Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/405/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314219252 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1314219252.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: L.. U. Y., bytom A. XX, D., zastúpeného: BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o, so sídlom Hviezdoslavovo nám.25, Bratislava, proti žalovanému: PEREX, a.s., IČO: 00 685 313, so sídlom Trnavská cesta 39/A, Bratislava, zastúpeného: LEGAL PROFESSIONALS, s.r.o., IČO: 36 857 998, so sídlom Tehelná 25, Bratislava, o uloženie povinnosti zverejniť dodatočné oznámenie a o odstránenie nepravdivých informácií , na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 5.2.2016, č.k. 12C/234-2014 -206, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku, ktorým zamietol žalobu v časti o uloženie povinnosti žalovanému v súvislosti s článkom zo dňa 6.9.2013 uverejneným v denníku Pravda s názvom „Podvody malých predajcov pri pokladničných bločkoch„ uverejniť v denníku Pravda dodatočné oznámenie potvrdzuje. Vo zvyšku sa rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a v rozsahu zrušenia sa vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 717,31 eur, na účet jeho právneho zástupcu č. ú.: XXXX XXX XXX /. XXXX, vedený v Z. Z. a.s, ( IBAN SK XX XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX), do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Zamietajúci výrok právne odôvodnil § 2 bodom 4,5, § 5 ods.1,2, § 9 ods.1,4 , § 10 ods.2,3 zákona č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve (ďalej „Tlačový zákon„) a vecne tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 19.8.2014 domáhal: I. uložiť povinnosť žalovanému na vlastné náklady uverejniť v denníku Pravda na titulnej strane rovnocenným písmom ako text článku „Podvody malých predajcov pri pokladničných bločkoch “uverejnený v denníku A. dňa 6.9.2013 na titulnej strane veľkosti písma pod nadpisom článku, dodatočné oznámenie v znení: Dodatočné oznámenie Dňa 6.9. 2013 bol na titulnej strane a na strane č. 10-11 denníka A. publikovaný článok s názvom „A. O. A. A. A. N.“ a dňa 5. 10. 2013 bol na strane č. 11 denníka Pravda publikovaný článok s názvom „ W. R. Č. A.“. Predmetné články informovali o tom, že Elektrotechnický výskumný a projektový ústav Nová Dubnica (ďalej len EVPÚ, a.s.), zrušil certifikáty výrobcu L.. U. Y. T. B. Č.. XXXXX/XXX/X/XXXX zo dňa 10.5.2011 a č. XXXXX/XXX/X/XXXX zo dňa 12.10.2011. Články zároveň upozorňovali, že používanie uvedených fiskálnych tlačiarní je protizákonné a podnikateľom zaň budú zo strany Finančného riaditeľstva SR ukladané pokuty. V nadväznosti nato touto cestou dodatočne oznamujeme, že predmetné certifikáty výrobcu L.. U. Y. T. B. Č.. XXXXX/XXX/X/XXXX zo dňa 10.5.2011 a č. XXXXX/XXX/X/XXXX zo dňa 12.10.2011, neboli zrušené. Najvyšší súd SR rozhodol, že EPVÚ a.s., konalo pri tvrdenom zrušení svojvoľne a v rozpore so zákonom a rozhodnutia, ktorými malo dôjsť k zrušeniu certifikátov, sú právne neúčinné. Užívateľom predmetných fiskálnych tlačiarní teda za ich používanie nehrozí pokuty, či iné sankcie z dôvodu neplatnosti uvedených certifikátov. NS SR v rozsudku súčasne zakázal Finančnému riaditeľstvu SR pokračovať v porušovaní môjho práva na ochranu osobnosti a vlastníckeho práva konaním založeným na rozhodnutiach č. 158/2013 a č. 159/2013 zo dňa 21.8.2013 vydaných EVPÚ, a.s., ktoré spočíva v písomnom, ústnom alebo telefonickom informovaní akýchkoľvek subjektov o zrušení certifikátov č. XXXXX/XXX/X/XXXX zo dňa 10.5.2011 a č. XXXXXX/XXX/X/XXXX zo dňa 12.10.2011. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 30.6.2014 a nie je možné podať voči nemu odvolanie. II. uložil povinnosť žalovanému do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku odstrániť z webovej Z. J..A..sk článok s názvom „ R. Y. G. A., G. X. O. „. zo dňa 3.9.2013, článok s názvom „ A. O. A. A. A. N.“ zo dňa 5.9.2013 a článok s názvom „W. R. Č. A. R. W. X.XX.XXXX. 2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní v súvislosti so žalovaným vznesenou námietkou aktívnej legitimácie žalobcu mal z obsahu sporných článkov za preukázané, že články sa osoby žalobcu týkajú a je v nich identifikovateľný, keďže v článku „R. Y.H. A., G. X. O.“, je v poslednom odseku uvedené celé obchodné meno žalobcu, i s jeho vyjadrením k veci, podobne je jeho obchodné meno uvedené v článku „A. O. A. A. N.“. Len v článku „W. R. Č. A.“ je uvedená iba spol. T. B. R. D., avšak sú v nej označené oba zrušené certifikáty, podľa ich čísel, ktoré boli vystavené na žalobcu , čím sa dá tento nepriamo nimi identifikovať. Žalobca v danom čase podnikal ako živnostník pod obchodným menom: L.. U. Y. T. B.. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca má aktívnu legitimáciu na podanie žaloby. V odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalovaný ako vydavateľ periodickej tlače informoval verejnosť o aktuálnom dianí v oblasti daňových únikov, v súvislosti s manipuláciou s fiskálnymi tlačiarňami, v septembri až októbri 2013, pričom v tom čase mal žalobca (ako výrobca týchto tlačiarní) rozhodnutiami EVPÚ a.s. z 21.8.2013 nimi vydané certifikáty zrušené. Redaktorka žalovaného postupovala v zmysle zákona, keď o danej situácii informovala na základe informácií získaných z Finančného riaditeľstva SR (ako orgánu verejnej správy), SITA a tiež informácií od samotného žalobcu. Hoci žalobca v danom čase uvádzal, že jeho tlačiarne spĺňajú všetky náležitosti certifikácie, medzi stranami nebolo sporné, že v čase písania sporných článkov boli certifikáty zo strany EVPÚ a.s, naozaj zrušené. Hovorkyňa Finančného riaditeľstva SR v priebehu výsluchu potvrdila vykonanie kontrolných akcií preukazujúcich manipuláciu s fiškálnymi pamäťami a následné informovanie verejnosti cez médiá, bez uvedenia konkrétnosti, že došlo k takejto udalosti a že si treba dávať pri daných typoch pokladníc pozor. Podľa názoru súdu prvej inštancie za situácie, kedy je zo zákona daná každému prevenčná povinnosť škodám predchádzať, správne postupovalo Finančné riaditeľstvo SR i žalovaný, ktorý o tejto skutočnosti aktuálne informoval verejnosť v septembri až októbri 2013. Najvyšší súd SR v konaní pod sp. zn.10 Sžz 3/2013 rozhodol až dňa 21.5.2014 (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.6.2014), kde v odôvodnení vyslovil, že žalobcovi spoločnosť. EVPÚ a.s. ako autorizovaná osoba, rozhodnutiami zo dňa 21.8.2013, nesprávne zrušila vystavené certifikáty. Súd prvej inštancie zdôraznil, že podľa ustálenej súdnej teórie je výrok možno v zásade posúdiť len z hľadiska daného dňa a nie neskoršieho vývoja konania. 