Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/138/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416207230 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1416207230.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: Sberbank Slovensko, a.s., so sídlom Vysoká 9, Bratislava, IČO: 17 321 123, zastúpeného: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovanej: B.. L. G., U.. XX.XX.XXXX, F. R. D. A. XX, R., o zaplatenie 1.796,88 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 11. januára 2017, č.k. 22Csp/39/2016 - 55, takto r o z h o d o l : V odvolacom konaní sa pokračuje namiesto žalobcu Sberbank Slovensko, a.s., so sídlom Vysoká 9, Bratislava, IČO: 17 321 123, s jeho právnym nástupcom: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu vo výške 66,69 eura, spolu s úrokom vo výške 17,90 % ročne zo sumy 1.796,88 eura od 29.06.2016 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom zo dňa 11. januára 2017, č. k. 22Csp/39/2016 - 55, uložil súd prvej inštancie žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu vo výške 1.796,88 eura, spolu s vyčísleným úrokom z omeškania vo výške 745,43 eura a úrokom z omeškania vo výške 5,50% ročne zo sumy 1.796,88 eura od 29.06.2016 do zaplatenia, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%. Vychádzal zo zistenia, že žalobca a žalovaná uzavreli dňa 03.05.2006 zmluvu o bežnom účte Sk k programu služieb č. 3010027104/3100, na základe ktorej žalobca viedol pre žalovanú bežný účet. Následne žalobca dňa 09.05.2006 jednostranným vyhlásením o stanovení kontokorentného úveru stanovil žalovanej na bežnom účte povolené prečerpanie v sume 1.659,69 eura (50.000,- Sk). Listom zo dňa 02.08.2013 žalobca vypovedal žalovanej zmluvu o kontokorentnom úvere č. 3010027104 z dôvodu, že ku dňu 01.08.2013 evidoval na jej bežnom účte povolené prečerpanie spolu s nepovoleným prekročením v celkovej výške 1.812,78 eura. Vzhľadom na závažné porušenie zmluvných a obchodných podmienok zo strany žalovanej vyzval žalovanú na zaplatenie pohľadávky z kontokorentného úveru/povoleného prečerpania spolu s nepovoleným debetným zostatkom/prekročením najneskôr do 19.08.2013. Žalovaná do podania žaloby peňažný nárok žalobcu neuhradila. Vo vzťahu k výške žalobou uplatnených úrokov z úveru poukázal na to, že o výške úrokov nemal pochybnosti. Na základe takto ustáleného skutkového stavu veci posúdil spor podľa § 708 ods. 1,2, § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 4, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 2 písm. a/, b/, ako aj § 3 ods. 1,2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a dospel k záveru, že podanej žalobe je potrebné vyhovieť, avšak nie v celom rozsahu. Poukázal na to, že po tom, ako žalobca poskytol žalovanej finančné prostriedky formou povoleného prečerpania bežného účtu s úrokovou sadzbou 11,25% ročne (ktorá bola neskôr zvýšená na 17,90% ročne) vo výške 1.659,69 eura, avšak nakoľko žalovaná porušila svoje povinnosti vyplývajúcich zo zmluvy ako aj obchodných podmienok tým, že prekročila dohodnutý úverový rámec a vzniknuté nepovolené prečerpanie v zmysle čl. 3.3 písm. m/ všeobecných obchodných podmienok nevyrovnala, listom zo dňa 02.08.2013 vypovedal žalobca zmluvu o kontokorentnom úvere č. 3010027104 a vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 1.812,78 eura najneskôr do 19.08.2013, uplatňoval v danej veci žalobca sumu 2.609 eur, pozostávajúcu z istiny vo výške 1.796,88 eura spolu s úrokom 66,69 eura (vyčísleným do 28.06.2016) a úrokom z omeškania vo výške 745,43 eura (vyčísleným do 28.06.2016), ďalej úrok vo výške 17,90 % ročne zo sumy 1.796,88 eura od 29.06.2016 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5,5% ročne zo sumy 1.796,88 eura od 29.06.2016 do zaplatenia. S poukazom na skutočnosť, že žalovaná dlžnú sumu istiny