Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/142/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1414206980 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1414206980.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Branislava Krála a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobkyne: Z.. K. H., J.. XX.XX.XXXX, G. Z. W.. Č.. XXXX/X, G., proti žalovanej: I. O., J.. XX.XX.XXXX, G. W.. H.. M. Č.. XX, G., zast. advokátom JUDr. Jánom Havlátom, AK HAVLÁT & PARTNERS, Rudnayovo nám. č. 1, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV z 23. septembra 2016, č. k. 40C/88/2014- 248, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e . Žalovanej sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa proti žalovanej domáhala náhrady škody na zdraví pozostávajúcej z náhrady za bolesť, z náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (SSU), z náhrady za stratu na zárobku a náhrady nákladov účelne vynaložených na liečenie. Žalobkyni súd prvej inštancie uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 100 %. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa v lete 2011 uzavrela so žalovanou ústnu dohodu o výuke jazdy na koni v cene 15,- eur/hodina, ktorá sa mala vykonávať v areáli Jazdeckého oddielu Slávia v Bratislave - Petržalke. V zmysle dohody mala žalovaná ako jej trénerka vo vopred dohodnutých termínoch pripraveného koňa s tým, že po jej príchode išli do tzv. malej haly, kde prebiehala výuka v trvaní jednej hodiny. Prvé tri hodiny prebehli bez problémov, len za účasti žalovanej, žalobkyne a koňa, na ktorom sa učila jazdiť. Dňa 20.09.2011 sa konala štvrtá hodina výuky, kedy na základe rozhodnutia žalovanej išli do tzv. veľkej haly, kde sa nachádzalo aj niekoľko ďalších jazdcov na koňoch. Po určitom čase začal v rovnakom smere po obvode haly cválať iný jazdec na koni, niekoľko krát ju míňal a v istom momente, precválal zozadu v tesnej blízkosti, v dôsledku čoho sa jej kôň splašil a vyhodil ju zo sedla. Po dopade na zem utrpela úraz, v dôsledku ktorého bola hospitalizovaná od 20.09.2011 a jej práceneschopnosť bola ukončená dňa 10.04.2012. V dôsledku toho žalobkyňa utrpela ťažký úraz, ktorý spôsobil trvalé poškodenie jej zdravia. Z pracovnej zmluvy z 01.07.2007 (č.l. 29-30 spisu) súd prvej inštancie zistil, že žalovaná pracovala od 01.07.2007 v TJ Slávia STU ako trénerka športových koní s miestom výkonu práce -Športový areál TJ Slávia STU, pričom išlo o pracovný pomer na dobu určitú do 31.05.2008. Dodatkom z 01.09.2010 k uvedenej pracovnej zmluve došlo k zmene pracovného pomeru na dobu neurčitú. Žalovaná bola držiteľkou licencie Slovenskej jazdeckej federácie č. XXXX/XXXXX N. H. Z. - N.. 3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že žalovanej v konaní chýba pasívna vecná legitimácia. V čase, keď žalobkyňa utrpela predmetný úraz pri výuke jazdy na koni vykonávanej žalovanou, totiž žalovaná vykonávala túto činnosť v rámci pracovného pomeru pre svojho zamestnávateľa, ktorým bol (a stále je) TJ Slávia STU. Žalovaná výukou jazdy na koni plnila pracovné povinnosti a úlohy v rámci svojej pracovnej činnosti vykonávanej pre svojho zamestnávateľa na základe pracovnej zmluvy. To vyplýva z pracovnej zmluvy žalovanej z 01.07.2007 a jej dodatku z 01.09.2010, v zmysle ktorých je žalovaná v pracovnom pomere k TJ Slávia STU na pozícii jazdec a tréner športových koní s miestom výkonu práce športový areál TJ Slávia STU na dobu neurčitú. K úrazu žalobkyne došlo dňa 20.09.2011 v športovom areáli TJ Slávia STU vo veľkej hale pri výuke jazdy na koni vykonávanej