3. Po oboznámení sa s označeným rozsudkom súd prvej inštancie v zhode so žalovaným konštatoval, že Najvyšší súd SR vo svojom konaní sp. zn.10 Sžz 3/2013 nerozhodoval o platnosti, či neplatnosti, zrušení či nezrušení certifikátov, ale žalobca sa v tomto konaní domáhal voči Finančnému riaditeľstvu SR ochrany pred nezákonným zásahom iného orgánu, čo nie je podkladové konanie, na základe ktorého by súd mohol vyhovieť jeho žalobe. Až do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, hoci žalobca uvádzal, že vedie viacero súdnych konaní, súdu nepreložil dôkaz o tom, že pred orgánom verejnej moci bolo vedené konanie, na základe ktorého by mal právo žiadať uverejnenie dodatočného oznámenia o konečnom výsledku tohto konania v zmysle § 9 ods. 3 Tlačového zákona. Žalobca v konaní nepreukázal, že by jeho certifikované výrobky boli po technickej stránke perfektné a neumožňovali nedovolenú manipuláciu s nimi. V konaní preukázal iba to, že certifikáty na jeho výrobky boli dodatočne zrušené. Avšak to žalovaný pri písaní svojich článkov vedieť ani predpokladať nemohol, pretože to v tom čase nevedel ani samotný žalobca. Poukazujúc na § 5 ods.2 Tlačového zákona nemal súd prvej inštancie za dôvodnú povinnosť žalovaného uverejniť dodatočné oznámenie, v znení, v akom sa ho domáha žalobca v žalobnom návrhu, pretože to by naozaj znamenalo negovanie minulosti, čo je neprípustné. 4. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že v každom konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) namietaného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte so slobodou prejavu a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z aspektu ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90, alebo rozsudok ESĽP Bladet Troms a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93). V právnom štáte sa nesmie zabúdať na nezastupiteľnú úlohu tlače. Sloboda tlače poskytuje verejnosti najlepší prostriedok na odhaľovanie nekalých činností či právnických alebo fyzických osôb. Osobitne dáva zodpovedným subjektom i na úseku štátnej a verejnej správy príležitosť reagovať a komentovať to, čo je v centre pozornosti verejnej mienky. Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie (Perna v. Taliansko, rozsudok z 25. júla 2001). Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne z dôvodu presvedčivosti jeho argumentácie (porovnaj IV. ÚS 107/2010, IV. ÚS 302/2010). Podľa nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 6.6.2013, sp.zn. IV. ÚS 284/2012 „novinári (vydavateľ) nemôžu znášať zodpovednosť za to že šíria informácie poskytnuté orgánmi štátu, pretože to je ich úloha a poslanie. naopak, je na orgánoch štátu , aby zvážili, ktoré informácie, a v akom rozsahu možno prostredníctvom novinárov (masmédií) verejnosti sprístupniť v súlade s platnými právnymi predpismi“. K uvedenej konštatácii napokon súd prvej inštancie uviedol, že rozhodnutiami oprávňujúcimi na uplatnenie práva žalobcu na dodatočné oznámenie budú až právoplatné rozhodnutia v konaniach o zrušenie certifikátov, resp. o platnosti certifikátov, ktoré však do času podania žaloby súdmi vyhlásené neboli. 5. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej „O.s.p.“) a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia pozostávajúcich z 6 úkonov právnej služby po 91,29 eur (prevzatie veci a príprava zastúpenia + režijný paušál vo výške 8,04 eur + 20% DPH (§ 10 ods. 8, § 13 ods. 1 písm. a/ vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z., 2. vyjadrenie k žalobe z 8.10.2014 + režijný paušál vo výške 8,04 eur + 20% DPH (§ 10 ods. 8, § 13 ods. 1 písm. c/ vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z., 3. účasť na pojednávaní dňa 28.1.2015 + režijný paušál vo výške 8,39 eur + 20% DPH ( § 10 ods. 8, § 13 ods. 1 písm. c/ vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z.,4. účasť na pojednávaní dňa 18.9.2015 + režijný paušál vo výške 8,39 eur + 20% DPH (§ 10 ods. 8, § 13 ods. 1 písm. c/ vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z., 5. účasť na pojednávaní dňa 15.1.2016 + režijný paušál vo výške 8,58 eur + 20% DPH (§ 10 ods. 8, § 13 ods. 1 písm. c/ vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z., 6. účasť na pojednávaní dňa 5.2.2016 + režijný paušál vo výške 8,58, eur + 20% DPH (§ 10 ods. 8, § 13 ods. 1 písm. c/ vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z., spolu 597,76 eur + 20% DPH vo výške 119,55 eur (§ 18 ods. 4 vyhl. č.655/2004 Z.z.). 