Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3To/15/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316010156 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Mészárosová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1316010156.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a členov senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a JUDr. Danice Veselovskej, v trestnej veci obžalovanej R.. M. U. pre zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona, o odvolaní prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 3T/38/2016 zo dňa 21.11.2017, na verejnom zasadnutí konanom dňa 25. mája 2018 takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku z dôvodu § 285 písm. b) Trestného poriadku sa obžalovaná R.. M. U., Q.. XX.XX.XXXX T. U., W. U. Q. XX, Z. R. D., o s l o b o d z u j e spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava III zo dňa 22.02.2016 sp.zn. 4Pv 789/13/1103 pre zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť na skutkovom základe, že - v období od 31.01.2006 do 31.12.2006 ako štatutárny orgán spoločnosti U. Y.. Y..N..K.., Z.K.: XX XXX XXX, so sídlom Q. Č.. XX, XXX XX Z. R. D., vystavila dňa 31.01.2006 duplicitnú faktúru č. XXXX/ XX z 31.01.2006 na odberateľa spoločnosť K. Y., a.s., so sídlom R. Č.. X/A, U., na celkovú sumu 19.203,72 € (578.53l,26 Sk) z toho daň z pridanej hodnoty tvorila 3.066,14 € (92.370,50 Sk), pričom táto faktúra bola dňa 07.02.2006 spoločnosťou K. Y., G..Y.. uhradená na účet spoločnosti U., Y..N..K.., Č.: XXXXXXXXXX/XXXX, ktorý dňa 31.01.2006 založila ako druhý účet spoločnosti obvinená, pričom tento príjem nepriznala v daňovom priznaní za mesiac január 2006 a táto faktúra nebola vykázaná v evidencii a výkazoch DPH za obdobie 1- 5/2006, čím skrátila daň z pridanej hodnoty voči štátnemu rozpočtu SR vo výške 3.066,14 €, nakoľko skutok nie je trestným činom. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III. sp.zn. 3T/38/2016 zo dňa 21.11.2017 bola obžalovaná R.. M. U. podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku oslobodená spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III sp.zn. 4Pv 789/13/1103 zo dňa 22.02.2016 podanej pre zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti tohto rozsudku, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchala obžalovaná. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že konanie obžalovanej nemožno hodnotiť ako vedomé a úmyselné nepodanie daňového priznania DPH za mesiac január 2006, keďže z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že účtovníctvo v spoločnosti od roku 2005 viedla práve druhá konateľka Poliaková - viď podané daňové priznanie za rok 2005, daňové priznania z DPH za mesiace 1-5 - 2006, vyjadrenia svedkov ako i listinných dôkazov a obžalovaná k účtovným dokladom prístup nemala. Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení prokurátor odvolanie v neprospech obžalovanej, smerujúce proti výroku o vine (oslobodení spod obžaloby), ktoré odôvodnil podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 24.01.2018. Prokurátor uvádza, že súd prvého stupňa nevyhodnotil získané dôkazy komplexne, nakoľko celkové okolnosti prípadu v rozpore s pravidlom hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 2 Trestného poriadku nehodnotil v ich vzájomných súvislostiach. Prioritne prokurátor poukazujem na to, že okresný súd nesprávne uviedol, že nemožno konanie obžalovanej R.. M. U. hodnotiť ako vedomé a úmyselné nepodanie daňového priznania