Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4To/99/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316010886 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tibor Kubík ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1316010886.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Tibora Kubíka a sudcov JUDr. Karola Kováča a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci obžalovanej O. X., pre zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. a iné, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 46T/221/2016 zo dňa 28.06.2016, na verejnom zasadnutí konanom dňa 11. 01. 2018 takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. z r u š u j e sa rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 46T/221/2016 zo dňa 28. 06. 2017 v celom rozsahu. Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sa Obžalovaná O. X., nar. XX. XX. XXXX v Q., trvale bytom Q., A. XXXX/X, na slobode, u z n á v a z a v i n n ú , ž e ako zamestnankyňa spol. Y. W. spol. s.r.o. so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava na pozícii referentka pre realizáciu obchodných prípadov (logista) v období od mája 2011 do decembra 2011 v rozpore s povinnosťami vyplývajúcimi jej z pracovnej zmluvy zo dňa 29.10.2009 a jej príloh - prílohy č. 1 k pracovnej zmluve -Pracovná náplň, z ktorej vyplýva, že Katarína X. mala okrem iného v pracovnej náplni kompletnú realizáciu obchodných prípadov, kontrolu skladovania tovaru, nakládky a vykládky tovaru ako aj vymáhanie pohľadávok, ako aj v rozpore s vnútroorganizačnými predpismi spoločnosti Arimex W. spol. s.r.o., s ktorými bola riadne oboznámená dňa 16.12.2010, konkrétne smernice číslo 1/2009 a jej dodatkami číslo 2, 7 a 10 a z ktorých okrem iného vyplýva povinnosť vystaviť zálohovú faktúru za tovar pred začiatkom expedície a taktiež v rozpore s Kúpno - predajnou zmluvou číslo KZ XXXXXXX, KZ XXXXXXX a KZ XXXXXXX uzatvorenou medzi spoločnosťami Y. Bratislava spol. s.r.o. ako predávajúcim a Food Group O. és X. O. C. S., X. u. XX, XXXX I., M. ako kupujúcim, v ktorých boli v bode 4. a 7. zmluvy dohodnuté aj platobné podmienky za predávaný tovar, a to, že tovar bude zo skladov Arimex W. spol. s.r.o. expedovaný až po celkovej úhrade zaň, zrealizovaním platby v prospech účtu predávajúceho, o ktorých obsahu mala obvinená O. X. dostatočnú vedomosť, nakoľko ich sama vypracovávala v maďarskom jazyku, dala povolenie na expedíciu tovaru zo skladov Y. Bratislava spol. s.r.o. a to napriek tomu, že si bola vedomá skutočnosti, že za vyskladnený tovar v čase expedície neboli zrealizované platby, následne na vyexpedovaný tovar nevystavila faktúry vôbec, prípadne dodatočne vystavila faktúry, v ktorých upravila sumu podľa oneskorene prijatej platby za tovar a to na nižšiu sumu ako bol podľa § CMR v skutočnosti vyskladnený tovar, taktiež niektoré prijaté platby za tovar priradila k inému kupujúcemu, manipulovala s účtovnou evidenciou a skladovou evidenciou tak, že vyskladnený tovar nebol zo skladu odpísaný, čím spol. Y. Bratislava spol. s.r.o. so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava spôsobila škodu vo výške 129 016,42-€. t e d a inému spôsobila značnú škodu tým, že porušila povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy spravovať cudzí majetok č í m s p á c h a l a zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. Za to sa o d s u d z u j e podľa § 237 ods. 3 Tr. zák. , s použitím § 36 písm. j/, § 38 ods. 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky. Podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. sa výkon uloženého trestu obžalovanej podmienečne odkladá a stanovuje sa jej skúšobná doba s probačným dohľadom v trvaní 3 (tri) roky. Podľa § 51 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. sa obžalovanej ukladá povinnosť spočívajúca uhradiť v skúšobnej dobe poškodenej spoločnosti Arimex W., spol. s r.o. so sídlom Q. XXX/A, W., G.: XXX XX XXX spôsobenú škodu. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. sa ukladá obžalovanej povinnosť uhradiť poškodenej spoločnosti poškodenej spoločnosti Y. Bratislava, spol. s r.o. so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: XXX XX XXX škodu v celkovej výške 129.016,42 euro. Podľa § 287 ods. 2 Tr. por. sa poškodená spoločnosť Y. Bratislava, spol. s r.o. so sídlom Vajnorská XXX/ A, Bratislava, IČO: XXX XX XXX odkazuje so zvyškom nároku na náhradu škody na civilný proces. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, sp.zn. 46T/221/2016 zo dňa 28. 06. 2017 bola obžalovaná O. X. uznaná vinnou zo spáchania zločinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. v súbehu so zločinom skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259 ods. 1 ods. 1 písm. c/, ods.- 3 písm. a/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že ako zamestnankyňa spol. Arimex Bratislava spol. s.r.o. so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava na pozícii referentka pre realizáciu obchodných prípadov (logista) v období od mája 2011 do decembra 2011 v rozpore s povinnosťami vyplývajúcimi jej z pracovnej zmluvy zo dňa 29.10.2009 a jej príloh - prílohy č. 1 k pracovnej zmluve -Pracovná náplň, z ktorej vyplýva, že Katarína X. mala okrem iného v pracovnej náplni kompletnú realizáciu obchodných prípadov, kontrolu skladovania tovaru, nakládky a vykládky tovaru ako aj vymáhanie pohľadávok, ako aj v rozpore s vnútroorganizačnými predpismi spoločnosti Arimex Bratislava spol. s.r.o., s ktorými bola riadne oboznámená dňa 16.12.2010, konkrétne smernice číslo 1/2009 a jej dodatkami číslo 2, 7 a 10 a z ktorých okrem iného vyplýva povinnosť vystaviť zálohovú faktúru za tovar pred začiatkom expedície a taktiež v rozpore s Kúpno - predajnou zmluvou číslo KZ XXXXXXX, KZ XXXXXXX a KZ XXXXXXX uzatvorenou medzi spoločnosťami Y. Bratislava spol. s.r.o. ako