Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3To/24/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314010121 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1314010121.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a členov senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a JUDr. Danice Veselovskej v trestnej veci obžalovaného X. H. pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona o odvolaní obžalovaného X. H. a poškodených Q. Y. M. Ľ. Y., proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 46T/26/2014-338 z 23. novembra 2017, na verejnom zasadnutí konanom dňa 15. mája 2018 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. sa odvolania obžalovaného X. H., J.. XX.XX.XXXX M. poŠ. Q. Y., J.. XX.XX.XXXX M. Ľ. Y., J.. XX.XX.XXXX z a m i e t a j ú. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 46T/26/2014 z 23.11.2017 bol obžalovaný X. H. uznaný vinným zo zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že dňa 04.04.2008 v N. ako spoluvlastník nehnuteľnosti - 3 izbového bytu č. X o výmere XX,XX m2 na prac. č. XXXX/X a XXXX/X, vedenom na liste vlastníctva LV XXXX v katastrálnom území N. a prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu XXXX/XXXXX na spoločných častiach, zariadeniach a príslušenstve polyfunkčného domu, uzatvoril kúpnu zmluvu s kupujúcim Y. Y. a jeho manželkou Q. Y., ktorej predmetom bol prevod opísaného 3 izbového bytu s prislúchajúcimi spoluvlastníckymi podielmi, na základe tejto zmluvy uvedený byt predal za celkovú sumu 3.300 000,- Sk, ktorú prijal v dvoch častiach tak, že ako zálohu dňa 1103.2008 od manželov Y. v kaviarni U. na Y. ulici v N. prevzal v hotovosti čiastku 500 000,- Sk, o čom im vystavil písomne potvrdenie, a pri podpise kúpnej zmluvy dňa 04.4.2008 od manželov Y. taktiež v kaviarni U. prevzal sumu 2.800 000,- Sk, pričom obvinený na tento predaj nemal súhlas druhého bezpodielového spoluvlastníka predmetnej predávanej nehnuteľnosti - svojej manželky H. H. a preto neoverený podpis jej osoby na uvedenú kúpnu zmluvu spísanú dňa 01.4.2008 zaobstaral napodobnením pravého podpisu H. H., v dôsledku čoho k zmene vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti na Správe katastra Senec v prospech manželov Y. nedošlo, čím poškodenému Y. Y., nar.: XX.X.XXXX a poškodenej Q. Y., nar: XX.X.XXXX, obaja trvalé bytom I. XXXX/XX, N. prechodne bytom S. námestie X N., spôsobil škodu v celkovej výške 3.300 000,- Sk (109.539,93 Eur), Podľa § 221 ods. 3 Tr. zák. § 38 ods. 2 ods. 3 Tr. zák. mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky. Podľa § 49 ods. 1 písmeno a) Tr. zák., § 51 ods. 1 Tr. zák. bol obžalovanému výkon trestu podmienečne odložený a podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. mu bola určená skúšobnú dobu v trvaní 3 (tri) roky s probačným dohľadom. Podľa § 51 ods. 5 Tr. zák. obžalovanému bola uložená povinnosť strpieť nad sebou kontrolu vykonávanú mediačným a probačným úradníkom. Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. súd poškodených Y. Y. nar. XX.X.XXXX a Q. Y. nar. XX.X.XXXX s nárokom na náhradu škodu odkázal na civilné konanie. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote uvedenej v ustanovení § 309 Trestného poriadku odvolanie obžalovaný X. H., ktoré písomne zdôvodnil v jeho mene obhajca s tým, že toto podáva z dôvodov uvedených v ustanovení § 321 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. d/, písm. e/ Tr. por. V písomných dôvodoch obhajca za obžalovaného dôvodil nasledovne: - obžalovaný uviedol, že jeho úmysel od začiatku smeroval k platnému uzatvoreniu kúpnej zmluvy a k odpredaju predmetného bytu za dohodnutú cenu v súlade s dohodnutými podmienkami. - poukázal na čestné prehlásenie podpísané H. H., evidované na čl. XXX-XXX spisu, podľa ktorého a vzájomnej dohody s menovanou, mali všetky práva a povinnosti z nehnuteľností (ktorých výstavbu realizovali spoločne), prejsť na neho, - nemohol manželov Y. uviesť do omylu, nakoľko títo boli od prvého momentu uzrozumení s tým, že predávajúci sú obaja vtedajší manželia (X. H. a H. H.); čo bolo aj výslovne uvedené v článku I bod 3. kúpnej zmluvy, - už pri podpise tejto kúpnej zmluvy odovzdal manželom Y. kľúče od tohto bytu, umožnil im vykonať rekonštrukciu a úpravy tak, ako to sami uznali za vhodné a tento byt nerušene užívajú od uzavretia kúpnej ceny až doposiaľ, - za jediný dôvod prečo nedošlo k platnému prevodu vlastníckeho práva na nich bolo a je náhle nesúhlasné stanovisko bývalej manželky- H. H. zapríčinené v tom čase prebiehajúcim rozvodom a následným, stále neukončeným súdnym vysporiadaním bezpodielového spoluvlastníctva manželov, V ďalšom poukázal na zásady „ultima ratio“ a „in dubio pro reo“ a odvolávajúc sa na Nález Ústavného súdu SR zo dňa 14.12.2011m sp. zn. I. ÚS 316/2011 doplnil, že „Neproporcionálne použitie trestného práva je v rozpore s požiadavkou efektivity právneho poriadku ako celku, spôsobuje vysokú mieru negatívnych zásahov do života.