Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/91/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315212362 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1315212362.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobkyne: H. R., U.. XX. XX. XXXX, R. Za T. Č.. XX, D., zastúpená advokátkou: JUDr. Iveta Balalová, Ružová dolina č. 10, Bratislava, proti žalovanej: E. G., U.. XX. XX. XXXX, R. T. Z.. Č.. XX, E., zastúpená advokátom: Mgr. Igor Šumichrast, Račianska ul. č. 1572/72, Bratislava, o ochranu osobnosti a o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 11. apríla 2018, č. k. 45C/397/2015 - 231, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanej p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala určiť, že žalovaná výrokmi: „H. je nezodpovedná, má sklony k neplneniu pracovných povinností.“; „K., ako sa Vám spolupracuje s H.? Sledujte ju, aby Vám neuškodila, nakoľko má sklony k podvodnému konaniu.“, „. na obchodné miesto Košická nenastúpi ani do banky.“, „D.. R. už nebude pracovať na tejto pobočke, ani sa nevráti do tejto finančnej inštitúcie.“, neoprávnene zasiahla do jej práva na ochranu osobnosti a zároveň uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť jej nemajetkovú ujmu vo výške 5.000 eur a o trovách konania rozhodol tak, že žalovanej priznal proti žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, Čl. 2, Čl. 9, § 9 ods. 1, 3, § 13 ods. 1, 3, 5, § 192 ods. 1, 2 Zákonníka práce, § 118a O. s. p. účinného do 30. 06. 2016, § 470 ods. 1, 2, Čl. 16 C. s. p. a vecne nedôvodnosťou podanej žaloby, keďže nebolo preukázané, že by žalovaná neoprávnene zasiahla do osobnostných práv žalobkyne, nakoľko neoprávnený zásah je taký, ktorý je v rozpore s právnym poriadkom a iba jeho existencia je predpokladom úspešnosti žaloby o ochranu osobnosti fyzickej osoby. Uviedol, že nesporným v konaní bolo, že strany boli zamestnancami Slovenskej sporiteľne, a.s., ako aj skutočnosť, že žalovaná na pozícii oblastnej riaditeľky bola jednou z nadriadených žalobkyne zaradenej na pozícii poradca senior, keď sporným bolo najmä to, či sa žalovaná svojím konaním (výrokmi špecifikovanými v žalobnom návrhu) dopustila neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobkyne, a to konkrétne do jej občianskej cti a dôstojnosti, a či má právo voči žalovanej na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď mal na základe vykonaného dokazovania za to, že žalovaná vo vzťahu k žalobkyni postupovala v rámci plnenia svojich pracovných povinností a v jej kompetencii a aj jej povinnosťou bolo prijať opatrenia, ktoré vznikli v súvislosti so šetrením pracovných postupov žalobkyne ako jej podriadenej s tým, že výroky, ktoré sú predmetom tohto sporu, a ktoré mala vysloviť žalovaná, ani pri ich vyslovení nepovažoval za nepravdivé tvrdenia, ktoré by mali neoprávnene zasiahnuť do práva žalobkyne na ochranu osobnosti. Uviedol, že pokiaľ žalovaná tieto výroky aj vyslovila, je potrebné rozlišovať medzi kritikou a neoprávneným zásahom, pričom rozdiel medzi nimi treba vidieť v rozhodujúcom hľadisku pravdivosti, hodnovernosti, objektívnosti a cieľa, ktorý sa konkrétnym prejavom sleduje, nakoľko zákonná ochrana je daná len vtedy, ak vytýkané prejavy sú zásadne nepravdivé alebo pravdu skresľujúce a kritika nie je neoprávnená, ak nie sú prekročené medze vecnej kritiky (opierajúce sa o pravdivé skutočnosti a z nich vyplývajúce závery, ktoré tieto skutočnosti odôvodňujú), ak je primeraná obsahom aj formou. Poukázal na skutočnosť, že žalobkyňou vytýkané výroky žalovanej boli vyslovené na pracovných poradách, respektíve pracovných stretnutiach týkajúcich sa vyhodnocovania/hodnotenia práce zamestnancov banky (túto skutočnosť potvrdila v rámci výsluchu aj samotná žalobkyňa na pojednávaní dňa 22. 03. 2016), pričom z dokazovania vyplynulo, že tieto nedosahujú intenzitu zásadne nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich tvrdení. Čo sa týka „kritiky“ žalovanej vo vzťahu k žalobkyni, súd prvej inštancie poukázal na to, že kritika prípadných nedostatkov v práci zamestnanca tvorí imanentnú súčasť riadiacej činnosti vedúceho zamestnanca s tým, že konanie žalovanej ako nadriadenej žalobkyne by bolo možné označiť za menej korektné, avšak vzhľadom na preukázané skutočnosti, konanie žalovanej nedosahovalo intenzitu šikanózneho konania, diskriminačného konania a ani neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobkyne. K šikanovaniu (tzv. mobbing) súd prvej inštancie uviedol, že zákon takéto konanie nedefinuje možno ho považovať za špecifický spôsob zneužitia práva (Čl. 2, § 13 Zákonníka práce), keď ide o negatívnu formu správania napríklad medzi nadriadenými a podriadenými na pracovisku, o opakované nezmyselné správanie voči zamestnancovi s tým, že nie každý prejav „antipatie“ alebo vzájomný negatívny postoj na pracovisku možno označiť za šikanovanie, pričom z časového hľadiska sa vyžaduje, aby také správanie trvalo po dlhší čas, a aby išlo o pravidelne opakované správanie, nakoľko by muselo ísť o systematické intrigovanie, neustále psychické prenasledovanie, ktoré by sa prejavilo napríklad verbálnymi útokmi vo vzťahu k zamestnancovi. Uviedol, že takéto skutočnosti nezistil, nakoľko z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalobkyňa podala akúkoľvek sťažnosť alebo podnet zamestnávateľovi, na základe ktorého by sa „bránila“ vzniknutej situácii na pracovisku, že by namietala nedodržiavanie zákonných podmienok na pracovisku zo strany zamestnávateľa alebo vedúcich zamestnancov (§ 13 ods. 3, 5 Zákonníka práce), keď právne naopak, v priebehu konania najmä svedeckými výpoveďami bolo preukázané, že práca žalobkyne bola jej zamestnávateľom (príslušnými osobami a oddelením) šetrená, a to konkrétne na oddelení „finančné podvody“, a preto „zásahy“ zo strany žalovanej, ktoré v tomto spore namietala žalobkyňa, nemožno charakterizovať ako neoprávnené či nepravdivé. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že žalovaná bola nadriadená žalobkyne a v pozícii takéhoto vedúceho zamestnanca bola nielen oprávnená, ale aj povinná určovať a ukladať podriadeným zamestnancom pracovné úlohy, organizovať, riadiť a aj kontrolovať ich prácu - vrátane práce žalobkyne (§ 9 ods. 3 Zákonníka práce) s tým, že pokiaľ by aj nastal neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, takýto zásah by sa považoval za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Tvrdenia žalobkyne, že výroky, ktoré žalovaná uviedla v období od júla 2014 do apríla 2015, ktoré boli nepravdivé a hrubo zasiahli do jej práv až tak, že to viedlo k jej zdravotným ťažkostiam a následne až k tomu, že jej psychiater neodporučil z dôvodu vysokého rizika dekompenzácie stavu návrat do pôvodného zamestnania, a preto musela ukončiť pracovný pomer, avšak následky konania žalovanej voči žalobkyni pretrvali, a že aj keď pracovala v oblasti poskytovania hypoték a úverov celé roky a aj v Slovenskej sporiteľni, a.s. dosahovala v práci nadštandardné výsledky následkom konania žalovanej už nemôže v tejto oblasti pracovať, má psychický blok, ktorý jej bráni vo vykonávaní tejto práce, vyhodnotil súd prvej inštancie ako účelové, nakoľko mal za preukázané, že napriek týmto tvrdeniam žalobkyne, z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa v období od 01. 03. 2016 do 31. 07. 2017 pracovala pre Sberbank Slovensko, a.s., v období od 01. 08. 2017 do 30. 11. 2017 pre Prima banku Slovensko, a.s. a v súčasnosti od 01. 02. 2018 je zamestnaná vo Všeobecnej úverovej banke, a.s., z dôvodu ktorého dospel k záveru, že následky, na ktoré žalobkyňa v priebehu konania poukazovala, evidentne nenastali. Uviedol, že samotná žalobkyňa pri výsluchu uviedla, že jej práceneschopnosť súvisela aj s operáciou žlčníka s tým, že psychiater v správe zo dňa 26. 08. 2015 síce uviedol, že neodporúča návrat do zamestnania, stav žalobkyne, jeho vznik, príčiny, dôsledky, v predmetnej správe však nešpecifikoval, a preto nie je zrejmé, čo bolo príčinou zdravotného stavu žalobkyne, keď tvrdenia žalobkyne, že jej psychické problémy nastali práve v dôsledku konania žalovanej, neboli ničím podložené, keďže z doloženej správy nevyplýva, že psychické ťažkosti žalovanej vznikli v súvislosti so zamestnaním, keď psychiater len neodporučil návrat do pôvodného zamestnania, konkrétny dôvod ani diagnózu žalobkyne však neuviedol. Poukázal na skutočnosť, že je prirodzené, že úvery, ktoré vybavovala žalobkyňa respektíve práca žalobkyne, boli v čase jej dlhodobej práceneschopnosti prerozdelené, respektíve pridelené na vybavenie iným zamestnancom banky, nakoľko cieľom bolo zabezpečiť plynulý chod prevádzky obchodného miesta a doriešenia prebiehajúcich procesov s tým, že aj prešetrovanie jej práce, ako sama žalobkyňa uviedla v rámci jej výsluchu, pociťovala ako strašný psychický tlak, nie je možné vyhodnotiť ako neoprávnený zásah do ochrany jej osobnosti, nakoľko išlo o štandardný postup riešenia situácie na základe podanej sťažnosti klientky banky. K námietke žalovanej s poukazom na ust. § 118a O. s. p. uviedol, že táto čiastková úprava týkajúca sa zákonnej koncentrácie konania v prípade, ak je predmetom sporu ochrana osobnosti, v súčasnom procesnom predpise nemá ekvivalent, keď žalobkyni bolo poučenie o procesných právach a povinnostiach vrátane poučenia podľa § 118a O. s. p. doručené dňa 17. 02. 2016 a žalovanej dňa 15. 02. 2016, a preto, s poukazom na uvedenú skutočnosť a citované ust. § 470 ods. 2 C. s. p., boli povinné opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania (ktoré sa konalo dňa 22. 03. 2016), nakoľko je však v novej právnej úprave zakotvený princíp okamžitej aplikovateľnosti procesných noriem (§ 470 ods. 1 C. s. p.), a teda nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj tie, ktoré začali pred dňom účinnosti C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku síce zostávajú zachované, avšak dňa 21. 06. 2016 na pojednávaní pripustil zmenu žalobného návrhu a pokračoval v konaní a vo vykonávaní dôkazov. K žalobkyňou namietanému nevyplateniu incentívu, poukázal na to, že v rámci všeobecnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu (§ 192 ods. 1, 2 Zákonníka práce), ktorá by vznikla zamestnancovi porušením právnych povinností alebo úmyselným konaním proti dobrým mravom pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním, respektíve aj za škodu, ktorú by zamestnancovi spôsobili porušením právnych povinností v rámci plnenia úloh zamestnávateľa zamestnanci konajúci v jeho mene, by za splnenia zákonných predpokladov zodpovedal zamestnávateľ, avšak v danom prípade žalobkyňa nežaluje zamestnávateľa a „škody“ s poukazom na nevyplatenie incentívu sa domáha od žalovanej (bývalého zamestnanca zamestnávateľa žalobkyne), keď nárok na náhradu škody nemožno zamieňať s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko kritériá, ktoré určujú výšku škody nie sú kritériami na určenie výšky nemajetkovej ujmy. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej žalobkyňou z dôvodu, že podľa jej názoru ujma, ktorá jej vznikla konaním žalovanej mala za následok závažné porušenie jej práv ako v osobnom živote tak aj v spoločnosti, keď vznik ujmy odôvodňovala pozastavením incentívu - osobným finančným ohodnotením, že nedostala províziu s poukazom na psychické problémy z konania žalovanej a na to, že priamym konaním žalovanej jej vznikla škoda, ktorú uviedla, a preto podľa jej názoru za neoprávnené zásahy žalovanej do jej práv, jej prináleží nemajetková ujma vo výške 5. 