Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3To/37/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317010615 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1317010615.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a členov senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a JUDr. Danice Veselovskej v trestnej veci obžalovaného B. J., pre prečin nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. b/, písm. c/, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 23.01.2018, sp.zn. 6T/111/2017, na verejnom zasadnutí konanom dňa 19. júna 2018 takto r o z h o d o l : Podľa § 320 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu. Podľa § 280 ods. 2 Trestného poriadku sa vec obžalovaného B. J., I.. XX.XX.XXXX O. Z., G. Z. I. F.. Q.. Y. M. Č.. XX, stíhaného podľa obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava III č.k. 2Pv 146/17/1103-12 zo dňa 25.08.2017 pre prečin nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. b/, písm. c/, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona na skutkovom základe, že v presne nezistenom čase od mesiaca máj roku 2016 v Z. v autoservise N., poškodenej W. W., I.. XX.XX.XXXX do motorového vozidla zn. N. M., sivej farby, ECV: Z.-XXX R. dal nainštalovať systém GPS+LBS, zn. H. G., R.: XXXXXXXXXXXXXXX, ktorý sa tam nachádzal do 01.03.2017, kedy uvedenú inštaláciu poškodená v spoločnosti N. Z. M..L..T., so sídlom G. X pri servise zistila a následne dala uvedený systém odstrániť, pričom tak učinil bez jej vedomia a súhlasu a pomocou daného zariadenia vedel kadiaľ sa poškodená s vozidlom pohybuje, čím výrazne zasiahol do jej súkromia, zároveň jej neustále podával informácie na akom konkrétnom mieste sa nachádza, pričom tieto informácie boli pravdivé, proti jej vôli jej píše sms správy a telefonuje na jej telefónne číslo s tým, že jej udáva vyššie uvedené informácie a správa sa k nej agresívne a urážlivo, p o s t u p u j e Okresnému úradu Bratislava, pretože nejde o trestný čin, ale žalovaný skutok by sa mal prejednať ako priestupok. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 23.01.2018, sp. zn. 6T/111/2017, samosudca rozhodol tak, že obžalovaného B. J. uznal vinným z prečinu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. b/, písm. c/, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona na skutkovom základe opísanom vyššie. Podľa § 360a ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. j/ Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona s použitím § 56 ods. 2 Trestného zákona obžalovanému uložil peňažný trest vo výške 1.500,- (tisícpäťsto) Eur a podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona mu ustanovil, pre prípad, že by bol výkon peňažného trestu úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) mesiace. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote ustanovenej v § 309 ods. 1 Trestného poriadku odvolanie obžalovaný B. J., po porade s obhajcom, písomným podaním doručeným na prvostupňový súd dňa 05.02.2018 a jeho zdôvodnením doručeným dňa 01.03.2018. V písomných dôvodoch odvolania obhajca v mene obžalovaného uviedol: „Aj pri plnom rešpekte k zásade, ktorá upravuje hodnotenie dôkazov súdom a k vnútornému presvedčeniu súdu poukazujem na § 28 ods. 1 Zákona č. 36/2005 Z.z o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Z citovaného ustanovenia tohto zákona vyplýva, že súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa. Aj keď nemôžem na svojho maloletého syna pôsobiť v harmonickej rodine a takto na neho vplývať snažil som sa o to v rodičovskej dohode s