Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/149/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315224950 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1315224950.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Haitovej v právnej veci žalobcu: Keller špeciálne zakladanie, spol. s r.o., Hraničná 18 - AB 6, 821 05 Bratislava, IČO: 30 775 442, zast.: JUDr. Dagmar Malaschitzovou, advokátka, Černyševského 46, 851 01 Bratislava - Petržalka proti žalovanému: TUBAU, a.s., Pribylinská 12, 831 04 Bratislava, IČO: 35 801 999, zast.: JUDr. Peter Kubík, advokát, s.r.o., Staré Grunty 162, 841 04 Bratislava - Karlova Ves, IČO: 47 233 931 o zaplatenie sumy 206.208 eur s príslušenstvom a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č.k. 24Cb/496/2015-286 zo dňa 28.2.2017 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č.k. 24Cb/496/2015-286 zo dňa 28.2.2017 p o t v r d z u j e . Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Súčasne určil, že žalovaný má nárok na plnú náhradu trov konania. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou zo dňa 29.12.2015 sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 206.208 eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 6.2.2012 do zaplatenia, zmluvnú pokutu 0,125 % zo sumy 206.208 eur za každý deň omeškania od 6.2.2012 do zaplatenia spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy zmluvnej pokuty od 6.6.2012 do zaplatenia, ako aj povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že na základe písomnej zmluvy o dielo č. SUB/2/2010 zo dňa 1.12.2010 vykonával v čase od januára 2010 do marca 2012 ako subdodávateľ pre žalovaného stavebné práce na stavbe diela - stavebného objektu SO 209 Most nad Priemyselnou ulicou v Nitre, ktorý je súčasťou rýchlostnej cesty R1. Žalovaný bol v priamom v zmluvnom vzťahu s hlavným zhotoviteľom - maďarskou spoločnosťou A- Híd Zrt., podnikajúcou na Slovensku prostredníctvom organizačnej zložky. Aby na stavbe nedochádzalo ku kráteniu subdodávateľov zo strany spoločnosti A-Híd, ako aj za účelom riadneho riešenia budúcich reklamácii, prevzal investor - spoločnosť Granvia Construction, s.r.o., ručenie za záväzky spoločnosti A-Híd voči žalovanému. Spoločnosť Granvia ku dňu 28.5.2012 splnila svoj ručiteľský záväzok voči žalovanému vo výške 2.119.806,25 eur. Žalovaný ani po úhrade záväzkov spoločnosti A-Híd investorom neuhradil žalobcovi vystavené faktúry v celkovej výške 919.784,28 eur. Žalobou zo dňa 31.8.2012 si žalobca nárok na zaplatenie tejto sumy uplatnil súdnou cestou. Nezaplatením tejto sumy sa žalobca ocitol v ťažkej finančnej situácii, ktorá vážne ohrozovala jeho existenciu a bol nútený pristúpiť k prepúšťaniu zamestnancov a k predaju časti svojich nehnuteľností. Za tejto situácie žalovaný navrhol žalobcovi uzatvorenie mimosúdnej dohody. V tejto dohode zo dňa 16.1.2013 sa žalobca v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok so žalovaným dohodol, že celková výška všetkých jeho pohľadávok (bez faktúry č. 26/2012), vrátane príslušenstva, je 570.000 eur za predpokladu, že žalovaný uhradí žalobcovi: sumu 370.000 eur nasledujúci deň po podpise dohody, sumu 100.000 eur do 31.12.2013 a sumu 100.000 eur do 31.12.2014 v prípade, ak nebude začatý súdny spor voči žalovanému zo strany A-Híd alebo Granvie v súvislosti s prácami vykonávanými žalobcom. V bodoch 4 a 5 dohody sa strany dohodli, že žalobca po zinkasovaní sumy 370.000 eur vezme späť žalobu o zaplatenie 919.784,20 eur a že žalovaný poskytne žalobcovi plnú moc a všetku potrebnú súčinnosť, aby si žalobca mohol