000 eur, súd prvej inštancie uviedol, že nemajetkovú ujmu nie je možné zamieňať s prípadnou (majetkovou) škodou, nakoľko však dospel k záveru, že konaním žalovanej nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne a nie sú dané predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, rozhodol aj o požadovanom nároku na nemajetkovú ujmu tak, že tento nárok v celom rozsahu zamietol. Poukázal na skutočnosť, že fyzická osoba domáhajúca sa ochrany osobnosti má právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch len v prípade, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie (podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka) najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka), avšak žalobkyňa zadosťučinenie (satisfakciu) v plnom rozsahu nežiadala (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď mala možnosť (a túto aj v pôvodnom žalobnom návrhu využila) žiadať morálnu satisfakciu v podobe ospravedlnenia a až následne by do úvahy prichádzala za zákonom splnených predpokladov podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka v závislosti od závažnosti a konkrétnych okolností vzniku ujmy možnosť domáhať sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (tzv. materiálna satisfakcia), pričom do nemajetkovej ujmy však nemožno zaradiť napríklad nevyplatené odmeny tak, ako to žiadala žalobkyňa. Výrok, ktorým rozhodol o náhrade trov konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, 2, § 261 ods. 1, 2 C. s. p. a vecne plným úspechom žalovanej v konaní, ktorej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o jeho výške rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že prvostupňový súd (od 01. 07. 2016 súd prvej inštancie, pozn. odvolacieho súdu) dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. neuvedený, pozn. odvolacieho súdu, písm. f/ C. s. p.) a navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a jej žalobe vyhovieť alebo zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu (od 01. 07. 2016 súd prvej inštancie, pozn. odvolacieho súdu) na doplnenie dokazovania a nové rozhodnutie. Poukázala na skutočnosť, že žalovaná v konaní neustále tvrdila, že nikdy neuviedla výroky, ktoré sú uvedené v petite žaloby, nakoľko sa k nej správala korektne s tým, že mala vedomosť, že voči nej bol podaný v decembri 2014 podnet na prešetrenie úverového procesu, ktorý spracovala, keď podľa žalovanej bol výsledok šetrenia taký, že bola porušená úverová politika z jej strany a bol podaný návrh na skončenie pracovného pomeru, žalovaná teda tvrdila, že bol podaný podnet na prešetrenie úverového procesu, ale v záverečnom vyjadrení už žalovaná uviedla, že ona sama dala podnet na prešetrenie jej pracovnej činnosti, pričom aj na tomto prípkalde (zrejme príklade, pozn. odvolacieho súdu) je preukázané, že žalovaná počas konania nehovorila pravdu, nakoľko svedeckými výpoveďami svedkov K. W., K. L. K. G. R. bolo v konaní jednoznačne preukázané, že žalovaná jednotlivé výroky, ktoré sú predmetom žaloby povedala a čo je najhoršie, nepovedala ich len v úzkom kruhu, ale tieto výroky sa hovorili aj na ďalších pobočkách banky. Žalobkyňa poukázala na výpoveď svedkyne W., v ktorej uviedla, že žalovaná dala podnet na prešetrenie jej práce, keď podľa svedkyne nešlo o žiadne hrubé porušenie pracovnej disciplíny, lebo sa po PN vrátila do banky pracovať. Uviedla, že v konaní preukázala, že v zmysle „Dodržiavania zásad Compliance Slovenskej sporiteľne, a.s.“, a to čl. 8.6, bod j) Pracovného poriadku, pokiaľ by závažným spôsobom porušila pracovnú disciplínu, tak ako tvrdila žalovaná a jej svedkyňa Y. Č., tak by jej Slovenská sporiteľňa dala za takéto porušenie pracovnej disciplíny výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru, avšak nič také sa neuskutočnilo, keďže obdržala iba písomné upozornenie, s ktorým nesúhlasila a svoje výhrady aj písomne zaslala zamestnávateľovi, čo potvrdila svojou výpoveďou aj svedkyňa K. L., z čoho vyplýva, že z jej strany neprišlo k žiadnemu hrubému porušeniu pracovných zásad s tým, že aj svedkovia vypovedali, že aj pokiaľ bol zamestnanec bynky (zrejme banky, pozn. odvolacieho súdu) prešetrovaný oddelením compliens, tak výsledky o prešetrení boli oznamované iba nadriadenému a ten ich mal prebrať iba s tým zamestnancom, ktorého sa týkali, čo znamená, že všeobecne sa v banke nemohlo hovoriť o tom, či je vedené voči niektorému zamestnancovi šetrenie a aký bol výsledok. Nesúhlasila s vyhodnotením dokazovania súdom prvej inštancie, ktorý v napadnutom rozhodnutí uviedol, že žalovaná vo vzťahu k nej postupovala v rámci plnenia jej pracovných povinností, keď mal za to, že bolo v kompetencii žalovanej a aj jej povinnosťou prijať opatrenia, ktoré vznikli v súvislosti so šetrením jej pracovných postupov ako podriadenej, keď výroky, ktoré sú predmetom súdneho sporu a ktoré mala vysloviť žalovaná, súd prvej inštancie ani pri ich vyslovení nepovažoval za nepravdivé tvrdenia, ktoré by mali neoprávnene zasiahnuť do jej práva na ochranu osobnosti, nakoľko žalovaná počas celého konania tvrdila, že žalované výroky nikdy nepovedala a nikdy netvrdila, že to boli výroky, ktoré povedala ako jej nadriadená a týkali sa pracovných záležitostí, keď takéto vyhodnotenie si urobil prvostupňový súd (súd prvej inštancie) bez toho, že by vyhodnotil, či tieto výroky boli žalovanou povedané, kedy a najmä, ako zasiahli do jej chránených práv. Namietla, že v konaní bolo preukázané, že žalovaná tieto výroky nepovedala v čase, keď bola oddelením