predávajúcim a Food L. O. és X. O. C. S., X. u. XX, XXXX I., Hungary ako kupujúcim, v ktorých boli v bode 4. a 7. zmluvy dohodnuté aj platobné podmienky za predávaný tovar, a to, že tovar bude zo skladov Y. Bratislava spol. s.r.o. expedovaný až po celkovej úhrade zaň, zrealizovaním platby v prospech účtu predávajúceho, o ktorých obsahu mala obvinená O. X. dostatočnú vedomosť, nakoľko ich sama vypracovávala v maďarskom jazyku, dala povolenie na expedíciu tovaru zo skladov Y. Bratislava spol. s.r.o. a to napriek tomu, že si bola vedomá skutočnosti, že za vyskladnený tovar v čase expedície neboli zrealizované platby, následne na vyexpedovaný tovar nevystavila faktúry vôbec, prípadne dodatočne vystavila faktúry, v ktorých upravila sumu podľa oneskorene prijatej platby za tovar a to na nižšiu sumu ako bol podľa § CMR v skutočnosti vyskladnený tovar, taktiež niektoré prijaté platby za tovar priradila k inému kupujúcemu, manipulovala s účtovnou evidenciou a skladovou evidenciou tak, že vyskladnený tovar nebol zo skladu odpísaný, čím spol. Y. Bratislava spol. s.r.o. so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava spôsobila škodu vo výške 129 016,42-€. Za to bola odsúdená súdom prvého stupňa podľa § 237 ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j/, § 37 písm. h/, § 38 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky. Okresný súd podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. výkon uloženého trestu obžalovanej podmienečne odložil a stanovil jej skúšobnú dobu s probačným dohľadom v trvaní 5 (päť) rokov. Podľa § 51 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. súd obžalovanej uložil povinnosť spočívajúcu uhradiť v skúšobnej dobe poškodenej spoločnosti Y. Bratislava, spol. s r.o. so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: XXX XX XXX spôsobenú škodu. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bola obžalovaná zaviazaná uhradiť poškodenej spoločnosti Y. Bratislava, spol. s r.o. so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: XXX XX XXX škodu v celkovej výške 129.016,42 euro. Podľa § 287 ods. 2 Tr. por. poškodená spoločnosť Y. Bratislava, spol. s r.o. so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: XXX XX XXX so zvyškom nároku na náhradu škody bola odkázaná na civilný proces. Proti tomuto rozsudku podala riadne a včas odvolanie obžalovaná, ktoré následne písomne odôvodnil jej obhajca. Odvolateľka napáda rozsudok súdu prvého stupňa vo všetkých jeho výrokoch s tým, že výrok o vine považuje za zmätočný a logicky sa odporujúci vo vzťahu ku skutkovej podstate trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku, pričom rozporuplnosť rozsudku vidí aj v jeho písomnom odôvodnení. Vytýka rozsudku súdu prvého stupňa, že v tomto nie je uvedená žiadne ustanovenie zmluvy uzatvorenej obžalovanou, na základe ktorej by prevzala ako hlavnú povinnosť starostlivosti o majetok poškodeného, pritom poukazuje na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej ani dohoda o hmotnej zodpovednosti sama osebe nie je kvalifikovanou zmluvou vo vzťahu ku kvalifikácii konania v zmysle ust. § 237 ods. 1 Tr. zák. Z vykonaného dokazovania totiž vyplynulo, že ani len dohoda o hmotnej zodpovednosti nebola s obžalovanou uzatvorená a na túto významnú okolnosť opomenul súd prihliadnuť v zmysle argumentu „od menšieho k väčšiemu“ (a minori od maius), a keďže nebola uzatvorená takáto dohoda (ktorá sama osebe nečiní zamestnanca subjektom trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku), a taktiež nebola uzatvorená ani dôležitejšia a kvalifikovanejšie zmluva, podľa ktorej by bola obžalovanou prevzatá sporná povinnosť správy majetku poškodeného. Podľa odvolateľa okresný súd v rozpore s ustálenou judikatúrou poukazuje na zdroje povinnosti nakladať, opatrovať a spravovať majetok majúcej vyplývať .... z interných smerníc spoločnosti Y., najmä smernice č. 2/2009 a jej dodatku č. 10 a v neposlednom rade najmä uzatvorenými zmluvami v rámci obchodovania so spol. C. L.“ (str. 10 rozsudku a skutková veta výroku o vine). Interné smernice nemožno podľa znenia a výkladu ustanovenia § 237 ods. 1 Tr. zák. považovať za relevantný prameň rozhodujúcej povinnosti spravovať cudzí majetok a zmluvy uzatvorené medzi obchodnými spoločnosťami (poškodeným Food Group) sú irelevantné k vine obžalovanej, keďže táto nebola ich zmluvnou stranou. Ak teda zo zmluvy hlavná povinnosť spravovať a opatrovať cudzí majetok nevyplýva, a contrario nemôže byť z takej absencie vyvodené naplnenie objektívnej stránky trestného činu podľa § 237 ods. 1 Tr. zák. a tak je to aj v predmetnom prípade, pričom poukazovanie na obsah kúpnej zmluvy medzi podnikateľskými subjektmi je irelevantný. Pritom je evidentné, že nie každá zmluva je subsumovateľná pod citované ustanovenie zákona, ale len taká, ktorá explicitne, bez dôvodných pochybností upravuje povinnosť opatrovať alebo spravovať cudzí majetok (napr. zmluva o úschove). Odvolateľka taktiež zdôrazňuje, že výklad hore citovaného hmotnoprávneho ustanovenia ( § 237 ods. 1 Tr. zák.) musí byť v súlade s čl. 49 Ústavy SR a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Extenzívny výklad a aplikácia trestnoprávnej normy, ktoré predkladá okresný súd s odkazom na vnútroorganizačné predpisy (smernice) spol. Y. Bratislava, spol. s r.o. a kúpne zmluvy uzavreté medzi poškodeným Food Group je neprípustný taktiež na § 8 TR. zák., keďže skutok v skutkovej vete nemá znaky trestného činu podľa § 237 ods. 1 Tr. zák, preto konštatuje, že už s ohľadom na evidentné nenaplnenie objektívnej stránky trestného činu je zrejmé, že skutok v obžalobe nie je trestným činom. Odvolateľka tvrdí, že rozsudok okresného súdu je nepreskúmateľný aj vo vzťahu k preukázaniu subjektívnej stránky trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku, ktorý vyžaduje preukázanie úmyselného zavinenia, pričom v dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvého stupňa len vágne konštatuje, že obžalovaná porušila záväzkové vzťahy(str. 13 rozsudku), pričom v rozsudku absentuje vyhodnotenie konkrétnych dôkazov o preukázaní úmyslu obžalovanej. Je preto toho názoru, že okresný súd svoje závery o vine založil jednostranne len na výpovedi štatutárneho zástupcu poškodeného a zamestnankýň poškodeného priamo spriaznených s poškodeným, ktoré z titulu závislosti na poškodenom majú záujem na výsledku trestného konania v jeho prospech. V tejto súvislosti poukazuje jednak na výpovede svedkov I. J. Rebra, S. Q., J. P. a G.. A. O., resp. listinné dôkazy (pracovná zmluva, vyjadrenie obžalovanej k priebehu manka, podpísanie uznania záväzku zo dňa 09. 