Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/361/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1415213540 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexandra Hanusová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1415213540.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v spore žalobcu: G. C., T. H. XX, R. Z. G., Č. A., zastúpeného spoločnosťou Jarabica, s.r.o., Kutlíkova 17, Bratislava, proti žalovanému: D. Ž., R. XX, R., zastúpenému advokátom JUDr. Dušanom Mikulášom, Nejedlého 29, Bratislava, o zaplatenie 50.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 6C/541/2015-66, zo dňa 23.6.2016, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia 50.000 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia 2.566,64 eura. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca 21.11.2013 zaslal na účet žalovaného 50.000 eur a 4.12.2014 ho vyzval na ich vrátenie, pretože z jeho strany malo ísť o plnenie bez právneho dôvodu. Žalobca tvrdil, že nemal právny dôvod na zaslanie žalovanej sumy žalovanému, pri zadávaní pokynov pre banku omylom zadal nesprávne meno a číslo účtu, pretože bol v zlom psychickom rozpoložení spôsobenom tým, že predával svoju firmu. Od žalovaného, ktorého pozná 20 rokov, si nepožičal žiadne peniaze. Uvedenú sumu chcel poslať pánovi G. T., u ktorého mal dlh. Žalovaný sa bránil tým, že žalobca mu zaslanými 50.000 eurami splatil pôžičku. 3. Súd prvej inštancie z výsledkov dokazovania dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že žalovaný sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Vo veci síce nebolo síce sporné, že žalobca zaslal 21.11.2013 žalovanému 50.000 eur bankovým prevodom na účet žalovaného, avšak nepreukázal, že došlo k omylu v osobe, ktorá mala peniaze dostať a v čísle jeho účtu. Nevysvetlil ani tú skutočnosť, prečo bol v banke prítomný aj žalovaný, odkiaľ vedel jeho číslo účtu a ani to, prečo sa u žalovaného nedomáhal vrátenia peňazí hneď po tom, čo zistil, že došlo k omylu, ale až 4.12.2014 po viac ako jednom roku. Súd prvej inštancie zdôraznil, že predmetom konania nebolo zisťovanie, či mal žalobca u žalovaného dlh (a v akej výške) alebo nie, ale tá skutočnosť, či sa žalobca pri zadávaní pokynov pre banku pomýlil. Keďže z tvrdení žalobcu a z dôkazov, ktoré boli vykonané, sa nedalo podľa súdu prvej inštancie nesporne dospieť k záveru, že došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného, žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 149 O.s.p., žalovanému, ktorý mal plný úspech v konaní, priznal náhradu trov právneho zastúpenia 2.566,64 eura. 4. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť. Zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci. Mal za to, že v konaní bolo podstatné preukázanie neexistencie právneho dôvodu na plnenie v prospech žalovaného. Poukázal na negatívnu dôkaznú teóriu, podľa ktorej sa neexistencia niečoho, majúca trvalý charakter, zásadne nedokazuje (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.5.2010, sp. zn. 6 Cdo 81/2010); preto na preukázanie neexistencie právneho dôvodu na plnenie zo strany žalobcu v prospech žalovaného stačí len tvrdenie žalobcu, ktoré sa bez ďalšieho považuje za pravdivé. Zdôraznil, že je práve na žalovanom, aby preukázal právny dôvod, pre ktorý prijatie finančnej čiastky 50.000 eur, nie je bezdôvodným obohatením z jeho strany. Nakoľko žalovaný nedokázal preukázať právny dôvod prijatia tejto finančnej čiastky, mal za to, že preukázal existenciu bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného (na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27.2.2001, sp. zn. 25 Cdo 1167/99). 5. Žalobca považoval konštatovanie súdu prvej inštancie, že nemá nárok na priznanie bezdôvodného obohatenia, pretože nepreukázal, že došlo k omylu v osobe, ktorej predmetné finančné prostriedky zaslal, za arbitrárne. Omyl v rámci výpovede odôvodnil, avšak súd prvej inštancie sa s jeho argumentmi v odôvodnení rozsudku nevysporiadal. Považoval za absurdné, aby v prípade neexistencie právneho dôvodu na plnenie, musel dokazovať, či sa pomýlil v osobe, ktorej mal plniť alebo nie. Ak neexistuje právny dôvod, pre ktorý by mal žalovanému plniť, a napriek tomu plnil, musel plniť v omyle. Ak by neplnil v omyle, v takom prípade mohol z právneho hľadiska plniť len titulom daru; plnenie titulom daru v konaní nepotvrdil ani žalobca ani žalovaný. Súdu prvej inštancie vyčítal, že predmetom zisťovania v konaní nebolo, či mal u žalovaného dlh alebo nie, hoci dokazovanie podľa neho smeroval práve k preukázaniu, či jeho tvrdenia o neexistencii právneho titulu na plnenie sú pravdivé alebo nie. Procesnú obranu žalovaného, spočívajúcu v snahe preukázať fiktívne pôžičky považoval za účelovú v snahe vyhnúť sa vydaniu bezdôvodného obohatenia. Existencia údajných pôžičiek nebola v konaní preukázaná. Žalovaný nevedel uviesť konkrétne, kedy a v akej výške, mali byť tieto údajné pôžičky žalobcovi poskytnuté. Výpoveď žalovaného je podľa neho pre viaceré rozpory prinajmenšom nehodnoverná; úvodom výpovede uvádzal, že mu požičal 85.000, ale neskôr, že to bolo „tak do 150.000“. Poukázal tiež na to, že zmluva o pôžičke je tzv. reálnym kontraktom, na riadne uzatvorenie takejto zmluvy sa vyžaduje aj reálne odovzdanie požičiavanej finančnej sumy, čo žalovaný nepreukázal. 