compliens šetrená jej práca s tým, že za porušenie práv a neoprávnený zásah, ktorý je v rozpore s právnym poriadkom považuje, aby nadriadený pracovník mohol pred inými pracovníkmi banky tvrdiť, že robí podvody, čo však žalovaná tvrdila a bolo to v konaní jednoznačne preukázané. Uviedla, že poukazovala a poukazuje na to, že výrokmi žalovanej, ktoré hovorila pred inými pracovníkimi (zrejme pracovníkmi) banky, sa rozšírili aj na ostatné pobočky banky a viedli k tomu, že v Slovenskej sporiteľni sa začalo o nej rozprávať, že robí podvody s tým, že v konaní zároveň preukázala, že začala mať zdravotné problémy, potvrdením od psychiatra, že tento jej neodporúčal návrat do zamestnania s tým, že s vyhodnotením vykonania dokazovania súdom, ktorý v napadnutom rozhodnutí uvedené potvrdenie vyhodnotil tak, že psychiater v správe nešpecifikoval jej stav, jeho vznik, príčiny alebo dôsledky s tým, že jej práceneschopnosť súvisela s operáciou žlčníka nesúhlasila, nakoľko keď zistila, aké nepravdivé tvrdenia sa o nej rozprávajú v banke, začala mať zdravotné problémy. Uviedla, že najskôr si myslela, že je to žlčník, ale aj po jeho operácii mala stále zdravotné problémy, a preto skončila u psychiatra, pričom ak má niekto fyzické problémy so žlčníkom, tak nepôjde k psychiatrovi a poukázala na to, kedy chodila k psychiatrovi a z akého dátumu je potvrdenie a preukazuje tým, že to nebolo účelové, ale skutočne mala z rečí, ktoré sa o nej v banke, na základe nepravdivých výrokov žalovanej rozprávali, psychické problémy s tým, že keď jej psychiater neodporúčal návrat do zamestnania, tak na základe toho požiadala o ukončenie právocného (zrejme pracovného) pomeru zo zdravotných dôvodov, avšak zamestnávateľ ju poslal ešte k podnikovému lekárovi a až keď tento odobril uvedené zdravotné problémy, tak prišlo k ukončeniu pracovného pomeru. Poukázala na skutočnosť, že počas celého súdneho konania nikto nespochybnil potvrdenie od psychiatra s tým, že pokiaľ by tak bolo uvedené, tak by požiadala psychiatra, aby zaslal súdu obšírnejšie vyjadrenie, lebo bez viacerých sedení a pohovorov, by jej psychiater nedal odporúčanie, aby nenastúpila späť do banky. Nesúhlasila s vyhodnotením súdu, pokiaľ sa týka jej zamestnaní, keďže pracovala v bankovom sektore celé roky, má tam prax, a preto si aj v tomto sektore hľadala prácu s tým, že si myslela, že keď prejde pracovať do inej bynky (zrejme banky), tak opäť bude môcť nerušene pracovať a túto prácu potrebovala najmä z toho dôvodu, že ako samoživiteľka, sa stará o dve deti, pričom pracovala v Prima banke, ale aj tam bola nútená ukončiť pracovný pomer, keď si ju zavolal vedúci a pýtal sa jej, že aké podvody robila v Slovenskej sporiteľni, keďže sa to rozpráva medzi zamestnancami banky, čo jej potvrdili aj kolegovia, a preto nemohla zostať v takomto prostredí a bola nútená ukoniť (zrejme ukončiť, pozn. odvolacieho súdu) pracovný pomer a skúšala si nájsť prácu v inom obore, ale zatiaľ sa jej to nepodarilo, a preto bola nútená sa opäť zamestnať v bankovom sektore, ale vzhľadom k tomu, že od kedy prišla o maklérov, s ktorými spolupracovala v Slovenskej sporiteľni, tak nemá iných maklérov, s ktorými by spolupracovala a tým nemá samozrejme ani výkony a je len otázkou času, dokedy bude pracovať v bankovom sektore a bude musieť si hľadať inú prácu, na ktorú nemá kvalifikáciu a ani prax. Poukázala na skutočnosť, že v konaní preukázala, že výroky žalovanej, ktoré sú predmetom žaloby, boli nepravdivé, poškodzovali zákonom chránené jej práva, lebo žiadny nadriadený pracovník nemá právo rozprávať pred inými spolupracovníkmi že jeho podriadený robí podvody s tým, že tieto nepravdivé tvrdenia žalovanej sa rozšírili v celej banke, makléry, s ktorými spolupracovala, prestali sa na ňu obracať, lebo vraj im bolo povedané, že už na pobočke nepracuje a aj keď im po návrate z PN do práce volala, tak s ňou nechceli spolupracovať, vzhľadom na nepravdivé a poškodzujúce výroky žalovanej, že robí podvody, zároveň preukázala, že tvrdenia žalovanej neboli pravdivé a aj na pracovný posudok, ktorý jej bol daný z banky dňa 16. 02. 2016, keď je tam uvedené, že pri plnení pracovných povinností plne uplatňovala svoje schopnosti a osobnostné predpoklady, zverené úlohy a ciele plnila zodpovedne a dosahovala požadované výsledky, čo znamená, že sám zamestnávateľ jej dal dobrý pracovný posudok, lebo aj skutočne dobre pracovala a tvrdenia žalovanej boli nepravdivé a poškodzujúce. Žalobkyňa vo svojom odvolaní poukázala na § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že predmetom ochrany sú také rýdzo osobné práva občana, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s ním úzko spojené, pričom v tomto prípade nepravdivé a poškodzujúce vyjadrenia žalovanej voči nej, ktoré uvádzala pred ďalšími zamestnancami banky a ktoré boli preukázané svedeckými výpoveďami, spôsobili nielen jej zdravotné problémy, ktoré viedli až k jej nútenému odchodu zo zamestnania (psychiater jej neodporučil nastúpiť po PN do zamestnania, a preto musela rozviazať pracovný pomer s bankou), zároveň jej tieto nepravdivé a poškodzujúce tvrdenia spôsobili vážne nepriaznivé dôsledky, čo do jej postavenia v spoločnosti, lebo v bankovom svete sa o nej hovorilo ako o pracovníčke, ktorá robí podvody a má sklony k neplneniu, v dôsledku čoho sa na ňu prestali obracať klienti, prestali s ňou spolupracovať makléri a tým jej bolo v práci znemožnené pracovať na takej pozícii, ako pracovala roky, pričom takéto konanie žalovanej viedlo aj k tomu, že mala vážne psychické problémy, čo malo za následok problémy v osobnom živote. Uviedla, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď počas celého