Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/270/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1411215786 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1411215786.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: V. W., narodený X.XX.XXXX, bytom Q. Č.. XX/XXXX, F., zastúpený.: E. W., narodená XX.X.XXXX, bytom Q. XX/XXXX F., proti žalovaným: 1/ Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova č. 2, Bratislava, 2/ Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova č. 2, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 7C/317/2011-238, zo dňa 21.4.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č. k. 7C/317/2011-238 zo dňa 21.4.2016 v napadnutom výroku voči žalovanému 2/ p o t v r d z u j e. II: Žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody (imateriálnej a materiálnej) s príslušenstvom s poukazom na zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znení neskorších predpisov a s poukazom na ustanovenie § 11, § 13 a nasledujúce zákona č. 40/1964 Zb. - Občianskeho zákonníka. Žalobca okrem iného namietal postup príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky (ďalej aj PZ SR) zo dňa 29.7.2008 a tvrdil, že bol násilím obmedzovaný a pozbavený osobnej slobody a to na základe príkazu na zatknutie vydaného Okresným súdom Bratislava II. Uviedol, že udalosť bola odvysielaná televíznou stanicou JOJ v relácii Krimi noviny a s poukazom na § 4 a § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka žiadal od žalovaného 2/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur. 2. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v predmetnej veci nedošlo k vzniku škody žalobcom tvrdeným údajným nesprávnym úradným postupom súdu, prokuratúry a príslušníkov OR PZ a nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi vydanými rozhodnutiami súdov, postupom PZ, prokuratúry a žalobcom označenou škodou. Súd prvej inštancie preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Svoj záver odôvodnil tým, že žalobca nesplnil zákonom č. 514/2003 Z. z., predpokladané podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody, t.j. nepredložil súdu dôkazy, či už nezákonné rozhodnutie respektíve dôkazy o nesprávnom úradnom postupe príslušníkov PZ SR, súdu, nepreukázal vznik ním opísanej škody a nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a svoje tvrdenia nepodložil dôkazmi, t.j. nepreukázal vznik škody (nepreukázal, nešpecifikoval, či sa jedná o skutočnú škodu alebo o ušlý zisk), nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy (t.j., že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom), nepreukázal ani príčinnú súvislosť (pri nepreukázaní existencie škody a nesprávneho úradného postupu, absentuje aj príčinná súvislosť), teda nepreukázal ani jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. 3. K nároku podľa ustanovenia § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka, ktorého sa žalobca domáhal titulom ochrany osobnosti z dôvodu šírenia jeho podobizne, mena a priezviska televíznym vysielaním, ktoré bolo prístupné širokej verejnosti, súd prvej inštancie uviedol, že nebolo v konaní preukázané (žalobca neuniesol dôkazné bremeno), že by žalovaní 1/ a 2/ o žalobcovi šírili informácie formou televízneho vysielania, či inými prostriedkami masmediálnej komunikácie, a preto súd žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy aj titulom ochrany osobnosti z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 1/ a 2/ zamietol. 4. Súd prvej inštancie v odôvodnení predniesol, že Občiansky zákonník (§ 13) v práve na osobné súkromie poskytuje osobnostno - právnu ochranu len proti takému zásahu do osobného súkromia, ktorý je neoprávnený. Na to, aby mohli vzniknúť sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa citovaného ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka, musia byť splnené hmotnoprávne predpoklady, ktorými sú existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu buď v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby, neoprávnenosť tohto zásahu existencia a príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom a nemajetkovou ujmou. 5. Neoprávneným zásahom je taký zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, teda s právnym poriadkom. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nepôjde tam, kde je tento zásah výslovne dovolený zákonom. Neoprávnenosť zásahu je teda vylúčená vtedy, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania a ak zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi. Keďže v predmetnej veci bol Okresným súdom Bratislava II vydaný príkaz na zatknutie, pracovníci žalovaného 2/ (príslušníci PZ SR) konali v súlade s ustanovením § 73 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého, ak je daný niektorý z dôvodov väzby a obvineného nemožno predvolať, predviesť alebo zadržať a zabezpečiť jeho prítomnosť na výsluchu alebo na inom úkone, vydá predseda senátu a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora príkaz, aby bol obvinený zatknutý. 