“ Vytkol súdu prvého stupňa, že obžalovanému nepriznal poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. j/ Tr. zák. a následne nepoužil ustanovenie § 38 ods. 3 Tr. zák., i napriek tomu, že táto poľahčujúca okolnosť mu mala byť priznaná. K osobným pomerom, v mene obžalovaného, uviedol: „Mám 65 rokov a som osobou vyššieho veku. Predmetné trestné konanie sa vedie viac ako 10 rokov (jedna dekáda) a počas celej tejto doby som sa nedopustil žiadneho trestnoprávneho konania. Som toho názoru, že akékoľvek ukladanie trestu je na jednej strane v rozpore so základnými zásadami trestania a na druhej strane je neprimeraná dĺžka trestného konania v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky porušením práva na spravodlivé a bez prieťahové konanie a má byť kompenzovaná pri prípadnom ukladaní trestu, (viď. aj nález ÚS SR z 22. 06. 2010, sp. zn. III. ÚS 102/10-31). Napriek všetkým týmto skutočnostiam súd prvého stupňa ukladal trest v zákonom stanovenej základnej sadzbe. Voči manželom Y. som nevykonal ani jeden úkon, ktorý by smeroval k tomu, aby nemohli užívať predmetný byt. J. všetkými prostriedkami som sa snažil a dodnes sa snažím, aby došlo k prevodu vlastníckeho práva na nich.“ Domáhajúc sa aplikácie ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák., navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a aby ho spod obžaloby oslobodil. Rozsudok napadli odvolaním aj poškodení, a to prostredníctvom zvoleného splnomocnenca, ktorý v písomných dôvodoch uviedol: „Poškodení riadne a včas uplatnili v trestnom konaní škodu, ktorá im bola spôsobená trestným činom. Súd obžalovaného odsúdil za trestný čin, ktorým bola jednoznačne spôsobená škoda. Obžalovaný nikdy nepoprel prevzatie kúpnej ceny za byt č. 8 zapísaný na LV č. 6291 v k.ú. Senec, a škoda bola preukázateľne spôsobená práve poškodeným. O výške škody nebolo v priebehu konania žiadnych pochybností, obžalovaný nepopieral výšku sumy - kúpnej ceny, ktorú mal od poškodených prevziať. Na výšku spôsobenej škody podľa názoru splnomocnenca poškodených nemá vplyv to, či poškodení byt reálne. užívali, teda či im užívanie bytu obžalovaný umožnil. Kúpna cena bola zaplatená za prevod vlastníckeho práva k bytu, ku ktorému však v dôsledku podvodného konania obžalovaného nedošlo. Poškodení do dnešného dňa nie sú vlastníkmi predmetného bytu napriek tomu, že kúpnu cenu zaplatili ešte v roku 2008. Neúmerne dlhým priebehom trestného konania, na odďaľovaní ktorého mal podiel predovšetkým obžalovaný, sa poškodení už takmer desať rokov usilujú o nápravu tohto nepriaznivého stavu zapríčineného protiprávnym konaním obžalovaného. Odkazom na občianskoprávne konanie vo veci nároku na náhradu škody sa opätovne vzďaľuje pre poškodených možnosť dosiahnuť spravodlivé zadosťučinenie v podobe odškodnenia, ktoré im právom patri. Súd v trestnej veci teda bez primeraného a dostatočného odôvodnenia odkázal poškodených s ich nárokom na civilný súd, pričom pre takéto rozhodnutie nebol dôvod. Súd mal v trestnom konaní k dispozícii všetky dôkazy, ktoré mu umožňujú rozhodnúť o škode a jej výške, pričom náhradu škody ako takej súd nespochybnil.“ Splnomocnenec záverom navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o náhrade škody a vec v zmysle § 322 ods. 1 Tr. por. vrátil prvostupňovému súdu na nové rozhodnutie, alebo aby v zmysle § 322 ods. 3 Tr. por. sám o náhrade škody rozhodol, a poškodeným priznal nárok na náhradu škody v uplatnenej výške. Na verejné zasadnutie určené na 15.05.2018 sa obžalovaný X. H. nedostavil, termín verejného zasadnutia neprevzal na ním uvedených adresách. Upovedomenie o termíne mu bolo riadne uložené a toto si v odbernej lehote neprevzal. Pred otvorením verejného zasadnutia obhajca obžalovaného predložil súdu prípis datovaný dňom 14.05.2018 a podpísaný obžalovaným X. H., ktorým požiadal, aby verejné zasadnutie bolo vykonané v jeho neprítomnosti, za účasti zvoleného obhajcu. Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí uviedol: „Ja sa pridržiavam písomne odôvodeného odvolania. Na argumentácii v ňom obsiahnutej zotrvávam a navrhujem zrušiť napadnutý rozsudok v celom rozsahu a obžalovaného spod obžaloby oslobodiť.