súdneho konania nebolo tvrdené, alebo preukázané, že by žalovaná predmetné výroky tvrdila ako jej nadriadená, nakoľko žalovaná počas celého konania tvrdila, že predmetné výroky nikdy nepovedala s tým, že v konaní bolo preukázané, že uvedené výroky boli žalovanou povedané a boli povedané v dlhšom časovom úseku, čo dosvedčili jednotlivý (jednotliví, 1. pád množného čísla, pozn. odvolacieho súdu) svedkovia a zároveň bolo v súdnom konaní svedkami preukázané, že pracovala nadštandardne a dosahovala vynikajúce výsledky. Poukázala na skutočnosť, že z vykonaného konania vyplýva, že nepravdivé výroky žalovanej boli hovorené nie len na pracovných poradách, ale sa rozšírili po celej banke a nenávratne zasiahli do jej osobnostných práv, keďže má doteraz problémy v bankovom svete, nespolupracujú s ňou makléri, s ktorými roky spolupracovala a z týchto dôvodov aj bude si musieť hľadať prácu mimo bankový sektor s tým, že je presvedčená, že nie len politici, alebo celebrity majú právo na ochranu osobnosti, ak je voči nim vedený neoprávnený zásah, ktorý je v rozpore s právnym poriadkom. Namietla, že sa prvostupňový súd vôbec nezaoberal náhradou nemajetkovej újmy (zrejme ujmy), ktorá sa jej stala tým, že žalovaná tvrdila, že robí podvody, keď nepripustil výpoveď svedkyne G. R., ktorá by uviedla, aký dosah mali nepravdivé výroky žalovanej na jej súkromný a osobný život, keď na tejto výpovedi trvá a je presvedčená, že táto výpoveď je potrebná pre rozhodnutie o celej veci. 3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti. Uviedla, že prvý výrok, ktorý je predmetom žaloby, a ktorý mala vyriecť počas telefonického rozhovoru so svedkyňou W. H. C. XXXX, viackrát poprela, že by takýto výrok vyriekla s tým, že ide o tvrdenie svedkyne proti jej tvrdeniu, a preto takéto jej konanie nebolo riadne preukázané. K druhému výroku, ktorý je predmetom žaloby a ktorý mala povedať počas osobného stretnutia so svedkyňou W. H. auguste 2014 bez prítomnosti tretích osôb uviedla, že viackrát poprela, že by takýto výrok vyriekla a ide o tvrdenie svedkyne proti jej tvrdeniu a takéto jej konanie nebolo riadne preukázané. Poukázala na skutočnosť, že o vyššie uvedených výrokoch, ak by ich vyriekla (s čím však nesúhlasí), by logicky mohla vedieť výlučne svedkyňa K. W., a preto jej nie je známe, akým spôsobom by sa v takomto prípade mal o predmetných výrokoch dozvedieť „celý bankový sektor". K tretiemu výroku E. K. L.B. K. G. R. zhodne uviedli, že im približne vo februári 2015 oznámila, že žalobkyňa už na ich pobočku nenastúpi, pričom z výsluchu strán sporu vyplynulo, že žalobkyňa v tomto čase mala podanú žiadosť o preloženie na iné obchodné miesto, pričom z výpovede svedkyne G. R. vyplynulo, že žalobkyňa skutočne už na pobočku Košická nenastúpila, ale bola preložená na pobočku Suché mýto, a k poslednému výroku uviedla, že sám svedok K. F. uviedol, že si na predmetný výrok presne nepamätá a taktiež tento výrok mal padnúť bez prítomnosti tretej osoby. K tvrdeniu uvedenému v odvolaní, že žalobkyňa nikdy závažným spôsobom neporušila pracovnú disciplínu, žalovaná uviedla, že závažné porušenie pracovných povinností potvrdili svojimi výpoveďami svedkyne, K. L., pôsobiaca vo funkcii špecialistu ľudských zdrojov na personálnom oddelení a B.. N. D., pôsobiaca na oddelení compliance a finančné podvody, ktoré mali relevantné informácie o tom, či sa žalobkyňa dopustila porušenia pracovnej disciplíny a ak áno, o akú závažnosť porušenia išlo, a preto sa tvrdenia žalobkyne ohľadne neporušenia pracovných povinností, uvedené v odvolaní, nezakladajú na pravde s tým, že to, že žalobkyni nebolo dané okamžité skončenie pracovného pomeru ako aj skutočnosť, že predmetné pochybenia neboli uvedené v pracovnom posudku, bolo len prejavom dobrej vôle zamestnávateľa. Uviedla, že žalobu zo strany žalobkyne považuje za akt pomsty, a to len z dôvodu, že si ako inštančne nadriadený zamestnanec riadne plnila voči žalobkyni svoje pracovné povinnosti a nesúhlasila s jej tvrdeniami, že výroky, ktoré mala údajne vyriecť, zasiahli do súkromného života, vrátane zdravia žalobkyne. K predloženej lekárskej správe od G.. E. F. uviedla, že táto nepreukazuje, že by zdravotný stav bol spôsobený okolnosťami majúcimi pôvod v zamestnaní alebo v jej údajnom konaní. K námietke žalobkyne v podanom odvolaní o nevykonaní ďalších dôkazov, napr. výsluch jej dcéry uviedla, že žalobkyňa pravdepodobne prehliadla ustanovenia zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov o koncentrácii konania s tým, že strany sporu boli riadne poučené a vyzvané na predloženie dôkazov, ktoré považujú za relevantné, pričom takýto postup (vykonávanie stále nových dôkazov) by bol v príkrom rozpore so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania. Uviedla, že aj naďalej zotrváva na svojom tvrdení ohľadom koncentrácie konania obsiahnutom najmä v podaní zo dňa 30. 06. 2016 vo vzťahu k prípustnosti nových tvrdení a dôkazov tvrdených/predložených žalobkyňou, s ktorým sa však súd prvej inštancie nestotožnil. Poukázala na skutočnosť, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že aj keby boli vyrieknuté výroky, ktoré boli predmetom sporu, tak daná vec by spadala do pracovnoprávnej oblasti, čím by nebola daná pasívna vecná legitimácia na jej strane a zároveň správne vyhodnotil, že aj keby došlo k vyrieknutiu predmetných výrokov (čo popiera), ich intenzita nebola spôsobilá zasiahnuť do práva žalobkyne na ochranu osobnosti, pričom sám súd sa prikláňa k záveru, že by skôr išlo o oprávnenú kritiku žalobkyne. Poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove 12Co/145/2014 zo dňa 10. 12. 