Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/108/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314222499 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1314222499.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobkyne: P. K. , narodená dňa X.X.XXXX, bytom V. L., Z. č. 5, zastúpená JUDr. Norou Víglaskou, advokátkou, Bratislava, Laurinská č. 18 proti žalovanému: P. M. , narodený dňa X.XX.XXXX, bytom V. L., K. č. XX, zastúpený spoločnosťou AGM partners s. r. o., IČO: 47 258 586, Bratislava-Staré Mesto, Hlavné námestie č. 3, za ktorú koná Mgr. Andrej Gundel, o vrátenie daru, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 28. septembra 2016, č.k. 7 C 280/2014-423, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 28. septembra 2016, č.k. 7 C 280/2014-423, p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava III. rozsudkom zo dňa 28.9.2016, č.k. 7 C 280/2014-423, zamietol žalobu; žalovanému priznal náhradu trov konania v plnej výške, o ktorej výške trov rozhodne po právoplatnosti rozsudku, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu prvej inštancie dňa 18.7.2014, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložil povinnosť žalovanému vrátiť jej nehnuteľnosť - trojizbový byt č. XX, nachádzajúci sa na 4. podlaží bytového domu v V. L., na K. ulici č. XX, súpisné č. XXX, vedený v liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie B., Obec V. L., okres A.. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že žila so žalovaným v spoločnej domácnosti 20 rokov, manželstvo neuzavreli, sú rodičmi dnes už plnoletej M. M., narodenej dňa XX.X.XXXX, študentky 1. ročníka Z. v K. a maloletej M. M., narodenej dňa XX.X.XXXX. V roku 1999 dostala od svojej matky darom trojizbový byt v K., ktorý následne v roku 2004 vymenila za trojizbový byt v V. L.. V roku 2007 vznikla možnosť tento byt predať a zakúpiť si zaň spolu s finančnými prostriedkami z hypotéky byt väčší, už štvorizbový a v tom roku, kedy so žalovaným túto situáciu riešili, bola v zmysle daňových zákonov Slovenskej republiky, daň z príjmu oslobodená pri predaji nehnuteľnosti, ak predávajúci vlastní nehnuteľnosť aspoň päť rokov, alebo ak v nej má aspoň dva roky trvalý pobyt. Mala trvalý pobyt na inej adrese a byt ešte päť rokov nevlastnila, za to žalovaný mal na danej adrese trvalý pobyt viac ako dva roky, a preto sa dohodla so žalovaným, že pre zjednodušenie situácie darovacou zmluvou prevedie vlastnícke právo na žalovaného, ktorý následne byt predá a tak budú môcť vyplatiť hypotéku na byt, ktorý už medzi tým kúpili do podielového spoluvlastníctva. Darovaciu zmluvu uzatvorili dňa 25.9.2007, v zmysle ktorej sa stal žalovaný výlučným vlastníkom nehnuteľnosti - trojizbového bytu č. XX, nachádzajúceho sa na 4. podlaží bytového domu v V. L., na K. ulici č. XX, súpisné č. XXX. Darovanie predmetnej nehnuteľnosti bolo podmienené dohodou, že žalovaný následne po povolení vkladu darovacej zmluvy do katastra nehnuteľnost, tento byt predá, aby z neho mohla byť následne vyplatená podstatná časť novej hypotéky, k čomu ale nedošlo. Žalovaný odmietol darovaný byt predať, pričom dôvody darovania nehnuteľnosti boli žalovanému dobre známe a nebol žiaden právne relevantný dôvod túto dohodu nedodržať. Po odmietnutí predať darovaný byt sa vzťahy medzi ňou a žalovaným veľmi zmenili a uvedomila si, že bola žalovaným vedome uvedená do omylu a že ju vlastne svojim zámerom podviedol. Mrzelo ju to o to viac, že posledných šesť rokov ťahala rodinný život aj finančné zabezpečenie viac- menej sama, pretože žalovaný menil zamestnania a strácal z dôvodu pracovnej nedisciplinovanosti výhodné pracovné pozície. Žalovaný sa k nej začal správať agresívne, vulgárne až dehonestujúco, bola permanentne častovaná vulgárnymi nadávkami a dostala sa pod tlak neustáleho osočovania, ktoré sprevádzal psychický teror a strach o život. Jej psychika bohužiaľ neustálym výpadom žalovaného neodolala a od septembra 2012 bola liečená na psychiatrickej klinike u M.. K.. Vzhľadom k tomu, že týmto dehonestujúcim a osobnosť človeka urážajúcim spôsobom útočí žalovaný aj na svoje dve dcéry, bola nútená vo februári 2014 opustiť s deťmi spoločnú domácnosť, odísť zo štvorizbového bytu, ktorý má v podielovom spoluvlastníctve so žalovaným a dočasne sa uchýliť do sporného bytu, ktorý jej kedysi patril. Útoky zo strany žalovaného však naďalej pokračujú tak, že neustále telefonátmi, či SMS správami ju vyzýva, aby z jeho bytu aj s deťmi vypadla, že ju vysťahuje na ulicu, keď dobrovoľne neodíde, atď., nešetrí ani svoje dcéry a rovnako ich SMS správami vyzýva, aby okamžite z bytu odišli. Na otázku z jednej z dcér či chce, aby išli bývať pod most, dostala od svojho otca odpoveď, že kľudne. Správanie sa žalovaného je v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Jeho konanie smeruje priamo proti jej osobe a aj proti jej deťom, ktoré sú zo zákona jej blízkymi osobami. Na jej úmysel ako darkyne, žiadať o vrátenie daru v dôsledku zmeny postoja obdarovaného, bol žalovaný ústne upozornený, reagoval však naň záporne. 2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, svedkov, oboznámil sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Žalobkyňa ako darkyňa a žalovaný ako obdarovaný, uzavreli dňa 2.10.2007 darovaciu zmluvu, predmetom ktorej bolo darovanie nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve žalobkyne (darkyne) žalovanému (obdarovanému), ktorý je partnerom žalobkyne, do jeho výlučného vlastníctva, a síce byt č. XX, situovaný na 4. podlaží obytného domu so súpisným číslom XXX, v V. L., na K. ulici č. XXX/XX, podielu na spoločných častiach domu, spoločných zariadeniach obytného domu a na príslušenstve obytného domu súpisné číslo XXX v podiel 1/5 nehnuteľnosť je vedená v liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie B., U. V. L., okres A.. Z čiastočného výpisu z listu vlastníctva č. XXX bolo preukázané, že žalovaný sa stal výlučným vlastníkom danej nehnuteľnosti vrátane príslušenstva bytu na základe darovacej zmluvy zo dňa 2.10.2007, ktorej