6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca navrhujúc, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalobe zo dňa 18.8.2014 vyhovel. Odvolanie odôvodnil § 205 ods.2 písm. f/ O.s.p., t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, § 205 ods.2 písm. d/ O.s.p., t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 205 ods.2 písm. c/ O.s.p., t.j. že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci , pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, § 205 ods.2 písm. b/ O.s.p. , t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, § 205 ods.2 písm. a/ O.s.p., t.j. že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p., t.j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odvolateľ po poukázaní na skutkový stav v danej veci ako prvoradé namietol, že súd prvej inštancie nerozhodol o predmete konania v celom rozsahu, keď z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že sa opomenul vysporiadať so žalobným petitom v časti vymazania žalovaných článkov z webovej Z. J..A..sk a to i napriek tomu, že dôležitosť tohto petitu v priebehu konania opakovane zdôrazňoval. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí nezdôvodnil, z akého dôvodu sa zásadným spôsobom odklonil od právneho názoru Najvyššieho súdu SR , že certifikáty nemohli byť zrušené paaktom a naďalej sa dožaduje konania a rozhodnutí o nulitných právnych úkonoch, opomenul, že ani v jednom prípade nebolo preukázané žiadne porušenie zákonnej úpravy prostredníctvom produktov žalobcu , nebola preukázaná pravdivosť tvrdení uvedených v žalovaných článkoch keďže produkty žalobcu neumožňovali manipuláciu, neumožňovali podvody, certifikáty neboli zrušené, nebolo nezákonné používať produkty žalobcu a za ich používanie nehrozili užívateľom sankcie . Súd prvej inštancie v rozhodnutí nevysvetlil, na základe akého ustanovenia zaujal právny názor o správnom postupe žalovaného a Finančného riaditeľstva SR z dôvodu prevenčnej povinnosti škodám predchádzať. Odvolateľ ďalej namietal, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nepravdivé a klamlivé, a to vo vzťahu k tvrdeniu o nespornosti, že v čase písania sporných článkov bolo medzi stranami nesporné, že žalobcovi boli certifikáty zo strany EVPÚ a.s. naozaj zrušené, k tvrdeniu o tom, že hovorkyňa Finančného riaditeľstva SR pred súdom potvrdila, že boli vykonané kontrolné akcie ERP, ktoré preukázali manipuláciu s fiskálnymi pamäťami a na základe týchto zistení podali návrh EVPÚ na zrušenie certifikácie u takýchto pokladníc. V konaní predložil certifikáty, ktoré nikdy neboli zrušené a nebolo preukázané, že by boli vydané v rozpore s právnou úpravou. Správny senát Najvyššieho súdu SR predmetným rozsudkom vyriešil zásadnú právnu otázku, ktorá mala mať vplyv na rozhodnutie súdu prvej inštancie, a to otázku pravdivosti výrokov o zrušení certifikátov a žalobcovej údajnej protiprávnej podnikateľskej činnosti a konštatoval v ňom, že sa nejedná o rozhodnutie, ale o nulitný akt nemajúci oporu v zákone, ktorý nespĺňa náležitosti rozhodnutia, bolo vydané na základe návrhu k tomu neoprávnenej osoby bez toho, aby autorizovaná osoba sama preverila nedodržanie podmienok vydania certifikátu. Preto v súvislosti s týmito rozhodnutím nemožno hovoriť ani o jeho právoplatnosti. Poukazujúc na ust. § 135 ods.2 O.s.p. odvolateľ namietol, že súd prvej inštancie na citovaný rozsudok Najvyššieho súdu SR neprihliadol, a ani ho vo vzťahu k obom žalobným petitom nevyhodnocoval. 7. Žalovaný v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že žalobca v podanom odvolaní prekrúca fakty , obsah vykonaných listinných dôkazov ako aj obsah výpovedí vypočutých svedkov. Žalobca v danej veci nežiadal a ani nemohol žiadať uverejniť dodatočné oznámenie v súvislosti so žiadnym konkrétnym konaním pred orgánom verejnej moci, nakoľko označené články neobsahovali žiadnu informáciu o takomto konaní a už vôbec nie informáciu o konaní, ktoré by sa malo týkať žalobcu. Žalované články len opisovali fakty ktoré sa stali a boli známe v čase ich publikovania. V konaní bolo vykonaným dokazovaním (listinnými dôkazmi a výpoveďami svedkýň N.G. V. O.) preukázané, že uverejnené informácie o téme zneužívania registračných pokladníc obchodníkmi boli pravdivé a rovnako boli pravdivé všetky informácie týkajúce sa žalobcu. Obsahom žalovaných článkov bolo informovanie o zistených podozreniach Finančného riaditeľstva SR, o postupoch podnikateľov pri registrácii príjmov/ tržieb o registračných pokladniciach ako aj krátení daní (príjmu a DPH).V tomto článku bolo konštatované zrušenie certifikátov EPVÚ, nie porušovanie práva na ochranu osobnosti a vlastníckeho práva, o čom rozhodoval Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 21.5.2014, sp.zn. 10 Sžz 3/2013.Označené konanie je síce právoplatne skončené, ale netýkalo správnosti alebo nesprávnosti rozhodnutia týkajúceho sa zrušenia certifikátov, ale výlučne ochrany žalobcu (jeho práva na ochranu osobnosti a vlastníckeho práva ), v tomto konaní sa žalobca žalobou podanou podľa § 250v O.s.p. domáhal ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy , a to uloženia zákazu Finančnému riaditeľstvu SR vo veci porušovania práv žalobcu na ochranu osobnosti s vlastníckeho práva spočívajúcom v písomnom, ústnom alebo telefonickom informovaní akýchkoľvek subjektov o zrušení certifikátov. Žalobca sám v podanej žalobe uvádza, že v konaní voči Finančnému riaditeľstvu SR sa domáhal „ R. A. S. A. A.Á......, a to až do právoplatného skončenia konania o ich zrušení“. Rozhodnutiami oprávňujúcimi na uplatnenie práva na dodatočné oznámenie budú až právoplatné rozhodnutia v konaniach o zrušenie certifikátov, resp. o ich platnosť. Poukazujúc na § 135 ods.2 O,s.p. žalovaný zdôraznil, že vo výrokovej časti označeného rozhodnutia najvyššieho súdu nie je uvedená žiadna zmienka o platnosti alebo neplatnosti predmetných certifikátov, resp. týkajúca sa rozhodnutia EPVÚ pri zrušení certifikátov . Naviac , samotná žiadosť o dodatočné oznámenie a ani žaloba nespĺňajú požiadavky stanovené v § 9,§ 10 Tlačového zákona, keď znenie navrhovaného žalobného petitu je neprimerané a uvádza informácie a skutočnosti, ktoré v žiadnom z uverejnených článkov uverejnené neboli a nereaguje na žiadne konkrétne konanie pred orgánom verejnej moci, ktoré by bolo uvedené alebo rozobraté