Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4To/38/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317010332 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1317010332.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Petra Šamka a JUDr. Vladimíra Buchvalda, v trestnej veci obžalovaného Mgr. Q. E., PhD., pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III z 10.01.2018 sp. zn. 46T/84/2017 na verejnom zasadnutí konanom 20. septembra 2018 takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu. Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. s použitím § 285 písm. b/ Tr. por. sa obžalovaný Z.. Q. E., S.., nar. XX.XX.XXXX v Z., trvale bytom C., E. XXXXX/XX, na slobode, o s l o b o d z u j e spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III z 26.05.2017 sp. zn. 1 Pv 302/16/1103, pre skutok právne posúdený ako prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že v presne nezistené dni v období od 10.08.2015 do 09.03.2016 v Bratislave, na C. č. 3, na oddelení policajných pridelencov a mierových misií úradu medzinárodnej policajnej spolupráce S. Policajného zboru, v tom čase ako príslušník Policajného zboru služobne zaradený vo funkcii starší referent špecialista - styčný dôstojník, v činnej zálohe, s výkonom funkcie na Európskom policajnom úrade so sídlom v Haagu, uviedol zamestnávateľa do omylu tým, že predložil nepravdivé žiadosti o náhradu výdavkov spojených s pobytom manželky a dieťaťa v krajine vyslania v zmysle § 20 ods. 1, ods. 2 a § 21 ods. 1, ods. 2 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov, pričom v týchto si uplatnil náhradu aj za dni, kedy sa jeho rodinní príslušníci nezdržiavali v krajine dočasného vyslania zamestnanca a to: - v žiadosti zo dňa 10.08.2015 žiadal náhradu uvedených výdavkov na manželku a 3 deti za mesiac júl 2015 celkom za 19 dní (od 01.07.2015 do 19.07.2015), z čoho 9 dní (od 11.07.2015 do 19.07.2015) uviedol v rozpore so skutočnosťou, nakoľko v tieto dni sa jeho rodinní príslušníci nezdržiavali v krajine dočasného vyslania, - v žiadosti zo dňa 02.09.2015 žiadal náhradu uvedených výdavkov na manželku a 3 deti za mesiac august 2015 celkom za 23 dní (od 09.08.2015 do 31.08.2015), z čoho 13 dní (od 09.08.2015 do 21.08.2015) uviedol v rozpore so skutočnosťou, nakoľko v tieto dni sa jeho rodinní príslušníci nezdržiavali v krajine dočasného vyslania, - v žiadosti zo dňa 29.02.2016 žiadal náhradu uvedených výdavkov na manželku a 3 deti za mesiac február 2016 celkom za 26 dní (od 01.02.2016 do 22.02.2016 a od 26.02.2016 do 29.02.2016), z čoho 3 dni (22.02.2016 a od 26.02.2016 do 27.02.2016) uviedol v rozpore so skutočnosťou, nakoľko v tieto dni sa jeho rodinní príslušníci nezdržiavali v krajine dočasného vyslania, následne na základe týchto žiadostí mu boli na jeho účet č. H B. XXXX XXXX XX neoprávnene vyplatené náhrady za manželku a deti dňa 14.08.2015 vo výške 967,10 eur, dňa 11.09.2015 vo výške 1.396,94 eur a dňa 18.03.2016 vo výške 356,40 eur, čím sa neoprávnene obohatil a spôsobil Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava škodu v celkovej výške 2.720,44 eur, ktorú neskôr na základe výzvy nadriadeného uhradil, čím uznal neoprávnené obohatenie v uvedenej výške, l e b o skutok nie je trestným činom. o d ô v o d n e n i e : O d ô v o d n e n i e Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 10.01.2018 sp. zn. 46T/84/2017 bol obžalovaný Z.. Q. E., S.. uznaný za vinného pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že v presne nezistené dni v období od 10.08.2015 do 09.03.2016 v C., na C. č. 3, na oddelení policajných pridelencov a mierových misií úradu medzinárodnej policajnej spolupráce Prezídia Policajného zboru, v tom čase ako príslušník Policajného zboru služobne zaradený vo funkcii starší referent špecialista - styčný