05. 2012). Podľa odvolateľky prihliadnutie na listinu uznania záväzku zo dňa 09. 05. 2012 nie je žiadnym dôkazom k podľa obžaloby k vymedzenému rozhodujúcemu času „od mája 2011 do decembra 2011“, je to totiž mimo rozhodujúceho času a nemožno ju preto logicky v žiadnom prípade považovať za dôkaz vo vzťahu skutku. Daná listina nepreukazuje žiaden znak skutkovej podstaty trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku a v tejto súvislosti zdôrazňuje, že z us. § 183 Zákonníka práce vyplýva, že ak zamestnanec uzná záväzok nahradiť škodu v určenej sume a ak s ním zamestnávateľ dohodne spôsob náhrady, je zamestnávateľ povinný uzatvoriť dohodu písomne, inak je dohoda neplatná. Nakoľko v danej veci nebola preukázaná žiadna dohoda o uznaní záväzku a spôsobe náhrady škody medzi obžalovanou a poškodeným, tak listina ako právny úkon neplatná, nulitná a de iure neexistuje. Zjednodušenie povedané, písomné vyjadrenie obvinenia pred začatím trestného stíhania (vykonané mimo orgánov činných v trestnom konaní alebo súdom) sú procesne irelevantné. Obdobne poukazuje na svoje vyjadrenie na hlavnom pojednávaní aj na možnosť riešenie a postup tejto problematiky v rámci ultima ratio, pretože poškodenému nič nebránilo, aby podal žalobu na civilný súd a domáhal sa náhrady škody, avšak by bol povinný preukazovať zákonné podmienky pre uplatnenie škody. V skutkovom stave nebolo celkom jasne zistené, že obžalovaná mala povinnosť spravovať alebo opatrovať majetok poškodeného, preto tiež považuje jej trestné stíhanie za nedôvodné. Ďalej uvádza, že pokiaľ poškodený a jeho štatutár tvrdili, že nebolo možné podať žalobu voči spoločnosti Food Group pre nedostatok podkladov, tak je paradoxné, že poškodený bol schopný podľa jeho tvrdenia vyčísliť škodu, ktorá tovarom vydaným tejto spoločnosti mala vzniknúť. K výške škody odvolateľka namieta, že táto nebola je objektivizovateľná a preskúmateľná, keďže súd vychádzal len výlučne z vyčíslenia škody samotným poškodeným. Vo vzťahu k právnej kvalifikácii podľa § 259 ods. 1 písm. c/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. uvádza, že k tomuto neboli uvedené žiadne konkrétne dôkazy a samotný skutok, majúci byť taktom právne posúdený, nespĺňa základné zákonné náležitosti a je vágny (nejasný, nepresný), aj keď súd parciálne v odôvodnení uvádza neurčito. Preto časť skutkovej vety, ktorá bola súdom prvého stupňa kvalifikovaná podľa citovaného zákonného ustanovenia, považuje za nevymedzenú, t.j. toto nie je v súlade so zákonnou požiadavkou nezameniteľnosti skutku, keď neuvádza konkrétne konanie vo vzťahu k času, predmetu, konkrétnym faktúram, či platbám a nie je možné zistiť ani konkrétny následok v podobe podielu na škode, preto nebolo preukázané žiadne úmyselné zavinenie vo vzťahu k uvedenému trestnému činu. Vzhľadom na všetky uvedené argumenty navrhol aby odvolací krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, f/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vo veci rozhodol sám tak, že obžalovanú spod obžaloby podľa § 285 písm. b/ Tr. por. oslobodí. K podanému odvolaniu sa vyjadrila aj poškodená organizácia Y. Bratislava spol. s r.o., v ktorom vyjadrení sa plne stotožňuje so všetkými výrokmi a dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa. Uvádza, že rozsudok okresného súdu správne poukazuje na to, že hoci povinnosť spravovať a opatrovať majetok poškodeného v pracovnej zmluve obžalovanej nebola expressis verbis ako povinnosť spravovať uvedená, táto povinnosť vyplývala z obsahu pracovnej zmluvy ako celku a to aj jednak z jej náplne práce, ako aj z interných predpisov zamestnávateľa s ktorými bola oboznámená a ktorými bola povinná sa riadiť. Povinnosť spravovať a opatrovať majetok poškodeného vyplýva z uvedeného počtu činností, ktoré bola obžalovaná povinná vykonávať v rámci svojej funkcie a tieto zhodne v priebehu hlavného pojednávania potvrdili aj svedkovia. Obdobne uvádza, že povinnosť spravovať a opatrovať majetok poškodeného obžalovanej jednoznačne vyplývala z jej pracovnej zmluvy, rovnako ako povinnosť dodržiavať interné smernice zamestnávateľa (bod 13 Pracovnej zmluvy), táto povinnosť pritom vyplýva priamo zo zákona ako základná povinnosť zamestnanca. Podľa poškodeného bolo úmyselné konanie konanie obžalovanej preukázané aj vymenovanou škodovou komisiou, nakoľko obžalovaná sama sa vyjadrila, že vedela, že vydala tovar v rozpore so svojimi povinnosťami, vedela, že v rozpore so svojimi povinnosťami nevystavila faktúry, resp. ich vystavila neskôr, v nesprávnej výške. V tejto súvislosti ešte poznamenáva, že získanie akéhokoľvek prospechu pre seba alebo tretiu osobu je z hľadiska či už subjektívnej alebo objektívnej stránky trestného činu porušenie povinnosti pri správe cudzieho majetku irelevantný, keďže skutková podstata trestného činu predpokladá nepriamy úmysel vo vzťahu k spôsobeniu škody, obohatenie či už konajúcej osoby alebo tretej osoby nemá v tomto kontexte význam. Pokiaľ obžalovaná namieta svedkov, že títo boli spriaznení k poškodenému, že vypovedali v jeho prospech, poškodený v tejto