Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/228/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1414201693 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1414201693.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcu: H. Č. L. - F. Y., A.: XX XXX XXX, R. R. X. R.. O. X, L., zast.: JUDr. Ľuboslav Kašuba, advokát, so sídlom Na vŕšku 1, Bratislava, proti žalovanému: E. J., X.. XX.XX.XXXX, L. Ľ. O. X, L., občan SR, zast.: JUDr. Ľubomír Hnát, advokát, so sídlom Guthova 20, Bratislava, o vypratanie bytu, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV z 26. apríla 2017, č. k. 11C/29/2014- 150, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť vypratať byt Č..X, nachádzajúci sa na 2. poschodí bytového domu L., Ľ.. O. X (ďalej len „byt“), do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške. 2. Súd prvej inštancie za nesporné skutočnosti považoval to, že žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca, uzavreli dňa 29.07.1993 písomne zmluvu o nájme bytu od 01.07.1993 na dobu neurčitú, ďalej, že žalobca písomne dňa 04.03.2013 vypovedal žalovanému zmluvu o nájme daného bytu s trojmesačnou výpovednou lehotou z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka; že výpoveď z nájmu bola žalovanému zaslaná poštou na adresu E. J., L., Ľ..O. X do vlastných rúk a podľa doručenky prevzatá a podpísaná dňa 14.03.2013, čím od 01.04.2013 začala plynúť výpovedná trojmesačná doba; že žalovaný doposiaľ byt užíva a žalobcovi ho neodovzdal. Súd prvej inštancie uviedol, že vo veci nebola sporná aktívna vecná legitimácia žalobcu ako prenajímateľa bytu a za nespornú považoval i skutočnosť, že žalovaný nepodal na súde žalobu o určenie neplatnosti výpovede. Vo veci zostalo sporným iba to, či výpoveď z nájmu bola žalovanému doručená podľa údajov na doručenke, a či následne nastali jej účinky v podobe uplynutia výpovednej doby, po uplynutí ktorej, by žalovaný užíval byt bez právneho dôvodu. 3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že doručenka ohľadom zásielky - výpoveď, adresovanej na meno E. J., L. Ľ..O. X, L.Y. bola podpísaná s dátumom 14.03.2013. Z výsluchu žalovaného súd prvej inštancie zistil, že tento si je vedomý to, že mu vznikol dlh na nájomnom, do tohto stavu sa dostal z dôvodu zhoršeného zdravotného stavu, ktorý sa u neho prejavil aj ekonomicky. Po obdržaní oznámenia, že má dlh, tento zaplatil a bol v spojení v tejto veci s bývalou starostkou. Po nástupe novej starostky si vzal právneho zástupcu a chcel to riešiť. Bol si vedomý, že mu zostal dlh. Zobral si úver a všetko zaplatil. Ak by mal z bytu odísť, stal by sa z neho bezdomovec. Listinu o výpovedi z nájmu bytu nedostal, dostal iba listiny v súvislosti s nedoplatkom, ktorý vyplatil. Uviedol, že ku starostke sa objednal iba preto, lebo chcel vysvetliť, prečo nezaplatil dlh. V roku 2012 a 2013 užíval byt sám, boli tam hlásené 2 osoby - priateľka, alebo keď syn prišiel z Prahy. Uviedol, že výpoveď z nájmu mu nebola doručená, podpis na doručenke nie je jeho vlastný. Iná osoba mu neoznámila skutočnosti, že prevzala listiny v súvislosti s nájmom bytu. Svedok E. J., H.. (syn žalovaného), vo svojej výpovedi uviedol, že veľa o tom nevie, ale myslí si, že nejakú poštu z bytového podniku prevzal on - otec mu to tak hovorí. Bola to otcova záležitosť a preto to nesledoval. Vtedy tam býval on. Otec bol na liečení a bola ťažká komunikácia s ním. Uviedol, že v byte býval niekedy v roku 2012 do roku 2014, v roku 2014 odišiel do Čiech. Trvale bol hlásený k pobytu u matky - X. N. Y. L., pošta mu chodila aj k matke, aj k otcovi, nepamätal si, či v marci 2013 jemu alebo žalovanému chodila nejaká pošta, väčšinou prebral skoro všetko, čo prišlo na otcove meno. Nespomenul si, čo bolo obsahom zásielky, ktorú prevzal v súvislosti s bytom, otcovi volal, povedal mu, že došla nejaká pošta. Zásielku otvoril, prečítal, že to nie je pre neho. Po oboznámení sa s listinou pre otca, nereagoval adresátovi, že mu táto ako osobe nepatrí. Po predložení listiny - výpovede k nahliadnutiu, uviedol, že jednoznačne