Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/40/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1415210762 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1415210762.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, IČO 31 575 951, proti žalovanému: T. D., B.. XX.XX.XXXX, Y. Y. XX, X., Š. C. U., o zaplatenie 4.456,39 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 16. novembra 2016, č. k. 16C/437/2015 - 60, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom zo dňa 16. novembra 2016, č. k. 16C/437/2015 - 60 súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.658,30 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 4.429,23 eur od 29.06.2015 do zaplatenia, to všetko v pravidelných mesačných splátkach každá vo výške 200 eur vždy k 15. dňu príslušného kalendárneho mesiaca, počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že nezaplatením jednej splátky sa stáva splatným celý dlh. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 98,52%. Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1, 2, § 504 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov; a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná len čiastočne. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol na základe úverovej zmluvy záväzkový vzťah, na základe ktorého bol žalovanému poskytnutý spotrebiteľský bezúčelový úver. Uviedol, že zmluvu o úvere vyhodnotil ako platnú, spĺňajúcu všetky náležitosti vyžadované Obchodným zákonníkom ako aj zákonom o spotrebiteľských úveroch. Konštatoval, že žalobca si svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy splnil poskytnutím finančných prostriedkov vo výške 4.700 eur, ktoré žalovaný aj vyčerpal. Uviedol, že žalovaný úver riadne nesplácal, čím mu na istine vznikol dlh vo výške 4.456,39 eur a na zmluvných úrokoch a úrokoch z omeškania 229,07 eur - mal za to, že žalovaný je povinný vrátiť žalobcovi nesplatenú časť poskytnutej výšky úveru, ktorá predstavuje výšku žalovanej istiny spolu s úrokom vo výške 229,07 eur. Uviedol, že pokiaľ žalobca započítal úhrady žalovaného na poistenie schopnosti splácať úver celkovo vo výške 27,16 eur, nepovažoval tento postup za zákonný, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že medzi stranami došlo k dohode na (dobrovoľnom) poistení s úhradou za poistenie 1,94 eur mesačne - v uvedenom rozsahu žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Mal za to, že žalobca mu nijako nepreukázal, či skutočne došlo k dojednaniu poistenia, nepredložil mu žiaden iný doklad preukazujúci vznik poistenia napríklad poistnú zmluvu, ktorej existenciu predpokladajú aj všeobecné obchodné podmienky časť E, bod 1. Bol toho názoru, že poistenie tak ako bolo v úverovej zmluve dojednané nezodpovedá ustanoveniam § 788 a nasledujúcim Občianskeho zákonníka. Uviedol, že žalovaný mal súhlasiť s tým, aby bol poistníkom poistený, pričom uvedenie údajov o prijatí súboru poistenia tak ako bolo uvedené v zmluve bolo už súčasťou vopred pripravenej zmluvy a za takého stavu možno potom s najväčšou pravdepodobnosťou predpokladať, že žalovaný sa pre poistenie nerozhodol po uzavretí úverovej zmluvy a prípadnom zvážení istého rizika, resp. vzniku poistnej udalosti, ale že prijatie už vopred naformulovaného poistenia bolo jednou z podmienok uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy. Konštatoval, že takto mala žalovanému vzniknúť povinnosť platiť v rámci príslušnej dojednanej splátky aj časť predstavujúcu poistenie, pričom pri tomto dojednaní mal za to, že ide o dojednanie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, odporujúce dobrým mravom, a toto dojednanie je tak v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatné. Na základe uvedeného jednak zaviazal žalovaného k zaplateniu istiny 4.429,23 eur, teda istiny uplatnenej žalobcom poníženej o sumu zaplatenú žalovaným titulom poistného 27,16 eur spolu s úrokmi 229,07 eur, teda celkovo k zaplateniu 4.658,30 eur a rovnako žalobu v časti uplatnených poplatkov za poistenie vo výške 5,28 ako nedôvodnú zamietol. Ďalej žalobcovi priznal v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka aj úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy istiny 4.429,23 eur od 29.06.2015 (deň nasledujúci po uplynutí lehoty na plnenie poskytnutej žalobcom žalovanému). Konštatoval, že priznaná výška úrokov z omeškania je v súlade s § 3 v spojení s § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. účinného k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Pokiaľ sa žalobca domáhal aj priznania úroku z omeškania aj zo sumy uplatneného úroku, v tejto časti žalobu zamietol. Uviedol, že požadovať úroky z omeškania (ktoré v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka predstavujú príslušenstvo pohľadávky) z úrokov nemá oporu v zákone (Občianskom ani Obchodnom zákonníku) - Obchodný ani Občiansky zákonník totiž neupravujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky. Konštatoval, že definícia príslušenstva pohľadávky obsiahnutá v ustanovení § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka platí aj pre obchodné záväzkové vzťahy. Uviedol, že úroky, úroky z omeškania a poplatok z omeškania sú teda podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky, ktorou sa v zmysle tohto ustanovenia a v nadväznosti na definíciu záväzkového vzťahu v § 488 Občianskeho zákonníka rozumie peňažné plnenie (istina), na ktorú má veriteľ právo podľa hlavného záväzkového vzťahu, ku ktorého zmene dochádza priamo zo zákona práve až omeškaním dlžníka, pričom úrokový záväzkový vzťah je vzťahom akcesorickým, ktorého vznik je podmienený platným záväzkovým vzťahom