Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/203/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1414215531 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexandra Hanusová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1414215531.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v spore žalobcu: Toli.sk s.r.o., Sokolská 85, Strečno, zastúpeného advokátkou JUDr. Michaelou Macalákovou, J. Milca 11, Žilina, proti žalovanej: I. Č.T., B. XX, B., o zaplatenie 975 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 22C/282/2014-84, zo dňa 23.3.2016, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e . Žalobcovi proti žalovanej p r i z n á v a plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 15 eur zastavil a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 960 eur spolu s úrokom z omeškania 5,25 % ročne z 1.000 eur od 10.6.2014 do 30.6.2014, úrokom z omeškania 5,15 % ročne z 995 eur od 1.7.2014 do 10.7.2014, úrokom z omeškania 5,15 % ročne z 990 eur od 11.7.2014 do 11.8.2014, úrokom z omeškania 5,15 % ročne z 985 eur od 12.8.2014 do 8.9.2014, úrokom z omeškania 5,15 % ročne z 980 eur od 9.9.2014 do 3.10.2014, úrokom z omeškania 5,05 % ročne z 975 eur od 4.10.2014 do 7.11.2014, úrokom z omeškania 5,05 % ročne z 965 eur od 8.11.2014 do 11.12.2014, úrokom z omeškania 5,05 % ročne z 960 eur od 12.12.2014 do zaplatenia. Žalovanej ďalej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku 58,50 eura a z trov právneho zastúpenia 263,84 eura. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 15.10.2014 (spolu s opravou z 11.3.2015) domáhal od žalovanej zaplatenia 975 eur spolu s úrokom z omeškania z titulu neuhradenia zostatku poskytnutého spotrebiteľského úveru. Žalovaná po začatí konania zaplatila žalobcovi 15 eur, v tejto časti vzal žalobca žalobu späť a súd prvej inštancie v tejto časti žaloby konanie podľa § 96 ods. 1 O.s.p. zastavil. 2. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil, že žalovaná sa XX.X.XXXX zaregistrovala na stránke žalobcu N..H..sk, vytvorila si vlastné konto s prihlasovacími údajmi a na znak súhlasu so zmluvnými podmienkami poslala na účet žalobcu registračný poplatok 1 cent. Žalobca a žalovaná uzavreli 9.5.2014 zmluvu o pôžičke č. X. (ďalej len „zmluva o pôžičke“), na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej 1.000 eur na dobu 31 dní, s RPMN 1738,35 %. Splatnosť úveru bola dohodnutá na 9.6.2014. Žalovaná sa zaviazala okrem poskytnutých peňažných prostriedkov uhradiť aj spracovateľský poplatok 280,53 eura. Súčasťou zmluvy bolo aj vyhlásenie klienta o oboznámení sa so zmluvnými podmienkami. Žalovaná do dňa podania žaloby uhradila päť splátok vždy po 5 eur, a to 30.6.2014, 10.7.2014, 11.8.2014, 8.9.2014 a 3.10.2014. Žalobca predžalobnou výzvou z 10.7.2014 vyzval žalovanú na zaplatenie 1.336,94 eura. Žalovaná listom z 10.7.2014 oznámila žalobcovi, že ustanovenia o výške odplaty uvedené v zmluve o pôžičke sú v rozpore so zákonom a dobrými mravmi, preto uhradí žalobcovi len neuhradenú časť z toho, čo jej žalobca vyplatil. Žalovaná si od žalobcu opakovane požičiavala rôzne sumy, ktoré vždy uhradila spolu so spracovateľským poplatkom a s poskytovaním pôžičiek žalobcom bola spokojná. 3. Súd prvej inštancie v nadväznosti na uvedené sa v prvom rade zaoberal otázkou platnosti uzavretej zmluvy o pôžičke (§ 37 Občianskeho zákonníka) a dospel k záveru, že žalovaná uzavrela so žalobcom zmluvu na diaľku, pričom uvedený úkon urobila slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne. Nemal pochybnosti o platnosti tejto zmluvy o pôžičke, keď zohľadnil, že žalovaná sa sama zaregistrovala na www.onlinepenazenka.sk, zriadila si osobné konto a zaplatila registračný poplatok 0,01 eur. Pôžičkový formulár si nastavovala sama podľa svojich požiadaviek, to znamená, že si sama určovala výšku poskytnutej pôžičky, ako aj dobu splatnosti, pričom pri nastavovaní uvedených položiek sa jej zároveň zobrazovala aj výška spracovateľského poplatku. 