nevie potvrdiť, ale že to môže byť predmetná zásielka. Po predložení listiny - doručenky s podpisom, uviedol, že si myslím, že je jeho, a neskôr, že je to jeho podpis. Svedkyňa C. L. vo svojej výpovedi uviedla, že bola zamestnaná ako sekretárka starostky žalobcu v roku 2013. Okrem iného objednávala aj termíny stretnutí so starostkou, aj so žalovaným. Následne kontaktovala príslušné oddelenie, toto poznamenala aj v kalendári, aby sa starostka mohla na stretnutie pripraviť. Keď sa objednal žalovaný, bolo to ohľadne výpovede z nájmu bytu a neplatenia nájmu. Dohodla termín a čas. Bližšie si okolnosti nepamätala, pri stretnutí žalovaného u starostky ďalej už nebola prítomná. Zo správy R.S. J., C..R.. zo dňa 19.05.2016, súd prvej inštancie zistil, že šetrením v dodávacích dokladoch pošty Bratislava 4 bolo zistené, že doporučená zásielka bola dodaná dňa 11.03.2013. Zásielku prevzal adresát osobne na doručovanom rajóne počas pochôdzky poštového doručovateľa. Adresát bol poštovému doručovateľovi známy, z uvedeného dôvodu sa v dodávacích dokladoch preukaz totožnosti nenachádza. Podľa poštových podmienok bod 20.03.2013, ak preberá zásielku adresát, ktorého trvalé bydlisko alebo prechodné bydlisko sa nezhoduje s odovzdávacím miestom uvedeným na zásielke, alebo, ak predloží preukaz totožnosti, ktorý neobsahuje adresné údaje, k podpisu pripíše poznámku adresát osobne, resp. manžel osobne. Zo správy OR PZ Bratislava IV zo dňa 21.02.2013 na žiadosť žalobcu z 13.02.2013 (ohľadom preverenia totožnosti osôb zdržujúcich sa v danom byte na podnet ostatných vlastníkov) bolo zistené, že bolo vykonané šetrenie na danej adrese, kedy otvorila B. K., X.. XXXX, ktorá uviedla, že žalovaný je jej priateľ, žalovaný sa nenachádzal na mieste, alebo pracuje každý deň do 24. hod. V uvedenom byte býva spolu s ňou aj jej dcérou. Všetci susedia z bytov na chodbe uviedli, že nevedia, kto býva v byte, manžel domovej dôverníčky uviedol, že žalovaný byt prenajíma, ale nevedel uviesť komu. Zo zdravotnej dokumentácie žalovaného súd prvej inštancie zistil, že tento bol hospitalizovaný od 07.07.2014 do 14.07.2014, ďalšie lekárske správy (č.l. 31, 32, 36) sa týkajú roka 2012, lekárska správa na č.l. 33 - operácia oka - apríla 2013 a lekárska správa na č.l. 34, 39 sa týka roka 2009 a napokon lekárska správa na č.l. 37 sa týka novembra 2013. Z písomného rozpisu stretnutí u starostky mestskej časti Karlova Ves súd prvej inštancie zistil, že žalovaný bol dňa 26.06.2013 objednaný na deň 03.07.2013 ohľadom výpovede z nájmu, nedoplatku a prenájmu bytu. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba je dôvodná. 4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 126 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal vypratania bytu žalovaným, na tom skutkovom základe, že žalovaný po skončení nájmu užíva byt bez dôvodu a žalobcovi ho nevrátil. Žalovaný sa bránil tým, že byt užíva dôvodne, keďže mu výpoveď z nájmu bytu nebola doručená. Súd prvej inštancie ustálil, že žalobca dal žalovanému písomne výpoveď z nájmu, ktorá výpoveď ako jednostranný právny úkon spĺňala všetky náležitosti platného právneho úkonu. Bola daná písomne, bola určitá, bol v nej vymedzený výpovedný dôvod, aj výpovedná doba. Výpoveď bola žalovanému doručovaná poštou do vlastných rúk, bez uvedenia dátumu narodenia žalovaného. Súd prvej inštancie poukázal na to, že listiny, ktoré majú povahu verejných listín, sa od súkromných listín líšia svojou dôkaznou silou. Podávajú, ak nie je preukázaný opak, dôkaz o pravdivosti toho, čo je v nich osvedčené. Ak je verejná listina pravá, vtedy sa s ňou spája vyvrátiteľná domnienka o pravdivosti jej obsahu, podľa ktorej verejné listiny potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo preukazuje, ak nie je dokázaný opak. Samotné popieranie obsahu verejnej listiny alebo jej spochybnenie, nemôže mať za následok, že súd z jej obsahu nebude vychádzať, lebo výslovné znenie zákona mu to neumožňuje. Ak nie je pravdivosť verejnej listiny vyvrátená preukázaním opaku, považuje súd na účely hodnotenia