Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 21CoE/8/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416205049 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eugen Palášthy ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1416205049.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eugena Palášthyho a členov senátu JUDr. Lýdie Noskovičovej a JUDr. Moniky Školníkovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advocate s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Martin Máčaj, proti povinnému: B. B., T. Č.: XXXXXX/XXXX, C. XXX/X, A., štátny občan SR, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 4295/16, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 2.063,17 eura s príslušenstvom, trov konania a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV č. k. 16Er/1588/2016-35 zo dňa 2.12.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave, uznesenie Okresného súdu Bratislava IV č.k. 16Er/1588/2016-35 zo dňa 2.12.2016, p o t v r d z u j e . Súd povinnému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava IV ako súd prvej inštancie, napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného záujmovým združením právnických osôb, Združenie arbitráže a mediácie, Karloveské rameno 8, Bratislava sp. zn. SR 00529/15 zo dňa 16.12.2015 a to s odkazom na ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2, ods. 3, zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „EP“), § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 266 ods. 5, § 369 ods. 1, § 497 Obchodného zákonníka. 2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia v prvom rade dospel exekučný súd k záveru, že rozhodcovský súd disponoval právomocou prejednať spor medzi oprávneným a povinným, nakoľko jeho právomoc bola založená osobitnou rozhodcovskou zmluvou zo dňa 26.8.2014. Ďalej sa súd prvej inštancie venoval posudzovaniu, či vzťah medzi oprávneným a povinným je spotrebiteľským vzťahom a či nárok oprávneného je nárokom zo zmluvy o úvere ako spotrebiteľskej zmluvy. Oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie uviedol, že právny vzťah vzniknutý na základe zmluvy o úvere nie je vzťahom spotrebiteľským s tým, že povinný v záväzkovom vzťahu vystupoval ako podnikateľ - fyzická osoba oprávnená na podnikanie, keď bol v záhlaví zmluvy o úvere identifikovaný obchodným menom, miestom podnikania a identifikačným číslom a pri uzatváraní zmluvy o úvere povinný uviedol, že finančné prostriedky sú poskytované na výkon podnikania. Aj rozhodcovský súd v odôvodnení rozhodcovského rozsudku konštatoval, že zmluvu o úvere nie je možné posudzovať podľa zákona o spotrebiteľských úveroch a posúdil tento záväzkový vzťah ako absolútny obchod. Rozhodcovský súd dospel k záveru, že uzatvorenú zmluvu o úvere nemožno subsumovať pod spotrebiteľské zmluvy, prípadne pod zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pričom podľa názoru rozhodcovského súdu zmenkový právny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, nakoľko zmluva o úvere nie je vzťahom spotrebiteľským a len v spotrebiteľskom právnom vzťahu by mal rozhodcovský súd ex offo posudzovať právne vzťahy medzi oprávneným a povinným. S vyššie uvedenými závermi sa súd prvej inštancie nestotožnil s tým, že je potrebné prihliadať na princíp ochrany spotrebiteľa, ktorý v spotrebiteľských veciach má prednosť pred princípom „vigilantibus iura scripta sunt“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/1/2012). Z výpisu z obchodného registra oprávneného vyplýva, že jeho predmetom podnikania je okrem iných činností aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, na základe čoho sa oprávnený považuje za dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka obsahuje všeobecnú definíciu spotrebiteľa a na základe nej sa za spotrebiteľa považuje každá fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní zmluvy s dodávateľom (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka) nekoná v rámci obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd prvej inštancie vyslovil v napadnutom rozhodnutí názor, že aj keď povinný uviedol v zmluve o úvere zo dňa 26.8.2014 identifikačné číslo, nemožno ho považovať za