hlavným. Mal za to, že splnením hlavného záväzku (alebo iným zo spôsobov jeho zániku) zaniká (končí) aj akcesorický záväzok úrokový; pretrváva len povinnosť zaplatiť už dospelé úroky, pričom tým, že dlžník včas nesplatí úroky z istiny, sa dlžník dostáva do omeškania s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného dlhu (istiny). Uviedol, že právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva (tu úroky z omeškania z dojednaných úrokov) potom veriteľ nemá preto, že ani občiansky ani obchodný zákonník mu túto možnosť nepriznávajú. Mal za to, že obchodný ani občiansky zákonník nezakotvujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky. Uviedol, že ak sa teda rozumie pohľadávkou v zmysle úpravy obsiahnutej v ustanovení § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka istina (plnenie z hlavného peňažného záväzku), potom nemôže nárok na príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky plynúť ani z dikcie ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že názor, že možno priznať úrok z omeškania alebo poplatok z omeškania z príslušenstva pohľadávky, odôvodnený len úpravou obsiahnutou v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, by totiž bez väzby na ustanovenie § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, viedol k absurdnému záveru, že takto priznané príslušenstvo z istiny už nie je príslušenstvom pohľadávky, ale novovzniknutou samostatnou pohľadávkou. Konštatoval, že úprava obsiahnutá v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako úprava všeobecná vo vzťahu ku všetkým občianskoprávnym záväzkom, pomenováva príslušenstvo, ktoré možno pri omeškaní s plnením peňažného dlhu (s plnením hlavného peňažného záväzku) žiadať vedľa istiny, v prípadoch, kedy zákon o kvalite príslušenstva mlčí (ak neustanovuje zákon, že dlžník je povinný platiť poplatok z omeškania, má veriteľ právo požadovať úrok z omeškania). Uviedol, že rovnako § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka (čo do slovného spojenia "peňažný záväzok") neposkytuje oporu pre iný výklad. Mal za to, že právo účastníkov dohodnúť sa (typovo napríklad v medziach zmluvy o úvere), že dojednané úroky sa stanú súčasťou istiny (že k nej podľa dohody účastníkov budú pripočítané) a následne potom právo veriteľa požadovať, aby dlžník pre prípad omeškania s platením takto zvýšenej istiny platil dojednanú alebo zákonom stanovú sadzbu úrokov z omeškania, nemení nič na skutočnosti, že sa takto opäť úročí len istina a nie príslušenstvo pohľadávky. Konštatoval, že žalobca však so žalovaným neuzatvoril takúto dohodu, naviac vzhľadom na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu medzi stranami by takéto dojednanie považoval za neprípustné odchýlenie sa od ustanovení Občianskeho zákonníka v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonník), a preto na základe uvedeného v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vo vzťahu k uplatneným zmluvným úrokom z poskytnutého úveru za obdobie od zosplatnenia úveru až do jeho zaplatenia, poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.06.2015, sp. zn. 6Co/190/2014, ktorý vyslovil právny názor, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, a to že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Mal za to, že úrok preto predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk, pričom absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Konštatoval, že tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, dispozície s ktorými sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Uviedol, že iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Mal za to, že v tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Uviedol, že práve v tomto podstatnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa, a teda logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce ku skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Konštatoval, že ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom - v opačnom prípade by bol založený stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil, pričom de facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Uviedol, že takýto stav nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Mal za to, že by týmto podporoval stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo, pričom takéto konanie veriteľa však neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov. Uviedol, že uvedenou úvahou sa prirodzene dostal aj v poradí k ďalšiemu zásadnému záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že ak jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa, ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. Konštatoval, že s protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy, pričom naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Mal za to, že ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou. Uviedol, že v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nariadenia vlády 87/1995 Z. z.. Konštatoval, že ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády, alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka. Z vyššie uvedených dôvodov tak žalobu v časti uplatnených zmluvných úrokov z poskytnutého úveru za obdobie od zosplatnenia úveru až do jeho zaplatenia zamietol ako nedôvodnú. S prihliadnutím na postavenie žalovaného, ktorý nedisponuje finančnými prostriedkami na zaplatenie celej pohľadávky v celku a na výšku priznaného plnenia dospel k záveru, že existujú dôvody, pre ktoré postupom podľa § 232 ods. 4 C.s.p. určil, že peňažné plnenie žalovaný vykoná v splátkach. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.) v spojení s § 262 ods. 1, 2 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 98,52%. 2. Proti tomuto rozsudku do zamietajúcej časti týkajúcej sa úroku z omeškania zo zmluvných úrokov vo výške 227,13 eur podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobe žalobcu aj v tejto časti vyhovie. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.). Uviedol, že s argumentmi súdu prvej inštancie sa nestotožňuje a rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje v napadnutom rozsahu za nesprávne. K uplatneniu úroku z omeškania z obchodného úroku vyčísleného ku dňu zosplatnenia úveru poukázal na rozsudok Krajského súdu Prešov zo dňa 27.03.2008 sp. zn. 4Cob/62/2007 v ktorom sa uvádza: " S poskytnutím peňažných prostriedkov sa viaže aj povinnosť platiť úroky z úveru (§497 Obchodného zákonníka). S omeškaním s úhradou úroku je možné požadovať platenie úrokov z omeškania z nezaplatených úrokov (§ 369 v spojení s § 502 Obchodného zákonníka). Ak je dlžník v omeškaní so splatením peňažného záväzku (§ 369 ods. 1 Obchodného zákonníka), je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania. Pri úrokoch z poskytnutého úveru je možné pri omeškaní požadovať z týchto zmeškaných úrokov úroky z omeškania". Vzhľadom na uvedené rozhodnutie s poukazom na ústavný princíp právnej istoty, ktorého súčasťou je aj predvídateľná a konzistentná judikatúra mal za to, že má popri nároku na úrok z omeškania z istiny aj nárok na úrok z omeškania zo zmluvných úrokov. Poukázal na fakt, že zmluvné úroky boli vyčíslené pevnou sumou ako zmluvný úrok naakumulovaný z istiny do dňa zosplatnenia a tento sa ďalej (t. j. po zosplatnení celého dlhu) nenavyšuje. Uviedol, že práve z tohto dôvodu podľa neho nejde o rozpor so zásadou anatocizmu, ktorá má zamedziť neodôvodnenému navyšovaniu nárokov veriteľov. Mal za to, že požadovaný nárok na úroky z omeškania zo zmluvných úrokov sú nárokom, ktorý predpokladá aj vyššie citovaným judikátom uvádzané a vykladané ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka, pretože žiadne zákonné ustanovenie tento nárok svojím znením nespochybňuje. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 4. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( § 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia istiny 4456,39 eur, úrokov 227,13 eur, úroku z omeškania 1,94 eur, poplatkov za poistenie 5,82 eur, úroku 15,9 % ročne z nezaplatenej istiny od 19.06.2015 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny a nezaplatených úrokov od 19.06.2015 do zaplatenia, na tom základe, že uzavrel so žalovaným dňa 17.12.2013 zmluvu o úvere č. 95778, na základe ktorej žalovanému poskytol úver vo výške 4700,- eur, ktorý bol žalovaný povinný splácať v pravidelných mesačných splátkach, konečná splatnosť úveru bola 15.12.2023. V dôsledku porušenia zmluvných povinností žalovaným, žalobca listom zo dňa 18.06.2015 vyzval žalovaného na predčasné splatenie úveru v lehote do 28.06.2015, no napriek tejto výzve žalovaný úver doposiaľ neuhradil. 6. Posúdením obsahu odvolania, odvolací súd zistil, že odvolanie žalobcu smeruje proti správnosti záveru súdu prvej inštancie o nemožnosti priznať žalobcovi nárok na uplatnený úrok z omeškania zo zmluvných úrokov, čím tento namietal nesprávne právne posúdenie uplatňujúc tak dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.. 7. Vyššie uvedenú odvolaciu námietku žalobcu, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnenú. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver o nedôvodnosti žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie úrokov z omeškania z nezaplatených úrokov pre rozpor s ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka (tzv. anatocizmus) v dôsledku čoho žalobu v tejto časti zamietol. Svoje rozhodnutie vzťahujúce sa k dotknutej - zamietajúcej časti súd prvej inštancie tiež dostatočne odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 C.s.p. 8. Žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne podstatné argumenty, pre ktoré by bolo potrebné považovať právny záver súdu prvej inštancie za neudržateľný, a teda nesprávny. Súd prvej inštancie, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vysporiadal s tým, prečo považoval nárok žalobcu v tejto časti za neopodstatnený, náležite odôvodnil s poukazom na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý; z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov; spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie a napokon v odvolacom konaní neboli zistené; resp. žalobcom riadne uplatnené, také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 9. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti; vrátane súvisiaceho, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, výroku o náhrade trov konania; ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. 10. Tvrdenie žalobcu, že zmluvné úroky boli vyčíslené pevnou sumou ako zmluvný úrok naakumulovaný z istiny do dňa zosplatnenia, pričom tento sa ďalej nenavyšuje, nie je spôsobilou a opodstatnenou argumentáciou na to, aby bol akokoľvek vylúčený preukázaný rozpor so zásadou anatocizmu v danej veci, a teda takéto tvrdenie žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné. 11. Pokiaľ žalobca poukazoval vo svojom odvolaní na; v tomto smere odlišné; rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, toto nie je pre rozhodovanie v danej veci pre konajúci odvolací senát právne záväzné. 12. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý bol úspešný v odvolacom konaní v plnom rozsahu, nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal. 13. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).