2015, v ktorom krajský súd uviedol: „Žalobkyňa sa paradoxne dostala do situácie, keď požadovala ochranu od súdu pre výroky žalovanej proti nej, pričom nevedela konkretizovať situáciu, ku ktorej k takýmto skutočnostiam došlo, kto bol prítomný, čo bolo konkrétne povedané, pričom práve takéto tvrdenia majú byť základom nároku žalobkyne na preukázanie toho, že malo dôjsť k tvrdeným neoprávneným zásahom, že to vyžadujú ochranu proti nim a že potrebuje na to primerané zadosťučinenie a naviac, že takýmito vyjadreniami došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby, jej vážnosti v spoločnosti a že má nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ak je podaná žaloba na ochranu osobnosti, má byť účastník konkrétny vo svojom tvrdení, kedy, kým, za akých okolností došlo k porušeniu práva žalobkyne na ochranu osobnosti, akej intenzity bol zásah do chránených zložiek osobnosti a že tieto zásahy z hľadiska narušenia vážnosti v spoločnosti u žalobkyne je možné odškodniť v peniazoch, pretože nepostačuje len ospravedlnenie. Z hľadiska hospodárnosti súdneho konania súd viackrát vyzýval žalobkyňu na konkretizovanie situácií, pri ktorých došlo k narušeniu ochrany osobnosti žalobkyne s požiadavkou na žalobkyňu, aby uviedla, na čo majú byť vypočutí svedkovia. Ak sa žalobkyňa domáha ochrany osobnosti, pretože je to dôkazná povinnosť žalobkyne, aby presne vymedzila zásah žalovanej do jej osobnostnej sféry, tak žalobkyňa naďalej bola nekonkrétna na okolnosti na ktoré navrhuje vypočuť svedkov, čo zo záverečnej reči zástupcu žalobkyne je zjavné, že žalobkyňa dodnes nevie už presne špecifikovať a citovať prejavy žalovanej na adresu žalobkyne. Preto by to mohli urobiť svedkovia, ktorých navrhli v konaní vypočuť. Ak je petit rozsudku v tom, že žalovaná je povinná zdržať sa tvrdenia žalobkyne, že je nezodpovedná pracovníčka, že opakovane porušuje pracovnú disciplínu, tak tvrdené skutky žalovanou žalobkyňa ani nevedela zadefinovať z hľadiska času, okolností, či osôb, preto pre neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobkyne viedlo k zamietnutiu žaloby." Uviedla, že pokiaľ žalobkyňa v petite (znenie petitu v zápisnici zo dňa 21. 06. 2016, str. 2) jednotlivé zásahy do osobnostných práv ničím skutkovo neindividualizovala a dostatočne nekonkretizovala, nemohol byť jej návrh považovaný za určitý a takto formulovaný petit bol neurčitý a z dôvodu neurčitosti petitu návrhu by ani rozsudok, ktorým by súd prípadne žalobe s takýmto petitom vyhovel, nemohol byť vykonateľný, pričom zo samotného dokazovania vyplynulo, že skutočnosti uvedené v petite (jednotlivé neoprávnené zásahy) nie sú zhodné so skutočnosťami, ktoré vyplynuli zo samotného súdneho konania a nestali sa tak, ako ich žalobkyňa vymedzila svojimi podaniami. 4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej k jej odvolaniu uviedla, že trvá v celom rozsahu na podanom odvolaní, ako aj všetkých skutočnostiach, ktoré v odvolaní uviedla, nakoľko svedkovia jednoznačne uviedli, že žalovaná predmetné výroky povedala a najmä potvrdili, že tieto výroky zásadným spôsobom zasiahli do jej občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, a preto žalovaná poškodila jej dobré meno v spoločnosti, kde pracovali, a to najmä výrokmi, ktoré sa rozšírili do celej spoločnosti, na všetkých úsekoch, tak ako to bolo preukázané v súdnom konaní. Uviedla, že tieto výroky ju jednoznačne poškodili a mala právo sa brániť proti žalovanej žalobou na ochranu osobnosti. 5. Žalovaná vo svojom vyjadrení k danému vyjadreniu žalobkyne uviedla, že sa pridržiava svojich skorších vyjadrení uvedených napríklad v jej záverečnej reči alebo vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne zo dňa 14. 06. 2018 s tým, že zotrváva na tvrdení, že výpoveďami svedkov sa nepreukázalo, že by mala predmetné výroky povedať. K tvrdeniu žalobkyne, že predmetné výroky (ktoré však nepovedala) zasiahli do jej občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a dobrého mena uviedla, že žalobkyňa tieto skutočnosti v súdnom konaní riadne nepreukázala a poukázala na svoje vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne zo dňa 14. 06. 2018, ako aj na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie o nespôsobilosti predmetných výrokov zasiahnuť do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti žalobkyne za predpokladu, ak by boli vyslovené. Uviedla, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že aj keby boli vyrieknuté výroky, ktoré boli predmetom sporu, tak daná vec by spadala do pracovnoprávnej oblasti, čím by nebola daná jej pasívna vecná legitimácia s tým, že konanie žalobkyne považuje za akt pomsty, nakoľko v práci poukázala na porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne, čo potvrdili svojimi výpoveďami svedkyne, K. L., pôsobiaca vo funkcii špecialistu ľudských zdrojov na personálnom oddelení (viď zápisnica zo dňa 17. 01. 2017, str. 8, prvý odsek) a B.. N. D., pôsobiaca na oddelení compliance a finančné podvody (viď písomná výpoveď zo dňa 07. 07. 2017). 6. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 08. novembra 2018 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomené zákonným spôsobom. 7. Podľa § 470 ods. 1 C. s. p. (zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 9. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobkyne zamietol potvrdil, pretože je vecne správny, nakoľko súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.). 10. K odvolacím námietkam žalobkyne o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1 C. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. 11. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobkyne domáhajúcej sa uložiť žalovanej povinnosť upustiť od neoprávnených zásahov do jej občianskej cti spočívajúcich vo zverejňovaní nepravdivých informácií pred pracovným kolektívom, klientmi, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na jej vážnosti a dôstojnosti, za nepravdivé tvrdenia sa verejne ospravedlniť za prítomnosti žalobkyne a zároveň, aby uložiť povinnosť na účet žalobkyne zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5. 000 eur zamietol z dôvodu, že v konaní neoprávnený zásah žalovanej do osobnostných práv žalobkyne nebol preukázaný, nakoľko neoprávnený zásah je taký, ktorý je v rozpore s právnym poriadkom a iba jeho existencia je predpokladom úspešnosti žaloby o ochranu osobnosti fyzickej osoby. 12. Z obsahu žaloby žalobkyne, ktorú na súd prvej inštancie podala dňa 29. 04. 2015 vyplýva, že sa domáhala ochrany svojej osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy na tom skutkovom základe, že žalovaná ako jedna z jej priamych nadriadených v Slovenskej sporiteľni a.s., kde bola zamestnaná od 01. 10. 2012 do 04. 09. 2015 na pracovnej pozícii poradca senior, svojím konaním neoprávnene zasiahla (nie jednorazovo) i zasahuje do jej občianskej cti tým, že verejne podáva o jej osobe nepravdivé tvrdenia, ktoré zasiahli do jej pracovného, ako i súkromného života, nakoľko sa od svojich klientov dozvedela, že už v banke nepracuje a že sa do tejto inštitúcie už nevráti s tým, že dňa 23. 01. 2015 jej žalovaná telefonicky oznámila, že si má ihneď čerpať dovolenku, pričom v ten istý deň sa v jej neprítomnosti konalo pracovné vyhodnotenie za rok 2014, na ktorom žalovaná na otázku nového zamestnanca, ktorý sa opýtal ako to robí, keď má také skvelé výsledky, odpovedala, že takto by ste to robiť a dosiahnuť nechceli, pričom o tom, že bola podľa výpovedí svedkov vymazaná z tabuliek, svedčí aj skutočnosť, že jej za rok 2014 neboli vyplatené prémie, keď žalovaná na porade dňa 27. 01. 2015 pred jej kolegyňami uviedla, že sa už na danú pobočku nevráti“, čím informovala o nepravdivom údaji, ktorý ju postihuje v pracovnom pomere, keďže na jej podnet došlo aj k pozastaveniu incentívu žalobkyne (osobného ohodnotenia pracovníka) vo výške cca 7. 450 eur, napriek tomu, splnila plán na 500 %, a preto mala nárok na uvedenú výšku bonusu. 13. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa v podaní zo dňa 11. 05. 2016 špecifikovala petit svojej žaloby tak, že žiadala určiť, že žalovaná výrokmi: „H. je nezodpovedná, má sklony k neplneniu pracovných povinností.“; „K., ako sa Vám spolupracuje s H.? Sledujte ju, aby Vám neuškodila, nakoľko má sklony k podvodnému konaniu.“, „H. na obchodné miesto Košická nenastúpi ani do banky.“, „.D.. R. už nebude pracovať na tejto pobočke, ani sa nevráti do tejto finančnej inštitúcie.“ neoprávnene zasiahla do jej práva na ochranu osobnosti a žiadala žalovanej uložiť povinnosť zaplatiť jej nemajetkovú ujmu vo výške 5.000 eur, nakoľko uvedením daných nepravdivých výrokov sa pre žalobkyňu na pracovisku vytvorilo diskriminačné prostredie, keď súd prvej inštancie navrhovanú zmenu petitu pripustil uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 21. 06. 2016. 14. Podľa Čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. 15. Podľa Čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. 16. Podľa Čl. 19 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe. 17. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 18. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. 19. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 20. Z dikcie ust. 11 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ide o súdnu ochranu, ktorá je osobitným inštitútom širšieho súboru prostriedkov ochrany osobnosti, ktorý je obsiahnutý v právnom poriadku Slovenskej republiky. Zároveň je i všeobecným inštitútom v tom zmysle, že pripúšťa v rovnakej miere ochranu všetkým rôznorodým a mnohotvárnym prejavom osobnosti fyzickej osoby v najrozmanitejších sférach jej života, pričom pre tieto jednotlivé oblasti neurčuje osobitné hľadiská alebo prostriedky. Vzhľadom na mnohotvárnosť jednotlivých stránok osobnosti fyzickej osoby a rozmanitosť životných situácií, v ktorých sa fyzická osoba môže nachádzať, zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva, ale stanovuje len znaky, pri danosti ktorých je nutné určité správanie považovať za zásah do osobnosti a objektívna spôsobilosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv. Zákon v citovanom ustanovení výpočet konkrétnych zásahov do osobnostných práv fyzickej osoby nevymenúva; ustanovuje len znaky, pri danosti ktorých treba určité konanie považovať za zásah do osobnosti občana. Ak sú tieto znaky dané, má každá fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. 21. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladmi úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu a ďalej, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom musia byť splnené oba tieto predpoklady, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu znášať súdom uloženú sankciu. Pre priznanie finančnej náhrady sa vyžaduje aj vznik nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby, predstavujúci zníženie jej dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere a príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a vznikom tejto ujmy. Jej výšku v takomto prípade určuje súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Dokazovanie musí súd zamerať na konkrétne skutkové zistenia, vyjadrujúce stupeň závažnosti nemajetkovej ujmy, vzniknutej v tom - ktorom konkrétnom prípade - dopad zásahu na osobné a rodinné pomery subjektu ochrany, pracovné a spoločenské súvislosti, miestne a časové hľadiská zásahu, ako aj na všetky ostatné relevantné skutočnosti, ktorých súhrn tvorí „okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva“ (spôsob, forma, prostriedky zásahu, stupeň nepravdivosti a difamie, oblasť sféry života fyzickej osoby, do ktorej sa neoprávnene zasiahlo. 