fyzickú osobu oprávnenú na podnikanie, nakoľko z výpisu zo živnostenského registra mal súd prvej inštancie preukázané, že povinný dňa 3.12.2013 ukončil podnikateľskú činnosť vo všetkých predmetoch podnikania, uvedených na dokladoch o živnostenskom oprávnení, v dôsledku čoho je exekučný súd povinný považovať povinného za spotrebiteľa a zmluvu o úvere zo dňa 26.8.2014 za spotrebiteľskú zmluvu (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka). V nadväznosti na vyššie uvedený záver súd prvej inštancie skúmal, či rozhodcovský súd nepriznal oprávnenému plnenie, ktoré je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi a teda či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Za právom nedovolené plnenie a za rozpor exekučného titulu so zákonom v takomto prípade možno považovať rozhodcovským rozsudkom priznané plnenie, ktoré vyplýva z neprijateľnej zmluvnej podmienky, spôsobujúcej nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, pričom neprijateľné zmluvné podmienky sú neplatné, ako to vyplýva z ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Zmluvná podmienka, ktorá je v rozpore so zákonom (s ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách) je v rámci slovenského právneho poriadku postihnutá absolútnou neplatnosťou (§ 39 Občianskeho zákonníka) a na absolútnu neplatnosť prihliada súd vrátane rozhodovania v exekučnom konaní ex offo. Aj v prípade zmluvy o úvere ako absolútneho obchodného záväzkového právneho vzťahu (§ 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka) je povinnosťou súdu, vrátane rozhodcovského súdu, prihliadať na právnu úpravu o spotrebiteľských zmluvách. Pri posudzovaní, či ide alebo nejde o spotrebiteľský právny vzťah, posúdil súd prvej inštancie dojednanie v bode 16 všeobecných podmienok poskytnutia úveru („zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom“) ako dojednanie, ktoré je v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko vylúčením aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka vrátane ustanovení o spotrebiteľských zmluvách došlo k zhoršeniu postavenia povinného ako spotrebiteľa. Taktiež samotné ustanovenie § 266 ods. 5 Obchodného zákonníka ukladá povinnosť použiť výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, vrátane výkladu o spotrebiteľských zmluvách obsiahnutých v Občianskom zákonníku. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie preskúmal návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, ako aj listiny, ktoré oprávnený doložil k návrhu na vykonanie exekúcie (zmluva o úvere, všeobecné podmienky poskytnutia úveru, zmenka) a dospel k záveru, že predmetným rozhodcovským rozsudkom bolo oprávnenému priznané plnenie, ktoré je právom nedovolené a ktoré spôsobuje rozpor exekučného titulu so zákonom, pričom ide zároveň o plnenie, ktoré je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa, konkrétne neprimerane vysoké plnenie, ktoré musí povinný ako spotrebiteľ zaplatiť ako sankciu spojenú s nesplatením poskytnutého úveru. Zo zmluvy o úvere zo dňa 26.8.2014 vyplýva, že oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 800,- eur a povinný sa zaviazal vrátiť oprávnenému poskytnutú sumu zvýšenú o poplatok vo výške 670,- eur, pričom podľa bodu 10 všeobecných podmienok poskytnutia úveru má poplatok byť tvorený jednou tretinou, ktorú predstavuje dohodnutý úrok za poskytnutie úveru a dve tretiny náklady za uzatvorenie zmluvy. Rozhodcovským súdom však bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu vo výške 2.093,17 eura spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25% denne zo sumy 2.093,17 eura od 28.2.2015 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6% ročne zo sumy 2.093,17 eura od 17.4.2015 do zaplatenia. Súčasne súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že v zmluve o úvere nie je uvedená ročná percentuálna miera nákladov, čo má za následok, že sa poskytnutý úver považuje za poskytnutý bez úrokov a bez rôznych poplatkov. Podľa názoru súdu prvej inštancie, rozhodcovským súdom priznané plnenie je v rozpore s § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neprijateľnou podmienkou tá podmienka, ktorá požaduje od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Maximálna