fakturovať a zinkasovať od A-Híd, prípadne od Granvie, finančné prostriedky vo výške 206.208 eur za práce realizované žalobcom. Z dôvodu, že žalobca si neplnil riadne záväzky vyplývajúce z dohody, a až dňa 25.1.2015 vystavil a predložil spoločnosti A-Híd k úhrade faktúru za práce realizované žalobcom v roku 2012 a neposkytol žalobcovi súčinnosť, žalobca listami zo dňa 20.11.2013, 12.5.2014 a 16.6.2014 vyzval žalovaného na plnenie dohody. Strany sporu sa preto opakovane stretli na rokovaní v dňoch 11.12.2014 a 21.1.2015, kde podpísali ďalšie mimosúdne dohody 2 a 3. So zreteľom na všetky tieto okolnosti bol žalobca v dobrej viere, že žalovaný v súlade s pravidlami slušnosti, poctivosti a daného slova splní svoj záväzok podľa bodu 5 dohody 1. Žalobca preto vyhotovil a dňa 3.7.2015 predložil žalovanému všetky dokumenty potrebné k súdnemu vymáhaniu pohľadávky žalovaného vo výške 206.208 eur, spolu s uznaním záväzku a s dohodou o úhrade záväzku, v ktorej bol upravený spôsob úhrady záväzku žalovaného voči žalobcovi. K predloženým dokladom sa vyjadril právny zástupca žalovaného, ktorý uviedol, že tieto dokumenty žalovaný nebude podpisovať, pretože obsahujú uznanie záväzku, ktorý žalovaný neuznáva, pretože žalobcovi na základe uzatvorenej dohody 1 len umožnil tento domnelý dlh vymáhať. Žalobca ďalej v žalobe uviedol skutočnosti, ktoré sa týkali samotnej dlžnej sumy 206.208 eur. Poukázal na body 6.6, 6.7 a 7.9 zmluvy o dielo, v zmysle ktorých dňa 19.3.2012 vystavil žalovanému za dokončovacie práce a štetovnice faktúru č. 26/2012 na sumu 206.208 eur, prílohou ktorej bol aj súpis vykonaných prác a dodávok potvrdený žalovaným. Žalovaný až do 20.1.2015 opakovanie odmietal prevziať faktúru. Svoj postoj odôvodnil tým, že v súvislosti s fakturovaným plnením spoločnosť A-Híd vytýka žalovanému nedostatky a vyhradila si právo na náhradu škody spôsobenú vadným plnením. Žalobca však odmietal, že ním zhotovené dielo má vady, v žalobe poukazoval na jednotlivé ustanovenia zmluvy o reklamácií vád a tiež na to, že príslušný úsek cestnej komunikácie R1 už bol skolaudovaný a je fakticky užívaný, čo je všeobecné známy a nesporný fakt. Investor Granvia v máji 2012 vykonal za spoločnosť A-Híd úhradu žalovaným vystavených faktúr a zadržaných súm. Na základe skutočnosti, že žalovanému boli uhradené faktúry za dielo, sa nárok žalobcu na zaplatenie faktúry stal splatným a žalovanému vznikla povinnosť uhradiť žalobcovi v zmysle bodu 7.3 a 7.5 zmluvy žalovanú sumu najneskôr do 6.6.2012. 3. Prvoinštančný súd na základe vykonaného dokazovania konštatoval, že vzťah medzi stranami vzniknutý zo subdodávateľskej zmluvy o dielo a z následných mimosúdnych dohôd bol vzťahom obchodným, ktorý sa riadi Obchodným zákonníkom. Keďže úprava zániku a zmeny záväzkov nie je v Obchodnom zákonníku úplná, bolo potrebné na dohody strán uzavreté v zápisoch z rokovaní použiť aj Občiansky zákonník, a to konkrétne ustanovenia o urovnaní. Ďalej uviedol, že v preambule prvej mimosúdnej dohody, ktorú strany uzavreli po podaní žaloby o zaplatenie sumy 919.784,28 eur, žalobca a žalovaný jasne určili okolnosti uzavretia tejto dohody - pochybnosti o kvalite prác vykonaných žalobcom podľa zmluvy č. SUB2/2010, hoci žalobca bol presvedčený, že ich vykonal v súlade so zmluvou. Následne uviedli, že dohoda sa týka všetkých sporných nárokov. Na základe toho mal súd prvej inštancie za to, že strany platne uzavreli dohodu o urovnaní podľa § 585 Občianskeho zákonníka. Z toho dôvodu nebolo možné prijať argument žalobcu, že dohoda sa netýkala faktúry č. 26/2012. Táto faktúra bola