Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Cob/52/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315214456 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Pastieriková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1315214456.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: Renault Slovensko, spol. s r.o., Einsteinova 24, 851 01 Bratislava, IČO: 35 736 003, zast.: Barger Prekop s.r.o., Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 36 869 724, proti žalovanému: ISTROS, a.s., Vajnorská 127, 831 04 Bratislava, IČO: 00 603 830, zast.: KURÁŇ & MARKOVÁ, advokátska kancelária, s.r.o., Kresánkova 8, 841 05 Bratislava, IČO: 36 769 771, o zaplatenie 278.326,05 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 26 Cb/295/2015 - 512 zo dňa 11.04.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 26 Cb/295/2015 - 512 zo dňa 11.04.2016 v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalobca má právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) prvým výrokom konanie v časti zaplatenia istiny vo výške 28.439,81 eur zastavil. Druhým výrokom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 249.886,24 eur spolu s 9,5% p.a. úrokom z omeškania - od 01.06.2013 do 27.06.2013, zo sumy 278.326,05 eur - od 28.06.2013 do 06.08.2013, zo sumy 263.629,65 eur - od 07.08.2013 do 21.08.2013 zo sumy 254.297,96 eur - od 22.08.2013 do 01.09.2013, zo sumy 250.447,84 eur - od 02.09.2013 do zaplatenia, zo sumy 249.886,24 eur a nahradiť mu trovy konania v sume 14.993 eur a trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu navrhovateľa vo výške 4.924,68 eur, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. 2. V odôvodnení svojho rozsudku súd uviedol, že žalobca žalobou doručenou súdu dňa 03.07.2015 sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny v sume 278.326,05 eur s príslušenstvom, titulom neuhradenej ceny za dodaný tovar. Žalovaná istina predstavuje sumu neuhradených pohľadávok za dodanie vozidiel a náhradných dielov v roku 2012 a 2013 v súlade s vystavenými faktúrami č. 00160400, 00162893, 00513442, 00513441, 00513721, 0051 3720, 00513829, 00513946, 00513948, 00514643, 00166582, 00166797, 00166825, 00515768, 00515849, 00515911, 00515912, 00515910, 00515913, 00515957, 00515956, 00515958, 00515959, 00516004, 00516002, 00516000, 00515999, 00516003, 00516065, 00516064, 00516063, 00516104, 00516102, 00516103, 00516152, 00516153, 00516155, 00516156, 00516157, 00516217, 00516214, 00516215, 00516216, 00516259, 00516258, 00516261, 00516260, 00516334, 00516335, 00516336, 00516387, 00516384, 00516383, 00516386, 00516385, 00516441, 00516440, 00516442, 00516439, 00167459, 00167458, 00167460, 00516488, 00516489, 00516491, 00516492, 00516490, 00516547, 00516546, 00516614, 00516611, 00516612, 00516613, 00516615, 00516657, 00516658, 00167636, 00516676, 00167670, 00167669, 00516753, ktoré tvorili prílohu žaloby. Dňa 07.02.2013 uzatvorili sporové strany Dohodu o skončení Koncesionárskej zmluvy RENAULT a Koncesionárskej zmluvy DACIA. Na základe Dohody o skončení, Koncesionárske zmluvy zanikli 31. mája 2013. V súlade s čl. 5.4.1 a 5.4.3 Zmluvy nastala splatnosť ku dňu skončenia Koncesionárskych zmlúv, t.j. k 31. máju 2013. 3. Žalovaný v podanom odpore namietal, že po skončení koncesionárskych zmlúv zostal v ich spoločnosti uskladnený tovar, ktorý bol povinný žalobca prevziať podľa článku IV. bod 4.1. Dohody o skončení Koncesionárskej zmluvy Renault a Koncesionárskej zmluvy Dacia zo dňa 07.02.2013. Faktúry za vrátený tovar mal žalobca dobropisovať. Namietol výšku úroku z omeškania. 