Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6CoPr/6/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313217271 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1313217271.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a sudcov JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobkyne: Q. L., D. H. Č.. X, Š., zastúpená JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, advokátom, so sídlom Jarmočná č. 3, Šaľa, proti žalovanému: N. I., I. I. W. Č.. X, I., X.: XX XXX XXX, zastúpený JUDr. Janou Bednárovou, advokátkou, so sídlom Jakobyho č. 9, Košice, o zaplatenie 2.004,51 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. z 10. novembra 2015, č.k. 11Cpr/3/2013-370, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalobkyni sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.004,51 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % p.a. zo sumy 700 eur od 16.06.2013 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,5 % p.a. zo sumy 700 eur od 16.07.2013 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,75 % p.a. zo sumy 350 eur od 16.04.2013 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 100 %. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaný je evidovaný ako občianske združenie od 21.02.1994. Z potvrdenia Sociálnej poisťovne súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa, ako samostatne zárobkovo činná osoba (od 28.01.2013 do 30.06.2013) a dobrovoľne poistená osoba, má neuhradenú pohľadávku na sociálnom poistení za obdobie máj a jún 2013, spolu vo výške 254,51 eur. Z predloženého výpisu z účtu žalobkyne súd prvej inštancie zistil, že žalobkyni boli pravidelne uhrádzané sumy dohodnuté v zmluve o výkone športovej činnosti a to až do mája 2013. Listom zo dňa 25.04.2013 žalobkyňa oznamovala žalovanému, že podľa jej názoru bola zmluva o spolupráci pri výkone športovej činnosti neplatne vypovedaná, a listom zo dňa 25.06.2013 ho vyzvala na zaplatenie nevyplatenej odmeny, cestovného a odvodov do Sociálnej poisťovne. Súd prvej inštancie zistil, že dňa 13.06.2012, s účinnosťou od 16.07.2012 bola uzatvorená zmluva o spolupráci pri výkone športovej činnosti medzi žalobkyňou a H. N. I., a to na dobu určitú od 16. júla 2012 do 31. mája 2013. Za žalovaného zmluvu podpisovala A. Š.. Dodatkom číslo 1 ku zmluve sa účastníci dohodli na mesačnej odmene vo výške 600 eur, ktoré budú žalobkyni vyplácané vždy do 15. dňa nasledujúceho mesiaca. Podmienkou na dodržanie výšky odmeny bolo absolvovanie štyroch tréningových jednotiek v týždni a ligových zápasov podľa rozpisu, za každý získaný bod v súťaži bude hráčke vyplatená odmena 33 eur, pokiaľ aktívne zasiahla do zápasu. Dňa 19.06.2012 bola uzatvorená dohoda o tom, že po skončení evidencie na úrade práce bude žalovaný vyplácať žalobkyni odmenu za odvedenú športovú činnosť a tiež sociálne odvody s tým spojené. Zároveň sa dohodli na vyplácaní cestovného vo výške 350 eur mesačne vždy do 5. dňa nasledujúceho mesiaca. Dňa 02.08.2012 bola uzatvorená dohoda o úprave odmeny s tým, že na základe dohody vedenia klubu bude žalobkyni vyplácaná od 01.09.2012 odmena za výkon športovej činnosti vo výške 700 eur mesačne. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním ďalej zistil, že dňa 15.01.2013 bola uzatvorená nová zmluva o spolupráci pri výkone športovej činnosti medzi žalobkyňou a H. N. I.. Zmluva bola uzatvorená v zmysle ustanovení § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka. Podľa zmluvy žalobkyňa vykonávala športovú činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba bez založenia pracovnoprávneho alebo iného obdobného vzťahu s klubom. Hráčka sa zaviazala po dobu platnosti tejto zmluvy neuzatvárať podobnú zmluvu s iným športovým klubom, manažérom, alebo iným subjektom na zabezpečenie alebo vykonávanie svojej športovej činnosti. Klub sa zaviazal zabezpečiť hráčke dopravu, stravné, ubytovanie a podobne, ak je nominovaná na stretnutie a športové podujatia mimo Bratislavy. Účastníci tejto zmluvy sa zároveň dohodli, že finančné podmienky sú riešené v dodatku číslo 1, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Zmluvné strany si dohodli, že na skutočnosti neupravené touto zmluvou sa vzťahujú ustanovenia Obchodného zákonníka, predpisy I. U. H., X. a E.. Dňa 16.04.2013 je datovaná písomnosť s názvom výpoveď zo zmluvy o spolupráci pri výkone športovej činnosti, ktorá je podpísaná prezidentom H. N. I. F. Z. O. A. Š., manažérkou družstva žien. Vo výpovedi sa uvádza, že týmto vypovedajú zmluvu o spolupráci pri výkone športovej činnosti a to ku dňu 16.04.2013 z dôvodu hrubého porušenia zmluvných povinností. Všetky záväzky klubu vyplývajúce zo zmluvy, ktoré platia pri výpovedi s výpovednou lehotou dva mesiace, začne klub plniť hneď po vrátení pridelenej výstroje a to športovej tašky, bundy a dresov. Dňa 28.03.2004 boli schválené stanovy občianskeho združenia N. I.. Žalovaný je dobrovoľné športové na záujmové a ekonomicky samostatné občianske združenie. Štatutárnym zástupcom je predseda a tajomník, každý štatutárny zástupca vystupuje za združenie samostatne. Činnosť je financovaná z vlastných zdrojov, štátneho príspevku a príspevkov iných organizácií a osôb a organizovaním vodnej záchrannej služby, spoločenských, športových a kultúrnych podujatí. Z výpovede žalobkyne súd prvej inštancie zistil, že zmluvu uzatvárala s pani Š.. Bola si vedomá toho, že pani Š. patrí ku klubu N. I., práve ona ju kontaktovala, predstavila sa ako manažérka, žalobkyňa vedela, že pracuje pre žalovaného, dohodli si osobné stretnutie, neskôr jej ona priniesla podpísanú zmluvu. Rokovala s ňou, uzatvárala s ňou zmluvu, aj všetky obchodné veci. Pôsobila v klube, každý deň sa stretávala aj s pánom Z.. Peniaze jej vyplácala pani Š., ktorá jej ich zasielala na účet, taktiež cestovné a ostatné financie vyplácala ona. Pri uzatváraní zmluvy ju kontaktovala pani Š., vtedy bol podpísaný aj dodatok ku zmluve, ktorý riešil finančné otázky. Žalobkyňa potvrdila, že boli hráčky, ktoré nedostávali odmeny a bolo asi 4 alebo 5 hráčok, ktoré dostávali odmenu tak, ako ona. Za klub hrala do apríla 2013, keď jej bolo oznámené, že už nemusí viacej prísť, že má výpoveď. Výpoveď jej bola doručená poštou a bod tam podpísaný aj pán Z., aj pani Š.. Z výsluchu X.. N. H., osoby oprávnenej konať v mene občianskeho združenia, súd prvej inštancie zistil, že je od roku 1990 štatutárom žalovaného a pracuje vo funkcii tajomníka. Vo svojej výpovedi uviedol, že nikdy nevyplácali žiadne finančné prostriedky hráčkam, zmluvy, ktoré žalobkyňa predložila nemajú správne názvoslovie, je tam napísaný hádzanársky klub, ktorý nemá právnu subjektivitu. Tieto zmluvy neboli predložené občianskemu združeniu. Kluby, ktoré sú súčasťou združenia nemajú právnu subjektivitu. Občianske združenie nevypláca hráčom ani trénerom, ani funkcionárom financie, platení boli len tí, ktorí boli zamestnaní na dohodu. Nemal vedomosť o zmluvách o spolupráci pri výkone športovej činnosti, dozvedel sa to až vtedy, keď prišiel podnet od žalobkyne, ktorá poslala mail, že chce vyplatiť nejaké finančné prostriedky. Tvrdil, že až vtedy sa dozvedel, že niečo také bolo uzatvorené, pričom žalobkyni odpovedali, že s občianskym združením nemá uzatvorenú žiadnu zmluvu, ani jej nič nevyplácali. Uviedol, že A. Š.Á. prišla zo športového klubu policajtov, s tým, že bude organizačne zabezpečovať chod súťaže, existovala dohoda, aby súťaž mohla prebiehať, družstvo malo názov Š. N. I. a hračky boli na hosťovaní v Š.. Ďalej potvrdil, že A. Š. mala na hádzanárskom zväze podpisový vzor, by mohla podpisovať registračné listy pre prestup z jedného mužstva do druhého. V občianskom združení nevykonávala žiadnu funkciu, nebola členkou združenia. Podľa jeho vedomostí hráčky mal platiť športový J. N.. Ďalej potvrdil, že mal vedomosť o tom, že žalobkyňa bola hráčkou ich klubu tak ako ostatné, bolo tam asi 20 hráčok. A. Š. prišla zo športového klubu policajtov, písomné poverenie nemala, mala len ústne poverenie v tom rozsahu, že mohla podpisovať prestupy hráčov, organizačné veci, mala podpisový výzor aj na zväze hádzanej. Nevedel sa vyjadriť na akom právnom základe bola žalobkyňa hráčkou združenia, domnieval sa, že prestúpila z iného klubu na základe prestupových listín. Ďalej uviedol, že v januári 2014 sa konala riadna členská schôdza, došlo ku zmene predsedu, stal sa ním pán K.. Podľa jeho názoru hráčky nikto neplatil, hrali dobrovoľne. Ďalej uviedol, že od klubu hráčky nedostavajú nič, nevedel sa vyjadriť, či ich platí niekto iný, hoci všetky záväzné dokumenty podpisoval on a vo výnimočných prípadoch predseda. Z výsluchu svedka