poškodenou, ktorá je matka môjho syna. Poškodená mi často prezentovala o synovi okolnosti, ktoré neboli v súlade so skutočným stavom veci a preto som mal o syna a jeho výchovu obavy. Bez rozdielu ako súd prvého stupňa vyhodnotil moje konanie vykonaným dokazovaním nie je zistené, žeby mojou pohnútkou bol záujem naplniť objektívnu stránku trestného činu, pre ktorý som bol odsúdený teda, že som konal v úmysle u poškodenej zbudiť dôvodnú obavu o jej život alebo zdravie, život alebo zdravie jej blízkej osoby alebo podstatným spôsobom zhoršiť jej kvalitu života. Akákoľvek komunikácia a kontakt s poškodenou bola len s cieľom zistenia kde sa nachádza môj syna a či je v poriadku. Som odsúdený za prečin. Podľa § 10 ods. 2/ Trestného zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Mojou pohnútkou bol len záujem o môjho syna. Podľa predbežných lekárskych vyšetrení som nikdy nemal byť otcom. Po narodení môjho syna pripadalo do úvahy viacej mužov a až testy potvrdili, že skutočným biologickým otcom som ja. Ako som vyššie uviedol, aj keď nemôžem svojho syna vychovávať v harmonickej rodine, chcem pre neho urobiť maximum a spolupôsobiť pri jeho výchove tak, aby bol zabezpečený jeho komplexný rozvoj. V ustanovení o prečine je zakotvená výnimka z formálneho chápania kategórie trestných činov. Závažnosť prečinu okrem iného určujú aj okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný a pohnútka páchateľa. Súd prvého stupňa v svojom presvedčení tieto hľadiská nedostatočne bral do úvahy. Podľa § 280 ods. 2/ Trestného poriadku súd postúpi vec inému orgánu, ak zistí, že nejde o trestný čin, ale žalovaný skutok by mal iný orgán prejednať ako priestupok, služobné previnenie alebo disciplinárne previnenie, o ktorých je tento orgán príslušný rozhodovať. Podľa § 49 ods. 1 písm. d/ Zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch kto úmyselne naruší občianske spolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným ublížením na zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním sa dopustí priestupku proti občianskemu spolunažívaniu. V tejto súvislosti nie je bez významu spomenúť významné interpretačné pravidlo, ktoré sa uplatňuje už aj v podmienkach Slovenskej republiky. Uplatňovanie princípu ultima ratio má plniť hlavne funkciu špeciality, ktorá sa uplatňuje tak pri tvorbe noriem trestného práva, ako aj pri ich aplikácii. Spočíva v povinnosti dať prednosť netrestným opatreniam právnej aj neprávnej povahy pred kriminalizáciou a taktiež v povinnosti súdov a orgánov činných v trestnom konaní dať prednosť uplatňovaniu zodpovednosti podľa netrestnej právnej normy pred postihom páchateľa pomocou noriem trestného práva. Tam, kde postačia k regulácii prostriedky správneho alebo civilného práva, sú trestnoprávne prostriedky nielen nadbytočné, ale z pohľadu princípu právneho štátu taktiež neprípustné. Pritom tento princíp je uplatňovaný tak v systémoch s formálnym pojatím trestného činu ako aj systémoch s materiálnym pojatím trestného činu. Ak aj súd prvého stupňa dospel k záveru, že musím niesť zodpovednosť za svoje konanie je v tomto prípade možné, aby bol využitý jeden z odklonov na riešenie tohto prípadu, pretože existujú viaceré dôvody, aby súd nepostupoval štandardným konaním, pretože súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou skutku, ktorý je uvedený v obžalobe. Odchýlne právne posúdenie skutku samo o sebe nie je ani v rozpore s obžalovacou zásadou. Vzhľadom k tomu, že výsledky dokazovania na hlavnom pojednávaní preukázali, že nejde o trestný čin, ale že môže ísť o priestupok odvolaciemu súdu navrhujem, aby moju vec podľa § 280 ods. 2/ Trestného poriadku postúpil inému orgánu, aby ho prejednal ako priestupok.