Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/173/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1409213119 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1409213119.13 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Zuzany Kučerovej a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu: H. Y., L. N.. H.. H.Č. Č.. XX, L., za ktorého koná opatrovník Š.V. Y., X.. XX. X. XXXX, L. U. N.. Č.. X, L., zast. advokátskou kanceláriou JUDr. Michaela Ďuričkovičová, spol. s.r.o., Cukrová ul. č. 14, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Z. R., X.. XX. X. XXXX, L. N.. A.. L. Č.. X, L., zast. advokátskou kanceláriou Bardač, spol. s.r.o., Lovinského ul. č. 22, Bratislava, 2/ Z. V., X.. X. X. XXXX, L. Y. N.. Č.. X, L., zast. advokátskou kanceláriou RASLEGAL, spol. s.r.o., Mostová ul. č. 2, Bratislava, o určenie neplatnosti právnych úkonov, na odvolanie žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV z 22. novembra 2017 č.k. 25C/417/2009-527, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e vo výroku, ktorým bola určená neplatnosť darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena z 8.2.2005 ( výrok I. ). Napadnutý rozsudok sa p o t v r d z u j e vo výroku, ktorým bola určená neplatnosť zmluvy o zrušení vecného bremena z 1.8.2006 ( výrok II. ). Napadnutý rozsudok sa p o t v r d z u j e vo výroku, ktorým bola určená neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej žalovanou 1/ ako predávajúcou a žalovanou 2/ ako kupujúcou ( výrok III. ). Napadnutý rozsudok sa p o t v r d z u j e vo výrokoch, ktorými boli zamietnuté vzájomné žaloby žalovanej 1/ a žalovanej 2/ ( výroky V., VII. ). Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že darovacia zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena uzavretá dňa 8.2.2005 medzi žalobcom ako darcom a žalovanou 1/ ako obdarovanou, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a to k bytu Č.. XX na X. nadzemnom podlaží bytového domu súp. Č.. XXXX na N.. H.. H. Č.. XX v L. a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti XXXX/XXXXXX, spoluvlastníckeho podielu k pozemku parc. č. 2565/41 vo veľkosti XXXX/XXXXXX, a zriadenie práva doživotného užívania týchto nehnuteľností v prospech žalobcu, na základe ktorej katastrálny úrad dňa 20.4.2005 na Z. Č.. XXXX povolil vklad vlastníckeho práva a práva zodpovedajúceho vecnému bremenu pod V-780/05, je neplatná. Ďalej súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil, že neplatná je zmluva o zrušení vecného bremena uzavretá dňa 1.8.2006 medzi žalobcom ako oprávneným z vecného bremena a žalovanou 1/ ako povinnou z vecného bremena, predmetom ktorej bolo zrušenie práva doživotného užívania predmetných nehnuteľností. Ďalej súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil, že je neplatná kúpna zmluva uzavretá medzi žalovanou 1/ ako predávajúcou a žalovanou 2/ ako kupujúcou, predmetom ktorej bol prevod vyššie označených nehnuteľností ( predmetného bytu ). Súd prvej inštancie ďalej vyslovil, že žalobca má voči žalovaným 1/ a 2/ v celom rozsahu nárok na náhradu trov konania o nárokoch žalobcu, o ktorých súd rozhodol výrokmi I. II. a III., vzájomnú žalobu žalovanej 1/ zamietol, vyslovil, že žalobca má voči žalovanej 1/ v celom rozsahu nárok na náhradu trov konania vedeného o vzájomnej žalobe žalovanej 1/, vzájomnú žalobu žalovanej 2/ zamietol, vyslovil, že žalobca má voči žalovaným 1/, 2/ v celom rozsahu nárok na náhradu trov konania vedeného o vzájomnej žalobe oboch žalovaných, žalovanej 1/ nepriznal nárok na náhradu trov konania v súvislosti s návrhom žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia, vyslovil, že žalovaná 2/ má voči žalobcovi v celom rozsahu nárok na náhradu trov konania v súvislosti s návrhom žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia, vyslovil, že žalované 1/, 2/ majú voči žalobcovi v celom rozsahu nárok na náhradu trov konania vedeného o žalobe žalobcu o určenie, že žalobca je výlučným vlastníkom predmetného bytu a napokon súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom priznal štátu proti žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov znaleckého dokazovania, ktoré predbežne platil štát. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca bol výlučným vlastníkom predmetného bytu a spoluvlastníckych podielov na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na pozemku. V auguste 2005 príbuzní žalobcu zistili, že žalobca vo februári 2005 uzavrel predmetnú darovaciu zmluvu, ktorou predmetný byt daroval žalovanej 1/. Prečo sa tak rozhodol, im nevedel vysvetliť, ale situáciu neriešili vzhľadom na to, že žalobca v predmetnom byte býval a mal tam zabezpečené právo doživotného bývania. Od mája do augusta 2006 býval žalobca u starých rodičov žalovanej 1/, ale nebol tam spokojný a preto sa v auguste 2006 znovu do predmetného bytu nasťahoval. Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 26.11.2009 č.l. 13Ps/5/2009-76 žalobcu pozbavil spôsobilosti na právne úkony a ustanovil mu opatrovníka v osobe jeho brata Štefana Valenta. