Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/254/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1415202098 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1415202098.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Romana Majerského a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobcu: V. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX, XXX XX W., zastúpeného: JUDr. Eva Krištofiaková, advokátka, so sídlom Zelená 11, 900 45 Malinovo proti žalovanému: Generali Poisťovňa, a. s., IČO: 35 709 332, so sídlom Lamačská cesta 3/A, 841 04 Bratislava o zaplatenie 463,94 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 06.04.2016, č.k. 5C/54/2015-69, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti, v ktorej súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,05% zo sumy 463,94 eur od 16.12.2014 do zaplatenia, m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške vo výške 5,05% zo sumy 463,94 eur od 17.12.2014 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti uplatňovaného úroku z omeškania sa žaloba z a m i e t a. V zostávajúcej napadnutej časti sa rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 463,94 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 463,94 eur od 16.12.2014 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I) a zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 27,50 eur titulom zaplateného súdneho poplatku a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 203,25 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II). 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 4 ods. 2 písm. b), § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „Zákon o PZP“), § 442 ods. 1, 3, § 443, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu omeškania) a vecne tým, že v prejednávanej veci boli naplnené základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu na strane škodcu (poisteného u žalovaného), a to porušenie právnej povinnosti, existencia škody a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, pričom opravou motorového vozidla nedošlo k jeho zhodnoteniu. Podľa názoru súdu prvej inštancie v čase pred spôsobením škody muselo vozidlo spĺňať všetky podmienky nevyhnutné na prevádzku motorového vozidla na pozemných komunikáciách, i keď vozidlo je z roku 2007 a je ojazdené a v dôsledku škodovej udalosti žalobca musel dať vozidlo opraviť, pričom opravou motorového vozidla bolo toto vozidlo len dané do pôvodného stavu tak, aby ho žalobca mohol opäť používať za rovnakých podmienok, ako to bolo pred škodovou udalosťou. Nestotožnil s názorom žalovaného, že opravou vozidla došlo k zhodnoteniu vozidla, takáto oprava vozidla bola poškodenému vnútená protiprávnym konaním škodcu. Uviedol že aj v prípade, ak sú k oprave motorového vozidla použité nové náhradné diely, nie je možné hovoriť o majetkovom prospechu žalobcu, nakoľko k tejto oprave došlo len za účelom uvedenia vozidla do pôvodného stavu a jeho opätovného používania a že trhová hodnota poškodeného (havarovaného) vozidla, aj keď bolo opravené, je nižšia, ako cena motorového vozidla pred touto udalosťou. Žalobca podľa jeho názoru teda nemôže byť postihnutý za to, že v dôsledku konania škodcu bolo nevyhnutné vykonať opravu dielov motorového vozidla, ktoré by inak nemal dôvod meniť, a teda nie je možné od neho spravodlivo požadovať, aby na nehodu doplácal. Vyvodil, že pokiaľ žalobca opravou uviedol vozidlo len opäť do stavu zodpovedajúcemu účelu a príslušným normám, zodpovedajú náklady opravy majetkovej ujme, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného, preto žalobe v plnom rozsahu vyhovel. 3. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. b), a f) O.s.p., t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa jeho názoru prvoinštančný súd pochybil, keď neaplikoval a ani neodôvodnil neaplikáciu vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v znení neskorších predpisov. Uviedol, že pri poškodení starších, použitých a opotrebovaných vozidiel je pri určení výšky skutočnej škody v peniazoch potrebné vziať do úvahy amortizáciu u tých nových častí a súčiastok, zamontovaných do vozidla pri oprave, ktorými sa hodnota vozidla po oprave nepochybne zvýšila. Nestotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že skutočnou škodou sú náklady na opravu vozidla a na podporu svojich tvrdení poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo 200/2011 z 26.4.2012. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie pochybil aj pri rozhodovaní o návrhu žalobcu, ktorým sa domáhal zaplatenia príslušenstva - úrokov z omeškania, keďže sa na daný prípad vzťahujú ustanovenia Zákona o PZP, ktorý je pokiaľ ide o omeškanie žalovaného a úroky z omeškania, osobitným zákonom a aplikácia ustanovení ktorého má vo vzťahu k všeobecnej právnej úprave danej Občianskym zákonníkom prednosť. Poukázal na ustanovenia § 11 ods. 6, 7, 8 Zákona o PZP, z ktorých podľa jeho názoru vyplýva, že poisťovateľ nemá povinnosť zaplatiť poškodenému úroky z omeškania, pokiaľ si splní svoje povinností, ktoré mu ukladá § 11 ods. 6 Zákona o PZP v lehote ustanovenej v § 11 ods. 7 Zákona o PZP. Uviedol že je zrejmé, že žalovaný si v rámci zákonnej 3-mesačnej lehoty svoje povinnosti uložené mu v § 11 ods. 6 Zákona o PZP splnil a v zákonnej 15-dňovej lehote žalobcovi aj poskytol plnenie, resp. časť plnenia, ktoré si u neho uplatnil a ktorú žalovaný považoval za preukázanú. Namietal pochybenie súdu prvej inštancie, keď o jeho povinnosti zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania rozhodol len podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a omeškanie a jeho povinnosť zaplatiť úroky z omeškania neposudzoval podľa § 11 ods. 6, 7 a 8 Zákona o PZP, ktorý má vo vzťahu k všeobecnej právnej úprave danej Občianskym zákonníkom prednosť. Z uvádzaných dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh zamietne alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 02.06.2016, v ktorom uviedol, že poškodením vozidla aj po oprave novými náhradnými dielmi nie je cena vozidla vyššia, ale naopak cena opraveného poškodeného vozidla je vždy nižšia, a preto ak k obnove do predošlého stavu motorového vozidla nie je možné dospieť inak ako výmenou náhradných dielov, oprava bola vykonaná účelne a smerovala iba k odstráneniu následkov škodovej udalosti. Podľa jeho názoru žalovaný nemôže prenášať povinnosť na úhradu nákladov spojených k uvedením veci do pôvodného stavu na poškodeného. Poukázal na to, že aplikácia vyhlášky 492/2014 Z. z. je dôvodná iba v prípade ak by v dôsledku opravy došlo k výraznému zhodnoteniu poškodenej veci a to tak, že poškodený by sa napriek zavineniu inou osobou neodôvodnene obohatil v takom rozsahu, že to nie je možné spoločensky akceptovať. Vo vyjadrení trval na skutočnosti, že náhrada škody má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy a že nežiada viac ako čiastku opravy rozdielu medzi fakturovanou sumou za opravu motorového vozidla a úhradou zo strany žalovaného. Podľa jeho názoru oprava nemala za následok zlepšenie technických parametrov ani jazdných vlastností vozidla a je nepochybné, že skutočná škoda na motorovom vozidle bola vo fakturovanej sume uvedenej opravovňou vo výške 5.491,85 eur, pričom, žalobcovi neuhradením plnej výšky za opravu vznikla škoda v sume 463,94 eur, ktorú uhradil z vlastných finančných prostriedkov a ktoré žiada od žalovaného. Poukázal na fakt, potvrdený aj právnym zástupcom žalovaného na pojednávaní, že poisťovňa sama pristupuje k zhodnoteniu motorového vozidla individuálne, t.j. sama zváži kedy bude ustanovenia vyhlášky 492/2004 Z. z. aplikovať a kedy nie, t.j. sama poisťovňa neaplikuje predpis (vyhl. 492/2004 Z. z.) striktne. Vo veci aplikácie predpisov uvádzaných žalovaným ohľadom úrokov z omeškania má žalobca za to, že úrok z omeškania uvedený v rozsudku mu prináleží. Konštatoval, že v oznámení poisťovne zo dňa 01.12.2014 nie uvedený dôvod neuhradenia sumy 463,94 eur, preto má za to, že poisťovateľ si nesplnil povinnosti vyplývajúce mu z § 11 ods. 6 zákona o PZP a teda, že došlo k omeškaniu na strane žalovaného. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 5. Žalobca doplnil svoje vyjadrenie podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 20.06.2016, v ktorom poukázal na rozhodovaciu činnosť súdov v Slovenskej republike, napr. na Rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 11Co/41/2007 ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Obdo/48/2012 zo dňa 28.03.2013, ktorým bolo zamietnuté dovolanie v skutkovo identickej veci, o ktorej rozhodoval Okresný súd Žilina, sp. zn. 11Cb/86/2010 a ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 13Cob/52/2012-126, ktorý potvrdil ním podaný výklad citujúc: „žalobcovi musí byť kompenzovaná ujma, ktorá mu vznikla z titulu dopravnej nehody, za súčasného stavu, že žalovaný nepreukázal, žeby sa žalobca bezdôvodne obohatil, t.j. že by na opravu vozidla použil nové diely, ktoré by nesmerovali k obnoveniu prevádzkyschopnosti vozidla, resp. by nové diely s opravou poškodeného vozidla nesúviseli.“ Podľa jeho názoru uplatnenie „amortizácie“ by bolo porušením zásady neminem laedere - nikoho nepoškodzovať a účelom § 442 ods. 1 Občiansky zákonník a § 443 Občiansky zákonník je taký postup, aby sa poškodenému jeho právo na náhradu škody v plnej miere kompenzovalo, čo je v zhode so spravodlivým výkladom zákona. K odkazu žalovaného na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo 200/2011, v ktorom súd dospel k iným záverom, žalobca uviedol, že vychádza z iného skutkového stavu veci nakoľko v danom prípade bolo poškodenou vecou hnacie dráhové vozidlo a pri stanovení sa vychádzalo z prílohy č. 4 vyhl. č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, ktorá ustanovuje postupy stanovenia všeobecnej hodnoty strojových zariadení vzhľadom k charakteru poškodenej veci. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný opiera svoj názor o závery všeobecných súdov Slovenskej republiky, ktoré už boli prekonané rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov Slovenskej republiky ako aj Českej republiky a rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu Českej republiky. 6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné čiastočne zmeniť a čiastočne potvrdiť. 7. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.). 8. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. 9. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 463,94 eur ako rozdielu fakturovanej čiastky za opravu poškodeného motorového vozidla v sume 5.491,85 eur a poistného plnenia vo výške 5.027,91 eur poskytnutého žalovaným. 10. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalovaného rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák. č. 160/2015 Z.z., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 11. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 12. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 13. Podľa § 15 ods. 1 Zákona o PZP náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. 14. Podľa § 4 ods. 2 písm. b) Zákona o PZP poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, 15. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). 16. Podľa § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu. 17. Podľa § 443 Občianskeho zákonníka pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase poškodenia. 18. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď dospel k záveru, že žalobou uplatnený nárok (pokiaľ ide o istinu) je dôvodný, nakoľko opravou poškodeného vozidla nedošlo k jeho zhodnoteniu a v dôsledku škodovej udalosti musel žalobca dať vozidlo opraviť aby ho mohol opäť využívať, pričom takáto oprava vozidla bola poškodenému v podstate vnútená protiprávnym konaním škodcu. 19. V danom prípade neobstojí námietka žalovaného, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí neaplikoval vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, túto námietku považuje odvolací súd za nedôvodnú. Predmetná vyhláška ustanovuje metódy a postupy stanovenia všeobecnej hodnoty majetku znalcom a uvádzaná príloha C síce uvádza, že na stanovenie výšky škody je rozhodujúca cena veci v čase poškodenia (s prihliadnutím na pokles ceny vyplývajúci z veku, amortizácie, funkčnosti, prípadne s prihliadnutím na vzrast ceny), výška škody sa teda vypočíta ako tzv. skutočná škoda a pri jej výpočte musí byť zohľadnené zlepšenie alebo zhoršenie technického stavu vozidla vykonanou opravou, prípadne jeho nezmenenie. V danom prípade však žalovaný nepredložil znalecký posudok, ktorý by preukazoval výšku skutočnej škody a nepreukázal, že vykonaním opravy vozidla, použitím nových náhradných dielov by sa zvýšila jeho majetková hodnota. Zároveň podľa názoru odvolacieho súdu predmetnú vyhlášku nie je možné aplikovať striktne v každom jednotlivom prípade, je dôvodné vychádzať z nej v prípade totálnej škody, prípadne ak by sa vykonaním opravy použitím nových dielov nepomerne zvýšila hodnota opravovanej veci. Naopak je nutné poukázať na to, že žalobca v konaní na základe predložených dôkazov (kalkulácia opravy a faktúra za vykonanú opravu), iba uviedol vozidlo do stavu funkčnosti zodpovedajúcemu účelu a príslušným normám. V tejto súvislosti sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. marca 2013, sp. zn. 2 Obdo 48/2012, kde vyslovil „že škoda, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku dopravnej nehody, vykonanej opravy poškodeného vozidla, predstavuje hodnotu vynaložených nákladov na opravu vozidla, bez zohľadnenia amortizácie pri tých náhradných dieloch, ktoré boli do vozidla zamontované ako nové.“ Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazoval na to, že poškodenie vozidla dopravou nehodou a následne vykonaná oprava spočívajúca v použití nových náhradných dielov vozidlo nezhodnocuje, pretože každou dopravnou nehodou, ktorou je vozidlo poškodené, sa vo všeobecnosti jeho technická hodnota práve znižuje, správanie poškodeného len viedlo k tomu, aby obnovil stav vozidla, ktorý tu bol pred škodovou udalosťou (dopravnou nehodou), a k vynaloženiu nákladov na vykonanú opravu bol poškodený donútený dopravnou nehodou, pričom poškodenému musí byť kompenzovaná ujma, ktorá mu vznikla z titulu dopravnej nehody. Zároveň uvádza, že na strane žalovaného nemohlo dôjsť ani k bezdôvodnému obohateniu, naopak uplatnenie „amortizácie“ by bolo porušením zásady neminem laedere - nikoho nepoškodzovať