F. Z., súd prvej inštancie zistil, že tento je členom občianskeho združenia, do januára 2014 bol jeho predseda. Podľa neho všetky hráčky v klube hrajú dobrovoľne. Mal vedomosť o tom, že žalobkyňa ako hráčka prišla z Michaloviec, kde jej skončila zmluva. Nevedel sa vyjadriť ako sa stala ich hráčkou, iba sa objavila zrazu na zápase. N. Š. bola vedúca družstva, mala riešiť hosťovanie, prestupy, s občianskym združením nemala žiadnu zmluvu. Nevedel sa vyjadriť, či pani Š. robila za peniaze, pretože peniaze od občianskeho združenia nepýtala. Nevedel uviesť, akým spôsobom sa žalobkyňa stala hráčkou za ich klub, podľa jeho vyjadrenia prišiel na tréning a už tam bola. Ďalej uviedol, že hráčky s ním väčšinou nekomunikujú, ale komunikujú so Š.. Podľa jeho názoru nebol dôvod uzatvárať so žalobkyňou zmluvu, predpokladom, aby mohla hrať sa klub je registrácia, ktorú vystavuje I. H. zväz. Svedok pripustil, že podpisové právo na prestupy mala pani Š. a on. Podľa jeho vyjadrenia Š. bola v nejakej funkcii Š., nevedel presne čo tam robila, k nim do klubu prišla robiť vedúcu družstva. Z výsluchu svedkyne O. N., súd prvej inštancie zistil, že hrávala so žalobkyňou v jednom klube, mala uzatvorenú zmluvu asi rok, posledné dve výplaty jej neboli vyplatené. Zmluvu uzatvárala so žalovaným, táto bola predložená na I. U. H., každá hráčka mala dodatok, ktorý sa týkal finančného ohodnotenia a bývania, dodatok nebol súčasťou zmluvy, ktorá sa posielala na zväz. Súčasťou dodatku bola výška finančného ohodnotenia. Peniaze im vyplácala firma, ktorá bola zastúpená pani Š., cez ňu išli peniaze. Svedkyňa ďalej uviedla, že konkrétne ju oslovila A. Š., ktorá sa jej predstavila ako vedúca N. I., vycestovala za ňou do Rimavskej Soboty, kde sa stretli a ponúkla jej zmluvu. Neskôr za prítomnosti pána Gábriša podpísali zmluvu. O financiách už nerokovali, všetko bolo dohodnuté. Svedkyňa potvrdila, že Š. vnímala ako človeka, ktorý patrí do klubu, všetko tam robila, vybavovala cestovné, stravné, vybavovala všetky náležitosti, ktoré spadajú do funkcie vedúcej klubu. Pani Š. sa denno-denne stretávala s pánom Z.. Pri podpisovaní zmluvy pán Z. bol, ale nepodpisoval zmluvu, podpisovala ju pani Š.. Svedkyňa ďalej potvrdila, že všetky dievčatá z klubu boli aj na hosťovaní v Š.. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním ďalej zistil, že I. U. H. je združenie, ktoré vzniklo 01.02.1991. Súťažný poriadok I. U.U. H. je súhrnom športovo technických predpisov a smerníc platných pre vypisovanie, usporiadania a riadenie súťaží v hádzanej organizovaných I. U. H.. Dňa 13.06.2011 nadobudla platnosť a účinnosť smernica o registrácii a evidencii zmluvných hráčov, podľa ktorej zmluva hráča je zmluva uzatvorená medzi klubom a hráčom, v ktorej je dohodnuté, že hráč za výkon športovej činnosti poberá odmenu, alebo aj iné vyčísliteľné výhody. Zmluva hráča musí mať písomnú formu a musí byť dohodnutá na dobu určitú. Náležitosti zmluvy okrem iného sú pečiatka a podpisy štatutárnych zástupcov klubu - oddielu. Podpisové vzory a pečiatka musia byť v súlade s evidenciou na I. U. H.. O registráciu zmluvy žiada jedna zo zmluvných strán. Dňa 19.06.2012 Slovenský zväz hádzanej registruje ohlásenie prestupu navrhovateľky z hádzanárskeho oddielu I. A. Š. do oddielu H. N. I.. Prestup bol schválený F. Z., generálnym manažérom a A. Š., ako organizačným pracovníkom nového oddielu. Obaja sú podpísaní na ohlásení prestupu. I. U. H. súdu oznámil, že dňa 01.07.2012 bolo ohlásené hosťovanie navrhovateľky v klube Š. D.. Hosťovanie trvalo od 31.08.2012 do 30.06.2013, pričom za materský oddiel bol označený N. I.. Slovenský zväz hádzanej v smernici zo dňa 17.12.2013 upravil registračný poriadok, podmienky a spôsob akým sa zabezpečuje a preukazuje príslušnosť ku zväzu hádzanej. Prihláška na registráciu musí byť vlastnoručne podpísaná zodpovedným funkcionárom klubu, ktorý svojím podpisom a pečiatkou údaje potvrdí. Žalovaný predložil súdu čestné prehlásenia I. Š., A. J., J. T., J. J., J. Z., ktoré prehlásili, že od občianskeho združenia, žalovaného, nedostávali vyplatenú odmenu za hranie v hádzanárskom klube od roku 2011. Zo zmluvy o spolupráci zo dňa 17.06.2011, ktorá bola uzatvorená medzi žalovaným a Š. J. N. D. súd prvej inštancie zistil, že na základe tejto zmluvy sa obe zmluvné strany zaviazali vytvoriť spoločné družstvo hádzanej žien, ktoré bude vystupovať pod označením Š. N. I.. Obe strany si však zachovávajú svoju právnu aj ekonomickú subjektivitu a samostatnosť, nedôjde k ich zlúčeniu ani splynutiu. Do spoločného družstva poskytnú obe strany svoje hračky bezodplatne a bez akýchkoľvek nárokov voči druhej strane na akúkoľvek kompenzáciu. V článku III v bod 3 tejto zmluvy sa uvádza, že všetky záväzky voči jednotlivým hráčkam a členom realizačného tímu družstva žien bude uspokojovať tá zo strán a v takom rozsahu, ktorý bude dohodnutý v osobitnej dohode. Žalovaný súdu oznámil, že žiadne osobitné dohody medzi ním a Š. uzatvorené neboli. I. U. H. predložil zoznam hráčok klubu Š. N. I., z ktorého súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa je registrovaná pod registračným číslom XXXXX, je hráčkou N. I., jedná sa o zmluvnú hráčku. Ďalej I.Ý. U. H. predložil súdu zmluvu o spolupráci pri výkone športovej činnosti uzatvorenú medzi žalobkyňou a H. N. I., ide o identickú zmluvu ako súdu predložila žalobkyňa. Z predložených zmlúv o spolupráci pri výkone športovej činnosti, ktoré sú registrované na I. U. H., súd prvej inštancie zistil, že obdobné zmluvy, ako bola uzatvorená so žalobkyňou, boli uzatvárané aj s inými hráčkami H. N. I., ich súčasťou bolo aj dojednanie, že finančné podmienky sú riešené v dodatku. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba je dôvodná. 3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 9 zákona č. 300/2008 Z.z. o organizácii a podpore športu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 262 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, § 33 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na to, že Obchodný zákonník osobitne neupravuje zastupovanie. Za občianske združenie koná štatutárny orgán. V konaní bolo preukázané, že A. Š., ktorá uzatvárala zmluvu so žalobkyňou v mene žalovaného nie je štatutárom žalovaného, nie je členkou občianskeho združenia, ani jeho zamestnankyňou, preto súd prvej inštancie jej vzťah ku žalovanému, konanie za žalovaného neposudzoval podľa ustanovenia § 20 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za právnickú osobu môžu robiť právne úkony aj jej pracovníci, alebo členovia pokiaľ je to určené vo vnútorných predpisoch právnickej osoby alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. Ak tieto osoby prekročia svoje oprávnenie, vznikajú práva a povinnosti právnickej osobe, len pokiaľ sa právny úkon týka predmetu činnosti právnickej osoby a len vtedy, ak ide o prekročenie, o ktorom druhý účastník nemohol vedieť. Súd prvej inštancie s poukazom na § 33 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, považoval za preukázané, že štatutári občianskeho združenia A. Š.Í. písomne splnomocnili na podpisovanie registračných listov pre prestup z jedného mužstva do druhého, mohla podpisovať prestupy hráčov, sami sa vyjadrili, že ju splnomocnili aj na organizačné veci, mala podpisový výzor aj na zväze, bola vedúca družstva, manažérka družstva, tak ju označili. Podľa nich písomné poverenie nemala, mala len ústne poverenie. Aj na základe takéhoto ústneho poverenia predložila práve predmetnú zmluvu na registráciu na zväz. Súd prvej inštancie poukázal na to, že o tom, že A.Á. Š. konala na základe poverenia štatutára žalovaného, respektíve, že štatutár jej konanie v plnom rozsahu schválil bolo v konaní preukázané aj výpoveďou svedkyne O. N., ktorá potvrdila, že pri uzatváraní, pri podpisovaní, rovnakej zmluvy bol prítomný aj pán Z.. O tom, že štatutár poveril, respektíve dodatočne schválil bez zbytočného odkladu právny úkon, uzatvorenie zmluvy spolu s jej dodatkami, svedčí aj to, že sám štatutár žalovaného podpisoval výpoveď tejto zmluvy. Súd prvej inštancie v ďalšom uviedol, že štatutárni zástupcovia žalovaného si museli byť vedomí povinností, ktoré im vyplývajú jednak z ustanovení príslušných zákonov, ale aj z interných predpisov I. U. H.. Preto sa súd prvej inštancie stotožnil s názorom žalobkyne, že interné predpisy I. U. H. slúžia na úpravu organizačných pravidiel, zakladajú práva a povinnosti pre športové kluby, majú právny význam a je potrebné, aby súd na ne prihliadal. Športové kluby sú povinné v predmete ich činnosti postupovať podľa interných predpisov športových zväzov, aj žalovaný bol vo vzťahu k žalobkyni povinný postupovať podľa interných predpisov I. U. H.. Podľa prestupového poriadku zmluvní hráči sú hráči, ktorí majú uzatvorenú písomnú zmluvu so svojím klubom zaregistrovanú na I. U. H.A. a dostávajú peňažné dávky nad rámec bežných výdavkov. Aj podľa evidencie I. U.