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť v časti pozbavenia spôsobilosti na právne úkony dňa 18.2.2010 a v časti ustanovenia opatrovníka dňa 7.4.2010. Zo znaleckého posudku znalkyne z odboru psychiatrie H.. D. P. Č.. XX/XXXX súd prvej inštancie zistil, že žalobca trpí mentálnou retardáciou v pásme ľahkého stupňa, poruchu osobnosti s prevahou rysov psychastenických a schizoidných, v anamnéze depresívne poruchy a úzkostnou poruchou prechodného charakteru. Trvalými duševnými poruchami a to mentálnou retardáciou ľahkého stupňa a poruchou osobnosti s prevahou rysov psychastenických a schizoidných žalobca trpel aj v období od 8.2.2005 do 1.8.2006. Tieto psychické poruchy negatívne ovplyvňovali jeho intelektovú výkonnosť, úsudkové schopnosti, nebol schopný samostatne riadiť svoj život, bol pasívny, ovplyvniteľný, manipulovateľný, neschopný chápať príčinné súvislosti v objektívnej realite, zvážiť, predvídať a zhodnotiť možné následky svojho konania. v čase uzatvárania predmetných právnych úkonov nebol schopný posúdiť a pochopiť význam a následky svojho konania. V súčasnosti je jeho duševný stav bez podstatných zmien. Zistené duševné poruchy sú trvalého charakteru, nedajú sa vyliečiť a nemôžu sa v priebehu života upraviť a to ani prechodne. Pochopenie obsahu, významu a následkov predmetných zmlúv bolo jednoznačne a s istotou vylučujúcou akékoľvek pochybnosti nad rámec jeho psychických schopností. Z výsluchu znalkyne H.. D. P. súd prvej inštancie zistil, že žalobca trpí mentálnou retardáciou ľahkého stupňa, ktorá je prítomná od jeho narodenia a poruchou osobnosti s rysmi psychastenickými a schizoidnými, ktorá sa vyformovala v priebehu dospievania a dospelosti a je trvalého charakteru. Znalkyňa vyšetrovala žalobcu prvýkrát v roku 2009, kedy videla príznaky spomínaných porúch, druhýkrát ho videla v roku 2012 kedy boli príznaky prítomné a dalo sa skonštatovať zhoršenie jeho stavu. Zo zdravotnej dokumentácie a z nálezov z minulosti, ktoré mala znalkyňa k dispozícii od psychiatrov a psychológov, bola konštatovaná neschopnosť žalobcu orientovať sa v sociálnych situáciách, prispôsobiť sa týmto situáciám, zvýšená ovplyvniteľnosť, znížená schopnosť rozumovej kontroly svojho konania a chronická depresívna neuróza, pričom už v roku 2004 sa konštatovalo zhoršenie intelektových funkcií a pamäťových funkcií. Uviedla, že navrhovateľ musel trpieť mentálnou retardáciou od útleho veku, postupne bol uznaný za čiastočne invalidného, neskôr úplne, pričom v roku 2004 bolo pri ďalšom vyšetrení zistené zhoršenie schopností pamätať si, učiť sa, takže sa to vzhľadom na uvedené v roku 2005 nemohlo zlepšiť. Pozitívna stimulácia by bola mohla u žalobcu viesť k istému rozvoju viacerých zručností, absencia takejto stimulácie však postupne viedla k uzatváraniu sa žalobcu. Na obmedzenie samostatnosti malo u žalobcu vplyv aj neurologické ochorenie. Na otázku, či bol žalobca schopný obdobného právneho úkonu, aké tvoria predmet tohto konania, znalkyňa uviedla, že toto presne uviesť nevie, pretože sa jeho stav vyvíjal, ale už v tom čase mal žalobca čiastočnú invaliditu a bol ľahko mentálne retardovaný. V roku 2004 je nález o tom, že sa zhoršili jeho schopnosti a od tohto obdobia nebol schopný logicky pochopiť tak náročné úkony ako je zmluva o predaji bytu, zmluva o zriadení vecného bremena zo záväzkom doživotnej starostlivosti a nebol schopný pochopiť ich obsah. S poukazom na stranu 10 znaleckého posudku znalkyňa uviedla, že po tom, čo bol žalobcovi priznaný invalidný dôchodok, nebol schopný spomínaného právneho úkonu. 3. Z výsluchu žalovanej 1/ súd prvej inštancie zistil, že žalobcu spoznala sprostredkovane ( prostredníctvom žalobcovej susedy ), od ktorej sa dozvedela, že žalobca má finančné problémy a potreboval by, aby sa o neho niekto postaral, pričom následne žalovaný na žalovanú previedol darovacou zmluvou byt s tým, že žalovaná 1/ sa zaviazala starať sa o neho. Po tom, čo žalovaná 1/ videla u žalobcu agresívne prejavy, začala spolu so svojou matkou podnikať úkony spojené s podaním návrhu na pozbavenie žalobcu spôsobilosti na právne úkony. V tom čase sa o vec začali zaujímať súrodenci žalobcu. Starostlivosť žalovanej 1/ spočívala v zásade v podaní stravy pri vchodových dverách, žalobcovi podľa žalovanej 1/ pomáhala skôr jej matka. Zmluva o zriadení vecného bremena bola podľa vyjadrenia žalovanej 1/ zrušená z dôvodu, že žalobca mal agresívne prejavy, pričom mu žalovaná 1/ spolu s jej matkou chceli poskytnúť priestor na bývania v ich rodinnom dome, kde by mal vlastnú izbu s osobitným vchodom. Žalovaná 1/ zároveň potvrdila, že v trestnom konaní bola následne spolu so svojou matkou odsúdená v súvislosti s predmetným bytom a vecným bremenom viaznucim k tomuto bytu. 4. Z výsluchu žalovanej 2/ súd prvej inštancie zistil, že predmetný byt kúpila na inzerát realitnej kancelárie, absolvovala dve prehliadky bytu s realitným maklérom, s ktorým dohodla termín podpisu zmluvy o prevode nehnuteľnosti, pri ktorom bola prítomná žalovaná 1/, ktorú pri podpise zmluvy videla prvýkrát. Pri obhliadke bytu bol prítomný žalobca, o ktorom mala vedomosť, že byt užíva. Byt mala záujem prenajímať a s ohľadom na záujem žalovanej 1/ s ňou uzavrela nájomnú zmluvu s tým, že mala vedomosť o tom, že byt bude užívať žalobca. O tom, že v súvislosti s bytom, ktorý nadobudla, je vedený súdny spor, sa žalobkyňa dozvedela podľa vlastného vyjadrenia po tom, ako jej kataster odmietol vydať list vlastníctva z dôvodu vedeného súdneho sporu. Žalobca byt užíva napriek tomu, že nájomná zmluva medzi žalovanou 2/ a žalovanou 1/ skončila, žalobca, resp. opatrovník žalobcu ( jeho manželka ) uhrádza fixne mesačnú úhradu platby spojené s užívaním bytu, pričom žalovaná 2/ uhrádza prípadné nedoplatky. 