“ Splnomocnenec poškodeného pridržiavajúc písomných dôvodov odvolania, navrhol, aby súd zrušil rozsudok vo výroku o škode a aby o uplatnenom nároku na náhradu škody rozhodol sám tak, že poškodeným bude, škoda uplatnená v prípravnom konaní, v plnej výške priznaná. Zástupkyňa krajskej prokuratúry navrhla odvolanie obžalovaného a poškodených zamietnuť, konštatujúc, že rozsudok súdu I. stupňa je správny vo všetkých jeho výrokoch. Na základe podaného odvolania, odvolací súd primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre niektoré z rozhodnutí uvedených v ustanovení § 316 Tr. por. a keďže zistil, že nie sú dané, podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadnuc pritom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, pričom zistil, že odvolanie obžalovaného X. H., nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného X. H., poškodených Y. Y., Q. Y., svedkyne H. H., znalkyne S. I. - H., oboznámením listinných dôkazov a to kúpnej zmluvy k predmetnému bytu, návrhu na vklad do katastra podaného poškodenými, výpisu z katastra nehnuteľnosti, rozhodnutia o prerušení konania Správy katastra Senec, úradného záznamu o rokovaní medzi obžalovaným a H. ako aj oboznámením ďalších listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou spisového materiálu a na podklade dôkazov konštatoval: „Na základe takto vykonaného dokazovania mal súd v plnom rozsahu za preukázané, že obžalovaný sa dopustil žalovanej trestnej činnosti a je za ňu i trestne zodpovedný. Obžalovaný spáchanie trestnej činnosti kladenej mu obžalobou za vinu v plnom rozsahu poprel. Zo spáchania trestnej činnosti je jednoznačne usvedčovaný predovšetkým výpoveďami svedkov - poškodených, svedkyňou H., závermi znaleckého posudku ako i listinnými dôkazmi obsiahnutými v spisovom materiály. Poškodení Y. Y. a Q. Y. zhodne vypovedali k okolnostiam kúpy bytu od obžalovaného H., zhodne uviedli, že obžalovaný im doniesol po vyplatení ceny za nehnuteľnosť, na podpis kúpnu zmluvu, ktorá bola podpísaná obžalovaným, manželkou obžalovaného, podpis obžalovaného bol i notársky overený, manželkin nie, ale tomu v tom čase nevenovali pozornosť, pretože obžalovaný im uviedol, že všetko je vybavené. Následne podali na N. katastra návrh na vklad vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, odkiaľ im prišlo rozhodnutie o prerušení konania z dôvodov neovereného podpisu manželky obžalovaného ako i nesprávneho uvedenia spoluvlastníckych podielov. Po oboznámení s týmito skutočnosťami obžalovaného, tento uviedol, že všetko je v poriadku, on to vybaví a majú sa nasťahovať. Výslovne ich tlačil aby sa nasťahovali do predmetného bytu, že všetko je v poriadku. Do dnešného dňa nie sú vlastníkmi bytu. Svedkyňa H. H. - bývala manželka obžalovaného uviedla, že o predaji predmetného bytu jej manžel nič nepovedal. Dozvedela sa o tom, až keď jej zo Správy katastra prišlo rozhodnutie o prerušení zavkladovanie predmetného bytu do vlastníctva poškodených. Keď sa obžalovaného dotazovala, čo to má byť, ten jej uviedol, že teraz vidí, čoho všetkého je schopný. Až neskôr ju prehováral aby dala dodatočný súhlas k predaju tohto bytu, avšak obžalovaný jej z kúpnej ceny nevyplatil Zo záverov znaleckého posudku jednoznačne vyplýva, že sporný podpis na origináli predmetnej kúpnej zmluvy nevyhotovila H. H.. Z vyššie uvedených dôkazov vyplýva, že obžalovaný X. H. sa dopustil po objektívnej a subjektívnej stránke zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. Podvodným úmyslom obžalovaného je tá skutočnosť, že tento bez vedomia a súhlasu svojej - vtedy- manželky H. H. - bezpodielovej spoluvlastníčky uzatvoril s poškodenými manželmi Y. kúpnu zmluvu, na ktorej podpis svojej manželky zaobstaral napodobení^ jej podpisu a to s vedomím, že nedôjde k jeho overeniu a následne ani zápisu vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti v prospech poškodených, napriek tomu, že títo uhradili obžalovanému kúpnu cenu vo výške 3.300.000,- Sk. Poškodení síce nehnuteľnosť užívajú, ale do dnešného dňa nie sú jej vlastníkmi.“ Skutkové zistenie súdom prvého stupňa je správne a zodpovedá dokazovaniu, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní. Súd prvého stupňa pri zachovaní kontradiktórnosti konania vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce a spravodlivé rozhodnutie o obžalobe, ktorá na obžalovaného X. H. bola podaná. Dôkazy pritom vyhodnotil jednotlivo ako aj v celom ich súhrne logicky a zároveň aj podrobne a presvedčivo odôvodnil spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel stanovených pre hodnotenie dôkazov tak, ako sú uvedené v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por., nemožno nič vytknúť. Teda okresný súd vykonal všetky dostupné dôkazy nevyhnutné na jeho rozhodnutie, riadiac sa pri tom zásadou, že s rovnakou starostlivosťou treba objasňovať okolnosti svedčiace proti obžalovanému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech a vykonal dôkazy tak, aby mohol spravodlivo rozhodnúť. Okresný súd zároveň v odôvodnení napadnutého rozsudku, riadiac sa ustanovením § 168 Tr. por., podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny a trestu. Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom prvostupňového súdu. Ani odvolací súd nezistil dôvod pre spochybnenie vierohodnosti výpovedí vypočutých poškodených a svedkov. Výsluchy svedkov boli vykonané procesným spôsobom a obžalovaného zo spáchania skutku jednoznačne usvedčovali a tiež nezistil dôvody na opakovanie už vykonaných dôkazov, resp. vykonávanie ďalších dôkazov (doplnenie dokazovania) a dospel k rovnakému skutkovému zisteniu a právnej kvalifikácii konania obžalovaného ako súd prvého stupňa a preto si tiež osvojil dôvody a úvahy, ktorými tieto svoje zistenia a závery rozviedol a vysvetlil, a tak odkazuje na príslušnú časť zdôvodnenia napadnutého rozsudku (str.8-9), bez potreby ich mechanického opakovania. V kontexte s uvedeným krajský súd dopĺňa, že odvolacie námietky podané obžalovaným sú iba opakovaním argumentov prednesených v záverečnej reči, tj. už uplatnenej obhajoby, s ktorou sa súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí náležite vysporiadal a teda z pohľadu odvolacieho súdu postačí ak odkáže na vecne správne dôvody napadnutého rozhodnutia. Následne k argumentácii obsiahnutej v odvolaní obhajcu, prioritne odvolací súd uvádza, že sa zaoberal podstatnými námietkami odvolateľa, pričom zohľadnil aj judikatúru, podľa ktorej je súčasťou práva na spravodlivý proces aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. To však neznamená, že na každý argument obžalovaného je každý z vo veci konajúcich všeobecných súdov, povinný dať zvlášť podrobnú odpoveď, najmä v prípade, keď je predmetom rovnaká argumentácia. Právo na spravodlivý proces nevyžaduje, aby súd o svojom rozhodnutí reagoval na také argumenty prednesené v súdnom konaní, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce (napr. R 68/2008- I, rozsudok D. z 9. decembra 1994 vo veci V. Y. proti španielskemu kráľovstvu). V kontexte s uvedeným potom odvolací súd k správnym záverom prvostupňového súdu zároveň odôvodňujúc svoj výrok, ktorým zamietol odvolanie obžalovaného a tiež reagujúc na odvolacie námietky, dopĺňa nasledovné: K obhajobným tvrdeniam obžalovaného, že jeho úmysel od začiatku smeroval k platnému uzatvoreniu kúpnej zmluvy a k odpredaju bytu za dohodnutú cenu v súlade s dohodnutými podmienkami; že prevod nehnuteľnosti realizoval na základe dohody- spísaného čestného prehlásenia s bývalou manželkou H. H.; že poškodení od prvého momentu mali vedomosť, že predávajúcimi sú obaja, ešte vtedy manželia, krajský súd najmä k bodom 5. až 8. odvolania, okrajom dodáva poznámku: argumentácia obhajoby si zásadne protirečí, keď na jednej strane priznáva oprávnenie obžalovaného jednať s poškodenými, a to na základe „dohody“ poukazujúc na obsahu „čestného prehlásenia“ podpísaného H. H., podľa ktorého mali všetky práva a povinnosti z nehnuteľnosti (aj predmetného bytu) prejsť na obžalovaného a zároveň argumentuje tým, že poškodení mali vedomosť, že predávajú nehnuteľnosť obaja (obžalovaný X. H. a H. H.), ktorá skutočnosť vyplývala aj z kúpnej zmluvy. Ak obžalovaný si bol istý, že mohol konať na základe „čestného prehlásenia“ sám tj. aj za H. H., tak sa potom ponúka otázka, prečo je menovaná uvádzaná v kúpnej zmluve. Odpoveď je jednoduchá a jednoznačná, bolo to preto, že bola spolu s obžalovaným vlastníčkou predmetného bytu č. 8 vedeného na LV č. XXXX, k.ú. N., v podiele X/X. K obhajobným tvrdenia je nutné doplniť, že nehnuteľnosť resp. prevod práv a povinností viažucich sa k nehnuteľnosti, nemožno prevádzať formou „čestného prehlásenia“. V čase, keď dochádzalo resp. prebiehala dohoda o prevode bytu medzi obžalovaným X. H. a poškodenými manželmi Y. Y. a Q. Y., bol právny stav taký, že prevádzaný byt č. 8, vedený na LV č. XXXX bol v bezpodielovom vlastníctve manželov, tj. vtedy ešte manželov, X. H. a H. H., v podiele X/X (v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov). K nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti môže dôjsť na základe scudzovacieho právneho úkonu, medzi ktoré úkony patrí aj kúpna zmluva, ktorá má mať zákonom vyžadované náležitosti, avšak medzi takéto úkony rozhodne nepatrí „čestné prehlásenie“. „Čestné prehlásenie“, na ktoré odkazuje, pri svojej obrane obžalovaný (čl. 222), nemá náležitosti, ktoré by mala mať zmluva a jeho existencia je irelevantná, pretože rozhodne nezakladá oprávnenie z neho vyplývajúce, výlučne v prospech obžalovaného. V konečnom dôsledku, za listinu irelevantnú, ho považoval aj sám obžalovaný, keď pripravil a písomne vyhotovil kúpnu zmluvu, v ktorej označil za predávajúcich: X. H. a H. H. a kupujúcich manželov Y.. Kúpna zmluva (čl.4) bola síce podpísaná oboma predávajúcimi, ale Notárskym úradom Z.. Z. U., N., bol úradne overený len podpis obžalovaného X. H., k čomu poškodení zhodne uviedli, že túto skutočnosť si nevšimli a boli na ňu upozornení až keď im bolo doručené rozhodnutie Správy katastra Senec č. V 2031/08 - 01 zo dňa 14.04.2008, ktorým bolo prerušené konanie o návrhu na vklad č. V 2031/08, pričom jedným, o to závažnejším, dôvodom bola skutočnosť, že podpis pri mene „H. H.“, nebol notárskym úradom resp. matrikou, overený. Uvedené rozhodnutie bolo katastrálnym úradom doručené aj spoluvlastníčke bytu (v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov), H. H., ktorá sa počas celého konania, jak v prípravnom konaní tak aj na hlavnom pojednávaní vyjadrovala, popierajúc podpis na kúpnej zmluve, aj to, že nemala, v čase vyhotovenia kúpnej zmluvy, vôbec vedomosť o prevode bytu. Je pravdou, že kúpna zmluva, je pri mene „H. H.