6. Súd prvej inštancie s poukazom na uvedené dospel k záveru, že žalobca nepreukázal prvú zo základných podmienok, ktorou je neoprávnenosť zásahu, aby mohli vzniknúť prípadné sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka a nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno, súd žalobu aj z tohto dôvodu voči žalovaným 1/ a 2/ zamietol. 7. Súd prvej inštancie taktiež prihliadol na žalovanými 1/ a 2/ vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku, nakoľko k údajnému zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo dňa 29.7.2008 a žaloba bola doručená súdu dňa 22.2.2011 t.j. po uplynutí 2 - ročnej premlčacej lehoty. Súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 100 a nasledujúce Občianskeho zákonníka vyvodil záver, že právo žalobcu na uplatnenie nároku na náhradu škody podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o náhrade škody, § 420 a nasledujúce, sa premlčalo, čo je tiež dôvod pre zamietnutie žaloby. 8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj OSP) a úspešným žalovaným 1/ a 2/ nepriznal náhradu trov konania, nakoľko náhradu trov konania nežiadali. 9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na opätovné prejednanie a aby bolo jeho žalobe voči žalovanému 2/ vyhovené. Uviedol, že faxové podanie bez riadneho podpisu vlastnou rukou verifikovaného pred vyšetrovateľom do zápisnice zo strany nespokojného účastníka konania nemôže spôsobiť násilné, ozbrojené prepadnutie, ktoré bolo reálne spojené s brutálnym fyzickým zásahom proti ľudským právam, spojené s násilným, ozbrojeným obmedzením a pozbavením slobody väzbou podľa neúčinného § 68 odsek 1 z dôvodu § 67 odsek 1 zákona č. 141/1961 Zb. - Trestného poriadku. Žalobca namieta, že po 1. 1.2006 neexistovala alternatíva § 154 odsek 2 Trestného zákona a absentovala právna podstata úkonu oprávňujúceho vykonať zásah proti ľudským právam spojený s obmedzením osobnej slobody. Žalobca tvrdí, že sa v danej veci jedná o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, o vyšpekulované trestné právo s vedomým, nezákonným obmedzením osobnej slobody zo strany žalovaného. 10. Žalovaní 1/ a 2/ sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadrili tak, že s výrokom a odôvodnením rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 7C/317/2011-238 zo dňa 21.04.2016 sa plne stotožňujú a navrhujú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 11. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že odvolanie vo veci bolo podané počas platnosti Občianskeho súdneho poriadku. Dňom 1. júla 2016 bol Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99 /1963 Zb. ďalej aj OSP) zrušený a nahradil ho zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. To znamená, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (§ 470 odsek 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok odvolania do 30.6.2016, pretože právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku, zostávajú zachované. 12. Z odvolania žalobcu, z označenia strán sporu, ako aj zo znenia odvolacieho návrhu vyplýva, že žalobca odvolaním napadol predmetný rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 2/ - Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky a v takomto rozsahu ho odvolací súd aj prejednal. Odvolací súd poukazuje na to, že podstata žalobcom uplatneného nároku nie je v jeho podaniach (v žalobe a ani v odvolaní) zrozumiteľne podaná. 13. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad uvedených v ustanoveniach § 379 a §380 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, respektíve zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 14. V súdenej veci sa žalobca domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy spolu vo výške 10.000,- Eur, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom policajného orgánu dňa 29.7.2008, keď tvrdil, že bol násilím s hrozbou použitia zbrane bezdôvodne spútaný a naložený do policajného auta, pričom boli porušené jeho ústavné práva. Žalobca konanie policajného orgánu ponímal aj ako porušenie jeho osobnostných práv podľa § 11 - § 13 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, na ktoré ustanovenia poukázal v žalobe. 15. Podľa § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného do 30. 6. 2016, teda v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie platilo, že základom pre rozhodnutie súdu o uplatnenom nároku je skutkový stav zistený z vykonaných dôkazov, ako aj zo skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo ich pravdivosti súd nemá dôvodné a závažné pochybností. 