Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/114/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1415200276 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1415200276.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: U. C., N. U. XX, D., zastúpeného Advokátska kancelária Machová s.r.o., Sasinkova 16, Skalica, proti žalovanému: 1/ Generali Poisťovňa a.s., Lamačská cesta 3/A, Bratislava, zastúpenému SLOV-LEGAL s.r.o., Dobrovičova 16, Bratislava, 2/ Slovenská kancelária poisťovateľov, Trnavská cesta 82, Bratislava, zastúpenému MGA IURIS s.r.o., Pri starej prachárni 10, Bratislava, o zaplatenie 504,41 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 16C/25/2015-123, zo dňa 11.1.2017, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 16.1.2015 domáhal, aby súd zaviazal žalovaných 1/ a 2/ na zaplatenie 504,41 eura s úrokom z omeškania 5,5 % ročne od 18.9.2013 do zaplatenia, náhrady za vypracovanie znaleckých posudkov spolu v sume 360,02 eura a náhrady trov konania a to na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 10.1.2015 ako skutočnej škody za prenájom motorového vozidla s odstavením, škodovej udalosti zo dňa 11.7.2013 vedenej u žalovanej 1/ pod č. 6400968400, ktorá škoda bola spôsobená na motorovom vozidle C. N. E. D. XXXEO pri dopravnej nehode zavinenej K. J. ako vodičom motorového vozidla K. E. D. XXXPJ. Škodu za prenájom motorového vozidla, ktoré mal zapožičané počas doby, kedy riadne nemohol užívať poškodené motorové vozidlo si u žalovanej 1/ riadne uplatnil 9.8.2013 a 2.9.2013 a preukazoval ju faktúrami č. 20130026 v sume 1.620 eur, č. 2013030 v sume 1.260 eur, č. 2013027 v sume 270 eur a č. 2013029 v sume 210 eur. Žalovaná 1/ listom zo dňa 27.8.2013 oznámila zaslanie poistného plnenia vo výške 1.350 eur, listom zo dňa 9.9.2013 zaslanie poistného plnenia vo výške 144,96 eura, listom zo dňa 20.9.2013 zaslanie poistného plnenia vo výške 664,70 eura a listom zo dňa 13.11.2013 zaslanie poistného plnenia vo výške 498,67 eura. Žalobca nesúhlasil s vyčíslením poistného plnenia a dal si vypracovať znalecký posudok č. 65/2013. Podanie žaloby proti žalovanej 2/ odôvodnil právnou istotou. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie ozrejmil, že na to, aby sa niekto stal stranou v súdnom konaní, nie je potrebné, aby bol aj účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či strany sporu sú účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a protistrana v konaní subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom tohto hmotnoprávneho oprávnenia a teda ani účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní ide. Nedostatok pasívnej vecnej legitimácie znamená, že ten o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom tejto povinnosti, a teda ani účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní ide. 3. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca na preukázanie svojej aktívnej vecnej legitimácie v konaní predložil kópiu zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 10.1.2015, z ktorej vyplýva, že postupca (N.. Q.) je vlastníkom pohľadávky vo výške 504,41 eura voči žalovanej 1/ spolu vo výške 294,67 eura; takto špecifikovaná pohľadávka mala byť postúpená na žalobcu a malo dôjsť k zmene v osobe veriteľa pohľadávky. Súd prvej inštancie preskúmajúc obsah predloženej zmluvy o postúpení pohľadávky dospel k záveru, že zmluva o postúpení pohľadávky je neplatným právnym úkonom podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to pre jeho nezrozumiteľnosť a neurčitosť. Dôvodil, že predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky je pohľadávka, ktorá musí byť dostatočne individualizovaná takým spôsobom, ktorý ju dostatočne identifikuje. Odhliadnuc od skutočnosti, že postupovaná pohľadávka je špecifikovaná v čl. I (bez bližšieho označenia konkrétnej časti článku I) a následne sa v obsahu zmluvy poukazuje pri špecifikácii postupovanej pohľadávky na bod 1 písm. a), ktorý z označenia zmluvy nevyplýva (bod 1 sa