súvislosti poukazuje na to, že svedkovia boli riadne v súlade s procesnými ustanoveniami trestného zákona poučení a je z toho zrejmé, že mali vypovedať pravdu a kým nie preukázaný opak, ich výpovede sú relevantné. So zreteľom na všetky ním uvedené vyjadrenie navrhol odvolanie obžalovanej ako nedôvodné zamietnuť. Na verejnom zasadnutí odvolacieho krajského súdu obžalovaná aj so svojou obhajkyňou zotrvávali na písomných dôvodoch odvolania s tým, že vykonaním dokazovaním na hlavnom pojednávaní nebola preukázaná ani subjektívna, ani objektívna stránka žalovanej trestnej činnosti, preto sa domáhali o zrušenie napadnutého rozsudku a o oslobodenie obžalovanej spod obžaloby. Prokurátorka krajskej prokuratúry navrhla odvolanie obžalovanej ako nedôvodné podľa § 319 Tr. zák. zamietnuť, nakoľko rozsudok okresného súdu treba považovať za zákonný a správny vo všetkých jeho výrokoch, nakoľko okresný súd sa riadne vysporiadal so všetkými vykonanými dôkazmi v súlade so zákonom. Splnomocnenec poškodenej organizácie sa pridržiaval svojho písomného vyjadrenie k podanému odvolaniu s tým, že v danej veci bola naplnená tak subjektívna ako aj objektívna stránka žalovaného trestného činu a boli taktiež splnené všetky podmienky na to, aby súd uložil obžalovanej povinnosť nahradiť spôsobenú škodu. Krajský súd na verejnom zasadnutí podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že podané odvolanie obžalovanej je len čiastočne dôvodné a to tak vo vzťahu k vine a tým aj ohľadne výroku o treste. Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, Podľa § 321 ods. 3 Tr. por. ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných , zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti; ak však zruší hoci aj výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o trste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. veta prvá odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený, alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. ogány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu, jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Odvolací súd je názoru, že v konaní pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa v podstate nedošlo k žiadnym takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na hlavnom pojednávaní boli vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie súdu. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy správne vyhodnotil a to spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por.. Z kontextu vykonaných dôkazov na hlavnom pojednávaní krajský súd si dovoľuje poukázať predovšetkým na nižšie uvedené skutočnosti. Na obžalovanú Katarínu X. bola podaná obžaloba dňa 02. 12. 2016 obžaloba pod č. 4Pv 671/12/1103-68 pre zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. v súbehu aj so zločinom skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259 ods. 1 ods. 1 písm. c/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. na tam uvedenom skutkovom základe. Je zistiteľné, že obžalovaná O. X. na hlavnom pojednávaní odmietla svoju vinu na žalovanej trestnej činnosti a uviedla, že nespáchala žiadny trestný čin a pokiaľ ide o podrobnosti, poukázala na písomné vyjadrenie svojho obhajcu zo dňa 15. 12. 2015, kde je uvedené svoje stanovisko k trestnej činnosti dávanej jej za vinu. (Z uvedeného podania zo dňa 15. 12. 2015 z prípravného konania (č.l. 60 - 65), krajský súd si dovoľuje poznamenať, že išlo tu o podanie podnetu zo strany obvinenej v zastúpení svojím obhajcom na Generálnu prokuratúru SR na zrušenie právoplatného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní k ČVS: ORP-1062/OEK-B3-2012 a k sp.zn. 4Pv 671/12/1103 s tým, aby generálny prokurátor v zmysle § 363 ods. 1 Tr. por. vyslovil porušenie zákona v neprospech obvinenej vo vzťahu k ust. § 8, § 237 ods. 1 Tr. zák., § 2 ods. 1, § 206 ods. 1, 2, 3, § 34 ods. 1 a § 176 ods. 2 Tr. por. uznesením Okresného riaditeľstva PZ Bratislava III, Odbor kriminálnej polície ČVS: ORP-1062/OEK-B3-2012 zo dňa 20. 10. 2015, ako aj s ním súvisiacim uznesením o zamietnutí sťažnosti Okresnej prokuratúry Bratislava III č.k. 4Pv 671/12/1103 zo dňa 25. 11. 2015, resp. o zrušenie uznesenia už hore citovaného uznesenia Okresného riaditeľstva PZ Bratislava III, Odbor kriminálnej polície ČVS: ORP-1062/OEK-B3-2012 zo dňa 20. 10. 2015 a uznesenia Okresnej prokuratúry Bratislava III č.k. 4Pv 671/12/1103 zo dňa 25. 11. 2015 s tým, aby podľa § 367 ods. 1 písm. b/ generálny prokurátor uložil vyšetrovateľovi OR PZ Bratislava III, aby vo veci znovu konala rozhodol, prípadne aby vo veci podľa § 367 ods. 1 písm. a / sám rozhodol a podľa § 215 ods. 1 písm. b/ Tr. por. trestné stíhanie pod číslom ORP-1062/OEK-B3-2012zastavil, alebo dal pokyn príslušnému podriadenému orgánu.). Svedok G.. U. H., ako konateľ spoločnosti Y. Bratislava s.r.o. sa vyjadril najprv k činnosti samotnej spoločnosti s tým, že sa venovali obchodu s poľnohospodárskymi komoditami, pričom podľa predchádzajúcich kontraktov všetko prebiehalo štandardne, bol dodaný tovar, ktorý následne bol zaplatený tak, že bola realizovaná predplatba v súlade so zmluvami. V pracovnej náplni obžalovanej K. Szecsényiovej, ktorá pracovala v ich organizácii od r. 2011 ako pracovník pre realizáciu obchodných prípadov a mala zverený tovar na príslušnom sklade, tento tovar mala odovzdať k dispozícii kupujúcemu, alebo dopraviť prostredníctvom dopravných spoločností. Túto činnosť vykonávala od svojho nástupu s tým, že nemala podpísanú zmluvu o hmotnej zodpovednosti. Jej povinnosť expedovať tovar až po úhrade vyplývala z pracovnej zmluvy. Uvedená činnosť sa opakovala, bola obvyklá s tým, že obžalovaná prevzala k realizácii konkrétny obchodný prípad, preštudovala si obchodné podmienky vyplývajúce z kúpnej zmluvy, zoznámila sa s nimi, prípadne aj konzultovala nejasné veci s príslušným