5. Z trestného rozkazu Okresného súdu Bratislava IV zo 7.7.2014 č.k. 3T/92/2014-769, právoplatného dňa 22.1.2015 súd prvej inštancie zistil, že týmto trestným rozkazom boli žalovaná 1/ a jej matka E. R. uznané za vinné, že E. R. so zámerom získať za minimálne náklady byt poškodeného H. Y. v porovnaní s trhovou hodnotou bytu zneužijúc to, že poškodený H. Y. trpel duševnou poruchou - mentálnou retardáciou ľahkého stupňa a poruchou osobnosti prejavujúcimi sa nedostatočným zúčastnením na okolitom dianí, spomalenosťou a nedostatočnou chápavosťou, pasivitou, subjektívnym vnímaním reality a ľahkou ovplyvniteľnosťou okolím, nahovorila poškodeného H. Y., aby uzavrel s jej dcérou obvinenou Z. R. darovaciu zmluvu k bytu, ktorý bol predmetom vlastníckeho práva poškodeného, pričom poškodenému prisľúbila zaplatenie dlhu súvisiaceho s užívaním bytu, a tiež to, že bude mať zabezpečené doživotné právo užívať predmetný byt a zabezpečenú starostlivosť, za poškodeného aj uhradila dlh na platbách súvisiacich s užívaním bytu vo výške 20.000 Sk ( 663,88 eur ) a pohľadávku Daňového úradu Bratislava IV voči poškodenému vo výške 14.268 Sk ( 473,61 eur ) súvisiacu s daňovým nedoplatkom, pričom využila skutočnosť, že poškodený nebol schopný pochopiť a uvedomiť si pre neho vyplývajúci dôsledok z darovacej zmluvy, a to stratu vlastníckeho práva k bytu a s tým spojenými spoluvlastníckymi právam, v dôsledku čoho poškodený dňa 8.2.2005 na Notárskom úrade v Bratislave na D. N. Č.. XX podpísal a uzavrel ako darca s obvinenou Z. R. ako obdarovanou darovaciu zmluvu, na základe ktorej previedol na obvinenú Z. R. vlastnícke právo k bytu Č.. XX, ktorý sa nachádza na 5. nadzemnom podlaží obytného domu R.. Č.. XXXX, na N.. H. H. Č.. XX v Bratislave a svoj spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach uvedeného domu a na pozemku parc. č. XXXX/XX F.. Ú.. G. X. Y. a uvedenou zmluvou bolo zriadené vecné bremeno k vlastníctvu vyššie uvedených nehnuteľností, ktoré spočívalo v práve doživotného užívania a opatery v starobe a v chorobe pre poškodeného H. Y.. Vklad práv vyplývajúcich z vyššie uvedenej zmluvy správa katastra povolila dňa 20.4.2005. Obvinená Z. R. si pri podpise zmluvy bola vedomá duševnej poruchy poškodeného a toho, že poškodený nie je schopný správne chápať dôsledky uzavretia predmetnej zmluvy. Následne obvinená E. R. opätovne využijúc jeho duševnú poruchu nahovorila poškodeného H. Y., aby podpísal zmluvu o zrušení vyššie uvedeného vecného bremena zriadeného na základe darovacej zmluvy, pričom poškodenému zatajila obsah tejto zmluvy a poškodený podpísal a uzavrel s obvinenou Lindou Schramovou zmluvu o zrušení vecného bremena zriadeného na základe darovacej zmluvy zo dňa 1.8.2006 na Notárskom úrade na D. N. Č.. XX, pričom obvinená Z. R. sa touto zmluvou nezaviazala k žiadnemu protiplneniu a pri uzatváraní a podpise zmluvy si bola vedomá duševnej poruchy poškodeného, ktorá mu bránila uvedomiť si dôsledky uzavretia tejto zmluvy. Obvinené E. R. C. Z. R. takto spôsobili poškodenému H. Y. škodu vo výške 49.700 eur ( 1.497.262,20 Sk ), čim spáchali trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona. 6. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba je dôvodná. V súvislosti s argumentom žalovaných 1/, 2/, že žaloba je už z dôvodu zmeny procesného predpisu neprípustnou, pretože určenie neplatnosti právnych úkonov tak, ako sa ho žalobca domáha, už Civilný sporový poriadok v § 137 nepripúšťa, súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že vzhľadom na ust. § 470 ods. 2 prvú vetu C.s.p. ( vrátane odkazu na odbornú literatúru k tomuto ustanoveniu -Š., O., L., H., L., V. C. kol. - Civilný sporový poriadok - Veľký komentár, C.H.BECK, Praha, 2006, str. 1496, 1497 ), žaloba, ktorou sa žalobca domáha určenia neplatnosti právnych úkonov je stále prípustná. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti dodal: „Nie je možné nezohľadniť skutočnosť, že žalobca sa žalobou podanou ešte v roku 2009, o tvrdeniach v ktorej uvádzaných dokazovanie bolo vykonávané za platnosti a účinnosti pôvodného procesného predpisu ( Občianskeho súdneho poriadku ) domáhal určenia, aké súdy v tom čase bežne vo svojich rozhodnutiach vyslovovali ( určenie neplatnosti právnych úkonov ).“ 7. K otázke, či žalobca v čase uzavretia predmetných zmlúv nekonal v duševnej poruche, ktorá ho robila na tento právny úkon neschopným ( § 38 ods. 2 Obč. zák. ), súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Je potrebné uviesť, že po vrátení veci odvolacím súdom súdu prvej inštancie už ani žalovaná 1/, ani žalovaná 2/ nerozporovali skutočnosť, že žalobca nebol pri uzatváraní právnych úkonov vymedzených vo výrokoch I. a II tohto rozsudku spôsobilý v roku 2005, resp. 2006 takéto právne úkony uzavrieť. Výpoveď žalovanej 1/ súd v súlade s ust. § 193 Civilného sporového poriadku zároveň viazaný skutkovým vymedzením trestného činu v právoplatnom trestnom rozkaze č.k. 3T/92/2014-769 zo dňa 7.7.2014 vyhodnotil v kontexte, v akom konanie pri uzatváraní právnych úkonov posúdil konanie žalovanej 1/ súd v trestnom konaní.“ Ďalej v ods. 24. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol: „Nakoniec nemožno sa nevenovať osobitne ani samotnej skutočnosti, akým spôsobom nastala situácia, že žalobca v súčasnosti nie zapísaný ako vlastník sporného bytu. Táto situácia nastala v dôsledku konania žalovanej 1/ ( a jej matky ), ktoré bolo následne kvalifikované ako úmyselný trestný čin, za ktorý boli tak žalovaná 1/, ako aj jej matka uznané vinnými a odsúdené. V tejto súvislosti možno spomenúť rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR v konaní pod sp. zn. 30 Cdo 2705/2006 z 29. mája 2007, teda vydané v čase, kedy právna úprava § 39 Občianskeho zákonníka bola v ČR a v SR v zásade rovnaká. Podľa zmieneného rozhodnutia, účinky zmlúv, pri ktorých jeden z účastníkov spáchal trestný čin podvodu, nemôžu nastať a je možné uzavrieť, že právny úkon, ktorý je rozhodujúcou súčasťou skutku, za ktorý bola osoba, ktorá ho vykonala, uznaná právoplatným rozhodnutím v trestnom konaní vinnou zo spáchania trestného činu podvodu, je neplatný pre jeho rozpor so zákonom ( § 39 Občianskeho zákonníka).