žalobcovi napriek výzve nezaplatila, žalobe v tejto časti vyhovel. Rovnako považoval žalobu opodstatnenú v časti úrokov z omeškania, vyčíslených žalobcom vo výške 745,43 eura (odo dňa výpovede do 28.06.2016) a zákonných úrokov z omeškania vo výške 5,50 % od 29.06.2016 až do zaplatenia, keďže sa žalovaná dostala s plnením peňažného dlhu a uplatnená výška úrokov z omeškania je v súlade s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Ako nedôvodnú však vyhodnotil žalobu v časti uplatneného nároku na úrok z istiny po výpovedi zo zmluvy vyčíslený do 28.06.2016 v sume 66,69 eura a úrok vo výške 17,90% ročne z istiny 1.796,88 eura od 29.06.2016 do zaplatenia, nakoľko listom zo dňa 02.08.2013 zmluvu o kontokorentnom úvere žalobca vypovedal, čím došlo jeho konaním k zmene tohto záväzku a vzniku práva domáhať sa od žalovanej jednorazového okamžitého vrátenia celej poskytnutej sumy a povinnosti žalovanej okamžite a naraz vrátiť celú sumu poskytnutého úveru spolu s kapitalizovanými úrokmi ku dňu zmeny. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Naviac poukázal na to, že žalobca uvedený úrok uplatňoval v zmysle čl. 3.11 písm. g/ Všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého je spotrebiteľ povinný zaplatiť banke úroky z čerpaného úverového rámca odo dňa čerpania do skutočného zaplatenia, avšak takéto dojednanie medzi dodávateľom a spotrebiteľom nepovažuje za individuálne dojednané s tým, že ak by aj došlo medzi k individuálnemu dojednaniu tejto zmluvnej podmienky, takáto úprava by bola na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo ju robí podľa § 53 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka absolútne neplatnou (viď rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.6.2015, č.k. 6Co 190/2014). Vzhľadom na uvedené žalobu vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý bol v spore úspešný, priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko žalobu zamietol len v časti uplatnených úrokov vo výške 17,90% ročne z nezaplatenej istiny vo výške 1.796,88 eura od 29.06.2016 do zaplatenia a vyčísleného úroku vo výške 66,69 eura. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote do zamietajúceho výroku vo veci samej odvolanie žalobca, domáhajúc sa v napadnutej časti jeho zmeny a priznania úrokov z úveru v celej uplatnenej výške, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie v tomto rozsahu na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že svoje nároky proti žalovanej uplatnil na základe zmluvy o bežnom účte v SK k programu služieb č. 3010027104/3100, ktorú so žalovanou uzavrel dňa 3.5.2006 v nadväznosti na poskytnutý úverový rámec na bežnom účte žalovanej dňa 9.5.2006 vo výške 1.659,70 eura (50.000,- Sk), a v zmysle čl. XII ods. 3 zmluvy o úvere: "Majiteľ účtu berie na vedomie a súhlasí so Všeobecnými obchodnými podmienkami ĽUDOVEJ BANKY, a. s., Sadzobníkom poplatkov ĽUDOVEJ BANKY, a. s., Obchodnými podmienkami programov služieb k bežným účtom v Sk, (...).", podľa čl. 5 ods. 5.7.1 Obchodných podmienok programov služieb k bežným účtom a poskytovanie spotrebiteľských úverov (ďalej len "OP"): "Klient je povinný Banke zaplatiť úroky z čerpaného Úverového rámca Povoleného prečerpania odo dňa jeho prvého čerpania do dňa jeho skutočného zaplatenia a v prípade Prekročenia je povinný Banke zaplatiť úroky z Prekročenia odo dňa jeho vzniku do dňa jeho skutočného zaplatenia.". V citovaných ustanoveniach OP a VOP, tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere (čl. XII ods. 3 zmluvy o úvere), je explicitne vyjadrená povinnosť dlžníka zaplatiť úroky z nesplateného úveru odo dňa jeho prvého čerpania až do dňa jeho skutočného zaplatenia, v súlade s § 502 a § 503 Obchodného zákonníka, a teda legitímnosť žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie úrokov vyplýva príma facie zo samotného znenia § 502 a § 503 ObZ, bez potreby duplicitných dojednaní v zmluve o úvere. Spotrebiteľ finančnej služby musí mať adekvátnu možnosť oboznámiť sa s obsahom obchodných podmienok (čo žalovaná v konaní nespochybnila); to však neznamená, že tak skutočne urobí. Aj keď je spotrebiteľom priznaná vyššia právna ochrana pre ich slabšie postavenie, nedochádza tým k úplnému potlačeniu zásady vigilantibus iura scripta sunt. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, na rozdiel napr. od obchodných zmlúv ako takých, majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 11.11.2013, sp. zn. I. ÚS 3512/11). Keďže ním uplatňovaný nárok na zaplatenie úrokov v zmysle čl. 3.11 písm. g/ VOP sa nijakým spôsobom neodchyľuje od zákona (§ 502 a § 503 ObZ), dospel prvoinštančný súd k nesprávnemu právnemu záveru, keď uviedol, že ak by aj došlo medzi dodávateľom a spotrebiteľom k individuálnemu dojednaniu uvedenej zmluvnej podmienky, takáto úprava by bola na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo ju robí podľa § 53 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka absolútne neplatnou (viď rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.6.2015, č.k. 6Co 190/2014)." (ods. 25 napadnutého rozsudku), pričom jeho argumentácia sa opiera iba o raritné a tendenčné rozhodnutie krajského súdu, ktoré nezohľadňuje ustálený doktrinálny výklad ustanovenia § 502 a § 503 ObZ. Odkázal v tomto smere na právne závery, podľa ktorých možno požadovať úroky z úveru súbežne s úrokmi z omeškania, a to aj po splatnosti úveru, opakovane vyslovené v dostupnej slovenskej a českej literatúre (BOBEK, M., KÚHN, Z. a koľ: Judikatura a právni argumentace. 2. vydání. Auditorium, PRAHA 2013, s. 121 -122, Štenglová /., Plíva S., Tomsa M. a kol.: Obchodní zákonník, komentár. 5 vydaní, Praha, C. H. Beck, 1998 s. 834, SUCHOŽA, J. a koľ: Obchodný zákonník a súvisiace predpisy, Komentár. EUROUNION. Bratislava 2016, s. 1025; MAMOJKA, M. a koľ: Obchodný zákonník. Veľký komentár. 2. zväzok § 261 - § 775. EUROKODEX. Bratislava 2016, s. 353; PATAKYOVÁ, M. a koľ: Obchodný zákonník. Komentár. 4. vydanie. C.H.BECK. Praha 2013, s. 1394; POKORNÁ, J., KOVAŘÍK, Z., ČÁP, Z. a koľ: Obchodní zákoník. Komentár. II. díľ Wolters Kluwer ČR. Praha 2009, s. 1586; a ďalšie), ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.6.2007, sp. zn. 33 Odo 657/2005 (publikovaného pod C 5404), rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 24.7.2014, sp. zn. 33 Cdo 1401/2014, rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 25.9.2003, sp. zn. 33 Odo 518/2003 (publikovaného pod C 2259), uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24,1.2014, sp, zn, 4Cob/146/2013, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31.10.2013, sp. zn. 43Cob/186/2013, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.10.2012, sp. zn. 14Co/83/2012. Zdôraznil, že z ust. § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka nevyplýva, že povinnosť dlžníka platiť za poskytnuté peňažné prostriedky úroky je limitovaná splatnosťou úveru. Jazykovým výkladom druhej vety § 503 ods. 3 ObZ možno jednoznačne dospieť k záveru, že dlžník je povinný platiť úroky až do skutočného vrátenia peňažných prostriedkov. To znamená, že simultánne úročenie pohľadávky po splatnosti peňažného záväzku úrokom z omeškania a súčasne úrokom podľa § 502 Obchodného zákonníka nie je zákonom vylúčené, pričom ide o dva rozdielne inštitúty, ktoré plnia celkom odlišné funkcie, a preto okamihom splatnosti úveru, resp. vyhlásením predčasnej splatnosti úveru v nadväznosti na porušenie dlžníkovej povinnosti splatiť poskytnutý úver riadne a včas, nemôže dôjsť k zániku práva veriteľa na zmluvne dohodnutý úrok. Označil za absurdné, ak by sa takýmto spôsobom (častokrát úmyselným nesplatením úveru) mohol dlžník zbaviť svojej