Ä. H. bola žalobkyňa zmluvnou hráčkou N. I.. Podľa smernice o registrácii zmluvných hráčov zmluva hráča okrem náležitostí musí spĺňať ďalšie podmienky a náležitosti, musí obsahovať práva a povinnosti hráča klubu, o sankciách za porušenie alebo nedodržanie zmluvných podmienok, musí stanoviť odmenu, prípadne ďalšie dohodnuté vyčísliteľné výhody. Je preto nemožné, aby štatutárny zástupca žalovaného nemal vedomosť o uzatvorených zmluvách, o povinnosti predložiť zmluvy na zväz. Nie je podľa názoru súdu prvej inštancie logické, aby nevedel ako sa hráčka ocitla v jeho klube, a na akom zmluvnom základe bol založený ich vzájomný vzťah. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie vyhodnotil uzatvorenú zmluvu o spolupráci pri výkone športovej činnosti zo dňa 15.01.2013 ako platnú. Súd prvej inštancie mal za to, že ju žalobkyňa uzatvorila so subjektom, ktorý má právnu subjektivitu, ako zmluvná strana bol označený N. I., zastúpený F. Z., generálnym manažérom sekcie hádzaná. Aj identifikačné číslo je totožné s identifikačným číslom občianskeho združenia N. I.. Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú od 15. januára 2013 do 30. júna 2013. Súd prvej inštancie mal za to, že A. Š., ktorá zmluvu za klub podpisovala mala na to ústne poverenie od štatutára. Podpísaná zmluva bola riadne zaevidovaná na I. U. H. dňa 15. augusta 2012. Aj z predložených zmlúv zo I. U. hádzanej súd prvej inštancie zistil, že zmluvy sú typovo totožné, za hádzanársky klub N. I. ich uzatvárala totožná osoba, ktorá podpisovala všetky zmluvy, a to A. Š.. Súd prvej inštancie neuveril obrane žalovaného, ktorý tvrdil, že o existencii zmluvy nemal žiadnu vedomosť. Za žalovaného boli oprávnení vo vzťahu ku I.É. U. H. konať predseda klubu a tajomník klubu. Dňa 29.09.2011 hádzanársky oddiel N. I. doplnil podpisový vzor, konkrétne predseda oddielu žiadal o doplnenie podpisového vzoru s účinnosťou od 03.10.2011 do odvolania. Za osobu oprávnenú podpisovať v mene hádzanárskeho oddielu určil A. Š., vedúcu družstva Š. N. I., organizačného pracovníka N. I.. Navyše práve štatutár žalovaného, prezident N. I. signoval výpoveď zo zmluvy o spolupráci pri výkone športovej činnosti. Ak nemal o zmluve žiadnu vedomosť, nemohol ju vypovedať. Súd prvej inštancie poukázal na to, že na zmluvách, ktoré žalobkyňa predložila, je jasne uvedený názov žalovaného, je presne uvedené identifikačné číslo žalovaného, ktoré je nezameniteľné. Zmluvy majú rovnakú štruktúru, aj obsah, pričom druhá zmluva predlžuje dobu zmluvného vzťahu. Sama žalobkyňa uviedla, že zmluvu podpisovala s A. Š., pričom si bola vedomá, že táto patrí ku klubu žalovaného, A. Š. ju práve v mene žalovaného kontaktovala a vybavovala všetky obchodné veci. Z jej správania nevyplývalo, nič tomu nenasvedčovalo, že by A. Š. nebola oprávnená vystupovať za žalovaného. Po celú dobu sa chovala ako manažérka žalovaného, stretávala sa so štatutárom, pánom Z., ktorý jej správanie nespochybňoval. To, že A. Š. bola oprávnená konať za žalovaného vyplýva aj z rozsahu splnomocnenia, ktoré žalovaný oznamoval I. U. H., kde uviedol funkciu A. Š., ako vedúca družstva Š. N. I. a organizačný pracovník N. I.. Podľa smernice o registrácii zmluvných hráčov zmluva hráča musí obsahovať aj pečiatku a podpis štatutárneho zástupcu klubu. Podpisové vzory a pečiatka na zmluve musia byť v súlade s evidenciou na I. U. H.. Nakoľko súd prvej inštancie považoval zmluvu o spolupráci pri výkone športovej činnosti za platnú, zaväzujúcu žalovaného a mal za preukázané, že žalovaný nevyplatil žalobkyni dohodnutú odmenu za mesiace máj a jún 2013 spolu vo výške 1.400 eur, zaviazal žalovaného ku zaplateniu tejto čiastky. Rovnako mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný žalobkyni nezaplatil dohodnuté cestovné vo výške 350 eur a odvody do Sociálnej poisťovne vo výške 254,51 eur. Z týchto dôvodov súd žalobe vyhovel. O príslušenstve pohľadávky rozhodol podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 vl. nariadenia č. 87/1995 Z.z.. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. 4. V závere svojho rozhodnutia súd prvej inštancie zdôvodnil prečo zamietol návrh na doplnenie dokazovania, ktorým žalovaný žiadal, aby boli vypočuté osoby, ktoré podpisovali zmluvu o spolupráci a ktorým žiadal vypočuť hráčky, ktoré podpísali čestné prehlásenie, že nepoberali odmenu. Tieto návrhy súd nepovažoval za hospodárne, keďže v konaní bolo preukázané, že zmluva o spolupráci bola uzatvorená, jej obsah bol súdu známy, neboli to sporné okolnosti. Žalovaný listinnými dôkazmi preukazoval, že existovali hráčky, ktoré za športovú činnosť v klube žalovaného nepoberali odmenu, ani táto skutočnosť nebola sporná, potvrdila ju aj vypočutá svedkyňa, že existovali hráčky, ktoré nepoberali odmenu, aj hráčky, ktorým bola odmena vyplácaná. Táto skutočnosť však nemala vplyv na posúdenie zmluvy so žalobkyňou, ktorej súčasťou bolo aj finančné ohodnotenie. 5. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne. Uviedol, že samotnú zmluvu so žalobkyňou uzatvorila pani A. Š.Í., žalovaný ju nepodpísal a ani iná osoba oprávnená konať v jeho mene. Súd prvej inštancie nesprávne posudzoval prejednávanú vec podľa § 33 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ súd vychádzal z ustanovení interných predpisov I. U. H., a to predpisu o registrácii a evidencii zmluvných hráčov, schválenom dňa 13.6.2011, je v jeho článku I bod 2 predpísaná pre zmluvy s hráčkami písomná forma. V článku III bod 1 je registrácia zmluvy s hračkami podmienená doložením všetkých príloh a dodatkov ku zmluve. Pre písomnú zmluvu, ako dvojstranný hmotnoprávny úkon, bude nepochybne významný výklad ustanovenia § 32 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 31 ods. 1, 4 Občianskeho zákonníka. Pri právnom úkone sa teda možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne. Písomne sa musí plnomocenstvo udeliť aj vtedy, ak sa netýka len určitého právneho úkonu. Súdna prax sa ustálila na názore, že zo zmluvy musí byť zrejmé, že ju za účastníka uzavrel jeho splnomocnenec. Túto požiadavku možno preukázať aj tak, že plná moc, ktorú splnomocniteľ splnomocnencovi k uzavretiu zmluvy udelil, tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Ak teda robí splnomocnenec na základe plnej moci právne úkony za splnomocniteľa jeho menom, musí byť už zo zmluvy zrejmé, že ju uzavrel za účastníka jeho zástupca, pretože v prípade, že by táto okolnosť nebola zrejmá, platilo by, že splnomocnenec konal vlastným menom. V posudzovanej zmluve absentuje akékoľvek písomné plnomocenstvo a teda ani nemôže byť jej neoddeliteľnou súčasťou. Zároveň v nej absentuje akákoľvek zmienka o tom, že za účastníka zmluvy bude konať iná osoba, tobôž jej označenie v zmluve a uvedenie dôvodu, pre ktorý koná za účastníka zmluvy. Ak za niektorú zmluvnú stranu uzaviera zmluvu na základe hmotnoprávneho plnomocenstva zástupca podľa § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka, musí zo zmluvy vyplývať, že tento právny úkon robí ako zástupca (§ 32 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak nie je splnená táto požiadavka zákona, zmluva je absolútne neplatná bez ohľadu na to, že konajúcej osobe bolo udelené plnomocenstvo. Akékoľvek tvrdenie, že postačuje „ústne poverenie“ na splnomocnenie splnomocnenca na podpísanie písomnej zmluvy by odporovalo zákonným ustanoveniam zmluvného zastúpenia a bolo by spôsobilé vniesť právnu neistotu do občianskoprávnych vzťahov, kde by mohol ktokoľvek platne konať menom iného. Pokiaľ zákon, akýkoľvek iný predpis alebo dohoda účastníkov vyžaduje písomnú formu právneho úkonu, je nutné dodržať všetky právne ustanovenia s takouto formou úkonu spojených. Teda aj povinnosť doložiť platné písomné plnomocenstvo, obsahujúce zmocnenie na podpísanie presne v plnomocenstve špecifikovaného právneho úkonu alebo iné konanie. Pre generálnu plnú moc je tiež predpísaná písomná forma. Žalovaný v tomto smere poukázal na to, že A. Š. sa nikdy nepreukázala žalobkyni písomným plnomocenstvom, ktoré jej žalovaný ani nikdy neudelil. Žalobkyňa v celom súdnom konaní nepredložila dôkaz o existencii žiadneho písomného poverenia a jeho existenciu spochybnil aj bývalý štatutárny zástupca žalovaného N. Z.. Nie je potom zrejmé, na základe akého dôkazu dospel súd prvej inštancie k názoru o existencii ústneho poverenia na