žalovanou a to pádom z koňa, ktorý bol žalovanej na tento účel pridelený zamestnávateľom (TJ Slávia STU). Z toho je podľa názoru súdu prvej inštancie zrejmý vecný, miestny ako aj časový vzťah činnosti vykonávanej žalovanou, pri ktorej došlo k úrazu žalobkyne, k činnosti svojho zamestnávateľa. Vecný vzťah medzi konaním žalovanej a plnením úloh zamestnávateľa je zrejmý zo zamerania a druhu činnosti zamestnávateľa žalovanej (TJ Slávia STU), ako to vyplýva zo stanov tohto občianskeho združenia, a to vo vzťahu k pracovnému zaradeniu žalovanej na pozícii jazdec a tréner športových koní. K úrazu žalobkyne došlo v areáli TJ Slávia STU, čo je podľa pracovnej zmluvy žalovanej miesto výkonu práce žalovanej a zároveň jej pracovisko. K úrazu došlo v pracovný deň a počas pracovnej doby žalovanej, ktorá poskytuje hodiny jazdy väčšinou v popoludňajších a večerných hodinách. Z toho je teda podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že žalovaná svojím konaním (výukou jazdy na koni) plnila úlohy, ktoré jej uložil zamestnávateľ. Túto skutočnosť potvrdila vo svojej výpovedi aj svedkyňa F.. O. E., ktorá žalovanú prijímala do pracovného pomeru. Čo sa týka argumentu žalobkyne, že žalovaná jej nevydávala žiadny daňový doklad o platbách, ktoré jej za výuku platila (čo malo podľa žalobkyne svedčiť o tom, že žalovaná vykonávala činnosť vo vlastnom mene a na vlastný účet), súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná vo svojej výpovedi vysvetlila, akým spôsobom funguje u jej zamestnávateľa hradenie platieb za výuku, keď uviedla, že niektorí záujemcovia zaplatia za 10 hodinový kurz naraz a týmto vystaví príjmový pokladničný doklad, niektorí - čo bol aj prípad žalobkyne - platia za hodinu, a to pred jazdou alebo po jazde. Keďže nemá účtovné doklady pri sebe v stajni, tak v takomto prípade vystavuje príjmový doklad väčšinou po skončení 10 hodinového cyklu. Peniaze vyzbierané od klientov potom odovzdá svojmu zamestnávateľovi, ceny sú stanovené pevne klubom TJ Slávia. Uvedený spôsob hradenia platieb potvrdila vo svojej výpovedi aj svedkyňa F.. O. E., ktorá vypovedala, že vyberanie týchto platieb formou členského ako členské jazdné má na starosti práve žalovaná. Žalovaná je oprávnená tieto peniaze vyberať, zhromažďuje ich a v určitom období, niekoľkokrát za rok, ich vloží do pokladne TJ Slávia a následne sa tieto peniaze použijú pre potreby koní. Uvedené potvrdzujú aj príjmové pokladničné doklady z 15.12.2011 a z 22.12.2011, podľa ktorých žalovaná ako zamestnankyňa odviedla tieto platby označené ako oddielové jazdecké príspevky svojmu zamestnávateľovi TJ Slávia STU. Nad rámec uvedeného súd prvej inštancie poukázal na to, že aj keby žalobkyňa žalovala správny zodpovednostný subjekt, nebolo by možné jej žalobe vyhovieť. Žalovaná ako zamestnankyňa svojho zamestnávateľa totiž pri poskytovaní výuky jazdy na koni pre žalobkyňu neporušila žiadnu povinnosť (ani prevenčnú v zmysle § 415 Obč. zák.). Žalovaná postupovala pri výuke jazdy na koni pre žalobkyňu rovnako ako v ostatných prípadoch (dokonca bola v prípade žalobkyne ešte opatrnejšia, keď zostala v malej hale dlhšie ako býva zvykom), použila na výcvik koňa, ktorého používala aj v ostatných prípadoch na tréning začiatočníkov, keďže s ním neboli problémy, bol na to uspôsobený a mal pokojnú povahu, pričom nikdy v minulosti sa nesplašil a nespôsobil nikomu úraz. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že splašenie koňa predstavuje nepredvídateľnú reakciu zvieraťa, ktorá sa nedá dopredu predpokladať, môže nastať kedykoľvek, aj u trénovaných jazdcov. Ide teda o náhodu (o to viac v prípade koňa použitého pri výuke žalobkyne, ktorý sa nikdy v minulosti nesplašil), pričom platí, že náhodu (jej následky) musí znášať ten, komu sa prihodila, teda poškodený. Tejto skutočnosti (možnosti splašenia koňa) si pritom musela byť vedomá aj samotná žalobkyňa, a tým, že sa rozhodla vykonávať tento druh športu, akceptovala riziko z neho plynúce. Preto musí niesť aj následky tohto rizika. Medzi konaním (resp. opomenutím) žalovanej a úrazom žalobkyne tak chýba príčinná súvislosť ako základný predpoklad pre vznik zodpovednosti určitého subjektu za škodu. Z tohto pohľadu bola bez právneho významu aj tá skutočnosť, či žalovaná mala licenciu na poskytovanie výuky jazdy na koni alebo nie, keďže ani medzi touto skutočnosťou a úrazom žalobkyne nebola daná príčinná súvislosť. Vznik úrazu žalobkyne totiž nezapríčinilo to, že žalovaná nemala určitú licenciu, ale nepredvídateľná reakcia koňa (splašenie), ktorú nemohla existencia licencie žalovanej nijako ovplyvniť. S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobu zamietol a o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. 4. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedla, že so zamestnávateľom žalovanej nebola v žiadnom právnom vzťahu. Žalovaná ju nikdy neinformovala, že výuku jazdy na koni vykonáva v mene zamestnávateľa. Žalobkyňa má za to, že pri aplikácii ust. § 420 ods. 2 Obč. zák. treba vyhodnocovať, ako sa objektívne javí poškodenému to, kto vo vzťahu k nemu vykonáva činnosť. Ďalej žalobkyňa v tejto súvislosti v odvolaní uviedla: „Ak mala byť škoda spôsobená právnickou osobou pri jej činnosti, musí byť splnená podmienka, že ju táto osoba vykonávala pre poškodeného, teda na základe dohody, z ktorej mohol poškodený identifikovať osobu vykonávajúcu činnosť. Som presvedčená, že v tomto smere je rozhodujúci stav v čase dojednávania dohody, resp. v čase vzniku škody. Som presvedčená, že skutočnosť, že žalovaná sa až následne v konaní, v ktorom sa vyvodzuje zodpovednosť za škodu, začne vyviňovať dodatočnými argumentmi, musí byť pre posúdenie pasívnej legitimácie v konkrétnom prípade bez významu.“ Preto podľa žalobkyne konkrétne okolnosti prípadu neumožňujú aplikáciu druhej vety § 420 ods. 2 Obč. zák., keďže škoda nebola spôsobená vo vzťahu k nej pri činnosti zamestnávateľa žalovanej. Pracovná zmluva žalovanej a dodatok k nej sú podľa žalobkyne bez právneho významu, pretože existenciu pracovnoprávneho vzťahu žalovanej k TJ Slávia STU nikdy nespochybňovala, ale tvrdí, že táto skutočnosť sama osebe nie je dôkazom absencie pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v konaní. Pokiaľ ide o výpoveď svedkyne F.. O. E., žalobkyňa uviedla, že táto svedkyňa „svoju výpoveď poskytla ako súkromná osoba, nebola vyslaná ani oprávnená zamestnávateľom žalovanej (napriek tomu, že je u neho zamestnaná) vystupovať v tomto súdnom konaní.“ Konanie žalovanej voči žalobkyni je podľa žalobkyne excesom. Žalovaná je v TJ Slávia Stu zamestnaná ako jazdec a tréner športových koní a nemá oprávnenie vyučovať jazdu na koni. Napokon žalobkyňa v odvolaní uviedla, že nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žalobe by nebolo možné vyhovieť, ani keby žalovala správny zodpovednostný subjekt. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na to, že žalovaná ani po tom, čo ju žalobkyňa upozornila, že navrhuje jazdu ukončiť, nezohľadnila okolnosti konkrétnej situácie, čím porušila prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Obč. zák. 5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 6. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie na pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 7. Ust. § 420 ods. 2 Obč. zák. sa uplatní nielen v prípadoch, keď škodca je v určitom právnom (obyčajne zmluvnom) vzťahu k právnickej, prípadne fyzickej osobe - podnikateľovi a škodu spôsobil pri činnosti, ktorá spadá do pôsobnosti tejto osoby, ale aj vtedy, ak bola škoda spôsobená osobami, ktoré podnikateľský subjekt použil na svoju činnosť. Právnická alebo fyzická osoba (podnikateľ) zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil iný, ak 1/ škodu spôsobili jeho zamestnanci alebo členovia, prípadne iné osoby, ktoré podnikateľ použil na svoju činnosť a zároveň 2/ ku škode došlo v rámci činnosti tejto právnickej osoby. K bodu 1/ treba uviesť, že zásadné je, že „osoba použitá na činnosť“ nevykonáva prácu alebo inú činnosť vlastným menom a na vlastné riziko, ale vykonáva ju pre právnickú (fyzickú) osobu podľa jej príkazov a pokynov, prípadne v jej záujme. K bodu 2/ treba uviesť, že vždy treba posúdiť, či konanie priameho škodcu, ktorým spôsobil škodu, malo miestny, časový a vecný vzťah k plneniu úloh v rámci prevádzkovej alebo obchodnej činnosti podnikateľa. Ak je v konkrétnom prípade namieste záver, že činnosť použitej osoby sa nediala v rámci činnosti právnickej (fyzickej) osoby alebo v jej záujme, nastupuje priama zodpovednosť osoby, ktorá bola právnickou (fyzickou) osobou použitá (tzv. exces). 8. Dokazovaním vykonaným súdom prvej inštancie bolo preukázané, že v čase predmetného úrazu žalovaná pracovala v TJ Slávia STU ako jazdec a tréner športových koní. Do jej pracovnej náplne teda nespadala výučba jazdy na koni. Ako napokon samotná žalovaná uviedla na pojednávaní dňa 12.01.2016, má jazdeckú licenciu, ale nemá licenciu učiteľa jazdy na koni. K predmetnému úrazu pritom došlo práve pri výučbe jazdy na koni žalobkyne. Dokazovaním vykonaným súdom prvej inštancie a doplneným odvolacím súdom však podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že žalobkyňa nemohla mať vedomosť o tom, že žalovaná vykonáva výučbu jazdy na koni ako zamestnankyňa TJ Slávia STU, pretože žalovaná jej túto skutočnosť neoznámila a žalobkyňa ani žiadnym iným spôsobom nebola s touto skutočnosťou oboznámená. Napokon ani samotná žalovaná v konaní nepreukázala, že by žalobkyňu učila jazdiť na koni ako zamestnankyňa TJ Slávia STU, teda v rámci plnenia povinností z pracovného pomeru. Ak by tomu tak bolo, Slávia STU ako zamestnávateľ žalovanej by so žalobkyňou pravdepodobne musela uzavrieť zmluvu, predmetom ktorej by bola práve výučba jazdy na koni. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že žalobkyňa platila za výučbu jazdy na koni sumu 15,- eur za hodinu a tieto peniaze vždy po ukončení hodiny odovzdala priamo žalovanej, ktorá jej však nikdy neodovzdala žiadny pokladničný doklad potvrdzujúci príjem uvedenej sumy. Táto skutočnosť pritom nebola medzi stranami sporná. Žalovaná tvrdila, že peniaze, ktoré dostala od žalobkyne, odovzdala účtovníčke F.. O. E.N.. Tá ako svedkyňa vypovedala, že „tréner si peniaze, ktoré dostane od záujemcu, ponecháva u seba a približne raz za štvrťrok tieto peniaze odovzdá do pokladne.“ Z tejto výpovede uvedenej svedkyne možno podľa názoru odvolacieho súdu vyvodiť neprehľadnosť finančných tokov v TJ Slávia STU. Keďže TJ Slávia STU nedisponuje žiadnym príjmovým pokladničným dokladom ohľadom platieb žalobkyne, nie je možné urobiť záver, že by TJ Slávia STU platby žalovanej prevzala, riadne ich zaviedla do účtovníctva a prípadne ich aj nechala zdaniť. Odvolací súd dodáva, že svedkyňa F.. E. okrem iného uviedla, že v TJ Slávia STU neexistuje jazdecká škola a „výuku jazdy na koni vykonávame na základe určitých odporučení alebo kontaktov.