Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8CoPr/1/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316214155 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1316214155.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: N.. T. V., X. W. Č.. XXX/ XX, W., zastúpenom JUDr. Milošom Kaščákom, advokátom so sídlom Kalinčiakova č. 10, Vranov nad Topľou, proti žalovanému: AT&T Global Network Services Slovakia, s.r.o., so sídlom Einsteinova č. 24, Bratislava, IČO: 36 232 785, zastúpenom Mgr. Martinom Hrodekom, usadeným euroadvokátom, so sídlom Mudroňova 51, Bratislava, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 05. septembra 2017, č.k. 11Cpr/6/2016-107, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 16.06.2016, doručené žalobcovi dňa 21.06.2016, je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 16.06.2016, doručené mu žalovaným dňa 21.06.2016, je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá a rozhodol o povinnosti žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania v plnej výške. Vychádzal zo zistenia, že žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.06.2009. Dňa 27.05.2016 aj 30.05.2016 žalovaný poskytol žalobcovi dovolenku. Dňa 31.05.2016 boli kolegovia žalobcu telefonicky kontaktovaní, že žalobca nepríde celý týždeň do práce, pričom dôvod osoba (sestra žalobcu), ktorá informáciu telefonicky poskytla, neuviedla. Sporné nebolo ani to, že až dňa 09.06.2016 právny zástupca žalobcu telefonicky kontaktoval žalovaného s požiadavkou schválenia dovolenky v maximálnom množstve. Žalovaný dovolenku žalobcovi neschválil, odôvodnil to tým, že situácia v tíme bola krízová, čo potvrdil vo výpovedi aj samotný žalobca, keď uviedol, že z tímu odchádzali ľudia. Dňa 13.06.2016 právny zástupca žalobcu kontaktoval mailom žalovaného a po prvýkrát ho informoval o neprítomnosti žalobcu z dôvodu, že je zadržaný a vzatý do väzby a zároveň žiadal o schválenie neplateného voľna pre žalobcu. Žalovaný neplatené voľno žalobcovi neschválil. Dňa 13.06.2016 žalovaný prerokoval okamžité skončenie pracovného pomeru so zamestnaneckou radou, ktorá s okamžitým skončením pracovného pomeru súhlasila. Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo závažné porušenie pracovnej disciplíny, a to konkrétne neospravedlnená absencia žalobcu. Sporné nebolo ani to, že dňa 21.06.2016 žalobca prevzal okamžité skončenie pracovného pomeru. Poukázal na to, že žalobca argumentoval, že žalovaný postupoval pri skončení pracovného pomeru formálne, že pracoval u neho od roku 2008, pričom žiadne problémy nemal, bol viackrát povýšený. Vo výpovedi potvrdil, že dňa 31.05.2016, v ranných hodinách bol zadržaný, kontaktoval svojho advokáta, hovoril mu, aby situáciu riešil aj so zamestnávateľom, chcel dovolenku, nevedel to inak riešiť, nemohol telefonovať. Dňa 16.06.2016 sa snažil kontaktovať svojho nadriadeného cez facebook. Neprítomnosť v práci sa snažil ospravedlniť keď bol prepustený z väzby, a to dňa 16.06.2016, kedy bol v práci okolo obeda alebo poobede, nefungovala mu už čipová karta, snažil sa dovolať nadriadenému. Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu, v spojení s § 70 Zákonníka práce. Považoval za dodržanú písomnú formu, ako aj zákonnú lehotu pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Za splnenú považoval aj požiadavku vyplývajúcu z § 74 Zákonníka práce, nakoľko skončenie pracovného pomeru bolo prejednané so zástupcami zamestnancov. Poukázal na to, že okamžité skončenie pracovného pomeru sa považuje za výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru, z dôvodov taxatívne uvedených v Zákonníku práce. Je akceptovateľné v situáciách, kedy nie je možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca zamestnával až do uplynutia výpovednej doby. Čo možno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny zákon nevymedzuje, a preto bolo úlohou súdu posúdiť, či s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu ide o závažné porušenie, pričom súd môže prihliadnuť aj na osobu zamestnanca, funkciu, jeho doterajší postoj k plneniu úloh, dôsledky porušenia povinností, či