dôstojník, v činnej zálohe, s výkonom funkcie na Európskom policajnom úrade so sídlom v Haagu, uviedol zamestnávateľa do omylu tým, že predložil nepravdivé žiadosti o náhradu výdavkov spojených s pobytom manželky a dieťaťa v krajine vyslania v zmysle § 20 ods. 1, ods. 2 a § 21 ods. 1, ods. 2 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov, pričom v týchto si uplatnil náhradu aj za dni, kedy sa jeho rodinní príslušníci nezdržiavali v krajine dočasného vyslania zamestnanca a to v žiadosti zo dňa 10.08.2015 žiadal náhradu uvedených výdavkov na manželku a 3 deti za mesiac júl 2015 celkom za 19 dní (od 01.07.2015 do 19.07.2015), z čoho 9 dní (od 11.07.2015 do 19.07.2015) uviedol v rozpore so skutočnosťou, nakoľko v tieto dni sa jeho rodinní príslušníci nezdržiavali v krajine dočasného vyslania, ďalej v žiadosti zo dňa 02.09.2015 žiadal náhradu uvedených výdavkov na manželku a 3 deti za mesiac august 2015 celkom za 23 dní (od 09.08.2015 do 31.08.2015), z čoho 13 dní (od 09.08.2015 do 21.08.2015) uviedol v rozpore so skutočnosťou, nakoľko v tieto dni sa jeho rodinní príslušníci nezdržiavali v krajine dočasného vyslania napokon v žiadosti zo dňa 29.02.2016 žiadal náhradu uvedených výdavkov na manželku a 3 deti za mesiac február 2016 celkom za 26 dní (od 01.02.2016 do 22.02.2016 a od 26.02.2016 do 29.02.2016), z čoho 3 dni (22.02.2016 a od 26.02.2016 do 27.02.2016) uviedol v rozpore so skutočnosťou, nakoľko v tieto dni sa jeho rodinní príslušníci nezdržiavali v krajine dočasného vyslania, následne na základe týchto žiadostí mu boli na jeho účet č. NL67 B. XXXX XXXX XX neoprávnene vyplatené náhrady za manželku a deti dňa 14.08.2015 vo výške 967,10 eur, dňa 11.09.2015 vo výške 1.396,94 eur a dňa 18.03.2016 vo výške 356,40 eur, čím sa neoprávnene obohatil a spôsobil Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava škodu v celkovej výške 2.720,44 eur, ktorú neskôr na základe výzvy nadriadeného uhradil, čím uznal neoprávnené obohatenie v uvedenej výške. Za uvedený prečin bol obžalovanému podľa § 221 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods., § 36 písm. j/ Tr. zák. a § 56 ods. 1 Tr. zák. uložený peňažný trest vo výmere 2000,- eur. Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, okresný súd obžalovanému uložil náhradný trest odňatia slobody o výmere 6 mesiacov. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie obžalovaný Z.. Q. E., S.. V písomných dôvodoch svojho odvolania obžalovaný prostredníctvom zvoleného obhajcu poukázal na to, že súd prvého stupňa oprel záver o jeho vine o dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní, jednalo sa o výsluchy svedkov pplk. Z.. Q. V., pplk. A.. S. A. a plk. A.. A. S., e-mailovú korešpondenciu medzi ním a svedkom pplk. Z.. Q. V. a napokon z písomných dokladov poškodenej organizácie. Súd prvého stupňa poukázal aj na jeho výsluch, z ktorého vyvodil, že sa mal ku spáchaniu skutku priznať. Skutočnosť, že sa mal ku spáchaniu skutku priznať, vyvodil okresný súd ďalej z toho, že mal uhradiť rozdiel finančnej náhrady, ktorú vyčíslila poškodená organizácia na základe zmenených údajov v uplatnených náhradách výdavkov spojených s pobytom manželky a dieťaťa v krajine vyslania. Z týchto dôkazov konajúci súd vyvodil, že mal vedome uviesť poškodenú organizáciu do omylu. V danej súvislosti však okresný súd neuviedol žiadne konkrétne právne úvahy, ktoré ho viedli k záveru o úmyselnom zavinení. Súd prvého stupňa sa uspokojil so zistením, že si uplatnil náhradu výdavkov s vedome uvedenými nepravdivými údajmi bez toho, aby si jednak riadne zistil skutočný rozsah administratívneho pochybenia, jednak v prípade ustálenia takéhoto rozsahu, skúmal a zohľadňoval dôvody, prečo sa tak mohlo stať. Svedok pplk. Z.. Q. V. sa na hlavnom pojednávaní vyjadril, že si pozeral fotografie na