vystavená už pred podpísaním dohody dňa 19.3.2012 a hoci ju žalovaný vrátil žalobcovi, podľa súdu nie je možné ju z urovnania vylúčiť. Aby platilo to, čo tvrdil žalobca, muselo by byť v dohode výslovne uvedené, že sa nevzťahuje na túto faktúru. Vyplýva to jednak zo samotnej preambuly dohody, ako aj z citovaného § 585 ods. 1. K uzavretiu osobitnej dohody v lehote siedmych dní už nemuselo prísť, lebo v bode 8 sa strany jasne dohodli, že ak nedôjde z akýchkoľvek dôvodov k podpisu mimosúdnej dohody, tento zápis nahrádza túto dohodu a vzťahy strán budú vysporiadané v zmysle tohto zápisu. Konajúci súd ďalej konštatoval, že nebolo sporné, že žalovaný si splnil povinnosti vyplývajúce z mimosúdnej dohody a žalobcovi v lehote do 31.12.2014 zaplatil dohodnutých 570.000 eur. V tretej mimosúdnej dohode zo dňa 21.1.2015 strany prehlásili, že k tomuto dňu nevznikol nárok na odstúpenie od nej. Podľa názoru súdu žalobcovi nevzniklo právo na odstúpenie od mimosúdnej dohody ani neskôr. Skutočnosti uvádzané žalobcom v liste zo dňa 22.9.2015 nezakladajú dôvody na odstúpenie v zmysle bodu 7 mimosúdnej dohody, nie je z neho ani zrejmé, akú konkrétnu povinnosť mal žalovaný porušiť. Na základe uvedeného mal prvoinštančný súd za to, že žalobca neporušil žiadnu svoju povinnosť týkajúcu sa súčinnosti. E-mailom zo dňa 3.7.2015 žalobca požiadal žalovaného o podpísanie plnomocenstva, uznania záväzku, dohody o úhrade záväzku a zmluvy o prevzatí záväzku. Žalovaný e-mailom zo dňa 18.8.2015 poukázal na svoj predchádzajúci e-mail zo dňa 31.7.2015, ktorým už reagoval na urgenciu vyjadrenia k dokumentom a zopakoval, že plnomocenstvo na zastupovanie je prichystané a podpísané štatutármi, ale dohodu o úhrade a uznanie žalovaný podpisovať nebude, lebo žalovaný záväzok neuznáva a iba sa dohodol so žalobcom, že mu umožní tento domnelý dlh vymáhať. Na základe toho žalovaný navrhol upraviť zmluvu o prevzatí záväzku tak, aby sa neodvolávala na dohodu o úhrade záväzku a aby neobsahovala uznanie dlhu a následne môžu uzavrieť zmluvu o prevzatí záväzku a odovzdať žalobcovi plnomocenstvo. Žalobca v konaní neuviedol, čo ďalej vykonal ohľadne vymáhania pohľadávky voči A-Híd, nevysvetlil, prečo si neprevzal plnomocenstvo a nepodal voči A-Híd žalobu, či už vo vlastnom mene alebo v mene žalovaného, neuviedol, aké skutočnosti mu v tom bránili. Následne iba zaslal žalovanému uvedený list zo dňa 22.9.2015, v ktorom uviedol, že postoj žalovaného považuje za neplnenie dohody a tým dohodu za neplatnú, preto žiadal o úhradu faktúry č. 26/2012. Z tejto korešpondencie strán a ich právnych zástupcov však vyplývalo, že žalobca vyžadoval od žalovaného písomné uznanie záväzku a dohodu o jeho uhradení, čo však nebolo dohodnuté. V rámci súčinnosti žalobca nemohol oprávnene žiadať podpísanie dokumentu, ktorý je v rozpore s ich predchádzajúcou dohodou, ktorý ju podstatným spôsobom mení, ide nad jej rámec a výrazne zhoršuje právne postavenie žalovaného. Strany si bližšie nešpecifikovali povinnosti žalovaného, dohodli sa len, že žalovaný poskytne žalobcovi plnú moc a všetku potrebnú súčinnosť. Žalovaný oznámil žalobcovi, že plná moc je podpísaná a pripravená, čím si splnil svoju povinnosť. Žalobu voči A-Híd mal podať žalobca, preto on mal aktívne konať a žalovaný bol povinný konať len na požiadanie žalobcu. Nakoľko žalobca ani nepredložil súdu znenie navrhovaných dokumentov, ani neuviedol ich znenie, mal súd prvej inštancie za to, že pripravené plnomocenstvo bolo dostatočné na podanie žaloby voči A-Híd. Pokiaľ si strany nedohodli, že v rámci súčinnosti má predložiť aj