spôsobil svojím konaním škodu (obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/12/2008, sp.zn. 5Cdo/95/2009). S poukazom na uvedené považoval neospravedlnenú absenciu za závažné porušenie pracovnej disciplíny, pre ktorú možno skončiť pracovný pomer okamžite. Mal za preukázané, že žalobca z osobných dôvodov nechcel uviesť dôvod neprítomnosti v práci a tento žalovanému neuviedol, urobil tak až po niekoľkých dňoch neospravedlnenej neprítomnosti v práci. Žalovaný niekoľko pracovných dní nevedel kde sa žalobca zdržuje, prečo do práce neprišiel, ako dlho bude jeho absencia trvať. Až dňa 13.06.2016 žalovanému mailom oficiálne oznámil dôvod, že bol vzatý do väzby. Konštatoval, že žalobca nemohol predvídať, že bude vzatý do väzby, a preto nemohol vopred požiadať o dovolenku, či neplatené voľno, a že väzba nie je dôvodom pre skončenie pracovného pomeru. V tomto prípade však zobral do úvahy práve skutočnosť, že bolo povinnosťou žalobcu pravdivo a včas informovať žalovaného o dôvodoch jeho neprítomnosti v práci; a to bez ohľadu na to, či bola predmetná kauza medializovaná. Závažné porušenie pracovnej disciplíny spočívalo v tom, že žalobca napriek tomu, že takúto možnosť mal, žalovanému dôvod neprítomnosti zámerne neuviedol, a to ani s odstupom jedného týždňa. Za stavu, že si bol vedomý, že situácia v pracovnom tíme bola kritická, neoznámil žalovanému dôvody svojej neprítomnosti, ani predpokladaný príchod, a ani ihneď po prepustení na slobodu osobne nevyhľadal svojho nadriadeného, ktorého by o situácii informoval. Žalobca uviedol, že do práce išiel na druhý deň po tom, čo ho prepustili, ale až okolo obeda, resp. poobede. Keď sa podľa jeho slov nedostal do práce, neriešil prečo, ani sa neinformoval, či mu bol vstup zamedzený, alebo ide iba o inú prekážku. S prihliadnutím na všetky okolnosti tohto sporu považoval žalobcovu neospravedlnenú neprítomnosť v práci za závažné porušenie pracovnej disciplíny, pre ktoré žalovaný mal dôvod okamžite skončiť pracovný pomer, a preto žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 255 C.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo jeho žalobe v celom rozsahu vyhovené, dôvodiac tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Skutkové a právne závery, ktoré viedli súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby, považoval za nedôvodné a nesprávne, vytýkal súdu prvej inštancie, že vykonané dôkazy jednostranne vyhodnotil v prospech žalovaného a vôbec nebral do úvahy okolnosti na jeho strane svedčiace o dôvodnosti žaloby. Zotrval na svojej argumentácii, že od začiatku využil všetky jemu dostupné možnosti, aby ospravedlnil svoju pracovnú absenciu, už pri svojom zadržaní požiadal svojho obhajcu, aby prostredníkom rodinných príslušníkov informoval žalovaného o tom, že nebude môcť nastúpiť do práce a zároveň žiadal o udelenie pracovného voľna. Žalovaný bol ihneď dňa 31. 05. 2016 telefonicky informovaný, že nebude v práci počas celého týždňa. Rodinní príslušníci však sami nevedeli, čo sa deje, a preto nemohli objektívne uviesť dôvody jeho neprítomnosti, ani predpokladanú dĺžku jeho absencie, ktorá sa nedala vôbec predpokladať. O poskytnutie dovolenky nemohol požiadať vopred, keď ani netušil, že dôjde k jeho zadržaniu. Pri telefonickom kontakte 07. 06. 2016 jeho otec ospravedlňoval neúčasť v práci a žiadal o udelenie pracovného voľna. Rovnako aj dňa 09. 06. 2016 bol žalovaný telefonicky kontaktovaný jeho právnym zástupcom, ktorý žiadal o poskytnutie dovolenky alebo neplateného voľna a nasledujúci pracovný deň informoval žalovaného prostredníctvom pani Z., že je vo väzbe, ospravedlnil neúčasť v práci a zopakoval žiadosť o udelenie dovolenky alebo neplateného voľna, ktoré skutočnosti následne oznámil žalovanému mailom aj poštou. Namietal správnosť záveru súdu prvej inštancie o tom, že mal možnosť ospravedlniť svoju neúčasť a túto nevyužil. Rovnako nepovažoval za pravdivé, že po prepustení nekontaktoval svojho nadriadeného, keď opak bol preukázaný jeho výsluchom a predložením internetovej komunikácie so svojím priamym nadriadeným. Vytýkal súdu prvej inštancie, že posudzoval závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa jeho správania potom, čo bol prepustený z väzby, teda čo s ním bol reálne okamžite skončený pracovný pomer. Zotrval na svojej námietke, že okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo vopred riadne prerokované so zástupcami zamestnancov. V tejto súvislosti poukázal na výpoveď svedkyne Z. a na pochybnosť vzbudzujúci dátum 13. 