16. Uvedená úprava vychádza z toho, že sporové konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorá spočíva v tom, že tvrdenie skutočnosti a navrhovanie dôkazov, ktoré ich preukazujú, je zásadne vecou strán súdneho sporu. Úprava súčasne vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov spočíva zásadne na stranách súdneho sporu, ktorým ukladá povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení. Strana sporu má povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 OSP) a tiež povinnosť dôkaznú (§ 120 ods. 1 OSP). Predmetnú koncepciu prevzal od 1.7.2016 aj nový procesný poriadok civilného konania, zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok). Dokazovanie je štádium civilného sporového poriadku, prostredníctvom ktorého súd zisťuje, či skutkový stav prezentovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu zodpovedá alebo nezodpovedá skutočnosti (je to fáza verifikácie skutkových tvrdení). Dôkazné bremeno sa chápe v spojitosti s procesnou zodpovednosťou strany súdneho sporu za to, že ak v konaní neboli preukázané jej tvrdenia, prejaví sa to v jej procesnom neúspechu. Označenie rozhodujúcich skutočností znamená prezentovanie okolností, od ktorých žalobca v súdnom spore odvodzuje opodstatnenosť svojej žaloby a ich označenie má aj procesnoprávne dôsledky. V čase začatia predmetného súdneho sporu obsahové vymedzenie žaloby upravovali ustanovenia § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Z dispozičného princípu súdneho konania vyplýva, že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej stránke a týmto jeho vymedzením je súd viazaný. 17. Podľa článku 46 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky, má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. 18. Podľa § 1 písmeno a) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. 19. Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/ > právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. 20. Podľa § 7 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom boli vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu. 21. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2003/514/> sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 22. Podľa § 17 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. 23. Súd prvej inštancie v danej veci vychádzal zo zistenia, že dňa 5.6.2008 Okresný súd Bratislava II, rozhodnutím sp. zn. 2T/111/04 prikázal, aby bol žalobca, ktorý bol stíhaný pre trestný čin útoku na orgán štátu, zatknutý a to z dôvodu, že sa sedemkrát nezúčastnil hlavného pojednávania, nepreberal poštové zásielky a neúspešne skončilo aj jeho predvedenie na hlavné pojednávanie. Žalobca bol policajným orgánom na základe tohto príkazu zatknutý dňa 29.7.2008 o 17,30 hodine, pričom museli byť použité aj donucovacie prostriedky. 24. Základné právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle článku č. 46 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky nie je absolútne, ale v záujme zabezpečenia právnej istoty podlieha (článok 46 odsek 4 v spojení s článkom 51 odsek 1 ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie (III. ÚS 155/2011). Podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu upravuje zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Tento zákon v ustanovení § 17 odseky 1 a 2 priznáva poškodeným, ktorým vznikla škoda nesprávnym úradným postupom, právo na úhradu skutočnej škody a ušlého zisku. Priznáva im aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy a to za súčasného splnenia dvoch podmienok: 1), že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a 2), že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napríklad formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a podobne. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik škody a nemajetkovej ujmy predpokladá existenciu nesprávneho úradného postupu, existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody a nemajetkovej ujmy, ako aj preukázanie samotného vzniku škody a nemajetkovej ujmy. Zodpovedným subjektom je štát, v mene ktorého koná orgán štátu. V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že žalovaný 2/ je právnickou osobou, avšak samostatne ako právnická osoba nie je nositeľom práv a povinností v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, teda vo vzťahu k nárokom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nie je žalovaný 2/ nositeľom pasívnej vecnej legitimácie. 