uznanie záväzku a dohodu o úhrade, nebolo to možné od žalovaného spravodlivo požadovať. Konajúci súd preto uznal námietku žalovaného, že je to v rozpore s obsahom dohody o urovnaní. Okrem toho žalobca podľa súdu uznanie záväzku k vymáhaniu alebo zinkasovaniu sumy 206 tis. eur od A-Híd ani nepotreboval. Mimosúdna dohoda o urovnaní obsahovala dva hlavné záväzky žalovaného, že: (i) zaplatí žalobcovi dohodnutú sumu 570 tis. eur a (ii) poskytne žalobcovi súčinnosť, aby si žalobca mohol nároky za štetovnice fakturovať, vymáhať a zinkasovať priamo od A-Híd. Touto dohodou boli nahradené pôvodné sporné práva a povinnosti, a žalobca preto nemohol od žalovaného vyžadovať, aby mu v rámci súčinnosti poskytol aj uznanie záväzku, lebo tento záväzok zanikol. Tým, že žalovaný dňa 21.1.2015 prijal faktúru žalobcu č. 26/2012 a sám vystavil faktúru za štetovnice na A-Híd, žalovaný neuznal svoj záväzok voči žalobcovi. Žalovaný iba plnil svoje dohodnuté záväzky týkajúce sa súčinnosti, ktorú si strany dňa 16.1.2013 dohodli a ktoré si postupne špecifikovali v ďalších mimosúdnych dohodách zo dňa 11.12.2014 a 21.1.2015. Odstúpenie od mimosúdnej dohody v dôsledku tiesne neprichádzalo do úvahy z odkazom na § 267 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorý vylučuje možnosť odstúpiť od obchodných záväzkov v dôsledku tiesne. V mimosúdnej dohode zo dňa 21.5.2015 strany zaplatenie sumy 206.208 eur výslovne podmienili tým, že žalobca túto sumu zinkasuje od A-Híd. K splneniu podmienky nedošlo, povinnosť platiť preto žalovanému nevznikla. V kontexte s predchádzajúcou dohodou o urovnaní, ktorou už boli sporné vzťahy a nároky vysporiadané, nemožno takúto podmienku považovať za odporujúcu zásadám poctivého obchodného styku alebo dobrým mravom. Z toho dôvodu sa súd prvej inštancie už bližšie nezaoberal otázkou neplatnosti jednotlivých ustanovení subdodávateľskej zmluvy o dielo, ani otázkou prípadného premlčania, a žalobu v celom rozsahu zamietol. 4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP žiadajúc zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zopakoval, že predmetom sporu je jeho nárok na zaplatenie ceny za dodávky a náklady spojené s užívaním štetovníc na základe subdodávateľskej zmluvy o dielo č. SUB2/2010 zo dňa 1.12.2010. Žalobca v súvislosti so skutkovými zisteniami vytýkal súdu prvej inštancie, že tento opomenul skutočnosť, že žalobca nebol v zmluvnom vzťahu so spoločnosťou A-Hid, resp. Granvia a k tomu potreboval žalobca aktívnu súčinnosť žalovaného. Tiež namietal, že konajúci súdu pri svojom rozhodovaní neprihliadol na žalobcom predložené výzvy zo dňa 20.11.2013, 12.5.2014 a 16.6.2014, ktorými žalobca opakovane žalovaného žiadal o plnenie jeho povinnosti, vyplývajúcej z obsahu Zápisu z rokovania zo dňa 16.1.2013 a neprihliadol ani k žalobcom predloženému listinnému dôkazu a to k listu zo dňa 10.12.2013 označenému ako „Odpoveď na výzvu na poskytnutie súčinnosti“. Z obsahu tejto písomnosti vyplýva, že žalovaný na žiadosť žalobcu o predloženie faktúry, ktorou si voči spoločnosti A- Híd uplatnil nárok z titulu dodávky a nákladov spojených s užívaním štetovníc uviedol, že tejto žiadosti žalobcu nie je možné vyhovieť, nakoľko žiadnu takúto faktúru nevystavil. Jej vystavenie by bolo v rozpore s jeho stanoviskom, ktoré zastáva vo vzťahu k A-Híd, podľa ktorého tu daný nárok za realizáciu štetovníc nie je. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nezohľadnil ani tú skutočnosť, že bolo povinnosťou žalovaného poskytnúť žalobcovi „plnú moc a všetku potrebnú súčinnosť“ na požiadanie žalobcu, čo žalovaný napriek svojej povinnosti nesplnil, nakoľko až po uplynutí 2 rokov vystavil faktúru za štetovnice spoločnosti A-Híd, podpísanú plnú moc vyhotovenú stranou žalobcu žalobcovi nikdy nedoručil a nevyhotovil ani doklady potrebné k vymáhaniu pohľadávky žalovaného žalobcom. Žalobca považuje za zmätočný záver prvoinštančného súdu, v zmysle ktorého „strany sporu uzavreli dňa 16.1.2013 platnú dohodu o urovnaní podľa § 585 OZ, ktorou si upravili medzi sebou sporné práva; čo je ale najdôležitejšie podotknúť, je fakt, že touto úpravou sporných práv došlo k zániku dovtedajších záväzkov strán a vznikli nové záväzky, ktorých obsahom bola povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi 570.000 eur a poskytnúť žalobcovi súčinnosť, aby žalobca mohol vymáhať a zinkasovať nárok za štetovnice od A-Híd, aj keď strany v predmetnej dohode nevyhlásili, že urovnávajú všetky vzájomné práva v súvislosti s právnym vzťahom, v ktorom vznikla medzi nimi spornosť alebo pochybnosť a že nemajú navzájom žiadne pohľadávky“. Žalobca uviedol, že napriek zhodným tvrdeniam strán sporu o tom, že mimosúdna dohoda zo dňa 16.1.2013 riešila len pohľadávky, ktoré boli uznané žalovaným, avšak neuhradené, čo dôvodil tým, že na úhradu nemal prostriedky z dôvodu, že jeho odberateľ spoločnosť A-Híd mu za vykonané práce (vrátane prác žalobcu) nezaplatila, teda neriešila všetky sporné nároky, súd prvej inštancie mal za to, že uvedené sa týka všetkých sporných nárokov. Doplnil, že žalovaný prevzal žalobcom vystavenú faktúru č. 26/2012 zo dňa 19.3.2012 až dňa 21.1.2015, teda v čase podpisu posledného zo zápisov z rokovaní, teda v čase, kedy predmetná faktúra nebola ešte splatná. Až v prípade, ak by v lehote splatnosti odplata žalovaným nebola zaplatená, došlo by medzi žalovaným a žalobcom k rozporu z predmetného záväzkového vzťahu. Spornosť z toho právneho vzťahu by mohla byť predmetom dohody o urovnaní uzavretej podľa § 585 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ súd prvej inštancie považuje dohody v zápisoch z rokovaní 16.1.2013, 11.12.2014, a 21.1.2015 za dohodu o urovnaní sporných nárokov, potom minimálne vo vzťahu k vymáhanému nároku z titulu nezaplatenej faktúry č. 26/2012 je možné túto považovať za neplatnú. Žalobca ďalej namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. 5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 28.2.2017 uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za správny, opiera sa o dostatočne zistený skutkový stav a jeho zdôvodnenie je dostatočné, logické a presvedčivé predovšetkým v tom, že poukazuje na obsah dohôd o urovnaní, ktoré sporové strany uzavreli a ktoré vylučujú žalobou uplatnený nárok. Ďalej uviedol, že žalobca uvádza medzi odvolacími dôvodmi „nesprávne skutkové zistenia súdu“, pritom však uvádza skutkový stav, ktorý presne zodpovedá skutkovému stavu, ktorý súd prvej inštancie ustálil a ktorý medzi stranami nebol sporný. K námietke žalobcu, že konajúci súd opomenul skutočnosť, že žalobca nebol v zmluvnom vzťahu s A-Híd, žalovaný uviedol, že tento fakt nebol medzi stranami nikdy sporný a súd ani nič iné netvrdil. Doplnil, že práve preto sa strany dohodli na tom, že žalovaný (ktorý s A-Hídom v zmluvnom vzťahu bol) splnomocní žalobcu na vymáhanie domnelého nároku za dodávku trvalých štetovníc v mene žalovaného, nakoľko žalobca tvrdil, že žalovaný má voči A-Híd takúto pohľadávku. Pričom žalovaný dal jednoznačne najavo, že takýto nápad považuje za pomýlený a žalovaný žiadnu takúto pohľadávku voči A-Híd nemá. Keď však chcel žalobca na vlastné náklady a riziko takýto fiktívny nárok od A-Hídu vymáhať, žalovaný mu to umožnil. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne konkrétne skutkové tvrdenie, v čom mal žalovaný porušiť povinnosť poskytnúť zmluvne dohodnutú súčinnosť, s výnimkou tvrdenia žalobcu, že žalovaný mal porušiť povinnosť podpísať uznanie záväzku 206.208 eur z titulu „dodávky trvalých štetovníc“ podľa fa 26/2012. Za správne považoval žalovaný konštatovanie súdu, že na povinnosti uznať záväzok sa sporové strany nikdy nedohodli. Žalobca v konaní v prvej inštancii nikdy nevzniesol námietku, že by mu žalovaný odoprel poskytnutie plnej moci na uplatňovanie pohľadávky voči A-Híd. Ide o nové skutkové tvrdenie, ktoré je ako odvolací dôvod zo zákona z toho dôvodu vylúčené. Žalovaný v konaní tvrdil, že plná moc bola vystavená a pripravená a žalovaný čakal na to, že právna zástupkyňa žalobcu predloží návrh príkaznej zmluvy. Uzavretie tejto zmluvy navrhla sama právna zástupkyňa žalobcu a odvolávala sa na ňu v dokumentoch, ktoré pripravila, návrh príkaznej zmluvy však nepredložila. Toto skutkové tvrdenie žalovaného bolo preukázané e- mailovou komunikáciou právnych zástupcov strán nebolo žalobcom nijak popreté (a má sa teda za nesporné podľa § 151 ods. 1 CSP). Logicky žalovaný očakával, že dokumenty pripravené a navrhnuté právnou zástupkyňou žalobcu týkajúce sa uplatňovania nároku za „dodávku trvalých štetovníc“ A-Hídu budú z jej strany aj podpísané a pri podpise si mohla prevziať aj plnú moc. Fakt, že plná moc pripravená bola a právna zástupkyňa žalobcu si je ani neprevzala, ani nijak inak nepožiadala o jej doručenie, nie je podľa názoru žalovaného sporný. K námietke žalobcu, že sporná faktúra č. 26/2012 bola z dohody o urovnaní vylúčená, žalovaný uviedol, že každý jeden zo zápisov z rokovaní sa na pohľadávku z fa 26/2012 výslovne odvolával a výslovne dojednával práva a povinnosti strán týkajúce sa tejto faktúry. Faktúra 26/2012 bola predmetom dojednaní zápisov z rokovaní a skutkový aj právny záver súdu prvej inštancie aj v tomto smere plne zodpovedá skutkovému stavu a prejavenej vôli sporových strán. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 6. Žalobca v rámci svojej repliky zo dňa 26.6.2017 zotrval na dôvodoch uvedených v odvolaní. Tvrdeniu žalovaného, že žalobca na súde prvej inštancie nevzniesol námietku, že by mu žalovaný odoprel poskytnutie plnej moci na uplatňovanie pohľadávky, považuje žalobca za vecne nepodložené a účelové. Pokiaľ žalovaný plnomocenstvo podpísal, avšak podmienil jeho odovzdanie predložením návrhu príkaznej zmluvy právnou zástupkyňou žalobcu, potom žalobca poukázal na text samotného plnomocenstva, v zmysle ktorého „toto plnomocenstvo je aj príkaznou zmluvou...“. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný tým, že bezdôvodne podpísané plnomocenstvo žalobcovi neodovzdal (podpísaním plnomocenstva štatutárnymi zástupcami žalovaný súhlasil s tým, že plnomocenstvo je aj príkaznou zmluvou) a odovzdanie plnomocenstva bezdôvodne podmienil viacerými povinnosťami, ktoré požadoval od žalobcu (predložením príkaznej zmluvy atď.), odoprel žalobcovi poskytnutie plnej moci na uplatňovanie pohľadávky žalovaného voči A-Híd. Vytýkal súdu prvej inštancie, že si pre svoje rozhodnutie nezadovážil dostatok skutkových podkladov, vo veci nezistil skutočný stav, a preto jeho právny záver, že žalovaný si splnil svoju povinnosť poskytnúť žalobcovi plnú moc a všetku potrebnú súčinnosť v súlade s podpísanou dohodou 1, bol predčasný. 