06. 2015, ktorý bol uvedený dvakrát na žiadosti o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorá okolnosť svedčí tomu, že žiadosť bola zrejme vyhotovovaná až dodatočne počas súdneho konania, keď došlo k tomu, že je na nej uvedený zlý rok a je nepravdepodobné, aby sa dve osoby v polovici roka pomýlili a obidve uviedli predchádzajúci rok 2015. Poukázal tiež na to, že žalovaný ihneď potom, ako sa dozvedel, že je vo väzbe, rozhodol bezodkladne o okamžitom skončení pracovného pomeru bez toho, aby mu umožnil sa k celej veci vyjadriť. Mal zato, že reálnym dôvodom skončenia pracovného pomeru nebolo to, že neospravedlnil svoju absenciu, ale bolo to samotné jeho väzobné stíhanie, ktoré viedlo žalovaného k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, a preto je potrebné ho považovať za neplatné pre rozpor s dobrými mravmi, nakoľko motív žalovaného nebol v súlade so základnými zásadami právneho poriadku. Poukázal na prezumpciu neviny garantovanú Ústavou Slovenskej republiky a v tej súvislosti zdôraznil, že vzatie do väzby nie je dôvodom umožňujúcim zamestnávateľovi ukončiť pracovný pomer so zamestnancom a odkázal na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 04. 2010 sp.zn. 5 Cdo 95/2009, v ktorom bol riešený obdobný prípad, keď bol zamestnanec vzatý do väzby, a ktoré sú aplikovateľné aj na prejednávanú vec. Namietal, že samotná špecifikácia závažného porušenia pracovnej disciplíny v okamžitom skončení pracovného pomeru uvádzaná žalovaným nezodpovedá skutočnosti, keď nie je pravdou, že by absentoval v práci od 28. 05. 2016 a túto svoju absenciu nezdôvodnil. Dňa 28. 05. 2016 bola sobota a 29. 05. 2016 bola nedeľa, teda dni pracovného voľna, dňa 30. 05. 2016 pracoval z domu, na deň 30(1). 05. 2016 mu žalovaný schválil dovolenku, čo sám potvrdil, a teda prvým dňom absencie bol deň 01. 06. 2016. Následne 13. 06. 2016 bolo rozhodnuté žalovaným o okamžitom skončení pracovného pomeru, a teda v skutočnosti išlo o 8 pracovných dní, počas ktorých v práci absentoval. Poukázal na to, že u žalovaného pracoval takmer 9 rokov, počas tohto obdobia si svedomite plnil svoje pracovné povinnosti a nikdy sa nedopustil žiadneho porušenia pracovnej disciplíny, o čom svedčí aj posledné zvýšenie mzdy zo strany žalovaného z marca 2016 a vyplatenie bonusu za pracovné výsledky. Zotrval na tom, že svoje zadržanie a vzatie do väzby nemohol predpokladať, v deň zadržania oznámil žalovanému, že do práce nebude môcť nastúpiť, svoju neprítomnosť ospravedlňoval priebežne všetkými dostupnými spôsobmi a v rámci možnosti informoval žalovaného o celej situácii. Mal zato, že pracovnú absenciu nemožno považovať za zavinenú, z jeho strany nešlo o svojvôľu, ale v nástupe do práce mu bránila objektívna prekážka spôsobená okolnosťami stojacimi mimo jeho vôle. Vzhľadom na okolnosti jeho absencie na pracovisku, jeho osobu a doterajší postoj v zamestnaní a svedomité plnenie pracovných povinností na požadovanej úrovni, bol presvedčený, že nedošlo z jeho strany k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, a preto neboli splnené zákonné podmienky na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného. Uviedol, že dôsledky, ktoré žalovaný voči nemu vyvodil, sú v hrubom nepomere k dôvodom, pre ktoré s ním žalovaný ukončil pracovný pomer. Bol toho názoru, že neuvedenie dôvodu absencie nie je tak závažným pochybením zamestnanca, ktoré by oprávňovalo zamestnávateľa okamžite skončiť pracovný pomer, a to najmä za danej situácie, keď odpracoval u žalovaného takmer 9 rokov s vysoko pozitívne hodnotenými pracovnými výsledkami bez toho, aby sa počas uvedenej doby dopustil akéhokoľvek pochybenia, či previnenia. V konečnom dôsledku žalovaný