“ signovaná, avšak svedkyňa rozhodne popiera, že je to jej podpis. V nadväznosti na uvedené, je nutné dodať, že z dôkazov vykonaných pred súdom sa mimoriadne významným, aj z pohľadu odvolacieho súdu, javí znalecký posudok vypracovaný znalkyňou S. H. - I., z odboru kriminalistika- ručné písmo a úlohou znalkyne bolo overiť pravosť podpisu na kúpnej zmluve zo dňa 01.4.2008 k menu H. H.. Znalkyňa po skúmaní predložených listín ako aj porovnávacieho materiálu, dospela k záveru, že sporný podpis predložený v origináli kúpnej zmluvy zo dňa 01.04.2008, nevyhotovila H. H.. V tomto smere, v neposlednom rade, v neprospech obžalovaného, vypovedali aj poškodení, ktorí zhodne uviedli, že ohľadom prevodu nehnuteľnosti jednali výlučne s obžalovaným X. H.. Tento im byt sprístupnil na obhliadku, pripravil a písomne vyhotovil znenie kúpnej zmluvy, on sám im kúpnu zmluvu už podpísanú oboma predávajúcimi predložil na podpis a tomuto odovzdali dohodnutú kúpnu cenu a to v dvoch splátkach, najskôr dňa 11.03.2008 sumu 500.000,-Sk, ako zálohu, a pri podpise zmluvy dňa 04.04.2008, zvyšok dohodnutej sumy vo výške 2.800.000,-Sk. Je pravdou, že v kúpnej zmluve sú predávajúcimi uvedení obaja, v tom čase manželia H., pričom odvolací súd je nútený konštatovať neopatrnosť poškodených Y. Y. a Q. Y. (resp. podcenenie spôsobu prevodu nehnuteľnosti), ktorú vidí v tom, že si riadne nepreverili (nevšimli si, nevenovali tomu pozornosť), či oba podpisy predávajúcich (X. H. a H. H.), ktorými bola zmluva, im predložená na podpis, už opatrená a ktorú im priniesol obžalovaný dňa 04.04.2008 do kaviarne U. na Y. ul. v N., sú overené pred pracovníkom notárskeho úradu resp. matriky. K námietke obhajcu, že pri podpise kúpnej zmluvy odovzdal poškodeným Y. zároveň kľúče od bytu, ktorý bol predmetom prevodu a títo v súčasnosti byt riadne užívajú, platia energie, na ktoré majú uzatvorené zmluvné vzťahy, ktorá skutočnosť, podľa obhajoby jasne vyznieva v prospech obžalovaného, odvolací súd konštatuje, že uvedené však neznamená vlastnícky vzťah k bytu. Totiž, vlastnícke právo alebo vlastníctvo (dominium, proprietas), je právnym poriadkom ustanovená možnosť vlastníka vec držať, užívať a disponovať s ňou podľa vlastného uváženia v medziach zákona. Ide o najklasickejšie absolútne právo, pretože z neho môže nositeľ vylúčiť ostatných, čiže pôsobí voči všetkým (erga omnes). Q. vlastníckeho práva je tzv. triáda oprávnení formulovaná klasickou rímskou právnou vetou. Ide o právo vec držať (ius possidendi), vec užívať a požívať jej plody a úžitky (ius utendi et fruendi) a právo vecou disponovať (ius disponendi). Za inherentné právo vlastníka sa pokladá aj právo na ochranu proti akýmkoľvek neoprávneným zásahom do vlastníckeho práva. Vlastnícke právo je teda najzákladnejším subjektívnym právom a je chránené celým právnym poriadkom počnúc ústavou. Vlastnícke právo k veci, k bytu č. 8 vedeného na LV č. XXXX, Y. Y. a Q. Y., za ktoré riadne zaplatili, reálne neexistuje. Vlastníkmi bytu sú i naďalej obžalovaný X. H. a H. H. v podiele 1/1. Na vyššie uvedenom konštatovaní, nič nezmenilo ani konanie, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 7C/281/2013, v ktorom bola prejednávaná žaloba na nahradenie prejavu vôle (H. H.) a určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá bola rozsudkom č.k. 7C/281/2013-104 zamietnutá a tiež listina vedená na čl. 111- uznanie dlhu, dohoda podpísaná, dňa 02.05.2008, obžalovaným a poškodeným Y. Y. a Q. Y., podľa ktorej sa obžalovaný zaviazal vrátiť dlh vo výške 3.300.000,-Sk najneskôr do 30 dní odo dňa podpísania dohody, čo sa však doposiaľ nestalo, ktoré dôkazy však nevyviňujú obžalovaného resp. ani nezoslabujú jeho protiprávne, žalované konanie a už vôbec sa nemožno stotožniť s tvrdením obhajoby, že nie je možné dospieť k záveru, že by konanie obžalovaného smerovalo k dokonaniu trestného činu podvodu, naopak aj krajský súd v zhode s argumentáciou súdu prvého stupňa zastáva názor, že konanie obžalovaného X. H., popísané v skutkovej vete obžaloby napĺňa všetky znaky žalovaného trestného činu podvodu. Vzhľadom na vyššie rozvedené odvolací nemohol akceptovať odvolacie námietky prezentované obhajcom v naznačenom smere a tieto posúdil ako nedôvodné. K zásade „ultima ratio“, ktorú obhajoba dáva do popredia a upozorňuje na ňu, krajský súd dodáva: K. ultima ratio úzko súvisí so zásadou subsidiarity trestnej represie, pričom právna teória i prax uznáva, že zo zásady subsidiarity trestnej represie plynie, že trestnoprávne riešenie predstavuje krajný prostriedok (ultima ratio) aj pre súdy. Trestný čin ako určitú právnu konštrukciu vymedzuje Trestný zákon uzavretým komplexom presne definovaných objektívnych a subjektívnych znakov, ktoré v súhrne vytvárajú skutkovú podstatu trestného činu. Ako sa