podpísanie zmluvy, keďže jeho existenciu vyvrátil výpoveďou tak pán Z., ako aj pán H. a žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz o jeho existencii. Jediné čo existuje v celom konaní, je podpisový vzor udelený pani Š. založený na I. U. H., ktorý je udelený na tlačive, ktoré nie je tlačivom I. U. H.. Podpisový vzor sa nachádza jedine na I. U. H., nie je z neho urobené žiadne oprávnenie, tobôž nie plnomocenstvo v zmysle Občianskeho zákonníka, ktorým by sa mohla vo vzťahu ku 3. osobám pani Š. preukázať a teda konať v mene žalovaného. O existencii podpisového vzoru pani Š. I.a žalobkyňa dozvedela až v konaní pred súdom, v žalobe ani vo svojej výpovedi oprávnenie pani Š. na podpísanie zmluvy neodvodzovala z podpisového vzoru. Žalovaný uviedol, že súdu preukázal a ozrejmil, že žalobkyňa hrala v súťaži WHILL na základe spojenia dvoch hádzanárskych družstiev (žalovaného a Š.J. D.). Žalobkyňa bola počas celej doby svojho pôsobenia u žalovaného na hosťovaní v Š.J. D.. A. Š. prišla práve z Š. D. a pôsobila v minulosti aj na Slovenskom zväze hádzanej. Boli jej teda predpisy Slovenského zväzu hádzanej známe. Z podpisového vzoru založeného na Slovenskom zväze hádzanej je zrejmé, že pôsobenie pani Š. bolo späté práve so spojeným družstvom Š. N. I., ktoré vzniklo na základe vyššie citovaného zmluvného vzťahu. Išlo o subjekt odlišný od žalovaného. Na podpisový vzor založený na I. U. H. sa v žiadnom prípade nedá hľadieť ako na plnomocenstvo, nie je presne a nezameniteľné špecifikovaná osoba, ktorej je udelené, nie je zrejmý obsah oprávnenia, nie je označený ako plnomocenstvo, je adresovaný I. U. H. v rámci jeho interných predpisov a funkcia sa týka subjektu odlišného od subjektu žalovaného. Žalovaný si bol vedomý toho, že nakoľko držiteľom licencie pre seniorskú súťaž WHIL v hádzanej žien bolo práve Š. D. a hráčky, ktoré mali hrať súťaž mali v zmysle interných predpisov I. U. H. byť v zmluvnom vzťahu ku držiteľovi licencie, preto bola žalobkyňa na hosťovaní v Š. D.. Žalovaný preto nemohol ani predpokladať nutnosť uzavretia zmluvy a preto nemohol vedieť o existencii zmluvného vzťahu a tento ani schváliť. Nie je ani zrejmé, ako môže interný predpis I. U. H. nanútiť žalovanému uhrádzať hráčkam odmenu. Ďalšou spornou, nepreukázanou a neprehľadnou je skutočnosť podpísania dodatku ku zmluve týkajúceho sa finančných podmienok. K tejto námietke žalovaného sa súd prvej inštancie žiadny spôsobom nevyjadril. Dohoda o odmene nie je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ale tvorí rad dodatkov bez časovej a obsahovej následnosti a prepojenia na samotnú zmluvu, bez uvedenia dátumu podpisu, dátumu platnosti a účinnosti a uvedenia na akú zmluvu vlastne jednotlivé dodatky nadväzujú. Ku zmluve o spolupráci pri výkone športovej činnosti zo dňa 15.1.2013, z ktorej vyvodzuje žalobkyňa svoj žalobný nárok, dokonca ani žiadna vyhotovená nebola. Dodatok upravujúci finančné podmienky mal byť neoddeliteľnou súčasťou zmluvy v zmysle článku III a článku V zmluvy, avšak nebol ani podpísaný. Dodatok o odmene nie je pripojený ku žiadnej zmluve registrovanej na I. U. H., dokonca zmluva, z ktorej si uplatňuje žalobkyňa nárok nie je registrovaná na I. U. H.. Všetky dodatky ku zmluve mali byť zaregistrované na I. U. H.. Teda tá skutočnosť, aká odmena by sa mala podľa zmluvy vyplácať bola sporná a v zmysle interných predpisov I. neplatná. Skutočnosť, že by išlo o oprávnené konanie zaväzujúce žalovaného spochybňuje aj fakt, že žalovaný nikdy neplnil podľa zmluvy. Nebol teda subjektom, ktorý by plnil akékoľvek finančné záväzky voči žalobkyni. Žalobkyňa od začiatku vedela, že iný subjekt ako žalovaný jej uhrádza odmenu. Neexistuje právny predpis, ktorý by pripúšťal, aby bez vedomia športového klubu uhrádzal záväzky za klub iný subjekt. Finančné podmienky podľa zmluvy plnil tretí subjekt, ktorý nemá žiadne finančné, personálne prepojenie na žalovaného. Naopak tento subjekt je personálne prepojený s osobou podpisujúcou Zmluvy, ktorá je konateľom v spoločnosti a zároveň má táto obchodná spoločnosť sídlo na adrese trvalého pobytu pani Š.. Žalovaný v ďalšom argumentoval tým, že bývalý štatutárny zástupca F. Z. nikdy nepodpisoval výpoveď zo zmluvy a preto tvrdenie súdu v tomto smere je nepravdivé. V závere podaného odvolania žalovaný spochybnil aj výrok o trovách konania s poukazom na ustanovenie § 150 O.s.p., keďže žalovaný je občianskym združením pôsobiacim predovšetkým v oblasti športu a jeho činnosť je založená na báze dobrovoľnosti. Podporuje neziskovú aktivitu, podporuje deti a mládež a vytvára im podmienky na naplnenie si športových ambícií. Preto sú podľa neho v danej veci dané okolnosti hodné osobitného zreteľa, a to s prihliadnutím na postavenie žalovaného ako občianskeho združenia. 6. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Uviedla, že súd prvej inštancie správne riešil otázku prekročenia splnomocnenia podľa § 33 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Splnomocnenie udelené p. A. Š. bolo potvrdené aj samotným žalovaným ako i svedkom. Súd prvej inštancie potom správne vyhodnotil, že A. Š. prekročil svoje oprávnenie a následky z toho sa prisudzujú žalovanému. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný výslovne označil A. Š. za organizačného pracovníka žalovaného v doplnení podpisového vzoru z 29.9.2011, nakoľko žalovaný potreboval pracovníka na vybavovanie záležitostí na I., mohol sa skutkový stav posúdiť aj aplikovaním § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čo by nič nemenilo na vecnej správnosti výroku rozsudku. Pokiaľ žalovaný v odvolaní vytýkal, že na I. neboli registrované dodatky k zmluve so žalobkyňou, tak samotný I. sa vyjadril, že tieto dodatky neregistruje a to konštatovaním: „ keďže v zmysle reglementov sme povinní registrovať len príslušnosť hráčov ku klubom, ale dohodnuté odmeny sa nás netýkajú“- list I. z 27.5.2015. Tvrdenie žalovaného, že pôsobenie pani Š. bolo späté práve so spojeným družstvom Š. N. I., považuje žalobkyňa za zavádzajúce, nakoľko sám žalovaný v doplnení podpisového vzoru označil A. Š. za organizačného pracovníka N. I.. Pokiaľ žalovaný uvádza, že v prípade Š.J. N. I. išlo o subjekt odlišný od žalovaného, tak zavádza, nakoľko Š. N. I. bol športovým družstvom a nie právnym subjektom, nakoľko právnym subjektom bol žalovaný, ktorý uzatváral zmluvu o spolupráci s Š. D. zo 17.6.2011, v ktorej prevzal ekonomickú samostatnosť voči svojim hráčkam, s ktorými mal zmluvy, ktoré sú súčasťou spisu. Funkcia A. Š. sa tak týkala priamo žalovaného. Tvrdenie, že žalovaný nemohol ani predpokladať nutnosť uzavretia zmluvy ....nemohol vedieť o existencii zmluvného vzťahu, považuje žalobkyňa za účelové, nakoľko štatutár žalovaného pôsobí niekoľko desaťročí v oblasti hádzanej, podpisoval zmluvy s hráčkami pred udelením poverenia A. Š. listom z 29.9.2011 (zmluvy s hráčkami T., R., J., Š., Š., Z., N. opatrených pečiatkou žalovaného) čo je v súlade s internými predpismi I.. Uzatváranie zmlúv s hráčkami tak nebola žiadna náhoda, ani súkromná iniciatíva A. Š., ale logické dodržiavanie interných predpisov I.. Pokiaľ žalovaný namietal, že k zmluve o spolupráci zo dňa 15.1.2013 nebol vyhotovený dodatok, tak z jej obsahu vyplýva, že predchádzajúcu zmluvu o spolupráci zo dňa 13.6.2012 nezrušila, predĺžila dobu jej trvania do 30. 6. 2013, a teda dobu trvania zmluvného vzťahu žalobkyne a žalovaného, pričom sa týkala predmetu činnosti žalovaného, tak podľa stanov, ako aj podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 300/2008 Z.z. a teda tieto zmluvy obstoja popri sebe aj pokiaľ ide o úhradu odmeny žalobkyne, pretože aj po 15.1.2013 bola žalobkyni vyplácaná odmena. Počas pôsobenia žalobkyne u žalovaného ako športového klubu v oblasti hádzanej teda odmena nebola sporná, žalovaný to namieta až v odvolacom konaní. Pokiaľ ide o cestovné náklady, žalobkyňa si uplatnila cestovné náklady za mesiac marec 2013, kedy u žalovaného fakticky pôsobila. Ak žalovaný tvrdí, že nikdy neplnil žalobkyni podľa zmluvy, tak nevylučuje to, že bol na takéto plnenie povinný. Žalovaný ako športový klub podľa § 9 ods. 3 zákona č. 300/2008 Z.z. financuje svoju činnosť z príjmov, ktorými sú aj dary a príspevky prípadne iné príjmy, pričom legálnymi zdrojmi financovania športu súd podľa § 10 citovaného zákona aj dary a príspevky od právnických osôb, prípadne iné zdroje. Preto nebolo nič výnimočné v oblasti športu v roku 2013, aby si športový klub zabezpečil financovanie svojej aktivity cez podnikateľský subjekt. Napokon žalovaný na hádzanú v roku 2013 vynaložil 78 519,66 eur, pričom jeho náklady na hádzanú boli ponížené v súvislosti so spoluprácou s Š.J. D.. 7. Žalovaný sa k tomuto vyjadreniu žalobkyne písomne nevyjadril. 