netvrdil, ani nepreukázal, že by mu pre jeho absenciu vznikla nejaká škoda, prípadne mu bol spôsobený iný negatívny následok. Poukázal tiež na to, že po prepustení na slobodu sa písomne ospravedlnil a celú vec chcel vyriešiť mimosúdne, po prepustení bol ochotný nastúpiť do práce a pre žalovaného pracovať ako doposiaľ, čo žalovaný nechcel pripustiť napriek tomu, že v tíme bola kritická situácia, ktorá sa jeho nástupom mohla zlepšiť. Po zohľadnení všetkých okolností danej veci podľa neho nemožno spravodlivo dospieť k záveru, že by sa dopustil zavineného závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré by umožňovalo žalovanému s ním okamžite skončiť pracovný pomer, keď tento postih je pre neho extrémne prísny. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca v súlade s povinnosťou vyplývajúcou mu z § 144 ods. 1,2 Zákonníka práce mu neoznámil ani povahu prekážky v práci, ani nepredložil žiaden doklad o jej existencii, či trvaní, aj keď tak urobiť mohol a mal. Dňa 31. 05. 2016 síce kolegu žalobcu kontaktovala sestra žalobcu, táto však dôvody jeho neprítomnosti neuviedla, dôvod neprítomnosti žalobcu neuviedol ani jeho právny zástupca, ktorý ho kontaktoval dňa 09. 06. 2016. Skutočný dôvod neprítomnosti žalobcu v práci sa dozvedel až 10. 06. 2016 telefonicky, resp. 13. 06. 2016 písomne, ale bez potvrdenia príslušného zariadenia, teda takmer až po dvoch týždňoch od začiatku neospravedlnenej absencie žalobcu. Za riadne oznámenie prekážky v práci nemožno považovať ani správu právneho zástupcu žalobcu zaslanú dňa 08. 06. 2016 kolegovi žalobcu prostredníctvom internetovej služby facebook. Považoval za preukázané, že žalobca nebol prítomný v práci bez náležitého ospravedlnenia od 01. 06. 2016 do 13. 06. 2016, teda celkovo 9 pracovných dní, a preto sa rozhodol pracovný pomer žalobcu okamžite skončiť. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo riadne prerokované so zamestnaneckou radou. Na základe vykonaných dôkazov preto dospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým zisteniam a žalobcom uplatnený odvolací dôvod v tejto súvislosti nemôže obstáť. S poukazom na odbornú literatúru a ustálenú judikatúru slovenských súdov mal za to, že dlhodobá neospravedlnená absencia predstavuje legitímny dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru. Je preto celkom irelevantné pre posúdenie platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, že žalobca bol dobrým zamestnancom, že svoje zadržanie a vzatie do väzby nemohol predpokladať, alebo, že jeho neprítomnosťou nebola spôsobená škoda. Zdôraznil, že dôležité osobné prekážky v práci, pre ktoré je zamestnávateľ povinný poskytnúť zamestnancovi pracovné voľno, sú taxatívne vymenované v § 141 ods. 2 Zákonníka práce, pričom väzba sa medzi uvedenými prekážkami nenachádza. Zamestnávateľ nie je zo zákona povinný poskytnúť zamestnancovi akékoľvek voľno, či už platené alebo neplatené, z dôvodu že sa nachádza vo výkone väzby, a to aj v prípade, ak by žalobca svoju neprítomnosť v práci ihneď odôvodnil a dokonca aj vtedy, ak by žalobca požiadal, čiastočne so spätnou účinnosťou, o dovolenku alebo neplatené voľno za časové obdobie, počas ktorého bol vo výkone väzby, keďže nemal žiadnu zákonnú povinnosť tejto požiadavke vyhovieť. Namietal, že by okamžité skončenie pracovného pomeru bolo dané žalobcovi z dôvodu jeho vzatia do väzby. Poukázal tiež na to, že by nebolo spravodlivé, ani rozumné očakávať od neho, že bude ďalej zamestnávať žalobcu, ktorý nebol prítomný v práci po dobu dvoch týždňov v situácii, keď prevádzka vyžadovala kompletnú dochádzku všetkých zamestnancov príslušného pracovného tímu, vrátane dochádzky žalobcu. Súd prvej inštancie preto po pozornom zhodnotení všetkých skutočností daného prípadu a v úplnom súlade s konštantnou judikatúrou slovenských súdov, správne posúdil neospravedlnenú absenciu žalobcu ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, pre ktorú bolo možné skončiť pracovný pomer okamžite, preto nebol naplnený ani odvolací dôvod týkajúci sa nesprávneho právneho posúdenia veci. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. 