vklad bol povolený dňa 17.3.2008 pod V-XXXX/ XX. Spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach domu, spoločných zariadeniach obytného domu a na príslušenstve obytného domu, ktorý žalovaný vlastní, je v podiele 1/5. Žalobkyňa uvádzala, že jej spolužitie so žalovaným bolo relatívne v poriadku, mierne problémy nastali až v roku 2008, keď sa presťahovali do väčšieho bytu, žalovaný mal problémy v práci, menili sa mu nálady a dňa 10.2.2014 došlo k vyvrcholeniu situácie tým, že sa odsťahovala spolu s dcérami zo spoločnej domácnosti. Žalovaný bol stále agresívnejší, bolo stále viac výčitiek a stále väčší tlak na jej chovanie, na jej prínos peňazí do domácnosti, na jej výchovu detí, pričom to pokračovalo tým, že sa snažila vyhovieť žalovanému vo všetkom, aby bol kľud, to znamená že si nabaľovala stále viac práce, snažila sa riešiť problémy denného života, aby bol žalovaný oslobodený, aby bol kľudný, aby nekričal na deti. Keď boli spolu v spoločnosti, resp. pred rodinou, žalovaný sa usmieval, bolo všetko v poriadku, tak sa tomu snažila prispôsobiť, pretože verila tomu, že to tak bude, ale doma žalovaný s ňou a deťmi prestal viesť rodinný život. Žalovaný nikam nechodil, odmietal s nimi tráviť čas, čoraz častejšie sedel s kamarátmi v bare, čo samozrejme zhoršovalo situáciu doma, keďže častejšie chodieval domov pod vplyvom alkoholu. K darovaniu bytu uviedla, že z dôvodu, že mali možnosť zakúpiť vedľajší byt, lukratívnejší, za dobrú cenu z výťažku za odpredaj sporného bytu, ktorý v tom čase nebol v jej vlastníctve viac ako päť rokov a podľa platných predpisov by platili vyššiu daň z predaja, riešili situáciu tak, že najskôr si vzali úver na kúpu nového bytu a ona sa rozhodla darovať byt žalovanému, keďže byt na K. č. XX je v jej vlastníctve, v ktorom mal žalovaný už dva roky trvalý pobyt s jej súhlasom, a tak nemusel pri predaji platiť túto daň, cca 200.000,- Sk (6.638,78 €). Dôvodom vrátenia nehnuteľnosti (daru) je správanie sa žalovaného v rozpore s dobrými mravmi nielen voči nej, ale aj voči osobám jej blízkym. Intenzita správania sa žalovaného bola vygradovaná v roku 2012 a bolo až také, že spĺňa inštitút porušenia dobrých mravov. Zo strany žalovaného nešlo o nejaký exces, išlo o trvajúce správanie sa, ktorého intenzita bola vyhrotená od roku 2012, žalovaný hrozil ponižovaním, nadávkami nielen voči nej, ale aj voči v tom čase maloletej dcére M. a svedkom bola aj mladšia dcéra M.. Správanie žalovaného nebolo prezentované na verejnosti, tam sa prezentoval ako vzorný otec, všetko sa dialo za dverami bytu. Musela vyhľadať psychiatra a psychiatrickú pomoc vyhľadala aj dcéra M.. Správanie žalovaného skončilo až jej nevyhnutným odsťahovaním sa z bytu na K. č. XX spolu s oboma dcérami dňa 10.2.2014. Aj po odsťahovaní sa s deťmi ich žalovaný atakoval SMS správami, ústne ich vyhadzoval z bytu na totožnej ulici č. XX. Žalovaný uviedol, že medzi ním a žalobkyňou boli nejaké nezhody ako v klasickej domácnosti, alkohol požívali v miere, keď bola nejaká oslava mal vypité, nie je však pravdou, že by mal nejaký úmysel žalobkyňu fyzicky napadnúť, ani jej staršiu dcéru. Pravdivé nie je ani to, že povedal staršej dcére, že je stoka. Na margo toho, že žalobkyňa berie lieky povedal, že takéto lieky berú ženy na A. ulici a vzniká z nich závislosť. Jeho správanie sa nezhoršilo po darovaní bytu, pričom nie je pravda, že hneď po darovaní bytu nemal príjem, aj keď v posledných štyroch rokoch mal menší príjem ako predtým. Nebol ani voči staršej dcére zlý, dva roky pred odchodom si s ňou lepšie rozumel ako so žalobkyňou, keďže predtým boli zo strany žalobkyne na staršiu dcéru verbálne ataky, hrubé nadávky. Tvrdenie, že by mal hrubo porušovať dobré mravy, napádať žalobkyňu fyzicky alebo psychicky, začala prezentovať až v roku 2014, keď sa odsťahovala. Ak by sa dopúšťal protiprávneho konania voči žalobkyni, mohla využiť niekoľko inštitútov, ktoré by jej jednak v tom čase pomohli a boli by o nich urobené záznamy. M. M., dcéra strán sporu, ako svedkyňa tvrdila, že agresia žalovaného voči nej začala už v byte v V. L. na K. č. XX, pričom od roku 2012 táto agresivita začala stúpať. Došlo k situáciám, keď kvôli kriku žalovaného odišla z domu a presedela čas v aute a i tam počula jeho krik z domu, čo všetko vyčítal matke; bol nekontrolovateľný, dokonca keď matka už bola imúnna voči jeho správaniu, zahnal sa aj po nej, fyzicky ju raz udrel, políciu nevolala. Žalovaný dával matke podpisovať rôzne zmluvy, ponižoval ju, čo mu nikdy nezabudne, má z neho strach, chodil domov pod vplyvom alkoholu a tvrdil, že chodí do práce, avšak bol v krčme, jeho rovesníci tam chodievali tiež a od nich sa to dozvedela. Od konca novembra 2015 býva spolu s mamou a mladšou sestrou u starej mamy z dôvodu, že žalovaný si do bytu musel nasťahovať svoju matku, oni si museli odniesť svoje veci, nakoľko na byt, kde bývala matka, bola uvalená exekúcia. Svedkyňa E. I. uviedla, že pozná strany sporu od strednej školy, má veľmi dobrý vzťah s oboma, so žalobkyňou dôverný. Vzťah medzi žalobcom a žalovaným hodnotí ako normálny, štandardný vzťah dvoch ľudí až do určitej doby, kedy medzi nimi začalo dochádzať k častým hádkam, ktoré už neboli bežné, nešlo o nejaké žabomyšie vojny, mala pocit, že ich vzťah krachuje. Začalo to v čase, keď žalobkyňa skolabovala. O nezhodách sa dozvedela od žalobkyne, ktorá jej často telefonovala, veľa plakala, hovorila, že má doma peklo, nevedela si rady s tou situáciou, hlavne mala pocit, že žalovaný najviac ubližuje deťom. Žalobkyňa jej hovorila, že sa bojí, nehovorila, že sa bojí o svoj život, ale že sa bojí žalovaného a jeho narastajúcej agresivity. Poradila jej, aby sa obrátila na matku žalovaného, čo žalobkyňa aj urobila, avšak táto jej povedala, že si to majú vyriešiť sami. Veľa k nim nechodila, oni chodili k nej a videla na nich, že staršia dcéra plakala a mladšia bola zakríknutá, čo u nej nebolo zvykom. Bola pri bežných nezhodách strán sporu. Z výsluchu svedkyne K. M., matky žalovaného, vyplynulo, že vzťah ku žalobkyni bol vždy dobrý, dnes už však nie je taký na základe správania sa k vnúčatám. Mala veľmi dobrý vzťah so staršou vnučkou, vždy sa jej venovala, počas prázdnin, víkendov, mladšej už pomenej, tam sa už starala aj druhá babička, tento vzťah bol narušený konfliktom medzi stranami sporu. Z fotokópie výpisov z účtov za obdobie január 2008 až december 2014 bolo preukázané, že žalovaný za uvedené obdobie pravidelne mesačne splácal hypotekárne úvery na predmetné byty (hypotekárny úver č. XXXXXXXXXX/XXXX; hypotekárny úver č. XXXXXXXXXX/XXXX). Strany sporu nenamietali platnosť predmetnej darovacej zmluvy, jej formálne a obsahové náležitosti, sporné zostalo, či skutočne došlo k hrubému porušeniu dobrých mravov žalovaným predpokladaným ustanovením § 630 Občianskeho zákonníka. 