Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/56/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315202141 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1315202141.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: RZP, a.s., so sídlom Legionárska 7158/5, Trenčín, IČO: 36 331 023, zastúpeného advokátkou: JUDr. Lucia Krausová, so sídlom Bernolákova 403/50, Námestovo, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo zdravotníctva SR, so sídlom Limbová č. 2, Bratislava, o náhradu škody vo výške 2.454.408,12 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, zo dňa 21. apríla 2016, č.k. 11C/232/2015-739, v spojení s opravným uznesením zo dňa 15. augusta 2016, č.k. 11C/232/2015-752, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 21. apríla 2016, č.k. 11C/232/2015-739, v spojení s opravným uznesením zo dňa 15. augusta 2016, č.k. 11C/232/2015-752, p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zo dňa 21. apríla 2016, č.k. 11C/232/2015-739, v spojení s opravným uznesením zo dňa 15. augusta 2016, č.k. 11C/232/2015-752, zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady škody vo výške 2.454.408,12 eura s príslušenstvom podľa zák. č. 514/2003 Z.z.; a o trovách konania rozhodol tak, že žalovaný nemá právo na ich náhradu. Vychádzal zo zistenia, že Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 17.02.2010 zamietlo žiadosť žalobcu o vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia - ambulancie záchrannej zdravotnej služby. Zároveň nepovolilo prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby sídla v Nitrianske Pravno, Nitrianske Rudno, Nováky, Handlová, Stará Turá, Topoľčany 2, Trenčín 2, Ilava a Veľké Ripňany. Rozhodnutím zo dňa 28.08.2009 zamietlo Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky žiadosť žalobcu o vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia - ambulancie záchrannej zdravotnej služby. Zároveň nepovolilo prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby v sídlach Rimavská Sobota 2, Piešťany 1, Ľubotín, Trenčianske Jastrabie, Trenčianske Teplice, Turzovka, Raslavice, Čadca, Detva, Bratislava Staré Mesto, Krupina, Spišská Belá , Kysucké Nové Mesto, Púchov, Spišská Stará Ves, Zvolen 1, Brusno, Brezno, Bánovce nad Bebravou, Jelšava, Považská Bystrica, Topoľčany 1, Bratislava Kramáre, Prievidza, Fiľakovo, Nové Mesto nad Váhom, Bratislava Nové Mesto, Galanta 1, Bratislava Vajnory 2, Bytča, Nitra 1, Malacky, Košice juh2, Šaľa 2, Sereď, Banská Štiavnica 1, Kremnica, Dubnica nad Váhom, Brezová pod Bradlom, Pezinok, Myjava, Plavecké Podhradie, Prašice k, Banská Bystrica 3, Trenčín 4, Partizánske, Galanta 2, Zlaté Moravce, Bojnice a Spišské Vlachy. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 02.06.2011 č.k. 1S 207/2010-88, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 02.08.2011, rozhodol tak, že rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva SR č. 11362/2/2010 zo dňa 24.06.2010 v spojení s rozhodnutím č. 10042/2010 - OP zo dňa 17.02.2010 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Súd preskúmaval zákonnosť rozhodnutia zo dňa 24.06.2010, ktorým minister zdravotníctva rozhodol o rozklade proti rozhodnutiu ministerstva zdravotníctva zo dňa 17.02.2010 a ktorým nebolo žalobcovi povolené prevádzkovanie ambulancií záchrannej zdravotnej služby a jeho žiadosti o vydanie povolenia boli zamietnuté. Predmetné žiadosti boli súčasťou podmienok výberového konania, ktoré ministerstvo vypísalo, výberové konanie vyhlásilo uverejnením oznámenia v denníku Hospodárske noviny dňa 12.11.2009 a uverejnením na webovej stránke ministerstva zdravotníctva rovnakého dňa. O žiadosti žalobcu bolo rozhodnuté prvostupňovým rozhodnutím tak, že žiadosti boli zamietnuté. Z odôvodnenia vyplýva, že žiadateľ nesplnil podmienku stanovenú ust. § 12 ods. 4 písm. b/ Zákona o poskytovateľoch a tým