Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/117/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1417200195 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1417200195.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Branislava Krála a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Slovakia, spol. s r. o., Mýtna ul. č. 48, Bratislava, zast. advokátom JUDr. Jánom Šoltésom, Mýtna ul. č. 48, Bratislava, proti žalovanému: F. A., D.. XX. X. XXXX, N. Z. X.. Č.. XX, N., o 891,32 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV z 9. októbra 2017 č. k. 22Csp/3/2017- 47 v spojení s dopĺňacím rozsudkom tohto súdu z 5. marca 2018 č. k. 22Csp/3/20017- 76, takto r o z h o d o l : Späťvzatie žaloby v časti týkajúcej sa sumy 490 eur s príslušenstvom sa p r i p ú š ť a, rozsudok súdu prvej inštancie sa z r u š u j e v časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 490 eur s príslušenstvom a konanie sa v tejto časti z a s t a v u j e. Odvolanie smerujúce proti výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 18,86 eur s prísl., sa o d m i e t a . Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec sa mu v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom v spojení s dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 508,86 eur s 5,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 508,86 eur od 20.3.2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobcovi súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 14,18 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu zamietol. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že právny predchodca žalobcu (Consumer Finance Holding, a.s.) uzavrel so žalovaným dňa 26. 6. 2013 zmluvu o pôžičke č.XXXXXXX, na základe ktorej sa zaviazal žalovanému poskytnúť finančné prostriedky vo výške 1.500 eur a žalovaný sa zaviazal pôžičku vrátiť v 36 mesačných splátkach vo výške po 63,92 eur (s poistením) s ročnou úrokovou sadzbou 32 %, priemernou RPMN 48,52 %, celkovou sumou k zaplateniu vo výške 2.236,32 eur. Právny predchodca žalobcu listom zo dňa 25.1.2014 vyzval žalovaného k úhrade dlžných splátok s upozornením na možnosť zosplatnenia úveru. Keďže žalovaný neplnil svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy uhradiť záväzok riadne a včas, právny predchodca žalobcu ku dňu 19. 3. 2014 úver zosplatnil. Z prehľadu splátok a úhrad súd zistil, že žalovaný uhradil právnemu predchodcovi žalobcu z dlžnej sumy 991,14 eur. Právny predchodca žalobcu postúpil pohľadávku voči žalovanému na spoločnosť Intrum Justitia Slovakia s.r.o. (súčasného žalobcu), ktorý listom zo dňa 25. 4. 2017 oznámil žalovanému postúpenie pohľadávky. 3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba je dôvodná čiastočne. Súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že predmetná zmluva je zmluvou o úvere, ktorá spĺňa všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 1 ods. 2 v spojení s § 2 písm. a/, b/ zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver v rámci svojho podnikania a žalovaný pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci podnikateľskej činnosti. Keďže išlo o spotrebiteľský úver, zmluva musí okrem všeobecných náležitostí spĺňať aj osobitné náležitosti ustanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch (§ 9). Predmetná zmluva však neobsahuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia tak, ako to vyžaduje ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmluve je uvedená iba výška mesačnej splátky 63,92 eur (s poistením). Takéto určenie podľa súdu prvej inštancie nemožno považovať za súladné s § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože významom tohto ustanovenia bolo, aby spotrebiteľ pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, koľko z ktorej splátky pripadá na istinu, úroky a iné poplatky poskytnutého úveru a mal tak možnosť vykonať výber medzi viacerými ponúknutými úverovými produktmi od viacerých dodávateľov. Zmyslom právnej úpravy bolo, aby spotrebiteľ pri rozhodovaní medzi viacerými úverovými produktmi mal možnosť zohľadniť aj tú skutočnosť, koľko z tej ktorej splátky pripadne na istinu, na úroky a iné poplatky. Keďže žalobca neuviedol spotrebiteľovi pri podpise predmetnej zmluvy, koľko z každej mesačnej splátky bude použité na úhradu jednotlivých nárokov, podľa súdu prvej inštancie nemožno takýto postup žalobcu považovať za súladný so zákonom o spotrebiteľských úveroch. 4. Na týchto záveroch podľa súdu prvej inštancie nič nemení ani rozsudok Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C 42/2015. V tejto súvislosti súd prvej inštancie skonštatoval, že Súdny dvor EÚ vykladá výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho, teda aj v danom prípade Súdny dvor poskytol výlučne výklad Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES č. 2008/48 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS a nevyjadroval sa k výkladu zákona č. 129/2010 Z. z. Keďže v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môžu zákon vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice, a teda eurokonformný výklad zákona, však nie je absolútny, pretože takýto výklad nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, pretože by sa jednalo o výklad contra legem. Okrem toho súd prvej inštancie poukázal aj na samotné znenie rozsudku Súdneho dvora vo veci C 42/15, podľa ktorého čl. 