obchodníkom a po uskutočnení predplatby za tovar na sklade kontaktovala miesto nakládky tovaru a mala dať pokyn na sklad, aby tovar bol vyskladnený pre kupujúceho - odberateľa. V tomto obchodnom vzťahu nemohlo dôjsť k tomu, že by spoločnosť Arimex voči odberateľovi evidovala pohľadávku, teda, že by za tovar nebol zaplatený. V aktuálnom prípade obžalovavnej K. Szécsényiovej však došlo k vydaniu tovaru v rozpore s obsahom uzavretých kúpnych zmlúv, keďže vydala tovar spoločnostiam Food L., I. a P. Y. bez predplatby, napriek tomu, že si bola vedomá, že tovar je možné vydať až po zaplatení, čo takto aj na začiatku pracovného vzťahu realizovala. Zistili, že vydaný tovar obžalovaná následne nevyfakturovala a vznikla situácia, že tovar bol vydaný, nebol ale odpísaný zo skladovej karty, ani vyfakturovaný a nikde nebolo evidované, že tovar opustil sklad ich spoločnosti. Na základe ročnej inventarizačnej kontroly zistili, že v sklade chýbal tovar. V priebehu realizácie obchodných prípadov boli na účet spoločnosti prijaté finančné prostriedky od vyššie uvedených spoločností, ku ktorým obžalovaná až dodatočne vystavila príslušné daňové doklady. Vzhľadom k tomu, že tovar na sklade chýbal, obžalovaná uskutočnila také kroky, že vystavila faktúru na nižšiu sumu ako bol uskutočnený skutočný výdaj tovaru zo skladu, tovar bol vydaný v inom množstve, než v ktorom bol fakticky vyfakturovaný. Taktiež manipulovala so skladmi a faktúrami aj tak, že napr. od firmy Cattleman priraďovala k dodávkam spol. C. L. a vyzeralo to teda tak, že spol. C. L. im nič nedlží. Obžalovaná ich spoločnosť pravidelne vôbec neinformovala o činnosti i napriek tomu, že bola skúsenou zamestnankyňou a mala dostatočné znalosti o riešení obchodných prípadov. Svedok taktiež uviedol, že škodová komisia spoločnosti podrobne preskúmala všetky obchodné prípady obžalovanej a po zistení nedostatkov táto bola oboznámená so závermi, ktoré vôbec ani nenamietala. Nenamietala ani vyčíslenú škodu. Z jej odpovedí na súbor otázok vyplynulo, že išlo z jej strany o dlhodobú činnosť, nielen o jednorazový omyl. Taktiež potvrdil, že obžalovaná nemala podpísanú hmotnú zodpovednosť, ale tú nemajú podpísanú ani iní zamestnanci na takejto pozícii, vzhľadom k tomu, že prebratím zmluvy sa zamestnancovi zveruje do správy majetok spoločnosti, ktorý je premetom zmluvy, pričom obžalovaná v tejto veci vedela o tom, že tovar má zo skladu expedovaný až po jeho zaplatení, bola teda poučená, prevzala kúpnu zmluvu, kde boli uvedené všetky podmienky a mala sa riadiť týmito náležitosťami. Uviedol taktiež, že obžalovaná nebola zvlášť písomne upozornená, že tovar má expedovať až po úhrade, táto jej povinnosť totiž vyplývala zo zmluvy, ktorú dostala na realizáciu. Po zistení schodku (škody vo výške 185.694,27 €) ich spoločnosť nepodávala žalobu na zaplatenie dlžnej sumy ani na všeobecný, ani na rozhodcovský súd, nakoľko z dôvodu skresľovania obchodnej evidencie nebolo možné stotožniť úbytok tovaru vo vystavených faktúrach. Po odstránení nezrovnalostí neboli takéto žaloby podané, keďže odberateľ - kupujúci odmietol stotožniť i naďalej vydaný tovar s realizovanými platbami a obžalovaná nebola pri objasnení nápomocná. Závery škodovej komisie ináč obžalovaná napokon podpísala a uznala aj svoj vinu tým, že podpísala závery o ňou spôsobenej škode a podpísala aj uznanie dlhu. Svedkyňa X. Q. ako obchodná referentka poškodenej organizácie v inkriminovanom období na hlavnom pojednávaní popísala pracovnú náplň obžalovanej K. X. s tým, že mala dostatočné informácie a prehľad o fungovaní spoločnosti a popísala v podstate aj to čo sa v skutočnosti stalo. Po preverení a zdokumentovaní situácie zistili, že nesedí účtovná evidencia so skladovou zásobou, pričom obžalovaná, ktorá mala na starosti realizáciu týchto obchodných prípadov, pri stretnutí aj potvrdila, že vedela o tom, že za vydaný tovar nebolo zaplatené. Najprv si mysleli, že dlžníkom je spoločnosť I., ale po následnom šetrení vyšlo najavo, že ním je spol. C. L.. Napokon po tom ako bola vytvorená škodová komisia, ktorej predsedala ona, zistili, čo potvrdil aj predchádzajúci svedok, že obžalovaná konala chaoticky, nesústredene, vydávala tovar aj bez realizovania platby, pričom o platobných podmienkach mala vedomosť. Preto sa stalo, že od istého momentu tovar bol vydaný bez toho aby na účet ich spoločnosti boli poukázané peniaze, skutočný objem tovaru v podstate nebol vyfakturovaný, potom boli faktúry prispôsobované podľa výšky došlej platby a nie podľa skutočne vydaného tovaru. Stávalo sa, že peniaze došlé za tovar od spoločnosti I., obžalovaná pripísala na spoločnosť C. L., v prospech ktorej následne vystavila faktúru. Obdobne vypovedala aj k záverom šetrenia škodovej komisie, s ktorou obžalovaná nespolupracovala, zamlčala dôležité údaje. Potvrdila, že obžalovaná v podstate manipulovala s účtovnou dokumentáciou, nevystavovala reálne faktúry a daňové doklady, ale faktúry ktoré si napasovala na nakládky podľa toho aké platby boli prijaté na účet ich spoločnosti Y.. Svedkyňa U. P., v pozícii logistu na hlavnom pojednávaní popísala pracovnú náplň obžalovanej, ktorú funkciu vykonávala aj obžalovaná s tým, že každý logista musí postupovať podľa interných smerníc spoločnosti a musí sa držať toho, čo je napísané v kúpnej zmluve. X. G.. Y. O. ako hlavná ekonómka poškodenej spoločnosti sa vyjadrila obchodovaniu so spoločnosťami C. L., I., resp. MMX Y. počnúc od uzavretia kúpnej zmluvy s dodávateľom a odberateľom, kde boli presne stanovené podmienky realizácie obchodu s tým, že dôležitou podmienkou bola platba za tovar vopred. Pokiaľ ide o obžalovanú, uviedla,že táto pracovala na pozícii logistu,so spoločnosťami komunikovala ona, dohadovala v zmysle kúpnej zmluvy odber tovaru kupujúcim, ktorý nahlásil evidenčné čísla vozidiel obžalovanej a tá ho nahlásila v mieste