v texte žalovaného článku. K časti žaloby na ochranu osobnosti žalovaný uviedol, že Ústavný súd SR vo svojej doterajšej judikatúre viackrát zdôraznil, že obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody prejavu možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo ) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t.j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03). Žalovaný článok obsahoval informáciu o témach verejného záujmu- fungovaní verejnej správy v oblasti správy daní a výsledkov kontrol (kontrolná akcia KASA) vykonávaných štátnymi orgánmi u podnikateľov zneužívajúcich elektronické registračné pokladnice, pričom v rámci kontrolnej akcie zistila 24 pochybení / porušení, z ktorých sa 21 týkalo pokladníc majúcich rovnaký certifikát vydaný EVPÚ pre fiskálne tlačiarne dodávané žalobcom. V článkoch neboli uverejnené žiadne informácie týkajúce sa súkromia žalobcu, v nich konštatované fakty boli známe v čase prípravy a publikovania článkov. Články, ktoré žiada žalobca odstrániť z webovej stránky sa žalobcu netýkali a neexistuje dôvodný legitímny záujem na tom, aby boli odstránené. Žalobca sa dožaduje odstránenia informácií, ktoré sa reálne stali a existovali, a tým meniť minulosť, resp. správnosť informácií, ktoré boli v čase publikovania presné, pravdivé a aktuálne. 8. Žalobca v následnom písomnom vyjadrení k argumentácii žalovaného o nesplnení zákonných podmienok daných ust. § 9, § 10 Tlačového zákona uviedol, že právne posúdenie citovaných ustanovení je v tejto veci najzásadnejšie. V danom prípade je vnútorný rozpor tvrdení a právnej argumentácie žalovaného ohľadne toho, že informácie uvedené žalobcom v žalobe uplatnených článkoch sa na jednej strane akokoľvek netýkali konania pred orgánom verejnej moci, pričom na druhej strane už žalovaný tvrdí, že neuznáva právoplatné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR. nakoľko toto sa netýkalo konania o zrušení certifikátov, o ktorých informovali žalované články. Právna argumentácia žalovaného o tom, že dotknuté články vo svojom obsahu neriešili informácie o konaní pred orgánom verejnej moci neobstojí, keď tieto samé svojim obsahom informovali verejnosť o konaní tykajúceho sa zrušenía dvoch certifikátov spoločnosti T. B.. Z výsledkov vykonaného dokazovania je tak preukázané, že obsah žalobného petitu spĺňa všetky podmienky uložené ustanovením § 9, § 10 Tlačového zákona, a že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je konaním o zrušení certifikátov na registračné pokladnice. K tvrdeniu žalovaného, že znenie žalobného petitu je neprimerané, toto neumožňovalo a neumožňuje dodatočné oznámenie vo vzťahu k článku zverejnenému v jeho elektronickej verzii na webovej stránke žalovaného odvolateľ konštatoval, že vo svojom žalobnom návrhu sa domáha dodatočného zverejnenia informácie len vo vzťahu k článku zo dňa 6.9.2013 uverejneného v denníku Pravda s názvom „ A. O. A. A. A. N. " (na titulnej stránke denníka s pokračovaním na strane 10/ a na strane 11/). Ak by aj platila právna domnienka žalovaného o tom, že žalobca žiada dodatočné uverejnenie oznámenia vo vzťahu k webovým článkom, žalobca v nadväznosti na znenie Dôvodovej správy k zneniu § 1 Tlačového zákona platného v rozhodujúcom období konštatoval, že aj informácie šírené vydavateľom cestou internetu. nakoľko nie sú uverejňované na základe individuálnej požiadavky, ale celoplošne, sa chápu ako plnohodnotné médiá, nakoľko ide o elektronickú mutáciu bežnej tlače. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného , že predmetom konania nebolo posúdenie pravdivosti či nepravdivosti uverejnených informácií a následne tvrdí, že všetky žalobou napadnuté informácie v žalovaných článkoch boli vykonaným dokazovaním preukázané ako pravdivé žalobca zdôraznil, že v predmetnom konaní žaluje dva nároky, a to nárok na dodatočné uverejnenie informácie podľa § 9 a § 10 Tlačového zákona a nárok na odstránenie troch článkov z webovej stránky žalovaného pre porušenie práva žalobcu na ochranu osobnosti podľa § 11, v spojení s § 13 ods.1 Občianskeho zákonníka. Pre právne posúdenie otázky, čí informácie, ktoré boli zverejnené zo strany žalovaného boli pravdivé alebo nepravdivé, bolo v konaní uskutočnené dokazovanie listinnými dôkazmi a rovnako výpoveďami svedkov. Táto otázka sa priamo týka druhej časti žalovaného nároku - nároku na odstránenie článkov z webového portálu žalovaného. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyšlo najavo, že novinárka U. N.. ktorá vypracovala všetky dotknuté články sa v plnej miere oprela o informácie Finančného riaditeľstva SR a EVPÚ, stanovisko Finančného riaditeľstva SR vo veci nepozmeňovala, no pozadie veci ani neskúmala a spoľahlivo nezisťovala. Výpoveďou hovorkyne A. O. na pojednávaní dňa 15.1.2016 bolo jednoznačne preukázané, že zistenia o manipulovaní s pokladnicami boli prijaté na základe údajnej kontroly u žalobcu, ktorá sa však nikdy nestala a ktorá nikdy u žalobcu neprebehla. Uvedené znamená, že Finančné riaditeľstvo SR preukazovalo a verejne rozširovalo informácie o manipuláciách s pokladnicami žalobcu na základe nikdy neuskutočnenej kontroly. Finančné riaditeľstvo SR teda samo dalo EVPÚ pokyn na zrušenie certifikátov pre žalobcu, no následne sa bránilo, že verejnosti šírilo informácie o manipulácii s pokladňami žalobcu z dôvodu, že tak rozhodol EVPÚ. Na základe uvedeného je preukázané, že dotknutými článkami bola verejnosť informovaná akoby o hotovej veci, akoby boli žalobcovi s konečnou platnosťou odňaté certifikáty, akoby hola s konečnou platnosťou a jednoznačne dokázaná jeho vina pri manipulácii s pokladňami, resp. akoby bolo preukázané akési zavinenie na jeho strane majúce umožniť manipuláciu s predmetnými pokladnicami. K tvrdeniam žalovaného, že články , ktoré žalobca žiada odstrániť z webovej stránky žalovaného sa celé netýkali žalobcu odvolateľ uviedol, že pri uplatnení zásady a contrario bv platilo, že dotknuté články je možné stiahnuť z webovej stránky žalovaného len za tej podmienky, že sa celý ich obsah dotýka osoby, ktorej práva na ochranu osobnosti mali byť obsahom článku porušené. Difamačné tvrdenia je pritom potrebné posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale najmä podľa celkového dojmu s prihliadnutím na všetky súvislosti okolností, za ktorých došlo k predmetnému tvrdeniu. 