6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na skutočnosť, že žalobca vyplnil platobný príkaz vlastnou rukou, vlastnoručne ho podpísal, pričom údaje, ktoré do platobného príkazu písal mal napísané na inej listine. Fakt, že žalobca mal pred vypĺňaním platobného príkazu napísané číslo účtu žalovaného, na ktoré mal zaslať peniaze, jednoznačne vyvracia tvrdenie žalobcu, že k realizácií platby došlo omylom. Ďalej uviedol, že bankové údaje k vykonaniu platby získal žalobca za účelom vrátenia pôžičky 50.000 eur, ktorú si od neho žalobca požičal. Zhrnul, že všetky uvedené okolnosti pri realizácií predmetnej platby jednoznačne preukazujú, že konanie spočívajúce vo vrátení pôžičky bolo plánované a vedomé a že v žiadnom prípade nemohlo ísť o omyl. Skutočnosť, že žalobca údajný omyl zistil mesiac po odoslaní peňazí, t.j. cca 21.12.2013 a žalovaného vyzval na vrátenie peňazí až o rok potom, ako sa o údajnom omyle dozvedel, avšak bezprostredne po tom, ako bol 4.12.2014 spoločnosťou AP INVEST SE vyzvaný na vrátenie kúpnej ceny 60.000 eur za prevod obchodných podielov, podľa jeho názoru výrazným spôsobom spochybňujú tvrdenia o omyle. Ďalej poukázal na to, že dôkaz o existencii bezdôvodného obohatenia na strane obohateného musí ponúknuť postihnutý, ktorý žalobou na súde žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. jeho peňažnú náhradu. Jedine žalobca je v súlade so zákonnou právnou úpravou povinný dokázať, že boli splnené všetky zákonné predpoklady na vznik bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie preto správne vec posúdil, keď na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a to z dôvodu, že nevedel dôveryhodne preukázať, že došlo k omylu v osobe, ktorá mala peniaze dostať a v čísle jej bankového účtu. Žalobca tvrdenie o existencii bezdôvodného obohatenia nezdôvodnil žiadnymi logickými, ani právnymi skutočnosťami. Zopakoval, že nie je povinný preukazovať právny dôvod prijatia finančnej čiastky, pretože tento bol jednoznačne preukázaný vlastnoručným písomným prejavom žalobcu na platobnom príkaze, kde bolo v poznámke uvedené, že ide o vrátanie pôžičky. 7. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny (§ 378 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.1.2018 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 8. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1C.s.p.). V prejednávanej veci sa žalobca domáhal od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia, získaného plnením bez právneho dôvodu. Žalobca namietal skutkové a právne závery súdu prvej inštancie; v konaní pred súdom prvej inštancie a aj v odvolaní tvrdil, že sumu 50.000 eur zaslal žalovanému omylom, t.j. že mu plnil bez právneho dôvodu. 9. V hodnotení vykonaných dôkazov a poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu súdom prvej inštancie odvolací súd z hľadiska ich závažnosti, pravdivosti či vierohodnosti nezistil logický rozpor a preto ku skutkovým záverom vyvodeným súdom prvej inštancie nemožno mať výhrady. Odvolanie v skutočnosti neobsahuje tvrdenia, že by súd prvej inštancie zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov konania nevyplynuli, alebo naopak opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo. Odvolací súd pri posudzovaní skutkových záverov súdu prvej inštancie vychádzal z toho, že v prípade sporu o vydanie bezdôvodného obohatenia je posúdenie, či v danej veci bol medzi sporovými stranami vzťah z bezdôvodného obohatenia, závislý od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy (§ 451 ods. 1 a 2 Obč. zák.) Bezdôvodné obohatenie je v Občianskom zákonníku konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu. 10. Jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia je plnenie bez právneho dôvodu spočívajúce v tom, že medzi zúčastnenými osobami chýba právny vzťah, ktorý by zakladal právny nárok na predmetné plnenie; o obohatenie ide vtedy, ak sa dostalo takýmto plnením majetkovej hodnoty tomu, komu bolo plnené, takže v jeho majetku došlo buď ku zvýšeniu aktív, alebo k zníženiu pasív, poprípade sa jeho majetkový stav nezmenšil, hoci by sa tak za bežných okolnosti stalo. Nedostatok právneho dôvodu môže spočívať predovšetkým v tom, že tu od samého počiatku vôbec nebol právny dôvod, ale ten kto plnil ho predpokladal (splnenie nedlhu). Spadajú sem tiež prípady, kedy je plnený dlžníkom síce existujúci dlh, ale niekomu inému než veriteľovi. Tradičná podmienka, aby na strane toho, kto plnil, muselo ísť o omyl v existencii dlhu, jeho výške, či osobe veriteľa, je právnou praxou prekonaná. 