nakládky. Následne sa tovar naložil v skladoch, sklad nahlásil naloženú váhu tovaru a ona vypočítala cenu. Uvedenú sumu potom oznámila telefonicky odberateľovi, ktorý potom vložil peniaze na príslušný bankový účet. Úlohou X. bolo kontrolovať prevod peňazí na účet spoločnosti Arimex. Na základe úhrad vložených na bankový účet spoločnosti sa účtovalo o prijatých zálohových platbách, potom sa vystavila faktúra - daňový doklad, s konkrétne naloženým množstvom tovaru, číslami vozidiel, vyčíslenou celkovou sumou k úhrade, odpočítaná vopred uhradená suma (záloha) a vyčíslená suma k úhrade, ktorá mala byť nula. X. bola členkou škodovej komisie, ktorá analyzovala konanie obžalovanej, pričom so záverom tejto komisie oboznámili aj obžalovanú K. X.. Zistili, že C. L. neuhradila faktúry za odber tovaru ich spoločnosti, i keď zo začiatku bol kontrakt riadne splnený, peniaze vkladali v hotovosti v banke na území SR, pričom z pracovnej náplne logistu vyplývala povinnosť odovzdávať týždenné hlásenie o činnosti, kde je potrebné uviesť všetky mimoriadne udalosti. Svedok Y. W. v prípravnom konaní uviedol, že ich spoločnosť C. L. nemala voči spoločnosti Y. žiadne podlžnosti, nakoľko preukázali všetky prepravy a úhrady. Keďže táto spoločnosť bola v čase jeho výsluchu v likvidácii a skutok sa stal ešte v roku 2011, nevedel sa presne a bližšie vyjadriť k vykonaným kontraktom. Nedeliteľnými dôkazmi vo veci boli o.i. aj zápis škodovej komisie, kúpne zmluvy č. KZ XXXXXXX, KZ XXXXXXX a KZ XXXXXXXX medzi spol. Y. Bratislava s.r.o. a spol. C. L. O. és X. O. C. S. z maďarského mesta I. ako kupujúcim, dohodnuté kúpne zmluvy aj s platobnými podmienkami za predávaný tovar. Treba poukázať aj na pracovnú zmluvu uzatvorenú medzi spoločnosťou Y. spol. s r.o., Bratislava a obžalovanou O. X. zo dňa 29. 10. 2009, z ktorej vyplývala okrem iného kompletná realizácia obchodného prípadu po administratívnej stránke, kontrola skladovania obchodného prípadu, teda práca logistu, podľa interných smerníc vydaných poškodenou spoločnosťou Arimex spol. s r.o., kde bolo uvedené, že k úlohám logistu patrí o.i. expedícia tovaru pre konkrétneho odberateľa, vedenie skladovej evidencie v aktuálnom čase, sledovanie splatnosti faktúr, riešenie pohľadávok po splatnosti, písanie upomienok, atď, pričom tieto smernice priamo nadväzovali na obsah pracovnej zmluvy a bližšie poukazovali na pracovnú náplň referenta obchodného prípadu. Na základe výsledkov takéhoto úplného a zákonne vykonaného dokazovania, po vyhodnotení dôkazov v súlade s kritériami uvedenými v § 2 ods. 12 Trestného poriadku dospel prvostupňový súd k správnym skutkovým záverom. V odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku uviedol právne úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení jednotlivých dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovanej a akými právnymi úvahami sa riadil pri ustálení právneho posúdenia konanie obžalovanej. Na tieto právne úvahy odvolací súd v podrobnostiach odkazuje bez nutnosti ich opakovať. Pokiaľ ide o námietky obžalovanej uvedené v odvolaní, tieto vo svojej podstate spočívajú v posudzovaní tých istých dôkazov hodnotených prvostupňovým súdom. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo obžalovaného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Z judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že v odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené obžalovaným, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných procesnými stranami konania. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia trestného súdu konštatuje, že toto rozhodnutie uvedené požiadavky spĺňa. V tomto konaní bol zadovážený dostatok dôkazov, ktorými boli objasnené všetky základné skutočnosti uvedené v ustanovení § 119 Trestného poriadku. Skutkové zistenia sú v súlade s vykonanými dôkazmi, ktorými bolo jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaná sa dopustila skutku opísaného vo výroku o vine odvolaním napadnutého rozsudku. V tomto smere odvolací súd nezistil žiaden z dôvodov odôvodňujúcich podanie dovolania podľa § 371 Trestného poriadku. Zároveň nebolo zistené porušenie práv obžalovanej. Prvostupňový súd pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní postupoval podľa tretej časti, tretej hlavy Trestného poriadku ako aj ďalších jeho ustanovení upravujúcich spôsob vykonávania dôkazov v trestnom konaní, pričom sa nedopustil takých pochybení, ktoré by bolo možné považovať za podstatné chyby konania v zmysle § 321 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku. Podľa § 237 Tr. zák. je porušovanie povinnosti pri správe cudzieho majetku konaním, pri ktorom páchateľ spôsobí malú škodu tým, že poruší všeobecne záväzným právnym predpisom ustanovenú povinnosť alebo povinnosť uloženú právoplatným rozhodnutím súdu alebo vyplývajúcu zo zmluvy opatrovať alebo spravovať cudzí majetok. Pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu porušenia povinnosti pri správe cudzieho majetku ale aj trestných činov všeobecne je dôležité aby boli kumulatívne splnené štyri základné zložky- objekt, subjekt, objektívna stránka a subjektívna stránka. Objektom pri tomto trestnom čine je ochrana cudzieho majetku pred protiprávnym konaním osôb, ktoré majú povinnosť takýto cudzí majetok spravovať alebo opatrovať. Pod cudzím majetkom sa na účely trestného práva rozumie vec, ktorú páchateľ nemá vo vlastníctve, no nakladá s ňou spôsobom tomu príznačným, čiže tak ako keby bol jej vlastníkom. Subjektom tohto trestného činu je každá osoba, ktorá má zákonom, rozhodnutím alebo zmluvou ustanovenú povinnosť spravovať alebo opatrovať cudzí majetok tak, aby nedošlo k jeho poškodeniu. Pri objektívnej stránke sa posudzuje či ide o konanie v rozpore s platným právom, či týmto konaním vznikla poškodenému vyčísliteľná škoda a či existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou. Je potrebné povedať, že osoba ktorá má povinnosť opatrovať alebo spravovať cudzí majetok je povinná jednak spravovať záležitosti týkajúce sa majetku, starať sa oň a tiež s ním nakladať v zmysle ustanovených povinností. V prípade ak svoju povinnosť páchateľ poruší a v dôsledku toho konania vznikne na spravovanom majetku škoda, nastane rozpor s platným právom, t.j. s ustanovením § 237 Trestného zákona. Ak svojím konaním páchateľ zapríčiní buď zmenšenie majetku, alebo nedosiahnutie zisku ktorý, ak by páchateľ plnil svoje povinnosti dosiahnutý bol, vznikne škodlivý následok, čiže škoda na cudzom majetku. Dôležité pri tomto trestnom čine je to, že sa nehľadí na to či sa páchateľ svojim protiprávnym konaním obohatil alebo nie a pri zamestnancoch, ktorí nakladajú s majetkom zamestnávateľa je podstatným skutočnosť, že ich povinnosť opatrovať, či spravovať cudzí majetok nemusí byť v ich pracovnej zmluve výslovne takto nazvaná, ale postačí len, ak sa dá jednoznačne vyvodiť z obsahu pracovnej zmluvy, či z relevantných na pracovnú zmluvu nadväzujúcich ustanovení Zákonníka práce. Pre zistenie či bola naplnená skutková podstata trestného činu je napokon potrebné vysporiadať sa aj s otázkou subjektívnej stránky. Tá predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k vlastnému protiprávnemu konaniu. Rozlišuje sa konanie úmyselné a nedbanlivostné. Na to aby boli naplnené znaky základnej skutkovej podstaty trestného činu podľa § 237 je potrebné úmyselné zavinenie. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že obžalovaná bola zamestnankyňa spoločnosti Arimex W. s.r.o. a pracovala na pozícii referenta pre realizáciu obchodných vzťahov. Rovnako tak z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že v jej pracovnej náplni v zmysle pracovnej zmluvy bola kompletná realizácia obchodných prípadov, kontrola skladovania tovaru, nakládky a vykládky tovaru ako aj vymáhanie pohľadávok, pričom z obsahom svojej pracovnej zmluvy bola riadne oboznámená. Z hľadiska znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku bola teda obžalovaná v zamestnaneckom pomere, pričom na podklade pracovnej zmluvy nakladala s majetkom zamestnávateľa, ktorý bol vo vzťahu k nej majetkom cudzím a to v rozpore so svojou povinnosťou vystaviť zálohovú faktúru za tovar pred začiatkom expedície a nevydať tovar odberateľovi až po celkovej úhrade zaň, v dôsledku čoho došlo k vydaniu tovaru (majetku zamestnávateľa) bez úhrady kúpnej ceny, čím došlo k zmenšeniu majetku zamestnávateľa obžalovanej (vzniku škody) vo výške 129.016,42 euro. Obžalovanú je nutné považovať teda za osobu, ktorá mala povinnosť spravovať majetok svojho zamestnávateľa, nakoľko spôsob nakladania s majetkom zamestnávateľa z jej strany jednoznačne vyplýval z obsahu jej pracovnej zmluvy ako aj z obsahu vnútropodnikových predpisov (smernica číslo 1/2009 a jej dodatky), ktoré priamo nadväzovali na obsah pracovnej zmluvy a obsahovali bližšiu špecifikáciu pracovnej náplne referenta obchodného prípadu. Krajský súd pripomína, že v zmysle znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku nemusí byť povinnosť spravovať alebo opatrovať cudzí majetok vyslovene takto nazvaná v pracovnej zmluve, ale postačí len ak sa dá vyvodiť z jej obsahu a z celkového obsahu pracovnej náplne zamestnanca. Obžalovaná, z titulu svojho pracovného zaradenia, nepochybne mala zverený majetok zamestnávateľa a nakladala s ním. Nešlo v jej prípade iba o administratívne nakladanie s majetkom zamestnávateľa, práve naopak, jej úkony voči majetku zamestnávateľa boli rozhodujúce pre expedíciu tovaru zo skladov. Nemohla však s majetkom zamestnávateľa nakladať akýmkoľvek spôsobom, ale len takým spôsobom, aby na majetku zamestnávateľa nevznikali škody, t. j. iba v súlade s obsahovým vymedzením jej pracovnej zmluvy na nadväzujúcich vnútropodnikových predpisov. Napokon, povinnosť zamestnanca konať tak, aby na majetku zamestnávateľa nevznikali škody vyplýva aj z ustanovenia § 81 písm. e/ Zákonníka práce (č. 311/2001 Z. z.), v zmysle ktorého je zamestnanec povinný hospodáriť riadne s prostriedkami, ktoré mu boli zverené zamestnávateľom a chrániť jeho majetok pred poškodením, stratou, zničením a zneužitím a nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa. Obžalovaná v prípade popísanom v skutkovej vete výroku o vine napadnutého rozsudku konala celkom zjavne proti majetkovým záujmom svojho zamestnávateľa, keď zneužila svoje pracovné zaradenie u zamestnávateľa a tovar expedovala bez jeho úhrady, čím došlo k vzniku škody na majetku jej zamestnávateľa. Obžalovaná tak zjavne porušila povinnosti spravovať riadne zverený majetok zamestnávateľa, ktoré jej vyplývali z obsahu pracovnej náplne a vnútropodnikových predpisov (tak ako sú popísané v skutkovej vete napadnutého rozsudku) a konala aj v rozpore s vyššie uvedenou zákonnou povinnosťou, ktorá dopadá na všetkých zamestnancov, ktorým zamestnávateľ zveril nakladanie so svojím majetkom. Z hľadiska subjektívnej stránky nepochybne vyplýva z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní, že obžalovaná konala úmyselne. Obžalovaná poznala obsah svojej pracovnej zmluvy ako aj vnútropodnikových predpisov, ktoré sa týkali nakladania s majetkom zamestnávateľa (konkrétne expedovania tovaru zo skladov zamestnávateľa) a vedela aj o tom, že tovar má byť expedovaný až po jeho úhrade. Napriek tejto svojej vedomosti však konala v rozpore s pracovnými predpismi ako aj zaužívanou pracovnou praxou u zamestnávateľa a vydala tovar bez jeho úhrady. Týmto konaním (na ktorom sa spolupodieľal aj odberateľ tovaru, ktorý ho neuhradil) spôsobila zmenšenie majetku zamestnávateľa o hodnotu vydaného tovaru (129.016,42 euro), t. j. na majetku zamestnávateľa spôsobila značnú škodu v zmysle § 125 ods. 1 Tr. zák. Vznik škody bol teda v príčinnej