4. Žalobca podaním zo dňa 17.02.2016 vzal žalobu v časti zaplatenia istiny vo výške 28.439,81 eur späť, súd konanie v tejto časti s poukazom na § 96 O.s.p. zastavil. K vznesenej námietke žalovaného o povinnosti prevziať uskladnený tovar i interiérové prvky uviedol, že listom z 10. februára 2016 žalobca jednostranne započítal časť pohľadávok vo výške 28.439,81 eur proti pohľadávkam žalovaného. V dôsledku započítania žalovaný dlhuje 249.886,24 eur, ktoré pozostávajú z 192.450,88 eur za vozidlá a 57.435,36 eur za náhradné diely. K námietke žalovaného o povinnosti prevziať uskladnený tovar a interiérové prvky a následne ich dobropisovať poukázal na článok IV bod 4.1 a 4.3 Dohody o skončení, v zmysle článku 4.5 čo bolo podmienené najmä tým, že žalovaný uhradí všetky svoje záväzky ku dňu splatnosti. V súlade s článkom 5.4.1 a 5.4.3 Zmluvy o financovaní, splatnosť záväzkov žalovaného nastala ku dňu skončenia Koncesionárskych zmlúv, t.j. k 31. máju 2013. K tomuto dňu bola suma záväzkov žalovaného 1,027.074,55 eur (713.933,91 eur za vozidlá a 313.140,64 eur za náhradné diely). Žalovaný svoje záväzky neuhradil ku dňu splatnosti, povinnosť od žalovaného prevziať uskladnený tovar a interiérové prvky podľa čl. 4.1 a 4.3 Dohody o skončení preto nikdy nevznikla. Žalobca nebol povinný žiadnu faktúru dobropisovať. Žalobca pristúpil k zníženiu dlhu tak, že prevzal naspäť určité neuhradené nové vozidlá podľa čl. 4.1 Dohody o skončení, čím znížil dlh o 23.720,02 eur. Odkúpil signalizačné zariadenia za 14.696,40 eur podľa čl. 4.3 Dohody o skončení, priznal bonus vo výške 18.964 eur podľa čl. 4.4 Dohody o skončení a ponúkol, že od žalovaného odkúpi zásoby náhradných dielov podľa čl. 4.1 Dohody o skončení v spojení s čl. 17.2(b) Koncesionárskych zmlúv. Žalovaný nesplnil podmienky pre vznik povinnosti žalobcu na odkúpenie zásob a náhradných dielov. 5. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 22.02.2016, ktoré na žiadosť právneho zástupcu žalovaného odročil z dôvodu jeho potreby oboznámiť sa s predmetom konania. Zastupovanie prevzal dňa 17.02.2016. Súd žiadosť akceptoval. Na pojednávanie konané dňa 11.04.2016 právny zástupca žalovaného požiadal o odročenie pojednávania dňa 06.04.2016 z dôvodu bolestivého zranenia hrudníka, pričom súdu predložil lekársky nález (č.l. súdneho spisu 491). Súd právnemu zástupcovi žalovaného oznámil, že žiadosť o odročenie nebude akceptovať z dôvodu, že plná moc bola udelená advokátskej kancelárii a druhou konateľkou je JUDr. Romana Marková. Podľa oznámenia právneho zástupcu žalovaného druhá konateľka má čerpať dovolenku a je v zahraničí. Podľa § 119 ods. 3 O.s.p., ak je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumožňuje účasť na pojednávaní. Za takéto vyjadrenie sa považuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že účastník alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania. 6. Súd po vykonanom dokazovaní konštatoval, že žalovaný v podanom odpore nespochybňoval existenciu záväzkového vzťahu medzi účastníkmi konania, oprávnenosť žalobcu na zaplatenie ceny za dodaný tovar, preto súd podľa § 120 ods. 3 O.s.p. si osvojil skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Žalovaný namietal nesplnenie povinnosti žalobcu v zmysle článku 4.4.1. Dohody o skončení koncesionárskej zmluvy Renault a Koncesionárskej zmluvy Dacia zo dňa 07.02.2013 o vrátení interiérových