nesplnil podmienky výberového konania. Voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca rozklad, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím ministra zdravotníctva zo dňa 24.06.2010. Krajský súd konštatoval, že napadnuté rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, to bol dôvod na ich zrušenie a vec vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím zo dňa v 08.02.2012 č.k. 2S 224/09-184 rozhodol, tak, že okrem iných aj napadnuté rozhodnutie ministra zdravotníctva č. 19752/2009-OP zo dňa 28.08.2009 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalobou sa viacerí navrhovatelia domáhali preskúmania zákonnosti viacerých rozhodnutí ministra zdravotníctva, pričom poukazovali na nezákonnosť výberového konania, namietali procesné vady v konaní. Súd zistil, že dňa 12.05.2009 vyhlásilo ministerstvo výberové konanie na vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancií pozemnej záchrannej zdravotnej služby na vopred stanovené sídlo (78 sídiel ambulancii), pričom žiadosť podalo 60 subjektov. Podľa názoru súdu žalovaný vydaním podmienok výberového konania ako ani samotnou realizáciou výberového konania neporušil všeobecné zásady princípy práva a nebola porušená zásada rovnosti zaobchádzania a nediskriminácie. Bola dodržaná aj zásada právnej istoty. Krajský súd však predmetné rozhodnutia zrušil ako čiastočne nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 13.06.2013 rozsudok krajského súdu potvrdil. Napokon poukázal na to, že žalovaný listom zo dňa 23.10.2014 odpovedal na žiadosť žalobcu zo dňa 28.07.2014, ktorou žalobca uplatnil náhradu škody s tým, že uviedol, že uplatnenú škodu neuznáva čo do právneho základu, ani čo do rozsahu uplatňovanej výšky. 2. Takto ustálený skutkový stav veci po právnej stránke podľa § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, 3, 4, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Poukázal na to, že v zmysle citovaného zákona sa výkonom verejnej moci rozumie rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb. Žalobca sa môže domáhať náhrady škody, ak sa domnieva, že mu vznikla nesprávnym úradným postupom, prípadne nezákonným rozhodnutím. Za takto vzniknutú škodu zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom štát. V prejednávanom prípade žalobca preukázal existenciu rozhodnutí, ktoré boli zrušené. Po posúdení splnenia podmienok priznania náhrady škody však dospel ku záveru, že v danom prípade absentuje základný predpoklad na priznanie náhrady škody, a to príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. O vzťah príčinnej súvislosti sa jedná vždy, keď vznikne škoda následkom nezákonného rozhodnutia, alebo nesprávneho úradného postupu, teda keď je nezákonné rozhodnutie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku. Kauzálny nexus je podstatným prvkom, vyžaduje sa, aby nezákonné rozhodnutie a vznik škody boli v logickom slede, teda aby nezákonné rozhodnutie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu, následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existenciu, príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale iba v konkrétnych súvislostiach (uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 103/2011). Otázka príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou je síce otázkou skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, no záver, či v konkrétnom prípade je, či nie je daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd tak robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny záver je závislý od skutkového zistenia. Ak by príčinou vzniku škody bola aj iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane (rozsudok Najvyššieho súdu spisová značka 3 Cdo 313/2009). Príčina musí mať nepochybnú vecnú väzbu na vznik škody, ak do deja vstúpila iná, od právne kvalifikovanej okolnosti na strane štátu nezávislá