súvislosti s konaním obžalovanej, nakoľko ak by obžalovaná tovar nevydala, k vzniku škody na majetku zamestnávateľa by nedošlo. Vzhľadom k uvedenému nepochybil súd prvého stupňa, keď uznal obžalovanú za vinnú zo spáchania zločinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., pretože svojim konaním naplnila všetky znaky skutkovej podstaty tohto trestného činu. Súd prvého stupňa však pochybil, keď obžalovanú uznal za vinnú aj zo spáchania zločinu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259 ods. 1 písm. c/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., ktorého sa mala dopustiť v jednočinnom súbehu s trestným činom porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku. V tomto smere krajský súd upozorňuje, že trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku je tzv. poruchovým trestným činom (vznik následku vo forme škody), kým trestný čin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie je tzv. ohrozovacím trestným činom. Ich jednočinný súbeh je teda vylúčený z dôvodu subsidiarity, nakoľko trestný čin poruchový konzumuje trestný čin ohrozovací. V posudzovanej trestnej veci vznikla škoda na majetku zamestnávateľa práve v dôsledku (príčinnej súvislosti) s konaním obžalovanej, ktorá porušila svoje pracovné povinnosti spravovať riadne majetok zamestnávateľa, t. j. škoda vznikla v príčinnej súvislosti s tým, že obžalovaná vydala majetok zamestnávateľa bez jeho úhrady. Práve týmto konaním došlo k dokonaniu poruchového trestného činu, t. j. k vzniku škody. Následné konanie obžalovanej, ktoré sa týkalo manipulácie s účtovnou a skladovou evidenciou už slúžilo len na zakrytie dokonaného poruchového (majetkového) trestného činu. Napokon, machináciami v účtovných dokladoch zo strany obžalovanej ani nevznikla škoda uvedená v skutkovej vete napadnutého rozsudku, nakoľko tá vznikla, ako už bolo uvedené, práve a len v dôsledku expedovania tovaru bez úhrady. Krajský súd pripomína, že páchateľ môže manipulovať s účtovnými dokladmi napríklad vo fáze prípravy hlavného (v danom prípade majetkového) trestného činu, ale môže sa takéhoto konania dopustiť aj vo fáze dokončovania už dokonaného hlavného trestného činu s tým, že takáto následná manipulácia s účtovnými dokladmi má už len za cieľ sťažiť odhalenie spáchania hlavného trestného činu. Aj v takomto prípade je takéto následné konanie páchateľa súčasťou hlavného trestného činu (poruchový trestný čin ho „pohlcuje“), netvorí preto samostatný skutok a jednočinný súbeh hlavného trestného činu s trestným činom skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie je vylúčený. Trestný či skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie je teda už zahrnutý v danej trestnej veci v skutkovej podstate trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku a zvlášť sa obžalovanej nepričíta (rovnako tak je vylúčený jednočinný súbeh trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie napríklad s trestným činom skrátenia dane a poistného z dôvodu subsidiarity - primerane judikatúra Najvyššieho súdu ČR R 57/2003). Vzhľadom k uvedenému krajský súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a rozhodol sám tak, že len vypustil právnu kvalifikáciu trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259 ods. 1 písm. c/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. Tzv. skutková veta zostala nedotknutá, pretože manipulácia s účtovníctvom zo strany obžalovanej bola súčasťou jej protiprávneho konania, ktoré napĺňala znaky skutkovej podstaty trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku. Krajský súd pri ukladaní trestu po tom, ako upravil právnu kvalifikáciu skutku ako porušovanie povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. a konštatoval, že obžalovaná K. Szecsényiová svojim konaním spôsobila značnú škodu tým, že porušila povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy spravovať cudzí majetok a vypustil právnu kvalifikáciu zločinu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259 ods. 1 písm. c/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., konštatoval, že na starne obžalovanej bola zistená jedna poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. (doposiaľ súdne trestaná nebola), preto za primeraný považoval za danej trestnej sadzby trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, t.j. na samej dolnej hranici tejto trestnej sadzby s tým, že výkon trestu jej podmienečne odložil aj s probačným dohľadom na skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov. Popri uvedeného trestu, vzhľadom na spôsobenú škodu a nárok poškodenej organizácii krajský súd stanovil obžalovanej povinnosť uhradiť spôsobenú škodu v uvedenej skúšobnej dobe. V posudzovanej trestnej veci si poškodená spoločnosť Y. uplatnila nárok na náhradu škody riadne a včas. Výška spôsobenej škody bola aj súčasťou popisu skutku, zo spáchania ktorého bola obžalovaná uznaná za vinnú a doposiaľ nebola poškodenému uhradená. Krajský súd zároveň nezistil nič, čo by mohlo tvoriť zákonnú prekážku rozhodovania v adhéznom konaní. Za správne a zákonné je potrebné považovať preto aj tento výrok, ktorým bola obžalovaná podľa ustanovenia § 287 ods. 1 Tr. por. zaviazaná poškodenej spoločnosti Y. spol. s.r.o. so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava nahradiť vo výške 129 016,42-€. Aj v tomto smere sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s úvahami a závermi rozvedenými v napadnutom rozsudku, ktoré viedli okresný súd k rozhodnutiu po uplatnenom nároku na náhradu škody zo strany poškodeného, aj pokiaľ poškodená spoločnosť so zvyškom nároku na náhrady škody bola odkázaná v zmysle ustanovenia § 287 ods. 2 Tr. por. Arimex Bratislava, spol. s r.o. so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava na civilný proces. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.