11. Pre záver o (ne)dôvodnosti nároku uplatňovaného žalobcom proti žalovanému titulom bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu (ako jednej z foriem bezdôvodného obohatenia) bolo treba, aby žalobca preukázal, že medzi ním a žalovaným právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol, t.j. aby preukázal, že žalovaný (v akej konkrétnej výške) bezdôvodné obohatenie získal, že mu (v akej konkrétnej výške) vznikla majetková ujma, ako aj príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy. 12. Odvolací súd nespochybňuje negatívnu dôkaznú teóriu, na ktorú poukazoval žalobca vo svojom odvolaní, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Jej aplikácia by však vzhľadom na uplatnený nárok prichádzala do úvahy vtedy, ak by z vykonaného dokazovania nevyplynula jednoznačná skutočnosť, že žalobca dňa 21.11.2013 vyplnil príkaz pre banku, aby uhradila spornú sumu 50.000 eur na účet žalovaného a že v samotnom príkaze banke uviedol, okrem čísla účtu žalovaného, aj jeho meno a ako účel splatenie pôžičky, ktorej existenciu potvrdil žalovaný. Z tohto dôvodu nebolo možné aplikovať negatívnu dôkaznú teóriu, ktorej dôsledkom by v danom prípade bolo, aby žalovaný, pokiaľ by chcel byť v konaní úspešný, preukazoval dôvod plnenia žalobcu. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie totiž vyplynulo, že právnym dôvodom zaplatenia žalovanej sumy bola pôžička, čo potvrdil svojou výpoveďou aj žalovaný. V súlade s dôkazným bremenom preto bolo na žalobcovi, aby preukázal, že sa žalovaný na jeho úkor obohatil. Pokiaľ podľa skutkového vymedzenia žalobou uplatneného nároku mal žalobca konať v omyle, pri nepochybne určenom dôvode a adresátovi predmetného príkazu na úhradu daného banke, bolo namieste, aby súd prvej inštancie trval na preukázaní tohto omylu. Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia totiž vznikne len za splnenia určitých (zákonných) predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby (obohateného), protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu (postihnutého) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Splnenie týchto predpokladov musí totiž preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. 13. Súd prvej inštancie preto správe vyhodnocoval tvrdenia žalobcu o zaplatení predmetnej sumy omylom a jednoznačne sa vysporiadal s tvrdenými dôvodmi a okolnosťami, za ktorých došlo k samotnému príkazu banke na úhradu predmetnej sumy žalovanému, ktoré mu neumožnili stotožniť sa s tvrdením žalobcu, že sa pri tak veľkej sume mohol pomýliť takým spôsobom, ako to urobil pri zadávaní predmetného príkazu na úhradu v banke. Odvolací súd tento jeho záver považuje za správny a podložený vykonaným dokazovaním. 14. V danej veci súd prvej inštancie považoval za skutočnosť podstatnú pre rozhodnutie o žalobe, ktorú bolo treba v konaní preukázať, že žalobca sa pomýlil pri zadávaní pokynov pre banku. S ohľadom na nesporné skutočnosti, že žalobca 21.11.2013 zaslal 50.000 eur na účet žalovaného označený číslom, menom ako aj uvedením účelu platby, považoval súd prvej inštancie žalobcove tvrdenia o omyle v tom, komu plní dlh, za nepreukázané, odporujúce logike správania sa človeka pri disponovaní s väčšou sumou peňazí v banke. Ak predmetný právny úkon, na základe ktorého došlo k plneniu v prospech žalovaného obsahoval jednoznačné určenie adresáta aj dôvodu platby, odporuje pravidlám logického myslenia uveriť bez ďalšieho tvrdeniu žalobcu, že predmetnou platnou nesplácal pôžičky žalovanému. Celkom zrejmý obsah daného právneho úkonu (príkazu banke na úhradu) nemôže byť vyvrátený len na základe púheho popretia zo strany toho konajúceho, ktorý nechce znášať následky takéhoto svojho konania (rozsudok Nejvyššího soudu ČR zo dňa 21.6.2012 sp. zn. 33 Cdo 2547/2011). I z tohto potom vyplýva správnosť záverov súdu prvej inštancie, že pre úspech žaloby bolo na žalobcovi, aby preukázal, že všetky údaje uvedené v príkaze na úhradu danom banke, boli uvedené omylom. Odvolací súd tento jeho záver považuje za správny a podložený vykonaným dokazovaním. 15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).