dôkazov obsah listiny za pravdivý. Dokladom o doručení písomnosti súdu je tzv. doručenka, ktorá má povahu verejnej listiny v zmysle § 134 O.s.p. účinného do 30.06.2016. Súd vychádza z údajov na doručenke, ktoré zachytávajú postup pri doručení akým nie je preukázaný opak, súd považuje údaje na doručenke za pravdivé. Ustanovenie § 45 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom do 30.06.2013, upravuje vyvrátiteľnú právnu domnienku o pravdivosti doručenky. Ak strana sporu spochybňuje správnosť údajov uvedených na doručenke (namieta, že zásielku neprevzala oprávnená osoba), je povinná o tom súdu predložiť dôkaz a týmto spôsobom preukázať svoje tvrdenie. V danej veci žalovaný namietal, že zásielku neprevzal, že podpis na doručenke nie je jeho. Bol preto povinný predložiť súdu dôkaz o opaku a týmto spôsobom preukázať svoje tvrdenie. Zo správy pošty bolo zistené, že zásielka bola dodaná len 11.03.2014 a nie, že bola doručená 14.03.2013. Ďalej, že poštovému doručovateľovi bol adresát známy, z uvedeného dôvodu sa v dodávacích dokladoch preukaz totožnosti neuvádza. Z uvedeného možno usudzovať, že poštový doručovateľ, žalovaného, ktorý tam bol hlásený k trvalému pobytu, poznal. Žalovaný navrhol ako dôkaz na svoju obranu výsluch svedka - syna E. J. ml.. Súd prvej inštancie však jeho výpovedi neuveril a označil ju za účelovú. Svedok totiž nebol hlásený k trvalému pobytu na adrese Ľ.. O., L., C. J.. K., ktorá bývala v byte, ako priateľka žalovaného, neuviedla pri šetrení polície, že sa tam zdržuje aj syn žalovaného. Svedok si nepamätal jednoznačne okolnosti doručovania zásielky, uvádzal, že otec bol na liečení, ale uvedená skutočnosť nebola ničím preukázaná. Hoci výpoveď z nájmu nie je štandardná bežná korešpondencia, svedok si nepamätal bližšie, od koho bola zásielka - uvádzal bytový podnik, odosielaná a nebol si jednoznačne istý ani pri osvedčení pravosti svojho podpisu. Jeho výpoveď bola váhavá. O tom, že v byte sa zdržoval a preberal poštu sa vo svojej výpovedi nezmienil ani žalovaný. Preto len zo samotnej výpovede svedka nebol preukázaný opak pravdivosti verejnej listiny - doručenky pre žalovaného a jeho podpis. Na podporu uvedeného svedčí aj správa OR PZ Bratislava IV, kde z vyjadrenia priateľky žalovaného J.. K. vyplynulo, že v byte vo februári 2013 býva ona, aj s dcérou, a o tom, že by tam býval aj svedok Jozef Pátek ml. sa nevyjadrila. Svedok E. J. podľa jeho tvrdenia odišiel do Prahy v roku 2014. Súd prvej inštancie konštatoval, že listina - výpoveď z nájmu bytu ako prejav vôle sa tak dostala do sféry dispozície žalovaného, aj s prejavom vôle žalobcu, čím došlo k pôsobeniu tohto jednostranného prejaveného úkonu voči žalovanému ako adresátovi, bez ohľadu na to, či sa s ním skutočne oboznámil. Situácia sa posudzuje objektívne, žalovaný sa mal možnosť oboznámiť s výpoveďou. Tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že žalovaný sa koncom júna 2013 v rámci plynutia výpovednej lehoty objednal ku starostke na stretnutie za účelom riešenia výpovede z nájmu, nedoplatkov, a ako bolo uvedené v poznámke ku stretnutiu, stretnutia sa zúčastnil. Uvedenú skutočnosť potvrdila vo svojej výpovedi aj svedkyňa C. L., ako zamestnankyňa žalobcu a v tomto smere sa vyjadril aj právny zástupca žalobcu, ktorý sa daného stretnutia osobne zúčastnil. Súd prvej inštancie tak mal za to, že výpoveď bola žalovanému doručená dňa 14.03.2013, že túto žalovaný prevzal, mal možnosť sa s výpoveďou oboznámiť, a nakoľko nepodal žalobu o určenie neplatnosti výpovede z nájmu, uplynutím výpovednej doby dňa 30.06.2013 sa nájomný vzťah žalovaného k bytu skončil. Od 01.07.2013 užíva žalovaný byt bez právneho dôvodu. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobe vyhovel. 5. Súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť byt vypratať a to bez nároku na bytovú náhradu, nakoľko v danej veci nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalovaného, ani s poukazom na ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka, pre priznanie bytovej náhrady, prístrešia. Žalovaný netvrdil a ani nepreukázal, že je v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, že sa stará o maloleté dieťa alebo o bezvládnu osobu, ktorí sú členmi jeho domácnosti. Žalovaný uviedol, že je rozvedený, nemá vyživovaciu povinnosť k maloletým alebo nezaopatreným deťom, síce mal určité zdravotné problémy, ale je zamestnaný, nie je v invalidnom dôchodku alebo odkázaný na pomoc a opateru inej osoby. Doposiaľ žalobca eviduje voči žalovanému dlh na úhradách za byt, ktorý dlh nie je vysporiadaný. 6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.. 7. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne. Uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi procesnými stranami nebola sporná skutočnosť, že podľa doručenky bola výpoveď z nájmu zaslaná žalovanému a táto prevzatá a doručená 14.03.2013. Túto skutočnosť žalovaný viackrát rozporoval na pojednávaniach, naposledy 29.03.2017, kde uviedol, že z doručenky vyplýva prevzatie 11.03.2014, v žalobe sa uvádza 14.03.2013, pošta vo svojom vyjadrení uvádza 11.03.2013. Súd prvej inštancie prípisom zo dňa 19.02.2016 požiadal R. J., C..R.. o oznámenie: komu, vrátane čísla dokladu totožnosti, bola vydaná poštová zásielka adresovaná do vlastných rúk: E. J., či môže takúto zásielku pracovníčka R. J. vydať osobe s rovnakým menom, ale inou adresou uvedenou v občianskom preukaze. Slovenská J. na dané otázky neodpovedala, nepredložila žiadny doklad, z ktorého by vyplynulo, že zásielku prevzal žalovaný a iba stroho konštatovala, že bola doručená 11.03.2013 s tým, že adresát bol doručovateľke známy. Bližšie však adresáta nešpecifikovala, jeho identitu a ani nepredložila hárok, kde sa podpisuje adresát resp. žltý doručný lístok. Z uvedeného nie je zrejmé, či zásielku prevzal žalovaný, alebo jeho syn, obaja rovnakého mena i priezviska. Žalovaný uviedol, že pre skončenie nájmu sa vyžaduje písomná forma, pričom dôsledkom jej nedodržania, je absolútna neplatnosť právneho úkonu. Zákon kladie prísne požiadavky na skončenie nájmu výpoveďou. Aj v tomto prípade musí výpoveď ako jednostranný právny úkon spĺňať náležitosti vyžadované § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale musí obsahovať aj osobitné náležitosti vyžadované ust. § 711 Občianskeho zákonníka. Z pojednávania zo dňa 09.12.2015 jednoznačne vyplynulo, že zásielku - výpoveď z nájmu bytu - neprevzal žalovaný, ale svedok, ktorý túto skutočnosť potvrdil pri výsluchu. 8. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Uviedol, že žalovaný koná účelovo s cieľom predĺženia času, počas ktorého prenajíma obecný byt a za tento žalobcovi neuhrádza žiadne platby. Aj, keď v pôvodnej žalobe bol uvedený dátum prevzatia výpovede 14.03.2013, žalobca vychádzal zo zle čitateľného písma na doručenke. V konaní sa však preukázalo, že v skutočnosti sa jednalo o dátum 11.03.2013. Táto skutočnosť nijako nemala a ani nemohla mať vplyv na konečné rozhodnutie súdu prvej inštancie. Pokiaľ ide o výpoveď svedka - syna žalovaného, na pojednávaní dňa 09.12.2015, tento aj po dôraznom upozornení súdu na trestný čin krivej výpovede uviedol, že výpoveď prevzal na pošte on sám aj napriek tomu, že ma inú adresu pobytu. Toto sa od počiatku javilo ako značne nepravdepodobné vzhľadom k tomu, že výpoveď bola doručovaná žalovanému doporučene a do vlastných rúk. Navyše priamo na tomto pojednávaní bolo súdu preukázané, že podpis na doručenke, ktorou bola žalovanému doručovaná výpoveď z nájmu bytu je odlišný od podpisu svedka, ktorý sa nachádzal na doklade „žiadosti o vydanie OP“, ktorou svedok preukazoval svoju totožnosť súdu. Nie je teda pravdou, že svedok prevzal výpoveď z nájmu bytu. Odporuje tomu aj samotné tvrdenie syna žalovaného, keď na otázku súdu, kde bol pred decembrom 2014 odpovedal, že bol 4 roky vo výkone trestu. Nemohol teda dňa 11.03.2013 prevziať výpoveď. To, že žalovaný vedel o výpovedi, potvrdila svedecká výpoveď svedkyne L., ktorej žalovaný, keď sa objednával na stretnutie k starostke žalobcu, uviedol kvôli akej skutočnosti, ju chce navštíviť, o čom urobila záznam do