“ 8. Súd prvej inštancie ďalej v ods. 23. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol: „Žalovaná 2/ argumentovala aj nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016, podľa právnej vety ktorého z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa ( princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte ) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka ( princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má ). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Je treba uviesť, že dobromyseľnosť žalovanej 2/ pri uzatváraní kúpnej zmluvy o prevode sporného bytu so žalovanou 1/ nebola v tomto konaní relevantným spochybnená, takáto pochybnosť nevyplynula ani z výpovede žalovanej 1/, ani z výpovede žalovanej 2/. K argumentácii žalovanej 2/ však súd uvádza, a to práve s ohľadom na individuálne okolnosti posudzovaného prípadu, že nemôže v tejto kolízii byť znevýhodnený žalobca ako pôvodný vlastník ( súdu je zrejmé, že žalované vlastnícke právo žalobcu spochybňujú, ale k tejto otázke bol už vyššie venovaný priestor ). Nie je možné znevýhodniť osobu, ktorá na základe jednoznačných záverov znalkyne, nebola schopná posúdiť význam a následky svojich právnych úkonov, navyše pri uzatváraní právnych úkonov, za konanie v súvislosti s ktorými bola druhá strana ( žalovaná 1/ ) odsúdená za úmyselný trestný čin ) a to ani pri prihliadnutí na princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa. Súd pri tomto závere zdôrazňuje, že prihliadal práve na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu, práve tak, ako to v odkazovanom náleze Ústavný súd SR uvádza. A práve pri tomto prihliadnutí má za to, že v konkrétnom prípade prevažuje princíp ochrany pôvodného vlastníka - žalobcu a dôsledku princípu nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, že ani zmluva o prevode nehnuteľností vymedzená vo výroku č. III. tohto rozsudku nemôže byť zmluvou platnou.“ 9. K argumentácii žalovaných 1/, 2/, že ak žalobca nebol spôsobilý uzavrieť predmetné zmluvy, nebol spôsobilý ani nadobudnúť predmetný byt do vlastníctva v roku 2001, pretože aj v tom čase trpel rovnakou duševnou poruchou, súd prvej inštancie v ods. 21. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol: „Nie je preto ani možné uzavrieť, že nie je dôvodné poukazovať na závery Krajského súdu v Bratislave, ktorý ako odvolací súd jednoznačne vo svojom uznesení č.k. 6Co 220/2013-256 z 25.4.2013 uzavrel, že v konaní nie je potrebné sa zaoberať platnosťou zmluvy, ktorou nadobudol žalobca sporný byt do vlastníctva. Odvolací súd tiež výslovne uviedol, že nepochybuje o tom, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80 Civilného sporového poriadku. Tak ako podľa § 226 dnes už neplatného Občianskeho súdneho poriadku, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, bol súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, tak aj podľa platnej právnej úpravy § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Aj preto, a s ohľadom práve na ustanovenie § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, nie je možné sankcionovať žalobcu v niekoľko rokov trvajúcom spore len s odôvodnením, že nová právna úprava také určenie, akého sa žalobca domáha, nepripúšťa, nakoľko ide o prejav ústavného princípu v dôvery subjektov práva v objektívne právo. Preto súd prvej inštancie ( a to aj vo vzťahu k tvrdeniu žalovanej 1/, že žalobca sa mal v konaní domáhať určenia vlastníckeho práva, vo vzťahu ku ktorému je podľa žalovanej 1/ platnosť právnych úkonov vymedzených vo výrokoch I., II., a III. len prejudiciálnou otázkou ) uvádza, že zaoberať sa naďalej platnosťou zmluvy ktorou žalobca nadobudol sporný byt, resp. naďalej pochybovať o naliehavom právnom záujme žalobcu na ním požadovanom určení, by s ohľadom na vyslovený právnym názorom odvolacieho súdu, odporovalo ustanoveniu § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku.“ 10. Žalované 1/, 2/ sa vzájomnou žalobou proti žalobcovi domáhali určenia, že nie je vlastníkom sporného bytu s poukazom na to, že duševnou poruchou trpel už v roku 2001, kedy predmetný byt nadobudol do vlastníctva. Súd prvej inštancie k tejto vzájomnej žalobe žalovaných v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Naliehavý právny záujem je nevyhnutným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby podľa § 137 písm. c/ Civilného sporového poriadku. Naliehavosť sa prejavuje, okrem iného, v užitočnosti určovacieho petitu pre žalobcu. Negatívnym určením ( tak ako sa ho domáhajú vzájomnými žalobami žalovaná 1/ a žalovaná 2/ sa v porovnaní s existujúcim stavom ich právne postavenie nezlepšuje, uspokojivo sa neodstraňuje neistota v právnom vzťahu a nemôže dôjsť k zmene ich právneho postavenia pozitívnym smerom. Ak by súd vyhovel návrhu ( na čo však nie sú v konaní dané dôvody ), tak pri argumentácii žalovaných 1/ a 2/, že žalobca sa nikdy nestal vlastníkom, by to znamenalo, že vlastníkmi sporného bytu sú bývalí vlastníci bytu, teda fyzické osoby, ktoré vlastnícke