“ K odvolaniu obžalovaného sa vyjadril prokurátor, ktorý považuje rozsudok za zákonný a plne odôvodnený, nakoľko z výsledkov dokazovania na hlavnom pojednávaní bolo jednoznačne preukázané, že skutok sa stal tak ako ho obžalovanému kladie obžaloba za vinu. Zastáva názor, že v danom prípade konanie obžalovaného presiahlo vzhľadom na jeho dlhodobosť a intenzitu, hranicu, kedy by sa snáď dalo uvažovať len o nevhodnom správaní či priestupku. Naopak jedná sa o typický prípad stalkingu so závažným zásahom do súkromia poškodenej. Svoje vyjadrenie k rozsudku poskytla aj poškodená W. W., ktorá primárne konštatovala, že od prvého momentu, kedy podala trestné oznámenie, obžalovaný zavádza, klame a spolu s obhajcami predkladá súdu rôzne teórie, ktoré sa nezakladajú na pravde s cieľom vyhnúť sa trestnej zodpovednosti. Súhlasí s rozhodnutím prvostupňového súdu, že skutok sa stal, mala a naďalej má obavu o svoj život a zdravie ako aj svoju bezpečnosť a tiež zdravý vývin maloletého F.. Uvedené vyjadrenie oprela o skutočnosť, že obžalovaný je agresívnej a výbušnej povahy, čo sa viackrát potvrdilo tým, že sa zdržiaval pred jej bytom, kde ju urážal, bol voči nej agresívny a počas tehotenstva a aj po narodení spoločného syna ju fyzicky napadol, ktoré tvrdenie opiera o lekársku správu a len prísľubom zmeny spávania sa obžalovaného, nepodávala na neho trestné oznámenie. Polemizuje so záverom súdu o priznaných poľahčujúcich okolnostiach ako aj o druhu uloženého trestu s tým, že podľa jej názoru priamy úmysel vyjadruje vyšší stupeň zavinenia a nie poľahčujúcu okolnosť, pretože celé jeho konanie od zakúpenia zariadenia a zabezpečenia jeho inštalácie je úmyslom a chcel docieliť jej sledovanie, čo sa mu aj podarilo. Zdôraznila, že obžalovanému, otcovi ich syna, nikdy nebránila v styku s maloletým. K vyjadreniu pripojila ďalšie sms, ktoré majú preukazovať, že obžalovanému išlo len o osobu poškodenej. Záverom zhodnotila, že výsledky dokazovania preukázali, že obžalovaný spáchal žalovaný trestný čin a preto požiadala, aby odvolací súd nevyhovel návrhu obžalovaného o postúpení veci inému orgánu podľa § 280 ods. 2 Trestného poriadku, pretože podľa jej názoru naplnil všetky znaky žalovaného trestného činu. Spis bol predložený prvostupňovým súdom na rozhodnutie o odvolaní tunajšiemu súdu dňa 11.04.2018. Na verejnom zasadnutí, počas podania správy sudcom spravodajcom vrátane vyjadrenia poškodenej, obhajkyňa s obžalovaným uviedli, že nie sú oboznámení s vyjadrením poškodenej W. W., ktoré bolo oboznamované s tým, že im doručené nebolo. Zástupkyňa krajskej prokuratúry zhodne uviedla, že vyjadrenie nemá k dispozícii, no postačuje jeho oboznámenie. Po oboznámení sa s obsahom vyjadrenia predstúpila obhajkyňa uvádzajúc: „my toto vyjadrenie poškodenej považujeme za účelové, pretože poškodená uzavrela s obžalovaným dohodu jedná sa o rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 04.09.2017 sp. zn. 3P/117/2016, obsahom dohody je, že pravidelne je maloletý zverovaný svojmu otcovi, kde v rozsudku sú presne uvedené kedy má maloletého v starostlivosti cez týždeň, tak aj cez víkendy a prázdniny, až do takej miery je styk s mal upravený, že by sme mohli hovoriť o takmer striedavej starostlivosti. Ak by poškodená mala skutočne obavy vyplývajúce zo správania obžalovaného o zdravie a život seba a maloletého, tak sa domnievam, že nepristúpi na dohodu takéhoto znenia, ktoré bolo schválené súdom.