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Čl. 23 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto Smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Zákonnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úver je preto potrebné vyhodnotiť tiež v súlade s rozsudkom Súdneho dvora C 42/15 v tom zmysle, že jej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, a to bez pochybností. Len zo samotného uvedenia výšky splátky 63,92 eur spotrebiteľovi nie je zrejmé, koľko má uhradiť na istinu úveru a koľko na odplatu veriteľa titulom úrokov z úveru a poplatkov za úver, a teda nemá ani možnosť skontrolovať, či veriteľ pri započítavaní splátky na istinu úveru, na úroky a poplatky nepostupuje svojvoľne. Neuvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia v danom prípade podľa súdu prvej inštancie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, preto aj v zmysle výkladu k čl. 23 smernice 2008/48, sa táto zmluva považuje za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov. 5. Keďže predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, keď v nej absentuje údaj o výške mesačnej splátky istiny, úrokov a iných poplatkov a údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, podľa § 11 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalobcovi vzniklo právo na vrátenie skutočne poskytnutého plnenia, teda poskytnutého úveru bez úrokov, poplatkov, zmluvných pokút, upomienok. V konaní bolo preukázané, že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 1.500 eur, pričom uhradil žalobcovi 991,14 eur, na istine teda zostala nesplatená suma 508,86 eur. Vzhľadom na tieto závery súd prvej inštancie citujúc ust. § 497 Obch. zák. § 52 Obč. zák., § 1 ods. 2 písm. a/, b/, d/, § 9 ods. 1, § 9 ods. 2 písm. k/, § 11 ods. 1 písm. a/ zák. č. 129/2010 Z.z. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 508,86 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Súčasne súd prvej inštancie uložil žalovanému aj povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania od 20.3.2014 (odo dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru) až do zaplatenia. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že priznaná výška úrokov z omeškania je v súlade s § 3 nar. vlády č. 87/1995 Z. z., keď k uplatnenému dňu omeškania bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 0,25 % + 5 percentuálnych bodov. 6. Na záver súd prvej inštancie uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že strany sa dohodli na dobrovoľnom poistení úveru. Žalobca nepreukázal, že skutočne došlo k dojednaniu poistenia a nepredložil žiaden doklad preukazujúci vznik poistenia. Súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že poistenie tak, ako bolo v úverovej zmluve dojednané, nezodpovedá ust. § 788 a nasl. Obč. zák. Žalovaný ako klient svojim podpisom mal súhlasiť s poistením schopnosti splácať splátky, ktoré poistenie vzniklo na základe Rámcovej zmluvy o poistení uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a poisťovňou Cardif Slovakia, a.s. Uvedenie údajov o prijatí súboru poistenia tak, ako bolo uvedené v predmetnej zmluve, bolo už súčasťou vopred pripravenej zmluvy a za takého stavu možno potom predpokladať, že žalovaný sa pre poistenie nerozhodol po uzavretí úverovej zmluvy a prípadnom zvážení istého rizika, resp. vzniku poistnej udalosti, ale že prijatie už vopred naformulovaného poistenia bolo jednou z podmienok uzavretia predmetnej úverovej zmluvy. Takto mala žalovanému vzniknúť povinnosť platiť v rámci príslušnej dojednanej splátky aj časť predstavujúcu poistenie. Pri tomto dojednaní mal súd prvej inštancie za to, že ide o dojednanie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa odporujúce dobrým mravom, a toto dojednanie tak posúdil v zmysle § 53 ods. 5 Obč. zák. ako neplatné. 7. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil nasledovne: „O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov právo. Žalobca žiadal uložiť povinnosť žalovanému zaplatiť mu sumu 891,32 eur spolu s príslušenstvom. Súd priznal žalobcovi sumu 508,86 Eur s príslušenstvom. Úspech žalobcu v pomere k žalovanej pohľadávke teda činí 57,09 % (508,86 eur z 891,32 eur). Úspech žalovaného v pomere k žalovanej pohľadávke potom činí 42,91 % (382,46 eur z 891,32 eur). Odrátaním úspechu žalovaného od úspechu žalobcu vyjde čistý úspech žalobcu v pomere 14,18 %. Súd preto priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 14,18 %. O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“ 8. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť mu sumu 401,32 eur s prísl. Poukázal na to, že napadnutý rozsudok je v rozpore s právnym názorom Súdneho dvora EÚ vyjadreným v jeho rozsudku C-42/15 z 9. 11. 2016 vo veci Home Credit Slovakia c/a G. N.. Podľa tohto rozsudku členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré Smernica 2008/48/ES neupravuje. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. i/ v spojení s písm. h/ zmluva o úvere na dobu určitú nemusí obsahovať presné určenie, aká časť splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť na bežné úroky a poplatky. Ďalej žalobca vzal žalobu späť v časti týkajúcej sa sumy 490 eur s prísl. s odôvodnením, že žalobca mu túto sumu zaplatil v splátkach v období od 16. 12. 2016 do 26. 10. 2017. 9. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie je sčasti dôvodné. 10. Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozhodnutia zo 17.4.2018 sp. zn. 3 Cdo 56/2018 okrem iného uviedol: „Rozsudok (ide o rozsudok Súdneho dvora EÚ C 42-15 vo veci Home Credit Slovakia c/a U. N. - pozn. odvolacieho súdu) konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 Smernice. Aj so zreteľom na to sa v praxi všeobecných súdov Slovenskej republiky vyskytujú (resp. vyskytovali - viď ďalej) pochybnosti o tom, či text „zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia“ (článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice) obsahovo zodpovedá textu „zmluva o spotrebiteľskom úvere ... musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Ako už ale bolo uvedené vyššie, úmyslom zákonodarcu, ktorý zreteľne vyjadril aj v úvodnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z., bolo transponovať Smernicu v celom rozsahu. Úmyslom zákonodarcu teda bezpochyby nebolo, aby novo prijímané ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 Smernice. To je skutočnosť, na ktorú musí vziať zreteľ vnútroštátny súd pri aplikácii § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. 24. V zmysle vyššie uvedeného nemožno od dodávateľov v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, teda to, aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu zohľadňujúceho aj účel zákona vyjadrený v dôvodovej správe teda § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. nestanovuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice. Vychádzajúc z účelu Smernice, právnych záverov vyjadrených v Rozsudku, účelu § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. a čiastkových právnych záverov vyjadrených vyššie dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 146/2017 uviedol, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky.“ 11. Z toho vyplýva, že nie je správny záver súdu prvej inštancie, ktorý viedol súd prvej inštancie k tomu, že žalobu vo zvyšku zamietol, teda záver, že predmetná úverová zmluva neobsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, keďže v nej absentuje údaj o výške mesačnej splátky istiny, úrokov a iných poplatkov a údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, v dôsledku čoho sa podľa § 11 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 9 ods. 2 písm.k/ zák. č. 129/2010 Z.z. poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. 12. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. c/ zrušil výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vzhľadom na zrušenie tohto výroku napadnutého rozsudku musel odvolací súd zrušiť aj výrok o trovách konania. 13. Žalobca v odvolaní vzal žalobu späť v časti týkajúcej sa sumy 490 eur s prísl. Odvolací súd postupoval v zmysle § 370 ods. 2, 3 C.s.p., čiastočné späťvzatie žaloby pripustil, zrušil výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 490 eur s prísl. a konanie v tejto časti zastavil. To znamená, že treba vychádzať z toho, že vyhovujúcim výrokom napadnutého rozsudku bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 18,86 eur s prísl. (508,86 - 490 = 18,86 eur). 14. Žalobca v odvolaní uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie napáda odvolaním v celom rozsahu. Výrokom napadnutého rozsudku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 18,86 eur s prísl., však nebola žalobcovi spôsobená žiadna ani len minimálna ujma na jeho právach. Inými slovami, tento výrok je v prospech žalobcu (§ 359 C.s.p.). Odvolanie žalobcu smerujúce proti výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 18,86 eur s prísl., teda smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné. Preto odvolací súd odvolanie žalobcu proti tomuto výroku napadnutého rozsudku odmietol podľa § 386 písm. c/ C.s.p. V ďalšom konaní bude jeho predmetom zaplatenie sumy 382,46 eur s prísl. (891,32 - 490 = 401,32 - 18,86 = 382,46 eur). 15. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o trovách prvoinštančného i odvolacieho konania ( § 396 ods. 3 C.s.p. ). 16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).