9. Žalovaný v následnom písomnom vyjadrení uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava obsahu záverečnej reči, písomných a ústnych vyjadrení v konaní. V konaní od samého počiatku tvrdí, že žalobcom uplatnený nárok je nepodložený a to z viacerých dôvodov, ktoré v konaní uvádzal, opakovane vysvetľoval a predkladal/označoval relevantné dôkazy na podporu svojich tvrdení. V súvislosti s uplatneným nárokom žalobcu považuje žalovaný za potrebné opätovne uviesť, že žalobca nežiadal a ani nemohol žiadať uverejniť dodatočné oznámenie/informácie v súvislosti so žiadnym konkrétnym konaním pred orgánom verejnej moci (napr. súdnym alebo správnym konaním), tak ako to vyžaduje §9 Tlačového zákona, nakoľko ako je zrejmé z obsahu textu žalovaných článkov, tieto neobsahovali žiadne informácie o konaní pred orgánom verejnej moci (napr. súdnom alebo správnom konaní) a už vôbec nie informácie o konaní, ktoré by sa týkalo žalobcu. V konaní sa dostatočne podrobne a zrozumiteľne vyjadril aj k zrušeniu certifikátov č.XXXXX/XXX/XXXX vydaného dňa 10.5.2011 a č.XXXXX/XXX/X/XXXX vydaného dňa 12.10.2011 a tiež k rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.5.2014 sp.zn.10Sžz 3/2013, ktorý uznáva a rešpektuje, ale na rozdiel od žalobcu mu priznáva len také právne účinky, ktoré vyplývajú z výrokovej časti tohto rozhodnutia v spojení s platnou právnou úpravou a nie zo subjektívneho a účelového výkladu, ktorý tomuto rozhodnutiu pripisuje žalobca. Z doterajších vyjadrení žalobcu je zrejmé, že tento považuje akúkoľvek informáciu uverejnenú v tlači o výsledku konania, za informovanie o konaní pred orgánom verejnej moci čo znamená, že pri tomto výklade by v prípade akéhokoľvek informovania o akomkoľvek výsledku rozhodnutia akéhokoľvek subjektu bolo toto automaticky a vždy informovaním o konaní pred orgánom verejnej moci, čo považuje žalovaný na neprípustné a mimo rámca stanoveného § 9 Tlačového zákona. Všetky žalobou napadnuté informácie v žalovaných článkoch (tie ktoré boli skutočne zverejnené a ktoré sa v obsahu článku nachádzajú) boli v konaní vykonaným dokazovaním preukázané ako pravdivé, a to bez ohľadu na to, že v súvislosti s uplatneným nárokom žalobcu podľa § 9 Tlačového zákona preukázanie pravdivosti uverejnených informácií nebolo potrebné. Žalovaný článok len opisoval fakty, ktoré sa stali a boli známe v čase publikovania žalovaného článku. Nebolo a nie je povinnosťou žalovaného preukazovať pravdivosť alebo nepravdivosť zmyslených konštrukcií a záverov, ktoré si z obsahu článku subjektívne vytvoril žalobca. Žalované články informovali o tom, že EVPÚ na svojej webovej stránke zverejnila informáciu, že boli zrušené certifikáty č.XXXXX/XXX/XXXX vydaný dňa 10.5.2011 a č.XXXXX/XXX/X/ XXXX vydaný dňa 12.10.2011. Fakt, že k zrušeniu týchto certifikátov skutočne došlo vyplýva okrem iného tiež z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise, a to rozhodnutia EVPÚ č.158/2013 zo dňa 21.8.2013 o odobratí certifikátu č. XXXXX/XXX/X/XXXX vydaného EVPÚ dňa 12.10.2011 a rozhodnutia EVPÚ č.159/2013 zo dňa 21.8.2013 o odobratí certifikátu č. XXXXX/XXX/XXXX vydaného EVPÚ dňa 10.5.2011. Žalovaný v žalovaných článkoch ale aj v priebehu celého súdneho konania tvrdí stále to isté a to, že vyššie uvedené certifikáty boli v čase publikovania žalovaných článkov označené (EVPÚ a Finančným riaditeľstvom SR) ako zrušené (certifikáty pre konkrétne výrobky boli odobraté). Žalované články teda vychádzali zo skutkového stavu v čase ich uverejnenia a nemohlo byť v nich v tom čase na základe existujúceho skutkového stavu uverejnené nič iné. Obsahom žalovaných článkov bolo informovanie o zistených podozreniach Finančného riaditeľstva SR, o postupoch podnikateľov pri registrácii príjmov/tržieb v registračných pokladniciach ako aj krátení daní (z príjmu a DPH). V texte článku bolo konštatované zrušenie certifikátov EVPÚ (nie porušovanie práva na ochranu osobnosti a vlastníckeho práva - o čom rozhodoval NS SR vo svojom rozsudku SR zo dňa 21.5.2014 sp.zn.10Sžz 3/2013). Poukazujúc na ust. § 155 ods.1 O.s.p. žalovaný zdôraznil, že obsah rozhodnutia vo veci samej je vyslovený súdom vždy vo výroku rozsudku a odôvodnenie rozhodnutia znamená len objasnenie myšlienkových pochodov a vyjadrenie/vysvetlenie/odôvodnenie právneho názoru súdu, ktorý je uvedený vo výrokovej časti rozsudku. Odôvodnenie rozhodnutia nemá žiadnu právnu záväznosť a neukladá účastníkovi súdneho sporu žiadnu povinnosť ani neoprávňuje účastníka sporu na uplatňovanie akéhokoľvek práva. Rozhodujúcou je preto vždy len výroková časť rozsudku ukladajúca povinnosť alebo priznávajúca právo. Vo výrokovej časti rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.5.2014 sp.zn.10Sžz 3/2013 nie je uvedená absolútne žiadna zmienka o platnosti alebo neplatnosti predmetných certifikátov ani žiadna zmienka týkajúca sa rozhodnutia EVPÚ pri zrušení certifikátov. Z uvedeného dôvodu nie je možné v tomto konkrétnom prípade hovoriť ani o naplnení ďalšej podmienky stanovenej v §9 Tlačového zákona - a teda informovaniu o konaní po právoplatnom rozhodnutí v tomto konaní. 10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné. 11. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo odvolaním možné napadnúť rozhodnutie súdu prvej inštancie, pokiaľ to nevylučoval zákon (§ 201 v spojení s § 202 O.s.p.). Odvolanie bolo prípustné proti rozhodnutiu len z dôvodov uvedených v § 205 ods.2 O.s.p.. Odvolanie žalobcu vyvolalo v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1. júli 2016 (§ 470 ods. 2 C.s.p.) - odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bolo preto možné podrobiť meritórnemu odvolaciemu prieskumu. Odvolací súd ďalej konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodoval po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p. ) a prihliadajúc na procesnú úpravu platnú v čase vydania napadnutého rozhodnutia (t.j. ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku). 12. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.). 13. V danej veci je predmetom konania žaloba, ktorou sa žalobca domáhal uložiť povinnosť žalovanému na vlastné náklady uverejniť v denníku Pravda na titulnej strane rovnocenným písmom ako text článku „A. O. A. A. A. N. “ uverejnený v denníku Pravda dňa 6.9.2013 na titulnej strane veľkosti písma pod nadpisom článku, dodatočné oznámenie v navrhovanom znení právne odôvodnený ust. § 9 ods.2,4, § 10 ods.2,3 Tlačového zákona a uložil povinnosť žalovanému do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku odstrániť z webovej stránky J..A..sk článok s názvom „Zrušili certifikáty k pokladniciam, ktoré umožňovali manipuláciu „ zo dňa 3.9.2013, článok s názvom „ A. O. A. A. A. N.“ zo dňa 5.9.2013 a článok s názvom „ W. R. Č. A.“ zo dňa 7.10.2013 právne odôvodnený ust. § 11, § 13 ods.1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Občiansky zákonník“). Odvolací súd konštatuje, že pri zohľadnení vymedzenia skutkových okolností v žalobe a skutkových okolností uvádzaných stranami v priebehu sporu je nesporné, že prvá časť uplatneného žalobného návrhu je žalobou o uverejnenie dodatočného oznámenia podľa § 9 a § 10 Tlačového zákona, druhá časť žalobného návrhu na odstránenie troch článkov z webovej stránky žalovaného je nárokom súvisiacim s tvrdeným porušením práva žalobcu na ochranu osobnosti podľa § 11, v spojení s § 13 ods.1 Občianskeho zákonníka. 14. Vo vzťahu k prijatému zamietajúcemu výroku vzťahujúceho sa na celý nárok uplatnený žalobou odvolací súd zdôrazňuje povinnosť súdu rozhodnutie odôvodniť tak, aby toto spĺňalo zákonné náležitosti uvedené v § 157 ods.2 O.s.p. v znení účinnom v čase rozhodovania súdu prvej inštancie. Podľa citovaného ustanovenia v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 15. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994). Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci. S týmto názorom sa stotožnil aj ústavný súd (rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). 16. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „D.Ú. F. R. L. S. G. S. R. §. XXX P.. X A.. N. P. Z. A.. S., G. písomnÉ. S. F. D. R. S. W. A. pre F. Z., O. Í. P. Z., G. R. A. W. podľa §. XXX P.. X A.. T. P.L. Z. A.. Zmeny v právnej úprave , ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. Toto stanovisko považuje odvolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci, a to práve vo vzťahu k výroku v časti, v ktorej súd prvej inštancie zamietol žalobu o uloženie povinnosti žalovanému do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku odstrániť z webovej stránky J..A..Z.k <http:// www.pravda.sk> článok s názvom „ R. Y. G. A., G. X. O.u „ zo dňa 3.9.2013, článok s názvom „ A. O. A. A. A. N. zo dňa 5.9.2013 a článok s názvom „W. R. Č. A. zo dňa 7.10.2013 v žalobe právne odôvodnený ust. § 11, § 13 ods.1 Občianskeho zákonníka. Konštatuje, že práve daný prípad poskytuje podklad pre to, aby sa naň uplatnila vo vzťahu k označenej časti zamietajúceho výroku druhá veta tohto stanoviska analogicky aplikovaného na podmienky odvolacieho konania , ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V prejednávanom prípade z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je možné zistiť, ako súd prvej inštancie žalobu v tejto časti právne posúdil, ako vo vzťahu k nej vyhodnotil dokazovanie vykonané v priebehu konania a najmä absentuje v ňom jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri zamietnutí žaloby v tejto časti. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia na str. 10 konštatoval nevyhnutnosť skúmania miery (intenzity) namietaného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte so slobodou prejavu so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv“ a stručne bez akýchkoľvek súvislostí na prejednávaný prípad poukázal na judikatúru ESĽP, avšak táto konštatácia sama osebe , bez uvedenia právneho a skutkového posúdenia žaloby v tejto časti, bráni stranám sporu reagovať na prijatú úvahu súdu prvej inštancie a odvolaciemu súdu na riadne vyporiadanie sa s odvolacími námietkami žalobcu vznesenými proti výroku rozhodnutia v časti, v ktorej súd prvej inštancie zamietol žalobu o uloženie povinnosti žalovanému do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku odstrániť z webovej stránky J..A..sk <http://www.pravda.sk> označené články. 17. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti podľa § 389 ods.1 písm. b/, c/ C.s.p. a i v závislom výroku o trovách konania zrušil a v rozsahu zrušenia podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úlohou prvoinštančného súdu bude pri ďalšom prejednaní veci nárok žalobcu o uloženie povinnosti žalovanému do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku odstrániť z webovej stránky J..A..sk <http://www.pravda.sk> článok s názvom „R. Y.H. G. A., G. X. O. zo dňa 3.9.2013, článok s názvom „ A. O. A. A. A. N.“ zo dňa 5.9.2013 a článok s názvom „W. R. Č. A. R.o dňa 7.10.2013 dôsledne právne a skutkovo posúdiť a opätovne o zostávajúcom nároku rozhodnúť. Rozhodnutie je povinný odôvodniť tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t.zn. v ňom uvedie stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri posudzovaní tohto nároku žalobcu. 