facebookovom profile svojho syna, ktorý je v skupine priateľov jeho dcéry. Tieto fotografie predložil ako dôkaz vo vyšetrovaní a v podstate mal potvrdzovať správnosť zmien údajov v náhradách výdavkov, ktoré on (obžalovaný) vykonal na jeho podnet. Postup, akým sa orgány činné v trestnom konaní dostali k uvedeným dôkazom, bol podľa jeho názoru nezákonný. Vzhľadom na charakter komunikácie na internetovej sociálnej sieti, ktorú mala jeho dcéra, teda, že sa jednalo o súkromnú komunikáciu s obmedzeným počtom užívateľov, odvolateľ uzavrel, že postupom orgánov činných v trestnom konaní došlo k porušeniu ústavného práva na ochranu súkromia tretích osôb, resp. povedané inými slovami, orgány činné v trestnom konaní postupovali pri zaisťovaní týchto dôkazov v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku, pričom takto získané dôkazy trpia vadou nezákonnosti, teda sú nepoužiteľné v trestnom konaní. Pokiaľ by sa pripustil názor okresného súdu, že výška škody, ktorú mal spôsobiť poškodenej organizácii sa výlučne zakladá na zmenených údajov, ktoré vykonal na podnet svojho nadriadeného a súčasne zaplatil na účet poškodenej organizácie sumu finančnej náhrady a tento dôkaz by mal v podstate stačiť na preukázanie jeho viny, potom by stačilo na spochybnenie jeho viny to, že by zmenu týchto údajov spochybnil alebo dokonca vylúčil a žiadal o vrátenie ním poukázanej finančnej náhrady na účet poškodenej organizácie. Inými slovami povedané, takýmto postupom by v podstate ovplyvňoval kvalifikačný znak skutkovej podstaty trestného činu bez toho, aby tieto skutočnosti boli relevantným a objektívnym spôsobom preverené. Súd prvého stupňa sa vyhol kvalifikovanému posúdeniu možnosti splnenia podmienok na aplikáciu tzv. materiálneho korektívu v intenciách ustanovenia § 10 ods. 2 Tr. zák. Konajúci súd má totiž vždy povinnosť skúmať, či sú splnené podmienky v ustanovení § 10 ods. 2 Tr. zák. v prípade, ak je prejednávaný skutok právne kvalifikovaný ako prečin. V neposlednom rade odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedalo ustanoveniu § 168 ods. 1 Tr. por., vrátane toho, ako sa konajúci súd vysporiadal a vyhodnotil všetky dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní. Na základe uvedeného navrhuje, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaní obžalovaného, nariadil verejné zasadnutie, ktorého sa zúčastnil iba obhajca obžalovaného a prokurátorka krajskej prokuratúry. Odvolací súd podľa § 293 ods. 7 Tr. por. vykonal verejné zasadnutie bez prítomnosti obžalovaného Z.. Q. E. S.., nakoľko tento svojim písomným podaním zo dňa 04.09.2018, ktorý bol doručený krajskému súdu prostredníctvom obhajcu dňa 20.09.2018 požiadal, aby sa verejné zasadnutie pred odvolacím súdom vykonalo v jeho neprítomnosti. Krajský súd rovnako vykonal verejné zasadnutie bez prítomnosti zástupkyne poškodenej organizácie - Ministerstva vnútra SR, nakoľko na takýto postup boli tiež splnené zákonné podmienky (zástupkyňa poškodenej organizácie svoju neúčasť ospravedlnila písomným podaním zo dňa 17.09.2018). Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom sa v plnom rozsahu pridržiaval písomne podaného odvolania a jeho dôvodov. Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Alternatívne navrhol, aby druhostupňový súd po zrušení napadnutého rozsudku sám vo veci rozhodol a obžalovaného spod obžaloby oslobodil. Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhla, aby krajský súd odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol. Krajský súd v Bratislave na podklade podaného odvolania oprávnenou osobou preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku a tiež aj správnosť postupu konania, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo, prihliadnúc i na chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., pričom zistil, že odvolanie obžalovaného Z.. Q. E., PhD. je dôvodné. Odvolací súd zo spisového materiálu zistil, že pred súdom prvého stupňa bolo vykonané dokazovanie zákonným spôsobom a v rozsahu nevyhnutnom pre meritórne rozhodnutie. Bol vypočutý obžalovaný Z.. Q. E., S.., zástupkyňa poškodenej organizácie Z.. A. L., ďalej boli vypočutí svedkovia pplk. Z.. Q. V., pplk. A.. S. A., pplk. A.. A. S., boli prečítané listinné dôkazy - podanie Ministerstva vnútra SR s prílohami, záznam vyčíslenej škody, výzva na vrátenie časti náhrad, oznámenie o vrátení alikvotnej časti náhrad, výpisy z účtu, úradný záznam s prílohami, vyjadrenie obžalovaného, žiadosť o zistení informácií, správa Národnej ústredne Interpol s prílohami, odpoveď na žiadosť, správa Krajského riaditeľstva PZ Bratislava, e-mailová komunikácia a osobné posudky na obžalovaného. Okresný súd po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní dospel k záveru, že skutok, ktorý je popísaný vo výrokovej časti rozsudku sa stal, tohto sa dopustil obžalovaný Z.. Q. E., S.. a jeho konanie bolo potrebné kvalifikovať ako prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. a to tak po stránke subjektívnej, ako aj objektívnej. Pri uznaní viny okresný súd vychádzal najmä z výpovedí svedkov pplk. Z.. Q. V., pplk. A.. S. A. a plk. A.. A. S., ako aj zo samotnej výpovede obžalovaného Z.. Q. E., S.. Obžalovaný popísal svoje konanie v podstate totožne, ako bolo uvedené v skutkovej vete obžaloby, namietal iba zavinenie, ktoré podľa jeho názoru bolo iba nedbanlivostné. Okresný súd ďalej vyslovil, že dôsledne skúmal, či sa obžalovaný svojho konania skutočne nemohol dopustiť formou nedbanlivosti tak, ako sa obžalovaný bránil. Tu však prihliadol na výpovede svedkov pplk. Z.. Q. V., pplk. A.. S. A. a plk. A.. A. S., ktorí zhodne uvádzali, že vyplnenie tlačiva bolo administratívne nenáročné, o spôsobe vypĺňania bol obžalovaný pred vyslaním na misiu riadne poučený, zastával už podobné posty vo viacerých štátoch a v čase vypĺňania týchto tlačív nečelil mimoriadne vypätému pracovnému nasadeniu. Navyše konanie obžalovaného sa opakovalo najmenej v troch prípadoch počas obdobia siedmych mesiacov. Z uvedených faktov okresný súd vyvodil, že sa nemohlo jednať o nedbanlivostné konanie. Pokiaľ išlo o námietku obžalovaného spochybňujúcu výšku spôsobenej škody, okresný súd bez akýchkoľvek pochybností akceptoval sumu 2.720,44 eur, ktorá bola riadne ustálená poškodenou organizáciou a jej vyčíslenie bolo realizované v zmysle ustanovení zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, v znení neskorších predpisov a podkladov doručených obžalovaným. V neposlednom rade okresný súd poukázal aj na skutočnosť, že obžalovaný túto čiastku dňa 14.04.2016 poškodenej organizácii zaplatil a to bez akejkoľvek snahy o jej spochybnenie. Krajský súd v Bratislave po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že dôkazy v posudzovanej veci boli vykonané v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, rovnako okresný súd správne uzavrel, že žalovaný skutok sa stal a tohto sa dopustil práve obžalovaný Z.. Q. E., S.. Na strane druhej, prvostupňový súd pochybil, keď ustálil, že uvedené konanie obžalovaného treba právne kvalifikovať ako prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., napriek tomu, že závažnosť tohto činu vykazujúceho formálne znaky prečinu bola nepatrná. Prvostupňovému súdu treba vytknúť nedôslednosť v tom, keď pri hodnotení vykonaných dôkazov vôbec neskúmal, či v posudzovanej veci boli alebo neboli splnené podmienky upravené v ustanovení § 10 ods. 2 Tr. zák., podľa ktorého, nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Formálne chápanie kategórie trestných činov má v ustanovení § 10 ods. 2 Tr. zák. zakotvenú výnimku. Táto výnimka sa dá chápať dvoma spôsobmi. Podľa prvého je vyjadrená v § 