4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), na odvolacom pojednávaní (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a po zopakovaní dokazovania (§ 384 ods. 1 C.s.p.) výsluchom žalobcu (§ 195) a listinnými dokladmi - okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 16.06.2016, list žalobcu - návrh na mimosúdne riešenie sporu zo dňa 24.06.2016, a to oznámením ich obsahu (§ 204 C.s.p. ) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. 5. V súvislosti s aplikáciou § 68 ods. 1 písm.b/ Zákonníka práce, kedy zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu, bolo súdnou praxou ustálené, že ide o právnu normu s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, a preto je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil, pričom nie je v tomto smere obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami či hranicami, ale berie do úvahy špecifiká prejednávanej veci a prihliada aj na právne závery a ustálený výklad, ktoré v tomto smere zaujala súdna prax. Pracovná disciplína je súhrn právnych povinností zamestnanca, ktoré vyplývajú z pracovnej zmluvy, kolektívnej zmluvy, a pracovného poriadku, zo všeobecne záväzných právnych predpisov, s ktorými bol oboznámený. Zavinené nesplnenie či porušenie takejto povinnosti, a to prinajmenšom z nedbanlivosti, ktoré musí byť preukázané (nepostačuje jeho predpoklad či domnienka), má potom za následok porušenie pracovnej disciplíny, ktoré môže zamestnávateľ postihnúť niektorým zo zákonom stanovených spôsobov. V prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru ide o najprísnejší postih zamestnanca, kedy od zamestnávateľa nemožno za žiadnych okolností spravodlivo požadovať, aby pracovný pomer pokračoval aj keď len do skončenia výpovednej lehoty; môže ísť o niekoľkonásobné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré len v súhrne dosahuje intenzitu závažného porušenia, alebo môže ísť o ojedinelé porušenie, ktoré vzhľadom na svoju intenzitu neumožňuje už ďalšie ponechanie zamestnanca v pracovnom zaradení z dôvodu udržania pracovnej disciplíny. Vždy je potrebné z hľadiska hodnotenia intenzity porušenia pracovnej disciplíny prihliadnuť na osobu zamestnanca, dôležitosť ním vykonávanej práce, jeho doterajší postoj k plneniu si pracovných povinností, ako aj na situáciu, v ktorej k porušeniu došlo, na povahu, charakter a následky porušenia povinností a na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. 6. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo po skutkovej stránke zistené, že žalobca pracoval u žalovaného v riadnom pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy od 01.06.2009 na pozícii Vzťahy so zákazníkmi: Špecialista, s miestom výkonu práce v Košiciach. Listom zo dňa 16.06.2016 žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, z dôvodu závažného porušovania pracovnej disciplíny spočívajúceho v jeho opakovaných neospravedlnených absenciách. Dňa 27.05.2016 (piatok) mal žalobca schválenú dovolenku. Žalobca tvrdil, že dňa 30.05.2016 (pondelok) pracoval z domu, žalovaný uviedol, že dňa 30.05.2016 žalobcovi - neprítomnému na pracovisku, dodatočne schválil dovolenku. Uvedenú spornú skutočnosť nepovažoval odvolací súd za podstatnú, nakoľko v tento deň nebola žalobcovi vytýkaná neospravedlnená neprítomnosť v práci. Dňa 31.05.2016 (utorok), kedy bol žalobca zadržaný, nebol v práci a v tento deň boli jeho kolegovia kontaktovaní neznámou osobou (vystupujúcou ako sestra žalobcu) s tým, že žalobca nepríde celý týždeň do práce, dôvod absencie však neuviedla. Žalovaný vo svojom vyjadrení potvrdil, že vyhovel naliehavým prosbám žalobcu a schválil mu dovolenku aj na deň 31.05.2016. Uznesením Špecializovaného trestného súdu zo dňa 02.06.2016 (štvrtok) bol žalobca vzatý do väzby, s tým, že väzba mu začala plynúť dňa 31.05.2016 o 7.20 hod. Vzhľadom na neprítomnosť žalobcu na pracovisku nasledujúci týždeň od 06.06.2016 (pondelok) žalovaný dňa 07.06.2016 (utorok) z vlastnej iniciatívy kontaktoval sestru žalobu ako aj T. V., ktorí nevedeli poskytnúť bližšie informácie o neprítomnosti žalobcu na pracovisku. Dňa 