“ V rámci záverečného návrhu boli prednesené konečné návrhy, kedy obhajkyňa, i vzhľadom na predchádzajúce vyjadrenie, poukazujúc na dôvody odvolania, navrhla, aby bola trestná vec postúpená na priestupok. Zástupkyňa krajskej prokuratúry odkazujúc na písomné vyjadrenie okresnej prokuratúry, navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Obžalovaný v rámci záverečného návrhu uviedol: „Podľa môjho názoru celé konanie poškodenej smerovalo k tomu, aby sme sa dohodli ohľadne výchovy a starostlivosti dieťaťa. Ja som vôbec nebol pripravený na obsah jej vyjadrenia, ktoré tu odznelo. Táto dohoda je schválená asi pol roka, dodržiavame ju, ja poškodenej vychádzam úplne v ústrety, aj teraz bola dva týždne na dovolenke a maloletý bol celú dobu so mnou. Aj teraz cez víkend bol so mnou a ráno som ho viezol do škôlky. Ja rozhodne popieram, že by som poškodenú prenasledoval. Dodávam, že som bol kontaktovaný aj zo škôlky syna a je pravda, že následne som kontaktoval poškodenú kde je moje dieťa. Poškodená bola viackrát aj s maloletým videná v nákupných centrách, známi ma na to upozorňovali, to GPS nefungovalo celý čas. Ja som poškodenú neprenasledoval. Ak by bolo možné, navrhujem toto konanie postúpiť na priestupok a pripájam sa k prednesu obhajkyne.“ Podľa § 320 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku: Odvolací súd napadnutý rozsudok zruší a a) vec postúpi, ak mal tak urobiť už súd prvého stupňa podľa § 280 ods. 1 alebo 2. Podľa § 280 ods. 2 Trestného poriadku: Súd postúpi vec inému orgánu, ak zistí, že nejde o trestný čin, ale žalovaný skutok by mal iný orgán prejednať ako priestupok, služobné previnenie alebo disciplinárne previnenie, o ktorých je tento orgán príslušný rozhodovať. Podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Podľa § 360a Trestného zákona (1) Kto iného dlhodobo prenasleduje takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu o jeho život alebo zdravie, život alebo zdravie jemu blízkej osoby alebo podstatným spôsobom zhoršiť kvalitu jeho života, tým, že a) sa vyhráža ublížením na zdraví alebo inou ujmou jemu alebo jemu blízkej osobe, b) vyhľadáva jeho osobnú blízkosť alebo ho sleduje, c) ho kontaktuje prostredníctvom tretej osoby alebo elektronickej komunikačnej služby, písomne alebo inak proti jeho vôli, d) zneužije jeho osobné údaje na účel získania osobného alebo iného kontaktu, alebo e) ho inak obmedzuje v jeho obvyklom spôsobe života, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok. (2) Odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a) na chránenej osobe, b) závažnejším spôsobom konania, c) z osobitného motívu, alebo d) verejne. Krajský súd, ako súd odvolací, na podklade podaného odvolania preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku a zistil, že odvolanie obžalovaného je dôvodné. Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že súd prvého stupňa v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal všetky základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Trestného poriadku, najmä zásady zákonného procesu - § 2 ods. 7 Trestného poriadku, práva na obhajobu - § 2 ods. 9 Trestného poriadku, voľného hodnotenia dôkazov - § 2 ods. 12 Trestného poriadku i rovnosti strán (kontradiktórnosti) - § 2 ods. 14 Trestného poriadku. Odvolací súd teda konštatuje, že okresný súd dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú. Odvolací súd rozhodujúci o odvolaní z predloženého spisového materiálu zistil, že na B. J. bola dňa 25.08.2017 na Okresný súd Bratislava III podaná Okresnou prokuratúrou Bratislava III, obžaloba č.k. 2Pv 146/17/1103-12 pre prečin nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. b/, písm. c/, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona na skutkovom základe v nej uvedenom (zhodnom s vymedzením skutku vo výroku tohto rozhodnutia), pričom vec bola na prvostupňovom súde vedená pod sp. zn. 6T/111/2017. Podaná obžaloba bola prejednaná na hlavnom pojednávaní konanom v dňoch 30.11.2017 a 23.01.2018, kedy bolo vykonané dokazovanie výsluchom obžalovaného B. J., poškodenej W. W., svedkov W.. Z. M. a G. Y. a oboznámením listinných dôkazov a po záverečných rečiach bolo rozhodnuté spôsobom uvedeným na začiatku odôvodnenia tohto rozhodnutia. Z vykonaného dokazovania bolo nesporným, že to, čo sa uvádzalo v skutkovej vete obžaloby, sa aj stalo, teda obžalovaný B. J. požiadal G. Y., ktorý uvedenú skutočnosť potvrdil aj na hlavnom pojednávaní, aby do vozidla N. M. nainštaloval systém Q.+Y. zn. H. tracker, pričom svedkovi deklaroval, že majiteľom vozidla je on sám, avšak skutočnou majiteľkou bola poškodená W. W., ktorá o nainštalovaní zariadenia vedomosť nemala a po preukázaní skutočnosti, že vo vozidle sa nachádza monitorovacie zariadenie, dala toto dňa 01.03.2017 odinštalovať, avšak od doby máj 2016 do nájdenia zariadenia vo vozidle (01.03.2017) obžalovaný vedel kadiaľ sa poškodená vozidlom pohybuje, podával jej informácie na akom konkrétnom mieste sa nachádza a to formou sms správ a sporadicky aj telefonicky a poškodená toto jeho správanie vnímala ako prenasledovanie a podala trestné oznámenie. Podľa podanej obžaloby konanie obžalovaného B. J. naplnilo znaky skutkovej podstaty prečinu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. b/, c/, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona tj. dlhodobo mal poškodenú prenasledovať takým spôsobom, že to mohlo vzbudiť dôvodnú obavu o jej život alebo zdravie, život alebo zdravie jej blízkej osoby alebo podstatným spôsobom zhoršiť kvalitu jej života, tým, že vyhľadával jej osobnú blízkosť alebo ju sledoval (písm. b/) a ju kontaktoval prostredníctvom tretej osoby alebo elektronickej komunikačnej služby, písomne alebo inak proti jej vôli (písm. c/) a čin mal spáchať na chránenej osobe (ods. 2 písm. a/, § 139 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona), pričom blízkou osobou sa, v zmysle § 127 ods. 4, ods. 5 Trestného zákona, rozumie aj rodič spoločného dieťaťa. Z vykonaného dokazovania bolo nesporným, že to čo sa uvádzalo v skutkovej vete obžaloby, sa aj stalo. Sporným zostalo právne posúdenie skutku, teda či konanie obžalovaného je potrebné posúdiť ako spáchanie prečinu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. b/, písm. c/, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona (ako bolo žalované) a takto konanie posúdil aj prvostupňový súd, alebo je možno vzhľadom na materiálny korektív ustanovený § 10 ods. 2 Trestného zákona, vec postúpiť na prejednanie priestupku (tak ako sa domáha obžalovaný s obhajcom). Nadriadený súd, po preskúmaní predloženého spisu dospel k záveru, že konanie obžalovaného nenaplnilo intenzitu trestného činu - žalovaného prečinu. Navyše konštatuje, že odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu, ktorým vysvetľuje, prečo konanie obžalovaného B. J. dosiahlo intenzitu prečinu a vyústilo do výroku o vine, je neurčité a rozhodne nedostatočné, najmä v popise toho, ktorým konkrétnym konaním je naplnená tá ktorá, zákonom taxatívne vymedzená forma nebezpečného prenasledovania. Teda prečinu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a Trestného zákona sa dopustí, kto iného dlhodobo prenasleduje tým, že sa vyhráža ublížením na zdraví