systematicky nečlení na písmená), ani výkladom preferujúcim zachovanie platnosti zmluvy sa nepodarilo odstrániť rozpory v označení a špecifikácii postupovanej pohľadávky, keď prvotne výška postupovanej pohľadávky má byť 504,41 eura a následne je postupovaná pohľadávka označená použitím slovného spojenia spolu vo výške 294,67 eura. Mal za to, že z uvedeného rozporu nie je zrejmá výška postupovanej pohľadávky, a teda dostatočným spôsobom vymedzená postupovaná pohľadávka, čo je podstatnou náležitosťou zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorú nemožno od ostatnej časti zmluvy oddeliť; z obsahu zmluvy nie je zrejmé, či predmetom postúpenia je pohľadávka vo výške 504,41 eura alebo pohľadávka vo výške 294,67 eura; v dotknutej zmluve absentuje aj bližšia špecifikácia (napríklad uvedením spôsobu výpočtu uvedených súm). Bol názoru, že označenie faktúr, z ktorých (v neuhradenej časti bez uvedenej sumy) mala pravdepodobne uvedená pohľadávka vyplývať, nepostačuje na identifikáciu postupovanej pohľadávky a prijatie záveru o určitosti právneho úkonu. Občiansky zákonník pre zmluvu o postúpení pohľadávky zakotvuje obligatórnu písomnú formu, a teda určitosť prejavu vôle zmluvných strán musí vyplývať priamo z textu listiny, v ktorej je tento prejav zachytený, čo v prejednávanej veci splnené nebolo. Na určitosť postupovanej pohľadávky nepostačuje, že zmluvným stranám je zrejmé, čo je predmetom zmluvy, pokiaľ to nie je objektívne poznateľné z textu zmluvy. 4. Súd prvej inštancie s ohľadom na uvedené vyvodil, že zmluva o postúpení pohľadávky je neplatným právnym úkonom, ktorý zákon sankcionuje neplatnosťou absolútnou (výkladom a contrario z § 40a Občianskeho zákonníka vymedzujúceho dôvody relatívnej neplatnosti právnych úkonov); žalobca tak nie je veriteľom pohľadávky, ktorú uplatnil prostredníctvom podanej žaloby, ani účastníkom hmotnoprávneho vzťahu so žalovanou 1/, a teda nemá aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby. 5. Vo vzťahu k žalovanej 2/ konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že dopravná nehoda, pri ktorej mala byť spôsobená žalobcom uplatňovaná škoda, bola zavinená osobou, ktorá mala poistenie zodpovednosti za škodu uzavreté u žalovanej 1/, a teda žalovanej 2/ nevznikla povinnosť poskytnúť plnenie za spôsobenú škodu. Zamietnutie žaloby voči žalovanej 2/ tak založil na konštatovaní o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 2/. 6. Na uvedenom základe súd prvej inštancie zamietol žalobu voči žalovanému 1/ pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu a voči žalovanému 2/ pre nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného 2/ v zmysle § 34, § 35 ods. 2, § 37, § 488 , § 489, § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 20 ods. 1, § 24 ods. 2 písm. b), § 24 ods. 5 zákona č. 381/2001 Z.z. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že v konaní úspešným žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 7. Proti rozsudku žalobca podal odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie. 8. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal neprávne právne posúdenie spočívajúce v nesprávnom výklade zákonnej úpravy inštitútu postúpenia pohľadávky. Uviedol, že nevyhnutným predpokladom postúpenia pohľadávky je, že musí ísť o pohľadávku určitú (identifikovateľnú a existujúcu), pričom mal jednoznačne za to, že predmetná zmluva spĺňa všetky hmotnoprávne náležitosti, ktoré zákon vyžaduje. Zdôraznil, že postupovaná pohľadávka musí byť jednoznačne určená predmetom plnenia, osobou dlžníka, príp. právnym dôvodom, a v zmluve musí byť vymedzená tak, aby zo zmluvy bolo zistiteľné, aká pohľadávka je predmetom postupu, aby nebolo možné ju zameniť s inou pohľadávkou postupcu a dlžníka, pričom presná výška peňažného plnenia nie je podstatnou náležitosťou zmluvy. Vyčítal súdu prvej inštancie záver o nedostatočnej identifikácii postúpenej pohľadávky. Mal za to, že opis pohľadávky čo do jej výšky a skutočností, na ktorých sa zakladá, je