harmonogramu programu starostky. Žalovaný teda už v tomto čase mal vedomosť o výpovedi. Na základe návrhu žalobcu zo dňa 09.02.2016, doručenému súdu dňa 11.02.2016, vykonal súd dopyt na R. J., s cieľom zistenia, kto prevzal zásielku - výpoveď z nájmu. Slovenská pošta vo svojom liste zo dňa 12.05.2016, uviedla, že doporučenú zásielku prevzal žalovaný osobne doručovateľom počas pochôdzky, adresát bol poštovému doručovateľovi známy a z uvedeného dôvodu sa v dodávacích dokladoch preukaz totožnosti nenachádza. Súčasne však Slovenská J. vo svojom liste uviedla, že v prípade, ak by zásielku prevzal adresát resp. manželka, ktorého trvalé alebo prechodné bydlisko sa nezhoduje s odovzdávacím miestom uvedeným na zásielke alebo predloží preukaz totožnosti, ktorý neobsahuje adresné údaje, k podpisu pripíše poznámku buď adresát osobne resp. manžel, manželka osobne. Žalovaný bol poštovému doručovateľovi známy, nakoľko tento mal dlhé roky reštauráciu na adrese Ľ.. O. X, čo je hneď vedľa jeho bydliska. Z vykonaného dokazovania tak vyplynulo, že žalovaný osobne prevzal výpoveď z nájmu bytu, že byt, ktorý má v nájme od žalobcu prenajíma a navyše za prenájom žalobcovi ani neplatí úhrady a dlžná soba sa neustále navyšuje. Súd prvej inštancie sa tak vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami dôležitými pre rozhodnutie. 9. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu (bod 8) písomne nevyjadril. 10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 11. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku ( § 387 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 12. Odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1 C.s.p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193 C. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 220 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. I právne závery súdu prvej inštancie zodpovedajú skutkovým zisteniam vyplývajúcim z vykonaného dokazovania. 13. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti záverov rozhodnutia súdu prvej inštancie dodáva, že nepochybne účinkom výpovede z nájmu bytu je to, že sa nájom končí a že nájomca sa musí z bytu vysťahovať. Keďže požadovaný predpokladaný právny následok - účinok môže vyvolať len platný právny úkon, rovnako ako jednostranný právny úkon výpoveď z nájmu bytu môže vyvolať ňou sledovaný cieľ len za predpokladu, že je právnym úkonom platným. Aj v prípade žaloby o vypratanie bytu uplatnenej aktívne legitimovaným účastníkom konania z dôvodu zániku nájmu bytu výpoveďou, a tým užívania bytu bývalými nájomcami bez právneho dôvodu, je povinnosťou súdu skúmať predbežnou otázkou platnosť právneho úkonu - výpovede, na základe ktorej malo prísť k zániku nájmu bytu. Podstata právnej úpravy uvedenej v ustanovení § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka spočíva v tom, že ak nájomca, ktorému prenajímateľ dal výpoveď z nájmu bytu, chce zániku nájmu zabrániť, nemá inú možnosť, než v zákonom stanovenej trojmesačnej lehote odo dňa doručenia výpovede podať návrh na súd o neplatnosť výpovede, lebo v opačnom prípade právo nájomcu uplatniť tento nárok na súde zaniká, a že ak túto možnosť nájomca nevyužije, v rámci iného konania súdy už nemôžu riešiť otázku platnosti výpovede z nájmu bytu ani ako otázku predbežnú. Aplikácia ustanovenia § 711 ods. 6 veta prvá Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neplatnosť výpovede môže nájomca uplatniť na súde do troch mesiacov odo dňa doručenia výpovede, však súčasne predpokladá, že 1. vôbec existuje výpoveď z nájmu bytu ako jednostranný, adresný, hmotnoprávny úkon konkrétneho prenajímateľa urobeného voči konkrétnemu nájomcovi a 2. prenajímateľ výpoveď nájomcovi doručil. V opačnom prípade, t.j. ak vôľa, obsahom ktorej je výpoveď, prejavená nebola (právny úkon výpovede nájmu bytu neexistuje), resp. bola, ale právny úkon nebol nájomcovi vôbec doručený, aplikácia ustanovenia § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka do úvahy neprichádza. Nájomca sa logicky nemôže s úspechom domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého existencia chýba, resp. uplatniť neplatnosť výpovede na súde, ak mu výpoveď nebola vôbec doručená (účinky výpovede nastávajú až dňom jej doručenia a deň doručenia výpovede je skutočnosťou rozhodujúcou pre začiatok plynutia zákonom stanovených lehôt, výpovednej aj prekluzívnej). V takýchto prípadoch zánik nájmu bytu v zmysle § 710 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka nastať nemôže, pričom súd je povinný v každom konaní, t.j. aj v konaní o vypratanie bytu, sa námietkou nájomcu, v tomto smere vznesenou, zaoberať. V takomto prípade totiž nejde o riešenie otázky (ne)platnosti výpovede v zmysle § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka. 14. Podľa § 710 ods. 3 veta tretia Občianskeho zákonníka, na doručovanie písomnej výpovede nájmu bytu sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu (v posudzovanej veci § 46 a nasl. O.s.p. účinného do 30.06.2016). Podľa § 47 ods. 2 O.s.p. účinného v čase doručovania výpovede z nájmu bytu (doručovanie „do vlastných rúk“), ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát zásielku počas jej uloženia nevyzdvihne, považuje sa deň, keď bola zásielka vrátená súdu, za deň doručenia, i keď sa adresát o tom nedozvedel. Pri doručovaní písomností súdu poštou sa miesto, deň a spôsob doručenia preukazuje doručenkou, ktorú pošta vracia späť odosielajúcemu súdu. Príslušnou poštou vystavená doručenka, zachytávajúca postup pri doručení, vrátane údajov vyžadovaných ustanovením § 47 ods. 2 O.s.p., osvedčuje pravdivosť toho, čo je v nej uvedené, ak nie je preukázaný opak. Tento dôsledok však môže nastať len vo vzťahu k tomu, čo je na doručenke uvedené. Pokiaľ doručenka neobsahuje údaj, že sa adresát v mieste doručenia zdržoval, nie je osvedčené, či táto podmienka náhradného doručenia bola splnená. V takomto prípade je povinnosťou súdu vykonať šetrenie na zistenie jej splnenia, pričom nie je povinnosťou účastníka, ktorému bolo doručované poštou, navrhnúť dôkazy na preukázanie svojho prípadného tvrdenia, že sa v čase doručovania v mieste doručenia nezdržoval z dôvodu, že účastník konania nemá povinnosť preukazovať opak toho, čo nie je osvedčené. Doručenka ako verejná listina preukazuje pravdivosť toho, čo sa v nej potvrdzuje a je dôkazom, že sa písomnosť doručila, ak nie je preukázaný opak. To znamená, že pre ňu platí vyvrátiteľná domnienka jej správnosti, pričom jej správnosť sa v súdnom alebo v správnom konaní nedokazuje, dokazuje sa len jej prípadná nesprávnosť. Ak účastník popiera správnosť (pravdivosť) obsahu poštovej doručenky, povinnosť tvrdenia aj povinnosť dôkazná spočíva na ňom. Dôsledok toho, že doručenka má povahu verejnej listiny, a toho, čo obsahovo potvrdzuje, je teda ten, že je na účastníkovi, ktorý tvrdí opak (oproti údajom uvedeným v doručenke), že stanovený postup doručovateľa dodržaný nebol alebo že sa v mieste doručovania nezdržoval, aby na svoje tvrdenia ponúkol dôkazy a ich prostredníctvom tieto opačné tvrdenia dokázal; na tomto účastníkovi teda spočíva dôkazné bremeno. Ak však doručenka znaky verejnej listiny nemá, súd pri šetrení, či bolo odvolanie podané včas, túto konštrukciu využiť nemôže. 15. V danom prípade doručenka založená v spise na č.l. 3 potvrdzuje, že sa poštou uskutočňovalo doručovanie výpovede z nájmu bytu žalovanému. Z údajov vyznačených na doručenke vyplýva, že zásielka bola doručovaná E. J., L. Ľ. O. Č.. X, L. a prevzatá bola dňom 11.03.2013. Podpis preberajúceho je na doručenke riadne uvedený. Predmetná doručenka teda potvrdzuje pravdivosť toho, čo sa v nej potvrdzuje resp. zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o tom, že písomnosť bola dňa 11.03.2013 doručená adresátovi označenému na zásielke. Ak potom adresát zásielky (žalovaný) v konaní tvrdil opak, vznikla mu povinnosť ponúknuť (predložiť) dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, že on doručovanú zásielku neprevzal resp. že podpis na doručenke nie je jeho podpisom. Žalovaný v tejto súvislosti v konaní argumentoval tým, že zásielku obsahom ktorej bola predmetná