právo k spornému bytu na žalobcu v roku 2001 previedli, čo už samo o sebe vylučuje naliehavý právny záujem žalovaných 1/ a 2/ na nimi požadovanom negatívnom určení. Navyše treba znovu uviesť, že žalovaná 1/ nemôže mať v tomto konaní žiaden naliehavý právny záujem na ňou požadovanom určení. Súd už vyššie uzavrel, že žalovaná 1/ nikdy nebola vlastníčkou sporného bytu, a to jednak z dôvodu neplatnosti právnych úkonov zadefinovaných vo výrokoch I. a II. tohto rozsudku podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj z dôvodu ich neplatnosti podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov súd tak vzájomnú žalobu žalovanej 1/, ako aj vzájomnú žalobu žalovanej 2/ z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu zamietol, pričom ak súd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je vylúčené, aby súčasne žalobu preskúmal po vecnej stránke.“ 11. S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobe vyhovel a výrokmi I., II., III. určil, že predmetná darovacia zmluva, zmluva o zrušení vecného bremena a kúpna zmluva uzavretá medzi žalovanými 1/, 2/ sú neplatné. 12. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, resp. podľa § 256 C.s.p. 13. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalovaná 1/ a napadla ním výroky I. až VI., IX. A XIII. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a aby určil, že žalobca nie je vlastníkom sporného bytu. Uviedla, že nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že v roku 2001 bol žalobca spôsobilý uzavrieť kúpnu zmluvu, ktorou nadobudol predmetný byt, ale v prípade právnych úkonov, platnosť ktorých je predmetom konania, na ich uzavretie už spôsobilý nebol. Podľa žalovanej 1/ so zreteľom na povahu ochorenia žalobcu buď bol žalobca nespôsobilý na všetky právne úkony, t. j. aj na ten, na základe ktorého nadobudol predmetný byt, alebo bol spôsobilý na všetky úkony, čo by ale vylučovalo dôvodnosť žaloby. Ďalej žalovaná 1/ v odvolaní namietla, že v zmysle súčasnej právnej úpravy ( § 137 C.s.p. ) nie je prípustná žaloba o určenie (ne)platnosti právneho úkonu, pretože takúto žalobu nemožno podradiť pod ust. § 137 písm. c/ C.s.p. Žaloba žalobcu nie je prípustná ani podľa § 137 písm. d/ C.s.p., keďže prípustnosť takejto žaloby nevyplýva z osobitného predpisu. Napokon žalovaná 1/ v odvolaní namietla, že žalobcovi chýba naliehavý právny záujem na požadovanom určení. 14. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podala odvolanie aj žalovaná 2/. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a aby vyhovel vzájomnej žalobe a určil, že žalobca nie je vlastníkom sporného bytu. Rovnako ako žalovaná 1/ namietla, že v zmysle súčasnej právnej úpravy ( § 137 C.s.p. ) nie je prípustná žaloba o určenie (ne)platnosti právneho úkonu. Ďalej žalovaná 2/ v odvolaní vyjadrila nesúhlas s názorom súdu prvej inštancie, že v prípade vzájomnej žaloby nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení. V tejto súvislosti poukázala na to, že je v postavení tabulárneho vlastníka sporného bytu, nadobudla ho dobromyseľne na základe kúpnej zmluvy a jej vlastnícke právo spochybňuje osoba, ktorá nie je zapísaná v katastri nehnuteľností. Žalovaná 2/ v odvolaní poukázala na svoju dobromyseľnosť pri nadobúdaní sporného bytu a uviedla, že je toho názoru, že súd jej musí poskytnúť právnu ochranu a zohľadniť jej dôveru v zápis v katastri nehnuteľností. V tejto súvislosti poukázala na nález Ústavného súdu SR zo 16.3.2016 sp. zn. I. ÚS 549/2015- 33. Žalovaná 2/ ďalej vytkla súdu prvej inštancie, že nevzal do úvahy skutočnosti, ktoré dokladajú fakt, že žalobca už pri nadobúdaní sporného bytu v roku 2001 nebol spôsobilý na tento právny úkon. 15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 16. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní ( § 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnuté výroku rozsudku súdu prvej inštancie, prejednal odvolania bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné. 17. Civilný sporový poriadok s účinnosťou od 1.7.2016 v § 137 písm. d/ pripúšťa žalobu o určenie právnej skutočnosti ( typicky žalobu o určenie (ne)platnosti právneho úkonu iba v prípade, že prípustnosť takejto žaloby vyplýva z osobitného predpisu ( napr. žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu o skončení pracovného pomeru v zmysle § 77 Zák. práce, žaloba nájomcu na určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu podľa § 711 ods. 6 Zák. práce a pod. ). Prípustnosť predmetnej žaloby žalobcu z osobitného predpisu nevyplýva. Na druhej strane však treba v prejednávanej veci postupovať v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 2 C.s.p. V zmysle prvej vety tohto ustanovenia zostávajú zachované právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na publikáciu Civilný sporový poriadok, Komentár, C.H.BECK 2016, kde sa na str. 1496 uvádza: „Obsahom tohto princípu je skutočnosť, že procesné úkony subjektov civilného súdneho konania vykonané počas platnosti a účinnosti skoršieho procesného predpisu sa vo sfére svojich účinkov prejavujú s relevanciou pre konanie samotné aj počas účinnosti nového procesného predpisu. Z tohto postulátu možno vyvodiť tieto závery: i/ Justifikujú sa účinky všetkých procesných úkonov, teda aj procesných úkonov súdu, aj procesných úkonov sporových strán - množina označená ako „procesné úkony“ má prvky procesné úkony súdu, procesné úkony strán sporu, ktoré sa ďalej členia na procesné úkony dispozičné a iné. Skupina dispozičných procesných úkonov sa ďalej člení na dispozičné úkony konaním a predmetom konania a pod. Sekundárne možno dovodiť aplikáciou pravidla dictum de omni et nullo, že sa justifikujú účinky procesných úkonov všetkých subjektov konania, teda najmä sporových strán a súdu. Procesný úkon vyvoláva procesnoprávne následky ( účinky ) do budúcnosti, a v tejto procesnej budúcnosti sa následky úkonu uznávajú aj vtedy, ak novšia procesná úprava už s takýmto následkom nepočíta.