prvkov a následné dobropisovanie. Žalobca podrobným spôsobom odôvodnil, prečo mu povinnosť nevznikla, pretože táto dohoda bola podmienená tým, že žalovaný uhradí všetky svoje záväzku ku dňu splatnosti (v zmysle článku 4.5.) Podľa článku 4.5. „Záväzok Dovozcu k splneniu povinností vyplývajúcich z článkov 4.1., 4.3., 4.4. tejto Dohody, je podmienený uhradením všetkých záväzkov Koncesionára voči Dovozcovi ku dňu splatnosti, a zároveň existenciou platnej bankovej garancie vystavenej v prospech spoločnosti RCI Finance SK, s.r.o. v súlade s podmienkami stanovenými spoločnosťou RCI Finance Sk s.r.o., najneskôr ku dňu ukončenia Koncesionárskej zmluvy RENAULT alebo Koncesionárskej zmluvy DACIA, podľa toho, ktorá sa skončí skôr.“ Žalobca časť vráteného tovaru dobropisoval, pričom došlo k zníženiu pohľadávky, tak ako to vyplýva z listu zo dňa 10.02.2016. Žalovaný vo svojom vyjadrení ani nekonkretizoval, o ktorú časť sa pohľadávka žalobcu mala znížiť. Súd ďalej uviedol, že žalovaný v podanom odpore namietol výšku úroku z omeškania. Podľa článku 2.3. Dohody o skončení a v súlade s čl. 5.4.3. nastáva splatnosť všetkých pohľadávok, t.j. k 31. máju 2013. Výška úroku z omeškania medzi sporovými stranami nebola dohodnutá, preto je potrebné použiť ustanovenie § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka. Podľa § 771d Obchodného zákonníka, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky uverejní na svojom webovom sídle informáciu o aktuálnej výške úrokov z omeškania určenej podľa § 369 ods. 2. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky môže na svojom webovom sídle uverejniť aj historický prehľad vývoja výšky úrokov z omeškania určenej podľa § 369 ods. 2. <https://www.justice.gov.sk/Stranky/Nase-sluzby/Civilne pravo/Aktualna-sadzba-zakonnych-urokov-z- omeskania/Uvod.aspx>. Výška úroku z omeškania podľa Prehľadu v období omeškania bola nasledovná 9,5 % p.a. platná od 08.05.2013 do 12.11.2013. 9,75 % p.a. platná od 01.02.2013 do 07.05.2013. 7. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 veta prvá O.s.p.. Trovy konania súd vyčíslil z istiny 249.886,24 eur a pozostávajú zo súdneho poplatku za návrh vo výške 14.993 eur a trov právneho zastúpenia vyčíslené podľa vyhl. 655/2004 Z.z, vo výške 4.924,68 eur. O vrátení časti súdneho poplatku, ktoré zodpovedá čiastočnému späťvzatiu, bude rozhodnuté osobitným uznesením. 8. Proti rozsudku súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to v časti výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu s prísl. a nahradiť trovy konania s tým, že súd mu odňal možnosť konať pred súdom, čím porušil ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.), a preto podal odvolanie proti rozsudku v časti výrokov, ktorými bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu s príslušenstvom a nahradiť trovy konania (vrátane trov právneho zastúpenia). Poukázal na to, že súd vec rozhodol dňa 11.04.2016 na prvom pojednávaní, a to v neprítomnosti žalovaného, ktorého právny zástupca žiadal pojednávanie odročiť z dôvodu choroby. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že žiadosť právneho zástupcu žalovaného neakceptoval, čo mu aj oznámil s uvedením dôvodu, že plná moc bola udelená advokátskej kancelárii, ktorej konateľom je okrem JUDr. Juraja Kuráňa, CSc. (ktorý utrpel zranenie) aj JUDr. Romana Marková. Ďalej súd iba zhrnul, že mu právny zástupca žalovaného oznámil neprítomnosť JUDr. Markovej, ktorá čerpá dovolenku a odcitoval ust. § 119 ods. 3 O.s.p. o náležitostiach žiadosti o odročenie pojednávania z dôvodu zdravotného stavu účastníka konania, lebo jeho zástupcu. Zdôraznil, že oznámeným dôvodom nevyhovenia žiadosti o odročenie pojednávania bola iba skutočnosť, že podľa súdu sa napriek zdravotnej indisponovanosti JUDr. Kuráňa mohla pojednávania zúčastniť JUDr. Marková ako druhá konateľka advokátskej kancelárie, ktorej bola udelená plná moc. Inými slovami, súd síce uznal existenciu prekážky na strane JUDr. Kuráňa, avšak táto prekážka podľa jeho názoru neexistovala en bloc na strane advokátskej kancelárie. Nakoľko však účasť JUDr. Markovej na pojednávaní do úvahy neprichádzala, keďže od 24.03.2016 čerpala dovolenku a nachádzala sa v zahraničí, pričom klient trval na osobnej účasti JUDr. Kuráňa na všetkých pojednávaniach (túto skutočnosť uviedli už v žiadosti zo dňa 06.04.2016), oznámil súdu v opakovanej žiadosti o odročenie pojednávania zo dňa 07.04.2016 aj prekážku na strane JUDr. Markovej, avšak ku v poradí druhej žiadosti o odročenie pojednávania sa súd nevyjadril. Odvolateľ považuje za utilitárne a arbitrárne, že súd ako dôvod nevyhovenia žiadosti o odročenie pojednávania v odôvodnení rozsudku uvádza ust. § 119 ods. 3 O.s.p., teda poukazuje na obsah lekárskej správy od V.. V. R., a to napriek tomu, že právnemu zástupcovi žalovaného oznámil úplne iný dôvod nevyhovenia jeho žiadosti, ktorý sa navyše ukázal ako úplne neopodstatnený. Je totiž vylúčené, aby advokát proti vôli svojho klienta udelil substitučnú plnú moc inému advokátovi, alebo aby ho zastupoval v konaní iný advokát advokátskej kancelárie, než je advokát, ktorého si klient vybral a dôveruje mu, ak navyše klient trvá na jeho osobnej účasti na všetkých úkonoch. Ďalej je potrebné uviesť, že substitučný splnomocnenec by nemohol mať dostatok času na zodpovednú prípravu na pojednávanie, nakoľko samotný súdny spis tvorí vyše 500 listov (Rozsudok je v spise na č.l. 512) a vec je mimoriadne zložitá. Prekážka na strane JUDr. Kuráňa mala navyše náhly a nepredvídateľný charakter, bola spôsobená bolestivým zranením hrudníka, ktoré aj v zmysle lekárskej správy vyžadovalo oddych na lôžku, a teda aj zdravotnú nespôsobilosť dostaviť sa na pojednávanie. Prejednaním veci v neprítomnosti žalovaného, a to napriek riadne a včas oznámenej prekážke na strane právneho zástupcu žalovaného, bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom a riadne v konaní uplatniť svoje práva. Súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď konštatoval, že žalovaný nespochybňoval oprávnenosť žalobcu na zaplatenie ceny za dodaný tovar, a preto si podľa ust. § 120 ods. 3 O.s.p. osvojil skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Žalovaný v odpore namietol výšku pohľadávky uplatnenej žalobcom a uviedol, že ju považuje v celom rozsahu za neoprávnenú. Je teda zrejmé, že medzi účastníkmi bola sporná nielen výška pohľadávky, ale aj jej právny základ, a teda súd nemohol na vec aplikovať ust. § 120 ods. 3 O.s.p., a ani dospieť k záveru, že žalovaný nespochybňoval oprávnenosť žalobcu na zaplatenie ceny za dodaný tovar. Poukázal aj na skutočnosť, že na odpor reagoval žalobca tým, že zobral žalobu v časti späť. Súd nesprávne právne posúdil aj úspech žalobcu v spore, v dôsledku čoho pri rozhodovaní o trovách nesprávne aplikoval ust. § 142 ods. 1 prvá veta O.s.p., teda ako by žalobca dosiahol vo veci plný úspech. Žalobca si žalobou doručenou súdu dňa 03.07.2015 uplatnil pohľadávku v celkovej výške 278.326,05 