DPH, hoci obžaloba jej kládla za vinu, že došlo k skráteniu dane z dôvodu, že príjem z faktúry zatajila pred druhou konateľkou v rozpore so zaužívanými zvyklosťami v spoločnosti U. s.r.o. Sama obžalovaná vyslovene uviedla, že od januára, resp. februára roku 2005 nevystavovala žiadne faktúry, napriek tomu dňa 31.01.2006 bez vedomia druhej konateľky - p. R., vystavila na spoločnosť K. Y., a.s. ako odberateľa, dve faktúry, pričom predmetom obžaloby je faktúra č. XXXX/XX na sumu 578.531,265k (t.j. 19.203,72 €), z toho DPH predstavuje sumu 3.066,14 €. Následne dňa 31.01.2006 obžalovaná založila nový účet spoločnosti U., s.r.o. v W. U., a.s., kde už spoločnosť jeden účet vedený mala. Skutočnosť, že obžalovaná založila dňa 31.01.2006 druhý účet spoločnosti U., spol. s.r.o., číslo: XXXXXXXXXX/XXXX v W. U., a.s. z dôvodu, že pôvodný účet spoločnosti vedený v W. U., a.s. bol zadlžený a po prijatí platby by si banka najskôr uspokojila svoje pohľadávky, je úplne nelogický, nakoľko obžalovaná založila daný účet v tej istej banke, ako bol vedený pôvodný účet, takže odhliadnuc od toho, že pôvodný bankový účet spoločnosti U., spol. s.r.o. nebol žiadnym spôsobom zadlžený, nakoľko zadlženým nemôže byť samotný účet ako taký, ale záväzok vzniká medzi jednotlivými subjektmi, tak by tým taktiež nezabránila, ani neoddialila uspokojovanie pohľadávok banky, keďže išlo o ten istý bankový ústav - W. banku. Hoci je pravdou, že o novo založenom bankovom účte v W. U., a.s., číslo 2622010755/1100 mali vedomosť obe konateľky, zo zabezpečených podkladov z banky, najmä zo zmluvy o bežnom účte z 31.01.2006 je evidentné to, že daný účet zakladala dňa 31.01.2006 iba samotná obžalovaná, ktorá ako konateľka spoločnosti zriadila dispozičné oprávnenie k nemu iba sebe. Podľa vyjadrenia svedkyne Tatiany Poliakovej sa o danom novo založenom účte dozvedela náhodou pri návšteve banky, a to dňa 17.02.2006, kedy k nemu taktiež ako konateľka zriadila dispozičné oprávnenie, o čom svedčí práve príloha zoznamu oprávnených osôb z 17.02.2006 zabezpečená z W. U., G..Y.., a ako preukazujú znalecké posudky Ing. J. G. Z.. N. a zabezpečené výpisy z daného bankového účtu, išlo o účet založený vyslovene za účelom úhrady platieb z faktúr vystavených na odberateľa spol. K. Y., a.s. obžalovanou U.. Aj z uvedeného konania obžalovanej, ako aj z výpovede svedkyne Poliakovej považuje prokurátor za preukázané, že obžalovaná sa svojím konaním snažila zatajiť existenciu faktúry, ktorá je predmetom obžaloby, pred druhou konateľkou, ako aj príjem z oboch odberateľských faktúr vystavených na spoločnosť K. Y., a.s., preto prokurátor považuje výpoveď svedkyne R. tykajúcu sa toho, že obžalovaná jej dané faktúry za účelom ich zaevidovania v účtovníctve nedala, a ani na prevádzke spoločnosti U., Y.. Y..N..K.. nenechala tak, ako to tvrdí vo svojej výpovedi, za pravdivú a vierohodnú. Týmto konaním spočívajúcim v pokuse zatajiť príjmy zdaných faktúr obžalovaná však naplnila skutkovú podstatu zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona, lebo hoci aj druhá konateľka p. R. mohla potom, čo sa dozvedela o existencii finančných prostriedkov na novozaloženom bankovom účte spoločnosti U., Y.. Y..N..K.., podniknúť kroky smerujúce k zisteniu, odkiaľ dané finančné prostriedky pochádzajú, a dopátrať sa tak k podkladom potrebným na podanie daňového priznania k DPH za 01/2006 (čo bez daných faktúr nebolo možné), no neurobila tak, obžalovaná M. U. mala od počiatku v úmysle zatajiť existenciu faktúr, aj daného príjmu