Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/26/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1415213781 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1415213781.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanej: O. J., L.. XX.XX.XXXX, P. J. D.. D. X, J., O., štátna príslušnosť O., o zaplatenie 809,31 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 10. novembra 2016, č.k. 23C 550/2015-63, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie a vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou na súd dňa 02.12.2015 domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 809,31 eur s príslušenstvom titulom nedoplatku za právnym predchodcom žalobcu poskytnuté telekomunikačné služby. Z písomného oznámenia Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava mal zistené, že žalovaná má štátnu príslušnosť Rumunska a na území Slovenskej republiky (na adrese I. D. XXXX/X, Bratislava) mala povolený trvalý pobyt občana Európskej únie do 07.09.2016. Z lustrácie v Sociálnej poisťovni zistil, že menovaná má pobyt na adrese D.. D. X, J., O.. Keďže minimálne od 07.09.2016 sa žalovaná na území Slovenskej republiky nezdržiava a nie je tu prihlásená ani na žiadny pobyt, ustálil, že faktickým bydliskom žalovanej nie je Slovenská republika. Právny vzťah vzniknutý medzi stranami sporu vyhodnotil ako spotrebiteľský. Na základe týchto zistení a s prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaná sa k žalobe nevyjadrila, posúdil vec právne podľa čl. 18 ods. 2, čl. 28 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 zo dňa 12.12.2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie“) a ust. § 161 ods. 1 a 2 C.s.p. a vyslovil záver, že v danom prípade nie je daná právomoc súdov Slovenskej republiky, vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať a konanie pre nedostatok právomoci zastavil. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 257 C.s.p. vzhľadom na existenciu dôvodu hodného osobitného zreteľa, za ktorý považoval zastavenie konania z dôvodu nedostatku právomoci, a vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania. 2. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu včas odvolanie a žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože napadnuté uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že postupca, spoločnosť Slovak Telekom, a.s., IČO: 35 763 469 so sídlom Karadžičova 10, Bratislava, uzatvoril podľa zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách so žalovanou dňa 26.09.2012 zmluvu o poskytovaní verejných (telekomunikačných) služieb, v rámci ktorej žalovaná vyhlásila, že sa oboznámila so Všeobecnými podmienkami pre poskytovanie verejných služieb prostredníctvom mobilnej siete spoločnosti Slovak Telekom, a.s., čo potvrdila svojím podpisom. Vychádzajúc z čl. IX ods. 2 Všeobecných podmienok (ktorý považoval v zmysle čl. 19 nariadenia za výnimku z aplikácie čl. 18 nariadenia, z ktorého vychádzal súd prvej inštancie), podľa znenia ktorého: „Zmluvné strany budú všetky prípadné spory v súvislosti so Zmluvou riešiť prednostne mimosúdnou cestou, a to rokovaniami alebo dohodou. V prípade, ak zmluvné strany nevyriešia vzájomné spory mimosúdnou cestou, sú oprávnené riešiť spor súdnou cestou, pričom v prípade súdneho sporu je daná príslušnosť slovenského súdu podľa pravidiel stanovených v príslušných právnych predpisoch Slovenskej republiky.“ konštatoval, že postupca (jeho právny predchodca) a žalovaná si pre prípad súdneho sporu vzniknutého z medzi nimi uzatvorenej zmluvy písomne dohodli príslušnosť slovenského súdu a s prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaná mala v čase uzatvorenia zmluvy povolený trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, mal za to, že v tomto prípade je daná právomoc konajúceho slovenského súdu. 3. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 4. Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 5. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 6. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p. účinného od 01.07.2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 7. