Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/144/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314204418 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1314204418.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Branislava Krála a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: K. K., D. J. B.. Č.. X, U., zast. advokátkou JUDr. Evou Senárikovou, Ružová dolina č. 8, Bratislava, proti žalovanému: D.. S. I., D. H. B.. Č.. XX, V., Č. W., zast. advokátskou kanceláriou Tora Legal, spol. s r.o., Laurinská ul. č. 18, Bratislava, o 100 000 eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo 6. decembra 2017 č. k. 12C/70/2014- 411, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalobcovi sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. o d ô v o d n e n i e : 1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2 % úrok mesačne zo sumy 100.000,- eur od 20.03.2013 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Ďalej súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2/ Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 20.03.2013 uzavreli sporové strany zmluvu o pôžičke. V nej sa zmluvné strany dohodli, že žalobca poskytne žalovanému pôžičku vo výške 100.000 eur, ktorú sa žalovaný zaviazal žalobcovi vrátiť do 20. 9. 2013. Žalovaný sa ďalej zaviazal zaplatiť žalobcovi úroky vo výške 2 % mesačne z neuhradenej časti pôžičky odo dňa poskytnutia pôžičky do jej vrátenia v celej výške (čl. III., IV. zmluvy o pôžičke). V čl. VI. zmluvy o pôžičke bolo dojednané, že na zabezpečenie pohľadávky veriteľa - žalobcu z tejto zmluvy je veriteľ oprávnený vyžadovať zabezpečenie prostredníctvom tretej osoby vo forme zriadenia záložného práva k nehnuteľnosti a to k pozemku zapísanému na Q. Č.. XXXX pre J.. Ú.. J. O. N.. Č.. XXXX/X - záhrada vo výmere 4443 m2, ktorého vlastníčkou je K. N.. Dlžník - žalovaný sa zaviazal, že najneskôr do 5 dní od podpisu zmluvy o pôžičke zriadi záložné právo k uvedenej nehnuteľnosti s tým, že ak do 5 dní od podpisu zmluvy o pôžičke nebude záložné právo zriadené, je veriteľ oprávnený od zmluvy o pôžičke odstúpiť. Dňa 20.03.2013 uzavrel žalobca ako záložný veriteľ s K. N. ako so záložcom záložnú zmluvu na zabezpečenie pohľadávky žalobcu zo zmluvy o pôžičke. Touto záložnou zmluvou bolo zriadené záložné právo v prospech veriteľa k vyššie označenému pozemku N.. Č.. XXXX/X. Žalovaný uvádzal, že žalobcovi niekoľkokrát oznámil, že nie je schopný pôžičku mu vrátiť včas a že podniká kroky k tomu, aby si zabezpečil potrebné finančné prostriedky. V januári 2014 predal obchodné podiely v spoločnosti F. D., I.. I. W..V.. a po ich predaji disponoval s finančnými prostriedkami potrebnými na vrátenie pôžičky. Keďže žalovaný mal podozrenie, že po vrátení pôžičky žalobca neurobí právne úkony na výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností, pôžičku, úroky ako aj úroky z omeškania zložil do notárskej úschovy. V súčasnosti žalovaný nedisponuje žiadnym príjmom a navrhuje, aby si žalobca svoju pohľadávku uspokojil realizáciou záložného práva, teda predajom založeného pozemku. Jeho trhová cena predstavuje podľa znaleckého posudku spoločnosti O. U., I.. I. W..V.. sumu 5 730 000 Kč. 3/ Súd prvej inštancie rozsudkom zo 04.09.2015 č.k. 12C/70/2014-226 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 100.000 eur s 2 % úrokami mesačne od 20. 3. 2013 do zaplatenia a s 5,5 % úrokami z omeškania ročne zo sumy 112.000 eur od 21. 9. 2013 do zaplatenia a povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia. Na odvolanie žalovaného odvolací súd rozsudkom zo 07.03.2016 č.k. 6Co/10/2016- 299 uvedený rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil vo výrokoch, ktorými bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 100.000 eur s úrokami z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 112.000 eur od 21.09.2013 do zaplatenia a výroky uvedeného rozsudku, ktorými bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 2 % úroky zo sumy 100.000 eur od 20.03.2013 do zaplatenia a povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. To znamená, že predmetom konania zostal iba 2 % úrok zo sumy 100.000 eur. 4/ Súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že žaloba je dôvodná aj v časti úroku z požičanej sumy. Žalovaný v spore namietal absolútnu neplatnosť zmluvy o pôžičke a to v časti dojednaných úrokov vo výške 2 % mesačne, čo predstavuje úrok 24 % ročne. Poukazoval na to, že v tom čase banky poskytovali úroky vo výške cca 8,9 % ročne, čo je oproti dohodnutému úroku 3-násobok. Namietal neplatnosť tohto dojednania pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi v zmysle § 39 Obč. zákonníka. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že z internetových stránok E..sk (úrokové sadzby v r. 2013) zistil, že v roku 2013 sa pri spotrebných úveroch v bankách úroky pohybovali v rozpätí od 17 - 25 % ročne, čomu zodpovedá i stranami sporu podpísaná dohoda o úroku. Z tohto pohľadu sa súdu prvej inštancie javila dohoda o úroku ako obvyklá a vzhľadom na to považoval toto dojednanie za platné. Neprimeranou a odporujúcou dobrým mravom by bola podľa súdu prvej inštancie taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovanými bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek, čo v prejednávanej veci zistené nebolo. Súd prvej inštancie nepovažoval za pravdivé tvrdenie žalovaného, že žalobca sa snažil na jeho úkor obohatiť, keďže pôžičku a podmienky uvedené v zmluve navrhol a vyrokoval samotný žalovaný. Toto jeho tvrdenie podľa súdu prvej inštancie vylučuje i samotný text zmluvy a to čl. IV, bod 2, keď žalovaný mohol vrátiť požičanú sumu aj pred dohodnutou dobou, t. j. teoreticky i na druhý deň, čím by na strane žalobcu uzavretím zmluvy o pôžičke a zmluvy o zriadení záložného práva, vznikla strata a to minimálne časová, bez nároku na odplatu vo forme úroku. Špekulatívne konanie žalobcu tak podľa súdu prvej inštancie v konaní nebolo zistené. Súd prvej inštancie neuveril tvrdeniam žalovaného, že si pomýlil úrokovú sadzbu 2 % mesačne za 2 % úrokovú sadzbu ročne, pretože žalovaný bol v rozhodnom čase podnikateľ, spoločník a konateľ v minimálne dvoch obchodných spoločnostiach, dosiahol 1. stupeň vysokoškolského štúdia a podľa nespochybneného tvrdenia žalobcu žalovaný dokonca pri svojom podnikaní vystupoval i ako finančný poradca. Ako takému mu preto museli byť známe podmienky, za akých v tom čase bankové či nebankové subjekty pôžičky poskytovali. Napokon súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že sa nejedná o tzv. spotrebiteľský spor a skonštatoval, že „žalovaný žalobcovi ani z požičanej istiny 100.000 eur nevrátil ani cent, napriek tomu, že v tejto časti o zaplatenie je voči nemu vedené exekučné konanie, čím žalobca a jeho rodina utrpeli veľkú finančnú stratu.“ S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobe vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi dojednaný úrok vo výške 2 % mesačne zo sumy 100.000 eur. 5/ O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 6/ Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne. Uviedol, že v prvoinštančnom konaní nebol súčasťou spisu žiadny listinný dôkaz týkajúci sa hodnotenia primeranosti dojednaných úrokov. Súd prvej inštancie napriek tomu v odôvodnení napadnutého rozsudku odkázal na údaje z webovej stránky, pričom s týmto dôkazom žalovaného neoboznámil. Týmto postupom súd prvej inštancie odňal žalovanému možnosť vyjadriť sa k tomuto dôkazu a súčasne bol porušený princíp rovnosti strán. Okrem toho, táto webová stránka je podľa žalovaného nedôveryhodná. Ďalej žalovaný v odvolaní namietol, že súd prvej inštancie s dôkazom, ktorý predložil v konaní. Ide o dokument „Priemerné úrokové miery z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny (stav a nové obchody)“, ktorý je výsledkom štatistickej činnosti R. v oblasti finančných trhov. Napokon žalovaný v odvolaní súdu prvej inštancie vytkol, že neurobil dopyt na banky v takom znení, ako to on navrhoval. Na záver žalovaný v odvolaní vyjadril názor, že 2 % úrok mesačne (t.j. 24 % ročne) je celkom zjavne neprimeraný a preto je v rozpore s dobrými mravmi. 