“ 18. Žalobca podal svoju žalobu na súd prvej inštancie dňa 3.12.2009 a domáhal sa ňou určenia neplatnosti predmetnej darovacej zmluvy, zmluvy o zriadení vecného bremena a zmluvy o zrušení vecného bremena. Podaním došlým súdu prvej inštancie dňa 26.1.2010 ( č. l. 68 ) žalobca žalobu zmenil tak, že ju rozšíril o ďalší nárok a to o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej žalovanými 1/, 2/. To znamená, že žalobca nárok na určenie neplatnosti predmetných právnych úkonov uplatnil na súde za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Ten v ust. § 80 písm. c/ pripúšťal žaloby o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je za predpokladu existencie naliehavého právneho záujmu na takomto určení. Medzi takéto žaloby v zmysle konštantnej ustálenej judikatúry patrila aj žaloba na určenie neplatnosti právneho úkonu. Zo záverov obsiahnutých v ods. 16. vyplýva, že ak predmetná žaloba ako procesný úkon žalobcu bola prípustná v čase začatia konania, t.j. v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, tento procesný úkon žalobcu vyvoláva procesnoprávne následky ( účinky ) aj do budúcnosti aj keď Civilný sporový poriadok účinný od 1.7.2016 už s takouto žalobou nepočíta. Inými slovami, procesnoprávne účinky žaloby žalobcu treba hodnotiť podľa právnej úpravy platnej v čase jej podania, teda podľa Občianskeho súdneho poriadku a nebolo potrebné, aby žalobca po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku žalobu zmenil. Nie je preto správna argumentácia žalovaných, ktorej podstata spočíva v názore, že žalobe nemožno vyhovieť z dôvodu, že Civilný sporový poriadok v § 137 písm. d/ viaže prípustnosť žaloby o určenie (ne)platnosti právneho úkonu na to, že takúto žalobu pripúšťa osobitný predpis. Je predsa logické, že žalobca v čase podania žaloby, t.j. v roku 2009, resp. v roku 2010, musel vychádzať z vtedy platného procesného predpisu, ktorým bol Občiansky súdny poriadok. 19. Pokiaľ ide o vzájomnú žalobu žalovaných na určenie, že žalobca nie je vlastníkom sporného bytu, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaným 1/, 2/ chýba naliehavý právny záujem na takomto určení ( § 137 písm. c/ C.s.p. ). Ak by sa totiž takejto žalobe vyhovelo, právne postavenie žalovaných 1/, 2/ by sa nezmenilo - nezlepšilo, Žalovaná 2/ by sa totiž v prípade takéhoto určenia nestala vlastníčkou sporného bytu. Žalovaná 1/ nadobudla sporný byt spáchaním trestného činu podvodu, za ktorý bola právoplatne uznaná vinnou a odsúdená a preto otázka, či žalobca v čase uzavretia darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena so žalovanou 1/ bol alebo nebol vlastníkom sporného bytu, je vo vzťahu k nej irelevantná. Vzhľadom na to, že žalovaná 1/ spáchala pri uzavretí tejto zmluvy trestný čin podvodu, je táto zmluva neplatná podľa § 39 Obč. zák. pre jej rozpor so zákonom a to bez ohľadu na zdravotný ( duševný ) stav žalobcu v čase jej uzavretia. Zaoberať sa duševným stavom žalobcu v roku 2001, keď predmetný byt nadobudol do vlastníctva, je teda zbytočné. 20. Odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia z 25.4.2013 č.k. 6Co 220/2013- 256 okrem iného uviedol: „K veci samej treba uviesť, že predmetom konania nie je (ne)platnosť zmluvy, ktorou nadobudol žalobca predmetný byt do vlastníctva. Preto sa touto zmluvou súd prvého stupňa nemusí zaoberať. Odvolací súd nepochybuje o tom, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. Ak totiž súd prvého stupňa jeho žalobe vyhovie, obnoví sa v katastri nehnuteľností stav, aký tu bol pred tým, než boli predmetné zmluvy uzavreté, teda stav, keď bol žalobca zapísaný na príslušnom liste vlastníctva ako vlastník predmetného bytu. Postráda zmysel tvrdenie žalovaných, že ak žalobca nebol vlastníkom sporného bytu, potom sa požadovaným určením jeho právne postavenie nezmení. Žalované opomenuli, že ak by aj žalobca skutočne nebol vlastníkom sporného bytu, nemohli by sa ním stať ani ony. Okrem toho, tieto tvrdenia žalovaných sú v rozpore s ich stanoviskom v priebehu konania, podľa ktorého žalobca pri uzatváraní predmetných zmlúv netrpel takou duševnou poruchou, ktorá by ho na tieto právne úkony robila neschopným.“ Odvolací súd na týchto záveroch trvá. Nemožno preto prisvedčiť žalovaným, že by žalobcovi chýbal naliehavý právny záujem na požadovanom určení. 21. Žalovaná 2/ podaním zo 16.10.2017 ( č. l. 456 ) navrhla, aby súd prvej inštancie vo veci vydal medzitýmny rozsudok, ktorým by určil, že žalobca nie je vlastníkom predmetného bytu. Tento návrh odôvodnila tým, že žalobca trpel duševnou poruchou už v čase, keď predmetný byt nadobudol do vlastníctva a jeho duševný stav ho robil nespôsobilým aj na právny úkon, ktorým byt nadobudol do svojho vlastníctva. V tomto podaní žalovaná 2/ súčasne uviedla, že ak súd prvej inštancie nebude rozhodovať medzitýmnym rozsudkom, žiada, aby jej návrh obsiahnutý v podaní zo 16.10.2017 súd prvej inštancie považoval za vzájomnú žalobu. K tomu treba uviesť, že vydanie medzitýmneho rozsudku v uvedenom znení neprichádzalo do úvahy. Totiž otázka, či je žalobca vlastníkom predmetného bytu, sa rieši v konaní o určenie neplatnosti predmetných právnych úkonov; ak by totiž súd prvej inštancie žalobu o určenie neplatnosti predmetných právnych úkonov zamietol, vlastníčkou predmetného bytu by bola žalovaná 2/ a nie žalobca. Na určení, že žalobca nie je vlastníkom sporného bytu, preto žalovanej 2/ chýba naliehavý právny záujem. Žalovaná 1/ podaním z 22.10.2017 ( č. l. 487 ) uplatnila vzájomnú žalobu, ktorou sa domáhala určenia, že žalobca nie je vlastníkom sporného bytu z dôvodu, že jeho duševný stav ho robil nespôsobilým aj na právny úkon, ktorým predmetný byt v roku 2001 nadobudol do vlastníctva. 