alebo inou ujmou jemu alebo jemu blízkej osobe, vyhľadáva jeho osobnú blízkosť alebo ho sleduje, kontaktuje ho prostredníctvom tretej osoby alebo elektronickej komunikačnej služby, písomne alebo inak proti jeho vôli, zneužije jeho osobné údaje na účel získania osobného alebo iného kontaktu, alebo ho inak obmedzuje v jeho obvyklom spôsobe života, takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu o jeho život alebo zdravie, život alebo zdravie jemu blízkej osoby alebo podstatným spôsobom zhoršiť kvalitu jeho života. Objektom tohto trestného činu sú primárne medziľudské vzťahy a právo človeka na pocit bezpečného a kvalitného života. Skutková podstata § 360a ods. 1 Trestného zákona je rozdelená do troch častí a najviac sa to prejavuje práve na objektívnej stránke. Vo všeobecnosti krajský súd uvádza, že na to, aby páchateľ naplnil objektívnu stránku trestného činu musia byť kumulatívne splnené dve. Páchateľ musí poškodeného prenasledovať nad „únosnú mieru“, ktorú zákonodarca vymedzil predovšetkým časom (dlhodobo) a intenzitou (spôsobilosť vzbudiť v obeti dôvodnú obavu o život alebo zdravie, alebo život alebo zdravie jemu blízkej osoby, alebo zhoršenie kvality života), pričom tieto znaky musia byť splnené kumulatívne, avšak znak intenzity môže byť splnený štyrmi alternatívnymi spôsobmi (vzbudenie obavy o život poškodeného, vzbudenie obavy o jeho zdravie, vzbudenie obavy o život blízkej osoby, vzbudenie obavy o zdravie blízkej osoby poškodeného a zhoršenie kvality života poškodeného) Ak dôjde k naplneniu aspoň jedného z týchto znakov, je možné konštatovať aj naplnenie znaku intenzity. Znak „dlhodobo“ je, aj podľa odvolacieho súdu, naplnený a je ustálený výpoveďou poškodenej, ktorá mala v máji 2016 auto (N. M.) poškodené, toto potrebovala dať do servisu a obžalovaný, ktorý o tomto probléme vedel, jej odporučil autoservis „B. N.“ a sám jej auto do servisu zaviezol. Od daného času, podľa poškodenej, obžalovaný vedel, kde sa nachádza, tj. kadiaľ sa pohybuje, kde a kedy parkuje. Od daného času sa zintenzívnili aj sms obžalovaného voči poškodenej zahŕňajúce aj informácie obžalovaného vo forme výtky, ktoré adresoval poškodenej obsahom ktorých bolo oznamovanie, kde a o akom čase sa na danom mieste nachádza, s rôznym upozornením, zväčša vo vzťahu k ich spoločnému maloletému synovi. Nadobudla podozrenie o inštalácii monitorovacieho zaradenia, , do auta, ktoré sa potvrdilo, keď v autorizovanom autoservise vozidiel N., bolo zariadenie Q.+Y. zn. H. tracker aj nájdené a to dňa 01.03.2017, ktoré bolo „spárované“ s mobilným telefónom obžalovaného tj. obžalovaný dostával informácie o pohybe a polohe vozidla poškodenej. Namontovanie uvedeného zariadenia do vozidla poškodenej, ktorého je majiteľkou, potvrdil aj svedok G. Y., ktorý ozrejmil, že toto namontoval na požiadanie obžalovaného a to do vozidla N. M., pričom obžalovaný mu deklaroval, že je majiteľom auta. Ak aj môžeme hovoriť o naplnení znaku „dlhodobosti“, ktorú stránku treba samozrejme hodnotiť s prihliadnutím na konkrétny prípad, musí k tomuto kumulatívne pristúpiť aj splnenie ďalšieho znaku a to, že toto dlhodobé prenasledovanie sa deje proti vôli poškodeného, u ktorého vzbudzuje dôvodnú obavu o zdravie a život poškodeného, prípadne jeho blízkej osoby alebo podstatným spôsobom zhoršuje kvalitu jeho života. Z vykonaného dokazovania, ohľadne prejednávaného prečinu, najmä z pripojených sms správ, rozhodne nevyplýva, že by sa voči poškodenej dopúšťal konania, ktoré by mohlo byť kvalifikované ako konanie vzbudzujúce dôvodnú obavu o život alebo zdravie poškodenej resp. jej