8 Tr. zák. v poslednej alinei slovami „ak tento zákon neustanovuje inak“. Práve § 10 ods. 2 Tr. zák. je v priamej nadväznosti na túto alineu a zavádza do formálneho chápania trestného činu možnosť uplatnenia tzv. materiálneho korektívu. Pri tomto poňatí materiálny korektív znamená, že prečin má len formálne znaky, teda znaky skutkovej podstaty trestného činu, avšak na korekciu prílišnej tvrdosti tohto postupu môžu byť v konkrétnom prípade použité určité materiálne kritériá, ktoré, keď sú závažné, a zistí sa nízka závažnosť prečinu, spôsobujú, že konkrétny čin nie je prečinom. Druhý spôsob považuje § 10 ods. 2 Tr. zák. za materiálny znak prečinu, za jeden zo zákonných znakov trestného činu (avšak výlučne prečinu) uvedeného v § 8 Tr. zák. Nech už zvolíme ktorýkoľvek z týchto teoretických prístupov, praktické dôsledky tohto ustanovenia sú rovnaké. Ak je závažnosť činu vykazujúceho formálne znaky (znaky skutkovej podstaty) prečinu nepatrná, nejde o prečin. Obligatórne, teda závažnosť prečinu musí byť zvažovaná pri rozhodovaní o každom čine vykazujúcom formálne znaky prečinu. Pri určení závažnosť prečinu ako merateľného kritéria materiálneho znaku (materiálneho korektívu) je potrebné si uvedomiť, že materiálny znak (materiálny korektív) je daný súborom viacerých skutočností, ktoré treba v každom jednotlivom prípade zvážiť ako jeden celok, aj keď v každom jednotlivom prípade môže byť pomer, s ktorým sa prihliada na tieto jednotlivé skutočnosti a na vzájomný vzťah medzi nimi, rôzny. Materiálny znak (materiálny korektív) je určený spôsob vykonania činu a jeho následkom, okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný, mierou zavinenia páchateľa a pohnútkou páchateľa. Z uvedeného teda vyplýva, že tento stupeň závažnosti nemožno konkrétne vyjadriť a je len na zvážení príslušného orgánu činného v trestnom konaní a súdu, ako všetky tieto taxatívne vymedzené okolnosti vymedzujúce závažnosť prečinu bude posudzovať a či teda na základe materiálneho znaku (materiálneho korektívu) uzná, či ide o prečin, alebo nie. V prípade pozitívneho vyhodnotenia uvedených kritérií a konštatovania, že vzhľadom na spôsob vykonania činu, následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná, nejde teda o prečin, čin súdne trestný, a môže byť vyhodnotený ako priestupok, resp. iný administratívno-právny delikt a takto aj kvalifikovaný a naďalej riešený. Z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplynulo, že obžalovaný Z.. Q. E., S.. v presne nezistené dni v období od 10.08.2015 do 09.03.2016 v Bratislave, na C. č. 3, na oddelení policajných pridelencov a mierových misií úradu medzinárodnej policajnej spolupráce Prezídia Policajného zboru, v tom čase ako príslušník Policajného zboru služobne zaradený vo funkcii starší referent špecialista - styčný dôstojník, v činnej zálohe, s výkonom funkcie na Európskom policajnom úrade so sídlom v Haagu, uviedol zamestnávateľa do omylu tým, že predložil nepravdivé žiadosti o náhradu výdavkov spojených s pobytom manželky a dieťaťa v krajine vyslania v zmysle § 20 ods. 1, ods. 2 a § 21 ods. 1, ods. 2 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov, pričom v týchto si uplatnil náhradu aj za dni, kedy sa jeho rodinní príslušníci nezdržiavali v krajine dočasného vyslania zamestnanca následne na základe týchto žiadostí mu boli na jeho účet č. NL67 B. XXXX XXXX XX neoprávnene vyplatené náhrady za manželku a deti dňa 14.08.2015 vo výške 967,10 eur, dňa 11.09.2015 vo výške 1.396,94 eur a dňa 18.03.2016 vo výške 356,40 eur, čím sa neoprávnene obohatil a spôsobil Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava škodu v celkovej výške 2.720,44 eur, ktorú neskôr na základe výzvy nadriadeného uhradil, čím uznal neoprávnené obohatenie v uvedenej výške. Vzhľadom na vyššie uvedené zistenia, ako aj na