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. 8. Podľa čl. 1 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 zo dňa 12.12.2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie“), toto nariadenie sa uplatňuje v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. 9. Podľa bodu 15 preambuly nariadenia, normy právomoci by mali byť ľahko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného. Právomoc založená na tomto kritériu by mala byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet sporu alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iný hraničný ukazovateľ. Bydlisko právnickej osoby treba definovať osobitne, aby boli spoločné pravidlá prehľadnejšie a vyhlo sa konfliktu právomoci. 10. Podľa čl. 4 ods. 1 nariadenia, ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu. 11. Podľa čl. 5 ods. 1 nariadenia, osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe kritérií upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly. 12. Podľa čl. 18 ods. 2 nariadenia (oddiel 4 - právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv), druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko. 13. Podľa čl. 19 nariadenia, od ustanovení tohto oddielu sa možno odchýliť len dohodou: 1. dojednanou po vzniku sporu; 2. ktorá umožňuje spotrebiteľovi začať konanie na iných súdoch, než tých, ktoré sú uvedené v tomto oddiele, alebo 3. dojednanou medzi spotrebiteľom a druhým účastníkom zmluvy, ak obaja majú v čase uzavretia zmluvy bydlisko alebo obvyklý pobyt v tom istom členskom štáte, a ktorá udeľuje právomoc súdom tohto členského štátu za predpokladu, že takáto dohoda nie je v rozpore s právnym poriadkom tohto členského štátu. 14. Podľa čl. 62 ods. 1 nariadenia, na určenie, či má účastník bydlisko v členskom štáte, na ktorého súdy bola vo veci podaná žaloba, súd použije právny poriadok svojho štátu. 15. Bydliskom sa rozumie miesto, kde sa osoba skutočne trvale zdržuje, aj keď je prihlásená na trvalý pobyt v obvode iného súdu. Pojmy bydlisko a trvalý pobyt nie je možné stotožňovať (registrovaný právny stav), pretože fyzická osoba sa na mieste trvalého pobytu nemusí reálne zdržiavať (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.02.2015, sp. zn. 4Cdo 40/2014). 16. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa žalobou doručenou na súd prvej inštancie dňa 02.12.2015 voči žalovanej domáhal zaplatenia 809,31 eur s príslušenstvom titulom neuhradenia ceny právnym predchodcom žalobcu poskytnutých telekomunikačných služieb. Dňa 26.09.2012 uzatvoril právny predchodca žalobcu, spoločnosť Slovak Telekom, a.s., so žalovanou ako fyzickou osobou - nepodnikateľom zmluvu o poskytovaní verejných služieb, v rámci ktorej žalovaná vyhlásila, že sa oboznámila so Všeobecnými podmienkami pre poskytovanie verejných služieb prostredníctvom mobilnej siete podniku. Z oznámenia Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava a z lustrácie žalovanej v Registri obyvateľov Slovenskej republiky vyplýva, že žalovaná má štátnu príslušnosť Rumunska a na území Slovenskej republiky, na adrese I. D. XXXX/X, Bratislava, jej bol povolený trvalý pobyt občana Európskej únie od 07.09.2011 do 07.09.2016. Podľa lustrácie v Sociálnej poisťovni má žalovaná trvalý pobyt v Rumunsku na adrese D.. D. X, J., a na území Slovenskej republiky nie je ani zamestnaná, ani nepoberá žiadne dávky dôchodkového poistenia, nemocenského poistenia, úrazového poistenia, ani poistenia v nezamestnanosti. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje správnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal. Nakoľko z týchto zistení nepochybne vyplýva, že žalovaná v čase trvania jej povolenia na pobyt v Slovenskej republike, na území Slovenskej republiky nevyvíjala žiadne aktivity, ktoré by odôvodňovali jej väzby s touto krajinou a jej úmysel trvalo sa tu zdržiavať a s prihliadnutím na skutočnosť, že pod bydliskom treba rozumieť miesto, kde sa osoba fakticky zdržiava s úmyslom zdržiavať sa na tomto mieste trvalo (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.02.2015, sp. zn. 4Cdo 40/2014), odvolací súd dospel v zhode so súdom prvej inštancie k záveru, že trvalý pobyt žalovanej na území Slovenskej republiky, nebol jej bydliskom. Pre doplnenie odvolací súd uvádza, že o správnosti tohto záveru svedčí aj to, že pobyt žalovanej v Slovenskej republike bol časovo ohraničený a v súčasnosti už netrvá (skončil sa dňa 07.09.2016) a tiež skutočnosť vyplývajúca zo samotných žalobcom predložených listinných dôkazov, a to podrobných mesačných výpisov pre telefónne číslo žalovanej vystavených za obdobie apríl, máj a jún 2013, z ktorých vyplýva, že žalovaná sa už v uvedenom čase, teda len necelé dva roky potom, ako jej bol povolený pobyt v Slovenskej republike, zdržiavala mimo tohto územia (vo Veľkej Británii, v Rumunsku, v Maďarsku a v Rakúsku). Pokiaľ súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvu uzatvorenú medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou ako spotrebiteľskú, postupoval správne a správne aplikoval na daný prípad aj čl. 18 ods. 2 nariadenia upravujúci právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv. Potom vychádzajúc zo skutočnosti, že žalovaná nemá na území Slovenskej republiky bydlisko, dospel k správnemu záveru, keď vyslovil, že na konanie v danej veci nie je daná právomoc súdov Slovenskej republiky a správne rozhodol, keď konanie podľa ust. § 161 ods. 2 C.s.p. zastavil a o trovách konania rozhodol podľa ust. § 257 C.s.p. 17. Odvolací súd sa tak s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.), pričom považuje za potrebné vyjadriť sa už len k odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej čl. IX ods. 2 Všeobecných podmienok účinných od 03.08.2012 (č.l. 26 súdneho spisu) predstavuje dohodu o právomoci podľa čl. 19 nariadenia, na základe ktorej sa možno odchýliť od čl. 18 ods. 2 nariadenia, a v zmysle ktorej je v danom prípade založená právomoc slovenských súdov. Túto námietku považuje odvolací súd za absolútne nedôvodnú. Jej nedôvodnosť pramení predovšetkým zo skutočnosti, že nariadenie v čl. 19 výslovne ustanovuje, že musí ísť o dohodu spotrebiteľa (žalovanej) a druhého účastníka zmluvy (ktorým je v danom prípade právny predchodca žalobcu), teda musí ísť o individuálne dojednaný dvojstranný právny úkon vyjadrujúci vôľu účastníkov dohody. Článok IX ods. 2 Všeobecných podmienok účinných od 03.08.2012 však nie je dvojstranným právnym úkonom dojednaným individuálne žalovanou a právnym predchodcom žalobcu, završujúcim ich vôľu, keď z úradnej činnosti je odvolaciemu súdu zrejmé, že predmetný článok, ako aj celé Všeobecné podmienky, pripravoval vopred sám právny predchodca žalobcu a žalovaná ich obsah nemala možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť (ani ho neovplyvnila). Naviac, obsah tohto článku pojednáva o príslušnosti slovenského súdu s odkazom na pravidlá stanovené v príslušných právnych predpisoch Slovenskej republiky, a nie o právomoci súdu toho ktorého členského štátu EÚ, pričom pojmy právomoc a príslušnosť nemožno zamieňať, nakoľko majú odlišný význam. Z hľadiska formy a obsahu je preto neprípustné kvalifikovať predmetný článok Všeobecných podmienok ako dohodu v zmysle čl. 19 nariadenia. Keďže právny predchodca žalobcu a žalovaná žiadnu dohodu, ktorá udeľuje právomoc súdom Slovenskej republiky neuzatvorili, odvolací súd už neposudzoval, či dohoda nie je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Pre úplnosť odvolací súd ešte uvádza, že nemal za preukázané ani splnenie podmienky, aby obaja účastníci dohody mali v čase uzavretia zmluvy bydlisko alebo obvyklý pobyt v tom istom členskom štáte, pretože žalovaná na území Slovenskej republiky v čase uzavretia zmluvy, ako je už vyššie zdôvodnené, bydlisko nemala, mala tu evidovaný iba trvalý pobyt. 18. Odvolací súd preto z uvedených dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. 19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešná nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko jej v tomto konaní žiadne trovy nevznikli. 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).