povinnosti platiť úroky. Poukázal na to, že protiprávny stav vyvolala žalovaná svojím nezodpovedným správaním, na základe ktorého bol nútený vypovedať zmluvu o úvere listom zo dňa 2.8.2013, pričom žalovanej poskytol dodatočnú lehotu na uhradenie splatnej pohľadávky najneskôr do 19.8.2013. Keďže k uhradeniu pohľadávky nedošlo ani v dodatočnej lehote, uplatnil voči nej jediný, a naviac predpokladaný, sankčný mechanizmus v podobe tzv. straty výhody splátok, a to predčasným zosplatnením úveru. Takýto stav, keď žalovaná naďalej užíva (nevracia) poskytnuté finančné prostriedky a on s nimi fakticky nedisponuje, nie je dôvodom na nepriznanie zmluvne dohodnutých úrokov. Pokiaľ ide o doktrínu občianskeho práva, keďže súd prvej inštancie považoval zmluvu za spotrebiteľskú, zdôraznil znenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Poukázal i v tejto súvislosti na právne závery vyplývajúce z dostupnej literatúry, podľa ktorých má tiež veriteľ v prípade omeškania popri úrokoch z omeškania právo i na dohodnuté úroky z úveru (ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a koľ: Občiansky zákonník II. § 451 - 880. Komentár. C.H,BECK, Praha 2015, s. 1788; KRAJČO, J.: Občiansky zákonník pre prax. Komentár. II. zväzok. EUROUNION, Bratislava 2015, s. 2242 a 2244; FEKETE, I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár. 2. diel. EUROKÓDEX, Bratislava 2011, s. 1475; FIALA, J., KINDL, M. a kol.: Občanský zákoník. Komentár. II. díl. Wolters Kluwer ČR. Praha 2009, s. 941; ELIÁŠ, K. a koľ: Občanský zákoník. Velký akademický komentár. 2. svazek. Linde Praha. Praha 2008, s. 1482; ŠVESTKA, J., SPÁČIL, J., ŠKÁROVÁ, M" HULMÁK, M. a koľ: Občanský zákoník II. § 460-880. Komentár. 1. vydání. C.H.BECK, Praha 2008, s. 1396; DULAKOVÁ, D., FEKETE, I., DULAK, A. a kol.: Zmluvy o prenechaní veci na užívanie (nájomné zmluvy, zmluva o ubytovaní, zmluva o pôžičke a výpožičke a timesharingová zmluva). S komentárom. C.H.BECK, Praha 2012, s. 636 a 648; VOJČÍK, P. a kol.: Občiansky zákonník. Stručný komentár. IURA EDITION, Bratislava 2008, s. 834; SVOBODA, J. a kol.: Občiansky zákonník. Komentár a súvisiace predpisy. V. vydanie. EUROUNION, Bratislava 2005, s. 606) a konštatoval, že nemožno v danom prípade akceptovať údajnú neprípustnosť paralelného úročenia istiny jeho úverovej pohľadávky zákonným úrokom z omeškania vo výške 5,50 % p.a. (zákonná úroková sadzba platná k prvému dňu omeškania, t.j. dňa 20,8.2013) súčasne riadnym zmluvným úrokom vo výške 17,90 % p.a. Opačným výkladom dochádza ad absurdum k neodôvodnenému zvýhodneniu žalovanej v neprospech žalobcu, pričom postavenie dlžníka by bolo lepšie v prípade porušenia záväzku (nesplácanie úveru), než v prípade riadneho plnenia povinností, nakoľko ak dlžník počas celej doby úveru riadne svoj úver spláca, tento sa mu úročí dojednanou sadzbou, v danom prípade 17,90 %, avšak pokiaľ úver svojvoľne splácať prestane a banka v dôsledku toho zvyšok úver zosplatní (strata výhody splátok), vznikne mu bez ďalšieho iba povinnosť platiť zákonný úrok z omeškania, v danom prípade 5,5 %. Predčasným zosplatnením úveru v dôsledku porušenia povinností žalovanou by tak paradoxne došlo k jej ekonomicky výhodnejšiemu postaveniu, keď namiesto povinnosti zaplatiť aj zmluvne dohodnuté úroky vo výške 17,90 % p.a., popri úrokoch z omeškania (ako zákonom stanovenej sankcie), by bola povinná zaplatiť iba zákonný úrok z omeškania vo výške 5,50 % p.a. Z uvedeného je zrejmá neakceptovateľnosť právnych záverov súdu prvej inštancie, a to aj pokiaľ ide o ekonomickú podstatu úveru. Na základe uvedeného preto, keď i v napadnutej časti žalobu podal dôvodne, žiadal podanému odvolaniu vyhovieť. 3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila. 4. V priebehu odvolacieho konania pôvodný žalobca: Sberbank Slovensko, a.s., so sídlom Vysoká 9, Bratislava, IČO: 17 321 123, zanikol zlúčením so spoločnosťou: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, ktorá sa stala jeho právnym nástupcom. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v súlade s ust. § 64 C.s.p. rozhodol, že v odvolacom konaní pokračuje s právnym nástupcom zaniknutého žalobcu. 5. Následne odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. 6. Žalobca sa proti žalovanej v napadnutej časti domáhal zaplatenia úroku z nesplatenej istiny úveru po výpovedi zo zmluvy vyčísleného do 28.06.2016 v sume 66,69 eura a úroku vo výške 17,90% ročne z istiny 1.796,88 eura od 29.06.2016 do zaplatenia. 7. Súd prvej inštancie v danej veci vykonal všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby v napadnutej časti, teda o zaplatenie úroku z nesplatenej istiny úveru po výpovedi zo zmluvy, a dospel k správnym skutkovým záverom, že žalobca, resp. jeho právny predchodca Ľudová banka, a. s., a žalovaná uzavreli dňa 03.05.2006 zmluvu o bežnom účte Sk k programu služieb č. 3010027104/3100, na základe ktorej bol vedený pre žalovanú bežný účet. Následne žalobca, resp. jeho právny predchodca, dňa 09.05.2006 jednostranným vyhlásením o stanovení kontokorentného úveru stanovil žalovanej na bežnom účte povolené prečerpanie v sume 1.659,69 eura (50.000,- Sk). Listom zo dňa 02.08.2013 však žalovanej zmluvu o kontokorentnom úvere č. 3010027104 vypovedal, nakoľko ku dňu 01.08.2013 evidoval na bežnom účte žalovanej povolené prečerpanie spolu s nepovoleným prekročením v celkovej výške 1.812,78 eura. Vzhľadom na závažné porušenie zmluvných a obchodných podmienok vyzval žalobca žalovanú o zaplatenie pohľadávky z kontokorentného úveru (povoleného prečerpania spolu s nepovoleným debetným zostatkom/prekročením) najneskôr do 19.08.2013. Žalovaná však do dňa podania žaloby peňažný nárok žalobcu, pozostávajúci okrem nesplatenej istiny a úrokov z omeškania aj z úrokov z úveru, ktorých výška nebola sporná, neuspokojila. So skutkovými zisteniami prvoinštančného súdu sa stotožnil aj odvolací súd a vychádzal z nich i v odvolacom konaní. 8. Nemožno však podľa názoru odvolacieho súdu považovať za správny záver súdu prvej inštancie, že žalobca nemá proti žalovanej právo na dohodnuté úroky z úveru za obdobie po zosplatnení úveru. 9. V prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že v danej veci je pre posúdenie práva žalobcu na zaplatenie úrokov z úveru, rozhodujúca právna úprava Obchodného zákonníka, keďže toto právo vyplýva zo zmluvy o bežnom účte a zmluvy o poskytnutí kontokorentného úveru. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že v danom prípade žalovanej treba priznať právne postavenie spotrebiteľky; čo nebolo v konaní sporné. Odvolací súd je totiž toho názoru, že spotrebiteľské právne postavenie žalovanej nemôže mať v danej veci za následok zánik práva žalobcu na zaplatenie dohodnutých úrokov z úveru za obdobie po zosplatení úveru, nakoľko tieto následky je i v tomto prípade nevyhnutné posúdiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka, keď nejde o prípad, kedy by použitie Obchodného zákonníka na právny vzťah založený medzi stranami sporu, bolo založené dojedaním neprijateľnej; teda neplatnej; zmluvnej podmienky, ale vzhľadom na skutočnosť, že aplikácia Obchodného zákonníka na tento právny vzťah, t.j. na všetky práva a povinnosti z neho plynúce, vyplýva priamo zo zákona (§ 261 ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka). Preto je nevyhnutné i následky ukončenia právneho vzťahu z úverovej zmluvy z dôvodu nesplácania úveru posúdiť podľa § 506 Obchodného zákonníka, ako dôvodne argumentuje i žalobca v odvolaní. 10. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. 11. Podľa § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. 