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 132 ods. 1, § 133 ods. 2, § 628 ods. 1, ods. 2, § 630 Občianskeho zákonníka a dôvodil tým, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadne jej tvrdia týkajúce sa takého správania sa žalovaného k nej, ktoré by ju oprávňovalo ako darkyňu domáhať sa vrátenia daru z dôvodu hrubého porušenia dobrých mravov žalovaným. Poukázal na to, že právo darcu na vrátenie daru nezakladá každé negatívne správanie sa obdarovaného voči darcovi. Toto právo nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov obdarovaným (R 31/1999). Predpokladom vrátenia daru je len také negatívne správanie sa obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky významné okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. O také správanie ide spravidla v prípade porušenia dobrých mravov spôsobom vyznačujúcim sa značnou intenzitou alebo sústavnosťou (opakovanosťou), pričom jeho vonkajším prejavom môže byť fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie potrebnej pomoci, hrubý nezáujem a podobne. V súlade s § 630 Občianskeho zákonníka možno za právne relevantné považovať len také správanie sa obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo. Pritom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu (R 61/1997). Pri posudzovaní správania obdarovaného treba vziať do úvahy a hodnotiť i správanie sa samotného darcu v tom zmysle, či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu (princíp vzájomnosti). Uplatnenie princípu vzájomnosti znamená, že pri skúmaní určitého správania obdarovaného z hľadiska, či vykazuje znaky hrubého porušenia dobrých mravov, sa vezme na zreteľ tiež správanie darcu za účelom posúdenia, či on sám sa nespráva alebo nesprával voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade sa darca nemôže úspešne domáhať vrátenia daru, lebo následnú (darcom vyvolanú) reakciu obdarovaného (i keby bola nevhodná) by nebolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Výnimkou by však bolo také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu. Uviedol, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že dňa 2.10.2007 došlo k riadnemu uzavretiu darovacej zmluvy medzi žalobkyňou ako darkyňou a žalovaným ako obdarovaným, predmetom ktorej bolo v zmysle článku 1 darovacej zmluvy darovanie nehnuteľnosti - byt č. XX vrátane príslušenstva bytu, nachádzajúceho sa na 4. podlaží v obytnom dome so súpisným č. XXX, v V. L., na K. ulici č. XXX/XX, v podiele 1/1; podielu na spoločných častiach domu, spoločných zariadeniach obytného domu a na príslušenstve obytného domu v podiele 1/5. Nehnuteľnosť je vedená v liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie B., Obec V. L. okres A.. Podľa článku 2 darovacej zmluvy žalovaná previedla predmetnú nehnuteľnosť na žalovaného ako obdarovaného do jeho výlučného vlastníctva s tým, že na predmete darovania, t.j. nehnuteľnosti nie je viazaná žiadna ťarcha, ani právna povinnosť v prospech tretej osoby (článok 5 darovacej zmluvy). Darovacia zmluva má všetky formálne a obsahové náležitosti, je právne perfektná, jej neplatnosť sporné strany nenamietali. Žalovaný nadobudol vlastnícke právo k predmetu daru dňa 17.3.2008, kedy bol povolený vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaného (V-XXXX/XX) na základe predmetnej darovacej zmluvy. Darovanie predmetnej nehnuteľnosti bolo podmienené ústnou dohodou sporových strán, že žalovaný následne po povolení vkladu vlastníckeho práva v jeho prospech tento byt predá, aby z neho mohla byť následne vyplatená podstatná časť novej hypotéky. Žalobkyňa požadovala vrátenie daru z dôvodu, že žalovaný si nesplnil dohodnutý zmluvný záväzok, ktorý bol dojednaný medzi nimi, a síce predať darovaný byt. Po odmietnutí predať darovaný byt žalovaný sa podľa tvrdenia žalobkyne začal správať k nej agresívne a vulgárne. Z výsluchu žalobkyne v spornej veci vyplynulo, že problémy vo vzťahu medzi ňou a žalovaným nastali až v roku 2008, keď sa presťahovali do väčšieho štvorizbového bytu, ktorý majú v podielovom spoluvlastníctve. Žalovaný podľa tvrdenia žalobkyne bol stále agresívnejší, bolo stále viac výčitiek a stále väčší tlak na jej chovanie, na jej prínos peňazí do domácnosti, na jej výchovu detí. Žalobkyňa bola zo strany žalovaného permanentne častovaná vulgárnymi nadávkami, pričom sa dostala pod tlak neustáleho osočovania zo strany žalovaného, ktorý podľa nej bol sprevádzaný psychickým terorom a strachom o život a jej psychika neodolala týmto neustálym atakom žalovaného a od septembra 2012 bola liečená na psychiatrickej klinike u M.. K.. V priebehu konania žalobkyňa tvrdila, že útoky zo strany žalovaného naďalej pokračujú tak, že ju neustále telefonátmi, SMS správami, vyzýva, aby z jeho bytu aj s deťmi vypadla, že ju vysťahuje na ulicu, keď dobrovoľne neodíde, atď., nešetrí ani svoje dcéry a rovnako SMS správami ich vyzýva, aby okamžite z bytu odišli. Žalovaný sa s argumentáciou žalobkyne, že by sa k nej správal agresívne, vulgárne až dehonestujúco nestotožnil. Mal za to, že nikdy nevyvíjal na žalobkyňu psychický teror v dôsledku čoho by pociťovala strach o život. Žalovaný odmietol aj tvrdenia žalobkyne, že sa nepodieľal na spoločnej výchove vlastných detí a pravidelne neprispieval na chod spoločnej domácnosti, tieto tvrdenia sa