zo zmluvy jednoznačne zrejmý. Pohľadávka identifikovaná v čl. I je identifikovaná dostatočne určite, v žiadnom prípade nie je zameniteľná s inou pohľadávkou postupcu voči tomu istému dlžníkovi, takže medzi zmluvnými stranami nemôžu vzniknúť žiadne pochybnosti o tom, aká pohľadávka, ako a kedy bola postúpená. Za irelevantnú a bez akejkoľvek právne významnej súvislosti s obsahom konkrétneho článku, v ktorom je pohľadávka jasne a dostatočne identifikovaná, považoval pozornosť súdu zameranú na číselné značenie článkov a nesystematickosť členenia na písmená. Upriamil pozornosť na súdnu prax a právny význam § 524 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých požiadavka určitosti zmluvy o postúpení pohľadávky sa týka predovšetkým vymedzenia postupovanej pohľadávky a vzhľadom na to, že spôsob určenia pohľadávok, ktoré sú predmetom cesie zákon nestanovuje, je na účastníkoch, aké identifikačné kritériá si zvolia na ich špecifikáciu. Požiadavka, aby bola v písomnej zmluve jednoznačne určená prevádzaná pohľadávka natoľko nepochybne, aby bolo zistiteľné, aká pohľadávka je predmetom postúpenia, teda predovšetkým, aby v nej prevádzaná pohľadávka bola jednoznačne určená označením predmetu plnenia, osoby dlžníka, príp. právneho dôvodu, aby ju nebolo možné zameniť s inou pohľadávkou, nemusí byť vždy (bezvýnimočne) naplnená len vymedzením predmetu plnenia, osoby dlžníka, príp. právneho dôvodu plnenia - zmyslu danej úpravy sa neprieči, aby bola nezameniteľná identifikácia postupovaných pohľadávok vykonaná aj sprostredkovane, napr. odkazom na čísla postupcových faktúr. Mal za to, že zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 10.1.2015, ktorú súd prvej inštancie vyhodnotil ako neplatný právny úkon v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre jeho nezrozumiteľnosť a neurčitosť, v nadväznosti na § 40a Občianskeho zákonníka, je uzatvorená riadne a spĺňa zákonom stanovené náležitosti v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. 9. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že presná výška peňažného plnenia nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o postúpení pohľadávky. Bol názoru, že ani za použitia výkladových pravidiel nie je možné dostatočne zistiť čo je predmetom predloženej zmluvy o postúpení pohľadávky, nakoľko v nej absentuje zrozumiteľná a určitá špecifikácia a to tým, že najskôr sa spomína pohľadávka vo výške 504,41 eura a následne je postupovaná pohľadávka označená použitím slovného spojenia spolu vo výške 294,67 eura. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že identifikácia nezameniteľných postupovaných pohľadávok vykonaná sprostredkovane, napr. odkazom na čísla postupcových faktúr, sa neprieči požiadavke jednoznačného určenia prevádzanej pohľadávky v písomnej zmluve; považoval za správny názor súdu prvej inštancie podľa ktorého: „Označenie faktúr, z ktorých (v neuhradenej časti bez uvedenej sumy) mala pravdepodobne uvedená pohľadávka vyplývať, nepostačuje na identifikáciu postupovanej pohľadávky a prijatie záveru o určitosti právneho úkonu.“ Považoval za správne závery súdu prvej inštancie o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, z tohto dôvodu neexistencii nároku žalobcu voči žalovanému 1/ a teda nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. 10. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie voči žalovanému 2/ potvrdil. Uviedol, že súd prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 2/ zamietol žalobu z dôvodu, že nie je pasívne vecne legitimovaný v danom právnom vzťahu. Vo vzťahu k tomuto záveru súdu prvej inštancie žalobca v odvolaní neuviedol žiadne odvolacie dôvody, neoznačil ani žiadne dôkazy, nespochybnil záver súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného 2/ a týmto záverom súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal. 11. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil 29.6.2018 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 12. Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. 13. Podľa § 37 veta prvá Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. 14. Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. 15. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie opodstatnenosti žaloby, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v konaní; na vec náležite aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vysvetlil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby aj riadne v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. 16. Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd uvádza, že určitosť písomného prejavu vôle je objektívna kategória a taký prejav vôle by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve má byť vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu použitých pojmov), logickými (z hľadiska vzájomnej nadväznosti použitých pojmov) či systematickými (z hľadiska radenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu); následne podľa vôle účastníkov. Podmienkou výkladu právneho úkonu podľa skutočnej vôle strán však je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu, pretože interpretácia obsahu právneho úkonu podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemôže nahrádzať alebo meniť už urobené prejavy vôle. Výklad právneho úkonu, pre ktorý je stanovená pod sankciou neplatnosti písomná forma, sa môže opierať iba o samotný text listiny, na ktorej je tento prejav vôle zaznamenaný. K odstráneniu neistoty o obsahu urobeného právneho úkonu, ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie, preto nepostačuje stav, kedy je zmluvným stranám jasné, čo je predmetom zmluvy, ak to nie je inak objektívne poznateľné z právneho úkonu samotného. 17. V nadväznosti na vyššie uvedené právne východiská odvolací súd v názorovej zhode so súdom prvej inštancie uzatvára, že z obsahu zmluvy o postúpení pohľadávky, od ktorej žalobca odvodzoval svoju aktívnu legitimáciu v konaní, nie je ani výkladom obsahu vôle zaznamenanej v texte spornej listiny možné dospieť k záveru, čo bolo predmetom postúpenia (výška peňažného plnenia, postupovanej pohľadávky). Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že opis pohľadávky čo do jej výšky a skutočností, na ktorých sa zakladá, je zo zmluvy jednoznačne zrejmý, a že pohľadávka identifikovaná v čl. I je identifikovaná dostatočne určite a v žiadnom prípade nie je zameniteľná s inou pohľadávkou postupcu voči tomu istému dlžníkovi. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku poukazuje na znenie obsahu samotnej zmluvy, kde v čl. I v predvetí, zmluvné strany konštatujú, že postupca je vlastníkom pohľadávky vo výške 504,41 eura. Podľa čl. I písm. a) predmetom postúpenia je pohľadávka (spolu) vo výške 294,67 eura. Z obsahu čl. I bod 1 vyplýva, že predmetom postúpenia sú pohľadávky špecifikované v bode 1 písm. a) v celkovej výške 504,41 eur. Hodno konštatovať, že z obsahu takto formulovanej zmluvy o postúpení pohľadávky je zrejmý rozpor medzi jej jednotlivými ustanoveniami. Za určitý je pritom možné považovať iba taký právny úkon, ktorý nie je vnútorne rozporný, resp. ktorý vykazuje znaky vnútornej rozpornosti, však túto rozpornosť je možné odstrániť pomocou výkladových pravidiel; súčasne platí, že predmet právneho úkonu je jasne určený. Sporný právny úkon bol urobený v písomnej forme; písomnú formu pre tento právny úkon predpisuje zákon; pre výklad obsahu vôle je preto rozhodujúce to, čo vyplýva z písomnej formy tohto právneho úkonu. Odvolací súd poznamenáva, že zmluva síce obsahuje odkaz na plnenie vyplývajúce z poistnej udalosti, na faktúry a znalecké posudky, avšak ani súčtom peňažných čiastok priradených k tam označeným faktúram (v celkovej sume 3.360 eur) nemožno dospieť k záveru, či predmetom postúpenia bola pohľadávka postupcu vo výške 294,67 eura alebo vo výške 504,41 eura; rovnako nie je zrejmé v akej výške bolo na žalobcu postúpené plnenie vyplývajúce z vyhotovených znaleckých posudkov č. 6/2013 a č. 65/2013 a čo je predmetom postúpenia z týchto znaleckých posudkov, resp. v akej výške a či vôbec je plnenie vyplývajúce z vyhotovených znaleckých posudkov súčasťou postupovanej pohľadávky. Odvolací súd ďalej poukazuje na znenie obsahu čl. II bod 1 zmluvy, z ktorého vyplýva, že postupník prijíma pohľadávku vymedzenú touto zmluvou a bližšie špecifikovanú v čl. I, bod 1 (ktorý ale neexistuje), písm. a), kde je ale uvedené, že predmetom postúpenia je pohľadávka „spolu vo výške 294,67 eura“. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy mala byť špecifikácia pohľadávok (čl. V bod 4), ktoré boli predmetom zmluvy; k zmluve o postúpení pohľadávky predloženej žalobcom však nie je pripojená žiadna špecifikácia postupovanej pohľadávky, z obsahu ktorej by bolo možné dospieť k záveru o skutočnej výške postupovanej pohľadávky. Odvolací súd zdôrazňuje, že i keď z obsahu zmluvy vyplýva, že predmetom postúpenia mala byť pohľadávka postupcu vyplývajúca „zo škodovej udalosti na vozidle C. N. E. D. XXXEO, nehody zo dňa 11.7.2013“, takáto identifikácia postupovanej pohľadávka je nedostatočná, nakoľko z obsahu textu listiny nemožno ustáliť, či predmetom postúpenia z označenej škodovej udalosti mala byť pohľadávka vo výške 504,41 eura alebo iba vo výške 294,67 eura. K záveru o výške postupovanej pohľadávky nie je možné dospieť ani z dôvodu, že z obsahu zmluvy o postúpení pohľadávky tiež nevyplýva, z akých jednotlivých čiastkových súm, ktoré by bolo možné priradiť k tam uvedeným faktúram a znaleckým posudkom je postupovaná pohľadávka zložená. Právny záver súdu prvej inštancie o neurčitosti právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, od ktorej žalobca odvodzuje svoju aktívnu legitimáciu v konaní, je preto správny. 18. Vo vzťahu k žalovanému 2/ odvolací súd uvádza, že žalobca podal odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., teda z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca síce formálne v odvolaní namietal naplnenie tohto odvolacieho dôvodu a uviedol, že s rozhodnutím súdu prvej inštancie v celom rozsahu nesúhlasí, avšak obsahovo ničím nevysvetlil, v čom konkrétne súd prvej inštancie pochybil, keď zamietol žalobu vo vzťahu k žalovanému 2/, ktoré konkrétne ustanovenie právneho predpisu súd prvej inštancie nepoužil správne a aké konkrétne ustanovenie právneho predpisu podľa názoru žalobcu vo vzťahu k žalovanému 2/ správne použiť mal. Pre zákonu zodpovedajúce uplatnenie odvolacieho dôvodu nie je postačujúce, keď odvolateľ len označí niektorý z odvolacích dôvodov uvedených v zákone (§ 365 ods. 1 C.s.p.), napr. tým, že poukáže na označenie ustanovenia zákona alebo odcituje jeho text. Ustanoveniu zákona (§ 365 ods. 1 C.s.p.) zodpovedá a ním uloženej osobitnej náležitosti vyhovuje len také odvolanie, v ktorom sa konkrétne uvádza, z ktorých dôvodov sa napáda rozhodnutie súdu prvej inštancie. Predpokladom toho je, že odvolateľ popíše (špecifikuje) okolnosti, z ktorých usudzuje, že určitý odvolací dôvod je daný. Pokiaľ v odvolaní chýba táto osobitná náležitosť (vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu uplatneným odvolacím dôvodom), nie je vymedzený ani obsah prieskumnej činnosti odvolacieho súdu a rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je možné preskúmať z hľadiska opodstatnenosti takto uplatnených odvolacích dôvodov. 19. Na uvedenom základe, s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby vo vzťahu k žalovanému 1/ z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v konaní a vo vzťahu k žalovanému 2/ z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného 2/, neboli žalobcom uvádzané tvrdenia v odvolaní ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie v prospech odvolateľa. Odvolací súd tak neakceptoval opodstatnenosť dôvodov, na ktoré žalobca poukazoval vo svojom odvolaní a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaným 1/ a 2/ priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mali vo veci plný úspech. 21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).