skutočnosť, ktorá je pre vznik škody rozhodujúca, teda ak je vznik ujmy vyvolaný bezprostredne okolnosťou, ktorá nemá vecný vzťah k vydaniu nezákonného rozhodnutia, či nesprávneho úradného postupu, zodpovednosť nenastane (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky spisová značka 25 Cdo 915/2005). Poukázal na to, že podľa tvrdení žalobcu, ak by ministerstvo nepochybilo pri posudzovaní žiadostí jednotlivých účastníkov vo výberovom konaní, muselo by ho vyhodnotiť ako úspešného žiadateľa a vydať mu povolenie na prevádzkovanie ambulancií záchrannej zdravotnej služby. Nezákonnosť rozhodnutí ministerstva zdravotníctva podľa neho spočívala v tom, že povolenie na prevádzkovanie udelilo subjektu, ktorý v čase výberového konania preukázateľne nesplnil podmienky pre udelenie povolenia na prevádzku dotknutých ambulancií, pričom on ich ako jediný subjekt na konkrétnych dotknutých staniciach splnil. Aj preto predkladal listinné dôkazy, ktoré podľa neho preukazovali túto skutočnosť. Podľa žalobcu je nepochybené, že pri správnom posúdení obsahu spisu z výberového konania, by musel byť on, ktorý spĺňal všetky podmienky výberového konania, vyhlásený za víťaza výberového konania a malo mu byť vydané povolenie na prevádzkovanie ambulancií záchrannej zdravotnej služby a subjekt, ktorému bolo udelené povolenie nenaplnil na dotknutých sídlach zákonné podmienky, preto mal byť komisiou vylúčený. V konaní bolo preukázané, že v oboch relevantných prípadoch bol žalobca jedným z mnohých uchádzačov o vydanie povolenia. Pri rozhodovaní o náhrade škody voči štátu však súdu neprináleží hodnotiť postup správneho orgánu, ktorým určuje poradie kandidátov, súd nemá právomoc hodnotiť splnenie, či nesplnenie podmienok vyhláseného výberového konania, či určovať poradie zúčastnených kandidátov a nemôže preto vyhodnocovať, ktorý z uchádzačov by bol vo výberovom konaní úspešný, ak by správny orgán postupoval inak a úspešný kandidát by bol z výberového konania vylúčený pre nesplnenie podmienok. Je preto nepreukázateľné, že za iných podmienok by bol žalobca vo výberovom konaní úspešný a bolo by mu udelené povolenie na prevádzkovanie ambulancií. Nakoľko teda nie je preukázané, že by žalobca získal oprávnenie na prevádzkovanie ambulancií, nie je preukázaná ani príčinná súvislosť medzi zrušenými rozhodnutiami Ministerstva zdravotníctva SR a škodou ako ju žalobca uplatnil a vyčíslil. Navyše, správny súd konštatoval vo svojom rozhodnutí, že ministerstvo vydaním podmienok výberového konania, samotnou realizáciou výberového konania neporušilo všeobecné zásady a princípy práva, nebola porušená zásada rovnosti zaobchádzania a nediskriminácie, bola dodržaná zásada právnej istoty a predmetné rozhodnutia zrušil ako (čiastočne) nepreskúmateľné len pre nedostatok dôvodov. Z uvedených dôvodov, keď nebol preukázaný ani nesprávny úradný postup ministerstva v konaní, podanej žalobe nebolo možné vyhovieť. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. 3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Poukázal na to, že v predmetnom správnom konaní ministerstva došlo k vydaniu rozhodnutí, ktoré boli (opakovane) zrušené, pričom dôvodom zrušenia bola ich nezákonnosť pre nedostatok dôvodov, ktorá vada spočívala práve v tom, že z rozhodnutia, ani súvisiaceho spisového materiálu, nebolo zrejmé, akým spôsobom ministerstvo dospelo k záveru, že mu neudelí povolenie na prevádzkovanie ZZS, aj napriek tomu, že spĺňal všetky zákonné podmienky. Túto vadu konania a rozhodnutia ministerstvo v konečnom dôsledku neodstránilo do dnešného dňa, nakoľko stále neexistuje rozhodnutie vydané v príslušnom správnom konaní, ktoré by bolo vo vzťahu k nemu právoplatné a vykonateľné, a ktoré by obsahovalo prijateľné odôvodnenie, prečo mu nebolo udelené povolenie na prevádzkovanie príslušných staníc záchrannej zdravotnej služby. Nestotožnil sa tiež