nezakladajú na pravde, čo podložil listinnými dôkazmi - výpismi z účtov z obdobia od januára 2008 do mája 2014, ktoré sa týkajú úhrad nákladov spojených s prevádzkovaním domácnosti ako splátok poskytnutých hypotekárnych úverov. Z výsluchu dcéry žalovaného M. M. zistil, že žalovaný sa podľa jej tvrdenia správal voči nej agresívne už v čase, keď bývala s matkou v byte v V. L., na K. č. XX, pričom od roku 2012 táto agresivita začala stúpať v čase, keď mala 16-17 rokov. Poukázala na situácie, keď žalovaný chodil domov pod vplyvom alkoholu, často kvôli kriku žalovaného odchádzala z domu, keď ju žalovaný ponižoval. Vzhľadom na vek dcéry žalovaného (puberta) v čase, kedy malo dôjsť k uvedeným situáciám, nemohol predmetné tvrdenia dcéry ohľadom jej ponižovania zo strany žalovaného hodnotiť ako hrubé správanie sa žalovaného voči dcére odporujúce dobrým mravom. Z výsluchu svedkyne E. I. zistil, že vzťah žalobcu a žalovanej hodnotila ako normálny, štandardný vzťah dvoch ľudí až do doby, kedy medzi nimi začalo dochádzať k častým hádkam, pričom z hľadiska jej subjektívneho pocitu mala za to, že vzťah žalobkyne a žalovaného krachuje. Pri nezhodách žalobkyne a žalovaného prítomná osobne bola, len pri bežných. Z výsluchu matky žalovaného K. M. mal potvrdené, že vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným nebol dobrý, dochádzalo k častým hádkam, čo podľa nej nebolo zapríčinené len správaním sa žalovaného voči žalobkyni, ale aj postojom samotnej žalobkyne, ktorá bola v čase, keď žila v spoločnej domácnosti so žalovaným, veľmi pracovne zaneprázdnená. Z predmetných svedeckých výsluchov nemal preukázané, že by sa žalovaný dopúšťal voči žalobkyni opakovane fyzického násilia, resp. psychicky ju týral, čo by mohlo byť klasifikované ako hrubé porušenie dobrých mravov. S poukazom na svedecké výpovede nezhody (hádky) medzi žalobkyňou a žalovaným ako partnermi v období, kedy žili v spoločnej domácnosti, vyhodnotil ako bežné, ktoré nevybočovali z obvyklej miery, resp. intenzity, ktorú by bolo možné označiť za spoločensky neúnosnú, priečiacu sa dobrým mravom. Žalobkyňa svoje tvrdenia o pokračujúcich agresívnych útokoch zo strany žalovaného na jej osobu, resp. voči vlastným deťom žalovaného, prostredníctvom telefonátov a SMS správ, v ktorých žalovaný vyzýval žalobkyňu a deti, že má z jeho bytu aj s deťmi vypadnúť, že ju vysťahuje na ulicu, keď dobrovoľne neodíde atď., nepodložila žiadnym listinným dôkazom, napríklad úradným záznamom orgánu policajného zboru, resp. iných príslušných orgánov. Z listinných dôkazov sporových strán založených v spise a ani zo svedeckých výpovedí takisto nevyplýva, že by žalovaný po odsťahovaní sa žalobkyne zo spoločnej domácnosti naďalej pokračoval v tzv. agresívnych útokoch voči žalobkyni, resp. voči vlastným deťom, z dôvodu ktorého nemal preukázané, že sa žalovaný dlhodobo v značnej sústavnej intenzite nevhodne (negatívne) správal voči žalobkyni, že by jej pri priamom fyzickom kontakte sústavne nadával, urážal ju, vyhrážal sa jej fyzickým násilím. Z výsluchu žalovaného, ako aj z písomného prehlásenia matky žalovaného zo dňa 21.9.2015, zistil, že žalobkyňa brala silné lieky na bolesti hlavy a chrbtice, pričom mala byť v dôsledku nevhodného správania sa žalovaného liečená od septembra 2012 na psychiatrickej klinike u M.. J. K., kde sa má liečiť dodnes. Žalobkyňa ale nepredložila súdu žiadnu lekársku správu od ošetrujúceho lekára, psychiatra M.. J. K., a preto nemohol relevantným spôsobom posúdiť, či došlo k zhoršeniu jej zdravotného stavu len v súvislosti s tzv. nevhodným správaním sa žalovaného voči jej osobe. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zdôraznil na § 630 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého dôvod, pre ktorý sa darca môže domáhať voči obdarovanému vrátenia daru, je skutočnosť, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že hrubo porušuje dobré mravy. Vzhľadom na uvedené ustanovenie zákona za dôvod pre vrátenie daru žalobkyni žalovaným nemožno považovať porušenie údajnej ústnej dohody zo strany žalovaného, ktorá sa týkala odpredaja darovaného bytu, ani ničím nepodložené tvrdenia žalobkyne o agresivite žalovaného voči nej a spoločným deťom tak, ako to má na mysli zákonodarca v zmysle ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka. Vo veci boli vypočuté dve svedkyne, staršia dcéra sporových strán, ktorá vypovedala len na základe subjektívnych pocitov, ničím nepodložených, druhá svedkyňa - spoločná známa žalobkyne i žalovaného sama uviedla vo svojej výpovedi, že nikdy nebola priamym svedkom fyzického či psychického ataku tak, ako to popisovala žalobkyňa; táto svedkyňa podľa jej výpovede vychádzala len z telefonátov priamo od žalobkyne. Obe svedecké výpovede tak súd vyhodnotil ako nedostačujúce s poukazom na obsah jednotlivých zápisníc z hlavných pojednávaní, pričom z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že sporové strany žijúce donedávna vo vzťahu druh a družka vyše 20 rokov, ktoré splodili dve deti počas tohto vzťahu, mali dobré vzťahy (samotná výpoveď žalobkyne ) až do roku 2008, t.j. po uzavretí darovacej zmluvy, ktoré sa mali vyhrotiť do maxima v roku 2012, keď sa následne žalobkyňa s deťmi odsťahovala. Žalobkyňa nepredložila žiaden hodnoverný dôkaz o svojich tvrdeniach, podľa všetkého mala možnosť, ak by sa jej tvrdenia o agresivite žalovaného, a to v rozpore s dobrými mravmi, zakladali na pravde, osloviť príslušné orgány, resp. doložiť súdu lekársku správu o týchto skutočnostiach. Pre súdne rozhodnutie v neprospech žalobkyne svedčí aj jej tvrdenie, že počas celého obdobia, ktoré popisovala, neoslovila okrem matky žalovaného a v konaní vypočutej svedkyne (priateľky), nikoho, čo vyznieva nedôveryhodne v súvislosti so všetkými jej pertraktovanými tvrdeniami. 3.2. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal v konaní úspech, priznal právo na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o tejto výške rozhodne po právoplatnosti rozsudku, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením. 4. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ O.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam). Uviedla, že napadnutý rozsudok nie je vecne správny a z dôvodu procesných pochybení ani zákonný. Stala obeťou domáceho násilia, pričom lekárske správy z psychiatrickej ambulancie M.. K. boli dôkazom priamej súvislosti jej stavu s konaním žalovaného. To, že nevyhľadala pomoc polície, alebo orgánu sociálnej kurately, bolo spôsobené tým, že pokiaľ nemala kam od žalovaného spolu s deťmi odísť, akákoľvek pomoc zvonka by bola zbytočná, pretože aj tak by musela zostať v tej istej domácnosti a jej situácia, ako aj detí, by bola zhoršená zvýšenou hladinou zúrivosti a agresivity žalovaného, že si vôbec dovolila niekomu sa sťažovať. Počas celého konania poukazovala na to, že žalovaný sa nielen k nej, ale aj k ich spoločným deťom, správal hrubo a vo vzťahu k nim hrubým spôsobom porušoval dobré mravy. V tejto súvislosti poukázala na výpoveď dcéry M. M. ako svedkyne. Vytkla súdu prvej inštancie, že podstatný obsah výpovede dcéry sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nenachádza, napriek tomu, že ide o podstatný dôkaz, ktorý potvrdzuje skutočnosti ňou uvádzané, najmä, že nielen voči nej, ale aj voči osobám blízkym - maloletým deťom, žalovaný hrubo porušoval dobré mravy. Uvedená svedkyňa sa po svojom výsluchu pred pojednávacou miestnosťou psychicky zrútila so slovami, že má obavu, čo s nimi žalovaný urobí, keď sa skončí pojednávanie, o čom bol súd prvej inštancie informovaný osobou, ktorá bola pri svedkyni, pričom zvukový záznam z pojednávania celý priebeh udalostí zachytáva. Už tento kolaps svedkyne dokazuje, v akom bola rozpoložení, ako sa cítila, keď videla otca (žalovaného), avšak tieto skutočnosti prvoinštančný súd žiadnym spôsobom nevyhodnotil. Konštatovala, že výpoveď matky žalovaného ako svedkyne bola zmätočná a ani jej výpoveď súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku neuvádza v časti, v ktorej neodpovedala pravdivo na jej otázku, koľkokrát ju bola prosiť o pomoc, a že v podstate potvrdila, že vedela o problémoch medzi ňou a žalovaným. Prvoinštančný súd sa do hĺbky nezaoberal ani tým, prečo jej matka žalovaného prepustila svoj byt, keď musela od žalovaného aj s deťmi utiecť. Súd prvej inštancie spochybnil objektívnosť výpovede dcéry M. len pre jej vek, hoci v tom čase mala skoro 17 rokov, čo vedie k vytvoreniu neakceptovateľnej prezumpcie nespravodlivosti svedeckých výpovedí či tvrdení strán sporu a v tejto súvislosti poukázala na ustanovenie § 38 ods. 1 C.m.p. Ak sa teda prvoinštančný súd odvolával v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na nedostatočnosť veku svedkyne, tak z pohľadu jej veku mal vyhodnotiť správanie sa žalovaného. Dcéra M. bola priamym svedkom násilia žalovaného na nej, a tým spôsobil zásah, aj ohrozil vývin, ich dcéry do duševnej, telesnej a citovej integrity, čím porušil základné rodičovské práva a povinnosti a základné práva dieťaťa. Namietla, že prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotil jej pracovnú zaneprázdnenosť ako správanie spôsobilé vyvolať násilie, ponižovanie, agresivitu na strane žalovaného. Naopak v konaní preukázané nebolo, že by žalovaného k hrubému správaniu, agresivite, akokoľvek provokovala. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nepresvedčivé, zmätočné, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, pretože súdu predložila listinný dôkaz - lekársku správu M.. K., ktorým preukazovala objektívnu príčinnú súvislosť medzi svojim zdravotným stavom a správaním sa žalovaného. Súd na jednej strane priznal, že tento listinný dôkaz sa v spise nachádza, ale na druhej strane v napadnutom rozsudku uviedol, že takýto dôkaz predložený nebol a nemohol tak relevantným spôsobom posúdiť, či došlo k zhoršeniu jej zdravotného stavu len v súvislosti s tzv. nevhodným správaním sa žalovaného voči nej. Stratou tohto listinného dôkazu, ktorý je podstatným listinným dôkazom vo veci samej, tak došlo k opätovnému porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože neexistenciou tohto listinného dôkazu v súdnom spise utrpela ujmu, ktorá je výsledkom nedostatku procedurálneho postupu. Odvolaciemu súdu preto navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že sa s podaným odvolaním nestotožňuje, pretože dôvody v ňom uvádzané nepredstavujú tak významné skutočnosti, ktoré vyžaduje zákon na odôvodnenie zmeny napadnutého rozsudku v odvolacom konaní. Súd prvej inštancie konal v súlade s článkom 17 základných princípov Civilného sporového konania, vec prejednal a rozhodol zákonne a napadnutý rozsudok je vo veci samej vecne správny. K odvolacej námietke žalobkyne o tom, že v odôvodnení napadnutého rozsudku sa nenachádzajú niektoré podstatné časti výpovedí svedkov M. M. a K. M. uviedol, že ju považuje za nedôvodnú, pretože uvedená skutočnosť ešte neznamená, že sa prvoinštančný súd týmito dôkazmi nezaoberal alebo ich nevyhodnocoval. Svedeckú výpoveď M. M. vyhodnotil súd prvej inštancie v súlade s princípom hodnotenia dôkazov správne, tento svedok vypovedal výhradne na základe subjektívneho postoja k sporovým stranám, ktorý mohol byť ovplyvnený najmä tým, že uvedený svedok žije so žalobkyňou v jednej domácnosti, v čase výpovede bol maloletý, na základe čoho súd objektívne spochybnil relevanciu jeho tvrdenia. Na tvrdenie žalobkyne v odvolaní, že svedok K. M. pôsobila pri svojej výpovedi neisto, miestami zmätočne a že opisovala podstatné skutkové okolnosti nepravdivo, uviedol, že tento svedok nemal v tom čase dostatočné skúsenosti s priebehom súdneho konania a inštitútom svedka ako dôkazného prostriedku, čo spôsobilo jeho nervozitu, ktorá by sa mohla dať subjektívne vnímať ako zmätočnosť, keď súčasne tento svedok svoje tvrdenia klarifikoval a uviedol na pravú mieru. Argumentáciu žalobkyne v odvolaní, prečo jej uvedená svedkyňa prepustila svoj byt, považuje za nedôvodnú a irelevantnú, pretože súd nemá v sporovom konaní povinnosť vyšetrovať a zisťovať skutočný stav veci, ale zistiť skutkový stav veci. Žalobkyňa mohla navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov, ak považovala uvedenú skutočnosť za rozhodujúcu pre rozhodnutie vo veci a klásť svedkovi aj otázky, ale ona svoj procesný priestor na uplatnenie ďalších prostriedkov procesného útoku neuplatnila, a preto prvoinštančný súd správne vyhodnotil túto skutočnosť za nie rozhodujúcu pre rozhodnutie vo veci samej. Tvrdenie a zdôvodnenie žalobkyne o tom, že nevyhľadala akúkoľvek pomoc z vonka, pretože ak by sa o tomto dozvedel on a situácia by sa zhoršila a mohla byť sprevádzaná jeho agresivitou a zúrivosťou, považuje za účelové, vyfabulované a ničím nepodložené. Ak by toto tvrdenie bolo aj pravdivé a jeho možná reakcia by bola skutočne takáto, je nepochopiteľné, prečo žalobkyňa riskovala údajne zhoršenie situácie a oslovila jeho matku a ich spoločnú priateľku a nespoliehala sa na pomoc kompetentných orgánov, ktorých činnosť sa vyznačuje odbornosťou a diskrétnosťou. Preto pravdepodobnosť vzniku situácie, že by sa o dopyte žalobkyne o akúkoľvek pomoc týchto orgánov dozvedel, je minimálna. Ďalej vo vyjadrení žalovaný uviedol, že žalobkyňa správne v odvolaní poukázala na logický rozpor v písomnom vyhotovení rozsudku medzi odsekmi 7 a 16 v súvislosti s nevykonaním dôkazu - lekárskej správy M.. K., ale z priebehu konania a dokazovania na súde prvej inštancie a na základe samotných vyjadrení žalobkyne nie je možné tento dôkaz považovať za spôsobilý zvrátiť rozhodnutie vo veci samej a za nevyhnutne potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, keďže prvoinštančný súd na základe iných dôkazov zistil, podľa neho, skutkový stav správne. Tvrdenie žalobkyne ohľadom straty tohto dôkazu zo spisu nevie v tomto momente relevantne posúdiť. Žalobkyňa však mala v konaní dostatok priestoru na označenie a preukázanie rozhodujúcich skutočností, ktoré považovala za nevyhnutné na unesenie dôkazného bremena, ale na žiadnom mieste neoznačila za dôkaz preukazujúci jej právo na vrátenie daru aj lekársku správu M.. K., pretože sama uviedla, že všetky svoje tvrdenia považuje za podložené svojou svedeckou výpoveďou a svedeckými výpoveďami M. a priateľky E. I.. Je tak otázne, či žalobkyňa považovala tento dôkaz za potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, a preto považoval jej námietku o nevykonaní navrhnutého dôkazu v tomto štádiu konania za účelovú. Navyše tento dôkaz nepovažuje za taký, ktorý by mohol výrazne prispieť k zisteniu rozhodujúcich skutočností a mohol mať eventuálne za následok zmenu zisteného skutkového stavu, ktorá by odôvodňovala aj zmenu napadnutého rozsudku. Tvrdenie žalobkyne o porušení jej práva na spravodlivý proces je účelové, nepodložené, keď procesný postup súdu prvej inštancie v konaní nepovažuje v rozpore s právom žalobkyne na spravodlivý súdny proces, pretože prvoinštančný súd postupoval v súlade s uvedeným právom sporových strán a dôsledne zachoval aj princíp rovnosti zbraní sporových strán v konaní ako jednej z imanentných súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania. Záverom dodal, že so svojou mladšou dcérou, ktorú má so žalobkyňou, trávi celé víkendy a dovolenky a majú veľmi dobrý vzťah, čo sa nezlučuje s tým, ako ho vykreslila žalobkyňa, a to že je násilník a tyran. Má za to, že súd prvej inštancie vo veci úplne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť; žiadal trovy konania. 6. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu nevyjadrila. 7. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. júla 2018; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane výroku o náhrade trov konania, potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 8. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľka v odvolaní neuvádzala podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 9. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., takú ani sama odvolateľka netvrdila, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať. V odôvodnení svojho rozsudku sa prvoinštančný súd vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, ktoré nie a všetky svoje závery riadne odôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na druhej strane. 10. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa neuniesla v spore dôkazné bremeno v súvislosti s tvrdením, že žalovaný sa správa k nej tak, že by ju to oprávňovalo domáhať sa vrátenia daru od žalovaného z dôvodu hrubého porušenia dobrých mravov žalovaným, a preto jej žalobu zamietol. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jej tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalobkyňa tvrdila, že sa k nej a jej deťom žalovaný správa tak, že jeho správanie je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, bolo jej povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti. Ak tu existovali dôkazy na podporu tvrdenia žalobkyne, bolo úlohou súdu prvej inštancie označené a navrhnuté dôkazy zákonným spôsobom vykonať, následne vyhodnotiť podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 C.s.p.; § 132 O.s.p.). Odvolací súd dodáva, že hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Súd prvej inštancie túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyni sa jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností nepodarilo preukázať, že zo strany žalovaného ide o sústavné porušovanie dobrých mravov vo forme hrubých a dehonestujúcich urážok vyvolávajúcich pocity strachu, úzkosti a obavy o život, ktoré je namierené voči nej a aj proti jej deťom ako osobám jej blízkym. Žalobkyňa ako darca uzavrela so žalovaným ako obdarovaným darovaciu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod bytu č. XX situovaný na 4. podlaží v obytnom dome so súpisným č. XXX v V. L., na K. ulici č. XXX/XX, v podiele X/X, ako aj podielu na spoločných častiach domu, spoločných zariadeniach obytného domu a na príslušenstve obytného domu - súpisné č. XXX, ktoré darkyňa vlastnila v uvedených podieloch X/XX (čl. 1 darovacej zmluvy), ktorej vklad bol povolený v katastri nehnuteľností pod V-XXXX/XX dňa 17.3.2008 (č.l. 6 spisu). Žalobkyňa vrátenie