a nezaviesť ich do účtovníctva spoločnosti U. Y..N..K.., čím došlo k skráteniu DPH voči štátnemu rozpočtu. Prokurátor je teda toho názoru, že okresný súd pri vynesení predmetného rozsudku sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, pri jednostrannom vyhodnotení doteraz vykonaných dôkazov v prospech obžalovanej M. U. v rozpore s pravidlami hodnotenia dôkazov obsiahnutých v § 2 ods. 12 Trestného poriadku dospel k nesprávnemu záveru o oslobodení obžalovaného podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku, hoci vykonané dôkazy v dostatočnej miere preukazujú vinu obžalovanej zo žalovaného skutku. Preto navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol. Obžalovaná ani jej obhajca nevyužili svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu prokurátora, ktoré im bolo v súlade s § 314 Trestného poriadku doručené. Odvolací súd po predložení veci nezistil také vážne procesné nedostatky napadnutého rozsudku či konania, ktoré mu predchádzalo, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozsudku na neverejnom zasadnutí a vrátenie veci súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie, preto nariadil vo veci verejné zasadnutie. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa zástupkyňa krajskej prokuratúry v plnom rozsahu pridržiavala podaného odvolania a zotrvala na jeho dôvodoch. Navrhla krajskému súdu zrušiť prvostupňový rozsudok a vec vrátiť okresnému súdu na opätovné prejednania a rozhodnutie. Obhajca uviedol, že súd prvého stupňa správne ustálil skutkový stav, tento aj správne posúdil na základe správne vyhodnotených dôkazov. Výrok o oslobodení je výrokom zákonným, preto obhajoba navrhla na rozdiel od názoru prokuratúry rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny a zákonný potvrdiť a odvolanie prokuratúry ako nedôvodné zamietnuť. Obžalovaná sa pripojila k návrhu obhajoby. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Trestného poriadku) primárne konštatoval prípustnosť odvolania (306 ods. 1 Trestného poriadku) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie prokurátora je dôvodné, avšak z iných dôvodov než uvádza odvolateľ. Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Podľa § 8 Trestného zákona trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 17 Trestného zákona pre trestnosť činu spáchaného fyzickou osobou treba úmyselné zavinenie, ak tento zákon výslovne neustanovuje, že stačí zavinenie z nedbanlivosti. Podľa § 276 ods. 1 Trestného zákona kto v malom rozsahu skráti daň, poistné na sociálne poistenie, verejné zdravotné poistenie alebo príspevok na starobné dôchodkové sporenie, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov. Podľa § 276 ods. 2 písm. d) Trestného zákona odňatím slobody na tri roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 vo väčšom rozsahu. Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/ TArticles.ascx&zzsrlnkid=17354767&phContent=~/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=30279&FragmentId1=0&FragmentId2=0>. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, alinea prvá, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal vo veci na hlavnom pojednávaní dôkazy v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, zákonným spôsobom, vyvodil z dôkazov správne skutkové závery, avšak rozhodol vo veci bez toho, aby sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie, v dôsledku čoho použil nesprávne ustanovenie zákona. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nevenoval pozornosť hodnotiacim úvahám zameraným na to, či je skutok trestným činom, a bez príslušného záveru k uvedenej obligatórnej otázke konštatoval, že nebolo preukázané, že trestný čin uvedený v obžalobe spáchala obžalovaná. Nakoľko sa jedná o pochybenie, ktoré môže byť dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, bol odvolací súd v zmysle citovaného ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku oprávnený korigovať toto pochybenie v prospech obžalovanej aj na podklade odvolania prokurátora podaného v jej neprospech. Z predloženého spisu odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti: Dňa 24.02.2016 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava III na príslušný súd na R.. M. U. obžalobu pre zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona na totožnom skutkovom základe, ako je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku. Obžalovaná R.. M. U. na hlavnom pojednávaní vyhlásila podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, že je nevinná, preto súd vykonal vo veci dokazovanie. Vypočul obžalovanú, svedkov J.. W. R., Z.. Y. N. G. J. I., znalca obžaloby Ing. T. J. a znalkyňu obhajoby Z.. P.S. N., a prečítal listinné dôkazy podľa § 269 Trestného poriadku. Obhajoba obžalovanej spočívala v tom, že o neodvedení dane z pridanej hodnoty nevedela a ani nemohla vedieť, pretože od roku 2005 účtovníctvo spoločnosti zabezpečovala druhá konateľka, J.. W. R., pričom obžalovaná odvtedy nemala prístup k účtovným dokladom. V čase realizovania zákazky pre spoločnosť K. Y., a.s., druhá konateľka s obžalovanou nekomunikovala, bola nekontaktná a nechodila do práce., fakturáciu bolo potrebné realizovať do 31.01.2006. Preto obžalovaná vystavila 2 faktúry s poradovými číslami (variabilnými symbolmi) nasledujúcimi po posledných symboloch, ktoré mala k dispozícii. Obe faktúry zanechala na prevádzke spoločnosti s predpokladom, že Mgr. W. R. zabezpečí ich zaúčtovanie. Druhá konateľka mala vedomosť o tejto zákazke v čase jej realizácie, aj o platbách z uvedených faktúr, o čom svedčí to, že dňa 17.02.2006 si nechala poslať Slovenskou poštou kópiu knihy výplatného za reklamné adresované zásielky, z ktorej bolo zrejmé, že existoval podaj zásielok pre K. Y., a.s., toho istého dňa si zriadila podpisový vzor k účtu, na ktorom boli platby od spoločnosti K. Y., s.r.o., a dňa 20.02.2006 previedla na iný účet spoločnosti sumu 405.500 Sk vediac, že sa jedná o prostriedky z faktúr XXXX/XXX G. XXXX/XXX. Prostriedky previedla pred koncom lehoty na podanie daňového priznania k DPH. J.. W. R. podľa názoru obžalovaného nezaúčtovala predložené faktúry úmyselne, napriek svojej vedomosti o nich. Obžalovaná sa po zistení, že druhá konateľka faktúry nezaúčtovala, snažila dostať k účtovníctvu spoločnosti, opakovane žiadala druhú konateľku o predloženie účtovníctva za obdobie 01 - 06/2006, avšak neúspešne. Začala prostredníctvom spoločnosti P., s.r.o., účtovníctvo rekonštruovať a podávať dodatočné daňové priznania k DPH. Takto bola vysporiadaná aj faktúra 2006/028 zrejme v júni 2008. Dôvodom zriadenia druhého účtu spoločnosti obžalovanou bola skutočnosť, že pri zákazke od spoločnosti K. Y., G..Y.., bolo potrebné v hotovosti vrátiť pôžičku vzatú spoločnosťou U., Y.. Y..N..K.. za účelom zaplatenia poštovného Y. R. za distribuované zásielky v rámci zákazky a stav používaného účtu uvedené neumožňoval. Po pripísaní finančných prostriedkov od spoločnosti K. Y., G..Y.., na novozriadený účet obžalovaná z týchto prostriedkov pôžičku splatila. Zvyšok previedla druhá konateľka na iný účet spoločnosť prostredníctvom internetbankingu. Po preskúmaní ostatných dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa odvolací súd dospel k záveru, že obhajobu obžalovanej potvrdzujú viaceré, predovšetkým listinné dôkazy, a čiastočne aj výpoveď svedkyne J.. W. R.. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že hoci bolo obžalovanej vznesené obvinenie za skrátenie DPH viažuce sa na faktúry č. XXXX/XX a XXXX/XX, prokurátor správne poňal do obžaloby výlučne daňovú povinnosť spoločnosti týkajúcu sa len faktúry č. 2006/28. Obsahom fakturácie pod č. XXXX/XX bola refakturácia poštovného spoločnosti K. Y., a.s. na základe rámcovej zmluvy o dielo uzavretej dňa 05.03.2003 medzi spoločnosťou K. Y., G..Y.., a spoločnosťou U., spol. s.r.o., ktorej predmetom bola distribúcia reklamných zásielok. Podľa čl. III. bod 2 zmluvy bola spoločnosť U., Y.. Y..N..K.., povinná fakturovať odberateľovi osobitne vykonanie diela (balenie, distribúcia) v zmysle objednávky, a osobitne poštovné. Podľa čl. III bod 3 zmluvy odberateľ neposkytoval zálohy ani preddavky na poštovné. Spoločnosť U., spol. s.r.o., vystavila dňa 31.01.2006 faktúru č. 2006/27 na sumu 1.905.224,60 Sk, ktorou fakturovala odberateľovi výšku úhrady za poštovné. Hoci znalec z odboru ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo, Z.. T. J., vo svojom znaleckom posudku konštatoval, že plnenie z uvedenej faktúry podliehalo zdaneniu, pretože sa nejednalo o univerzálne poštové služby, ktoré boli podľa § 28 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty oslobodené od dane, odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa a prokurátorom podávajúcim obžalobu neakceptoval tento záver znalca, pretože vychádzal z nesprávneho skutkového predpokladu za súčasnej nesprávnej aplikácie príslušného ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z. Obdobne nesprávne postupoval správca dane pri daňovej kontrole, čo jeho poverená zástupkyňa na hlavnom pojednávaní pripustila s vysvetlením, že zamestnanci správcu dane sa v inkriminovanom čase fluktuovali a bol v tom zmätok. Obžalovaná zrozumiteľne vysvetlila, že sa nejednalo o faktúru za poskytovanie poštových služieb, pretože poštové služby poskytovala v danom prípade Slovenská R. ako poštový podnik s licenciou na vykonávanie univerzálnej poštovej služby. Toto tvrdenie obžalovanej korešponduje so zákonnou úpravou § -u 28 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, podľa ktorej sú od danej oslobodené univerzálne poštové služby. V zmysle § 5 a § 18 zákona č. 507/2001 Z.z. o poštových službách účinného v čase skutku mohol univerzálne poštové služby poskytovať len poštový podnik s licenciou, ktorým však spoločnosť U., Y.. Y..N..K.., nebola, a vo vzťahu k odberateľovi bola zmluvou zaviazaná zrealizovať distribúciu prostredníctvom Y. R. bez poskytnutia zálohy na poštovné od odberateľa. Z uvedeného je zrejmé, že spoločnosť U., Y.. Y..N..o., platby poštovného spoločnosti K. Y., G..Y.., úverovala. Za týchto okolností bol príjem z faktúry č. 2006/27 vrátením nákladov vynaložených spoločnosťou U., Y.. Y..N..K.. na poštovné zaplatené Y. R. v mene a na účet odberateľa, ktoré sa podľa § 22 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. účinného v čase skutku do základu dane nezahŕňali, jednalo sa podľa zákona o "prechodné položky". K takému právnemu záveru dospel v obžalobe aj prokurátor, keďže faktúru č. 2006/27 do skutku nezahrnul, a preto nie je odvolaciemu súdu