výpoveď z nájmu bytu neprevzal on, ale jeho syn E. J. ml., ktorý mal na uvedenej adrese hlásený trvalý resp. prechodný pobyt (resp. mal byť hlásený jeho pobyt ako užívateľa bytu). Žalovaný zásielku prevziať nemohol i z dôvodu, že bol v tom čase hospitalizovaný príp. na liečení. Žalovaný však tieto svoje tvrdenia (obranu) v konaní riadne nepreukázal. V tomto smere, ako správne vyhodnotil i súd prvej inštancie, sa výpovede žalovaného a jeho syna v podstatných skutočnostiach rozchádzali. Sám žalovaný vo svojej výpovedi uviedol, že v priebehu rokov 2012, 2013 užíval predmetný byt sám. Rovnako potvrdil, že jeho syn nebol hlásený na trvalý alebo prechodný pobyt ako spolubývajúca osoba v predmetnom byte. Je potom zrejmé, že jedinou osobou, ktorá sa mala v čase doručovania v mieste doručovania zdržiavať bola osoba žalovaného. Nemohla teda v praxi nastať ani situácia, že by na jednej adrese mali hlásený pobyt dve osoby totožného mena a miesta pobytu, čo potom vylučuje i prípadnú zámenu adresáta pri odovzdávaní doručovanej zásielky. Syn žalovaného vo svojej výpovedi uviedol, že zásielku prebral on, lebo jeho otec (žalovaný) bol v tom čase hospitalizovaný resp. bol na liečení. Táto skutočnosť však v konaní rovnako preukázaná nebola, keďže všetky lekárske správy predložené žalovaným pochádzali z iného časového obdobia, než bol čas doručovania predmetnej zásielky. Napokon i Slovenská J., C..R.. potvrdila, že zásielku doručila dňa 11.03.2013 jej adresátovi, ktorý ju prevzal osobne na doručovacom rajóne počas pochôdzky poštového doručovateľa. Pošta teda nepotvrdila, že by zásielku vydala inej osobe, než bol jej adresát (napr. osobe s totožným menom avšak inou adresou pobytu). Sama uviedla, že ak by nastal takýto prípad (že by mala byť zásielka odovzdaná osobe, u ktorej sa trvalé alebo prechodné bydlisko nezhoduje s odovzdávacím miestom uvedeným na zásielke), k podpisu o prevzatí zásielky by musel byť pripojený údaj (poznámka) manžel/manželka/syn/dcéra a pod. Takýto prípad nenastal, keďže pri podpise preberajúcej osoby takýto údaj (o vzťahu adresáta k preberateľovi zásielky) absentuje. Navyše v danej veci sa jednalo o zásielku určenú „do vlastných rúk“, kedy jej odovzdanie inej osobe než adresátovi, do úvahy neprichádzalo. Žalovaný teda (svojou výpoveďou ani výpoveďou svojho syna) dôveryhodne nepreukázal ním tvrdenú skutočnosť, že zásielku obsahujúcu výpoveď z nájmu bytu neprevzal on, ale jeho syn, a teda nevyvrátil údaje uvedené na doručenke, keďže v konaní nebolo dostatočne preukázané, že by syn žalovaného v danom období predmetný byt užíval a mal k nemu zriadený prechodný alebo trvalý pobyt, čo by umožňovalo vznik možnej zámeny v osobách adresáta pri jej doručovaní, a nepreukázal ani to, že by sa v čase doručovania zásielky v mieste doručovania nezdržiaval napr. z dôvodu, že bol v danom čase hospitalizovaný alebo na liečení. Napokon tvrdeniu svedka - syna žalovaného, že si zásielku prebral osobne na pošte (navyše po predložení občianskeho preukazu s miestom pobytu X. N.) odporuje tvrdeniu R. J., C..R.., ktorá uviedla, že zásielku prevzal žalovaný osobne na doručovacom rajóne počas pochôdzky poštového doručovateľa. Nesedí teda ani miesto údajného prevzatia zásielky. Ako už bolo uvedené je nepravdepodobné, aby bola zásielka „určená do vlastných rúk“ odovzdaná poštou inej osobe než adresátovi, navyše osobe, ktorej pobyt po predložení občianskeho preukazu sa nestotožňoval s adresou uvedenou na zásielke. Tieto nezrovnalosti žalovaný nijako nevysvetlil a neodstránil, hoci ho v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno ohľadne ním tvrdených skutočností. Možno preto (v zhode so súdom prvej inštancie) konštatovať, že žalovaný ohľadne svojich tvrdení neuniesol dôkazné bremeno a nevyvrátil skutočnosti uvedené na doručenke. Napokon skutočnosť, že mal zásielku prevziať skutočne žalovaný (a teda že mal i vedomosť o výpovedi z nájmu bytu) podporuje i výpoveď svedkyne p. L., ktorá potvrdila, že sám žalovaný uviedol ako účel stretnutia so starostkou riešenie jeho výpovede z nájmu