predmetu darovacej zmluvy dôvodila tým, že žalovaný porušil ich dohodu, že po zavkladovaní darovacej zmluvy do katastra nehnuteľností tento byt predá, aby z neho mohla byť vyplatená časť novej hypotéky, ako aj tým, že od roku 2008 začali medzi ňou a žalovaným problémy, žalovaný bol agresívnejší, z jeho strany bol stále väčší tlak na jej chovanie, jej prínos peňazí do domácnosti, na výchovu detí, odmietal s nimi tráviť čas, chodieval domov pod vplyvom alkoholu, nadával jej, ponižoval a to nielen ju ale aj ich staršiu dcéru M., pričom svedkom ich konfliktov bola aj ich maloletá dcéra M.. Všetko sa dialo za dverami bytu, na verejnosti sa žalovaný správal ako vzorný otec, problémy sa nabaľovali a zhoršovali, a preto sa spolu s deťmi dňa 10.2.2014 od žalovaného odsťahovali a išli bývať do bytu, ktorý je predmetom tohto konania. Z dôvodu správania sa žalovaného voči nej vyhľadala psychiatra a rovnako aj dcéra M.. Žalovaný skutočnosti uvádzané žalobkyňou poprel. 11. Odvolací súd považuje námietky žalobkyne uvedené v odvolaní o tom, že súd prvej inštancie nevykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, za nedôvodné. Svedkovia, ktorých žalobkyňa navrhla vypočuť (M. M. a E. I.), uviedli ako vnímali správanie sa žalovaného voči žalobkyni, pričom z ich výpovedi nevyplynulo, že by išlo zo strany žalovaného o hrubé porušovanie dobrých mravov. Odvolací súd dodáva, že hrubé porušenie dobrých mravov nie je každé správanie, ktoré je neetické, resp. ktoré nezodpovedá spoločensky uznávaným pravidlám slušného správania. Hrubým porušením dobrých mravov sa rozumie ich porušenie značnej intenzity alebo sústavné porušovanie. Ide napríklad o prípady fyzického napádania darcu obdarovaným, hrubých urážok na cti darcu, neposkytnutia potrebnej pomoci, opakované vyháňanie darcu z domu, ktorý bol darovaný, sústavné odmietanie poskytovania výživy, na ktorú je darca voči obdarovanému odkázaný. Každý prípad sa vždy posudzuje individuálne, pričom súd skúma napríklad aj či nevhodné správanie obdarovaného nevyprovokoval darca svojím správaním. Darca nemá nárok na vrátenie daru od obdarovaného ani vtedy, ak sa členovia rodiny obdarovaného správajú k darcovi tak, že tým hrubo porušujú dobré mravy, pretože obdarovaný nemôže zodpovedať za správanie iných osôb voči darcovi. Aby išlo o hrubé porušenie dobrých mravov nie je podmienkou, aby takéto správanie bolo kvalifikované ako priestupok, resp. ako trestný čin. V prípadnom konaní na súde sa však bude skúmať či konanie obdarovaného možno objektívne klasifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, teda či ide o spoločensky neakceptovateľné správanie, alebo či ide iba o subjektívny pohľad darcu. Svedkyňa E. I., známa strán sporu, vnímala vzťah strán sporu ako normálny, štandardný do doby, kedy mala pocit, že ich vzťah krachuje, keď žalobkyňa skolabovala, pričom nevedela posúdiť, či deti boli týrané. Dcéra sporových strán M. Mičatková so žalovaným, ktorý je jej otcom, nekomunikuje, agresivitu u žalovaného zaregistrovala v roku XXXX, pričom táto začala stúpať, ponižoval ju, má z neho strach, chodil domov pod vplyvom alkoholu, dokonca ju fyzicky napadol, vyhrážal sa im, že ich vyhodí z bytu, že skončia na ulici, od januára 2014 je evidovaná u psychiatra. Z výpovedí uvedených svedkýň tak, ako to konštatoval aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, ale nevyplýva, že by zo strany žalovaného dochádzalo opakovane k fyzickému alebo psychickému násiliu voči žalobkyni a ich spoločným deťom, z dôvodu ktorého správne prvoinštančný súd vyvodil záver, že nezhody medzi stranami sporu, keď žili v spoločnej domácnosti, boli bežné a nevybočovali z obvyklej miery a nedosahovali takú intenzitu, ktorú by bolo možné označiť za spoločensky neúnosnú. Žalobkyňa pritom neoznačila žiadne iné dôkazy, ktorými by preukazovala hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovaného, napríklad správou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, polície, lekárov, školy a podobne. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že súd môže vykonať iba tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu a proces dokazovania podľa Civilného sporového poriadku je vybudovaný výlučne na princípe prejednacom, princípe kontradiktórnosti konania a koncentračnej zásade, takže súd má obmedzenú dôkaznú iniciatívu, ktorá sa presúva na procesné strany. V danej veci dôkazná povinnosť týkajúca sa vrátenia daru stíha žalobkyňu a nie žalovaného. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týka povinnosť strany sporu tvrdiť a označiť dôkazy na preukázanie tvrdení, je vždy daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané) a aj nositeľa dôkazného bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo strán sporového konania samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a teda aj z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Pokiaľ strana sporu nerešpektuje bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno, ktoré ju zaťažujú, z hľadiska procesného postupuje vo svoj neprospech. Procesná nečinnosť strany v tomto smere má (pre ňu) negatívne dôsledky pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, čo sa v konečnom dôsledku prejaví vo vydaní (pre neho) nepriaznivého rozhodnutia. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na tej-ktorej strane sporu treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (nie je možné preukázať, že niečo sa nestalo). V prejednávanej veci to potom znamená, že žalobkyňa mala povinnosť preukázať existenciu skutočnosti, z ktorej odvodzuje tvrdenie, že žalovaný sa správa voči nej a jej deťom v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Rovnako aj Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), účinný do 30.6.2016, ukladal účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodol o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nebol viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nebol povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. apríla 2012, sp.zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi strán sporu a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou strane sporu odňatie možnosti konať pred súdom, pretože je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy strán sporu (napr. m.m. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011, sp.zn. 6 Cdo 153/2011). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strany sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bola strana sporu postavená do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (m.m. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010). 12. Žalobkyňa v odvolaní namietla, že súd prvej inštancie neuviedol v odôvodnení podstatné časti výpovedí svedkýň M. M. a K. M.. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 220 ods. 2 C.s.p., v ktorom je uvedené, čo má obsahovať odôvodnenie rozsudku. V uvedenom ustanovení zákona ale nie je uložená povinnosť súdu, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzal podrobne výpovede strán sporu, svedkov. Je jeho povinnosťou uviesť aké dôkazy vykonal, z akých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil. K ďalšej odvolacej argumentácii žalobkyne, že považuje výpoveď svedkyne K. M. za zmätočnú a že prvoinštančný súd spochybnil výpoveď jej dcéry M. M. len pre jej vek, odvolací súd poukazuje na voľné hodnotenie dôkazov. Do rámca úvahy súdu pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní patrí aj hodnotenie ich pravdivosti, resp. vierohodnosti, najmä s ohľadom na vzájomnú súvislosť s ostatnými dôkazmi vykonávanými vo veci. Záver súdu o nevierohodnosti, resp. nepravdivosti, niektorých dôkazov vykonaných v sporovom konaní na návrh tej-ktorej strany, prípadne vyvodenie záverov zo zistených skutkových okolností, ktoré nie sú v súlade s názorom strany sporu, nemôže bez ďalšieho viesť k záveru o porušení základného práva strany sporu na súdnu ochranu alebo k záveru o porušení jej práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. januára 2004, sp.zn. III. ÚS 19/04). K tvrdeniu žalobkyne v odvolaní, že dcéra M. sa po svojom výsluchu ako svedok, pred pojednávacou miestnosťou, psychicky zrútila z dôvodu obavy, čo s nimi žalovaný urobí, čo preukazuje v akom rozpoložení sa nachádzala, ako sa cítila, keď videla žalovaného, s čím sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal, odvolací súd poukazuje na zápisnicu z pojednávania konaného dňa 27.1.2016, v ktorej je uvedené, že keď prvoinštančný súd opätovne uvedenú svedkyňu po jej výsluchu zavolal do pojednávacej miestnosti, táto svedkyňa uviedla, že sa cíti dobre, neskolabovala (č.l. 265 spisu). Z uvedeného vyplýva, že ani týmto tvrdením žalobkyňa nepreukázala, že by žalovaný na svoju dcéru M. pôsobil tak, že by sa jeho konanie dalo považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, pričom odvolací súd ešte dodáva, že žalobkyňa ani nepreukázala, že by dcéra M. navštevovala psychiatra z dôvodu nevhodného správania sa žalovaného voči nej, ako to tvrdila žalobkyňa. 13. K odvolacej námietke žalobkyne, že napadnutý rozsudok je nepresvedčivý, zmätočný, odvolací súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, aké prostriedky procesného útoku, procesnej obrany, boli použité, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Odvolací súd má za to, že okolnosti namietané žalobkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 14. Tvrdenie žalobkyne v odvolaní, že zo strany súdu prvej inštancie došlo k procesnému pochybeniu, keďže ju poškodil ako stranu sporu tým, že stratil listinný dôkaz - lekársku správu z psychiatrickej ambulancie M.. K., ktorú navštevuje od septembra 2012, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože tento listinný dôkaz sa, tak ako konštatoval súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, v súdnom spise nenachádza. Žalobkyňa tento listinný dôkaz súdu nepredložila, keď zo zvukového záznamu z pojednávania konaného dňa 18.3.2015 na otázku zákonnej sudkyne právna zástupkyňa žalobkyne uviedla, že lekárska správa sa v spise nachádza, avšak táto lekárska správa nebola pripojená ani k žalobe, ani na uvedenom pojednávaní. Žalobkyňa v odvolaní argumentovala tým, že predmetný listinný dôkaz je v spise pod číslom 9/2012, k čomu odvolací súd uvádza, že takýmto spôsobom sa jednotlivé listiny v súdnom spise neoznačujú. Podľa § 168 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy, sa všetky písomnosti, ktoré sa vzťahujú na tú istú vec, najmä podania, zápisnice, záznamy, rozhodnutia, tvoria súdny spis. Podľa § 172 ods. 1, ods. 2 citovanej vyhlášky čísluje sa každý list súdneho spisu od čísla 1 vzostupne až do skončenia veci. Jednotlivé písomnosti sa opatria pri zaradení do súdneho spisu spisovou značkou a číslom listu, a to v pravom hornom rohu; spisovou značkou sa písomnosť opatrí, len ak už táto nie je v písomnosti vyznačená. Takto sa označí aj vrátená a nedoručená zásielka okrem prípadu, keď je takáto zásielka dokladom o doručení (§ 181). Rovnopisy podaní, doručenky a tie prílohy, ktoré po skončení veci treba účastníkom vrátiť, sa nečíslujú. V konaní o preskúmanie rozhodnutí iných orgánov sa spisovou značkou a číslom listu označí jedno vyhotovenie preskúmavaného rozhodnutia; po skončení konania sa toto rozhodnutie nevracia. Tým, že žalobkyňa nepredložila uvedený listinný dôkaz, nebolo možné posúdiť, ako to správne konštatoval aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, či k zhoršeniu jej zdravotného stavu došlo práve v súvislosti s nevhodným správaním sa žalovaného voči nej. 15. Žalobkyňa podala odvolanie aj voči výroku o náhrade trov konania. Odvolanie ale v tomto rozsahu vôbec neodôvodnila, a preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku; so zdôraznením, že žalovaný odvolanie nepodal. Odvolací súd pripomína, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. 16. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľka, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 17. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 18. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).