so záverom prvoinštančného súdu, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup, nakoľko subjekty, ktorým bolo udelené povolenie na prevádzkovanie staníc záchrannej zdravotnej služby už v čase výberového konania nespĺňali zákonné podmienky pre vydanie takéhoto povolenia a bolo povinnosťou ministerstva nie len preskúmať tieto zistenia, ale najmä postupovať v zmysle ustanovenia § 19 zákona č. 578/2004 Z.z. a zrušiť týmto subjektom povolenie na prevádzkovanie záchrannej zdravotnej služby, a to z dôvodu, že získali povolenie na základe nepravdivých údajov, ako aj z dôvodu, že od počiatku nespĺňali podmienky na jeho vydanie. V konaní tak bola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia, ako aj následný nesprávny úradný postup ministerstva, spočívajúci v jeho nečinnosti. Zdôraznil, že nežiadal súd o hodnotenie ne/splnenia podmienok vyhláseného výberového konania, príp. určovanie poradia účastných kandidátov, keď tvrdil iba to, že ním predložené dôkazy potvrdzujú, že úspešný kandidát nespĺňal podmienky pre udelenie povolenia na prevádzkovanie staníc záchrannej zdravotnej služby, a preto mal byť zo súťaže vylúčený, pričom ak by sa tak stalo, bol by v súťaži úspešný. Z uvedeného dôvodu je tak daná aj príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, ktorým mu nebolo povolené prevádzkovanie staníc záchrannej zdravotnej služby a uplatnenou škodou, keď navyše ministerstvo v záujme zachovania ním navodeného stavu (kedy povolenie bolo udelené zjavne vopred dohodnutému subjektu bez ohľadu na to, či spĺňa podmienky pre vydanie povolenia alebo nie), podľa jeho názoru účelovo, vydávalo po zrušení súdom vo vzťahu k nemu rozhodnutia, ktoré boli opakovane zrušované príslušným správnym súdom, a to až do momentu uplynutia lehoty, na ktorú sa povolenie vydáva, a teda systematicky marilo jeho možnosť prevádzkovať stanice záchrannej zdravotnej služby, resp. vytváralo stav právnej neistoty tým, že vo vzťahu k nemu nebolo schopné vydať rozhodnutie, ktoré by spĺňalo parametre zákonného rozhodnutia. V tejto súvislosti tiež vytkol súdu prvej inštancie, že vzhľadom na nesprávny záver ohľadne neexistencie príčinnej súvislosti, nevykonal ani navrhovaný dôkaz, ktorého účelom malo byť zistenie výšky škody a rozhodol nesprávne, keď podanú žalobu ako nedôvodnú zamietol, napriek tomu, že všetky predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu boli v tomto prípade splnené. 4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Zotrval na svojich vyjadreniach a argumentácii prednesených počas konania na súde prvej inštancie a uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za zákonný a správny, keď žalobca v spore neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázal priamu príčinnú súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami a škodou, ktorá mu mala vzniknúť, pričom v ani v rozhodnutiach súdov v správnom konaní nebola nikdy skonštatovaná vecná nesprávnosť zamietnutia žiadosti žalobcu o vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancii záchrannej zdravotnej služby. 5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 6. Žalobca v preskúmavanej veci odvodzoval splnenie predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody od rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva SR č. 11362/2/2010 zo dňa 24.06.2010 v spojení s rozhodnutím č. 10042/2010 - OP zo dňa 17.02.2010 a rozhodnutia ministra zdravotníctva č. 19752/2009-OP zo dňa 28.08.2009, pričom tvrdil, že v dôsledku uvedených súdom zrušených nezákonných rozhodnutí, avšak tiež v dôsledku nesprávneho úradného postupu; spočívajúceho v tom, že Ministerstvo zdravotníctva SR v zmysle ustanovenia § 19 zákona č. 578/2004 Z.z. subjektom, ktorým bolo udelené povolenie na prevádzkovanie staníc záchrannej zdravotnej služby, nezrušilo povolenie na prevádzkovanie záchrannej zdravotnej služby, hoci už v čase výberového konania nespĺňali zákonné podmienky pre vydanie takéhoto povolenia, mu vznikla škoda vo forme ušlého zisku, ktorý by dosiahol, ak by povolenie na prevádzkovanie staníc záchrannej zdravotnej služby bolo vydané jeho osobe. 