výška sankcií je stanovená v § 3a Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., pričom predmetným rozhodcovským rozsudkom priznané sankcie sú nepochybne vyššie, ako je ich maximálna výška. Oprávneným požadovaný „zmenkový úrok“ a „zákonný úrok“ ako sankcia za omeškanie povinného je v neprimerane vysokej sume. Taktiež povinný nebol v zmluve o úvere upozornený na možnosť uplatnenia takto vysokých sankcií a výška oprávneným uplatnenej a rozhodcovským súdom priznanej sankcie nebola žiadnym spôsobom dohodnutá. Jediná sankcia spojená s omeškaním spotrebiteľa je uvedená v bode 5 všeobecných podmienok poskytnutia úveru a ňou je záväzok dlžníka (spotrebiteľa) vo výške určenej v § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, pričom ku dňu vzniku omeškania povinného bol ročný úrok z omeškania vo výške 8,05% ročne, ktorý je nižší než ročná sankcia pre povinného spojená s jeho omeškaním, ktorú priznal oprávnenému rozhodcovský súd a ktorú žiada oprávnený vymôcť prostredníctvom súdneho exekútora (zmenkový úrok vo výške 0,25% denne + zákonný zmenkový úrok vo výške 6% ročne, t.j. spolu 97,25% ročne). Ďalej súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že z textu predloženej zmenky spísanej v Bratislave dňa 26.8.2014 vyplýva bezpodmienečný príkaz povinného po predložení zmenky zaplatiť oprávnenému sumu 2.093,17 eura a zmenkový úrok 0,25% denne od 28.2.2015 s uvedením miesta platenia (POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava) bez protestu v lehote 4 rokov od vystavenia. Súd prvej inštancie aj samotnú dohodu o vyplnení zmenky v zmysle bodu 12 všeobecných podmienok poskytnutia úveru vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, v dôsledku čoho nemohlo vzniknúť oprávnenému na základe tejto podmienky právo vyplývajúce zo zmenky. Neprijateľnosť zabezpečenia úveru vo forme zmenky nie je síce výslovne uvedená vo výpočte neprijateľných zmluvných podmienok uvedených v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ale tento výpočet nie je taxatívny a za neprijateľnú možno považovať aj inú podmienku, ktorá spôsobuje nerovnováhu v zmluvnom vzťahu v neprospech spotrebiteľa. Takouto podmienkou je aj dohoda o vyplnení zmenky, nakoľko sa ňou zhoršuje postavenie spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany a sťažuje sa možnosť ochrany jeho práv z dôvodu abstraktnosti zmenkového práva. Súd prvej inštancie v závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia konštatoval, že predmetným rozhodcovským rozsudkom bol povinný v postavení spotrebiteľa (pri súčasnej nemožnosti posúdenia vzťahu medzi oprávneným a povinným ako zmenkovo-právneho vzťahu) zaviazaný na plnenie, ktoré je právom (ustanoveniami Občianskeho zákonníka) nedovolené, čo predstavuje rozpor exekučného titulu ako celku so zákonom (§ 44 ods. 2 EP). 3. Proti predmetnému uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, jednak z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a jednak z dôvodu nesprávnych skutkových zistení podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Vo vzťahu k dôvodu odvolania predstavujúcemu námietku nesprávneho právneho posúdenia veci oprávnený v odvolaní uviedol, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu Exekučným poriadkom v nadväznosti na zákon o rozhodcovskom konaní. Oprávnený má za to, že exekučný súd na správne zistený skutkový stav veci nesprávne aplikoval právny predpis, keď okrem ustanovenia § 44 ods. 2 EP na zistený skutkový stav aplikoval aj ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“). Ustanovenie § 45 ods. 1 a ods. 2 ZoRK síce upravuje povinnosť exekučných súdov zastaviť exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť, ktorá odporuje dobrým mravom, ale oprávnený má za to, že citované ustanovenie súd nesprávne aplikoval. Exekučný súd pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie posudzuje exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky. Formálny prieskum sa v zmysle § 34 ZoRK obmedzuje na dodržanie formálnych náležitostí exekučného titulu. Materiálny prieskum sleduje splnenie hmotnoprávnych predpokladov exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi). Oprávnený