrušiť. Namietala, že žalobca kauzu opiera o občianske záväzkové právo bez ohľadu na charakter záväzku, ktorý je prednostne regulovaný osobitným zákonom č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách, pretože sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia. Mala za to, že podľa žaloby a výsledkov dokazovania opiera žalobca petit o bezdôvodné obohatenie, nakoľko podľa žalobcu dokazovaným a súdom sankcionovaným výkladom § 106 ods. 7 zák. č. 448/2008 Z.z. v spojení s lehotou podľa § 106 ods. 5 zák. č. 448/2008 Z.z. z dôvodu neuzavretia zmluvy v zmysle zákona č. 448/2008 Z.z. zanikol dňom 01.01.2012 právny dôvod na poskytovanie sociálnej služby. Z uvedeného vyvodila, že oslobodenie od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. c) zák. č. 71/1992 Zb. je preto možné akceptovať nanajvýš za žalobcom uplatnený nárok za obdobie od decembra 2010 do decembra 2011, ale iba za podmienky dodržania vymáhania nároku postupom podľa zákona č. 448/2008 Z.z.. Uviedla, že za obdobie od januára 2012 neexistoval právny dôvod, na základe ktorého obe strany plnili bez písomnej zmluvy predpísanej zákonom č. 448/2008 Z.z.. 52. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej nevyjadril. 53. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 54. Odvolací súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je potrebné odmietnuť. 55. Podľa ust. § 386 písm. b) C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou. 56. V zmysle prechodného ustanovenia § 470 C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, a s prihliadnutím na skutočnosť, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, jeho poučenie o odvolaní, ako i odvolanie žalovanej spadajú pod režim procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, posudzoval odvolací súd odvolanie žalovanej podľa v tom čase účinných ustanovení, a ustálil, že Občiansky súdny poriadok odvolanie pripúšťal, a že žalovaná podala odvolanie v zákonom stanovenej lehote. O jej odvolaní rozhodol podľa aktuálnej zákonnej úpravy, a to podľa Civilného sporového poriadku. 57. V predmetnej veci podala žalovaná odvolanie voči uzneseniu, ktorým súd prvej inštancie zrušil poplatkovú povinnosť žalobcu. I keď Občiansky súdny poriadok účinný do 30.06.2016 odvolanie proti takémuto uzneseniu pripúšťal, pretože to výslovne nevylučoval v ustanovení § 202 ods. 3, ani v inom ustanovení O.s.p., odvolací súd vyhodnotil, že žalovaná nie je oprávnená na podanie odvolania proti uvedenému uzneseniu, a preto jej odvolanie podľa § 386 písm. b) C.s.p. odmietol. Z účelu odvolania (za účinnosti oboch kódexov, teda Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016 ako aj aktuálne účinného Civilného sporového poriadku) vyplýva, že nie každej strane sporu prislúcha právo podať odvolanie. Toto právo nie je dané tej sporovej strane, v neprospech ktorej rozhodnutie súdu prvej inštancie nevyznelo, a ktorá týmto rozhodnutím nebola dotknutá na svojich právach. V zmysle ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku nie je na podanie odvolania oprávnená tá strana, ktorej nebola výrokom rozhodnutia spôsobená ujma na jej právach, a ktorej sa rozhodnutie súdu netýka. Civilný súdny poriadok v ust. § 359 už významne obmedzuje právo strany podať odvolanie, keď takéto právo sa priznáva strane len v tom prípade, ak bolo rozhodnutie vydané v jej neprospech. Odvolací súd skúmal, či bolo napadnutým uznesením rozhodnuté v neprospech žalovanej, či jej bola napadnutým rozhodnutím z procesného hľadiska spôsobená ujma, alebo či napadnuté rozhodnutie žalovanú znevýhodnilo, prípadne, či zhoršilo jej právne postavenie. Ustálil, že v posudzovanom prípade už bolo o veci samej rozhodnuté rozsudkom, z čoho je nepochybné, že zrušením poplatkovej povinnosti žalobcu (ktorá mu bola pôvodne uložená v rozsudku za rozšírenie žaloby) nemohla žalovanej vzniknúť žiadna ujma, a že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v neprospech žalovanej. Naviac, toto rozhodnutie sa netýka žiadnych práv ani povinností žalovanej, a jej právneho postavenia sa vôbec nedotýka. Dospel potom k záveru, že žalovaná nie je oprávnenou podať odvolanie proti uzneseniu, ktorým súd prvej inštancie po rozhodnutí rozsudkom vo veci samej zrušil poplatkovú povinnosť žalobcu. 58. Z týchto dôvodov odvolanie žalovanej proti uzneseniu súdu prvej inštancie č.k. 45C 249/2013-371 zo dňa 20.07.2015 podľa ust. § 386 písm. b) C.s.p. odmietol, keďže bolo podané neoprávnenou osobou. 59. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).