18. Pokiaľ ide o odôvodnenie výroku, v ktorom súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti o uloženie povinnosti žalovanému v súvislosti s článkom zo dňa 6.9.2013 uverejneným v denníku Pravda s názvom „Podvody malých predajcov pri pokladničných bločkoch„ uverejniť v denníku Pravda dodatočné oznámenie, pri zohľadnení obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je k námietkam žalobcu o nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku treba konštatovať, že odôvodnenie rozhodnutia v tejto časti zákonným požiadavkám vyhovuje. Je z neho možné zistiť, ktoré skutočnosti považoval súd prvej inštancie vo vzťahu k označenej časti žaloby za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil, odôvodnenie rozsudku je preto v tejto časti dostatočné a nie je ho možné považovať za arbitrárne či nepreskúmateľné. Z odôvodnenia rozhodnutia jasne vyplýva, že súd prvej inštancie považoval za zásadné, že až do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, hoci žalobca uvádzal, že vedie viacero súdnych konaní, súdu nepreložil dôkaz o tom, že pred orgánom verejnej moci bolo vedené konanie , na základe ktorého by mal právo žiadať uverejnenie dodatočného oznámenia o konečnom výsledku tohto konania v zmysle § 9 ods. 3 Tlačového zákona. 19. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016 (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O. s. p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je vo vzťahu k označenej časti napadnutého zamietajúceho výroku naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie prijatému k žalobe v časti o uloženie povinnosti žalovanému v súvislosti s článkom zo dňa 6.9.2013 uverejneným v denníku Pravda s názvom „Podvody malých predajcov pri pokladničných bločkoch„ uverejniť v denníku Pravda dodatočné oznámenie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O. s. p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 20. Rovnako nemožno vo vzťahu k označenej časti napadnutého zamietajúceho výroku priznať úspech námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie vo vzťahu k časti žaloby o uloženie povinnosti žalovanému uverejniť dodatočné oznámenia zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. 21. Podľa § 9 ods. 1 Tlačového zákona, ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje skutkové tvrdenie o konaní pred orgánom verejnej moci vedenom proti osobe, na základe ktorého možno osobu presne určiť, a toto konanie bolo ukončené právoplatným rozhodnutím, má táto osoba právo žiadať uverejnenie dodatočného oznámenia o konečnom výsledku tohto konania. Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní dodatočné oznámenie uverejniť bezodplatne. 22. Podľa § 9 ods.2 Tlačového zákona , žiadosť o uverejnenie dodatočného oznámenia sa musí doručiť vydavateľovi periodickej tlače alebo tlačovej agentúre do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončilo, inak právo na dodatočné oznámenie zaniká. 23. Podľa § 9 ods.3 Tlačového zákona , žiadosť o uverejnenie dodatočného oznámenia musí mať písomnú formu a musí byť žiadateľom podpísaná. Súčasťou žiadosti o uverejnenie dodatočného oznámenia musí byť písomný návrh znenia dodatočného oznámenia, ktoré musí obsahovať názov a deň vydania periodickej tlače alebo deň zverejnenia agentúrneho spravodajstva, ktoré obsahovalo skutkové tvrdenie o konaní pred orgánom verejnej moci vedenom proti osobe, popis konania s uvedením, kde sa v periodickej tlači alebo agentúrnom spravodajstve nachádzalo skutkové tvrdenie o tomto konaní, konštatovanie, že konanie sa právoplatne skončilo a uvedenie konečného výsledku konania. 24. Podľa § 9 ods.4 Tlačového zákona, vydavateľ periodickej tlače je povinný dodatočné oznámenie uverejniť do ôsmich dní odo dňa doručenia žiadosti o uverejnenie dodatočného oznámenia alebo v najbližšom vydaní periodickej tlače pripravovanom po doručení žiadosti o uverejnenie dodatočného oznámenia. Tlačová agentúra je povinná dodatočné oznámenie uverejniť do ôsmich dní odo dňa doručenia žiadosti o uverejnenie dodatočného oznámenia. 25. Podľa § 10 ods. 2 Tlačového zákona, ak vydavateľ periodickej tlače alebo tlačová agentúra neuverejnia opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie vôbec alebo ak nedodržia niektorú z podmienok na ich uverejnenie, rozhodne o povinnosti uverejniť opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie na návrh osoby, ktorá o ich uverejnenie vydavateľa periodickej tlače alebo tlačovú agentúru požiadala, súd. 26. Podľa § 10 ods.3 Tlačového zákona, návrh podľa odseku 2 sa musí podať na súd do 30 dní po uplynutí lehoty na uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia, inak právo domáhať sa na súde uverejnenia opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia zaniká. 27. Vychádzajúc z dôvodovej správy k § 9 Tlačového zákona upravujúceho inštitút práva na dodatočné oznámenie odvolací súd zdôrazňuje, že v prípade, ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo informovali o konaní vedenom pred orgánom verejnej moci proti fyzickej alebo právnickej osobe, má táto osoba právo žiadať uverejnenie dodatočného oznámenia o tom, ako sa predmetné konanie právoplatne skončilo. Nie je pritom dôležité, aký je konečný výsledok konania, t.j. či je pre daný subjekt pozitívny alebo negatívny, čo je dané rozmanitosťou situácií. Pod konaním pred orgánom verejnej moci sa má na mysli akékoľvek konanie, teda nielen trestné, ale napr. aj priestupkové, správne či občianskoprávne. V odsekoch 2 a 3 sa ustanovuje lehota doručenia žiadosti o uverejnenie dodatočného oznámenia, náležitosti žiadosti a písomného návrhu znenia dodatočného oznámenia. Nevyhnutnou súčasťou žiadosti musí byť dôkaz o právoplatnom skončení konania (napr. rozhodnutie súdu opatrené doložkou právoplatnosti) a písomný návrh znenia dodatočného oznámenia. V odseku 5 sa povinnosti vydavateľa periodickej tlače alebo tlačovej agentúry pri uverejňovaní dodatočného oznámenia ustanovujú obdobne ako pre uverejnenie opravy. V odseku 6 sa vymedzujú prípady, kedy vydavateľ nie je povinný uverejniť dodatočné oznámenie. 