08.06.2016 (streda) vypovedal žalobcovi plnomocenstvo jeho obhajca v trestnej veci a žalovaný zaslal žalobcovi výzvu na dostavenie sa do práce. Dňa 09.06.2016 (štvrtok) bol kolega žalobcu telefonicky kontaktovaný novým právnym zástupcom žalobcu, ktorý požiadal o schválenie dovolenky pre žalobcu v maximálnom množstve. Žalobcovi nebola schválená dovolenka od 01.06.2016. Nasledujúci deň, t.j. 10.06.2016 (piatok) právny zástupca žalobcu telefonicky kontaktoval zamestnankyňu žalovaného na oddelení ľudských zdrojov - p. Z. a informoval ju, že žalobca je vo väzbe a požiadal o schválenie dovolenky alebo neplateného voľna pre žalobcu. Dňa 13.06.2016 právny zástupca žalobcu oficiálne listom zo dňa 13.06.2016; spolu s plnomocenstvom na zastupovanie žalobcu; ospravedlnil neprítomnosť žalobcu v práci z dôvodu, že bol dňa 31.05.2016 zadržaný a dňa 02.06.2015 vzatý do väzby a zároveň požiadal o poskytnutie pracovného voľna bez náhrady mzdy na vyriešenie celej situácie. Žalovaný na to reagoval listom zo dňa 16.06.2016, v ktorom oznámil, že žiadosť neschvaľuje z dôvodu kritickej situácie v tíme a dňa 21.06.2016 doručil žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 16.06.2016. Listom zo dňa 24.06.2016 žalobca vysvetlil žalovanému dôvody neprítomnosti, ospravedlnil sa za vzniknuté komplikácie a zároveň oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní. 7. V preskúmavanej veci sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi listom žalovaného zo dňa 16.06.2016 spĺňalo všetky formálne náležitosti platného právneho úkonu (§ 70 Zákonníka práce) a bolo aj riadne (vopred) prerokované zástupcami zamestnancov - zamestnaneckou radou (§ 74 Zákonníka práce). Námietky žalobcu týkajúce sa dodatočného vyhotovenia žiadosti o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru s poukazom na dvojnásobnú chybu v roku dátumu uvedeného na žiadosti, nepovažoval odvolací súd za postačujúce pre prijatie takého záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo vopred prerokované so zamestnaneckou radou. 8. Za sporné odvolací súd považoval, či sa žalobca skutkom, ktorý sa mu kládol za vinu, t.j. dlhodobou neospravedlnenou neprítomnosťou v práci, dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny v nadväznosti na § 81 písm. b/ Zákonníka práce v spojení s § 144 ods. 1, 2 Zákonníka práce, a či toto dosiahlo intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Konanie zamestnanca, ktorý si v stanovenom pracovnom čase neplní svoje pracovné povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru z dôvodu neprítomnosti na pracovisku, ktorá nie je spôsobená preukázanou relevantnou prekážkou v práci, ide o neospravedlnenú absenciu zamestnanca. Nie každá neospravedlnená absencia zamestnanca v práci zakladá legitímny dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru, vždy je potrebné starostlivo vyhodnotiť a dôkladne zvážiť všetky individuálne okolnosti, za ktorých k nej došlo ako na strane zamestnanca, tak aj na strane zamestnávateľa. 9. Žalobca v ten deň, ako bol zadržaný, t.j. 31.05.2016, oznámil žalovanému svoju neprítomnosť v práci; bez uvedenia dôvodu; po dobu jedného týždňa prostredníctvom svojej sestry, ktorá kontaktovala jeho kolegov, na základe čoho žalovaný; ako sám uviedol; vyhovel naliehavým prosbám žalobcu a rozhodol sa schváliť mu dovolenku dňa 30.05. a 31.05.2016. Neprítomnosť žalovaného na pracovisku dňa 01.06.2016 (streda), následne dňa 02.06.2016 (štvrtok), kedy bol žalobca po jeho zadržaní vzatý do väzby, a dňa 03.06.2016 (piatok) nebolo možné považovať za riadne ospravedlnenú (žalovaný nemal vedomosť o dôvode neprítomnosti žalobcu v práci a čerpanie dovolenky mu už neschválil). 