zrejmé, prečo boli okolnosti týkajúce sa uvedenej faktúry predmetom otázok prokurátora kladených znalcom na hlavnom pojednávaní. Odvolací súd zahrnul úvahy týkajúce sa faktúry č. 2006/27 do tohto odôvodnenia len pre prehľadnosť veci. Pre posúdenie trestnoprávnej zodpovednosti obžalovanej za skutok uvedený v obžalobe sú vzhľadom na obžalovaciu zásadu irelevantné. Súd prvého stupňa správne vyvodil z vykonaných dôkazov záver, že skutok uvedený v obžalobe sa stal. Následne bolo povinnosťou súdu prvého stupňa zamerať svoje hodnotiace úvahy na to, či je tento skutok trestným činom a až po vyriešení tejto otázky s kladným výsledkom uvažovať o tom, či bolo preukázané, že skutok spáchala obžalovaná. V danej veci bolo potrebné zamerať pozornosť na okolnosti týkajúce sa konania obžalovanej vo vzťahu k zdaniteľnému plneniu z faktúry č. XXXX/XX (v obžalobe je pisárska chyba v číslovaní), a to z toho hľadiska, či obžalovaná naplnila znaky skutkovej podstaty zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona po objektívnej a subjektívnej stránky. Nebolo sporným, že obžalovaná dňa 31.01.2006 vystavila spoločnosti K. Y., a.s., faktúru č. XXXX/ XX na sumu 578.531,26 Sk (19.203,72 €) za triedenie, párovanie, potlač etikiet, balenie a podaj písomností. Plnenie z tejto faktúry podliehalo dani z pridanej hodnoty, faktúra mala byť v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. zahrnutá do daňového priznania, a mala z nej byť odvedená daň z pridanej hodnoty vo výške 92.370,50 Sk (3.066,14 €) do štátneho rozpočtu, k čomu v daňových priznaniach za 01 - 05/2006 nedošlo. Tiež je nepochybné, že povinnosť uviesť všetky príjmy podnikateľa podliehajúce zdaneniu patrila každej z oboch konateliek samostatne, čo je zrejmé z výpisu z obchodného registra. Pre vznik trestnej zodpovednosti sa však na rozdiel od zodpovednosti vyplývajúcej z obchodnoprávnych a daňových predpisov vyžaduje okrem naplnenia formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu splnenie ďalšej zákonnej podmienky, a to preukázanie zavinenia, ako základného piliera trestného práva hmotného. Pri trestnom čine skrátenia dane zákon vyžaduje zavinenie úmyselné. Úmyslom páchateľa musia byť pokryté všetky znaky skutkovej podstaty. Po preskúmaní všetkých dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa odvolací súd dospel k záveru, že tie časti výpovede obžalovanej, ktoré sa týkajú jej zavinenia, neboli vyvrátené, ba dokonca jej výpoveď nebola en block spochybnená ani druhou konateľkou - svedkyňou J.. W. R., ktorá bola iniciátorom daňovej kontroly vykonanej v spoločnosti U., spol. s.r.o., a na ktorú nadväzovalo aj začatie trestného stíhania. Viaceré obhajobné tvrdenia obžalovanej korešpondujú s listinnými dôkazmi. Z výpovedí oboch konateliek vyplýva, že ich komunikácia v čase realizovania zákazky pre K. Y., a.s., nebola efektívna, úlohou obžalovanej bola obchodná činnosť spoločnosti a druhá konateľka bola zodpovedná za účtovníctvo a administratívu. V praxi bolo zaužívané, že faktúry vystavovala J.. R., ktorá ich spolu s ďalšími podkladmi odovzdávala účtovníčke za účelom kompletizácie a podania daňových priznaní. Svedkyňa Mgr. R. nepoprela, že v čase vystavenia faktúr pre spoločnosť K. Y., a.s., nebola ako osoba zodpovedná za faktúry k dispozícii, pričom samotný fakt, že faktúry napriek zvyklostiam vo firme vystavila druhá konateľka, nepreukazuje bez ďalších skutočností úmysel obžalovanej príjem spoločnosti pred druhou konateľkou, či vo vzťahu k štátnemu rozpočtu zatajiť. Obžalovaná