28. Vychádzajúc z takto vymedzeného zákonného nároku na uplatnenie práva na dodatočné oznámenie v kontexte s obsahom článku zo dňa 6.9.2013 uverejneným v denníku Pravda s názvom „ A. O. A. A. A. N.„ a informácií, ktoré v nich boli uvedené, je hmotnoprávnym predpokladom na uplatnenie dodatočného oznámenia okolnosť, že periodická tlač uverejnila skutkové tvrdenie o tom, že voči určitej osobe , ktorú možno identifikovať, je vedené pred orgánom verejnej moci konanie , že toto konanie pred orgánom verejnej moci bolo ukončené právoplatným rozhodnutím a napokon, že dotknutá osoba požiadala o uverejnenie dodatočného oznámenia. Pri zohľadnení obsahu článku zo dňa 6.9.2013, vo vzťahu ku ktorému sa žalobca domáha práva na uplatnenie práva na dodatočné oznámenie odvolací súd konštatuje, že v tomto nebolo informované o žiadnom konkrétnom konaní pred orgánom verejnej moci a jeho priebehu , jeho predmetom bolo informovanie o registračných pokladniciach, zisteniach Finančného riaditeľstva SR z kontrol vykonaných v rámci akcii KASA, o podozreniach z podvodov pri používaní registračných pokladníc niektorými predajcami a s tým súvisiace krátenie tržieb a neodvedenie príslušnej DPH. Pokiaľ sa v článku konštatuje o. i. informácia „ o zrušení dvoch vydaných certifikátov na pokladnice, ktoré dodáva spol. T. B. R. D.„, nemožno podľa názoru odvolacieho súdu túto konštatáciu vnímať ako skutkové tvrdenie o tom, že voči žalobcovi je vedené konanie pred orgánom verejnej moci. I v situácii, ak by toto skutkové tvrdenie bolo možné považovať v súvislosti so zrušením „ dvoch vydaných certifikátov na pokladnice, ktoré dodáva spol. T. B. R. D. „ za skutkové tvrdenie o konaní vedenom pred orgánom verejnej moci proti fyzickej alebo právnickej osobe v zmysle § 9 ods.1 Tlačového zákona , z vykonaného dokazovania v konaní nevyplýva, že v súvislosti s týmito certifikátmi bolo konanie vedené pred orgánom verejnej moci ukončené právoplatným rozhodnutím. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.5.2014, sp. zn. 10Sžz/3/2013, tento nie je možné považovať za právoplatné rozhodnutie vo vzťahu k informáciám uverejneným v článku zo dňa 6.9.2013 o zrušení certifikátov zo strany EVPÚ. Predmetom označenej právnej veci bola totiž žaloba, ktorou sa žalobca proti Finančnému riaditeľstvu SR domáhal ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 205v ods.1,2 O.s.p. vzniknutého tvrdeným protiprávnym zásahom do práv a právom chránených záujmov žalobcu, spočívajúceho v informovaní o zrušení certifikátov na žalobcom vyrábané fiskálne tlačiarne na základe rozhodnutia EVPÚ. Najvyšší súd vo výroku označeného rozhodnutia uložil Finančnému riaditeľstvu SR zákaz pokračovať v porušovaní práva žalobcu na ochranu osobnosti a vlastníckeho práva konaním založených na rozhodnutiach č. 158/2013 a 159/2013 zo dňa 21.8.2013 vydaných EVPÚ o zrušení certifikátov č. XXXXX/XXX/XXXX zo dňa 10.5.2011 a č. XXXXX/XXX/XXXX zo dňa 12.10.2011 a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Aj keď najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia vyslovil názor k otázke konania o zrušení vydaného certifikátu spol. EVPÚ a vo vzťahu k rozhodnutiu o zrušení certifikátu z 31.8.2013 dospel k záveru, že „napriek formálnemu označeniu sa nejedná o rozhodnutie, ale o nulitný akt, nemajúci oporu v zákone a nespĺňajúceho náležitosti rozhodnutia, v súvislosti s ktorým nemožno hovoriť ani o jeho právoplatnosti“, tento záver nie je možné vo vzťahu k § 9 ods.1 Tlačového zákona posúdiť ako naplnenie podmienky stanovenej v §9 Tlačového zákona, t.j. že konanie vedené pred orgánom verejnej moci v súvislosti so zrušenými certifikátmi (o zrušenie certifikátov ) bolo ukončené právoplatným rozhodnutím. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa ust. 155 ods.1 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016, je obsah rozhodnutia vo veci samej vyslovený súdom vždy vo výroku rozsudku a odôvodnenie rozhodnutia znamená len objasnenie myšlienkových pochodov a vyjadrenie, resp. vysvetlenie odôvodnenie právneho názoru súdu, ktorý je uvedený vo výrokovej časti rozsudku. Odôvodnenie rozhodnutia nemá žiadnu právnu záväznosť a neukladá účastníkovi súdneho sporu žiadnu povinnosť ani neoprávňuje účastníka sporu na uplatňovanie akéhokoľvek práva. Rozhodujúcou je preto vždy len výroková časť rozsudku ukladajúca povinnosť alebo priznávajúca právo. Vo výrokovej časti rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.5.2014 sp.zn.10Sžz 3/2013 nie je uvedená absolútne žiadna zmienka o platnosti alebo neplatnosti predmetných certifikátov a ani žiadna zmienka týkajúca sa rozhodnutia EVPÚ pri zrušení certifikátov, keďže takýto návrh zo strany žalobcu ani nebol predmetom tohto konania. 29. Na základe uvedeného odvolací súd, bez zaoberania sa ostatnými odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní, nemajúcimi vplyv na vecnú a právnu správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorom zamietol žalobu v časti o uloženie povinnosti žalovanému v súvislosti s článkom zo dňa 6.9.2013 uverejneným v denníku Pravda s názvom „A. O. A. A. A. N.„ uverejniť v denníku Pravda dodatočné oznámenie , podľa § 387 ods.1 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. 30. V novom rozhodnutí o zostávajúcom predmete konania veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania(§ 396 ods.3 C.s.p.). 31.Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).