4. Žalobca si neuplatňoval zaplatenie spracovateľského poplatku a úrokov z poskytnutej pôžičky a preto nebolo potrebné, aby sa zaoberal námietkou žalovanej o neplatnosti dohody o spracovateľskom poplatku a RPMN. Rovnako sa nezaoberal tvrdeniami žalovanej, že zmluva obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže predmetom konania nebolo uplatnenie zmluvnej pokuty zo strany žalobcu. K námietke žalovanej týkajúcej sa nekalej obchodnej praktiky uviedol, že žalovaná uzavrela zmluvu o pôžičke so žalobcom z vlastnej slobodnej a vážnej vôle, pri uzatváraní zmluvy si prostredníctvom online formulára sama nastavovala výšku pôžičky, dobu jej splatnosti a zároveň sa jej zobrazila aj výška spracovateľského poplatku. Žalovaná mala pri uzatváraní zmluvy vedomosť o výške spracovateľského poplatku a v prípade, ak by s výškou poplatku nesúhlasila, zmluvu o pôžičke nemusela uzavrieť; zdôraznil, že žalobca si v konaní spracovateľský poplatok ani neuplatňuje. S ohľadom na to považoval nárok na primerané finančné zadosťučinenie, ktoré si žalovaná uplatnila, je bezpredmetný, nakoľko žalobca pri uzatváraní zmluvy nepoužil nekalé obchodné podmienky. Z vykonaného dokazovania mal tiež za preukázané, že žalovaná si od žalobcu opakovane požičiavala (konkrétne 14 - krát) rôzne sumy, ktoré vždy uhradila spolu so spracovateľským poplatkom a že je osoba znalá práva a pri uzatváraní zmluvy o pôžičke mala postupovať s náležitou opatrnosťou aj s ohľadom na § 415 Občianskeho zákonníka. S poukazom na § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), c), d), e) zák. č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 97 ods. 1 O.s.p., § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Nakoľko sa žalovaná dostala s plnením peňažného dlhu do omeškania, uložil jej aj povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania. K uplatnenému dňu omeškania bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 0,25 % (v období od 11.6.2014 do 9.9.2014 - 0,15 % a v období od 10.9.2014 - 0,05 %) + 5 percentuálnych bodov. Návrh žalovanej na určenie neplatnosti predmetnej zmluvy o pôžičke považoval za obranu proti žalobe a platnosť zmluvy posúdil ako predbežnú otázku. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p tak, že žalovanej, ako neúspešnej strane sporu, uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania pozostávajúcu z náhrady súdneho poplatku za návrh 58,50 eura a z náhrady trov právneho zastúpenia 263,84 eura. 5. Proti rozsudku podala žalovaná odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zhrnutím podstatným skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietala nesprávne zistený skutkový stav, nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie a odňatie možnosti konať pred súdom. Na objasnenie uviedla, že súd prvej inštancie jej vôbec neumožnil vyjadriť sa na pojednávaní, napriek tomu, že žiadala odročiť pojednávanie z dôvodu choroby a rozhodol bez prihliadnutia na dôvody, ktoré uvádzala. Zdôraznila, že je vo veľmi ťažkej finančnej situácii, čo súdu prvej inštancie oznámila a ten na ňu vôbec neprihliadol, nezaoberal sa ňou. Skutočnosť, že žalobca si neuplatní všetky nároky zo zmluvy o pôžičke neznamená, že tie nároky, ktoré si uplatnil, sú oprávnené a súd sa nemá zaoberať platnosťou zmluvy. Výklad žalobcu, ktorým obhajuje svoj postup, by bol priamym popretím ex offo súdnej kontroly spotrebiteľských zmlúv, čo je v rozpore s čl. 6 smernice Rady 93/13 EHS, ktorý má podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ povahu kogentnej normy, na ktorú je potrebné prihliadať. Zmyslom uvedenej normy je, aby súdy v rámci ex offo kontroly posúdili celú zmluvu a