presvedčivo vysvetlila, prečo založila nový účet spoločnosti, na ktorý boli poukázané platby z daných faktúr. Nemožno súhlasiť s odvolacou námietkou prokurátora, že ak by existovali pohľadávky banky voči spoločnosti, banka by si ich uplatnila aj na ťarchu iného účtu toho istého subjektu, čím je spochybnená logika vysvetlenia obžalovanej. Bežnou praxou bánk je v prípade debetu na účte, na ktorom dôjde k pripísaniu finančných prostriedkov, uspokojiť svoju pohľadávku z týchto prostriedkov, avšak nič nenasvedčuje tomu, že by banky boli v zmysle príslušných zmlúv s klientmi oprávnené uspokojovať svoje pohľadávky v rámci debetu z iného účtu toho istého klienta, hoc vedeného v rovnakej banke. Prokurátor nepredložil žiaden dôkaz preukazujúci toto jeho tvrdenie, a preto nemohol odvolací súd jeho argumentáciu v tomto smere akceptovať. Obžalovaná konkretizovala, že na účte spoločnosti, ktorý sa dovtedy bežne používal, bol mínusový stav, pre rozpory s druhou konateľkou nemala vedomosť o finančných tokoch, a preto založila druhý účet v banke. Po pripísaní finančných prostriedkov od spoločnosti K. Y., G..Y.., vybrala z tohto účtu prostriedky na splatenie pôžičky, ktorú spoločnosť čerpala za účelom zaplatenia poštovného v rámci predmetnej zákazky, ďalej s finančnými prostriedkami na tomto účte disponovala len J.. W. R.. Uvedené tvrdenia obžalovanej neboli ničím vyvrátené, svedkyňa J.. R.Á. ich nespochybnila, a fakt, že svedkyňa dňa 20.02.2006 previedla prostredníctvom internetbankingu sumu 405.500 Sk na pôvodný účet spoločnosti, čo vyplýva z bankových výpisov i z jej vlastnej výpovede, svedčí pre to, že o prijatých finančných prostriedkoch najneskôr v tento deň vedela. Podstatou skúmania zavinenia obžalovanej je však to, či vykonala alebo nevykonala všetky potrebné opatrenia, na ktoré bola povinná, aby bol príjem z danej zákazky zahrnutý do daňového priznania. Obžalovaná tvrdí, že faktúru na zdaniteľné plnenie zanechala v prevádzke spoločnosti na Vajnorskej ulici, kam mala druhá konateľka prístup. Túto skutočnosť neguje svedkyňa J.. R., ktorej tvrdenia ohľadom nevedomosti o zdaniteľnom plnení však vyvracajú viaceré produkované dôkazy, najmä listinného charakteru. Okrem vyššie spomenutých bankových výpisov je to faxové podanie od odosielateľa Slovenská R. obsahujúce Knihu výplatného za reklamné adresované zásielky, ktorý bol na prevádzku spoločnosti doručený dňa 17.02.2006, svedkyňa R. v zmysle vlastných vyjadrení vykonávala ekonomické vedenie spoločnosti až do júna 2006, a teda mala k dispozícii uvedený doklad preukazujúci realizáciu zákazky. V ten istý deň si zriadila podpisový vzor na novozaložený účet v banke a o 3 dni neskôr vykonala z toho účtu prevod. Napriek tomu vo svojej výpovedi uviedla, že s uvedenými finančnými prostriedkami nedisponovala, a ani o nich nevedela, a tiež pripustila, že o zákazke pre spoločnosť K. Y., spol. s.r.o., „možno vedela“. Napriek konfliktnej a napätej situácii medzi konateľkami, a napriek vedomosti o zdaniteľnom plnení od uvedenej spoločnosti, spoločnosť K. Y., a.s., o predloženie faktúr nepožiadala s odôvodnením, že nechcela obžalovanú obchádzať. Toto vyjadrenie treba hodnotiť ako vnútorne rozporuplné a nelogické, keď ako osoba v rámci firmy zodpovedná za dodanie podkladov pre daňové priznanie účtovníčke vedela o zdaniteľnom plnení a podklady nezabezpečila. Jediným logickým vysvetlením opomenutia druhej konateľky je úmysel nezahrnúť faktúru na známe zdaniteľné plnenie do účtovníctva. Svedkyňa tiež uviedla, že