eur s príslušenstvom, pričom súd mu rozsudkom priznal sumu 249.886,24 eur, t.j. menej ako 90 % pôvodne žalovanej sumy. Napriek tomu, že rozsudkom priznaná suma korešponduje s poslednou úpravou žalobného návrhu, nie je možné opomenúť, že k čiastočnému späťvzatiu žaloby došlo až potom, ako žalovaný spochybnil oprávnenosť pohľadávky žalobcu čo do dôvodu aj výšky a poukázal na to, že žalobca mal povinnosť od neho odobrať niektoré interiérové prvky a uskladnený tovar. Súd mal v kontexte výroku rozsudku, ktorým žalobcovi priznal zníženú istinu s príslušenstvom, rozhodnúť o trovách podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a náhradu trov konania rozdeliť medzi účastníkov pomerne. Stabilná súdna prax pritom pomer určuje tak, že od úspechu účastníka konania, ktorý bol v konaní viac úspešný, odpočíta úspech druhého účastníka konania. V danom prípade by súd mohol žalobcovi priznať max. 80 % náhrady trov konania. Preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. 9. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý zopakoval doterajší priebeh konania. Poukázal na to, že tvrdenia a námietky Istrosu sú iba nelegitímnou snahou o oddialenie potvrdenia nároku Renaultu proti Istrosu, ktorý bezdôvodne odmieta Renaultu zaplatiť za dodané vozidlá a náhradné diely. Istros tvrdí, že súd mu neakceptovaním žiadosti, resp. Opakovanej žiadosti a prejednaním veci v neprítomnosti Istrosu odňal možnosť konať pred súdom a riadne si uplatniť svoje práva. Námietky Istrosu neobstoja, nakoľko pre pojednávanie v neprítomnosti účastníka (jeho právneho zástupcu) podľa judikatúry nie je rozhodujúce, ako súd túto skutočnosť odôvodnil, ale či boli pre takýto postup splnené materiálne podmienky. § 101 ods. 2 O.s.p. stanovoval dve podmienky pre pojednávanie v neprítomnosti: (i) riadne doručené predvolanie a (ii) absenciu žiadosti účastníka (jeho zástupcu) o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Zároveň, zdravotný stav bol podľa § 119 ods. 3 O.s.p. tzv. dôležitým dôvodom, len ak účastník (jeho právny zástupca) preukázal, že účasť na pojednávaní by ohrozila jeho život alebo závažne zhoršila zdravotný stav. Podľa judikatúry, takýto dôvod napr. nepreukazuje lekárske potvrdenie odporúčajúce „tri dni kľud na lôžku“, a to odhliadnuc od absencie výslovného konštatovania neschopnosti účasti na pojednávaní aj preto, že takýto liečebný režim nebol nariadený, ale doporučený. Ďalej uviedol, že skutočnosť, že ide o prípad, kedy sa advokát nemôže dať zastúpiť iným advokátom, musí byť súdu „hodnoverným spôsobom preukázaná“. Podľa judikatúry pritom „nemožno súdu vytýkať zaujatie záveru, že sú splnené podmienky, za ktorých môže konať v neprítomnosti účastníka, žalovaný výslovne pri udeľovaní plnomocenstva prejavil súhlas so substitučným zastupovaním zvoleného advokáta. Právny zástupca Istrosu bol riadne predvolaný na pojednávanie, pričom dôvodnosť žiadosti nepreukázal kvalifikovanou zdravotnou prekážkou. Zároveň, právny zástupca Istrosu v čase rozhodovania súdu v opakovanej žiadosti nepreukázal, že by Istros trval na osobnom zastupovaní JUDr. Kuráňom, ako ani čerpanie zahraničnej dovolenky JUDr. Markovou. Naopak, v plnomocenstve pre právneho zástupcu z 17. februára 2016 Istros uvádza, že súhlasí, „aby si zástupca za seba ustanovil zástupcu a ak ich ustanoví viac, aby každý z nich konal samostatne“. Súd preto neodňal Istrosu možnosť konať pred súdom. Podľa žalobcu Istros v odpore namietal iba výšku pohľadávky (nie oprávnenosť