bytu a otázok dôvodov neplatenia nájomného, keď súčasne možno za logické považovať tvrdenie tejto svedkyne, že účel stretnutia so starostkou musel byť ohlásený dopredu, aby sa starostka mohla na takéto stretnutie vopred pripraviť. Žalovaný teda už v čase dohadovania si stretnutia so starostkou, musel mať vedomosť o doručenej výpovedi z nájmu bytu. Tomuto potom nasvedčuje i potvrdenie harmonogramu starostky žalobcu (č.l. 48), z obsahu ktorého vyplýva, že na deň 03.07.2013 v čase od 13.30 - 14.00 hod bolo naplávané stretnutie starostky so žalovaným ohľadom výpovede z nájmu, nedoplatku na nájomnom a prenajímanie bytu nájomcom tretím osobám. Z týchto dôvodov bol odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie, že žalovanému bola výpoveď z nájmu bytu riadne doručená, pričom tento jej ne/platnosť v zákonnej lehote nenapadol na súde, čo vylučuje v rámci iného konania (i konania o vypratanie bytu) posudzovať (riešiť) platnosť tejto výpovede, a to ani ako otázku predbežnú. Treba teda vychádzať z toho, že predmetná výpoveď z nájmu bytu je platným právnym úkonom. Okrajovo odvolací súd dodáva (hoci táto skutočnosť nebola odvolacím dôvodom), a stotožňuje sa s názorom súdu prvej inštancie že žalovanému neprináleží ani nárok na bytovú náhradu. Podľa § 712a ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka, ak sa nájomný pomer skončil z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. d) nájomcovi, ktorý preukáže, že je v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, nájomca má právo len na náhradné ubytovanie. V iných prípadoch skončenia nájomného pomeru z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. d) nájomca nemá právo na bytovú náhradu; ak ide o dôvod hodný osobitného zreteľa, má nájomca právo na prístrešie. Ak sa nájomný pomer skončil z dôvodov uvedených v odseku 3 nájomcovi, ktorý sa stará o maloleté dieťa alebo o bezvládnu osobu, ktorí sú členmi jeho domácnosti, a ak to pomery prenajímateľa umožňujú, poskytne sa mu namiesto náhradného ubytovania náhradný byt. Náhradný byt môže mať horšiu kvalitu a menšiu obytnú plochu, ako má byt, ktorý má nájomca vypratať. Náhradný byt mu možno poskytnúť aj mimo obce, v ktorej sa nachádza ním vypratávaný byt. Vzdialenosť náhradného bytu musí však umožniť dennú dochádzku do práce. Ako správne vo svojom rozhodnutí uviedol i súd prvej inštancie, v danom prípade nebola preukázaná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalovaného pre priznanie bytovej náhrady, prístrešia. Žalovaný netvrdil a ani nepreukázal, že je v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, že sa stará o maloleté dieťa alebo o bezvládnu osobu, ktorí sú členmi jeho domácnosti. Žalovaný uviedol, že je rozvedený, nemá vyživovaciu povinnosť k maloletým alebo nezaopatreným deťom, síce mal určité zdravotné problémy, ale je zamestnaný, nie je v invalidnom dôchodku alebo odkázaný na pomoc a opateru inej osoby. Doposiaľ žalobca eviduje voči žalovanému dlh na úhradách za byt, ktorý dlh nie je vysporiadaný. 16. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov nezostalo odvolaciemu súdu iné, než napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. 17. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyžadovalo potrebu doplnenia príp. zopakovania dokazovania na pojednávaní, nakoľko súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu (t.j. potrebnom pre rozhodnutie) zistil skutkový stav veci. Podľa § 384 C.s.p., odvolací súd zopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu sám iba vtedy, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V danej veci však odvolací súd nebol názoru, že by súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd pri svojom rozhodnutí tak vychádzal iba zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie. 18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi úspešnému v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 239 ods. 1 C.s.p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie (§ 248 C.s.p.). 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).