“ Aj z tohto vyjadrenia menovanej svedkyne možno podľa názoru odvolacieho súdu vyvodiť, že žalovaná v prípade žalobkyne nevykonávala výučbu jazdy na koni v rámci plnenia pracovných povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru v TJ Slávia STU. Na tom nič nemení ani fakt, že žalovaná na výučbu jazdy na koni používala kone vo vlastníctve TJ Slávia STU. Zo všetkých týchto skutočností možno podľa názoru odvolacieho súdu vyvodiť prinajmenšom dôvodné pochybnosti o tom, že žalobkyňa bola v právnom vzťahu s TJ Slávia STU. 9. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v ods. 8 odvolací súd vychádzal z toho, že žalovaná neučila žalobkyňu jazdiť na koni v rámci plnenia pracovných povinností, ale učila ju jazdiť na koni ako súkromná osoba. To má za následok, že žalovanej v konaní nechýba pasívna vecná legitimácia. V tomto ohľade teda odvolací súd zaujal odlišné stanovisko v porovnaní so súdom prvej inštancie. Napriek tomu však nebolo možné žalobe vyhovieť. Odvolací súd sa totiž stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaná v súvislosti s predmetným úrazom porušila akúkoľvek právnu povinnosť, vrátane všeobecnej prevenčnej povinnosti upravenej v ust. § 415 Obč. zák. K úrazu došlo v dôsledku toho, že kôň sa splašil. Ide tu o nepredvídateľnú reakciu zvieraťa, za ktorú žalovaná nemôže niesť zodpovednosť. Odvolací súd nemá dôvod spochybňovať tvrdenie žalovanej, že na výučbu jazdy na koni žalobkyne použila koňa, ktorého používa vždy pri výučbe jazdy na koni začiatočníkov, pretože má pokojnú povahu, je zvyknutý na jazdcov - začiatočníkov a je zvyknutý aj na prítomnosť iných jazdcov a koní. Odvolací súd podotýka, že samotná tá skutočnosť, že žalovaná nemala licenciu na výučbu jazdy na koni, s predmetným úrazom žalobkyne nesúvisí. Inými slovami, žalovaná síce nemala oprávnenie (licenciu) na výučbu jazdy na koni, ale samotná táto skutočnosť nebola príčinou toho, že kôň sa splašil. Chýba tu teda príčinná súvislosť medzi tým, že žalovaná nevlastnila licenciu na výučbu jazdy na koni a samotným úrazom žalobkyne. Inými slovami, v konaní nebolo preukázané, že by jedinou a priamou príčinou úrazu žalobkyne bolo to, že žalovaná nevlastnila uvedenú licenciu, resp. že k úrazu žalobkyne by nedošlo, ak by žalovaná túto licenciu vlastnila. Žalobkyňa nepreukázala svoje tvrdenie, že sa bála splašenia koňa a že preto požiadala žalovanú, aby hodinu prerušila alebo ukončila. Žalovaná totiž toto jej tvrdenie poprela a uviedla, že ak by ju žalobkyňa skutočne požiadala o ukončenie hodiny, tak by jej určite vyhovela. Uvedené tvrdenie žalobkyne tak zostalo iba v rovine nepreukázaného tvrdenia. V konaní tiež nebolo preukázané, že by žalovaná použila pri výučbe jazdy na koni nevhodné postupy, ktoré viedli k tomu, že kôň sa splašil. Predmetná udalosť nebola nahlásená polícii, vo veci preto neprebehlo policajné vyšetrovanie a vzhľadom na to nie sú k dispozícii výsledky vyšetrovania, z ktorých by súd mohol vychádzať, resp. ktoré by mohol vziať do úvahy pri svojom rozhodovaní. Možno teda uzavrieť, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorým je porušenie právnej povinnosti, teda existencia protiprávneho úkonu. 10. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 11. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2, v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.). 12. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).