faktúry sa vystavovali v počítači vo firme, ktorý nebol zaheslovaný, a ku ktorému mali všetci z firmy prístup, v tej istej prevádzke sa účtovné doklady aj skladovali, svedkyňa ich nosila účtovníčke. Podpisovala daňové priznania za mesiace 01 - 05/2006, zdaniteľné plnenie z faktúry č. XXXX/XX v nich zahrnutá nebolo, ale o finančných prostriedkoch vzťahujúcich sa na túto faktúru svedkyňa preukázateľne vedela. Napriek tomu ani 3 nasledujúce mesiace odkedy prostriedky previedla na iný účet spoločnosti, nevykonala žiadne opatrenia napr. vo vzťahu k spoločnosti K. Y., a.s., alebo použitím počítača v prevádzke spoločnosti, aby došlo k splneniu daňovej povinnosti, ak skutočne faktúru č. XXXX/XX fyzicky nemala v držbe. Pri dispozícii s prostriedkami na novozaloženom účte spoločnosti mohla platby od spoločnosti K. Y., a.s. ľahko identifikovať, avšak napriek tomu bola nečinná. Hodnotiac výpoveď tejto svedkyne v súvislostiach s ostatnými dôkazmi odvolací súd dospel k záveru, že viaceré tvrdenia svedkyne boli nepravdivé, ba priam klamlivé, a preto táto výpoveď nie je spôsobilá vyvrátiť obhajobné tvrdenie obžalovanej, že faktúru č. XXXX/XX zanechala v prevádzke spoločnosti. Z výpovede obžalovanej, svedkyne Mgr. Tatiany Poliakovej a svedkyne J. I., ktorá spracovávala účtovníctvo pre spoločnosť U., spol. s.r.o., v inkriminovanom období, jednoznačne vyplynulo, že obžalovaná neprichádzala do styku s účtovníčkou, podklady jej nosila výlučne svedkyňa J.. R.. V rámci zaužívaných zvyklostí vo firme teda nebolo zodpovednosťou obžalovanej predkladať účtovné doklady účtovníčke, toto bolo úlohou druhej konateľky. Odvolací súd preto konštatuje, že nebolo vyvrátené, že obžalovaná splnila všetky svoje povinnosti v rámci spoločnosti U., Y.. Y..N..K.., smerujúce k splneniu daňovej povinnosti, keď vystavila faktúru za zdaniteľné plnenie a odovzdala faktúru do prevádzky spoločnosti. Listinné dôkazy ani svedecké výpovede nepredstavujú dostatočný podklad pre jednoznačný a žiadnymi pochybnosťami nenarušený záver, že obžalovaná vedela, že svedkyňa J.. R. faktúru zanechanú v prevádzke spoločnosti neposkytne účtovníčke za účelom zdanenia, a s následkom spočívajúcim v ujme štátneho rozpočtu bola uzrozumená. Samotná faktúra, v ktorej obžalovaná uviedla výšku DPH, i spôsob, akým nakladala s prostriedkami zo zdaniteľného plnenia, ktoré po úhrade pôžičky ponechala na účte spoločnosti, a jej následná snaha o získanie účtovníctva spoločnosti vyplývajúca z listinných dôkazov, svedčia o opačnom úmysle, a to o úmysle riadne splniť daňovú povinnosť. Za týchto okolností na základe vyššie uvedených skutočností v odvolací súd ustálil, že nie je jednoznačne preukázané, že obžalovaná skrátila daň vo väčšom rozsahu zavinene. Jedným zo základných princípov rozhodovania o vine v trestnom konaní je preukázanie dôležitých okolností skutku bez akejkoľvek rozumnej pochybnosti. Ak aj po vyčerpaní všetkých dôkazných prostriedkov zostali pochybnosti o zavinení následku, bolo potrebné s použitím zásady in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného) rozhodnúť v prospech obžalovanej a neuznať ju vinnou. Nebolo preto potrebné zaoberať sa otázkou, či trestný čin spáchala obžalovaná, ako učinil súd prvého stupňa. Nadriadený súd podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a sám vo veci rozhodol rozsudkom, ktorým obžalovanú R.. M. U. podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby, nakoľko skutok nie je trestným činom. Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.