je však toho názoru, že v rámci preskúmavania exekučného titulu po materiálnej stránke, nemôže exekučný súd skúmať samotné rozhodcovské konanie, nakoľko samotné ustanovenie, o ktoré sa opiera súd v napadnutom uznesení, stanovuje podmienku na zastavenie exekúcie tak, že rozhodcovský rozsudok a nie rozhodcovské konanie, zaväzuje k niečomu nedovolenému. Exekučný súd sa tak v rámci materiálneho prieskumu musí obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu (odôvodnenie nemôže zaväzovať účastníkov konania). Splnenie podmienok zastavenia exekúcie, t.j. zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právom nedovolenému alebo k niečomu, čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu (keďže nemôže vyplývať z vady konania ako je oprávneným odôvodnené vyššie). Táto požiadavka materiálnej stránky exekučného titulu podľa názoru oprávneného vyplýva zo samotnej povahy exekučného konania, kde konajúci súd nemá možnosť inak, ako z exekučného titulu sa oboznámiť s priebehom rozhodcovského konania, pričom uvedená požiadavka znamená, že v rámci exekučného konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) a musí sa obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov, t.j. nemôže sa jednať o dôvody právneho posúdenia veci (v tejto súvislosti oprávnený v odvolaní poukázal na Nález ÚS SR 5/2000 uverejnený pod č. 18/2000). Postupom súdu prvej inštancie v tejto veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 ZoRK dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Vo vzťahu k dôvodu odvolania predstavujúcemu námietku nesprávnych skutkových zistení oprávnený v predmetnom odvolaní uviedol, že má za to, že súd prvej inštancie pri posudzovaní predložených dôkazov nesprávne zistil skutkový stav veci, keďže namieta skutočnosť, že zmluvnými stranami nebola dojednaná žiadna rozhodcovská zmluva/rozhodcovská doložka. Oprávnený poukázal na to, že s povinným uzatvára rozhodcovskú zmluvu podľa ustanovenia § 3 a nasl. ZoRK formou samostatného právneho úkonu a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. Konajúci súd však tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval a tak zaťažil konanie vadou nesprávne zisteného skutkového stavu. Ďalej oprávnený bez ďalšieho v odvolaní uviedol, že v článku 2 tejto zmluvy (bez bližšej konkretizácie použitého pojmu „tejto zmluvy“) je následne daná právomoc Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. rozhodnúť spor medzi zmluvnými stranami, pričom Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. postupuje v súlade so ZoRK, ako aj v zmysle svojho Rokovacieho poriadku. Exekučný titul bol preto podľa názoru oprávneného vydaný oprávneným orgánom v konaní vedenom v zmysle ZoRK. Zmluvné strany sa v zmysle článku 2 odsek 2, druhá veta dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnych vzťahov uvedených v bode 1 tohto článku zmluvy vrátane sporu o platnosť, výklad alebo zrušenie zmluvy o úvere na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej zmluvy, t.j. povinnému nebola odňatá možnosť obrátiť sa v prípade akýchkoľvek sporných otázok spojených so zmluvou o úvere na všeobecný súd. Odvolateľ ďalej namietal nesprávnosť právneho názoru súdu prvej inštancie o neprijateľnej zmluvnej podmienke podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka ohľadom znemožnenia voľby spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu pred štátnym súdom. Žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 4. Povinný sa k odvolaniu oprávneného vyjadril písomným podaním zo dňa 27.4.2017, podaným na súd prvej inštancie dňa 27.4.2017, v ktorom uviedol, že v čase podpisu predmetnej zmluvy povinný nebol podnikateľom, nemal živnostenské oprávnenie a preto považuje názor súdu prvej inštancie za absolútne správny a súhlasí s rozhodnutím súdu prvej inštancie a žiada, aby súd druhej inštancie odvolanie oprávneného zamietol. 5. Oprávnený sa k vyjadreniu povinného zo dňa 27.4.2017 vyjadril písomným podaním zo dňa 14.9.2017, doručeným súdu prvej inštancie elektronicky, so zaručeným elektronickým podpisom dňa 14.9.2017, v ktorom uviedol, že oprávnený má za to, že sa dostatočne vyjadril ku všetkým relevantným skutočnostiam prostredníctvom svojho odvolania, na ktorom zotrváva v plnom rozsahu a tvrdenia povinného považuje za nedôvodné. Vzhľadom na uvedené, v znení odvolania oprávnený navrhuje aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zrušil. 