Renaultu na zaplatenie ceny) a nesplnenie povinnosti Renaultu prevziať uskladnené a interiérové prvky a dobropisovať faktúry za vrátený „tovar“. Zároveň, Istros neuviedol, o ktorú časť sa pohľadávka Renaultu má znížiť alebo v ktorej časti nekorešponduje so skutočným stavom. Súd preto správne aplikoval § 120 ods. 3 O.s.p s ohľadom na existenciu záväzkového vzťahu medzi stranami a oprávnenosť Renaultu na zaplatenie ceny. Súd správne vyhodnotil, že povinnosť prevziať od Istrosu uskladnený tovar a interiérové prvky a dobropisovať faktúry Renaultu nikdy nevznikla. Táto povinnosť bola totiž podmienená uhradím všetkých záväzkov Istrosu, čo však Istros neurobil. Istros sa ďalej domnieval, že súd nesprávne posúdil úspech Renaultu v spore a aplikoval § 142 ods. 1 O.s.p., akoby Renault dosiahol vo veci plný úspech. Istros argumentuje, že súd mal údajne náhradu trov konania rozdeliť medzi účastníkov v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p., keďže Renault vzal časť žaloby späť až potom ako Istros spochybnil oprávnenosť pohľadávky. Predpoklady na zníženie náhrady trov konania podľa § 142 ods. 2 O.s.p. nie sú splnené. Istros nemá nárok na rozdelenie trov konania medzi účastníkov podľa úspechu, pretože Renault mal plný úspech vo veci. V podstate jediné dva argumenty Istrosu (údajná povinnosť Renaultu prevziať tovar a interiérové prvky a dobropisovať faktúry za vrátený tovar a údajne nesprávna výška úrokov z omeškania) totiž súd zamietol. Súd správne uviedol, že Istros neuviedol a ani nekonkretizoval, o ktorú časť sa má pohľadávka Renaultu znížiť. Je pritom zrejmé, že k zníženiu pohľadávky došlo len na základe jednostranného započítania Renaultom, a nie na základe prípadnej námietky Istrosu, ktorej by súd vyhovel. Aplikácia § 142 ods. 2 O.s.p. preto neobstojí. Žalobca navrhol, aby odvolací súd vydal tento rozsudok: Súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 11. apríla 2016, č. k. 26 Cb/295/2015 - 512, v napadnutom rozsahu potvrdzuje. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 1.220,99 eur, ktoré aj špecifikoval. 10. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý trvá na tom, že súd odňal žalovanému možnosť konať pred sudom. Opätovne zdôraznil tie skutočnosti, ktoré uviedol v odvolaní. Rovnako zotrval na argumentácii týkajúcej sa skutočnosti, že žalovaný od začiatku sporu spochybňoval celú pohľadávku, ktorá je predmetom sporu. Poukázal na to, že v tejto veci ide zo strany žalobcu od začiatku o diskriminačné a šikanózne konanie, ktoré je navyše v rozpore s obvyklým zvyklosťami, pričom poukázal aj na právnu zmätočnosť a kontradiktórnosť postupu žalobcu, ktorý v utilitárnej koordinácii si spoločnosťou RCI Finance SK, s.r.o. zneužíval svoje dominantné postavenie na trhu a vlastne aj touto žalobou to potvrdzuje. Na preukázanie tejto skutočnosti predložil súdu súdu listinu „Vec: Oznámenie o postúpení pohľadávok“, z ktorej vyplýva schizofrénia žalobcu, že kto je vlastne veriteľom, či je to žalobca, alebo RCI Finance SK, s.r.o., ktorý žalovaného nelegitímne vyzýva cit.: „k bezodkladnej úhrade vyššie uvedených pohľadávok“. Na základe vyššie uvedeného preto zotrval na tom, že súd dospel bez toho, aby vykonal akékoľvek dokazovanie, k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď konštatoval, že žalovaný nespochybňoval oprávnenosť žalobcu na zaplatenie ceny za dodaný tovar, a preto si podľa ust. § 120 ods. 3 O.s.p. osvojil skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Zotrval aj na tvrdení, že súd nesprávne právne posúdil úspech žalobcu v spore, v dôsledku čoho pri rozhodovaní o trovách nesprávne aplikoval ust. § 142 ods. 1 prvá veta O.s.p., teda ako by žalobca dosiahol vo veci plný úspech. 