skutok prejavuje vo vonkajšom svete, definuje predovšetkým objektívna stránka skutkovej podstaty, ktorá je tvorená súhrnom znakov charakterizujúcich konanie a následok vrátane kauzálneho vzťahu medzi nimi. Trestné právo je prostriedkom ultima ratio (ide o poslednú a najkrajnejšiu možnosť), čo sa podľa právnej teórie, ako aj súdnej praxe chápe aj ako zásada pomocnej úlohy trestnej represie (zásada subsidiarity). Podľa; tejto zásady má byť trestné právo použite len ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví, nie sú dostatočné, teda už boli vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné. V oblasti aplikácie a interpretácie trestného práva potom - z takto chápaného prostriedku ultima ratio - musia byť akcentovane právne princípy a zásady, ktoré primárne súvisia s posudzovaním trestnosti činu, napr. zásada nullum crimen, nulla poena sine lége či zásada in dubio pro reo. (napr. I. ÚS 316/2011). Vyžaduje sa teda aby vina bola autoratívne konštatovaná len v prípade takého konania, o ktorom mohol páchateľ v dobe keď sa ho dopúšťal, dôvodne predpokladať, že ide o konanie trestné, a to vzhľadom na obsah účinného trestného zákona, alebo tam, kde je to potrebné vzhľadom na ustálenú a všeobecne dostupnú judikatúru všeobecných súdov, ktorý záver korešponduje aj s judikatúrou ESĽP (napr. H. v. A. - XXXXX/XX, U. v. P. - XX XXX/XX). Odvolací súd akceptuje, že princíp trestného práva ako prostriedku ultima ratio sa prejavuje najmä v prípadoch, ktoré majú súkromnoprávny základ, pričom v takýchto prípadoch aj súd musí vykladať znaky skutkových podstát trestných činov s vedomím, že uvedený princíp je neoddeliteľnou súčasťou formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu a má vplyv aj na subjektívnu stránku trestného činu a je potrebné tiež náležite zvážiť, či je možné využiť inštitúty iných právnych odvetví na namietané porušenie práva a či týmito inštitútmi možno reálne dosiahnuť nápravy, ak k porušeniu práva skutočne došlo. Vo veci konajúci senát dodáva, že aj aplikácia ultima a zásada subsidiarity trestnej represie má svoje „mantinely“ a nie je ich možné zneužívať v prípadoch, keď ide o závažné excesy zo súkromnoprávnych vzťahov, ktoré už zjavne vybočujú z rámca bežných súkromnoprávnych vzťahov, presahujú ich rámec a napĺňajú už znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu. Aplikácia princípu ultima ratio je teda predovšetkým viazaná na konkrétny prípad a vyžaduje starostlivé posúdenie, či je možné považovať súkromnoprávnu ochranu poškodeného pred použitím prostriedkov verejného práva a či je to predovšetkým poškodený, kto je vyňatý z okruhu subjektov chránených trestným zákonom. Samotný účel Trestného zákona, hoci nie je expressis verbis uvedený v žiadnom konkrétnom ustanovení Trestného zákona, možno dôvodiť podľa obsahu jednotlivých častí, predovšetkým časti všeobecnej a vychádzajúc z uvedeného, účelom Trestného zákona je chrániť spoločnosť a jednotlivca pred škodlivými konaniami, spravodlivo potrestať páchateľov a umožniť im opätovné zaradenie sa do spoločnosti, poskytnúť zadosťučinenie osobám, ktoré boli trestným činom poškodené, a to na základe ustanovení uvedených v Trestnom zákone a postupmi podľa Trestného poriadku. Záverom krajský súd konštatuje, že konanie obžalovaného vybočilo z rámca bežných súkromnoprávnych vzťahov, dotklo sa záujmov poškodených manželov Y. a sekundárne aj H. H. a preto plne dôvodne boli použité prostriedky trestnoprávnej represie. Nie je možné, v nadväznosti na uvedené, ignorovať fakt, ktorým je výška spôsobenej škody: 3.300.00,-Sk (109 539,93,-€). Odvolací súd sa stotožňuje aj s názorom najvyššieho súdu uvádzaným v rozhodnutí sp. zn. 2Tdo 35/2013 (Zbierka stanovísk NS a súdov SR č. 6/2014), podľa ktorého „Ak páchateľ svojim konaním naplní zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Y. poriadku. Pravidlo „ultima ratio“ možno uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Tr. zák., teda v zmysle platnej a účinnej zákonnej úpravy, len pri prečinoch.“ V súlade s vyššie uvedeným judikátom odvolací súd teda záverom konštatuje, že námietka obhajoby argumentujúca zásadou chápania trestnej represie ako „ultima ratio“ nie je dôvodná. Odvolací súd v nadväznosti na rozvedené v danom okamihu pripomína, že obžalovaný sa môže brániť akýmkoľvek spôsobom, ktorý uzná za vhodný. Pri výsluchu poškodeného a rovnako aj svedka sa tak na hlavnom pojednávaní ako aj v prípravnom konaní uplatňujú osobitné pravidlá uvedené v § 131 ods. 3, § 265 až § 267 Tr. por. V prvom rade svedok vypovedá pod prísahou, že bude hovoriť pravdu a vedome nič nezamlčí. Pred prísahou je svedok upozornený na význam svedeckej výpovede a na následky krivej prísahy. Pri posudzovaní skutkového deja sa preto kladie dôraz na dôkaz výsluchom svedka, ako na najdôležitejší dôkazný prostriedok. Krajský súd opätovne dodáva, že výsluchy svedkov boli vykonané procesným spôsobom, po