jej obsah a hodnotili povahu zmluvných dojednaní a ich prípadnú nekalosť a pod. V opačnom prípade by to znamenalo (čo je podstata vyjadrenia žalobcu), že žalobca môže naďalej uzatvárať neplatné zmluvy, alebo zmluvy s neoprávnenou výškou odplaty, a len si ju nebude uplatňovať v rámci súdneho konania. Takýto postup žalobcu je v rozpore so zákonom; z neplatnej zmluvy totiž nie je možné odvodzovať žiadny nárok. Žalovaná v odvolaní podala vzájomnú žalobu obsahom ktorej žiadala, aby súd určil, že zmluva o pôžičke uzavretá medzi žalobcom a žalovanou je neplatná, prípadne určil, že zmluva o pôžičke uzavretá medzi žalobcom a žalovanou je neplatná v časti ustanovenia o spracovateľskom poplatku 280,53 eura a v časti jej ustanovenia o RPMN 1738,35 %. Ďalej žiadala, aby súd určil, že dojednanie o zmluvnej pokute z omeškania je neprijateľnou zmluvnou podmienkou; taktiež žiadala, aby súd určil, že uzavretie zmluvy o pôžičke uzavretej medzi žalobcom a žalovanou bolo dosiahnuté za použitia nekalej obchodnej praktiky a proti žalobcovi sa domáhala zaplatenia 200 eur ako primeraného finančného zadosťučinenia a navrhla, aby súd žalobu zamietol. 6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že žalovaná sa už na prvé nariadené pojednávanie konané vo veci 22.2.2015 ospravedlnila a žiadala o odročenie pojednávania z dôvodu, že prednáša na univerzite a účasť na pojednávaní konanom 23.3.2016 ospravedlnila zo zdravotných dôvodov. Vyslovil, že ani v jednom z prípadov neboli splnené podmienky ustanovené § 119 O.s.p. a žalovaná nepreukázala žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by malo byť nariadené pojednávanie odročené. Zdôraznil, že žalovanú nemožno považovať za priemerného spotrebiteľa, keďže má právnické vzdelanie. Aj z tohto dôvodu je zrejmé, že už v čase, kedy uzatvárala so žalobcom vôbec prvú zmluvu a pôžičke disponovala informáciami, uvádzanými v odvolaní a v jej predchádzajúcich vyjadreniach. Žalovaná bola jeho klientkou od 26.8.2013 a odvtedy opakovane využila jeho služby. Dobre poznala systém a podmienky, za ktorých poskytoval pôžičky, do zmluvného vzťahu vstupovala dobrovoľne a na základe slobodnej vôle. Dôkazom o tom je predovšetkým spôsob registrácie, zriadenia konta a spôsob podania žiadosti a poskytovania pôžičky žalovanej. Systém žalobcu pri zmluve uzatvorenej na diaľku v elektronickej forme prostredníctvom osobného konta klienta kladie dôraz na dobrovoľný prejav vôle klienta smerujúci k založeniu príslušného zmluvného vzťahu so všetkými dôsledkami z neho vyplývajúcimi. Predmetná zmluva o pôžičke je podľa neho platná, tak ako správne vyhodnotil aj súd prvej inštancie. 7. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil 25.1.2018 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 8. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov ( § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.). 9. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci mal dostatok podkladov na zistenie rozhodujúcich skutočností pre posúdenie dôvodnosti žalobného návrhu na uloženie povinnosti žalovanej vrátiť žalobcovi nesplatenú časť pôžičky. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. platným do 30.6.2016 (ďalej len „O.s.p.“), v dobe rozhodovania súdu prvej inštancie, dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správne právne závery, na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl.), ustanovenia § 2 písm. a), c), d) a e) zák. č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) a d) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré aj správne vyložil, a rozhodnutie o žalobe aj náležite, v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán. 10. Na podporu rozhodnutia súdu prvej inštancie o žalobe a jeho odôvodnenia odvolací súd uvádza, že žalovaná ničím nespochybnila v odvolaní skutkový stav zistený vo veci súdom prvej inštancie a jej konštatovanie o nesprávnych skutkových zisteniach tohto súdu zostalo takto nepodložené. Odvolací súd nedostatky v zisteniach skutkového stavu preskúmaním spisu nezistil a stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že tvrdenia uvádzané v žalobe a v ostatných listinách predložených súdu, ktorými žalobca preukázal uplatnený nárok, neboli ani sporné. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú podľa obsahu spisu oporu vo vykonanom dokazovaní a výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie zodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p., ktoré stanovovalo súdu povinnosť hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. 11. Žalovaná v odvolaní namietala skutkové i právne posúdenie veci súdom prvej inštancie a žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. K tomuto uviedla, že súd vo veci v rámci súdnej ochrany spotrebiteľov ex offo neposúdil celú zmluvu a že žalobca si uplatňuje nárok z neplatnej zmluvy. V odvolaní ďalej zopakovala vzájomný návrh uplatnený v konaní pred súdom prvej inštancie podaním z 29.2.2016 doručenom súdu 11.3.2016. 12. Súd prvej inštancie okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu zmluvy, a ktoré v podstate neboli medzi účastníkmi konania sporné, zhodnotil tak, že žalovaná uzavrela zmluvu slobodne, prostredníctvom online formulára si sama nastavila výšku pôžičky a dobu jej splatnosti, pričom sa jej zobrazila výška spotrebiteľského poplatku a že žalobca nekonal spôsobom, ktorý je v ustanovení § 7 ods. 2 písm. b) zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov definovaný ako nekalá praktika. V odvolaní žalovaná nekonkretizovala, čo vo vzťahu k nej bolo nekalým konaním žalobcu. Ani v konaní vedenom súdom prvej inštancie žalovaná nespochybnila tvrdenia žalobcu, že si od žalobcu požičala peniaze opakovane (14 - krát) a bola s jeho službami spokojná. Odvolací súd nemal teda podklad na spochybnenie záveru súdu prvej inštancie o tejto skutkovej otázke. 13. S ohľadom na to, že predmetom konania v danej veci bola výlučne nesplatená časť pôžičky, a že dohodu o spotrebiteľskom poplatku a pokute a použitej ročnej priemernej miere nákladov bolo možné oddeliť od ostatných, podstatných dojednaní zmluvy o pôžičke (§ 41 Občianskeho zákonníka), nemožno namietať proti tomu, ak súd prvej inštancie nepovažoval uvedené dojednania v zmluve za významné pre rozhodnutie o žalobe. Ani ochrana poskytovaná spotrebiteľom, ako slabšej strane v spotrebiteľských vzťahoch, nemôže viesť k tomu, aby dodávateľovi, v danej veci veriteľovi, nebolo priznané plnenie zodpovedajúce nesplatenému úveru, ak niet pochýb o tom, že pri uzatváraní zmluvy nepostupoval nekalo a za poskytnutie pôžičky nežiada ďalšie plnenie, napr. priznanie dohodnutých úrokov (samostatné príslušenstvo pohľadávky), poplatok (samostatné iné plnenie) alebo pokutu (samostatný zaisťovací prostriedok). 14. Odvolací súd sa stotožnil aj s hodnotením podania označeného žalovanou ako vzájomný návrh súdom prvej inštancie ako obrany, pretože sa ním domáhala určení, ktoré bude vo veci posudzovať ako prejudiciálne otázky, k čomu na vysvetlenie uviedol, že vzájomný návrh nie je prípustný v prípadoch, ak predmet konania vymedzený vzájomným návrhom je k prejednávanému predmetu konania vo vzťahu prejudiciality. Rozsudok o žalobe na plnenie vždy obsahuje kladné alebo záporné riešenie otázky existencie práva alebo právneho vzťahu, ktoré by inak mohli byť vyriešené určovacou žalobou, a vychádza teda z rovnakého skutkového základu ako žaloba určovacia. V danej veci súd prvej inštancie začal konanie o žalobe na plnenie, t.j. na uloženie povinnosti žalovanej vrátiť mu požičané peniaze a pre rozhodnutie o tejto žalobe si musel zodpovedať, či je predmetná zmluva o pôžičke platná, či bola uzavretá