12. Podľa § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú. 13. Podľa § 506 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi. 14. Z citovaných ustanovení vyplýva, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od poskytnutia peňažných prostriedkov. Hoci z ust. § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka výslovne nevyplýva, do kedy táto povinnosť dlžníka trvá, vzhľadom na skutočnosť, že úrok z úveru je vlastne cena (odplata) za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, dlžník má túto povinnosť zásadne za celú dobu ich užívania, teda až do doby ich skutočného vrátenia veriteľovi. V tomto smere sa odvolací súd stotožňuje s právnymi závermi vyslovenými ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov v Slovenskej republike, no tiež so závermi, ku ktorým jednotne dospela aj dostupná literatúra (doktrína), na ktoré primerane poukazuje aj žalobca v podanom odvolaní (a ktoré je z tohto dôvodu už nadbytočné opakovane na tomto mieste citovať odvolacím súdom), podľa ktorých má veriteľ v prípade omeškania popri úrokoch z omeškania právo i na dohodnuté úroky z úveru, pričom úroky z úveru možno požadovať súbežne s úrokmi z omeškania aj po splatnosti celého úveru. 15. Vyššie uvedené všeobecné závery majú v preskúmavanej veci ten dôsledok, že i žalovanej vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z úveru aj za dobu po zosplatnení istiny úveru, teda i za dobu, za ktorú súd prvej inštancie v napadnutej časti podanú žalobu zamietol. 16. Odvolací súd v tejto súvislosti opätovne považuje za potrebné zdôrazniť, že na vyššie uvedených záveroch nič nemení ani spotrebiteľské právne postavenie žalovanej, keď vzhľadom na skutočnosť, že jej povinnosť platiť žalobcovi úroky až do skutočného vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov napriek zosplatneniu úveru, resp. odstúpeniu od úverovej zmluvy, vyplýva priamo z Obchodného zákonníka, nemá toto jej postavenie vo vzťahu k nároku uplatnenému v napadnutej časti žiadnu relevanciu. V danom prípade totiž nemožno odmietnuť použitie ust. § Obchodného zákonníka len s poukazom na skutočnosť, že by to mohlo byť pre žalovanú ako spotrebiteľku výhodnejšie, a to ani pri zohľadnení ust. § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka; podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva; nakoľko Občiansky zákonník (ani Zákon o spotrebiteľských úveroch) výslovnú právnu úpravu vylučujúcu nárok veriteľa na zaplatenie úrokov z úveru za dobu po zosplatnení úveru neobsahuje, keď za takúto nemožno považovať ani ust. § 53 Občianskeho zákonníka, nakoľko je nepochybné, že samotná existencia nároku na úroky z úveru za obdobie po jeho zosplatnení nemôže spôsobiť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. 17. V tejto súvislosti tiež žalobca opodstatnene v odvolaní poukázal i na to, že ak by sme pripustili, že v prípade mimoriadneho zosplatnenia úveru z dôvodu jeho nesplácania, dlžník už nie je po tomto okamihu povinný platiť veriteľovi úroky, nastala by absurdná situácia, v ktorej by bolo na jednej strane celkom popreté, že (a o tom niet pochýb) úroky z úveru sú vo svojej podstate cena peňažných prostriedkov v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk, ktorý pokrýva veriteľovi práve úrok z úveru, avšak zároveň by sa dlžník v prípade nesplácania úveru, teda neplnenia svojej základnej povinnosti zo zmluvy o úvere, ocitol vo výhodnejšom postavení, než by bol v prípade riadneho splácania úveru. Takýto výklad a aplikáciu platných právnych noriem je však potrebné odmietnuť ako absurdné a narúšajúce ekonomické základy fungovania právnych vzťahov súvisiacich s poskytovaním úverov. 18. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn. 6Co/190/2014, ktorým v odôvodnení napadnutého rozsudku argumentuje súd prvej inštancie, nie je možné v danej veci (ani podporne) použiť. Odhliadnuc od skutočnosti, že ním nie je v tomto odvolacom konaní viazaný a aplikácia v ňom vyslovených právnych záverov neprichádza v preskúmavanej veci do úvahy ani z dôvodu odlišnosti skutkového základu, odvolací súd sa s viacerými závermi Krajského súdu v Prešove nestotožňuje. Je totiž názoru, že nemožno bez ďalšieho dospieť k záveru, že by bolo možné vychádzať z toho, že okamžité zosplatnenie úveru by malo za následok založenie hrubej nadvlády dodávateľa na spotrebiteľovi, ktorý už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, a niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. Nie je možné sa stotožniť ani s tým, že by tak bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil a de facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. K zosplatnenia úveru, resp. zániku úverovej zmluvy, totiž nedochádza z dôvodu svojvôle veriteľa, ale pre neplnenie základnej povinnosti dlžníka riadne splácať úver spolu s dohodnutými úrokmi, pričom nedochádza ani k popretiu účinkov veriteľom vyvolanej zmeny v obsahu záväzku, keďže účinky spočívajúce vo vzniku povinnosti dlžníka uhradiť veriteľovi nesplatenú istinu ihneď; spolu s dohodnutými úrokmi; nepochybne zostávajú zachované, keď sa k tejto povinnosti dlžníka pridáva už iba povinnosť platiť veriteľovi navyše aj (sankčné) úroky z omeškania. I v takomto prípade dlžníkovi (spotrebiteľovi) zostávajú zachované rovnaké práva, ako pred zosplatnením, hoci s tým rozdielom, že z dôvodu závažného porušenia svojej platobnej disciplíny stratí výhodu vrátiť veriteľovi neplatenú časť úveru s príslušenstvom v splátkach. Zároveň je v súvislosti s potrebou zachovania elementárnej spravodlivosti, a v tej súvislosti aj ústavnej konformity, nevyhnutné poukázať na to, že práve popretie práva veriteľa na úroky z úveru za dobu po zosplatnení, resp. po zániku úverovej zmluvy, by viedlo k nespravodlivému výsledku, ktorý by nezodpovedal ani obsahu slobodne a vážne prejavenej vôli dlžníka a veriteľa, reprezentovanej zmluvou o úvere obsahujúcou tiež dohodu o úrokoch. V takomto prípade by sa totiž v rozpore s očakávaniami veriteľa, vychádzajúcimi z platne uzavretej zmluvy o úvere, jeho majetok nezväčšil o ani sumu zodpovedajúcu úrokom (aspoň) za dobu, po ktorú objektívne nemohol disponovať s peňažnými prostriedkami nachádzajúcimi sa vo faktickej dispozícií (držbe) dlžníka, a to výlučne z dôvodu, že dlžník dlhodobo porušuje svoje základné povinnosti z úverovej zmluvy, za stavu, keď veriteľ žiadnu povinnosť neporušil. Takýto výsledok je potom podľa názoru odvolacieho súdu nevyhnutné považovať za neudržateľný, vedúci de facto k poškodeniu práv a oprávnených záujmov veriteľa neplnením povinností zo strany dlžníka. 19. Na základe uvedeného možno zhrnúť, že v preskúmavanej veci dospel odvolací súd k záveru, že dohodnuté úroky je žalovaná ako dlžník povinný žalobcovi zaplatiť aj za dobu po zosplatnení úveru, a to až do úplného vrátenia istiny úveru. Pokiaľ potom za tohto stavu súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi na zaplatenie úroku za obdobie po výpovedi úverovej zmluvy nárok nevznikol, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 20. Odvolací súd preto, keď súd prvej inštancie v napadnutej časti podanú žalobu zamietol vychádzajúc z dostatočne a správne ustáleného skutkového stavu, avšak z nesprávneho právneho posúdenia veci, podľa § 388 C.s.p. zmenil, v napadnutej časti podanej žalobe vyhovel a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úrok z nesplatenej istiny úveru po výpovedi zo zmluvy vyčísleného do 28.06.2016 v sume 66,69 eura a úrok vo výške 17,90 % ročne zo sumy 1.796,88 eura od 29.06.2016 do zaplatenia. 21. O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 C.s.p., a v konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, pričom o ich náhrade rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).