7. Súd prvej inštancie vykonal v danom spore všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že nie sú splnené podmienky pre vyhovenie podanej žalobe o náhradu škody v sume 2.454.408,12 eura, nakoľko žalobca v spore nepreukázal splnenie všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú nezákonnými rozhodnutiami Ministerstva zdravotníctva SR o zamietnutí žiadostí žalobcu o vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckych zariadení - ambulancii záchrannej zdravotnej služby, ani jeho nesprávnym úradným postupom, keď nepreukázal ani existenciu príčinnej súvislosti medzi tvrdeným vznikom škody a ním namietanými rozhodnutiami a postupom orgánu štátu. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, na základe ktorých konštatoval, že podanej žalobe nebolo možné vyhovieť. 8. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že; okrem toho, že namietané rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva SR o zamietnutí žiadostí žalobcu o vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby, boli neskôr zrušené iba z dôvodu ich nepreskúmateľnosti, a za tohto stavu so zreteľom na ustálenú judikatúru (porov. napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 97/2010 z 9. marca 2010, uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 87/2010) nie je naplnený ani predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle ust. 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.; Ministerstvo zdravotníctva SR nemohlo žiadnym spôsobom ovplyvniť výsledok konania o žiadosti žalobcu, keď v zmysle ust. § 14 ods. 11 zák. č. 578/2004 Z.z. bolo viazané vyhodnotením súťaže a určením poradia uchádzačov zo strany výberovej komisie, pričom po vydaní povolení na základe výsledkov súťaže bolo dokonca zo zákona povinné žiadosti o vydanie povolenia ostatných žiadateľov zamietnuť. Preto, keď aj podľa samotného žalobcu skutočnou príčinou vzniku škody mal byť nesprávny postup výberovej komisie; ktorá podľa neho mala zo súťaže vylúčiť úspešného uchádzača pre nesplnenie podmienok súťaže a v takom prípade by bol vo výberovom konaní úspešný a škoda by mu nebola vznikla; nemožno žalobcom tvrdenú škodu považovať za vzniknutú v príčinnej súvislosti s rozhodnutiami Ministerstva zdravotníctva SR a ministra zdravotníctva, ktorými síce boli žiadosti žalobcu o vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby zamietnuté, avšak samotný vznik škody, spočívajúcej vo vyčíslenom ušlom zisku, ktorý by bol žalobca dosiahol v prípade úspechu s jeho žiadosťou o vydanie povolení, nespôsobili. Na druhej strane je však potrebné poukázať na to, že hoci žalobca v spore tvrdí, že vznik škody na jeho strane bol spôsobený tým, výberová komisia pri vyhodnocovaní súťaže postupovala nesprávne, a ak by bola postupovala správne, nebola by mu škoda vznikla, Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí zo dňa v 08.02.2012 č.k. 2S 224/09-184, ktorým bolo namietané rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva SR zrušené, a tiež Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 13.06.2013, síce konštatovali nerešpektovanie viacerých ustanovení zákona, avšak zároveň konštatovali, že vo vyhlásenej súťaži vydaním podmienok výberového konania ako ani samotnou realizáciou výberového konania neboli porušené všeobecné zásady princípy práva, nebola porušená zásada rovnosti zaobchádzania a nediskriminácie a bola dodržaná aj zásada právnej istoty; teda výsledky súťaže nespochybnili. Uvedené potom taktiež vylučuje existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním Ministerstva zdravotníctva SR a tvrdeným vznikom škody. Naviac, súd prvej inštancie správne poukázal na to, že v tomto spore súdu neprináleží hodnotiť postup správneho orgánu, ktorým určuje konečné poradie kandidátov výberového konania, a preto nemožno bez ďalšieho len na základe tvrdení žalobcu vychádzať z toho, že žalobca by bol v súťaži, a na základe toho aj v konaní o udelenie povolenia na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby, úspešný. 