8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 9. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. Odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1 C.s.p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. I právne závery súdu prvej inštancie zodpovedajú skutkovým zisteniam vyplývajúcim z vykonaného dokazovania. 11. Odvolací súd je v zhode so súdom prvej inštancie, že v danej veci nebolo možné konanie p. A. Š. pri uzatváraní hráčskej zmluvy so žalobkyňou posudzovať podľa § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko táto nebola štatutárom žalovaného, jeho členom, a oficiálne ani zamestnancom žalovaného. Okrajovo tu však odvolací súd súčasne poznamenáva, že žalovaný na jednej strane túto osobu neoznačuje za svojho zamestnanca, avšak na strane druhej vo vzťahu k SZH ju označuje za svojho organizačného pracovníka - vedúcu družstva s účinnosťou od 3.10.2011 do odvolania (výslovne ju žalovaný označuje za „organizačného pracovníka N. I.“) a na tento účel jej vystavil aj podpisový vzor. Je preto otázne, či p. A. Š. skutočne nebola zamestnancom žalovaného, resp. ním bola, avšak bez uzavretej pracovnej zmluvy (t.j. žalovaný tu zakrýva pracovnoprávny vzťah s p. A. Š.). 12. V konaní však nebolo sporné, že p. A. Š. bola žalovaným minimálne splnomocnená na vybavovanie prestupov hráčov/hráčiek z/do iných klubov (a teda bola oprávnená vybavovať v mene žalovaného prestup žalobkyne z klubu Michalovce do klubu žalovaného). Sporným v konaní zostalo, či p. A. Š. bola súčasne žalovaným splnomocnená i na uzatváranie (odplatných) hráčskych zmlúv v mene žalovaného s jednotlivými hráčkami klubu žalovaného. Je tak zrejmé, že p. A. Š. bola oprávnená na vykonávanie niektorých úkonov v mene žalovaného týkajúcich sa hráčiek hádzanej, a to i vo vzťahu k I. (inými slovami osoba p. A. Š. nebola žalovanému, ako sa snaží vyvolať dojem, neznáma). V tomto smere preto podľa odvolacieho súdu mohli nastať dve situácie, a to buď, že p. A. Š. pri uzatváraná hráčskej zmluvy so žalobkyňou v mene žalovaného prekročila svoje oprávnenie (splnomocnenie), ktoré jej bolo žalovaným udelené v oblasti konania s hráčkami hádzanej, alebo tu konala bez uzavretej plnej moci. Ako už bolo uvedené, p. A. Š. bola žalovaným poverená ako jeho organizačný pracovník - vedúca družstva vybavovaním určitých záležitostí týkajúcich sa hráčov, na účel ktorý jej bol za žalovaného (v jeho mene) udelené aj podpisové právo, ktoré bolo uložené na I. (jej náplň práce nebola bližšie písomne špecifikovaná). Z výpovede sporových strán však vyplynulo, že táto mala mať na starosti minimálne vybavovanie prestupov a hosťovaní hráčov z/do iných klubov. Nakoľko tu teda minimálne existovalo splnomocnenie žalovaného udelené p. A. Š. na vybavovanie prestupov a hosťovaní hráčiek hádzanej z/do iných hádzanárskych klubov, možno konštatovať, že p. A. Š. tým, že okrem konania ohľadne prestupu žalobkyne z Michaloviec k žalovanému, súčasným uzavretím (odplatnej) hráčskej zmluvy so žalobkyňou v mene žalovaného, táto prekročila rozsah svojho splnomocenenia zastupovať žalovaného vo vzťahu k hráčkam (§ 33 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Za tohto stavu by potom platilo, že takýto úkon by zaväzoval i žalovaného, nakoľko tu platí nevyvrátiteľná právna domnienka, že žalovaný tento úkon dodatočne schválil, keďže neoznámil žalobkyni svoj nesúhlas s týmto úkonom bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o prekročení oprávnenia dozvedel. Ak splnomocniteľ neoznámil osobe, s ktorou splnomocnenec konal, svoj nesúhlas bez zbytočného odkladu po tom, čo sa sám o prekročení oprávnenia dozvedel, uplatní sa nevyvrátiteľná právna domnienka, že prekročenie schválil. Dôkaz o tom, že splnomocniteľ sa v určitej dobe dozvedel o prekročení plnomocenstva a bez zbytočného odkladu neoznámil osobe, s ktorou splnomocnenec konal, svoj nesúhlas, musí predložiť osoba, ktorá sa dovoláva uplatnenia nevyvrátiteľnej právnej domnienky, že prekročenie bolo schválené. V danej veci z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že žalovaný mal vedomosť o tom, že žalobkyňa je jeho hráčkou, osobne sa zúčastňoval i jednotlivých zápasov a čo je podstatné, štatutárny zástupca žalovaného podpísal spolu s p. A. Š. i výpoveď predmetnej hráčskej zmluvy. Je tak zrejmé, že štatutárni zástupcovia žalovaného museli mať počas celého pôsobenia žalobkyne v ich klube nielen vedomosť o tom, že táto je ich hráčkou, ale i o tom, že s ňou bola uzavretá i hráčska zmluva (navyše táto bola na I. i riadne registrovaná a žalobkyňa bola na zväze vedená ako zmluvný hráč - čo znamenalo odplatnosť takejto zmluvy a napokon žalobkyni bola aj v predchádzajúcom období vyplácaná odmena na podklade hráčskej zmluvy). Nakoľko žalovaný, napriek uvedenému, neoznámil žalobkyni svoj nesúhlas s uzavretou hráčskou zmluvou, a to bez zbytočného odkladu, platí nevyvrátiteľná právna domnienka, že prekročenie oprávnenia p. A. Š. pri uzatváraní tejto zmluvy schválil. Pokiaľ ide o podpis konateľa žalovaného p. Z. na výpovedi Zmluvy, žalovaný v odvolaní síce namietal, že p. Z. výpoveď nepodpísal, avšak už len bežným porovnaním podpisu p. Z. na výpovedi a jeho podpisu na iných zmluvách uzavretých z hráčkami, ako i jeho podpisového vzoru vedeného na I. je zrejmé, že tieto podpisy sú rovnaké. Ak potom žalovaný v konaní tvrdil opak, bolo jeho povinnosť predložiť dôkaz na preukázanie tohto svojho tvrdenia (v podobe napr. súkromného znaleckého posudku príp. navrhnúť súdu vykonanie znaleckého dokazovania na určenie pravosti podpisu). Ak tak neurobil, neuniesol v tomto smere v konaní dôkazné bremeno. V ďalšom odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ by sa v danom prípade malo jednať o prípad konania p. A. Š. pri uzatváraní hráčskej zmluvy so žalobkyňou v mene žalovaného, ako konanie bez plnomocenstva, aj v tomto prípade by (vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci) bolo možné konštatovať, že takýto úkon žalovaného zaväzoval (§ 33 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Na rozdiel od prekročenia plnomocenstva (excesu) na záväznosť tohto úkonu pre zastúpeného zákon vyžaduje jeho dodatočné schválenie bez zbytočného odkladu. Ide tu o tzv. nesplnomocnené konateľstvo, a teda prípad, kedy plnomocenstvo od začiatku neexistovalo alebo bolo neplatné, alebo síce pôvodne existovalo, ale z nejakého dôvodu následne zaniklo a splnomocnenec napriek tomu konal tak, ako keby mal platné plnomocenstvo. Splnomocnenec vystupuje v takom prípade ako zdanlivý- nepravý zástupca aj jeho právne postavenie možno prirovnať konateľovi bez príkazu (§ 742 a nasl. Občianskeho zákonníka). Ak splnomocnenec urobil právny úkon v mene splnomocniteľa bez toho, aby bol na to vybavený plnomocenstvom, ide o takzvané nesplnomocnené konateľstvo a tento úkon je pre splnomocniteľa záväzný len v prípade, že ho dodatočne schváli (§ 33 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Schváliť právny úkon nesplnomocnenej osoby možno aj mlčky, musí však byť nepochybné, že pasivita je práve týmto prejavom vôle (rozsudok VS v Prahe z 28.3.1995 sp. zn. 5Cmo 278/1994). Dodatočné schválenie (tzv. ratihabíciu) možno usudzovať podľa konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu (napríklad z okolností, že prenajímateľ prijímal od nájomcu nájomné dohodnuté v zmluve - rozsudok NS ČR z 20.11.2007 sp. zn. 33Odo 1078/2005). V danej veci, ako už bolo uvedené vyššie, z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalovaný mal vedomosť o tom, že žalobkyňa je jeho hráčkou, osobne sa zúčastňoval i jednotlivých zápasov a podpísal spolu s p. A. Š. i výpoveď predmetnej hráčskej zmluvy. Je tak zrejmé, že štatutárni zástupcovia žalovaného museli mať počas celého pôsobenia žalobkyne v ich klube nielen vedomosť o tom, že táto je ich hráčkou, ale i o tom, že s ňou bola uzavretá i hráčska zmluva (navyše táto bola na I. i riadne registrovaná a žalobkyňa bola na zväze vedená ako zmluvný hráč - čo znamenalo odplatnosť takejto zmluvy a napokon žalobkyni bola aj v predchádzajúcom období vyplácaná odmena na podklade prvotnej hráčskej zmluvy). Z tohto konania žalovaného možno teda nepochybne usudzovať, že práve akceptácia tohto stavu zo strany žalovaného (jeho pasivita) bola takým prejavom vôle, že tento mlčky schválil právny úkon nesplnomocnenej osoby pri uzatváraní predmetnej hráčskej zmluvy. Odvolací súd dodáva, že Občiansky zákonník hovorí o dodatočnom schválení excesu splnomocnenca v § 33, avšak nehovorí o spôsobe a forme tohto schválenia. V danej veci bol tak odvolací súd názoru (a v zhode so súdom prvej inštancie), že predmetná hráčska zmluva uzavretá so žalobkyňou právne zaväzovala žalovaného, a to tak pre prípad, že by p. A. Š.