6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP v spojení s § 470 CSP), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého uznesenia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že nie sú dané dôvody na zrušenie ani zmenu napadnutého rozhodnutia a toto je potrebné potvrdiť. 7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne právne. 8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia, s obsahom spisu a po preskúmaní odvolania konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a súčasne odvolací súd uvádza, že oprávnený v dôvodoch odvolania neuviedol žiadne odvolacie námietky spôsobilé spochybniť podstatné úvahy, z ktorých napadnuté rozhodnutie vychádza a na ktorých súd prvej inštancie založil svoj právny názor, keď zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. 10. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným záujmovým združením právnických osôb Združenie arbitráže a mediácie, IČO: 45 745 595 dňa 16.12.2015 pod sp. zn. SR 00529/15, ohľadom záväzku majúceho pôvod v spotrebiteľskej zmluve, keďže záväzkový vzťah oprávneného a povinného bol založený Zmluvou o úvere, uzavretou dňa 26.8.2014, ktorá vzhľadom na svoj obsah a postavenie zmluvných strán má charakter zmluvy spotrebiteľskej. 11. Súd sa pri skúmaní vykonateľnosti exekučného titulu zaoberá predovšetkým tým, či ide o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa EP (§ 41 ods. 2), či rozhodnutie je vykonateľné po formálnej, ako aj po materiálnej stránke; ide o hmotnoprávne predpoklady exekúcie, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov tiež je, že exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak to má za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 M Cdo/20/2008 z 22.4.2009, IV.ÚS 78/2011 zo 17.3.2011). 12. Odvolacia námietka oprávneného, že súd prvej inštancie preskúmaním rozhodcovského rozsudku prekročil svoju zákonnú právomoc, preto nie je dôvodná. 13. Na zdôraznenie správnosti záverov napadnutého rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že správnosť kvalifikácie predmetnej zmluvy o úvere zo dňa 26.8.2014 súdom prvej inštancie ako spotrebiteľskej zmluvy je nesporne daná skutočnosťou, že v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere dňa 26.8.2014 už povinný nebol subjektom oprávneným na podnikanie (ukončená podnikateľská činnosť pod IČO: 32 169 426 vo všetkých predmetoch podnikania uvedených na dokladoch o živnostenskom oprávnení ku dňu 3.12.2013), v dôsledku čoho nemožno predmetný záväzkový vzťah kvalifikovať ako obchodnoprávny vzťah, ale jednoznačne v prípade dlžníka (povinného) ide o fyzickú osobu občana napĺňajúcu všetky zákonom predpokladané náležitosti definície spotrebiteľa, v nadväznosti na čo predmetný záväzkový vzťah spadá pod právne inštitúty na ochranu spotrebiteľa správne aplikované v danom prípade súdom prvej inštancie. 14. Nakoľko odvolacie námietky oprávneného v časti, v ktorej oprávnený namieta nemožnosť preskúmania rozhodcovského rozsudku (exekučného titulu) nie sú dôvodné a v časti, v ktorej súdu prvej inštancie vytýka nesprávnosť posúdenia rozhodcovskej zmluvy nesúvisia s odôvodnením rozhodnutia a nespochybňujú jeho správnosť v podstatných úvahách súdu prvej inštancie, na ktorých je založený výrok odvolaním dotknutého rozhodnutia, odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP) rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP potvrdil. 15. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 16. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 17. V danom prípade mal v odvolacom konaní plný úspech povinný, v dôsledku čoho povinnému vzniklo právo na náhradu trov konania. Nakoľko však povinnému v priebehu odvolacieho konania žiadne trovy konania nevznikli, súd povinnému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 18. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť v podpísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania ( § 447 písm. d/, e/ CSP).