7/ Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie na pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 8/ Občiansky zákonník neobsahuje žiadne ustanovenie o tom, do akej výšky možno dojednať úroky pri pôžičke peňazí medzi fyzickými osobami. S poukazom na § 3 ods.1 Obč. zák. by nebolo možné veriteľovi priznať neprimerane vysoké úroky a vodítkom môže byť porovnanie s úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov. Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov dojednaná podľa § 658 ods.1 Obč. zák., ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26.04.2012 sp. zn. 5 Cdo 26/2011). 9/ Vzhľadom na skutočnosti uvedené v ods. 9/ rozhodnutie v predmetnej veci záviselo na zistení, či úrok dojednaný stranami vo výške 2 % mesačne , t.j. 24 % ročne, podstatne neprevyšoval úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám pri poskytovaní úverov a pôžičiek. Žalovaný do spisu založil doklad R. „Priemerné úrokové miery z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny“ (č. l. 318). Z tohto dokladu vyplýva, že v 1. štvrťroku 2013 priemerná úroková miera pri spotrebiteľských a ostatných úveroch do 1 roka predstavovala 8,09 % ročne, resp. pri nových obchodoch 9,19 % ročne. Z internetovej stránky Č., O..I.. vyplýva, že od 01.07.2013 úroková sadzba pri spotrebiteľských a hypotekárnych úveroch na 1 rok bola v rozsahu od 5,20%. C. N. D., O..I.. úroková sadzba od 01.07.2013 pri pôžičkách predstavovala minimálne 9,90 %, Slovenská I., O..I.. od 01.02.2013 poskytovala spotrebný úver na čokoľvek s úrokovou sadzbou od 10,90 % p.a. N.V. D., O..I.. s účinnosťou od 02.02.2013 poskytovala spotrebiteľské úvery s úrokovou sadzbou v rozmedzí od 7,50 % do 32,50 % ročne. Na internetovej stránke sa uvádza: „Ešte bližšie k rekordným hodnotám mali v marci spotrebiteľské úvery. Medziročne narástli o 13 % a medzimesačne o 16 % na 136 miliónov eur, čo je tretia historicky najvyššia hodnota. Priemerná úroková sadzba sa oproti februáru 2013 (14,71 %) znížila na 14,26 %.“ 10/ Odvolací súd je toho názoru, že vzhľadom na úrokové sadzby uvedené v ods. 9/ nemožno považovať úrok dojednaný stranami vo výške 2 % mesačne (24 % ročne) za úrok, ktorý by podstatne presahoval úrokovú mieru obvyklú v čase uzavretia predmetnej zmluvy o pôžičke, t.j. 1. štvrťroku 2013. Ak v marci 2013 priemerná úroková sadzba pri spotrebiteľských úveroch predstavovala 14,26 % p.a., potom úrok vo výške 24 % p.a. nemožno vyhodnotiť ako podstatne presahujúci túto priemernú úrokovú sadzbu aj s prihliadnutím na to, že žalobca ako veriteľ je fyzickou osobou, takže od neho nemožno požadovať, aby dojednaný úrok úplne presne kopíroval bankový úrok. Treba prihliadnuť na to, že poskytnutím predmetnej pôžičky vzal na seba žalobca značné riziko najmä vzhľadom na jej výšku, takže tomu zodpovedala aj výška dojednaného úroku. Toto riziko sa napokon ukázalo ako reálne, keďže žalovaný doposiaľ žalobcovi pôžičku nevrátil. Okrem toho, treba vziať do úvahy, že žalobca je fyzická osoba a ak by mu aj banka bola ochotná požičať 100.000 eur s dobou splatnosti 6 mesiacov (ako tomu bolo v prípade pôžičky, ktorú mu poskytol žalobca), zrejme by požadovala značne vysoké úroky prevyšujúce úroky bežné napr. pri spotrebiteľských úveroch. V tomto ohľade poukazuje odvolací súd na odpovede finančných inštitúcií (č.l. 347 - 393), ktoré sa vyjadrili tak, že by žalobcovi úver predmetných parametrov neposkytli ( viď napr. list I., O..I.. z č.l. 356, P., O..I.. z č.l. 364, S. D., O..I.. z č.l. 367, V., O..I.. z č.l. 369, N., O..I.. z č.l. 371, L.I. I. I., O..I.. z č.l. 375 Č., O..I.. z č.l. 377). 11/ Z uvedeného vyplýva, že je správny záver súdu prvej inštancie, že stranami dojednaný úrok vo výške 2 % mesačne (25 % ročne) nemožno vyhodnotiť ako zjavne neprimerane vysoký a dojednanie strán o výške úroku nie je v rozpore s dobrými mravmi. Napadnutý rozsudok je teda vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 12/ O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 13/ Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).