9. Pokiaľ žalobca v odvolaní zotrval na svojej argumentácii prednesenej v konaní na súde prvej inštancie, že v spore bolo splnenie predpokladov pre vznik jeho nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nesprávnym úradným postupom, preukázané, odvolací súd túto jeho argumentáciu považuje za nedôvodnú. Nebolo totiž; ako už bolo konštatované; okrem existencie rozhodnutia zrušeného pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.); preukázané, že by žalobcovi škoda vznikla v dôsledku pochybenia Ministerstva zdravotníctva SR pri vydaní namietaných rozhodnutí, pričom uvedené rovnako platí aj pokiaľ ide o nesprávny úradný postup. Ten mal podľa tvrdenia žalobcu v odvolaní spočívať v tom, že ministerstvo subjektom, ktorým bolo udelené povolenie na prevádzkovanie staníc záchrannej zdravotnej služby, hoci už v čase výberového konania nespĺňali zákonné podmienky pre vydanie takéhoto povolenia, v zmysle ustanovenia § 19 zákona č. 578/2004 Z.z., nezrušilo povolenie na prevádzkovanie záchrannej zdravotnej služby. Za stavu, keď žalobca nebol vo výberovom konaní a v nadväznosti na to ani v konaní o vydanie povolenia úspešný, nezrušenie povolenia na prevádzkovanie staníc záchrannej zdravotnej služby uchádzačom, ktorým bolo povolenie udelené, nemožno považovať za skutočnosť, bez ktorej by žalobcovi nebola vznikla ním tvrdená škoda vo forme ušlého zisku. Samotné zrušenie povolenia totiž nemohlo mať za následok udelenie povolenia žalobcu na výkon danej služby, keď žiadosť žalobcu bola zamietnutá, a preto je nepochybné, že ani medzi žalobcom namietaným nesprávnym úradným postupom ministerstva a tvrdeným vznikom škody nie je daná príčinná súvislosť. 10. Napokon, nedôvodne žalobca v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie vzhľadom na nesprávny záver ohľadne neexistencie príčinnej súvislosti nevykonal ani navrhovaný dôkaz, ktorého účelom malo byť zistenie výšky škody. Pri absencii základu zodpovednosti žalovaného za škodu totiž súd prvej inštancie postupoval správne, keď v súlade so zásadou hospodárnosti konania dokazovanie smerujúce k preukázaniu výšky škody nevykonal, nakoľko výsledky takéhoto dokazovania by nemali žiadny význam pre rozhodnutie vo veci samej. 11. Súdu prvej inštancie teda nemožno vytknúť žiadne procesné pochybenie ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky vzniku nároku žalobcu na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. spôsobenej nezákonným rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva SR a jeho nesprávnym úradným postupom v preskúmavanej veci, pričom žalobca ani vo svojom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom. Súd prvej inštancie sa v rámci predmetného konania vyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami a po náležitej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou, pričom svoje rozhodnutie v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. i náležite odôvodnil, keď sa vysporiadal s podstatnými skutočnosťami významnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán. 12. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, v spojení s opravným uznesením zo dňa 15. augusta 2016, č.k. 11C/232/2015-752; ktorým prvoinštančný iba opravil chybu v písaní v záhlaví písomného vyhotovenia rozsudku; ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 C.s.p.). 13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich náhrade rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).