Í. pri jej uzatváraní v mene žalovaného prekročila svoje oprávnenie (splnomocnenie) udelené jej žalovaným (t.j. prekročila by svoje splnomocnenie, ktoré jej bolo udelené len na vybavovanie prestupov hráčiek z/do hádzanárskych klubov), ako i pre prípad, že by pri jej uzatváraní konala v mene žalovaného bez udeleného plnomocenstva. 13. K odvolacej argumentácii žalovaného odvolací súd ďalej dodáva, že rozsudok sp. zn. 11Cmo 245/1997 podľa ktorého, ak zmluvu za niektorú zmluvnú stranu uzaviera na základe hmotnoprávneho plnomocenstva zástupca, musí byť zo zmluvy zjavné, že tak robí ako zástupca, pričom, ak táto zákonná požiadavka nie je splnená, je zmluva neplatná bez ohľadu na to, že konajúcej osobe bolo udelené plnomocenstvo, a na ktorého závery sa žalovaný odvoláva, nebol súdnou praxou jednoznačne prijatý a bol prekonaný rozsudkom NS ČR sp. zn. 29Odo 1635/2005, ktorý bol publikovaný ako Rc 49/2008, a v ktorom dovolací súd prijal záver, že ak zmluvu podpísala fyzická osoba ako osoba konajúca za zmluvnú stranu, nie je pre riešenie otázky platnosti tejto zmluvy významné, či v nej bolo výslovne uvedené, že tak robí na základe hmotnoprávneho plnomocenstva. Zákon totiž neurčuje, ako má splnomocnenec dať navonok najavo, že koná v mene splnomocniteľa. Zo zmyslu súvisiacich ustanovení vyplýva, že to musí urobiť takým spôsobom, aby osoba, s ktorou koná, jednoznačne pochopila, že nekoná vo vlastnom mene, ale v mene splnomocniteľa. Ak fyzická osoba podpísala zmluvu ako osoba konajúca za zmluvnú stranu, nie je pre riešenie otázky platnosti tejto zmluvy dôležité, či v nej bolo výslovne uvedené, že tak koná na základe hmotnoprávneho plnomocenstva. V prípade pochybností sa splnomocnenec môže tretej osobe preukázať písomným plnomocenstvom, hoci mu táto povinnosť priamo zo zákona nevyplýva. V prípade priameho zastúpenia nie je potrebné osobitne vyjadriť, že splnomocnenec koná v mene a na účet splnomocniteľa. Táto skutočnosť je zrejmá z okolností, pri ktorých dochádza k vzniku právneho úkonu. Vzhľadom na vyššie uvedené, sa odvolací súd nestotožnil s názorom žalovaného, že predmetná hráčska zmluva je neplatným právnym úkonom iba z dôvodu, že v nej nebolo vyjadrené, že ju p. A. Š. uzavrela ako splnomocnený zástupca žalovaného. Z vykonaného dokazovania totiž vyplynulo, že skutočnosť, že A. Š. pri jej uzatváraní konala v mene žalovaného ako jeho zástupca, bola zrejmá z okolností, pri ktorých došlo k vzniku tohto právneho úkonu. Sama žalobkyňa potvrdila, že zmluvu podpisovala s A. Š., pričom si bola vedomá, že táto patrí ku klubu žalovaného, A. Š. ju práve v mene žalovaného kontaktovala a vybavovala všetky obchodné veci. Z jej správania nevyplývalo, a nič tomu nenasvedčovalo, že by A. Š. nebola oprávnená vystupovať za žalovaného. Po celú dobu sa chovala ako manažérka žalovaného, stretávala sa so štatutárom, pánom Z., ktorý jej správanie nespochybňoval. 14. Odvolací súd poukazuje na to, že ustanovenie § 32 ods. 1 Občianskeho zákonníka spolu s ustanovením § 33 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka chráni na jednej strane splnomocniteľa pred dôsledkami excesov splnomocnenca, respektíve osoby konajúcej bez plnomocenstva, a na druhej strane chráni druhú zmluvnú stranu, ktorá konala v dobrej viere, že ten, kto konal za splnomocniteľa, bol oprávnený takto konať. Dôsledkom prekročenia plnomocenstva respektíve konania bez plnomocenstva, nie je potom neplatnosť príslušného právneho úkonu, ale len to, či je splnomocniteľ respektíve ten, za koho konala tretia osoba bez plnomocenstva, urobeným právnym úkonom viazaný. 15. V ďalšom, pokiaľ ide o formu plnomocenstva, platí, že v prípadoch, v ktorých zákon vyžaduje, aby bol právny úkon urobený písomne, aj plnomocenstvo udelené splnomocnencovi na urobenie tohto úkonu za zmocniteľa musí byť písomné. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho zákonníka však nemožno vyvodiť preukázanie plnomocenstva tretej osobe ako podmienku jeho platnosti. Rozhodujúca jeho objektívna existencia (NS SR sp. zn. 1Cdo/166/1996). Ako už bolo uvedené vyššie, neexistencia písomného vyhotovenia plnomocenstva sama o sebe nespôsobuje neplatnosť uzavretého právneho úkonu (jej dôsledkom je potom posúdenie iba toho, či je splnomocniteľ respektíve ten, za koho konala tretia osoba bez plnomocenstva, urobeným právnym úkonom viazaný). V danej veci podľa dokumentu - registrácia a evidencia zmluvných hráčov - č.l. 136, zmluva hráča je zmluva uzatvorená medzi klubom a hráčom, v ktorej je dohodnuté, že hráč za výkon športovej činnosti poberá odmenu alebo aj iné vyčísliteľné výhody. Zmluva hráča musí mať písomnú formu a musí byť dohodnutá na dobu určitú. Podľa článku II bod 3 zmluva hráča musí obsahovať aj uvedenie dátumu jej vyhotovenia, vlastnoručný podpis hráča, pečiatku a podpisy štatutárnych zástupcov klubu - oddielu. Podpisové vzory a pečiatka musia byť v súlade s evidenciou na I.. Z uvedeného vyplýva, že pre uzavretie hráčskej zmluvy sa vyžadovala písomná forma, a preto i plnomocenstvo na jej uzavretie v mene jednej zmluvnej strany muselo byť udelené písomne. V danom prípade však išlo o prípad dohodnutej formy právneho úkonu, keďže dokument - registrácia a evidencia zmluvných hráčov- nemal povahu zákona (išlo o interný predpis I.), a teda mal podobu akejsi dohody medzi jednotlivými klubmi a zväzom o forme právneho úkonu - hráčskej zmluvy. Žiadny zákon teda pre hráčsku zmluvu v danom čase nepredpisoval písomnú formu. Nedodržanie formy, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, spôsobuje neplatnosť právneho úkonu. Táto neplatnosť je absolútna, ak ide o formu právneho úkonu predpísanú zákonom, a relatívna, ak ide formu dohodnutú účastníkmi. Teda odhliadnuc od skutočnosti, že samotná neexistencia alebo neplatnosť plnomocenstva nespôsobuje neplatnosť uzavretého právneho úkonu, v danom prípade by sa jednalo iba o relatívnu neplatnosť plnomocenstva, a to pre nedodržanie dohodnutej (nie zákonom určenej) formy. Pre relatívne neplatný právny úkon potom platí, že tento sa považuje sa právny úkon platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. Ak by teda aj plnomocenstvo na uzavretie hráčskej zmluvy bolo neplatné, išlo by o jeho relatívnu neplatnosť, ktorej by sa žalovaný nemohol dovolávať, keďže by ju sám spôsobil. Možno teda uzavrieť, že uzavretá hráčska zmluva so žalobkyňou zaväzovala žalovaného tak v prípade, ak by p. A. Š. pri jej uzatváraní v mene žalovaného prekročila plnomocenstvo, tak aj v prípade ak by tak konala bez plnomocenstva. 16. V ďalšom odvolací súd poukazuje na to, že právna úprava zmluvného zastúpenia spočíva na princípe ochrany dobrej viery tretích osôb, ktoré konajú so splnomocnencom. V danej veci bola žalobkyňa pri uzatváraní hráčskej zmluvy nepochybne v dobrej viere, že p. A. Š. bola oprávnená pri uzatváraní zmluvy konať v mene žalovaného. Sama uviedla, že zmluvu podpisovala s A. Š., pričom si bola vedomá, že táto patrí ku klubu žalovaného. Bola to práve A. Š., ktorá ju v mene žalovaného kontaktovala a vybavovala všetky obchodné veci. Z jej správania nevyplývalo, a nič tomu nenasvedčovalo, že by A. Š. nebola oprávnená vystupovať za žalovaného. Po celú dobu sa chovala ako manažérka žalovaného, stretávala sa so štatutárom, pánom Z., ktorý jej správanie nespochybňoval. Napokon na I. bol založený i podpisový vzor p. A. Š. na podpisovanie úkonov v mene žalovaného. Dobrú vieru žalobkyne umocňovala i skutočnosť, že táto bola so žalovaným v zmluvnom vzťahu už na podklade hráčskej zmluvy zo dňa 13.6.2012 (č.l. 57) uzavretej pôvodne na dobu určitú od 16.7.2012 do 31.5.2013, ktorá bola rovnako v mene žalovaného podpísaná p. A. Š. a na podklade ktorej bola žalobkyni aj riadne vyplácaná dohodnutá odmena. Táto zmluva bola následne upravená hráčskou zmluvou zo dňa 15.1.2013 (iba v časti doby jej trvania, inak bola totožného obsahu) uzavretou na obdobie od 15.1.2013 do 30.6.2013, z ktorej si žalobkyňa uplatňuje žalovaný nárok. Ak teda už prvotnú hráčsku zmluvu uzavrela so žalobkyňou v mene žalovaného p. A. Š. (a na podklade ktorej jej bola i riadne vyplácaná dohodnutá odmena), žalobkyňa nemala dôvod pochybovať, že by p. A. Š. nebola oprávnená v mene žalovaného uzavrieť i následnú hráčsku zmluvu z 15.1.2013 resp. zmluvu, ktorá menila len dobu trvania prvotnej hráčskej zmluvy resp. bola dodatkom tejto zmluvy. Napokon p. Š. obdobné zmluvy uzatvorila v mene žalovaného aj s inými hráčkami. Navyše, keďže náplň činnosti p. A. Š. (ako organizačného pracovníka žalovaného a vedúcej družstva) nikde nebola písomne bližšie špecifikovaná, žalobkyňa mohla byť v dobrej viere, že táto je rovnako oprávnená i na uzatváranie hráčskych zmlúv v mene žalovaného (keďže mala na starosti aj iné organizačné záležitosti ako napr. podpisovanie prestupov hráčiek z/do iných klubov, ako i iné záležitosti - viď list žalovaného na č.l. 35 podľa ktorého p. A. Š. mala poverenie na podpisovanie prestupových listov a iných interných dokumentov, týkajúcich sa hádzanárskeho klubu na vystupovanie voči SZH). Žalobkyňa tak bola dobromyseľná v tom, že p. A. Š. bola oprávnená konať v mene žalovaného a teda nemohla mať o nedostatku plnomocenstva vedomosť. 