zložení prísahy. Krajský súd nezistil žiaden dôvod, iné skutočnosti alebo okolnosti, pre ktoré by mal pochybovať o vierohodnosti výpovedí svedkov ako aj listinných dôkazov a preto sa stotožňuje so skutkovým i právnym záverom súdu prvého stupňa. Čo sa týka výroku o treste odvolací súd konštatuje, že pri úvahách o voľbe druhu trestu a jeho výmery vo vzťahu k obžalovanému X. H. prvostupňový súd dôsledne hodnotil všetky okolnosti významné pre rozhodnutie o treste, nepochybil ani pri úvahách súvisiacich s výrokom o treste a prihliadol na zásady ukladania trestov (§ 34 Tr. zák.) a v odôvodnení rozsudku sa dôsledne a konkrétne vyrovnal najmä s kritériami uvedenými v § 34 ods. 4 a 5 Tr. zák. Vzal do úvahy spôsob spáchania činu, motív, spôsobený následok a pohnútku, ako aj jej pomery a možnosť nápravy a konštatuje, že súd prvého stupňa nepochybil ani pri rozhodovaní o treste vo vzťahu k obžalovanému, keď nezistil žiadnu poľahčujúcu a ani priťažujúcu okolnosť, a aplikujúc ustanovenie § 38 ods.2 Tr. zák., uložil trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky, tj. na samej dolnej hranici trestnej sadzby, ktorého výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu s probačným dohľadom v trvaní 3 (tri) roky za súčasného uloženia povinnosti strpieť nad sebou kontrolu vykonávanú mediačným a probačným úradníkom. Uložený trest považuje krajský súd nielen za zákonný ale aj za spravodlivý, ktorý zodpovedá nielen zmyslu trestného konania, vrátane spravodlivého potrestania páchateľov, ale aj účelu trestu vymedzeného v ustanovení § 34 ods. 1 Tr. zák. a ostaným rozhodným kritériám podľa ustanovenia § 34 ods. 4 Tr. zák. K výtke obhajoby, že prvostupňový súd nesprávne dospel ku konštatovaniu, že neexistuje žiadna poľahčujúca okolnosť u obžalovaného, nakoľko je tento presvedčený, že možno oprávnene priznať poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. (viedol pred spáchaním trestného činu riadny život), je žiaduce vysvetliť, že postup súdu prvého stupňa pri posudzovaní okolností vyšpecifikovaných v ustanoveniach § 36 a § 37 Tr. zák., bol správny a rozhodne súladný so zákonom. Totiž z odpisu z registra trestov obžalovaného je zrejmé, že tento má jeden záznam, odsúdenie Okresným súdom Bratislava III sp. zn. 5T/15/1995 zo 16.07.1996, pričom v súčasnosti sa na obžalovaného hľadí akoby nebol odsúdený. Odvolací súd k tomu uvádza, že právna fikcia, že sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený, na jednej strane znamená právny zánik skutočnosti odsúdenia, na druhej strane to však neznamená zánik skutočnosti, že dotknutá osoba spáchala trestný čin. Teda odvolací súd je toho názoru, že v prípade, že dotknutá osoba spáchala trestný čin, ohľadom ktorého sa na túto osobu už hľadí, akoby nebola odsúdená, nie je možné síce na jednej strane ohľadom tohto odsúdenia uplatniť priťažujúcu okolnosť, že už bola osoba za trestný čin odsúdená, avšak na druhej strane nie je možné ani uplatniť poľahčujúcu okolnosť, že osoba viedla pred spáchaním trestného činu riadny život. Z týchto dôvodov obžalovanému nebola, správne, priznaná poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. K požiadavke obhajoby aplikovať ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu z titulu neprimeranej dĺžky konania v danej trestnej veci, krajský súd dodáva, že skutok sa stal 04.04.2008, obžalovanému bolo vznesené obvinenie dňa 17.02.2011 a dňom 13.02.2014 bola na obžalovaného podaná obžaloba. Vec bola pridelená náhodným výberom do senátu 46T a na deň 29.07.2014 bol vytýčený termín hlavného pojednávania, ktorého sa nezúčastnil obžalovaný a to zo zdravotných dôvodov. Na ďalší termín, dňa 16.10.2014 nebol kompletne zložený senát a na hlavné pojednávanie v dňoch 12.02.2015 sa nedostavil obžalovaný a ani jeho obhajca, ktorý mal akútny zdravotný problém. Dôkazy boli vykonávané na hlavnom pojednávaní v dňoch 30.04.2015 a 23.11.2017, kedy bol vyhlásený rozsudok. V dňoch 13.08.2015, 26.11.2015, 17.3.2016, 02.06.2016, 29.09.2016, 02.02.2017, 04.05.2017 boli hlavné pojednávania odročené z dôvodu pretrvávajúcej práceneschopnosti znalkyne, zmeny zvoleného obhajcu, kedy obžalovaný obhajcu zmenil viackrát požiadal aj o jeho ustanovenie z dôvodu nemajetnosti, a tiež pre neprítomnosť H. H.. Ak teda obhajca poukazuje na prieťah súdu v danej veci a domáha sa, z tohto dôvodu, aplikácie ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák., je nutné uviesť, že súdna prax skutočne dospela k záveru, že ak dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach, je takou okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom (primerane R 10/2011). Odvolací súd mal, pri posudzovanej veci, na zreteli, že skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie, bol spáchaný 04.04.2008, obvinenie bolo vznesené 17.02.2011, obžaloba bola podaná 13.02.2014, teda po troch rokoch. Okresný súd začal konať na hlavnom pojednávaní 29.07.2014 a ako je