11. K vyjadreniu žalovaného sa opätovne vyjadril žalobca, ktorý zotrval na svojich skutkových tvrdeniach a právnych argumentoch uvedených v žalobe a vyjadrení zo 17. februára 2016 a z 15. augusta 2016, pričom opätovne poukázal na skutočnosti, ktoré už uviedol vo svojom vyjadrení. Uviedol, že v odvolacom konaní nie sú prípustné dôkazy a skutočnosti, ktoré neboli žalovaným uplatnené pred súdom prvej inštancie. Na takéto dôkazy a skutočnosti možno prihliadnuť, iba ak strana objektívne nemohla o nich vedieť. Istros bol v priebehu celého základného konania pasívny. V podstate jedinou skutočnosťou, ktorú Istros uviedol na svoju obranu a ku ktorej sa Renault už opakovane vyjadril, bolo bližšie nekonkretizované tvrdenie v Odpore, že „výška žalovanej pohľadávky nekorešponduje so skutočným stavom“ a Istros ju považuje za neoprávnenú. Istros mohol všetky vyššie uvedené námietky, vrátane prípadných dôkazov, predložiť v konaní pred súdom prvej inštancie, čo však neurobil. Ich predkladanie v odvolacom konaní preto odporuje základným princípom civilného procesu a je neprípustné. Preto opätovne navrhuje, aby odvolací súd rozhodol tak, že súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 11. apríla 2016, č. k. 26 Cb/295/2015 - 512, v napadnutom rozsahu potvrdzuje. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 12. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu, procesným postupom súdu prvej inštancie, dôvodmi odvolania žalovaného, ako aj vyjadrením žalobcu k odvolaniu a vydrením žalovaného odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. 13. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi novými prostriedkami procesnej obrany v zmysle § 366 CSP, s ktorými by sa súd prvej inštancie riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok zmenu súdom zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. 14. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci. 15. K námietke žalovaného, že mu bola tým, že súd konal bez jeho účasti na pojednávaní dňa 11.04.2016 a vo veci rozhodol, odňatá možnosť konať pred súdom a riadne v konaní uplatniť svoje práva, odvolací súd dodáva, že pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorý sa sporovej strane znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ide teda o taký nezákonný postup súdu, ktorým sa sporovej strane vôbec neumožní uplatniť konkrétne procesné práva. V prejednávanej veci súd, tak ako uviedol odvolateľ, uznal prekážku na strane JUDr. Kuráňa, avšak táto prekážka, podľa názoru súdu, neexistovala na strane advokátskej kancelárie. Tvrdenie žalovaného o tom, že predmetný spor konzultoval klient výlučne s JUDr. Kuráňom, a preto voľbu právneho zástupcu nie je možné proti vôli klienta rozširovať na obchodnú spoločnosť neobstojí, nakoľko plnou mocou zo dňa 17.02.2016 žalovaný udelil plnú moc na zastupovanie spoločnosti KURÁŇ & MARKOVÁ, advokátska kancelária, s.r.o. s tým, že splnomocnený zástupca môže za seba ustanoviť zástupcu a ak ich ustanoví viac, každý z ním môže konať samostatne. Táto plná moc nebola zo strany žalovaného do rozhodnutia súdu zmenená. Skutočnosť, že druhá konateľka JUDr. Romana Marková čerpala dovolenku, právny zástupca žalovaného ničím nepreukázal. Okrem toho žalovaný v podanom odpore proti