7. Žalovaný v písomnom stanovisku zo dňa 20.7.2017 označil tvrdenie žalobcu, že namietal počas celého konania nepredloženie plnej moci, za nepravdivé. Žalobca nikdy nevytýkal žalovanému, že by plná moc pre právnu zástupkyňu Q.. V. nebola riadne vystavená. Neurobil tak ani v žalobe, ani v žiadnom z písomných podaní súdu, ani v žiadnom ústnom prednese na pojednávaní. Ani vo vyjadrení žalobcu z 26.6.2017 žalobca neuvádza žiaden konkrétny príklad, kedy podľa neho nepredloženie plnej moci v konaní na súde prvej inštancie namietal. Ďalej uviedol, že otázka plnej moci nikdy nebola medzi účastníkmi sporná, žalobca nikdy nenamietal, že by mu plná moc chýbala, nikdy ani on, ani Q.. V. nepožiadala o jej doručenie. V liste zo dňa 22.9.2015, ktorý žalobca mylne a zmätočne následne označoval ako úkon odstúpenia od zmluvy, vytýka žalobca žalovanému nedostatok súčinnosti spočívajúci v odmietnutí podpísať „Uznanie záväzku“ a „Dohodu o úhrade záväzku“. Otázku prípadne chýbajúcej plnej moci nikde nespomína. V žiadnej z výziev (z 20.11.2013, 12.5.2014 a 16.6.2014), ktoré žalobca uvádza v odvolaní, ani v žiadnej inej písomnosti, ktorú zaslal žalobca žalovanému, sa nevyskytuje ani výzva na doručenie plnej moci, ani námietka, že by žalovaný mal porušiť nejakú povinnosť plnú moc vystaviť. Žalobca námietku nepredloženia plnej moci vzniesol až v odvolacom konaní. Dovtedy toto tvrdenie nepoužil a ani nerozporoval skutkové tvrdenie žalovaného, že plná moc bola podpísaná a prichystaná pre Q.. V. na vyzdvihnutie. Žalovaný tiež uviedol, že sa nezaviazal vystaviť plnú moc žalobcovi. Nemohol preto ani porušiť povinnosť vystaviť mu ju. Žalovaný sa zaviazal splnomocniť na zastupovanie v konaní žalobcom určeného právneho zástupcu. Na rokovaní dňa 11.12.2014 sa žalovaný dohodol na základe určenia žalobcom na zastupovaní v konaní proti A-Híd s advokátkou Q.. V.. Týmto momentom vznikol medzi žalovaným a Q.. V. právny vzťah medzi klientom a advokátom, obsahom ktorého malo byť zastupovanie klienta žalovaného advokátkou Q.. V.. Za účelom prípravy žaloby voči A-Híd poskytol žalovaný svojej advokátke Q.. V. (čiastočne priamo jej a čiastočne prostredníctvom žalobcu) listiny a informácie týkajúce sa vzťahu s A-Híd a vystavil jej aj plnú moc. Žalovaný má za to, že momentom dohody medzi Q.. V. a žalovaným o zastupovaní v konaní voči A- Híd vznikli Q.. V. povinnosti advokáta voči žalovanému postupovať s odbornou starostlivosťou. Menovite bolo jej povinnosťou riadne pripraviť žalobu a jej prílohy, za tým účelom si vyzdvihnúť plnú moc (alebo požiadať o jej zaslanie) a žalobu podať. Čo však neurobila. Namiesto toho si plnú moc nevyzdvihla, žalobu nepodala a čo sa domnelého nároku voči A-Hídu týka, tento sa v dôsledku nečinnosti Q.. V. stal bezpredmetným, nakoľko nechala uplynúť premlčaciu dobu bez uplatnenia žaloby na súde. Na nebezpečenstvo premlčania svojho vtedajšieho klienta - žalovaného nijak neupozornila. 8. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie bolo podané v rámci účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok dňa 1.7.2016, a preto postupoval podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok s poukazom na § 470 ods. 1, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 9. Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a v medziach podľa § 379 - 380 CSP a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke. 10. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP. 11. V danom prípade odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že strany sporu uzavreli dňa 16.1.2013 dohodu o urovnaní podľa § 585 Občianskeho zákonníka z dôvodu pochybností o kvalite prác vykonaných žalobcom podľa zmluvy č. SUB2/2010. Správne prvoinštančný súd tiež ustálil, že predmetom dohody boli všetky sporné nároky, vrátane nároku vyplývajúceho z faktúry č. 26/2012. V konaní nebolo sporné, že žalovaný splnil povinnosti vyplývajúce z mimosúdnej dohody a že žalobcovi zaplatil v lehote do 31.12.2014 sumu 570.000 eur. Žalobca uvedené závery argumentami uvádzanými v odvolaní kvalifikovaným spôsobom nevyvrátil ani nespochybnil. 12. Žalobca v podanom odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že pri rozhodovaní nezohľadnil skutočnosť, že žalobca nebol v zmluvnom vzťahu so spoločnosťou A-Híd a tiež nezohľadnil skutočnosť, že bolo povinnosťou žalovaného poskytnúť žalobcovi plnú moc a všetku potrebnú súčinnosť na požiadanie žalobcu, čo však žalovaný nesplnil, faktúru za štetovnice vystavil spoločnosti A-Híd až po uplynutí dvoch rokov, podpísanú plnú moc žalobcovi nikdy nedoručil a nevyhotovil ani doklady potrebné k vymáhaniu pohľadávky žalovaného žalobcom. K uvedenej námietke odvolací súd poznamenáva, že žalobca v odvolaní neuvádza žiadne konkrétne skutkové tvrdenie, v čom mal žalovaný porušiť povinnosť poskytnúť dohodnutú súčinnosť, s výnimkou tvrdenia, že žalovaný porušil povinnosť podpísať uznanie záväzku 206.208 eur podľa faktúry č. 26/2012. Odvolací súd v názorovej zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že strany sporu sa nikdy nedohodli na povinnosti uznať dotknutý záväzok. Žalobca neuvádza, akú ďalšiu súčinnosť (okrem vystavenia plnej moci) mal žalovaný žalobcovi poskytnúť. Súčasne je nutné poznamenať, že v konaní nebol sporným fakt, že žalobca nebol v zmluvnom vzťahu so spoločnosťou A- Híd a nie je zrejmé, ako mal prvoinštančný súd danú skutočnosť zohľadniť pri svojom rozhodovaní. 13. Žalobca ďalej v odvolaní namietal nesprávne skutkové zistenia týkajúce sa úhrady sumy 1.769.806,25 eur spoločnosťou Granvia žalovanému. Mal za to, že žalovaný úmyselne zatajil žalobcovi, že žalovaný už pred podpisom zápisu z rokovania dňa 16.1.2013, v máji 2012, obdržal od spoločnosti Granvia sumu 1.769.806,25 eur, pričom v dôsledku takéhoto úmyselného konania žalovaného žalobca pristúpil k podpisu zápisu z rokovania zo dňa 16.1.2013, v ktorom súhlasil len s úhradou sumy vo výške 570.000 eur. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že dohoda o ručení uzavretá medzi žalovaným a spoločnosťou Granvia a mimosúdna dohoda uzavretá medzi žalobcom a žalovaným sú od seba nezávislé právne akty, pričom žalovanému zo žiadneho zmluvného ustanovenia nevyplývala povinnosť informovať žalobcu o uzavretí zmluvy s tretím subjektom. Okrem uvedeného v úhrade sumy 1.769.806 eur boli zahrnuté vtedy splatné faktúry, ktoré vystavil žalovaný spoločnosti A-Híd, pričom faktúra za štetovnice medzi nimi nebola, pretože žalovaný takúto faktúru vtedy spoločnosti A-Híd nevystavil a nedoručil. Žalobca prezentoval názor, že dohoda o urovnaní je neplatná, pretože žalovaný v čase urovnania vedel, že záväzok z titulu štetovníc neexistuje a tiež z dôvodu, že žalobca konal v omyle vyvolanom lsťou. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu o neplatnosti predmetnej dohody o urovnaní. Uvedené tvrdenia žalobcu nie sú spôsobilé spochybniť riadne uzatvorenie dohody o urovnaní podľa § 585 Občianskeho zákonníka so všetkým právnymi následkami spájanými s takýmto úkonom. 14. Keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval odvolací súd, preskúmajúc ho v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní, za vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. 16. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).