25. V súdenej veci sa žalobca domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy, keď tvrdil, že postupom príslušníkov Policajného zboru SR pri jeho zatknutí dňa 29.7.2008 boli porušené jeho ústavné práva (článok 17 a článok 49 Ústavy SR). Odvolací súd poukazuje na to, že porušenie ústavných práv fyzickej osoby môže konštatovať len Ústavný súd Slovenskej republiky svojím nálezom na podklade ústavnej sťažnosti (§ 49, § 56 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky). Ustanovenie § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. umožňuje súdu v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu priznať len náhradu vo forme skutočnej škody, ušlého zisku alebo nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nemôže však svojim rozhodnutím konštatovať porušenie ústavných práv. V opačnom prípade by si všeobecný súd osvojil právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky. Súd v občianskoprávnom konaní nedisponuje právomocou, na podklade súkromnoprávnej žaloby preskúmavať zákonnosť, respektíve správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní, a to mimo preskúmavania konania začatého na podklade riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku, respektíve konštatovať porušenie ústavných práv fyzickej osoby zásahom orgánu činného v trestnom konaní. Takéto konštatovanie môže urobiť len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti podanej dotknutou osobou (§ 49 zákona č. 38/1993 Z. z.). 26. Príkaz na zatknutie je inštitút trestného konania, ktorý prichádza do úvahy vtedy, keď prítomnosť trestne stíhanej osoby na procesnom úkone nie je možné zabezpečiť inými prostriedkami. Právny základ tohto inštitútu vyplýval v súdenej veci z ustanovenia článku 17 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj z ustanovenia § 67 odsek 1 písmeno a) a § 69 zákona č. 141/1961 Zb. Trestného poriadku účinného do 31.12.2005 v spojení s ustanovením § 564 odsek 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku účinného od 1.1.2006. Pokým sudca príkaz na zatknutie nezruší, sú policajné orgány povinné postupovať podľa príkazu na zatknutie. 27. Podľa § 13 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie (odsek 1). 28. Občiansky zákonník v § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nedefinuje pojem zásah ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť zásahu (neoprávneným nie je zásah do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana, či krajná núdza) a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/>). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/>). Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/>). 29. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je preto jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/> a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom. Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia (subjektom ochrany), je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je vždy tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných prác (je pôvodcom alebo subjektom zásahu). 30. Vzhľadom na to, že namietaný úkon výkonu príkazu na zatknutie policajným orgánom, má právny základ v objektívnom práve a žalobca, ktorému bola týmto úkonom obmedzená osobná sloboda nesprávny úradný postup pri jeho výkone, ako to správne ustálil súd prvej inštancie nepreukázal, je potrebné výkon príkazu na zatknutie kvalifikovať ako legitímny zásah do osobnostnej sféry žalobcu. Občianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka, prichádza totiž do úvahy iba pri takom zásahu do osobnostnej sféry, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, teda s právnym poriadkom. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že neoprávneným zásahom nie je zásah, ktorý je vyslovene dovolený zákonom. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že neoprávnenosť zásahu je vylúčená vtedy, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania a ak zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi. Z dôkazov navrhnutých v súdenej veci žalobcom stav protiprávneho konania policajného orgánu nevyplynul. Nepreukázanie neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu vylučuje možnosť daností následkov podľa § 13 Občianskeho zákonníka, ktorou môže byť aj náhrada nemajetkovej ujmy. 31. So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, a preto ho odvolací súd postupom podľa § 387 odsek 1 CSP potvrdil. 32. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/> v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému 2/ trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd rozhodol tak, že žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd prihliadol na hospodárnosť konania, lebo na základe § 262 ods. 2 CSP by bolo potrebné po právoplatnosti tohto rozsudku vydať samostatné rozhodnutie o výške náhrady trov konania, a nakoľko žalovanému 2/ trovy nevznikli, nebolo by mu možné titulom ich náhrady výšku trov konania priznať. 33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).