10. V tejto súvislosti treba prihliadnuť na skutočnosť, že žalobca mohol požiadať o vyrozumenie jeho vzatia do väzby (len) rodinného príslušníka, prípadne inú ním označenú osobu, a svojho obhajcu (§ 74 ods. 1 Trestného poriadku). Žalobca tak síce objektívne mal; avšak len obmedzenú; možnosť sprostredkovane informovať žalovaného o dôvodoch neprítomnosti v práci. Nemohol tak uskutočniť osobne (bol mu odobratý počítač, aj mobilný telefón), ale len prostredníctvom informovaného rodinného príslušníka alebo obhajcu. Obhajca dňa 08.06.2016 (streda) vypovedal žalobcovi plnú moc. Žalobca požiadal (bez uvedenia dôvodu prekážky v práci) o dovolenku prostredníctvom svojho (nového) právneho zástupcu dňa 09.06.2016 (štvrtok), ktorý kontaktoval kolegu žalobcu; avšak dovolenka žalobcovi nebola schválená od 01.06.2016, nakoľko nebola vyžiadaná a schválená vopred. Dňom 10.06.2016 (piatok) mal žalovaný vedomosť o dôvode neprítomnosti žalobcu na pracovisku na základe telefonického rozhovoru jeho zamestnankyne s právnym zástupcom žalobcu, ktorý súčasne požiadal o schválenie dovolenky alebo poskytnutie neplateného voľna. Formu a spôsob oznámenia prekážky v práci zákon nestanovuje, a preto neformálne oznámenie dôvodov neprítomnosti žalobcu v práci jeho obhajcom dňa 10.06.2016; následne ním písomne potvrdené; možno považovať za kvalifikované splnenie si povinnosti žalobcom v zmysle § 144 ods. 1 Zákonníka práce. Z uvedeného vyplýva, že žalobca sa dopustil skutku vytýkaného mu žalovaným v okamžitom skončení pracovného pomeru, keď výsledky vykonaného dokazovania poskytujú dostatočný podklad pre záver o neospravedlnenej absencii žalobcu v práci, a to v období od 01.06.2016 do 10.06.2016. 11. Odvolací súd sa tak stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca zavinil nesplnenie si svojej povinnosti bez zbytočného odkladu upovedomiť žalovaného o prekážke v práci a o jej predpokladanom trvaní, keďže mal reálnu objektívnu možnosť požiadať osoby informované o jeho vzatí do väzby, aby túto skutočnosť oznámili žalovanému. Žalobca sa tak dopustil porušenia pracovnej disciplíny svojou neprítomnosťou na pracovisku, ktorú neospravedlnil riadne a včas, vo forme nevedomej nedbanlivosti. 12. Odvolací súd však po zvážení všetkých okolností danej veci považoval za dôvodnú argumentáciu žalobcu, že jeho porušenie pracovnej disciplíny nedosiahlo intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Odvolací súd pri hodnotení stupňa intenzity porušenia pracovných povinností žalobcom považoval za potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že žalobca na splnenie si svojej povinnosti vyvinul úsilie primerané okolnostiam, v ktorých sa náhle a nečakane ocitol. Žalobca podnikol v rámci svojich objektívnych možností reálne kroky na informovanie žalovaného o neprítomnosti v práci v trvaní jedného týždňa ihneď v deň jeho zadržania, kedy ešte nemohol predpokladať ako sa situácia v najbližších dňoch; keď čakal, či bude vzatý do väzby; vyvinie. V období po vzatí do väzby, keď žalobca ešte čakal ako bude o jeho väzbe definitívne; na základe ním podanej sťažnosti; rozhodnuté, sa snažil vyriešiť svoju neprítomnosť v práci poskytnutím mu dovolenky alebo neplateného voľna, žalovaný však žalobcovi dovolenku od 01.06.2016 neschválil z dôvodu, že nebola vyžiadaná a schválená vopred a následne dňa 16.06.2016 nevyhovel ani jeho žiadosti o poskytnutie neplateného voľna vzhľadom na nemožnosť jeho spätného schválenia a kritickej situácie na pracovisku. Dôvodná je námietka žalovaného, že o čerpaní dovolenky rozhoduje zamestnávateľ; avšak s tým, že pri určovaní dovolenky má prihliadať aj na oprávnené záujmy zamestnanca; (§ 111 ods. 1 Zákonníka práce), a že zamestnávateľ nie je povinný poskytnúť zamestnancovi pracovné voľno z iných dôvodov ako sú zákonom výslovne stanovené dôležité osobné prekážky v práci, a ani pracovné voľno na žiadosť zamestnanca (§ 141 ods. 3 Zákonníka práce). Odvolací súd však vzal na zreteľ, že absencia žalobcu bola v konečnom dôsledku neospravedlnenou nielen z dôvodu, že nebola riadne a včas ospravedlnená žalobcom, ale aj z dôvodu, že žalobcovi na jeho žiadosť nebola žalovaným schválená dovolenka od 01.06.2016, a to len z (formálneho) dôvodu; ako to sám žalovaný uviedol v okamžitom skončení pracovného pomeru; že nebola vyžiadaná vopred, hoci z výpovede žalobcu vyplynulo, že mal zostatok nevyčerpanej dovolenky v rozsahu 2 týždňov. Pokiaľ ide o nevyhovenie žiadosti žalobcu o poskytnutie neplateného voľna, možno ho považovať za akceptovateľné vzhľadom na krízový