a účelom zákona, je taký postup, aby sa poškodenému právo na náhradu škody v plnej miere kompenzovalo, čo je v zhode aj so spravodlivým výkladom zákona a zároveň opačný prístup, ktorý by nezohľadnil vykompenzovanie škody v celom rozsahu v dôsledku vynaložených nákladov na opravu poškodeného vozidla, aby sa toto dostalo do stavu pred poškodením, by bol aj v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá kladie dôraz pri rozhodovaní všeobecných súdov na princíp riadneho a spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 Ústavy SR a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalovaný svoju argumentáciu oprel o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.04.2012, sp. zn. 5 Cdo 200/2011, v ktorom súd dospel k inému názoru. Vzhľadom k novšiemu názoru prezentovanému v citovanom judikáte sa s uvedeným rozhodnutím nemôže odvolací súd stotožniť. Ďalším dôvodom je zároveň skutočnosť, že v danom prípade súd vychádzal z iného skutkového stavu, kedy sa poškodená vec opravou výraznejšie zhodnotila. 20. Podľa § 11 ods. 6 písm. b) Zákona o PZP poisťovateľ je povinný bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť alebo pre ktoré znížil poistné plnenie alebo poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie k tým uplatneným nárokom na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia; písomné vysvetlenie sa považuje za doručené dňom, keď ho poškodený prevzal, odmietol prevziať, alebo dňom, keď ho pošta vrátila ako nedoručené. 21. Podľa § 11 ods. 7 Zákona o PZP poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia. 22. Podľa § 11 ods. 8 Zákona o PZP ak poisťovateľ nesplní povinnosť podľa odseku 6, je povinný zaplatiť poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu. 23. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 24. Vo vzťahu k úroku z omeškania odvolací súd konštatuje, že v danej veci bolo potrebné aplikovať aj ustanovenia Zákona o PZP, týkajúce sa úrokov z omeškania, ktorých povinnosť platenia je špeciálne upravená v Zákone o PZP (stanovenie podmienok úhrady úroku z omeškania pre poisťovňu). Odvolací súd vzhľadom na to, že na vec sa vzťahujú ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité a sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzval strany, aby sa vyjadrili k možnému použitiu na vec sa vzťahujúcich ustanovení právnych predpisov, a to § 11 ods. 6 písm. a) a b), § 11 ods. 7 a § 11 ods. 8 Zákona o PZP. Na výzvu reagoval žalobca podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 18.4.2018, v ktorom uviedol, že v oznámení poisťovne zo dňa 1.12.2014 nie je uvedený žiaden dôvod neuhradenia sumy 463,94 eur, t.j. mal za to, že žalovaný si nesplnil povinnosti vyplývajúce mu z § 11 ods. 6 písm. b) Zákona o PZP. Na základe uvedeného mal za to, že k omeškaniu žalovaného došlo od 16.12.2014. 25. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného, že úrok z omeškania nebol povinný hradiť, keďže si splnil povinnosti vyplývajúce mu z § 11 ods. 6 Zákona o PZP, odvolací súd konštatuje, že z obsahu súdneho spisu nevyplýva, že žalovaný splnenie uvedenej povinnosti v spore preukázal, t.j. že žalobcovi doručil oznámenie, v ktorom mu vysvetlil dôvody, pre ktoré plnenie znížil, na čo mimochodom žalobca od počiatku sporu poukazoval. Vzhľadom na to, že absentuje preukázanie písomného vysvetlenia dôvodov, pre ktoré žalovaný znížil poistné plnenie (jeho doručenie žalobcovi), nemožno vyvodiť, že si žalovaný svoje povinnosti stanovené v § 11 ods. 6 Zákona o PZP splnil, čo zároveň odôvodňuje záver o jeho povinnosti platiť úrok z omeškania. Odvolací súd v prejednávanej veci však dospel k záveru, že povinnosť zaplatiť úroky z omeškania vznikla žalovanému v súlade s § 11 ods. 7 a 8 až dňom nasledujúcim po uplynutí 15-dňovej lehoty plynúcej po ukončení šetrenia poistnej udalosti. V danom prípade žalovaný ukončil šetrenie na zistenie rozsahu povinnosti poskytnúť poistné plnenie dňa 1.12.2014, t.j. dňom 2.12.2014 mu začala plynúť 15-dňová lehota na poskytnutie poistného plnenia, ktorá uplynula dňom 16.12.2014. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný sa dostal do omeškania dňa 17.12.2014, a teda až týmto dňom mu vznikla povinnosť platiť úrok z omeškania. 26. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti, týkajúcej sa úroku z omeškania podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania odo dňa 17.12.2014 do zaplatenia. 27. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 2 C.s.p. a ich plnú náhradu priznal žalobcovi voči žalovanému, hoci bol žalobca v nepatrnej časti uplatňovaného úroku neúspešný, nakoľko pri nevyčíslenom úroku z omeškania za neohraničené obdobie nie je možné určiť pomer úspechu a neúspechu žalobcu v tejto časti uplatňovaného nároku. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).