základe zhodnotenia všetkých hľadísk uvedených v § 10 ods. 2 Tr. zák. dospel odvolací súd k záveru, že závažnosť tohto činu vykazujúceho formálne znaky prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. bola iba nepatrná. V prvom rade krajský súd prihliadol na skutočnosť, že obžalovaný po výzve nadriadeného zo dňa 17.03.2016, aby odstránil nezrovnalosti pri vykazovaní pobytu svojich rodinných príslušníkov v krajine vyslania, ihneď na druhý deň t. j. 18.03.2016 zaslal správu, v ktorej uviedol, že pri spracovaní výkazov na mesiace júl a august 2015 a február 2016 vznikli nepresnosti spôsobené jeho nepozornosťou pri výpočte dní pobytu, pričom je ochotný finančné prostriedky vrátiť. Následne dňa 18.03.2016 a 21.03.2016 obžalovaný zaslal nadriadenému opravené výkazy o pobyte rodinných príslušníkov v krajine vyslania za mesiac február 2016, júl 2015 a august 2015. V posudzovanej veci je významná aj okolnosť, že obžalovaný dňa 14.04.2016 bankovým prevodom uhradil spôsobenú škodu vo výške 2.720,44 eur. Nemenej významná je časť výpovede svedka pplk. Mgr. Q. V. z hlavného pojednávania, ktorý na otázku prokurátora, aké personálne opatrenia vykonali voči obžalovanému, ten odpovedal, že personálnymi oprávneniami disponuje minister vnútra, riaditeľ úradu medzinárodnej policajnej spolupráce predloží návrh na „stiahnutie“ ministrovi, po dohode som „stiahol“ obžalovaného späť na územie Slovenskej republiky. Sám obžalovaný na hlavnom pojednávaní potvrdil, že svoje pôsobenie v Policajnom zbore ukončil v mesiaci jún 2016, pričom to bolo na jeho podnet. V neposlednom rade bolo akceptovateľné tvrdenie obžalovaného na hlavnom pojednávaní, že v kritickom čase vrcholila migračná kríza, neustále boli operatívne mítingy a na administratívu mu nezostávalo veľa času, čo napovedá o okolnostiach, za ktorých bol čin spáchaný. Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, v znení neskorších predpisov, priestupku sa dopustí ten, kto úmyselne spôsobí škodu na cudzom majetku krádežou, spreneverou, podvodom alebo zničením alebo poškodením veci z takého majetku, alebo sa o takéto konanie pokúsi. Podľa § 52 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície, v znení neskorších predpisov, podľa tohto zákona sa prejedná aj konanie policajta, ktoré má znaky priestupku (ďalej len „priestupok“). Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície, v znení neskorších predpisov, priestupok možno prejednať a uložiť zaň disciplinárne opatrenie najneskôr do dvoch rokov odo dňa spáchania priestupku. V posudzovanej veci preto krajský súd v žalovanom skutku zistil iba priestupok proti majetku podľa § 50 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, v znení neskorších predpisov. S poukazom na ustanovenie § 58 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície, v znení neskorších predpisov, priestupok však nemožno prejednať a uložiť zaň disciplinárne opatrenie, pokiaľ od jeho spáchania uplynuli dva roky. Nakoľko ide o skutok, ktorý sa stal v období od 10.08.2015 do 09.03.2016 a na prejednanie priestupku už uplynula zákonom stanovená lehota dvoch rokov, kedy príslušný orgán mohol priestupok prejednať, bolo by postúpenie veci tomuto orgánu nedôvodné, preto krajský súd po zrušení rozsudku súdu I. stupňa sám rozhodol spôsobom, že obžalovaného Mgr. Q. E., S.. spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III z 26.05.2017 sp. zn. 1 Pv 302/16/1103 oslobodil za použitia ustanovenia § 285 písm. b/ Tr. por., lebo skutok nie je trestným činom. Na podklade týchto úvah, odvolací súd v trestnej veci obžalovaného Z.. Q. Kyselicu, PhD. rozhodol spôsobom, vyplývajúcim z výrokovej časti tohto rozsudku, pričom v zmysle § 322 ods. 3 Tr. por. mal krajský súd dostatok podkladov pre vlastné rozhodnutie. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.