17. Pokiaľ ide o odplatnosť hráčskej zmluvy, odvolací súd poukazuje na to, že podľa zoznamu hráčok žalovaného zaslaného I. (č.l. 163) bola žalobkyňa na zväze vedená ako zmluvný hráč (teda hráč, ktorý za svoju činnosť poberá od klubu dohodnutú odplatu). Zároveň zmluva registrovaná zväzom je totožného obsahu ako zmluva, z ktorej si svoje nároky uplatňuje žalobkyňa (č.l. 182). Už z obsahu tejto zmluvy - článok III - všetky finančné podmienky sú riešené v dodatku číslo 1, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Rovnako podľa článku IV tejto zmluvy, odmeny, ktoré hráčka na základe tejto zmluvy obdrží, podliehajú dani z príjmu obyvateľstva. I v článku 2 za žalovaný zaviazal žalobkyni zabezpečiť a nahradiť dopravu, stravné, ubytovanie a podobne, ak je táto nominovaná na stretnutia a športové podujatia respektíve na tréningový proces mimo Bratislavy. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa dňa 13.6.2012 pôvodne uzavrela so žalovaným (za ktorého zmluvu podpísala p. A. Š.) hráčsku zmluvu (zmluvu o spolupráci pri výkone športovej činnosti) na dobu určitú od 16. júla 2012 do 31. mája 2013 (č.l. 57). V článku III si zmluvné strany dohodli, že všetky finančné podmienky sú riešené v dodatku č. 1, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Táto zmluva nadobudla účinnosť odo dňa 16. júla 2012. Podľa dodatku č. 1 (účinného od 16.7.2012) k tejto zmluve sa zmluvné strany dohodli na tom, že mesačná odmena žalobkyne za výkon jej činnosti je 600 eur, ktoré budú žalobkyni vyplatené vždy do 15. dňa nasledujúceho mesiaca po mesiaci, za ktorý odmena prináleží. Podmienka na dodržanie výšky odmeny je absolvovanie štyroch tréningových jednotiek v týždni a ligových zápasov podľa rozpisu L. na súťažný ročník 2012/2013. Za každý získaný bod v súťaži L. v ročníku 2012/2013 bude žalobkyni vyplatená odmena 33 eur, pokiaľ aktívne zasiahla do zápasu. Zmluvné strany sa tiež dohodli na preplácaní cestovného a to na trase Š. - I. - Š.. Zmluvné strany zároveň dňa 19.6.2012 uzavreli dohodu, v ktorej sa uvádza, že klub uzatvoril so žalobkyňou dohodu o tom, že po skončení evidencie na úrade práce bude vyplácať žalobkyni odmenu za odvedenú športovú činnosť a tiež sociálne odvody s tým spojené. Klub si dohodol so žalobkyňou vyplácanie cestovného vo výške 350 eur mesačne, a to vždy do 5. dňa nasledujúceho mesiaca. Dňa 2.8.2012 zmluvné strany uzavreli dohodu o úprave odmeny, na základe ktorej na základe dohody vedenia klubu bude žalobkyni od 1.9.2012 vyplácaná odmena za výkon športovej činnosti vo výške 700 eur mesačne. Dňa 15.1.2013 totožné zmluvné strany uzavreli hráčsku zmluvu (zmluvu o spolupráci pri výkone športovej činnosti), ktorá je obsahovo totožná s hráčskou zmluvou zo dňa 13.6.2012, s výnimkou úpravy doby jej trvania na dobu určitú od 15. januára 2013 do 30. júna 2013. Pokiaľ išlo o finančné záväzky (článok III) tieto mali byť riešené v dodatku číslo 1, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Z uvedeného potom vyplýva, že hráčska zmluva z 15.1.2013 je v podstate svojim obsahom iba písomným dodatkom pôvodnej hráčskej zmluvy uzavretej dňa 13.6.2012 v otázke jej trvania (doby na ktorú bola uzavretá). Inak povedané, pôvodná hráčska zmluva z 13.6.2012 vrátane jej dodatkov o finančných podmienkach, pôvodne uzavretá na obdobie od 16.7.2012 do 31.5.2013 bola ďalšou hráčskou zmluvou zo dňa 15.1.2013 zmenená iba v otázke doby jej trvania, a to na obdobie od 15.1.2013 do 30.6.2013. Ostatný text zmluvy z 15.1.2013 zostal totožný s textom zmluvy z 13.6.2012. Z hľadiska obsahu tak hráčska zmluva z 15.1.2013 predstavuje iba dodatok pôvodnej hráčskej zmluvy z 13.6.2012, ktorým sa menila (upravovala) iba doba jej trvania (táto bola predĺžená až do 30.6.2013). Podľa čl. VII bod 3 zmluvy z 13.6.2012 totiž bolo možné zmluvu po vzájomnej dohode zmluvných strán kedykoľvek doplniť a meniť písomným dodatkom. Skutočnosť, že zmluva z 15.1.2013 bola svojou povahou iba písomným dodatkom pôvodnej hráčskej zmluvy z 13.6.2012 potvrdzuje i to, že v čase uzatvárania zmluvy z 15.1.2013 (t.j. písomného dodatku ohľadom zmeny doby trvania pôvodnej hráčskej zmluvy z 13.6.2012) bola hráčska zmluva z 13.6.2012 v platnosti (nebola ukončená a nezanikla žiadnym zo spôsobov upravených v čl. VI. tejto zmluvy). Možno preto konštatovať, že dohoda o finančných záväzkov zmluvných strán (riešená vo forme dodatku č. 1 účinného od 16.7.2012, dohody zo dňa 19.6.2012 o úhrade cestovného a napokon i dohody zo dňa 2.8.2012 o úprave odmeny na 700 eur s účinnosťou od 1. 9. 2012) sa naďalej na zmluvné strany vzťahovala až do 30.6.2013. Ak potom žalovaný odmietal žalobkyni uhradiť žalovaný nárok (predstavujúci dohodnutú odmenu za obdobie 5/2013 a 6/2013 a cestovné za mesiac 3/2013 ako i odvody do Sociálnej poisťovne za tieto mesiace v celkovej výške 2.004,51 eur), súd prvej inštancie rozhodol správne, ak ho na túto sumu zaviazal napadnutým rozsudkom. Samotná skutočnosť, že žalobkyni bola v minulosti odmena vyplácaná tretím subjektom (navyše subjektom, kde bola konateľkou p. A. Š. ako organizačný pracovník žalovaného) bola pre danú vec irelevantná, nakoľko žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala zaplatenia odmeny, ktorá jej nebola vyplatená a na ktorú mala podľa zmluvy v znení jej dodatkov uzavretej so žalovaným nárok. Vyplácanie predošlých odmien preto s týmto nárokom nijako nesúvisí. 18. Odvolací súd v tejto súvislosti ešte dodáva, že v zmysle dokumentu - registrácia a evidencia zmluvných hráčov (č.l. 136) sa na platnosť a účinnosť hráčskej zmluvy nevyžadovala je registrácia na I.. V tomto dokumente sa v čl. 8 jasne uvádza, že ak dôjde k neplneniu zmluvných podmienok alebo k akémukoľvek sporu o platnosti a účinnosti hráčskej zmluvy, prípadne inému sporu definitívne rozhodnutie v tomto prípade prináleží občianskoprávnemu konaniu a jeho rozhodnutiu, teda súdu, ktoré I. bude rešpektovať. Rovnako v čl. IV bod 6 sa uvádza, že všetky ostatné spory a sťažnosti medzi klubom a hráčom sa riešia v zmysle občianskoprávneho konania. Z uvedeného pre danú vec potom vyplýva, že hoci zmluva z 15.1.2013 (ktorá podľa svojho obsahu predstavovala písomný dodatok hráčskej zmluvy z 13.6.2012, ktorá bola riadne registrovaná na I.) nebola registrovaná na I., neznamená to, že by nebola platná alebo účinná. Jej registrácii totiž bránilo to, že jej účinnosť bola v prevažnej miere (až na mesiac jún 2013) totožná s účinnosťou zmluvy z 13. 6. 2012. Tento dodatok preto nebolo možné registrovať na I. v zmysle článku III bod 4 písm. b) a bod 10 dokumentu - registrácia a evidencia zmluvných hráčov (č.l. 136). Uvedené však samo o sebe neznamená, že by zmluva z 15.1.2013 (ako dodatok pôvodnej zmluvy z 13.6.2012) nemala byť platná a účinná. Je potrebné si uvedomiť, že tento „neporiadok“ v úprave zmluvných vzťahov medzi stranami sporu zapríčinila predovšetkým p. A. Š., ktorá zastávala funkciu organizačného pracovníka a vedúcej družstva žalovaného. Jej nedbalé konanie tak nemôže ísť na vrub žalobkyne, ktorá pri uzatváraní zmluvných vzťahov konala v dobrej viere. 19. Záverom odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie pochybil iba v tom, že sa nezaoberal platnosťou výpovede predmetnej hráčskej zmluvy (č.l. 63), keďže žalovaný peňažný nárok sa týkal práve obdobia po doručení výpovede zmluvy žalobkyni (táto jej bola doručená v apríli 2013). Uvedené pochybenie však nemalo vplyv na správnosť napadnutého rozsudku, nakoľko ak by bola predmetná výpoveď neplatným právnym úkonom (bola daná bez existencie výpovedného dôvodu), tak by hráčska zmluva trvala až do konca júna 2013 (keďže bola uzavretá na dobu určitú) a nárok žalobkyne na zaplatenie žalovanej sumy by tu vyplýval priamo zo zmluvy. Na druhej strane, ak by táto výpoveď bola platným právnym úkonom, žalobkyni by rovnako vznikol nárok na žalované peňažné plnenie, nakoľko toto by predstavovalo jej peňažný nárok za dobu plynutia dvojmesačnej výpovednej lehoty (táto by uplynula posledným dňom mesiaca jún 2013). Je teda zrejmé, žalobkyni by vznikol nárok na žalované plnenie tak v prípade, ak by bola výpoveď zo zmluvy platným právnym úkonom, ako aj v prípade, ak by bola právnym úkonom neplatným. 20. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov nezostalo odvolaciemu súdu iné, než napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. 21. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyžadovalo potrebu doplnenia príp. zopakovania dokazovania na pojednávaní, nakoľko súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu (t.j. potrebnom pre rozhodnutie) zistil skutkový stav veci. Podľa § 384 C.s.p., odvolací súd zopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu sám iba vtedy, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V danej veci však odvolací súd nebol názoru, že by súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd pri svojom rozhodnutí tak vychádzal iba zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie. 22. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobkyni úspešnej v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 239 ods. 1 C.s.p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie (§ 248 C.s.p.). Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že v danej veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 C.s.p. (predtým § 150 O.s.p.). V tomto smere odvolací súd potom uvádza, že len výnimočne nemusí súd úspešnej sporovej strane priznať náhradu trov konania, resp. neuložiť povinnosť neúspešnej sporovej strane nahradiť trovy konania úspešnej sporovej strane (§ 257 C.s.p.). Ide však o ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na tú sporovú stranu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnej sporovej strane. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať preto z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci a rozhodnutie musí byť aj náležite odôvodnené. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je významným z hľadiska aplikácie § 257 C.s.p.. nielen charakter konania alebo charakter procesnej situácie, ale i okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj sporových strán v konaní (súd v tomto smere prihliadne najmä na okolnosti, či sporová strana, ktorej sa priznáva náhrada trov konania, uviedla skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý jej patril; to neplatí, ak nemohla tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť), pričom je potrebné prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých sporových strán. Významným z hľadiska aplikácie tohto ustanovenia teda môže byť tiež to, za akých okolností bol nárok uplatnený na súde, aký bol postoj sporových strán k veci, ako pristupovali v priebehu konania k plneniu svojich procesných povinností a pod. Je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávnenej sporovej strany. Vo všeobecnosti možno povedať, že vždy treba zvažovať okolnosti konkrétneho prípadu, a to nielen okolnosti spočívajúce vo veci, ale i okolnosti na strane sporových strán, a to nielen tej, v koho prospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na strane tej, ktorej inak patriaci nárok nie je priznaný, či totiž možno od nej spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášala bez nároku na ich náhradu, keď mala v konaní úspech. Súd síce môže postupovať podľa § 257 C.s.p. a náhradu trov konania celkom alebo sčasti nepriznať len sporovej strane, ktorej by sa inak náhrada trov konania priznávala, avšak záver o úspešnosti sporovej strany v konaní musí byť náležite odôvodnený. Z rozhodnutia preto musí byť zrejmé, ktorej sporovej strane a z akých dôvodov patrí náhrada trov konania a následne z akých dôvodov podľa § 257 C. s. p. jej ich súd celkom alebo sčasti nepriznáva. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody (pozri k tomu bližšie napr. K., S.., Š., Ľ..: Trovy konania v civilnom procese. Bratislava: Slovenská advokátska komora. 1997, s. 95). Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania, ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nálezy Ústavného súdu Českej republiky vo veciach sp. zn. III. ÚS 727/2000 sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12 ? L..R..P.). Pre aplikáciu ust. § 257 C.s.p. musí teda ísť o výnimočný prípad (o výnimočnosť v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov, a to obidvoch) jeho aplikácie. Ustanovenie § 257 C.s.p. neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi účastníkmi konania (stranami sporu), ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, získal náhradu trov, ktoré pri tomto konaní dôvodne vynaložil. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten, kto v konaní napokon uspel, znášal svoje náklady, sa preto bude javiť spravodlivým predovšetkým vzhľadom na existenciu okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku a pod. Podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci dôvody na postup podľa § 257 C.s.p. (t.j. nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalobkyni) splnené neboli. Žalovaný v tomto smere argumentoval iba tým, že je občianskym združením pôsobiacim predovšetkým v oblasti športu a jeho činnosť je založená na báze dobrovoľnosti. Podporuje neziskovú aktivitu, podporuje deti a mládež a vytvára im podmienky na naplnenie si športových ambícií. Uvedená skutočnosť však sama o sebe nie je dôvodom pre to, aby súd v konaní úspešnej žalobkyni nepriznal nárok na náhradu trov konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s nevyplatenou odmenou. Ak by tomu tak bolo, tak by v postate každé občianske združenie nemohlo byť zaviazané na trovy konania (hoci takéto oslobodenie žiaden zákon občianskemu združeniu nepriznáva). Žalovaný totiž v konaní nepreukázal, že by mu jeho majetkové pomery nedovoľovali uhradiť žalobkyni trovy konania príp. že by ich vyplatenie ohrozilo jeho chod, činnosť, prípadne samotnú existenciu. V konaní bolo preukázané, že žalovaný financuje svoju činnosť z príjmov, ktorými sú aj dary a príspevky prípadne iné príjmy, pričom legálnymi zdrojmi financovania športu súd podľa § 10 citovaného zákona aj dary a príspevky od právnických osôb, prípadne iné zdroje. Napokon žalovaný na hádzanú v roku 2013 vynaložil 78 519,66 eur, pri ktorej sume sa suma priznaného plnenia (cca 2.000 eur), z ktorej sa vypočítava výška trov, javí ako bagateľná. Navyše svojou povahou je možné predmetný spor prirovnať k situácii, kedy zamestnávateľ odmieta vyplatiť svojmu zamestnancovi odmenu za výkon práce za situácie, že tvrdí, že so zamestnancom síce neuzavrel pracovnú zmluvu, avšak tento zamestnanec prácu pre tohto zamestnávateľa reálne vykonal. Rovnako bolo potrebné zohľadniť i skutočnosť, že to bola osoba p. A. Š., ktorá svojim konaním zneprehľadnila celú túto situáciu a vzniesla do právnych vzťahov medzi sporovými stranami právnu neistotu, pričom konala a v mene žalovaného vystupovala ako jeho organizačný pracovník. Na jednej strane teda žalovaný neuznáva p. Š. ako svojho zamestnanca (a ktorej úkonmi by bol v takomto prípade viazaný podľa § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka), avšak na druhej strane ju sám označuje za svojho organizačného pracovníka a vedúcu družstva. Odvolací súd tak mal za to, že existenciu samotného sporu potom vyvolal samotný žalovaný, ktorý má evidentne „neporiadok“ v zmluvných vzťahoch so svojimi hráčkami. V ďalšom bolo potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale bolo potrebné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávnenej sporovej strany. Bolo potrebné treba zvažovať okolnosti konkrétneho prípadu, a to nielen okolnosti spočívajúce vo veci, ale i okolnosti na strane sporových strán, a to nielen tej, v koho prospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na strane tej, ktorej inak patriaci nárok nie je priznaný, či totiž možno od nej spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášala bez nároku na ich náhradu, keď mala v konaní úspech. Preto bol odvolací súd názoru, že nebolo možné opomenúť skutočnosť, že žalobkyňa za účelom svojej procesnej obrany využila svoje zákonné právo a nechala sa v konaní zastúpiť advokátom, v súvislosti s čím jej nepochybne vznikli finančné výdavky, ktoré by jej iba z dôvodu, že žalovaný je občianskym združením nemali byť priznané. Ako už bolo uvedené, žalovaný v konaní nepreukázal, že by úhrada trov žalobkyni ohrozila chod jeho činnosti. Z týchto dôvodov odvolací súd pri rozhodovaní o trovách konania nepostupoval podľa § 257 C.s.p.. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).