22. Zo skutočností uvedených v ods. 20. vyplýva, že ani jedna zo žalovaných nespochybňuje tú skutočnosť, že žalobca trpel pri uzatváraní predmetných právnych úkonov duševnou poruchou, ktorá ho na tieto právne úkony robila nespôsobilým ( § 38 ods. 2 Obč. zák. ). Žalované totiž vzájomnú žalobu založili na tvrdení, že žalobca trpel duševnou u poruchou nielen v čase uzavretia predmetných právnych úkonov, ale aj v čase, keď predmetný byt nadobudol do vlastníctva. Predmetné právne úkony ( darovacia zmluva, zmluva o zriadení vecného bremena a zmluva o zrušení vecného bremena ) sú preto neplatné v zmysle § 38 ods. 2 Obč. zák. aj podľa žalovaných. Bez ohľadu na tento dôvod neplatnosti uvedených právnych úkonov sú však tieto právne úkony neplatné aj v zmysle § 39 Obč. zák. V konaní totiž bolo preukázané, že žalovaná 1/ spáchala v súvislosti s týmito právnymi úkonmi spolu so svojou matkou trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 250 ods. 1, 4 Tr. zákona, za čo bola trestným rozkazom OS Bratislava IV zo 7.7.2014 č.k. 3T/92/2014- 769 ( č. l. 520 ) právoplatne odsúdená k podmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní 2 rokov. Z uvedeného trestného rozkazu totiž vyplýva, že predmetné právne úkony boli rozhodujúcou súčasťou skutku, za ktoré bola žalovaná 1/ právoplatne uznaná vinnou v trestnom konaní zo spáchania trestného činu podvodu. Tieto právne úkony sú preto neplatné podľa § 39 Obč. zák. ( viď rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 29.5.2007 sp. zn. 30 Cdo 2705/2006 ). Inými slovami, otázka duševného stavu žalobcu v čase uzatvárania predmetných zmlúv je v podstate irelevantná, keďže tieto zmluvy sú neplatné aj podľa § 39 Obč. zák. a neplatnými podľa tohto ustanovenia by boli aj v prípade, ak by žalobca duševnou poruchou netrpel. 23. Prejednávaná vec súvisí s problematikou uplatnenia zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet, v zmysle ktorej nikto nemôže previesť na iného právo, ktoré sám nemá. Najvyšší súd zaujal k tejto otázke v rozsudku z 26.1.2017 sp. zn. 3 Cdo 223/2016 toto stanovisko: „K otázke vplyvu absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov sa vyjadril ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 50/2010. Poukázal v ňom na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej nikto nemôže previesť na iného právo, ktoré sám nemá. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Vo všeobecnosti možno za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie („modus“) a zodpovedajúci právny titul („titulus“), napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus“ preukazuje právo inej osoby než „modus“, je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takom prípade považovaný ten, v prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale nemá právne následky, aké má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľnosti. I keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľností „prevedených“ ďalej na iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“. Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa ( § 129 a nasl. Občianskeho zákonníka ). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami: pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri. Na rovnakom právnom náhľade na možnosti nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti od toho, kto nie je ( nebol ) jej vlastníkom, zotrváva aj odborná právnická literatúra, v ktorej sa uvádza napríklad to, že „vo vzťahu k možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy sa možno stotožniť s právnym názorom, podľa ktorého Občiansky zákonník de lega lata možnosť dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka neupravuje ako pravidlo, ale len ako výnimku z pravidla ( pozri napr. nadobudnutie vlastníckeho práva pri prevode od tzv. nepravého dediča podľa § 486 Občianskeho zákonníka dobromyseľnosť kupujúceho nemôže nahradiť chýbajúce vecné oprávnenie právneho predchodcu predávajúceho. Tieto výnimky z pravidla nemožno ľubovoľne rozširovať bez toho, aby takúto možnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné zotrvať na dôslednom uplatnení zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ aj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako nespravodlivé. Aj z hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci je preto potrebné odmietnuť možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej viery aj v iných prípadoch ako tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne upravuje“ (viď publikáciu Občiansky zákonník II., Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol., Nakladatelství C. H. Beck, 2015, str. 2087). Vec prejednávajúci senát zastáva názor, ktorý vychádza aj naďalej zo zásady, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má sám. K odlišným záverom nevedie de lege lata ani zásada