vyššie rozvedené, aj obžalovaný sa istou, výraznou, mierou podieľal na odročovaní hlavného pojednávania a vzniku prieťahu vo veci, najmä tým, že po ukončení spolupráce zo strany zvoleného obhajcu, zvolil si (dňa 23.11.2015 - v deň určeného hlavného pojednávania) obhajcu, ktorý vyžadoval čas na preštudovanie spisu a prípravu obhajoby, ktorý bol prvostupňovým súdom poskytnutý, zachovajúc právo obžalovaného byť obhajovaný obhajcom (čl. 240). Dňa 26.09.2016 bolo súdu doručené oznámenie o ukončení právneho zastúpenia (čl. 264) a z dôvodu § 40 ods. 2 Tr. por. bol obžalovanému ustanovený obhajca, ktorého dňa 28.04.2017 obžalovaný nahradil zvolením iného obájacu (čl.271). K naznačenému je potrebné dodať, že primeranosť dĺžky konania je, jak judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva tak aj Najvyššieho súdu SR, posudzovaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím ku kritériám zakotveným v judikatúre, akými sú zložitosť prípadu, chovanie odvolateľa a chovanie štátnych orgánov. V tomto smere, najmä s prihliadnutím na vyššie popísané chovanie a správanie sa obžalovaného v konaní pred súdom, nadriadený súd konštatuje, že nezistil dôvod na použitie § 39 ods. 1 Tr. zák., z dôvodu, že od skutku spáchaného 04.04.2008, do konečného rozhodnutia vo veci odvolacím súdom dňa 15.05.2018, síce uplynula doba desať rokov, avšak na tom, že súd nerozhodol v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru, podľa ktorej pri rozhodovaní o trestnom obvinení je každá dotknutá strana oprávnená na spravodlivé a verejné prerokovanie svojej veci uskutočnené v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom) mal čiastočne podiel aj sám obžalovaný. Teda súd prvého stupňa, dôsledne rešpektujúc právo na obhajobu, výraznejšou mierou neparticipoval na dĺžke konania, ktorú možno, vzhľadom na povahu a obťažnosť posudzovanej veci, považovať za neprimeranú. K výroku o uplatnenom nároku na náhradu škody. Poškodení sa prostredníctvom svojho splnomocnenca, písomne podaným odvolaním, domáhajú aby súd obžalovanému X. H. uložil povinnosť nahradiť škodu tj. aby bol zaviazaný nahradiť poškodeným, riadne a včas uplatnený nárok na náhradu škody vo výške 3.300.000,-Sk (109.539,93,-€). Niet pochýb, že konaním obžalovaného X. H. bola poškodeným manželom Y. Y. a Q. Y. spôsobená vyššie uvedená škoda, z ktorej doposiaľ nebola zo strany obžalovaného uhradená ani časť, napriek existencii dohody o uznaní dlhu spísanej dňa 02.05.2008 (čl. 111) a teda, ak je škoda, spôsobená trestným činom v skutkovej vete rozsudku ustálená a nebola do vyhlasovania rozsudku uhradená celá, alebo jej časť, je povinnosťou súdu pri uznaní viny obžalovaného, vždy rozhodnúť v adhéznom konaní o náhrade škody, za predpokladu, že tomu nebráni zákonná prekážka resp. iná prekážka. Krajský súd pripomína, že pri rozhodovaní o povinnosti obžalovaného nahradiť poškodenému škodu spôsobenú trestným činom je súd povinný vziať do úvahy aj príslušné hmotnoprávne predpisy (napr. občianskeho práva, pracovného práva ...), ktoré sa na prerokovaný prípad vzťahujú (primerane R 111/1999). V konkrétnej prejednávanej veci majú všeobecné súdy vedomosť, že medzi obžalovaným X. H. a jeho bývalou manželkou H. H., a to už dlhšiu dobu, prebieha súdne konanie o rozdelení majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, ktoré nie je v súčasnosti ukončené, pričom účelom trestného konania nie je viesť rozsiahle dokazovanie o otázke náhrady škody, za súčasne vedeného konania o vysporiadaní G., ktoré sa týka aj majetku obžalovaného, možno oprávnene konštatovať, že dokazovanie v naznačenom smere by znamenalo predĺženie trestného konania. Nebolo možné ignorovať ani existenciu dohody o uznaní dlhu (čl.111), ako aj skutočnosť, že poškodení predmetný byť obývajú 10 rokov, tento aj zrekonštruovali, podľa ich vyjadrenia, platia energie a ani odvolaciemu súdu nie sú známe ďalšie skutočnosti prípadnej vzájomne dohody medzi ešte stále vlastníkmi bytu X. H. a H. H. v podiele 1/1 (LV č. XXXX) a užívateľmi bytu - poškodenými Y. Y. a Q. Y., i keď títo riadne cenu bytu, ako kupujúci danej nehnuteľnosti, zaplatili, ale vlastníkmi bytu nie sú. Aj naznačené otázky a ich objasnenie z pohľadu uplatneného nároku na náhradu škody by skutočne trestné konanie značne predĺžili, pričom odvolací súd oprávnene predpokladá, že súdne konanie o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa vedie aj o predmetnom byte č. 8 (LV č. XXXX). Súd prvého stupňa potom správne a zákonne rozhodol aj v otázke o uplatnenom nároku na náhradu škody, keď poškodených, s uplatneným nárokom na náhradu škody, odkázal na civilné konanie. S poukazom na vyššie uvedeného odvolací súd nezistiac dôvod na zmenu rozsudku prvostupňového súdu, rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia a odvolanie obžalovaného LaO., ako nedôvodné postupom podľa § 319 Tr. por. zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.