za použitia nekalých obchodných praktik a či obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Ak by o týchto otázkach rozhodol po rozhodnutí o návrhu žalobcu na plnenie, rozhodol by o týchto otázkach dvakrát (hoci prvý krát by tak urobil ako o predbežnej otázke). Pokiaľ súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaná je povinná vrátiť žalobcovi pôžičku, potom týmto rozhodnutím prisvedčil, že zmluva o pôžičke je platná, nebola uzavretá za použitia nekalej obchodnej praktiky a na určovaní neplatnosti ustanovení zmluvy o spracovateľskom poplatku, ročnej priemernej miere nákladov a zmluvnej pokute nie je daný právny záujem, ak s ohľadom na predmet konania, boli irelevantné. V tomto kontexte by bolo nelogické, aby sa týmito aspektmi zaoberal súd znova na vzájomný návrh, hoci pri rozhodovaní o návrhu žalobcu na plnenie boli tieto posúdené „len“ ako predbežné otázky a do výroku rozsudku sa ich hodnotenie explicitne nepremietlo. 15. Uvedené platí aj pri zohľadnení možnosti súdu i bez návrhu výslovne uviesť neprijateľnú zmluvnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy vo výroku rozhodnutia, ktorá bola do Občianskeho súdneho poriadku zavedená zák. č. 384/2008 Z.z., a to doplnením odseku 3 do ustanovenia § 153 a ďalším doplnením o nový odsek 4 tohto zákonného ustanovenia zákonom č. 575/2009 Z.z., ktorý mal za cieľ dosiahnuť účinné prostriedky na eliminovanie používania neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, doplniť neúplnú transpozíciu Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v Občianskom zákonníku a zvýšiť kompetencie Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Vo vzťahu k novému ustanoveniu § 153 ods. 4 doplnenému do Občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 575/2009 Z.z., sa v dôvodovej správe k tomuto zákonu výslovne uvádza, že navrhovaná právna úprava súvisí so záväznosťou výroku rozsudku, pričom rozhodovanie ultra petit má oporu už v ustanovení § 153 ods. 3 O.s.p. a naliehavý právny záujem na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vyplýva priamo zo zákona (§ 80 písm. c) O.s.p.). Dôvodová správa v súvislosti s ustanovením § 153 ods. 4 O.s.p. zdôrazňovala, že rozsudok podľa tohto ustanovenia nepredstavuje prekážku rozsúdenej veci (res iudicatae) pre spory dodávateľa s inými spotrebiteľmi, ktorí neboli účastníkmi konania v konaní, v ktorom bol vyhlásený tento rozsudok. Cieľom uvedenej právnej úpravy bolo, aby spotrebiteľ bol chránený pred záväzkom voči nekalej podmienke uvedenej v spotrebiteľskej zmluve (aby ho táto podmienka nezaväzovala), a to aj v prípade, ak kvôli neznalosti práva nespochybnil podmienku, o ktorú sa opiera žaloba voči nemu. Mala pôsobiť ako odstrašujúci prostriedok a predchádzať nečestným zmluvným podmienkam. Základným predpokladom pre postup v zmysle citovaných ustanovení bolo, že predmetom sporu je právny vzťah vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy. Zákon ďalej vyžadoval, aby išlo o podmienku neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti v zmysle hmotného práva, že sa vyskytla vo viacerých prípadoch, resp. že súd zamietol návrh dodávateľa práve z dôvodu neprijateľnej zmluvnej podmienky alebo mu na základe takejto podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Ak sú tieto skutočnosti naplnené, súd mohol, resp. mal povinnosť aplikovať vyššie citované ustanovenia O.s.p. Pretože však v danom prípade žalobca neopieral svoju žalobu o takéto, žalovanou tvrdené nekalé obchodné podmienky, resp. neprijateľné zmluvné podmienky a domáhal sa len vrátenia sumy nesporne žalovanej vyplatenej, nebol dôvod vyslovovať neprijateľnosť podmienok a ich nekalý charakter, keďže neboli predmetom uplatneného nároku. 16. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie po vyriešení vyššieuvedených predbežných otázok správne nerozhodol vo výroku napadnutého rozsudku o návrhu žalovanej na priznanie finančného odškodnenia 200 eur podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z., ktorý po závere o platnosti danej zmluvy o pôžičke stratil podklad. K tomuto odvolací súd poukazuje aj na ustanovenie § 98 O.s.p., platné v dobe rozhodovania súdu prvej inštancie, podľa ktorého vzájomným návrhom je i prejav odporcu, ktorým proti navrhovateľovi uplatňuje svoju pohľadávku na započítanie, ale len pokiaľ navrhuje, aby bolo prisúdené viac, než čo uplatnil navrhovateľ. Inak súd posudzuje taký prejav len ako obranu proti návrhu. 17. K námietke žalovanej v odvolaní, že jej súd prvej inštancie odňal možnosť konať pred súdom, keď dňa 23.3.2016 pojednával v jej neprítomnosti, napriek ospravedlneniu sa zdravotnými dôvodmi a rozhodol bez prihliadnutia na dôvody, ktoré uvádzala, odvolací súd poukazuje na § 119 O.s.p., účinný v čase konania predmetného pojednávania (23.3.2016). Podľa tohto ustanovenia sa pojednávanie mohlo odročiť len z dôležitých dôvodov (odsek 1). Účastník, ktorý navrhoval odročenie pojednávania, musel súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie pojednávania musel obsahovať najmä dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel, a ak to bolo možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktoré súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil (odsek 2). Ak bol dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musel obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumožňuje účasť na pojednávaní. Za takéto vyjadrenie sa považovalo vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že účastník alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania (ods. 3). Toto zákonné ustanovenie bolo zaradené do Občianskeho súdneho poriadku okrem iného, aj za účelom zamedzenia obštrukcií strán sporu vyhýbaním sa účasti na pojednávaní najmä ospravedlňovaním neúčasti zdravotnými dôvodmi. V preskúmavanej veci žiadosť žalobkyne o odročenie pojednávania určeného na 23.3.2016, ktoré bolo súdu prvej inštancie doručené 23.3.2016, neobsahovala zákonom požadované náležitosti. Zdravotný stav strany sporu bolo možné považovať za dôvod na odročenie pojednávania len v prípade, ak nebola schopná sa bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu zúčastniť pojednávania, pričom uvedené muselo vyplývať z vyjadrenia ošetrujúceho lekára. Vzhľadom na absenciu takého vyjadrenia lekára súd prvej inštancie nekonal v rozpore so zákonom, ak pojednávanie neodročil. 18. Podľa § 101 ods. 2 O.s.p., účinného v čase konania súdom prvej inštancie, súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Toto zákonné ustanovenie vymedzovalo postup súdu v prípade, ak sa účastník nedostavil na pojednávanie. Sankciou za neúčasť neospravedlnenú podľa § 119 ods. 3 O.s.p. bolo, že súd vykonal pojednávanie bez prítomnosti strany a rozhodol len na základe obsahu spisu a dovtedy vykonaných dôkazov. Pokiaľ žalovaná v podanom odvolaní tvrdila, že sa pojednávania dňa 23.3.2016 nemohla zúčastniť zo zdravotných dôvodov a nepredložila súdu prvej inštancie potvrdenie lekára o tom, že nebola schopná bez ohrozenia života, alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania, súd prvej inštancie nemal povinnosť jej neúčasť považovať za ospravedlnenú. Ak potom súd prvej inštancie prejednal vec na pojednávaní dňa 23.3.2016 bez prítomnosti žalobkyne a vykonal na ňom dokazovanie predloženými listinami, jeho postup bol v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. Námietka žalovanej o odňatí práva konať pred súdom vykonaním tohto pojednávania bez jej prítomnosti a následné rozhodnutie len na základe obsahu spisu je preto nedôvodná. 19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech. 20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).