stav na pracovisku žalovaného. V intenciách uvedeného odvolací súd dodáva, že žalovaný na jednej strane vytýkal žalobcovi, že ho riadne a včas neinformoval o dôvode neprítomnosti na pracovisku a jeho predpokladanom trvaní, na druhej strane žalovaný reagoval už aj na prvé (neoficiálne) pokusy žalobcu o vyriešenie jeho neprítomnosti v práci kontaktovaním kolegov, keď na základe telefonátu sestry žalobcu dňa 31.05.2016 mu poskytol na tento deň dovolenku a na základe telefonátu jeho obhajcu dňa 9.06.2016, rozhodol žalovaný o žiadosti obhajcu o poskytnutie dovolenky žalobcovi v maximálnom množstve tak, že od 01.06.2016 mu neschvaľuje dovolenku; a keď už došlo k relevantnému ospravedlneniu neprítomnosti žalobcu v práci jeho obhajcom dňa 10.06.2016, žalovaný pristúpil k okamžitému skončenie pracovného pomeru so žalobcom. 13. Odvolací súd zohľadnil, že absencia žalobcu v práci bola neospravedlnenou od 01.06. do 10.06.2016, teda v trvaní 7 pracovných dní, ktorú sa žalobca v rámci svojich možností snažil; hoci aj spätne; vykryť aspoň dočasne čerpaním zostatku dovolenky alebo neplateným voľnom. Bez povšimnutia nebolo možné ponechať ani tú skutočnosť, že žalovaný na základe telefonického kontaktu s obhajcom žalobcu vedel o dôvode prekážky v práci už dňa 10.06.2016, a teda v čase, keď už bola neprítomnosť žalobcu na pracovisku ospravedlnená jeho obhajcom, pristúpil žalovaný dňa 13.06.2016 k okamžitému skončeniu pracovného pomeru predložením žiadosti o jeho prerokovanie zástupcom zamestnancov a v čase, keď bol žalobca prepustený z väzby dňa 15.06.2016 a pripravený nastúpiť do práce, rozviazal s ním žalovaný dňa 16.06.2016 okamžite pracovný pomer. Za tejto situácie sa javí žalovaným zvolený najprísnejší postih dočasnej neospravedlnenej neprítomnosti žalobcu v práci ako neprimerane tvrdý. Vzhľadom na dobu trvania riadneho pracovného pomeru žalobcu u žalovaného (7 rokov), počas ktorého žalobca svedomite pristupoval k plneniu si svojich pracovných povinností, a s prihliadnutím na to, že žalovaný neuviedol konkrétne negatívne dôsledky neprítomnosti žalobcu v práci na jeho majetku, či iných právach a oprávnených záujmoch, nemožno považovať okamžité skončenie pracovného pomeru za akceptovateľnú sankciu za porušenie pracovnej disciplíny žalobcom. Odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle § 109 ods. 5 Zákonníka práce je zamestnávateľ oprávnený uplatniť (miernejší) sankčný postih v podobe krátenia dovolenky zamestnancovi za výkon väzby. 14. Odvolací súd zastáva názor, že za situácie, ak by sa nedalo žalobcovi vyjsť v ústrety poskytnutím mu dovolenky na čas vo výkone väzby, pretože si ju už vyčerpal, a poskytnutie neplateného voľna by žalovanému neumožňovali objektívne prevádzkové dôvody, bolo by možné dospieť k záveru, že od žalovaného by nebolo možné za žiadnych rozumných okolností spravodlivo požadovať, aby pracovný pomer žalobcu u neho pokračoval aj keď len do skončenia výpovednej doby. V preskúmavanej veci možno konštatovať, že dôsledky vyvodené žalovaným voči žalobcovi za porušenie pracovnej disciplíny sú v hrubom nepomere k následkom, ktoré vznikli, resp. ktorých vznik hrozil, žalovanému porušením pracovnej disciplíny žalobcom. So zreteľom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že konanie vytýkané žalobcovi nedosiahlo svojou intenzitou také závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by odôvodňovalo okamžité skončenie pracovného pomeru. 15. Na základe žalobcom dôvodne uplatnených námietok v podanom odvolaní preto odvolací súd podľa § 388 Cs.p. zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal vyslovenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 16.06.2016 a jeho ďalšieho trvania na základe jeho oznámenia zo dňa 24.06.2016, v celom rozsahu vyhovel. 16. O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. žalobcovi , ktorý mal v konaní úspech, priznal proti žalovanému v celom rozsahu nárok na náhradu trov prvoinštančného, aj odvolacieho konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s uplatnením jeho práva. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 C.s.p.).