blízkych. Súd totiž z pripojených správ nemal preukázané resp. potvrdené prenasledovanie (fyzické) napr. časté ukazovanie sa poškodenej, sprevádzané nadávkami, ľahším fyzickým atakom a pod... Takéto správanie obžalovaného, ktoré by bolo možné podradiť pod písm. a/ citovaného ustanovenia odseku 1 § 360a Trestného zákona, nebolo vlastne ani žalované. Ak aj obžalovaný vedel, kde sa v danom čase poškodená, prípadne aj s maloletým, ich spoločným synom, nachádzala (napr. v nákupnom centre vo večerných hodinách a pod.), nedošlo zo strany obžalovaného k tomu, že by poškodenú vyhľadal resp. upozornil na seba bez snahy o priamy kontakt. Nebolo potvrdené vyhľadávanie osobnej blízkosti poškodenej, mimo styku ohľadne spoločného dieťaťa. Podľa výpovede poškodenej W. W. to bolo skôr ojedinelé, avšak bolo jasne preukázané, že obžalovaný mal prostredníctvom zariadenia Q.+Y. zn. H. tracker, ktoré na jeho podnet svedok G. Y. namontoval do vozidla poškodenej (majiteľky auta), zreteľný prehľad o pohybe poškodenej a vzhľadom na vek syna v inkriminovanom čase, aj o pohybe maloletého syna. Teda, možno uviesť, že k sledovaniu poškodenej došlo „nadiaľku“. Nemožno povedať, že zo strany obžalovaného došlo k sledovaniu v pravom zmysle slova napr. formou sliedenia resp. striehnutia na poškodenú, obťažovania formou „odprevádzania“, „sprevádzania vozidla (jej) vozidlom obžalovaného“, „pozorovania“ resp. čakaním pred domom (tzv. „nočné hliadky“), ktoré formy mohli vzbudiť dôvodnú obavu o život alebo zdravie poškodenej, alebo jej blízkych resp. podstatným spôsobom zhoršiť kvalitu jej života. Čo sa týka naplnenia znaku uvedeného pod písm. c/ ods. 1 § 360a Trestného zákona, za kontaktovanie elektronickou komunikačnou službou, písomne alebo inak proti vôli poškodeného, je nutné považovať kontaktovanie vždy proti vôli poškodeného a nestačí len fakt, že je to poškodenému nepríjemné. Poškodená nikdy neprejavila odpor/nesúhlas v rámci takéhoto kontaktovania. V konaní pred súdom uviedla, že obžalovaný prišiel niekoľkokrát k jej domu, čakal na ňu, avšak zo vzájomnej sms komunikácie založenej v spise nie je zrejmé, že by sa voči takémuto správaniu obžalovaného ohradila resp. by mu takéto správanie vytkla. Je však pravdou, že komunikácia medzi poškodenou a obžalovaným bola viac menej nutná z dôvodu, že majú spoločného syna a sú rodičmi, ktorí sa chcú rovnakým dielom, podieľať na výchove a starostlivosti o dieťa, čo však nemohlo poškodenej brániť, aby sa ohradila, vyjadrila jasný nesúhlas, voči vyššie popísanému správaniu obžalovaného (oznamy o polohe poškodenej), zvlášť, keď jej to bolo časom nepríjemné a obťažovalo ju to, ako sa sama vyjadrila. Existencia spoločného dieťaťa ešte neoprávňuje jedného z rodičov na sledovanie druhého rodiča resp. preverovanie, ako si počína pri starostlivosti a výchove, vrátane častého zasielania sms správ, obsahom ktorých sú výhrady v otázke starostlivosti a výchove maloletého dieťaťa a to v neobmedzenom množstve, avšak takýmto správaním dotknutý rodič spoločného dieťaťa musí dať jasne najavo a to rozhodným, jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom odpor/nesúhlas proti neúmerne častej frekvencii kontaktovania v pomerene krátkom časovom úseku, a druhý, ten kto kontaktuje, musí mať o takomto odpore/nesúhlase vedomosť. Z predloženej komunikácie medzi obžalovaným a poškodenou (čl.25-38) nie je zrejmý odpor/nesúhlas poškodenej voči spôsobu a frekvencii komunikácie zo strany obžalovaného a ani obžalovaný nebol s takýmto odporom/nesúhlasom poškodenej uzrozumený. Pojem „kvalita života“ predstavuje súhrn