22. I keď zákon nedefinuje pojem zásah a ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva, je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť zásahu (neoprávneným nie je zásah do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či krajná núdza) a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. 23. Aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom, musia byť splnené obe vyššie uvedené náležitosti (zásah musí byť neoprávnený a tiež objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach). Zodpovednosť za neoprávnený zásah je založená na objektívnom princípe, to znamená, že sa popri neoprávnenosti zásahu do osobnosti fyzickej osoby nevyžaduje zavinenie pôvodcu tohto neoprávneného zásahu. 24. Je možné vo všeobecnosti súhlasiť so záverom, že o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nepôjde, ak existujú okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. Jednou z takých okolností môže byť aj výkon zo zákona vyplývajúceho práva alebo plnenie zákonom uloženej povinnosti. Takýmito prípadmi sú najmä zákonné licencie (§ 12 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka), práve tak ako licencie stanovené inými zákonmi (napr. Trestným poriadkom, Zákonom o rodine a pod.), avšak za predpokladu, že takto vykonané zásahy sú uskutočnené v rámci a v medziach týchto zákonov. Je pritom vždy na pôvodcovi zásahu do práva na ochranu osobnosti, aby preukázal, že existoval konkrétny dôvod (okolnosť), ktorý podľa právneho poriadku neoprávnenosť zásahu vylučuje. 25. Žalobkyňa v priebehu konania tvrdila, že k neoprávnenému zásahu do jej osobnostných práv došlo výrokmi žalovanej, ktorými sa pre ňu vytvorilo na pracovisku diskriminačné prostredie (viď podanie žalobkyne zo dňa 11. 05. 2016, č. l. 77 spisu), avšak odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že o diskrimináciu ide vtedy, ak je s niektorým zamestnancom zaobchádzané nerovnako na základe tzv. diskriminačných kritérií (rasa, etnický pôvod, národnosť, pohlavie, sexuálna orientácia, vek, zdravotné postihnutie, náboženské vierovyznanie, svetový názor, tehotenstvo alebo materstvo, či otcovstvo a pohlavná identifikácia), pričom šikanou na pracovisku sa rozumie nerovné zaobchádzanie z iných ako diskriminačných kritérií, najčastejšie z dôvodu vzájomných sympatií a antipatií. 26. V prejednávanej veci dospel súd prvej inštancie k absolútne správnemu právnemu záveru, že konanie žalovanej by bolo možné označiť ako menej korektné, avšak intenzitu šikanózneho konania nedosahovalo (bossing - šikanovanie obete nadriadeným, mobbing - šikanovanie obete kolegami), nakoľko pri šikane na pracovisku ide predovšetkým o psychické týranie, najmä formou ponižovania, ohovárania, zosmiešňovania, neustálou kritikou, znehodnocovaním pracovných výkonov a pod., avšak výroky: „., ako sa Vám spolupracuje s H.? Sledujte ju, aby Vám neuškodila, nakoľko má sklony k podvodnému konaniu.“, „Veronika na obchodné miesto Košická nenastúpi ani do banky.“, „.. R. už nebude pracovať na tejto pobočke, ani sa nevráti do tejto finančnej inštitúcie.“ v žiadnom prípade za šikanu a už vôbec nie za diskriminačné konanie označiť možné nie je. 27. Odvolací súd sa na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza, že obeť šikany má možnosť sa v prípade, ak je poškodená jej dôstojnosť a psychická integrita brániť v prvom rade sťažnosťou nadriadenému so žiadosťou o zjednanie nápravy, prípadne podaním podnetu na Inšpektorát práce, pričom žalobkyňa síce žiadnu z uvedených možností nevyužila, avšak v konaní o ochranu osobnosti bola povinná preukázať taký neoprávnený zásah do jej osobnostných práv, ktorý by bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jej právach, skutočnosť, ktorú však nepreukázala, nakoľko tvrdené výroky žalovanej v žiadnom prípade nie je možné označiť ako neoprávnený zásah do jej osobnostných práv s takým významom, ktorý by odôvodňoval satisfakciu podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a preto sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že zo strany žalovanej k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne, chránených ust. § 11 Občianskeho zákonníka nedošlo, nakoľko výroky žalovanej, ktorými mala zasiahnuť do jej osobnostnej integrity, nespĺňajú žiadne atribúty neoprávneného zásahu do jej osobnostných práv, z dôvodu ktorého aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5. 000 eur bol absolútne neopodstatnený, keď súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dospel zároveň k správnemu právnemu záveru, že žalobkyňa uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepreukázala žiadnym dôkazným prostriedkom, nakoľko vychádzala iba zo svojich osobných pocitov nezakladajúcich sa na reálne podloženom základe, keďže je objektívne vylúčené, aby predmetným konaním žalovanej vôbec došlo k zníženiu dôstojnosti a osobnej cti žalobkyne. 28. Zo všetkých uvedených dôvodov sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúceho všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa aj správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením sporu, z dôvodu ktorého sa odvolací súd obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov rozsudku a ako vecne správny ho potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. 29. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalovanej úspešnej v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).