platobnému rozkazu mal možnosť opísať všetky potrebné skutočnosti, označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojho tvrdenia. Nesplnenie tejto povinnosti sa prejavilo v nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre žalovaného, ktorý svoje bremeno tvrdenia, prípadne dôkazné bremeno, neuniesol. Žalovanému tak nebola odňatá možnosť konať pred súdom. K tvrdeniu žalovaného, že súd sa ku v poradí druhej žiadosti o odročenie pojednávania nevyjadril, odvolací súd dodáva, že nebolo povinnosťou súdu vyjadrovať sa k žiadosti o odročenie pojednávania, ale bolo povinnosťou žalovaného dostatočne zdokladovať dovolenku JUDr. Markovej (letenkou, rezerváciou hotela a pod.). Ak strana požiada z dôležitých dôvodov o odročenie pojednávania, ale súd mu neoznámi, či jeho žiadosti vyhovuje, alebo nevyhovuje, je strana povinná sa na pojednávanie dostaviť. 16. K tvrdeniu žalovaného, že namietal aj výšku pohľadávky, odvolací súd dodáva, že je pravdou, že žalovaný v podanom odpore namietal výšku pohľadávky 278.326,05 eur a považoval ju za neoprávnenú, nakoľko faktúry za vrátený tovar bol žalovaný povinný dobropisovať, avšak žalovaný nekonkretizoval, o ktorú časť sa pohľadávka žalobcu mala znížiť. 17. Záväzok dovozcu k splneniu povinností vyplývajúcich z článku IV bod 4.1, 4.3.,4.4. Dohody o skončení Koncesionárskej zmluvy Renault a Koncesionárskej zmluvy Dacia zo dňa 07.02.2013 bol podmienený najmä tým, že žalovaný uhradí všetky svoje záväzky ku dňu splatnosti. V súlade s článkom V bod 4.1 a 4.3 Zmluvy o financovaní, splatnosť záväzkov žalovaného nastala ku dňu skončenia Koncesionárskych zmlúv, t.j. k 31. máju 2013. K tomuto dňu bola suma záväzkov žalovaného 1.027.074,55 eur (713.933,91 eur za vozidlá a 313.140,64 eur za náhradné diely). Žalovaný svoje záväzky neuhradil ku dňu splatnosti, povinnosť od žalovaného prevziať uskladnený tovar a interiérové prvky podľa čl. 4.1 a 4.3 Dohody o skončení preto nikdy nevznikla. Žalobca nebol povinný žiadnu faktúru dobropisovať. 18. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu úspech žalobcu v spore, v dôsledku čoho pri rozhodovaní o trovách súd nesprávne aplikoval ust. § 142 ods. 1 prvá veta O.s.p., keď si žalobca žalobou doručenou súdu dňa 03.07.2015 uplatnil pohľadávku v celkovej výške 278.326,05 eur s príslušenstvom, pričom sud mu rozsudkom priznal sumu 249.886,24 eur, t.j. menej ako 90 % pôvodne žalovanej sumy a súd mal teda rozhodnúť o trovách podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a náhradu trov konania rozdeliť medzi účastníkov pomerne, odvolací súd dodáva, že je síce pravdou, že súd nesprávne rozhodol o trovách podľa § 142 ods. 1 veta prvá O. s. p., hoci do úvahy prichádza § 142 ods. 3, podľa ktorého, aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti. Podľa odvolacieho súdu, žalobca v porovnaní s uplatnenou a priznanou výškou svojho nároku mal neúspech v nepatrnej časti. Uvedenie nesprávneho ustanovenia však nemalo vplyv na správnosť rozhodnutia súdu. 19. Na základe uvedených skutočností odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správne. 20. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Nakoľko bol žalobca v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal právo na plnú náhradu trov konania. 21. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 22. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. 23. Tento rozsudok bol členmi senátu prijatý pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).