zvykov, aplikáciu hodnôt a voľnosť správania v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi konkrétnej osoby, a to tak v oblasti duševného prežívania života, ako i v oblasti materiálneho zabezpečenia života. Zhoršenie kvality života predstavuje taký posun v kvalite života, ktorý osoba subjektívne vníma ako negatívum. Zhoršenie kvality života trestným činom nebezpečného prenasledovania podľa § 360a Trestného zákona spočíva najčastejšie v psychickej traume alebo aspoň v nepokoji z toho, že prenasledovanie môže pokračovať alebo sa môže vyvinúť do tvrdších atakov (napr. proti životu a zdraviu), alebo že môže narušiť rodinné či iné medziľudské vzťahy poškodeného, poškodiť ho v spoločnosti (napr. rozvrátenie rodiny i poškodenie v spoločnosti narážkami na to, že prenasledovateľ môže o osobe oznamovať jeho sexuálne škandály z minulosti) či v zamestnaní (napr. narážkami na to, že prenasledovateľ môže o osobe oznamovať jeho minulé pracovné neúspechy). Zhoršenie kvality života sa môže prejaviť nielen vo vnímaní poškodeného, ale i vo vonkajšom svete (napr. rodinní príslušníci odídu od poškodeného, kým si veci nevyrieši). (C.H.Z.:Trestný zákon, osobitná časť -II.diel. Komentár str. 1206). Krajský súd záverom konštatuje, že dokazovaním nebolo preukázané, že by poškodená W. Minichová v dôsledku správania a konania obžalovaného bola nútená zmeniť svoje telefónne číslo, meniť pobyt, zamestnanie a ani nemusela vyhľadať psychologickú pomoc. Nebola obmedzovaná v pohybe, voľne a bez obáv sa pohybovala aj s vozidlom a maloletým synom a v podstate viedla normálny, konaním obžalovaného neobmedzujúci život a vôbec nevedela, aspoň v počiatkoch, že je prípadne niekým (obžalovaným) sledovaná. V prejednávanej veci neexistuje dostatok dôkazov na jednoznačné skonštatovanie, že u poškodenej došlo v dôsledku konania obžalovaného k obmedzeniu v obvyklom spôsobe života tak, že to u nej súčasne spôsobilo aj zhoršenie kvality života a preto sa nejedná o trestný čin, ale o priestupok. Z uvedeného dôvodu potom záver súdu prvého stupňa o tom, že sa jedná o trestný čin, nemožno prijať a akceptovať. Vo veci konajúci senát, dáva do pozornosti, že pre kvalifikované konanie obžalovaného nesvedčí ani závažnosť jeho konania, ako to má na mysli ustanovenie § 10 ods. 2 Trestného zákona. Berúc do úvahy spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti prípadu, za ktorých bol spáchaný a mieru zavinenia ako aj pohnútku, uzatvára, že prejednávaný prečin má len formálne znaky žalovanej skutkovej podstaty, avšak jeho závažnosť je nepatrná tj. inklinuje k posudzovaniu jeho konania ako priestupku proti občianskemu spolužitiu. V tejto súvislosti treba poukázať na zásadu chápania trestnej represie ako „ultima ratio“ orgánmi aplikácie práva, tj. orgány činné v trestnom konaní a súdy by mali dať prednosť uplatňovaniu mimo trestnej zodpovednosti pred postihom podľa predpisov trestného pravá. Princíp ultima ratio má funkciu subsidiárnu, ktorá spočíva v tom, že právne predpisy z oblasti trestného práva majú byť používané len vtedy, pokiaľ použitie iných prostriedkov právneho poriadku neprichádza do úvahy alebo ich použitie je zjavne neúčelné. S poukazom na vyššie zdôvodnené krajský súd dospejúc k záveru, že závažnosť žalovaného činu je nepatrná a teda nejde o trestný čin (prečin), postupom podľa § 320 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa § 280 ods. 2 Trestného poriadku vec obžalovaného B. J., postúpil Okresnému úradu Bratislava, pretože žalovaný skutok by sa mal prejednať ako priestupok. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.