hodnovernosti ( materiálnej publicity ) katastra nehnuteľností, ktorá má za cieľ zabezpečiť čo najväčšiu istotu v právnych vzťahoch k nehnuteľnostiam. Táto zásada je vyjadrená v ustanovení § 70 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam ( katastrálny zákon ). „V zmysle tejto zásady platí, že čo je zapísané v katastri nehnuteľností, to sa považuje za správne a v súlade so skutočným stavom, aj keby tomu tak nebolo. Ide o právnu domnienku, ktorá chráni dôveru každého v správnosť údajov katastra. Táto domnienka je však vyvrátiteľná, t. j. údaje prestanú byť hodnoverné a záväzné, ak sa preukáže opak“ ( viď bližšie rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 100/2012 ). Podľa presvedčenia vec prejednávajúceho senátu vtedy, keď zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má právny stav prevahu [napriek ( prípadnej ) dobrej viere osoby zapísanej ako vlastník] nad evidovaným stavom.“ V tomto rozhodnutí, ako aj v ďalších rozhodnutiach ( napr. rozsudok z 28.6.2017 sp. zn. 3 Cdo 115/2016 ) teda najvyšší súd zaujal stanovisko, že iba dobrá viera nadobúdateľa nemôže prelomiť zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest ipse habet, pretože podľa súčasného právneho stavu dobrá viera nadobúdateľov je významná len potiaľ, že majú všetky práva oprávneného držiteľa v zmysle § 129 a nasl. Obč. zák. Inými slovami, podľa tohto právneho názoru dobrá viera sama osebe nie je originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva. 24. V poslednom období však došlo k čiastočnej zmene judikatúry týkajúcej sa zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest ipse habet. V tomto ohľade treba poukázať na nález Ústavného súdu SR zo 16.3.2016 sp. zn. I. ÚS 549/2015. Právna veta tohto nálezu znie takto: „Z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidva ústavné princípy - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa ( princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte ) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka ( princíp nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, t.j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má ). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom ( katastrálnom ) konaní.“ Rovnaký právny názor zaujal aj Ústavní soud ČR, ktorý v náleze z 28.1.2016 sp. zn. III. ÚS 247/14 okrem iného uviedol: „Ústavní soud zastává ve své nálezové judikatuře konstantní názor, že je třeba při posouzení nabytí vlastnictví k nemovitostem zapsaným v katastru nemovitostí od nevlastníka, důsledně zvažovat a hodnotit existenci dobré víry nového nabyvatele. Absencí posouzení dobré víry nabyvatele nemovitostí tak došlo k upřednostnění principu, že nikdo nemůže na jiného převést více práv než sám má před principem právní jistoty, ochrany dobré víry a důvěry v akty státu.“ Možno teda urobiť záver, že trendom najnovšej judikatúry je, že v konkrétnom prípade na základe konkrétnych skutkových okolností je možné uprednostniť princíp dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa pred princípom, že nikto nemôže na iného previesť viac práv než sám má. Inými slovami, súčasná judikatúra zastáva stanovisko, že v konkrétnom prípade na základe zváženia všetkých okolností prípadu je možné nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka aj len na základe princípu ochrany dobrej viery. 25. Odvolací súd je zhodne so súdom prvej inštancie toho názoru, že v prejednávanej veci nie je možné uprednostniť princíp dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa ( žalovanej 2/ ) pred princípom nemo plus iuris ad alium transferre potest ipse habet svedčiacim v prospech žalobcu. V konaní totiž nevyšli najavo žiadne také okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver, že by žalobcu bolo možné označiť na nedbalého vlastníka. Nebolo by v súlade s princípom všeobecnej spravodlivosti, ak by mal žalobca prísť o predmetný byt za situácie, keď žalovaná 1/ nadobudla vlastníctvo sporného bytu podvodným konaním napĺňajúcim znaky trestného činu podvodu zneužijúc duševnú poruchu žalobcu prejavujúcu sa nedostatočným zúčastnením na okolitom dianí, spomalenosťou, nedostatočnou chápavosťou a ľahkou ovplyvniteľnosťou okolím. Tieto skutočnosti aj podľa názoru odvolacieho súdu neumožňujú priznať prioritu prípadnej dobromyseľnosti žalovanej 2/ pred princípom, že nikto nemôže na iného previesť viac práv než sám má. Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci má prioritu princíp, podľa ktorého nikto nemôže na iného previesť viac práv než sám má, neplatnosťou trpí aj kúpna zmluva, ktorou žalovaná 1/ predala predmetný byt žalovanej 2/. Žalovaná 1/ totiž ako nevlastníčka nemohla platne previesť vlastnícke právo k predmetnému bytu na žalovanú 2/. 26. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny vo výroku, ktorým súd prvej inštancie určil neplatnosť darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena z 8.2.2005 ( výrok I. ), vo výroku, ktorým súd prvej inštancie určil neplatnosť zmluvy o zrušení vecného bremena z 1.8.2006 ( výrok II. ), vo výroku, ktorým súd prvej inštancie určil neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými ( výrok III. ) a vo výrokoch, ktorými súd prvej inštancie zamietol vzájomnú žalobu žalovaných 1/, 2/ ( výroky V., VII. ). Preto odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil napadnutý rozsudok vo výrokoch I., II., III., V., VII. 27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 28. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).